Ples A Newyear Night´s Dream

*V tomto momente sa nedokázala hrať na silnú, aj keď nechcela Cassa desiť, pretože jeho bledý vyplašený výraz mala na svedomí ona. Ihneď k nej dobehol, chrlil otázku za otázkou a ona nevedela čo hovoriť skôr* Cass upokoj sa... * zašepkala neisto, pretože s každým otvorením ústa mala pocit že zvracia*...prejde to... * dodala neisto. Vedela že po prvom mesiaci tehotenstva ju už čakajú nevoľnosti a rovnako dobre vedela, že nebudú o nič príjemnejšie než tieto. Bola nesmierne vďačná za záchranu v podobe Haily, pretože Cass by bol schopný zalarmovať všetky nemocnice v okolí. Bol rozkošný keď nevedel čo má robiť, no nechcela ho desiť ani mu pridávať starosti. * dakujem* zašepkala smerom k nej, odpijúc si trochu zo studenej vody. Začula ako Cassa oslovila....otecko...samozrejme že to pochopila. Bola to žena a okrem toho veľmi všímavá. Jemne ju ešte chytila za ruku, očami, už bez slov vyjadriac jej svoju vďaku. Potom sa už ale schúlila v Cassovom objatí, privierajúc oči* neboj sa, toto budeme mať doma teraz často* takmer sa pri tej predstave zasmiala, no potom posunula hlavu aby mu videla do tváre. Nechcela ho desiť. * zlatko ľúbim ťa, nemusíš sa ničoho obávať... *mala pocit že potrebuje upokojiť viac on než ona sama. *

* Lexiene slová boli pre jeho utrápenú dušu ako zázračný hojivý balzam. Zazračný preto, lebo nič nedokázalo v ňom zodvihnúť takú vlnu radosti ako jej úprimné vyznanie a hojivý preto, lebo sa odrazu uvidel jej očami a zistil, že sa ho nebojí, že sa mu nehnusí. Pri tom ako mu končekmi prstov prechádzala po nepeknej začervenanej jazve, ktorá už začínala blednuť zavrel oči a vnímal jej dotyk o to citlivejšie o čo citlivejšie vnímal postihnutie svojej tváre. Kedysi ho tá rana neznesiteľne pálila, akoby mu niekto do nej každých pať minut vtieral cistu sol a rezahol jo nanovo teraz... otočil tvar tak, aby sa mu Lexiena dlan prirodzne cela dotkla lica a vtisol do nej nežny bozk. Ked prehovoril mal oci stale zvarete no hlas sa mu chvel hlbokym citom, ktorý v sebe zacal objavovat len nedavno.* Ja ti nechcem ublizovat Lexie. Zo vsetkeho najviac odkedy ta poznam tuzim len po tom aby som videl smiech v tvojich ociach a stastie v kutikoch tvojic ust. Dokázal by som tie usta bozkávat cele hodiny a nikdy neprestat...dokazal by som tym očiam donekonečna opakovať ako velmi mi na tebe zalezi, ako velmi ta lubim...* tie slova z neho vysli tak prirodzene, tak lahko ako prirodzene a lahko dychal. Ano, vedel, že teraz preziva vrchol svojho stastia. Lubil Lexie a ani nevedel kedy sa do nej zamiloval. Mozno uz v ten prvykrat ako sa pozrel do jej velkych strachom rozsirenych oci. Vtedy ju tuzil ochranovať teraz tuzil aj po niečom viac. Po jej laske. No nebude na nu naliehat. Poskytne jej cas. Da jej vsetok cas, ktory ma, aby sa naucila doverovat mu este viac, lubit ho aspon spolovice tak ako lubil on ju.* Lexie.* zasepkal ticho ja perami nasiel jej usta pretože teraz si uz nechcel odopierat jej sladke bozky. Teraz už nie...*

* Neodvažoval sa urobiť nijaký prudký pohyb aby to milé prítulne stvorenie nevyplasil. Clovek by mohol povedať, že prestal dýchať ked sa k nemu veselo vracalo a zacalo mu opat oblizovat studenu kozu. Zdalo sa, že šteniatku to vobec nevadi a ked ho opatrne pohladil po makkuckej srsti iba sa odrazu zvalilo na bok a dozadovalo sa dalsieho prilevu skrabkania. Vtedy sa aj Thos veselo zasmial. Naozaj veselo a usmev mu zmenil črty tvare takmer na nepoznanie. Vyzeral takmer ako clovek. Takmer preto, lebo sa stale správal velmi opatrne aj ked chytil Leslie za ruku a potiahol ju blizsie k sebe aby dobre videla na stantiace staniatko.* Dakujem Leslie.* usmial sa na nu zdola chlapcenskym usmevom a pritiahol si jej ruku k peram aby ju vzapati pobozkal.* Dakujem.

