Ples A Newyear Night´s Dream

* Cesta za oknom auta ubiehala až s priliš veľkou monotonnostou plejád prepychovych sidel a parkov vrubiacich ich strohe pysne mury. Otočil hlavu na druhu a stranu a uvidel...to iste. V aute sedel sam takže nemal dovod na usmev. Jeho manželka stale este zostavala od neho dost daleko na to aby sa mu na perach mohol objavit uprimny usmev radosti hoci vzrušenie z toho, že cochvila bude pri nej bolo rovnako radostne aj ked sa tak zjavne nepredieralo na crty jeho tvare ako razne sa domahalo vtupu do jeho srdca. Nepokusal sa branit. Laska v nom uz davno bola hoci si nemyslel, ze sa jej to niekedy podari. Bol taky stastny že v tomto sa mylil. V tej chvili ho vsak trapilo niekolko veci, ktore nemohol len tak odtlacit do uzadia svojej mysle aj ked by to najradsej urobil. Na bledej pokožke tvare ho pohladilo ziarive svetlo prichádzajuce z velkolepej usadlosti na konci ulice a urobilo ju tak este bledsou vo svojom svetlom tieni. V ociach sa mu temne zaligotalo no trvalo to len sekundu kym tien svetla opat nenahradil tien coraz rychlejsie tmavnucej noci. Bol každou minutou blizsie tej strojenej velkoleposti, nádhery, ktorej zivotnost vedel ocenit snad každy kto ju mal na ociach ale stacila nova pozvanka a tato spomienka sa dostala do novych ruk, bytosti menom Zabudnutie takže mu pripominala nestalu milenku, ktora si nestalost nezvolila sama, ale prisudil jej ju ľudksý rozmar.*
- Pane?-
Hlas jeho sofera ho vytrhol zo zamyslenia a pripomenul mu, ze je tam kde by byt mal, ale zaroven nie presne tam kde by byt chcel.
- Zdržím sa Morten.- odvetil ako odpoved pricom z každeho jeho slova prirodzene salal chlad a rovnako chladna lahostajnost. Vovnutri to v nom vsak len tak vrelo. Mal chut skratit tu vzdialenost, ktora ho delila od Shiroi niekolkymi rychlymi krokmi, pritiahnut si ju do narucia a po takom dlhom case co sa musel venovat istym zalezitostiam, uvaznit jej pery v bozku, ktory by ho presvedcil o tom, že jazvy na jeho srdci sa v jej pritomnosti zazračne zaceluju. Mala dar, o ktorom ani nevedela že by ho mohla mat... Aj v tomto pripade vsak bol viazany tym comu sa hovorilo Pravidla spoločenskeho správania. Uskrnul sa. Pravidla, ktore ho obmedzovali sa mu nikdy prilis nepacili. Razne otvoril dvere na aute a jedinym mrazivym pohladom zastavil mladika v uniforme, ktory sa mu ponahlal pomoct s vytupovanim. Este nebol taky senilny aby potreboval otvorit dvere a nechat sa obskakovat takym deckom, ktore vsak od neho v tej chvili s hrozou takmer odskocilo na druhu stranu chodnika. Na perach sa mu mihol rychly pobaveny uskrn, ktory sa vsak vyparil len co jeho oci zabludili k priblizujucej sa skupinke telarionskych senatorov. Jedna vyrazna postava sa od nich oddelila a vrhla na neho pohlad akoby sa ho snazila tym jednoduchym ukonom zbavit polovice oblecenia. Po chvili zo senatorkinho pohladu vycital, ze by to presnejsie mohla byt len ta dolna polovica jeho tela. S pohrdavym polusmevom jej kyvol hlavou na pozdrav a jednu ruku si uvolnene polozil na rukovat katany, ktora mu spocivala pri boku. Bola sucastou jeho slavnostneho obolecenia, ktore sa od predpísanych ciernych oblekov lisilo uniformovym strihom. Dalsi bod na zozname zauzivanych pravidiel, ktore sa rozhodol prejst s pobavenou nevsimavostou. dlhsie sa nezdržoval. Vysiel po velkolepom schodisku do este velkolepejsej plesovej saly a na malu chvilu dovolil ociam aby vstrebali celkovu atmosferu a dianie v miestnosti. Potom sa sustredil uz len na jedine a to aby v tom organizovanom zmatku nasiel svoju manzelku a tak isto aj Yuki, ktora tu mala byt s nou. Citil na sebe pohlady hosti tak ako prechadzal okolo jednotlivych skupiniek a s akymsi zadostucinenim vnimal, že vesely miestami az umelo vyvolany smiech tichne a nahradza ho zarazena mlkvost, ktora mu bola milsia nez pokrytecke rečičky o usluznosti a radosti z opatovneho stretnutia.*

(( Ľudia, ja sa vám všetkým naozaj hlboko ospravedlňujem a je mi neuveriteľne ľúto, že sa k vám nemôžem pripojiť počas plesu, ale zastihlo ma nešťastie. Ani tak mňa, ako celú našu rodinu a známych, ktorí tú osobu poznali. Preto vás prosím, prepáčte mi to... Ja viem, strašne to zanedbávam, ale teraz nie som v stave, kedy by som mohla trocha normálnejšie fungovať....

Ešte raz, mrzí ma to... ))

*Nikdy sa nezúčastňovala takýchto podujatí a napriek tomu teraz sedela v aute ktoré ju viezlo na ples. Ani sa nad tým nesnažila rozmýšľať, veď ju jeden ples nezabije. Čo by aj tak robila? Brala to ako možnosť stretnúť Melian, predsa len, odkedy pracovala pre princa Talarionu, nevídali sa až tak moc často. Rukou si ešte opatrne prešla po hladkých vlasoch, narovnala fialové šaty a slabo si vzdychla. Dúfala že tam niekde nájde Eliota a nový rok prežije ako tak v zdraví. Nemohla by tvrdiť že sa teší, no ani že sa neteší. Mala zmiešané pocity ktoré si nevedela vysvetliť, akýsi zvláštny pocit že sa stane niečo závažné. Nebola si istá čo sa stane, no nepochybovala že to zmení niečo podstatné v jej živote. Keď šofér oznámil že sú na mieste, slabo kývla hlavou a vystúpila. Očami prebehla po vysvietenej budove a krátkymi krokmi zamierila dnu. Tú zimu naokolo sa snažila ignorovať, aj keď látka šiat ju veľmi nezohrievala. *



Šaty:

