Lorien

Cass len spolovice vnímal pohyb za svojím chrbtom a veliteľov odchod zachytil až po tom ako pred neho prestal dopdať vysoký tieň. Všetko v tomto novom prostredí pôsobilo na neho takmer snovým dojmom. Len to, že bol svedkom už mnohých objavov a výprav ho uchránilo od toho, aby dal na sebe poznať prílišnú zvedavosť. Takto sa tváril pokojne, pozorne počúval každé ženino slovo, pretože nemohol nikdy vedieť kedy sa mu a jeho mužom budú hodiť. Pri tej poznámke o ovocnej príchti keď prijal do svojej veľkej dlane maličkú nádobku sa mu kútik obočia skeptiky stiahol nadol čo vytvorilo pri jeho pravom oku slabú cestičku vrások. Rýchly úsmev, ktorý mu však prešiel perami bol znakom toho, že ženiným slovám dôveruje. Zabiť ho mohol už aj Adrian takže nepredpokladal, že by to potešenie nakoniec prenechal niekomu inému.
Celý ten čs čo počúval vysvetlenie svojej možnej smrti utopením držal tú nádobku v ruke a premýšlal aj keď navonok sa jeho výzor nezmenil. Len údiv mu rozšíril zreničky na modrých dúhovkách keď spolu so ženou zastali pred vstupom do novej sekcii budov. Keby to však mal dôveryhodne opísať tak slová " sekcie budov " zneli nanajvýš ošumelo a vôbec nevyjadrovali menlivú krásu tohto okolia. Keby prišli za iných okolností, keby prišli ako priatelia... koľko vecí by sa tu Tesse páčilo. Prechádzať sa uličkami vykladanými zvláštnym druhom kameňa, hľadieť cez beriéru na útesy obmývané morskými vodami a zabávať sa pohľadom na hry nepoznaných druhov vodných živočíchov. Napriek svojmu uväzneniu ho toto miesto fascinovalo. len čo padlo posledné slovo zo ženiných úst nastalo krátke ticho, ktoré prerušil len on hlbokým nádychom z podanej nádobky. Okamžite ako sa liečivá látka dostala k jeho pľúcam pocítil úľavu a tá zvoľna prerastala takmer do bezbolestného vdychovania tak ako tomu bolo aj na súši. Hrdlo ho však ešte stále škriabalo a doslova cítil malé kryštáliky soli prileené na podnebí. * ďakujem.* ozval sa jednoduchým slovom, ktoré však myslel úrpimen čo potvrdil aj rovnakým úrimným úsmevom.* váš panovník...* urobil krátku prestávku..* Adrian... povedal, že nie je možné dostať sa sem bez pomoci Lorienčana. Netušil som, čo nás tu bude čakať. Vaše mesto je...* zmĺkol akoby nevedel nájsť vhodné slovo na vyjadrenie svojho obdivu.*

*Potichučky sedela na kraji postele a hľadela na Bryanovu pokojnú tvár. Vedela že to nie je pekné, no bola rada že Adrian Bryana pred vstupom do vody omráčil. Neprekážalo jej, že uvidí mesto, ktoré je pod vodou, no nezvidel premenu. Jej premenu. Bol zvláštny a to len zväčšovalo jej pochybnosti o tom, čo sa stane, ako zareaguje keď ju uvidí takú modrú. Teraz našťastie ticho spal a ona ho len potichučky držala za ruku, snažila sa premýšľať. Na rozdiel od Bryana smela voľne behať po meste, mohla nájsť svoju rodinu. Cez prúd vody, ktorý slúžil ako východ z cely ktorá sa na ich celu ani trošku nepodobala neprešla. Chcela byť tam keď sa zobudí a uvidí bledomodrú miestnosť s peknou posteľou či akýmsi „jazierkom“ veľkým ako tri spojené vane. Cez jazierko by mohol vyplávať, no neprežil by. Ako dvere do cely slúžil stále tečúci prúd vody, ktorý mohol Loriančan zastaviť, alebo cezeň prejsť. No iba Loriančan. Ak by to skúsil človek či mimozemšťan, hocijaká iná rasa mimo Loriančanov, nedokázal by prejsť cez silný prúd. Lexie skúšala prúd aspoň spomaliť, no s jej úbohými schopnosťami to nedokázala. Vlastne okrem meniacej sa pokožky a možnosti dýchať pod vodou na tom bola podobne ako ostatní. Slabá a bezbranná...*