* Ani Tessine upokojujúce slová ked si zda sa vymenili roly tých, ktorý potrebovali pokoj najviac ho skryte obavy este celkom neopustili. A ked Tessa povedala: " Toto budeme mať v domacnosti teraz casto." vyplašene sa pozrel na Haily akoby u nej opat hladal potvrdenie, že je vsetko v poriadku. Vedel tak veľa o živote na lodi. Vedel ako prežiť na pusti, vedel bojovať, ale nevedel nič o deťoch a tom ako prichádzali na svet. S miernou uľavou si vsak spomenul na zbierku knižiek o tehotenstve, ktore si tajne zohnal a rozhodol sa, že este dnes svoju nevedomosť zaobali do satu poznania. A pravdepodobne zacne knihou Ako predchádzať predčasnej panike s podtitulom Pre oteckov. *
- V tom prípade si beriem dovolenku a nepohnem sa od teba už ani na krok.* prehlasil rozhodne a ked si Tessa este chvilu oddychla vstal aby ju mohol zobrat prec na lod. Podakoval sa este Haily a Robertovi a slubil im že sa určite v blizkej dobe ozve. Haily by mu inak určite neodpustila a keby jej zabranil este Tessu vidiet bola schopna proti nemu vyvolat vojnu v polovici gaalxie. Citil že jej prilipla k srdcu aj za ten kratky cas znamosti. Aj Haily aj Robert ich odprevadzali priateslkymi usmevmi . Vedeli že sa este stretnu a mozno to nebude tak dlho trvat....

*Keď začula slová „ako veľmi ťa ľúbim“, na krátku chvíľu jej to vyrazilo dych. Tie slová čítala často v knižkách, no nikdy, skutočne nikdy ich nevyslovil v jej blízkosti nahlas, nielen voči nej, no ani nikoho iného nepočula niečo také povedať. Tie slová mali znamenať lásku. Lásku k inej osobe. Nebola si úplne istá čo povedať. Odkedy tam bola, vynáralo sa v nej veľa nových a nových pocitov, pre väčšinu z nich nemala pomenovanie a ťažko sa v nich orientovala. Dokázala vyjadriť čo cíti, no nie tak ako iní ľudia. * odkedy som tu, môj život sa zmenil. Spoznala som nielen bezpečie, ktoré ma chránilo pred spomienkami, ale aj ochotu a ľudskosť ktorá doteraz v mojom živote nebola. Neviem čo presne v sebe slová ľúbim ťa ukrývajú, v knihách sú to symboly lásky no sú to len dve slová. Neviem či ich mám použiť ak neviem špecifikovať ich presný význam, no záleží mi na tebe a už si ani neviem predstaviť den, ak by som ťa nemala vidieť, hovoriť s tebou. Neviem kedy som začala snívať v bozky a niečo hlbšie než priateľstvo, jednoducho sa to zmenilo. A ak slová ľúbim ťa zahŕňajú všetky moje pocity tak ťa asi ľúbim tiež* dokončila myšlienku, pretože nechcela aby si myslel že jej na ňom nezáleží, len ona to nevedela vyjadriť tak krátko, pre ňu bolo všetko nové. *

Myslím si že som našla človeka ktoreho hladame *šepne nenápadne do ucha Ricardovi stojacemu pri bare* tiež je prezlečený za čašníka a ked si napravoval sako na par sekund som zahliadla že je ozbrojený

- si si istá ? *spýta sa odpije si so šapmanskeho* pretože moj brat je tam *ukaže na Gerryho stojaceho niekolko metrov od nich v spoločnosti ženy ktora u nich pracovala*
- celkom istá * odpovie a pozrie sa po sále* tam ten muž ktorý stoji pri tom stlpe a znovu si napravuje sako *povie a chytí Ricarda za ruku aby sa za ním hned nerozbehol a nespravil niečo čo by lutoval*
- čo to robiš? *položí pohar na bar a Roweninu ruku celou silou odtiahne* mam ho tu priamo pod nosom a keby som to nevyužil tak by som to ...
- nič nehovor *prehovori razne Rowena ked zbada že muž vykročil smerom ku Gerrymu a jednu ruku mal schovanu v saku. Ricardo to v tej chvíli nevidel lebo bol otočený smerom k Rowene * chcem ti pomoct no musiš mi verit prosim *pristupi k nemu bližšie a obíme ho* nemame moc času *akonahle dopovie a skor ako sa Ricardo stihne spamatat ho priputa jednou rukou želiezkami ktoré mala už skor nachystané k najbližšej tyčke. Vždy mala všetko dopredu premyslené a plany jej vždy perfektne zapadali tak ako ona chcela*
- Rowena, okažite ma pusti ... Čo to robiš ? *začne na ňu kričat no ona už stihla rýchlo vykročit smerom k mužovi ktorý zaroven rychlo kráčal ku Gerrymu. Kráčala rychlejšie až stihla dobehnut pred Gerryho skor ako ten muž. Stála tam a len sa usmievala ked videla ako sa ten muž blížil nenapadne donho drgla* ach prepačte mi to pane *povedala zdvorilo a začala sa nanho velmi milo usmievat* som velmi nešikovná prosím odpustite mi to
- To je v poriadku *odpovie muž a da si ruku von s kabata* to je moja chyba krasna slečna *povie a začne si Rowenu prezerat*
- Dakujem za kompliment ... nedate si so mnou nejaky ten drink ?? *bez počkania na odpoved ho schytí za ruku a taha čo najdalej od Gerryho*
- Hm ... počkajte ja ... *pozrie sa Gerrym od ktoreho sa viac a viac vzdialoval. Dočerta zase mi to nevide, pomyslel si, no nevadí nabuduce, aspon sa zabavím s toutou sladkou kvetinkou. Uškrnul sa a nechal sa Rowenou viest*