ŠATY

*Ani poriadne nevedela, koľko času uplynulo, odkedy sa rozlúčila s Thomasom. Odvtedy akoby čas plynul úplne inak, ani ho nevnímala. V paláci bol pokoj. Možno ticho pred búrkou a možno ticho po vojne. Kto vie. Teraz sedela v čiernom aute, ktoré ju malo doviezť z dokov do hotela, kde sa konal novoročný ples. Mala ta ísť spolu so Shiroi, no tá sa v poslednej chvíli rozhodla neísť, takže sedela teraz v aute sama. Nevedela prečo a ani to neriešila. Určite to Raitovi nejako oznámila. Ten tam mal dojsť neskôr za nimi a možno tam prišiel ešte skôr ako ona. Najradšej by ostala v paláci a na žiaden ples nechodila. Raito už manželku má, preto už nemusí nahrádzať ženskú spoločnosť. No stále v sebe mala nádej, že tu stretne Thomasa a navyše, kedže tu Shiroi nie je, bude musieť aspoň chvíľu ostať s Raitom.
Celú cestu premýšľala. Čo iné jej aj ostávalo? Príde tam Thomas, alebo ostane tráviť Nový rok s rodinou? Bola by rada, kebyže ho tu stretne, no na druhej strane chcela byť k nemu, Natovi a Sofii ohľaduplná a neobmedzovať ich. Často o nich premýšľala. Či má vôbec význam do nich zasahovať...
Z premýšľania sa prebrala, keď si uvedomila, že auto pomaly zastavuje. Šofér jej oznámil, že sú na mieste. Kebyže jej to nepovie, tak naozaj ani nevie. No bola to čisto formálna záležitosť. K zadným dverám auta sa okamžite hrnul mladý poslíček. Biela uniforma prešívaná zlatou niťou svietila v tme. Otvoril dvere a podal jej ruku, aby jej pomohol vystúpiť. Nemá rada, ak ju niekto takto obskakuje, zvlášť niekto úplne cudzí, no nechcela vyzerať netýkavo.
Auto pomaly odišlo a Yuki stála pred noblesným vysvieteným hotelom, do ktorého viedol od cesty až do vchodu červený koberec. Uškrnula sa nad touto gýčovosťou. Asi sa snažili, aby sa hostia cítili ako celebrity. Už vonku bolo počuť orchestrálnu hudbu, ktorá sa tiahla z vnútra. V čiernych šatoch a s voľne rozpustenými havraními vlasmi splývala s večernou farbou oblohy. Pomalými krokmi sa vybrala do vnútra. Predsa len jej v poslednej decembrovej noci nebolo v tenučkých večerných šatoch najteplejšie. Hneď pri dverách k nej pricupital Ďalší poslíček, no keď si uvedomil, že jej nemá vziať aký kabát, s úctou sa mierne poklonil a pribehol k ďalším hosťom. Pokračovala ďalej, hlbšie do tejto mravnostne pokazenej spoločnosti a cítila sa stále viac a viac nesvoja. Jednak, že sem ide sama, bez akéhokoľvek partnera, a jednak, že sa na ňu začali upierať niektoré pohľady. Začala ľutovať, že si vzala také šaty, aké práve má a že si radšej nevybrala niečo konzervatívnejšie.
Z predsiene vošla do hlavnej obrovskej sály, kde boli stoly pre hosťov, švédske stoly plné všemožného jedla a nápojov. Veľký tanečný parket a tak isto stále niekoľko vianočných obrovských stromov. Vzduchom sa niesla zmiešaná vôňa tohto všetkého a parfumov hostí. Zatvárila sa trochu neisto. Pravou rukou si pošúchala ľavé nadlaktie a poobzerala sa po okolí.*

(( Shir je silná, Shir má nervy na všetko, Shir len tak nerozhodí nejaké úmrtie milovanej osoby. Shir is fighting! ))

-Vy ma chcete navliecť DO TOHO?!
-A-ale, tie plesové šaty sa dedia z kráľovnej na kráľovnú už po generáciách...
-Je to na nich vidieť, Lawliet...
-Čo je na nich také zlé?
-Ramenami by som mohla zrážať aj stráž! Marcus! Poď sem!
-V-Veličenstvo?
-Názorná ukážka!
-To nebude potrebné! Myslíte si, že jeho veličenstvo princ nebude sklamaný? Ak vás neuvidí v šatách po jeho matke...
-Vieš čo, Lawliet, ten vrch, uprav ho, spodok je krásny, aj s tou čipkou okolo pása.
-Ach bože, máte byť módna ikona celého Telarionu, nie nosiť prešité šaty...
-Pracuj! Meškáme!
-A k tých šatách bolo ešte toto...
-Vyzerám snáď, že potrebujem prsné vypchávky?!

ŠATY

*Mala už pokrk. Pokrk skoro všetkého. V prvom rade senátu, ktorý okolo nej krúžil a doslova ju lovil, ako nejaké supy, ktoré čakajú na smrť svojej obete na púšti. Neustále nad ňou poletujú vyčkávajúc, kedy konečne ich večera urobí nejakú chybu. A ona sa podávala ako hlavný chod. Pekne posolená, dozlatista upečená, s brusinkovou omáčkou. Jediné, v čom bola chyba, že utekala z pekáča. Odkedy prišla kráľovná, ktorá mohla svojim pádom stiahnúť aj kráľa, boli všetci v pozore. Takticky chňapnúť po svojej obeti, ale nie fyzicky, kdeže... To by bolo príliš ľahké a okrem toho, páchateľ by bol až príliš jasný na to, aby sa to všetko mohla konať "zákulisne". Všetci by sa tvárili ako svätí, zatiaľ čo by Shiroi hltala prach zo zeme. Všetkú špinu, všetko blato, zmiešané s jej vlastnou krvou. Iba jej. Nikoho iného. Aj keby na ňu niekto priamo zaútočil, nepovedala by to Raitovi. Je to jej vojna (aj keby to malo vyznieť ako vystrihnuté z filmu o Rambovi). Nemienila mi pridávať problémy. Určite ich mal viac než dosť, nielen s nimi, ale aj s panovaním. Telarion bola ešte väčšia planéta, než samotná Zem. K tomu všetky priľahlé provincie - planéty - ktoré si Telarion podmanil. To je problémov viac než dosť. Ona mala byť len taký dekoratívny kvietok, vlastne nespĺňajúci žiadnu praktický účel. Mala síce právomoci, nejakú tú silu, ale určite nie takú veľkú, akú mal kráľ samotný. Shiroi, aj so svojim milovaným synom, boli len ozdoba. Ples sem, oslava tam, čajový dýchanek hentam. Áno, okrem samej seba musela chrániť aj niečo tak krásne, tak malé, nežné a bezbranné, ako bol plod lásky dvoch ľudí. Nech sa deje čokoľvek, nech nebo padá a nech sa zem rúca, nikdy by nedovolila, aby mu niekto ublížil. Bol to hlavný šperk na jej diadéme. Jej syn. Ich syn.
Druhá vec, ktorá ju iritovala bol fakt, že práve tá reprezentetatívnosť jej nedovolila správať sa "ako doma". Kde sú tie večere v teplákoch televízorom, teraz vlastne len sklom, s ktorým sa dalo interaktívne pracovať. Žiadne ovládače. Snímače si našli vaše prsty a jedným mávnutím ste prepli program, pretočili si ho dozadu a tak dalej. K tomu veľký kelímok zmrzliny. Alebo len tak ležať a počúvať hudbu. Ponoriť sa do nej a zabudnúť na všetko. Preboha, ved jednu knihu číta dva mesiace, a to má len tristo strán! Musela jednoducho vyzerať všade dokonale. Správať sa dokonale. BYT dokonalá. Ak Raito pracoval, ona bola na nejakej dobročinnej akcii, kde čítala malým deťom z kníh, prípadne dávala veľkú presklenú tabuľu, na ktorej skákali zajačikovia spoločne s ružovými čísielkami, ktoré predstavovali darovanú sumu.
Nie, že by ju to všetko netešilo, ale ak to robíte naozaj dlho... Začína to byť nepríjemné. Chcela sa povenovať synovi. Povenovať sa manželovi. Pretože milovala svoju rodinu. Viac než čokoľvek. Viac než šperky, pávie perá na hlavách, šaty pretkávané zlatom, diamantové prstene. Kto to potrebuje, ak miluje a je milovaný?*