/Zlatko moje nevnmavé už som prezlečená /

*Adrian bol dlhší čas mimo, čiže si Szania stihla z knihy o dejinách Lorienu dosť prečítať.. ale všetko to bola iba história, ktorá nijako nevysvetľovala jej minulosť.. po jej rodovú líniu sa ešte nedostala, ke´d vošiel do dverí on.. nervózne sa postavila a knihu v rukách zatvorila..*Adrian*oslovila ho slabunko a krotko.. za ten čas sa zmenilo zrazu priveľa vecí a ona bevedela ako sa správať.. bola táto kancelária kedysi jej? alebo Adrianova odjakživa? prečo jeho meno nefiguruje v knihe dejín Lorienu? tieto otázky a ešte tisíce ďalších jej výrili v hlave... nevedela kedy a či vôbec dostane odpovede, ale keď tu teraz stál pred ňou a sám nadhodil tému na otázky, bola rozhodnutá ddozvedieť sa čo najviac..posadila sa opäť do kresla v ktorom predtym sedela a knihu si zložila do lona.. bola vystrašená, no rozhodla sa, že to nedá pred nikým znať ba dokonca nie ani pred mužom ktorý si hovoril jej snúbenec...*Adrian... povedz mi všetko od začiatku prosím.. celý.. príbeh

/škoda zlatko ja že sa prezlečieš predomnou /

*Premýšľal. Hodne premýšľal o tom, či sa mohla Szania zmeniť za čas čo sa nevideli a hlavne, či niečo ovplyvnila strata jej pamäti. Predpokladal vývoj tejto situácie, množstvo otázok, no v prvom rade sa musel zbaviť kapitána a jeho priateľov. Najlepšie bez ujmy na niekoho životoch, upratovať pod koberec sa mu už nechcelo...náhodou by nejaká ruka zostala trčať.* Myslím, že tak to bude najlepšie,* súhlasil napokon, veď to bude stačiť len trošku upraviť*, no mali by sme vyriešiť jednu vec, pretože príbeh bude asi dosť dlhý.* pokojne sa usmial, prívetivo a milo, maska ktorou balamutil hlavy.* Kapitán a jeho priatelia sú u miestnej lekárky, vieš ich druh si tu nemôže behať len tak, kým to neschváli. No a kým sme boli ešte s kapitánom hore, spomínal že kým si nebude istý že tu chceš ostať a spoznať svoj domov, neodíde.* na krátku chvíľu sa odmlčal, očami prešiel k obrovskému presklenému oknu v podlahe, cez ktoré mohli sledovať vodný život pod nimi. Po krátkej pauze sa rozhodol pokračovať, zahrať jej trochu na city.* myslím že bude dobré, ak mu sama povieš čo chceš, predsa len, som pre neho úplne cudzí a nemá dôvod mi veriť. Všimol som si obrúčku na jeho ruke, takže bude asi najlepšie ak sa porozprávate nech tu nezostáva dlhšie než je potrebné a môže sa vrátiť k manželke, rovnako ako posádka, ak teda nebudú chcieť ostať.* rukou si prešiel do dlhších vlasov a potom sa jej zahľadel do očí* viem že som v tejto chvíli cudzí aj tebe, no to sa zmení, len čo si začneš rozpamätávať na jednotlivé časti svojho života* odrazu sa postaví, pár krokmi prejde k písaciemu stolu a vytiahne pekný album, na ktorom povrchu sú kamienky z morského dna* zatiaľ ti ho požičiam...* pery sa mu vykrivili do úsmevu* ...kým ho prejdeš tak to chvíľu potrvá a možno sa ti aj niečo osvieži* vo fotoalbume boli fotky kde boli oni dvaja, od začiatku ich zoznámenia až po posledné chvíle. Nerobil to zo žiadnej lásky, no už vtedy predstieral city a musel sa podľa toho správať*