*Rowena ho však neviedla smerom k baru ale uplne inam.* kam to ideme *ozval sa muž po chvíli ked zbadal že idu smerom k zachodom*
- myslela som si že by sme mohli trochu užit zabavy osamote čo povieš *povie a potiahne ho do dievčenskych zachodov. Naštastie tam nikto nebol*
- ako chceš slečinka *povedal muž už mierne nadržaný a schytil Rowenu oboma rukami čím si ju pritiahol k svojmu telu. Nechala sa obchytavat ale len do dovtedy kým nenarazila na jeho zbraň schovanu v saku ktoru mu hned zobrala* tak a teraz kludne stoj *spravila zopar krokov dozadu a zbranou nanho mierila*
- čo to ma znamenat ?? *spytal sa lebo vobec nechapal o čo tu ide*
- tu ide o to že .. *nedopovedala ked sa zrazu rozleteli dvere na zachodoch a dnu vošielnahnevaný Ricardo* - práve včas miláčik *povie Rowena s usmevom*
- Kto ste ?? o čo tu ide ?? ničomu nechapem *začne muž nechapavo klast otazky*
- ty hajzel sa nerob že nevieš o čo tu ide .. ty parchant *Ricardo strelí mužovi zopár rán do tváre a potom o chytí pod krk* - možno ma nespoznávaš lebo mám masku .. som Ricardo Constantine, brat Gerryho Constantina, ktoreho sa pokušaš zabit *znovu mu vlepí do tváre*
- *Rowena tam len ticho stála a radšej prešla k dverám kde davala pozor aby ich nikto neuvidel*
- *Po mužovej tvari tiekla neprestajne krv a ked už nabral dych od poslednej rany konečne prehovoril so smiechom v hlase* - pracujem pre niekoho kto ho chce zabit no nepoviem vam kto to je *znovu sa zasmial*
- okamžite mi to povieš lebo to s teba vytrieskam rozumieš *hodil ho na zem a začal donho kopat celou svojou silou*
- Ricardo .. *zakričala nanho Rowena* zblaznil si sa ? chces ho zabit ?
- A čo iné mi zostáva Rowena ? *otočil sa smerom k nej a hladel jej do očí. Dlho tam tak stáli ked sa zrazu Ricardo rozbehol k Rowene a zobral jej zbran. Otočil sa k zbytemu mužovi a stlačil spušt*

*O niekolko hodín neskor ležala Rowena vedla Ricarda na posteli v jej byte.*

*Viedol Yuki cez skupinky ľudí a popritom sa obzeral po otcovi. Neuvedomil si, že ide prirýchlo a Yuki za ním nemusí stíhať. Drží ju predsa za ruku, tak stíhať musí. Keď ucítil, že sa Yuki s kými zrazila, otočil sa k nej.* V pohode? *Spýtal sa a keď že sa nič nestalo, pokračoval Ďalej. Yukin vyplašený pohľad si vysvetlil tým, že nevedela, o čo tu vlastne ide.* Tam sú! *Povie, keď zbadá svojho otca spoločne s matkou a nejakými známymi. Vyberie sa teda k ním.* Otec! *Zvolá nadšene, keď k ním dôjdu. Nemohol sa dočkať otcovej reakcie, keď Yuki zazrie.*

zdá sa že máte pravdu. *povedala a pozrela na ostatné tanečné pári. všetci sa na seba usmievali a rozprávali sa o všeličom len aby si nikto nevšimol že im to lezie na nervy a nudia sa. Anoella ale zavrela oči, nemala chuť rozmýšľať o všetkých boháčoch na tomto plese ale jej myšlienky sa vždy vrátili. otvorila oči a milo sa pousmiala na Waynea.*