Nech vás ani nenapadne otvoriť tie dvere, Mattias. Som možno žena, ale to neznamená, že som malomocná. *Povedala polohlasne, s menším náznakom humoru v hlase. Mattias, jej šofér, bol príliš dobrým priateľom, alebo skôr známym na to, aby k nemu vedome bola sarkastická, priam nepríjemná.*
-Dnes by som chcel byť pánom Yagamim.
-Prečo, Mattias?
-Vedel by som sa na vás dívať celý večer.
*V hlase sa mu zračil úprimný obdiv, ale žiadna túžba, ani nič také. Venovala mu krátky vďačný úsmev predtým, než sa dvere na limuzíne otvorili. Červený koberec, neuveriteľne veľká rezidencia, celá nasvietená v mäkkom svetle. A skoro všetko zahalené prikrývkou snehu. Milovala ho. Bol tak nevinný, čistý. Ako jej syn. Nič iné nemôže vyžarovať niečo tak nedotknuté. Raito bol mráz, ktorý držal snehovú vločku pri živote, ale zároveň pomáhal vetru, aby vločku usmerňoval. A vločka? Tá sa košatila a rástla. Synu...
Jej noha však stúpila na asfalt. Na jej šťastie, väčšina ľudí sa už presunula dnu. Pri veľkolepom vstupe stále len poslíček a vedľa neho muž, pravdepodobne osoba, ktorá vítala hostí, ho karhal tichým, no rozčúleným hlasom. Chrbát a krk hrdo vystrela, sťa labuť a ladným krokom sa vydala po červenom koberci, sprevádzaná nízkymi lampami, čo osvetľovali cestu. Dlhé orieškovohnedé vlasy jej padali na chrbát vo vlnivom vodopáde. Nebola jej zima, aj ked vonku naisto mrzlo. Možno bola myšlienkami príliš mimo na to, aby vlastne vnímala vonkajšie vnemy.*
-Je mi cťou vás privítať, veličenstvo! Váš manžel nás už potešil svojou prítomnosťou. Zábava by mala byť v plnom prúde.
-Koľko meškám?
-Koľko etiketa káže.
*Nebesá! Pridala do kroku, nevšímajúc si všetkú tu noblesu okolo seba. A hlavne chaos, ktorý tu začal pomaly vládnuť, kedže dnešný večerný program sa mal čoskoro začať. Mýjala čašníkov, personál, zopár skupiniek žien a mužov. Vysoké stĺpy z mramoru, lesknúce sa ako zrkadlo v korintskom slohu a nakoniec ešte veľkolepejšie schodište, než samotné sídlo zvonku. Zdvihla si šaty o pár centimetrov, aby sa nedajbože nestretla s okrajom z jedného zo schodov (čo by zaručilo úplnú potupu kráľovskej rodiny). Dieťa jej zaručilo celkom slušnú kondičku, vdaka čomu sa ani po tom "šprinte" do sály ani nezadýchala. Dvaja muži v čiernej rovnošate jej otvorili dvojrídlové dvere do sály, kde sa všetko dialo. Atmosféra bola priam... famozna. Organizátori to museli pripravovať aspoň dva týždne, aby všetko bolo vytrhnuté ako z rozprávky. Ale kedže rozprávky neexistujú, malo to samozrejme svoje chyby. Napríklad, že zopár očí padlo rovno na ňu. A bol fakt, že neprišla so svojim manželom. Pery sa jej rozšírili do typického úsmevu č. 7 - ten odporne neúprimný, ale dobre maskovaný, úsmev pre verejnosť.*