Výnimočné? *dodala skôr podvedome ako by sa nad tým hlbšie zamýšľala. Mal pravdu, žila v naozaj nádhernom meste. Úchvatnom, priam až dych vyrážajúcom, ale... vždy existovalo nejaké ale. Rovnako aj v tomto prípade.* Aj farby medúzy sa môžu zdať dokonalé, no keď si uvedomíte, čo v skutočnosti skrývajú... *zahladela sa naňho, pohladom, z ktorého by sa len ťažko dalo niečo vyčítať. Nepochybovala, že je múdry, vyžarovalo mu to už z tváre. Ale nedovolila si, povedať mu viac. Načo aj. Tento muž nedokáže vyriešiť problémy, ktoré sú v Loriene a ona nepotrebuje byť označená za zradkyňu, ktorá bez dôkazov ukazuje prstom na vinníkov. Dokonca aj slová "bez dôkazov" by boli veľmi nadnesené. Práve preto sa k tomu nikdy nevyjadrovala, no mnohým tu bolo jasné, že ich domovinu pod vládou Adriana nečaká nič dobré.* Už ste niekedy skúšali cielené infračervené žiarenie? *zmenila náhle tému, akoby sa predtým rozprávali len o predpovedi počasia na budúci týždeň.* Len čo vám vezmem vzorku krvi absolvujete špeciálny kúpel s látkami, ktoré očisťujú pokožku od baktérií v kombinácií s infračerveným žiarením. Využívame naň frekvenčný rozsah 760 až 10 000 nanometrov, takže prechádza do tkanív. Okrem zbavovania sa baktérií to pomáha aj vám, infračervené žiarenie podporuje tvorbu krviniek a okrem iného dokáže pri pravidelných dávkach zabezpečiť dokonalú regeneráciu aj ťažších zranení, ako sú zlomeniny. *pousmiala sa záhadne naňho. Ako rozprávala, pripravila si veci na odber krvi a naťukala niečo do počítača, nad jedným z priestorných bazénov.* Mimochodom, som Alteira a najbližších dvanásť hodín budete musieť zrejme stráviť práve tu u nás...

* Vôbec netušil ako dlho bol v bezvedomý. Zdalo sa to ako celé veky, a preto keď sa mu viečka slabo zachveli od námahy a nakoniec sa predsa len na niekoľko sekúnd pootvorili netušil kto je ešte v miestnosti spolu s ním. Jeho zúrivosť skrotla, pretože ju v tej chvíli vystriedal naliehavý podnet nútiaci ho ku kašľu. Hrdlo mal suché a spálené od soli aj keď netušil ako sa to mohlo stať. Telo mu skrútil kŕč, pri ktorom sa prevrátil na pravý bok, tesne nad okraj postele, a prudko sa rozkašľal pričom mu z kútika úst po brade stiekol pramienok vody. Tak ako postupoval raziac si cestičku dolu jeho tvárou v mysli sa mi opäť začali prehrávať všetky posledné spomienky. Prudko vstal no zatmilo sa mu pred očami, pár krokov ešte potácavo prešiel k opačnému koncu postele a tam klesol na kolená s prudko sa zdvíhajúcou a klesajúcou hruďou. „ Zúrivosť“ sa v ňom opäť preberala k životu pretože si ešte stále myslel, že je sám. Zaklonil hlavu a po niekoľkých prudkých nádychoch chrapľavo zvolal Lexieno meno. A potom opäť. Jediné na čo sa dokázal sústrediť bola skutočnosť, že s ňou tie beštie niečo urobili, že ju od neho odviedli a on ju už nikdy neuvidí. Zabije každého kto mu bude brániť dostať sa odtiaľto a ísť ju hľadať... zabije tým najhorším spôsobom a ani pri tom nemihne okom ak zistí, že na ňu položili ruku....*

Každou chvíľou čoraz viac zisťoval, že získať informácie o tomto výnimočnom mieste bude oveľa ťažšie ako spočiatku predpokladal. Doktorka mu nepovedala toľko než ako dúfal počuť. Možno tu však bolo niečo, čo prehliadol. Takéto a podobné úvahy mu behali po rozume celý čas ako ženu nasledoval do laboratórií. Bolo vidno, že sa tu cíti naozaj ako doma a pri všetkých vedeckých vysvetleniach, ktoré mu za posledných niekoľko minút už podala nepochyboval ani o jej lekárskych a vedeckých kvalitách.
Zastal na kraji jedného z bazénov a pohľadom na malú chvíľku spočinul na premenlivej vodnej hladine akoby ňou chcel preniknúť až na samé dno, aby mu odhalila všetky tajomstvá. Odrazu sa bez varovania zvrtol a skôr než sa doktorka stihla chytiť ihly obopäl jej zápästie pevne všetkými prstami a krátkym no nie príliš prudkým trhnutím ju otočil tvárou k sebe. Bol si vedomý toho, že nie je práve v pozícií, aby mohol niečo urobiť a pomôcť tak sebe a svojím mužom, ale teraz mu išlo o niečo úplne iné. Stisk jeho prstov bol síce pevný, ale len natoľko, aby doktorku nebolel a aby po ňom nezostali nijaké stopy. Chcel, aby mu hľadela do očí. Pri rozhovore je to oveľa osobnejšie a možno tak získa aspoň to málo...* Alteira, nechcem vám ublížiť a ani by som nemohol...* pousmial sa viac kútikmi úst ako celými perami a zovretie okolo doktorkinej ruky o máličko povolil. To uvoľnenie však využil na to, aby sa k nej sklonil a zašepkal takmer pri jej uchu.* Nie som tu na obyčajnej návšteve... * Nikdy nemohol vedieť kto počúva. A ak si doktorka sama uvedomovala, aké nebezpečné sú krásne medúzy mohla by ho pochopiť a pomôcť mu. Za pokus to v každom prípade stálo. Prestal Alteiru držať za zápästie a namiesto toho na chvíľu podržal vo svojej dlani končeky jej prstov, nahol sa nad jej ruku a galantne si priložil pery na jej chrbát.* Mimochodom volám sa Cass...* usmial sa priateľsky a zrakom sa opäť vpil do Alteiriných očí. Teraz nastala chvíľa pravdy. *