*len tancovala na tanečnom parkete v červených plesových šatách. rozhodla sa že odíde, nemala chuť ostať tu na plese kde vlastne nič nerobila. preto sa zastavila v tanci.* Budem musieť ísť. *povedala Wayneovi.* Takže, dovidenia. Keď sa ešte vôbec niekedy stretneme. *pousmiala sa a zamierila von na ulicu. jej vysoké podpätky jemne klopkali na tvrdom asfalte a nastúpila do malého auta ktoré neďaleko zaparkovala. vybrala kľúče, naštartovala a za pár minút zmizla v tme...*

*Chcela už Kazua upozorniť, aby aspoň spomalil, lebo sa jej za ním nenáhlilo práve najlepšie, no keď vyhlásil, že už ho vidí, radšej to nechala tak. Tú chvíľku vydrží a nechcela mu kaziť radosť. Tá chlapčenská horlivosť ho očividne ešte stále neprešla, jedná z vecí, ktorá jej na ňom chýbala najviac. Hneď na to, ako sa ozval spomalil a pristúpili k nim pomalým krokom. Usmiala sa, keď zbadala Hizumiho. Na jeho dobráckej tvári bolo o čosi viac vrásiek, než si ich pamätala zo Zeme, no aj tak nestrácala na svojej kráse, či skôr vznešenosti. Práve naopak, dodávali jej akúsi dôležitosť, zamyslenosť, múdrosť, či dokonca smutnú osamelosť. Každopádne, nemohla by si ho zmýliť. Bol to stále ten istý, dobrý strýko Hizumi, ktorý v podstate nikdy jej strýkom nebol, no pre dobré vzťahy s jej otcom a celkovo jej rodinou ho celé svoje detstvo nazývala strýkom, až dokým nedovŕšila pätnásť rokov a Hizumi jej rozkázal, aby mu začala tykať, pretože sa pri pohľade na to, ako stále čím ďalej tým viac rastie do krásnej ženy cíti pri nej stále a stále starší. Žena s hnedými vlasmi a útlou postavou s ázijskými črtami v bledých šatách bola určite jeho manželka a teda Kazuova matka. Konečne sa jej mohli potvrdiť Hizumiho slová, že sa Kazuo ponáša skôr na ňu než na neho. Naozaj po nej zdedil jej jemné črty. Venovala im, aj nejakým ich známym prívetivý úsmev.* Dobrý večer... *Pozdravila sa im, aby neostala len tak ticho stáť. Zvlášť jeden priamy pohľad venovala Hizumimu, bola rada, že ho vidí, to áno, ale trochu ju aj hnevalo, koľko jej toho nepovedal.*

Hizumi Yakusoku

*Stále sa nervózne rozhliadal. Niekde tam museli byť. Nepokojne točil pohárom vo svojich rukách a sem-tam ho priložil k perám, aby sa osviežil studeným sektom. V tom zbadal, ako k ním kráča Kazuo ruka v ruke s Yuki.. Chvíľu ostal zarazený. Mohol predpokladať, že sa tu stretnú aj bez neho a potom ho spoločne vyhľadajú, keďže Kazuo vedel, že tu naisto bude. Pozrel na Yuki, už to nebolo to mladé dievča, ktoré videl naposledy pred šiestimi rokmi. Bola z nej krásna zrelá ženy.* Yuki... *Povie nadšene z toho, že ju vidí, podíde k nej, zľahka ju objíme, pričom jej vtisne bozk na líce.* Som rád, že ťa po toľkých rokoch opäť vidím. *Povie bez akýchkoľvek iných rozpakov a letmo sa na ňu usmeje.* Ako si sa za tú dlhú dobu mala?

*Spokojný sám so sebou a s tým, že tu objavil Yuki pozrel na otca, no ten akoby ju bral ako samozrejmosť. Nechápavo sa naňho pozrel.* Otec, *Oslovil ho.* Yuki pred štyrmi rokmi uniesli na Telarion, teraz pracuje pre princa Yagamiho, ako jeho asistentka. *Oznámi mu, aj keď to skôr vyznelo, akoby mu chcel povedať, kde až to Yuki dotiahla. Nechápal otcovú reakciu, no možno len nechcel, aby vyzeral, že o niečom nevie. Otec totižto neznáša, ak o niečom nie je informovaný.*