... Dočerta … ty stará kraksňa *začne kričat na svoje auto ktoré pre pokazený motor musela odstavit na okraj vozovky* akurát dnes si sa musel pokaziť čo? *kopne nahnevane do pneumatiky auta pričom sa jej zašpini topánka* sakraaa *vykríkne a prejde si rukou po topanke čím špinu odstrani* a čo teraz? *pozrie sa na ľavú a potom na pravu stranu dialnice. Prečo len išla touto cestou ktorá bola taká poloprázdna že tu jazdili auta len zriedka. Stála tam rozmyšlajúc čo urobi ked zrazu zbadala ako dlhé čierne vozidlo zastavilo presne za jej autom. Bola to limzína s ktorej po chvíli vystupil vysoký černovlasý muž s umevom na perách. Zvedavo pristupila bližšie pričom sa tiež usmiala*
- zdravim slečna, nepotrebujete nahodou pomoc ? *spyta sa milým hlasom pozerajúc na jej šaty*
- no .. ja … *pozrie na svoje auto ktore v tej chvili mala chut dat do šrotu* pokazilo sa mi auto a potrebujem sa dostat na jeden novoročny ples a ..
- už viac nič nevravte *preruši ju a prejde na druhu stranu limzíny priamo k nej* podte vezmem vas tam s vašim dovolením samozrejme *neprestane sa usmievat a napraví si sako*
- *Muž vyzeral celkom milo bez žiadnych dalších vedlajšich úmyslov, a preto k nemu pristupila bližšie* bola by som rada ak by som sa tam konečne dostala, takže ak možem primam vašu pomoc *povie s usmevom a pristupi k nemu ešte bližšie* som Torry *povie a poda mu svoju ruku*
- velmi ma teši Torry .. ja som Dan *poda jej tiež svoju ruku pričom druhou zatial otvori dvere na limzíne* nech sa páči Torry *ked si s podakovaním nastupi zavrie za nou dvere a rychlými krokmi sa dostane na druhu stranu kde si nastupi aj on* možeme ist Lenonardo *da pokyn šoferovi a upriami svoj zrak na Torry* nebojte sa viem presne kde sa to koná pretože tam idem aj ja.
- takže to preto to sako *usmeje sa a začne sa obzerat po limzíne* ešte raz dakujem za pomoc Dan, neviem čo by som robila keby si sa tam neobjavil.
- už na to nemysli, teraz treba mysliet len na super zabávu korá nás čaká *povie s nadšeným hlasom ked zbada vysvietenu budovu v ktorej sa mal konat bál*
*O niekolko minut obidvaja kráčali do obrovskej sály v ktorej bolo už vela ludi* tak bolo mi potešením ta sem odprevadit Torry, dufam že sa tu zabaviš a že sa možno ešte stretneme *vytiahne zo saka vizitku a poda ju Torry* ak by sme sa nestretli možeš mi kedykolvek zavolat … dovidenia *povie s usmevom a strati sa medzi davom. Ked odíde schova si jeho vizitku do kabelky a začne sa obzerat dookola či neuvidi niekoho známého*

ŠATY:

* Sála, v ktorej sa odohrával bál bola obrovská a svedčil o tom aj neustále rastúci počet hostí, ktorý ju zapĺňali svojimi hlasmi možno viac než samotnou osobou. Krútili sa ako špirála okolo neho, nespútaná riava smiechu, zdvorlistných fráz, neúprimných poklôn a pohľadov vyslaných do miestnosto spod dlhých čiernych rias akoby boli harpúny, ktoré majú bodnúť svoju obeť čo najpresnjšie aj keď rybár sa všemožne snaží aby obeť jeho úmysli vytušila až v poslednej chvíli, až keď je už príliš neskoro. Stačilo mu niekoľko krátkych minút aby prišiel na to, že Shiroi na ples ešte neprišla. Necítil jej prítomnosť, a tak v ňom vlastná radosť okamžite poklesla na minimum zdvorilého predstieranania záujmu o udalosti, ktoré sa diali okolo neho. Keby nebol natoľko viazaný povinnosťou panovníka otočil by sa na päte a našiel si nejaké pokojné miesto v záhrade kde by mohol počkať na svoju ženu mimo dosahu zvedavých pohľadov a ešte nenávistenjších slov, ktoré zaznievali od skupinky senátorov po jeho pravom boku. Buď už boli natoľko opitý, že podcenili mieru jeho dobrej nálady, ktorá každou sekundou klesala pod bod mrazu alebo si mysleli, že ich nepočuje. Zamieril teda k nim a venoval im posmešné pokývnutie hlavou, ktorým akoby ich skôr urážal než prejavoval úctu. Senátor Garnet len rozhorčene zalapal po dychu, ale ruka v ktorej zvieral tenku stopku vinoveho pohara ho prezradila...mal strach a to sa odražalo nielen v jeho roztrasenosti, ale aj v jeho uhybajucom pohlade. Podobne reagovali aj zvysny traha clenovia skupinky, ktorí patrili k radom senátororv.*
- Dobrí večer páni, zdá sa mi to, alebo vaše zamračene tváre prezrádzaju nedostatok zábavy?- podpichol ich s vysmesnym uskrnom a prebodol pohladom senatora Katharnolu, ktorý mimovolne cuvol o krok dozadu. Tvar mal bledu a na vyraze tvare mu bolo poznat že sa dovtipil prečo Raito zaital k ich skupinke. Musel ich pocut. Hlboko sa pred ním oklonil až mu obsah pohára vyšplechol na poly cierneho obleku a snaziac sa ovladat svoj hlas aby sa netriasol prehovoril.
- Vaša Výsosť myslím, že budem hovoriť za všetkých keď poviem, že ste si našu náladu zle vysvetlili...-
- Senátor Katharnol vždy zvyknete klast svoje myšlienky do hlav ostatnym? V poslednom čase sa mi zda, že senat je...- Raito nedopovedal, pretože v tej chvili pohlad senatora Katharnola sklzol poza jeho plece co by si nikdy nedovolil pokial by neuvidel za jeho chrbtom niečo naozaj zaujimave. S posmesne skrivenymi ustami sa teda pomaly obratil aj on no len co mu pohlad padol na jeho manžleku onemel rovnako. Nebol schopny ziadneho pobyhu, skamanel na miesta a len crty tvare sa uvolnili dostatocne aby nimi mohol vyjradit obdiv a uctu, ktore ho viazali k tejto carovnej bytosti aka nahle vstupila do tanecnej saly a celkom si ju podmanila.
- Ospravedlnte ma pani...- zamrmlal na pod ust a vykročil k Shiroi, ktora stala niekolko metrov hned oproti nemu. Vyhybal sa tancujucim parom a prechdzajucim hostom no ani raz neodtrhol od nej svoj ocareny pohlad. Len co sa ocitol dostatocne blizko polozil si pravu ruku na srdce, lavu na rukovat katany, ktora patrila k jeho slavnostnej uniforme a hlboko sa Shiroi uklonil. Potom bez slova chytil jej ruku a pritiahol si ju k peramno len co sa jej dotkol potiahol si ju k sebe este blizsie az mu Shiroi ležala v naruci a on sa zmocnil jej ust. Nezalezalo mu kolko prekvapenych a velavyznamnych pohladov sa na nich v tej chvili upieralo. Urobil to po com tuzil a niemienil sa vzdat bozku len kvoli hlupym spolocenskym prvidlam, ktore ho pre takuto prilezistost zakazovali.*

*Nemala ani najmenšiu chuť byť na takejto maškaráde, ako bol nejaký novoročný ples pre smotánku z Equilibria. Nielenže tu uvidí Viktora, Melian a iných, ale úplne všetkých, aspoň štipku významných osobností. To bude len úsmev sem, úklonok tam. Len neuraziť a správať sa ako Švajčiarsko, úplne neutrálne a diplomaticky, aj keby mala chuť nejakému idiotovi napluť do tváre a poslať ho prvým taxíkom späť domov. Alebo prinajhoršom do pekla s tým, že sa na tú cestu bude aj tešiť. Tým vlastne myslela drtivú väčšinu senátorov. Bola pravda, že skoro všetky planéty prebrali svoj systém zo Zeme - čiastočne od Grékov, Rimanov a ich demokracie, ale zároveň od Angličanov so svojim kráľovským rodom a jeho čiastočným uctievaním. Nech je krv akokoľvek modrá, pravdepodobne sa tu dnes skoro všetci neskutočne opijú a bude z toho vlastne party, ako každá iná. Ako na nový rok, tak po celý rok... a bola by omnoho radšej, ak by túto novoročnú noc prežila doma, spoločne s Raitom a Dorianom. Malý prípitok. Celý čas strávený pred bĺčiacim krbom. Nič viac. Nič menej. Zabúda však na podstatnú vec - ona nie je len typická žena, s typickým mužom, s typickým veľkým svetlým domom, s veľkou bielou búdou a veľkým bielym psom. Typicky nepečie palacinky na raňajky. A už vôbec typicky nevystupuje, ako každá domáca puťka. Raito bol princ - kráľ, a ona bola jeho manželka. Vízia kvázi normálneho života sa pred ňou rozplynula, keď konečne zbadala skupinku, ktorú hľadala. A medzi nimi osobu, po ktorej túžila. Rázom sa okolitý svet rozplynul na neurčitú hmlu, keď sa dotkol jej ruky, úsmev bol úprimnejší, než čokoľvek na svete a láska, ktorá ju zahriala pri srdci, bola čistejšia, ako tá úprimnosť. Na tú krátku chvíľu, ktorá sa jej naskytla, zabudla na všetko. V Raitovom náručí sa jej nič nemohlo stať. Pocítila bezpečie, ktoré bez neho necíti. Akoby bola sama pred celým svetom. Ten pocit, že všetko zvládne sama, klamlivý pocit, že sa dokáže uzavrieť do nezničiteľnej škrupinky pominul, keď do jej života vstúpil práve Raito. Chtiac-nechtiac sa odtiahla.* Ešte mi tu budú všetky ženy závidieť. *Polohlasne riekla, zo žartu, nevediac si predstaviť krajšie privítanie, ako bolo to jeho.*

http://www.stvalentino.sk/images/produkt/spolocenske%20saty%20venus%20tabacco.jpg

*prišla bolo to pre ňu skoro až neuveriteľné, že sa zúčastnila na takejto akcii. Nikoho tu nepoznal ale sama sebe slúbila, že sa tu aspoň ukáže keď už bola pozvaná. Možno iba chcela obdivovať ľudí z vyššej spoločnosti, možno iba chcela niekam patriť. Smutne vzdychla a vošla otvorenými dverami. Najskôr ju úplne oslepila obrovská žiara svetiel a hudba, ktorá tu hrala. Snažila sa byť neviditeľná, tak ako vždy. Jednoducho sa prešmykla do rohu miestnosti odhodlaná zostať tu. Sľúbila si však, že odíde čo najskôr, skôr ako si ju niekto všimne. Pozrela sa okolo seba a zrak jej padol na veľký stôl naložený dobrotami. Žalúdok jej pripomenul, že celý deň nič nejedla, takže sa k nemu nenápadne pobrala. Čašník, ktorý okolo nej prešiel jej ponúkol pohár so šampanským a ona is ho vzala a celý ho do seba hodila. Potrebovala povzbudenie a toto bolo to pravé. Usmiala sa na čašníka, ktorý ju trocha prekvapene pozoroval. Položila mu na tácku prázdny pohár a pokračovala v ceste. Došla až k stolu kde si vzala tanier a naložila si pár dobrôt. Vložila si do úst kúsok koláča a slastne prižmúrila oči. Bolo to skvele. Otočila sa k sále chrbtom a všimla si samú seba v odlesku okna. Netušila čo si na dnešný večer obliecť ale jediné slušné šaty, ktoré vlastnila nemal na sebe od svadby priateľky. Upravila si prameň čiernych vlasov, ktorý jej vypadol zo zložitého účesu a prihladila si čiernu čipku. Vzdychla si a znova uprela pohľad na sálu. Zatiaľ nevidela nikoho koho by poznala.*

http://www.stvalentino.sk/images/produkt/panske%20obleky%20Wilvorst%2010.jpg

*zostal prekvapený keď dostal pozvánku, netušil kto o ňom mohol vedieť ani ako niekto dosiahol aby jeho, obyčajného lekára niekto pozval na nejaký aristrokratský ples plný obmedzených a hlúpych nadutcov, ktorí sa ožerú a budú sa tváriť ako tí najdokonalejší z dokonalých. Mal čo robiť aby to neotočil. Nezostalo mu však nič iné iba zaškrípať zubami a vojsť do vnútra.
Hneď pri vchode zbadal niekoľkých známych ľudí a tak im zamával. Nemal však chuť na konverzáciu a preto sa postavil ku dverám vedúcim na terasu a zahľadel sa do sály v ktorej sa šarmantne skrúcalo zopár párov. Usmial sa popod nos keď si spomenul na to ako vykrúcal Alex v parku. Vrátil sa nazad do svojich spomienok, ktoré boli určite lepšie a hlavne znesiteľnejšie ako pozeranie sa na šťastie iných ľudí. Zívol a poprosil čašníka aby mu priniesol kávu.* Toto bude dlhá noc* zahundral sám pre seba*


/Yuki prepááááááááč, tento oblek sa mi hrozne zapáčil!! /

*Bol to veľmi dlhý čas čo nemal žiadne volno, žiadnu dovolenku. Konečne si ju po tých krutých a dlhých bojoch právom zaslužil. Bol aj zaroveň hrdý na to že bol povyšený na poručíka, čo vobec nečakal. Mal hodnost, mal peniaze, mal velky byt čo mu však ešte chýbalo bola láska nejakej ženy. Bez ohladu na to ako je to už dávno stále bludil myšlienkami k jednej jedinej a tou bola jeho Torry. Uvidi ju ešte niekedy alebo na nu bude musiet definitivne zabudnut a najst si inu ktoru aj tak nebude milovat tak ako Torry*