*Pustila Kazuovú ruku, aby si tie svoje mohla spojiť za chrbtom. Trochu ju zaskočila Hizumiho reakcia, no vedela, že tento muž bol vždy gentleman a takto jej len chcel naznačiť, ako rád ju vidí. Od tak vážneho muža, ako je on ani nemohla nič iné očakávať. V podstate ani nechcela. Nemala rada, ak sa všetko točilo okolo nej, preto ju aj trochu táto situácia znepokojovala.* Hizumi... *Usmeje sa naňho.* Taktiež som rada, že ťa vidím. *Povie potichu.* Tie štyri roky je príliš dlhá doba. Za ten čas sa toho udialo veľa, niekedy ti o tom určite porozprávam. *Bolo to divné. Tak dlho ho nevidela. Tak často premýšľala, čo by mu povedala, kebyže ho stretne. Bolo toho vždy tak veľa. A teraz...teraz, keď stojí pred ním, odrazu nevie nájsť nič vhodné, čo by mu povedala, nič, na čo by sa ho spýtala.*

Hizumi Yakusoku

Vážne? *Spýtavo zdvihne na svojho syna obočie, keď ho informuje o tejto „novinke“. Vedel o Yuki viac, než si vedel Kazuo predstaviť. Pozrel na Yuki. Bude im musieť povedať, že o nej vedel. Úplne si vie predstaviť ich prekvapené a z časti aj nahnevané výrazy. Kazuov hnev, že mu o ničom nepovedal a že nič nepodnikol, ale takto to bolo lepšie. Bolo lepšie, ak o Yuki nevedel a ona nevedela o nich. Takto si žila úplne iný život, než si žila na Zemi, bez nikoho a ničoho, čo by jej pripomínalo minulosť. Tak rád sa s ňou chcel stretnúť, no nakoniec sa musel uspokojiť s informáciami, že je živá a zdravá a to mu postačovalo. Zvykol si na to, že si nemohol dovoliť podniknúť viac.
Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril. Jemne ju chytil za chrbát a potlačil k jeho manželke.* Yuki, toto je moja milovaná manželka. * Povie a pohľadom prejde z Yuki na svoju manželku, ktorá sa celý ten čas len mlčky prizerala. Teraz sa zoširoka usmiala a natiahla k Yuki ruku.* Teší ma Yuki, Hizumi a hlavne Kazuo mi o tebe veľa rozprávali. *Povie s prívetivým hlasom.* Vždy som ťa chcela spoznať, no potom, keď už by som aj možno spolu s nimi pricestovala na Zem, zrazu si zmizla a nenechala po sebe ani stopu. Je to malý zázrak, že sme sa stretli práve tu. *Slabo sa zasmeje a oprie sa o Hizumiho, takže teraz sa spoločne aj s Kazuom na Yuki všetci traja usmievali.*

*Jeho šťastie sa teraz nedalo ani popísať. Stále nechápavo hľadel na otca, no nejako si ani neuvedomoval, pre čo všetko sa tak môže chovať. No ihneď na to zabudol, pretože sa začal správať aj na jeho spôsob celkom normálne. Navyše, bola tu Yuki, preto mal na mysli omnoho iné veci. Stále sa usmieval. Pozrel na hodinky a potom takmer vyskočil.* Za chvíľu je polnoc, mali by sme ísť na terasu, kým začnú odpočítavať, aby sme stihli ohňostroj! *Povie a začne nervózne prešľapovať z nohy na nohu.*

Aj mňa teší Kami. Taktiež mi o vás veľa rozprávali. *Opätuje jej úsmev.* Cením si, že ste chceli navštíviť Zem, ale verte mi, že nič zaujímavého by ste tam asi nenašla. Svet v Equilibriu je omnoho vyspelejší než tam. *povie jej stále s úsmevom a potom sa rýchlo pozrie na Kazua. Takmer sa začala smiať na jeho komickom správaní malého chlapčeka, ktorý sa nevie dočkať ohňostroja.* Si nejaký nedočkavý, Kazu... *Povie s úsmevom a znova sa pooberá po okolí. Niektorí návštevníci sa taktiež už postupne presúvali na terasu.*

Áno, som nedočkavý... *Odpovie tvrdohlavo, ale pravdivo, pretože sa ohňostroja naozaj nevedel dočkať. Chytil Yuki za ruku a gentlemansky si ju splietol okolo svojho ramena. Usmial sa na ňu.* Dovoľ, aby som ťa previedol. *Povie a vyberie sa s ňou na terasu.*