*Práve si uviazal kravatu ked započul silné trúbenie ktoré sa ozívalo z vonku. Vykročil smerom k oknu a ked zazrel velku čiernu limzínu rýchlo schytil do rúk kluče od domu a ponahlal sa po schodoch dolu. Akonáhle prišiel dole, bez žiadneho zdržovania si sadol do limzíny. Auto sa pohlo a vyrazilo rovno na novoročny ples na ktorom sa chcel poriadne zabavit. Cesta ubehla rychlo a ked tam už dorazil predtým ako sa chystal vkročit dnu si ešte zapálil cigaretu tak ako to mal vždy vo zvyku.*

*Netušila, ako má medzi toľkými hosťami nájsť Raita, či Thomasa. Či chodiť pomedzi hostí, alebo stáť pomimo a všetko sledovať z ústrania. Nakoniec sa rozhodla, že sa aspoň raz prejde pomedzi dav. Možno bude mať šťastie a niekoho zazrie...
Vybrala sa teda cez niekoľko skupín ľudí, ktorí sa spoločne bavili a keď náhodou zachytila úryvky rozhovorov, bola zhnusená. Táto smotánka sa nemá naozaj o ničom inom baviť, len o tom, kto, kde a s kým? Aký hrozný účes jej spravila kaderníčka, či akú alergiu chytila z masky, čo jej včera dala kozmetička na tvár? Pozorne sledovala, či nezazrie niekde aspoň Raita, ktorý tu niekde musel už určite byť. Prešiel okolo nej čašník s táckou s pohármi šampanského a jeden jej ponúkol. Yuki si ho vzala a trochu si odpila. Zrazu ju pohľad padol na vstupné dvere, kde sa Raito už plne venoval svojej manželke. Že by sa Shiroi predsa len uráčilo prísť? Uškrnula sa. Teda Raito jej spoločnosť už určite potrebovať nebude. Pohla sa ďalej a pomaly popíjala šampanské. Po chvíli prázdny pohár položila na stôl s občerstvením. Nemala bohvie akú náladu, lebo obšmietať sa tu úplne sama nebola najväčšia zábava. Vzala si ďalší pohár, ktorý vypila na ex a nerobila si hlavu z toho, že by jej to mohlo vstúpiť do hlavy. Nikdy nepila a niekedy začať predsa musí. A aspoň si alkoholom zlepší náladu. Nemá zas v pláne opiť sa do nemoty. Aj ten položila na stôl a chvíľu tam len tak stála a pozorovala, či nezazrie Thomasa. Povzdychla si a vybrala sa cez dav smerom k dverám, ktoré viedli na terasu. Začalo jej byť trochu nevoľno a možno by jej chladný čerstvý vzduch pomohol. Pridala do kroku, lebo dunenie v hlave stále silnelo. Netušila, že alkohol na ňu začne pôsobiť tak rýchlo. A to toho vôbec veľa nevypila. Pri dverách nechtiac vrazila do akéhosi muža, ktorý tam stál, no v tom okamihu si ani nevšimla, kto to bol, len zo seba dostala niečo ako ospravedlnenie a v rýchlosti otvorila dvere a vyšla na terasu. Chladný vzduch jej udrel do tváre rovnako, ako aj na odhalené ramena a ruky. Oprela sa o stenu vedľa dverí. Zavrela oči, naklonila hlavu a prudko zhlboka dýchala. Dúfajúc, že jej bolesť hlavy čo najrýchlejšie prejde.*

((je toho o cosi viacej, gomen ^^ ))

*mračil sa sám pre seba snažiac sa nájsť niekoho rozumného. Stál opretý o rám dverí vedúcich na terasu a v myšlienkach sa venoval Alex. V ruke držal šampanské a krútil obsahom dokola. Nečakal pokiaľ vyleje obsah na zem a radšej si ho vlial do seba. Vzdychol a prázdny pohár položil na stôl odkiaľ si vzal ďalší a aj ten skončil u neho v žalúdku. Pokrútil hlavou a snažil sa prestať premýšľať nad nenaplnenou túžbou, ktorá ho tlačila v nohaviciach. Zo zamyslenia ho vytrhla žena, ktorá do neho vrazila keď sa snažila dostať na terasu. Nedočkal sa ani slovka ospravedlnenia a preto sa na ňu zamračil. Nevyzerala ktovie ako dobre. Otvoril dvere a postavil sa pred ňu. Bola mladá a strašne bledá. *cítite sa dobre? Môžem vám nejako pomôcť?* spýtal sa jej prezerajúc si ju aby zistil či je nejako zranená.*


/toto bude bolieť! sa fakt bojím../ :-eek-:

* Aj keď mu to nebolo príliš po vôly no predsa len uvolnil zovretie s akym si Shiroine telo pritiahol do narucia a zvacsil tak vzdialenost medzi nimi aspon natolko, nakolko sa este dala povazovat za celkom prijatelnu pre takuto udalost. Bolo mu to vsak srdecne jedno. Stacilo aby v Shiroinych ociach zahliadol len maly plamienok, len malu iskričku sibalstva a bol rozhodnuty okamzite dat zbohom celej tejto nadhere aj napriek vsetkym povinnostiam, ktore by ho tu mali drzat, ale nedržali. Aj tak uz mal v umysle svoju manželku pred polnocou uniesť na celkom ine miesto nez bolo toto. Velmi dobre vedel kolko namahy ju mesel stat usmev ked prvykrat vkročila do saly a pohlad jej sklzol na tych, ktorí ju vyplnali. Nemala rada tu pokrytecku smotanku rovnako ako ani on, a preto bol rad, že sa jej uz nemusi dalej venovat. Jedinou bytostou, na ktorej sa chcel cely vecer tesit pohladom bola Shiroi. S rovnakym nezakrytym obdivom aky na jeho tvari mohla vidiet aj vtedy ked sa k nej blizil od skupinky senatorov prebehol pohladom po jej postave zahalenej do luxusnej latky. Tie saty mu boli zname aj ked im niečo chybalo. Pery sa mu skrutili do pobaveneho uskrnu len co sa mu v mysli odrazilo poznanie. Obdivne nadvihol obocie a bez slov tak zlozil poklonu Shiroinej vynaliezavosti. Samozreme saty by sa mu vobec nepacili keby ich na sebe nemala oblecene práve ona.* Ich zavisť sa nemôže vyrovnať zavisti mužov, ktori vedia, že ty Shiroi, moja očarujuca manželka a kraľovná, budeš celý tento večer pod drobnohľadom svojho mažela takže sa k tebe nebudu mocť približiť ani natolko aby uzreli iskričky v tvojich očiach ked nebudu chcieť prist k necakaným zraneniam.* odvetil jej tlmenym hlasom no každe svoje slovo od obdivu až po zaobalenu vyhražku smerujucu k pocetnym skupinam rovnako ocarenych mužov myslel vazne. Smrtelne vazne. Zadival sa na mladika, ktorý práve okolo nich niesol tacnu s uhladne poukladanymi brusenými poharmi so sampanským a s otvorenymi ustami sa pozabudol vytriestajuc oci na Shiroi akoby práve videl anjela na zemi. Sikovne chytil tacku skor ako sa mladik potkol o vlastne nohy a zakoptajuc narazil do tucneho brucha senatora Kejleyho, od ktoreho sa odrazil ako lahka gumova lopticka od tvrdej betonovej steny. Diskutabilne zostavala to kto v tomto prípade vystupoval ako lopticka a kto ako stena...*
Šampanské moja drahá?* opýtal sa uhladene akoby sa vobec nic nestalo a ponukol Shiroi tacku s dokonalými poharmi naplnenymi zlatistým mokom. Len smiech zraciaci sa mu v ociach prezradzal ako dokonale sa bavi pretože v tej chvili zaregistroval dalsieho olivrejovaneho sluhu kracajuceho po ich opacnej strane. Rovnako ako jeho nesikovny kolega nechal oci tam kde by sa ich inak nechat neodvazil keby ho Shiroi tak neokuzlila a mensia strieborna tacka s jednohubkami sa v jeho ruke nebezepcne zachvela ako sa mu pod nohy vplietlo male chlpate klbko. Akysi pes nejakej bohatej panicky, ktora sa so svojim maznacikom lucila ťažsie nez so svojimi detmi a preto ho zobrala so sebou aj dnes vecer. S pohladom stale upretym do Shiroiných oci Raito zachytil sluhovu tacku v poslednom okamihu no bez toho aby sa po nu musel co i len trochu zohnut ci natiahnut nabok. Akoby ju len bol zobral zo stola rovnako ako podnos so sampanskym.* Alebo by si radšej uprednostnila niečo male na jedenie?* ponukol jej aj jednohubky s dokonalym vyrazom usluznosti, ktorý by nedokzal vycarit ani cely regiment sluhov. Pery sa mu vsak v nesledovnom okamihu takmer ihned doplnili o zvodny usmev .* Vieš, že ked ješ nadvihnu sa ti kutiky ust a v líci sa tu urobi mala jamka? Rozkošné...* vzdychol si tlmene akoby sa zasnival no pritom na Shiroi upieral takmer hypnotizjuci zivy pohlad. Mimovolne sa naklonil k jej uchu a stisil hlas aby ho nepocul nikto iny len jeho manzelka.* Dnes pri obede som to takmer nevydržal, celý ten čas mi bludilo myslou ako rad by som ťa posadil na stol, roztvoril ti tie hodvabne kremove stehna a...* s nebezpecnym usmevom ju posteklil nosom po lici a prejduc jej spickou jazka po spodnej pere dokoncil v horucom sepote.*...ochutnal ťa.* nahle sa od Shiroi odtiahol a uprel na nu spytavy pohlad.* Takže si niečo vyberieš miláčik alebo si budem môcť konečne uvolniť ruky aby som ťa mohol odviesť na tanecny parket?* akoby ju pred malou chvilou ani nezvadzal hriesnymi slovami a nedraždil letmymi dotykmi. Cely jeho vyzor bol dokonalym obrazom gavalierstva a konverzačnym tonom hlasu akoby sa snazil Shiroi este viac vyprovokovať. Jeden kutik pier sa mu nadvihol v letmom diabolskom usmeve.*

((ta sa budem kvoli tebe snazit nerozpisovat sa xD))

*Bolesť hlavy akoby sa ani nechystala povoliť. Ako je možné, že začal alkohol účinkovať tak rýchlo? Nenapadlo jej to hneď, no potom si uvedomila, že to môže byť kvôli hormonálnym tabletkám, čo berie.* Som hlúpa... *Zamrmle si čisto pre seba a krátko po tom zacíti aj popri zavreté viečka, ako sa pred ňu ktosi postavil. Otrávene otvorila oči a pozrela na muža. Niekde ho už videla. No nevenovala tomu pozornosť. Pravdepodobne to bol muž, do ktorého pred chvíľkou vrazila. Takmer až biele vlasy mu svietili v tme.* Ak môžete, tak mi čo najrýchlejšie a bezbolestne odseknite hlavu, inak to spravím sama. *Povie potichu. Ľavou rukou sa chytí za čelo a pomaly sa popri stene zosunie dolu, teda teraz kľačala.* Som strašne hlúpa... *Zamrmle si znova pre seba.*

*zmätene sa a ňu pozrie a kľakne si k nej na zem* no hlavu vám odseknúť nemôžem ale skúste toto * povie s potláčaným úsmevom a podá jej malú tabletku, ktorú vytiahol od niekal zo saka. Podá jej ruku* som Eliot Rower* sadne si k nej a vystrie si nohy * prečo by ste mali byť hlúpa? Všetcia sem prišli piť takže sa nemusíte byť, že ste jediná, ktorá bude odtiaľto odchádzať s neuveriteľnou bolesťou hlavy. Dúfam však, že vám ta tabletka pomôže, mám to vyskúšané* sprisahanecky na ňu žmurkne a uprie zrak na krásne vysvietenú záhradu a mesiac, ktorý akoby bojoval s takou nehanebnou konkurenciou. Zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu a uvedomil si, že tá preplnená tanečná sála je asi to posledné miesto kde by sa chcel teraz nachádzať.*

((Vies co Eli? Kaslime na nas plan, ok? ))

Zdvihne k nemu hlavu a chvíľu sa naňho neisto díva. No potom si predsa len tabletku vezme.* Vďaka... *Povie a netrápi ju, že nemá tabletku čím zapiť a užije ju.* Yuki Yamihoshi. *Potrasie mu rukou a taktiež sa predstaví. Naozaj úžasná príležitosť na zoznamovanie. Udivene sa naňho pozrela, keď si ku nej sadol na zem. To by teda ona rozhodne neriskovala.* Lenže oni sem s tým planom šli už hneď od začiatku. Ja som tu očakávala omnoho iný program... *Prenesie otrávene snažiac nemyslieť na Thomasa. Ak nie je tu, znamená to, že je so svojou rodinou a možno to tak je lepšie. Možno to tak aj má byť.
Opäť sa v myšlienkach vráti k mužovmu menu, pretože jeho meno, ako aj on samotný jej bol odniekiaľ známy.* Nie ste vy ten lekár, čo občas zavíta do yagamiovského sídla? *Spýta sa napokon, keď si ako-tak spomenie. Nikdy sa totiž nejako extra nezaoberala ľuďmi, čo navštevovali pracovníkov v paláci.*