Hizumi Yakusoku

*Keď Kazuo spomenul polnoc, pozrel na hodinky, aby sa tomuto faktu presvedčil. Mal pravdu, naozaj bolo len niekoľko minút pred polnocou. Naozaj by mali už ísť na terasu, nech sa tam potom nemusia tlačiť. Kami ho však chytila za ruku a natiahla sa k nemu, aby mu niečo pošepkala.* Nechaj ich, nech tam idú sami. Majú toho veľa, čo si povedať, my im teraz nie sme potrebný. *Usmeje sa.* Budeš mať ešte veľa možností, aby si sa s ňou stretol. Teraz už nebudeš musieť predstierať, že si o nej nevedel a budeš ju môcť aj s Kazuom navštíviť. Poď pôjdeme inde, ja si na ten ohňostroj nepotrpím... *Dopovie a potlačí ho druhým smerom, než išiel ich syn spolu s Yuki. Mala pravdu. Naozaj si tí dvaja majú veľa čo povedať. A rovnako má aj pravdu, že už nebude musieť predstierať, že o Yuki nič nevedel, preto teda nasledoval jeho manželku, ktorá ho viedla nutušiac kde. Tí dvaja ich potom určite nájdu.*

*Nechala sa viesť Kazuom na terasu, pričom sa cestou stále obzerala, či znova neuvidí Thomasa. Bolo by to viac menej šťastie v tejto kope ľudí a mimozemšťanov. Dvere na terasu ani neboli ďaleko keďže stáli viac-menej na kraji sály a preto tam čoskoro boli. Studený zimný vzduch jej opäť pohladil nahé ramená, krk a tvár. Už tu bolo niekoľko hosťov a stále prichádzajú ďalší. Postavili sa hneď ku kamennému múru a oprela sa oň rukami. Pozrela na Kazua.* Boli ste ešte niekedy v cisárstve odkedy vás Otama-san vyhnala? *Spýta sa ho pozorujúc jeho tvár.*

*Všimol si, ako Yuki cestou stále niekoho vyhľadávala, no nechal to tak. Spýta sa jej na to, až keď budú na terase. Vstúpili na terasu a až keď ho ovinul studený vietor, uvedomil si, že Yuki vlastne musí byť v tých tenkých šatoch zima. Zobliekol si vrchnú časť saka a prehodil jej ho cez ramená a to bez jediného slovíčka. Takmer zabudol, že Yuki toho veľa nenarozprávala, preto sa tomu snažil prispôsobiť aj on. Taktiež sa oprel lakťami o kamenný múr a pozrel na ňu.* V meste áno, pretože otec musel pripraviť spoločnosť na to, aby ju mohol riadiť z Enesianu a to nejaký čas trvalo. Na cisárstvo sme sa vrátili, až keď sme sa dozvedeli o tvojom zmiznutí. Potom sme tam niekoľko krát zavítali, aby sme sa dozvedeli nejaké informácie o tvojom prípade priamo od cisárovnej. *Usmial sa na ňu.* Čím dlhšie ťa hľadali, tým mennej sme tam chodili. Nie preto, že by sme sa o teba prestáli zaujímať, ale preto, lebo sme pomaly prestávali dúfať, že by ťa našli. Naposledy sme tam boli asi pred necelým rokom. *Zahľadel sa niekde do diaľky pred seba.* Mal som taký pocit, že si tu niekoho hľadala. Si tu s niekým, alebo sa máš s niekým ešte len stretnúť? *Spýta sa jej bez toho, aby sa na ňu pozrel. Snažil sa v tme hľadať, odkiaľ bude strieľať ohňostroj. No po chvíli sa predsa len na ňu otočil.*

Mohli ste ma nejako informovať a stretnúť sa mimo cisárstva. Veľmi ma trápilo, že vás už neuvidím. *Povie trochu vyčítavo a ona si uvedomí, že sa už nedokáže tak radovať z toho, že ho vidí, ako keby to bolo o taký rok skôr. Vtedy by bola naozaj rada. Slabo si vzdychne. Čo sa to s ňou robí? Prečo je taká? Poobzerá sa po hosťoch na terase. Niekoľko metrov od nich stál doktor Rower spolu s nejakou opitou ženskou. Keď sa prizrela lepšie, zistila, že to je tá nová Raitová doktorka. Uškrnula sa. Očividne dnes je asi jeho úlohou starať sa o ženy, ktoré nevedia, kedy majú dosť. Po Kazuovej otázke sa naňho v rýchlosti pozrela, no keď sa pozrel aj on na ňu, odvrátila pohľad pred seba. Prečo mu nedokáže pozrieť do očí, ak sa jedná o Thomasa? Na druhej strane, prečo by mu o tom nemohla povedať. Ich dvoch už nič nespája a jej súkromný život je len jej vec.* Mala by som sa tu stretnúť s princom Lermom, ale silne pochybujem, že sa tu v tom dave nájdeme. *Povie predstierajúc ľahostajnosť hľadiac na vzdialené svetla budov pred nimi.
Prečo tu vlastne teraz stojí a čaká na nejaký hlúpy ohňostroj? Prečo nejde hľadať Thomasa, aby mu povedala všetko, čo má na srdci? Je vážne hlúpa...
Po silnom výbuchu pred sebou zbadala obrovskú pestrú paletu farebných svetiel rozprsknutých na oblohe. Jeden za druhým sa objavovali a mizli vytvárajúce všemožné obrazce. Všade naokolo bolo počuť obdivný potlesk, hlasy a priania do nového roku.
Ani nevie prečo, letmo sa usmiala. Keby tu bola s Thomasom, dala by mu novoročný bozk šťastia, objala by ho a zapriala do nového roku len to najlepšie. Možno tak urobí neskôr a kto vie, možno už vôbec.*