/je mi jedno.. /

* pri jej otázke prikývne* niekoľko krát som tam bol ale obyvateľov má na starosti Alex, miesta lekárka. Ja som len výpomoc* zahundre a spomenie si na Alex, pohlad mu mimovoľne zaletí k dverám a prejde ním po miestnosti ale zatiaľ ju nikde nevidí, vzdychne* Ste tu sama?* spýta sa jej premýšlajúc akoby také niečo mohlo byť možné*

*Pomaly vojde dovnútra, obzerajúc sa na výzdobu. Nemá poňatia čo tu bude počas večera robiť, no už hodnú chvíľu nasadený úsmev jej z tváre nezmizne. Len čo vojde pohľadom prebehne po prítomných, či nezazrie Melian, alebo aspoň niekoho iného, koho by poznala. Všimne si Eliota s Raitovou asistentkou, no kedže sa nepozerá jej smerom, iba pomaly prejde ďalej. *

/dobre, dobre.. takže ma ignoruješ? ti nestojím ani o pozdrav!!!! si zapamätám!!/

/ marišku šak ked tam toto yuki tak ta nebudem vyrušovať /

COLLINSOVÁ ULICA , Č. DOMU 962
*Zobudila sa na zvuk otravného budíka ktorý zvonil tak akoby cez jej byt práve prešla stará hlučná lokomotíva ktorá ked zatrubi je ju počut na niekolko míl daleko* dočerta sklapni už konečne *chytí do rúk budík a celou silou ho šmarí na zem na ktorej sa rozpadne na niekolko častí* sakraa *povie unavene a postavi sa s postele. Odostrie žaluzie a pozrie na postel* vstávaj *skríkne na muža ležiaceho v jej posteli. Muž sa prevalí na posteli tak aby videl na Rowenu* kolko je hodín? *spýta sa muž a posadí sa.* velmi vela *odveti drzo pričom schytí do rúk rozbitý budík a šmarí ho do koša*
- Rowena, spávam s tebou už niekolko dní a vždy ked sa ráno zobudiš si velmi ...
- aká? *spýta sa a vykroči smerom k nemu* rozmysli si čo mi povies Ricardo Constantine lebo dalsie noci tu už nemusiš spávat *nahne sa k nemu pričom si oblizne pery*
- ... velmi ženská *povie po chvíli prve čo ho napadne a začne sa usmievat* a o to kde by som dalej spaval sa nemusis starat vždy sa predsa niečo najde pre šarmantneho muža ako som ja *povie a pritiahne si ju k svojím perám. Vášnivo ju pobozká a potom odtiahne* je najvyšši čas sa ist pripravit na ten ples zlatíčko *povie a postavi sa s postele*
- už som ti predsa povedala že neni dobry napad aby si tam išiel *postavi sa vedla neho* hlada ta policia kvoli tomu incidentu vo vašom dome a ty sa chystas na ples kde ich bude tolko po kope že nemaš najmenšiu šancu aby ta nespoznali a ...
- už si skončila *prehovori Ricardo a vyberie sa smerom k skrini. Otvori ju a vytiahne s nej biele sako a ostatné oblečenie* vždy sa treba poistit moja drahá, pojdem na ples za čašníka ved ich tam treba teraz určite vela *povie s usmevom a začne sa obliekat*
- ty si blázon *povie a tiež prejde k skrini kde si vyberie svoje civilne šaty pretože mala dnes na plese robit ochranku* pomaham ti lebo viem že si nevinný ale íst na ten ples, to je vstupenka rovno do basy *dopovie a začne si obliekat slavnostne šaty*
- moj brat je v nebezpečenstve *ozve sa ked sa už obliekol a znovu vyrazil k skrini* neviem kto je ten vrah ale zrejme ma nenavidi *vytiahne so skrine škatulu a vyberie sa smerom do kupelne* a určite pojde teraz po mojom bratovi musim ho varovat *dopovie a zavrie dvere na kupelni*
*Po nejakom čase ked už bola Rowena oblečená a pripravená zaklopala na kupelnove dvere* Ricardo ja už musim íst je neskoro mám tam prácu a .. *nedopovedala ked sa dvere na kupelni otvorili a v nich sa zjavil uplne iný človek. Tvár mal uplne zmenenú a vlasy inak upravené* si to ty však ?
- dobrá maska no nie a vyzerám v nej krajšie čo povieš? *pristupi k nej a pohladom klesne na jej šaty* máš pekné šaty zlatíčko *povie a pobozká ju na líce*
- vobec by som ta nebola spoznala keby neviem že si to ty *pobozká ho tiež na líce a vytiahne mu s kabelky zbraň* tu máš schovaj si ju niekam čašník *povie s humorom a vykroči smerom k dverám* neboj sa ja mám svoju môžeme íst *dopovie a vytratí sa von s bytu*
- milujem ženy ktoré sa o seba vedia postarat *povie si pre seba a vykroči za ňou*

ŠATY:

*Po nejakom čase sa obidvaja ocitli na plese. Rowena išla pravdaže sama svojím autom a Ricardo nejakých pár metrov za ňou. Ked vystupovali tvárili sa akoby sa nepoznali. Ked Rowena ukázala svoj odznak pustili ju ochrankári dnu bez žiadnych problémov. Ricardo ešte chvílu zaváhal a potom sa vybral k smerom k dverám* hej stojte kontrola *povedal vysoký muž v čiernom a vykročil k nemu* počkajte *rýchlo prehovoril lebo vedel že keby mu najdu zbraň tak by bolo po všetkom* som čašník len trochu meškám *ukáže na svoje oblečenie* zavolali ma na poslednu chvilu ved viete velký ples vela ludi tak treba čašníkov no nie? *povie a pozrie na ochrankára* ano to je pravda len chodte a obsluhujte *postavi sa na kraj aby mu nestal v ceste. Ked mu už konečne nič nestalo v ceste vykročil smerom do miestnosti plnej ludi kde bola zábava v plnom prúde. Rowenu nikde nevidel a ani sa ju nepokušal hladat teraz chcel len nájst svojho brata teda ak tu vobec bol a ak nie tak počkat kým sa tu niekde neobjaví. Zatial zobral do rúk tacky so šampanskými a robil si svoju prácu podal ktorej bol aj oblečený*

((A nakoniec sme sa dozvedeli, ze Yuki tam toto xDDDD ))