*Sledoval ako odvrátila tvár keď sa na ňu pozrel. Čo je vo veci, keď mu nechce hľadieť do očí? Jej odpoveď ho na krátku chvíľu akoby omráčila. No jasne...princ Lerm...úplne naňho zabudol. Na to mediálne haló okolo princa Lerma a „prekrásnej asistentky kráľa Yagamiho“. Trochu sa zamračil. Moc sa mu to nepozdáva. Aj keď o Lermovi nebolo hodnú chvíľu nič počuť, či už de Cruer, alebo Yagami, všetci sú rovnakí a on nechce, aby sa Yuki stalo niečo zlé. Vzal ju za ruku. Silno, no tak, aby jej neublížil, len aby pocítila jeho naliehavosť a otočil si ju k sebe, aby sa naňho pozerala. Jednoducho ho to rozhorčilo. O to viac, s akou ľahostajnosťou to hovorila. Toto nebola tá Yuki, ktorú poznal on. Tá sa o lásku a iné city nikdy nezaujímala a o mužoch samotných ani nehovorí. Vyčítavo sa na ňu pozrel.* Ľúbiš ho, Yuki? *Spýta sa jej na rovinu nepremýšľajúc nad následkami. Proste to potreboval vedieť. Hľadel do tých jej krásnych modrých očí a čakal, čo jej povie. V tej sekunde, keď ju k sebe otočil, zbadal na jej tvári úsmev a v očiach nehu. Hádam len nepremýšľala nad tým jej princom. Ani si nevšimol kedy začal ohňostroj. Bola to nepatrná súčasť tejto situácie. On ju ľúbi. Nikdy ju neprestal ľúbiť. A tá myšlienka...tá predstava, že sa jej dotýka iný muž, že patrí inému ho vytáčala do nepríčetnosti.*

*Keď tak nad tým premýšľala, keby tu bol teraz Thomas pri nej, pravdepodobne by mu nič nepovedala. Vždy to tak bolo. Vždy bolo toho toľko, čo by mu chcela povedať, no nikdy nenašla odvahu, alebo na to jednoducho nebola vhodná príležitosť. Koľko krát mu chcela povedať základne veci o jej živote. Potom by hádam pochopil jej správanie. To nepatrné množstvo, čo si o sebe povedali na prvom plese, keď ešte ani nevedeli jeden o druhom kto vlastne sú, to bola len nepatrná časť toho, čo by o sebe mali vedieť. Keby mu porozprávala svoje tajomstvá, možno by jej povedal aj on tie jeho. Potom by sa nemuselo stať nič z toho, čo sa udialo v tej reštaurácii. Lenže ako by aj vtedy zniesla fakt, že má syna? Na druhej strane by jej o ňom povedal sám a nečakal by na to, dokým sa Nate pred nimi objaví úplne nečakane a ona by nemala pocit, že ju len využil na svoje osobné potešenie. Bohovia, nad čím to zas premýšľa? Thomas by ju nikdy nevyužil. Nie je ten typ človeka. Keby to tak naozaj bolo, nerešpektoval by jej strach a neodmietol by ju, keď sa mu vtedy ponúkla v jazere. Znova sa pousmiala pri spomienkach na ten deň. Bol to jeden z jej najkrajších dní, ktoré strávili spolu. Aj keď ju vtedy odmietol, aj keď vtedy po ňom strašne túžila, nakoniec predsa len bola rada, že sa vtedy nič nestalo. O to krajšie a sladšie to bolo v tú noc v jeho vysnívanom dome. Pri tej predstave jej začalo byť horúco a to aj napriek chladu na ktorom stáli. V tom ju ale Kazuo strhol silno za ruku a potiahol tak, že sa naňho musela otočiť. Trochu vystrašene naňho pozrela. Nikdy sa k nej takto nesprával. Otvorila ústa, aby mu niečo povedala, no jeho otázka ju úplne zmrazila. Zmätene a stále vystrašene naňho v tichosti pozerala. Či Thomasa ľúbi? Bohovia, veď to nevie ani ona sama. Na to sa jej nikdy nepýtal ani on samotný, prečo sa jej na to teda pýta teraz Kazuo? On s nimi nič nemá, prečo ho to vôbec trápi? Vyrovnala sa, vystrela chrbát a zdvihla tvrdohlavo bradu.* Myslím, že to je len medzi ním a mnou, Kazuo. Nevidím dôvod, prečo by som sa ti mala o tom zverovať. *Povie hľadiac mu prísne do očí. Už pri ňom nebola taká neistá, ako kedysi. Zvlášť nie, ak sa pletie do niečoho, do čoho nemá.*

Nedočkavo na ňu hľadel a čakal na jej odpoveď. Nemôže ho milovať. A možno sú len priatelia a nič medzi nimi nie je a on zbytočne hysteričí. Ale tá predstava. Bože, len tá predstava ho úplne zožiera. Táto žena musí patriť len jemu. Nikdy nikomu nepatrila, len jemu. On bol prvý, kto jej ukázal, čo je to láska. On bol prvý, ktorého milovala. On bol prvý, kto ju pobozkal. Dá čokoľvek za to, že aj po tom, čo ju uniesli sa nezmenila a nedávala sa dokopy s nijakými mužmi. Určite nie. Sama mu hovorila, že sa toho bojí. Že sa bojí, že všetci sú takí ako bol Sato. Ak aj niečo medzi ňou a Lermom je, buď to nič nie je, alebo naopak to bude veľmi silné a toho sa obáva najviac. Všimol si zmätenosť v jej očiach, no to druhé ho prekvapilo omnoho viac. Ona sa ho bojí? Možno s jeho reakciou zašiel priďaleko. Možno nemal byť taký horlivý. Stále sa mračil, no po chvíli sa jeho tvár znova uvoľnila. Rovnako aj uvoľnil zovretie jej ruky.* Prepáč mi to... *Povie potichu a znova sa oprie o múr. Ohňostroj stále strieľal. Pozeral na tisícky drobných žiarivých svetielok, ktoré vytvárali obrovské kvetiny. Teraz sa pre istotu neodvažuje pozrieť do očí on jej.* Viem, že ma do vás dvoch nič nie je. Len mám o teba strach. Ty samotná sa pohybuješ v až príliš veľkej spoločnosti. Dobre poznáš de Cruera, aj Yagamiho a rovnako každý vie o ich povesti. Bojím sa, že Lerm je rovnaký a ja nechcem, aby ti zas niekto ublížil. Vieš hádam, no čo narážam. Nechcem, aby si sa sklamala. *V krátkosti sa na ňu pozrie, no nevydrží sa na ňu dlho pozerať. Jednak pre to, že sa cíti previnilo a jednak pre to, že ho teraz keď je Yuki taká nahnevaná a sebavedomá priťahuje ešte viac.* Musíš mi prepáčiť moju horlivosť. Som už raz taký, veď ma poznáš. *Povedal s úsmevom, aby túto situáciu odľahčil.*

Sledovala súboj myšlienok v jeho tvári a odľahlo jej, keď sa jeho tvár vyjasnila a on uvoľnil svoje zovretie. Opatrne sa mu vytrhla, nechcela už riskovať. Ohňostroj bolo to najmenšie, čo ju teraz zaujímalo. Ostala stať bez pohnutia, akoby tým chcela zdôrazniť, že sa nenechá len tak zahnať do kúta. Aj keď Kazuo už dávno ustúpil sám. No keď Kazuo prehovoril ďalej, jej tvár sa tiež zjemnila. Pristúpila k nemu bližšie a oprela sa taktiež o múr vedľa neho.* Nemusíš sa o mňa báť, Kazu. Už nie som to malé dievča, ktoré sa nevedelo samé ani ubrániť. Som dospelá a viem, čo robím a čo chcem. Prežila som bez vás toľko rokov, prežijem aj ten zvyšok. Thomas nie je zlý mimozemšťan. Ja... *Na chvíľu sa zastaví, akoby sama pochybovala o svojich budúcich slovách.* ...myslím, že ma má rád. *Pozrie naňho a zadíva sa na jeho profil. Ona sa možno zmenila, no on nie. Stále bol rovnaký. Stále s potrebou ochraňovať ju. Stále rovnako horlivý, zapálený pre každú vec, na ktorú pomyslel a stále rovnako poplašený. Aj keď je už aj on dospelý, stále má tú svoju chlapčenskú pojašenosť a šarm. To zvláštne rozkošné čaro. Ten určite nemá problém zbaliť nejaké dievča. Usmiala sa.* Áno, poznám ťa. Ty si sa vôbec nezmenil. Stále si rovnako pojašený. Čudujem sa, že ťa otec ešte neschladil. *Zasmeje sa a nakloní sa bližšie k nemu, aby mu lepšie videla do tváre.* Povedz, ako si na tom ty? Kde pracuješ, alebo ešte študuješ? *Spýta sa ležérnym tónom, aby sa na ch predchádzajúcu tému úplne zabudlo.*