*Len tak sedieť a nič nerobiť bolo možno ešte únavnejšie, než prebehnúť kilometre. Cítila sa zmorene, no ani nie tak fyzicky, ako psychicky. Akoby ju pichlo niečo ihlou, pozornosť nabrala na plnej sile, len čo sa Bryan pomaly začal prebúdzať. Chcela ho chytiť za ruku no nestihla. Prudký nával kašľa, rýchle postavenie a následné volanie jej mena. Pocítila príval bolesti, ktorý jej ten pohľad na zmoreného Bryana priniesol a kľakla si k nemu, pričom ho zozadu objala* Bryan som pri tebe...* zašepkala opatrne, oprela si čelo o jeho hlavu a opatrne ho pobozkala na krk. Privrela oči a netušila čo mu povedať. Čas na pravdu...vedela že v najbližšej hodinke ju to čaká a už sa tomu nevyhne.* musíš niečo vypiť...máš v sebe veľa soli...* zamrmlala, silno stiahnuc zovretie, nechcejúc ho nikam pustiť. Bol slabý, teraz možno slabší než ona...* sadni si späť na posteľ, nikto nám neublíži...budeme v poriadku...

* Akoby sa mu pred očami rozprestrela hmla zahaľujúca všetko do neurčitých rozmazaných tvarov. V kútikoch očí ho niečo pálilo a hrdlo sa mu neprestalo zvierať suchými sťahmi keď sa snažil prehltnúť. Mäkký doty na svojom krku by si možno ani neuvedomil keby nebolo rúk, ktoré ho objali okolo pása a vliali doň všetku silu krehkých ramien. Na okamih celkom stuhol aj keď svalom na líci mu neprestalo pošklbávať pritom ako silno zvieral čeľusť, aby nahlas nezanadával preludu. Musel to byť prelud. Chcel ho oklamať. Oni ho chceli oklamať!
Ale potom k nemu prehovoril aj hlas. Musel patriť Lexie... akoby výplod jeho predstavivosti mohol znieť tak živo aj keď oči ho pálili, že ledva dovidel pár metrov pred seba? Prekliata soľ! Obrátil sa v Lexienom objatí tak, že jej mohol nazrieť do tváre a až vtedy, po pár minútach skúmavého pohľadu si s úľavou vydýchol a cítil ako v ňom hnev pozvoľna opadáva, pretože ho už nemalo čo živiť. Nemyslel na to, že by mal niečo vypiť alebo že by si mal sadnúť na posteľ. Pritiahol si Lexienu hlavu na svoje široké rameno a dlhý čas len vpíjal do seba jej bezpečnú prítomnosť.* Lexie...* zašepkal s vďačnosťou a úľavou zároveň. Opäť bol tým starým Bryanom- sám sebou ako ho Lexie poznala. * Ako to, že ťa nechali pri mne? Čo je toto za miesto? Ako sme sa sem dostali? * zmätené otázky sa mu len šťažka vydierali spomedzi opuchnutých a popraskaných pier.*

*Keď sa Bryan upokojil a prehovoril, znovu ňou prešla vlna zmätku. Akoby znovu videla Bryana a nie niekoho, kto si vypožičiaval jeho telo. Bolo to zvláštne a nepochopiteľné, aspoň pre ňu. Ignoroval však jej slová o tom, čo musí urobiť, namiesto toho zo seba chŕlil priveľa otázok, na ktoré mala problém odpovedať.* Som pri tebe...* zamrmlala potichu a čistým rukávom mu prešla po očiach, aby mu utrela soľ a zvyšky pálivej vody*...musíme sa ale dohodnúť, ty vypiješ toto...* podala mu pohár* a ja ti to všetko vysvetlím súhlasíš?* možno po prvý raz cítila, že musí byť neodbytná. Musel to vypiť, bolo to pre jeho dobro a ona bola tá, ktorá ho k tomu musela donútiť.* ...zbaví ťa to tej soli* zamrmlala na objasnenie, hľadiac mu pozorne do očí. V hlave si už pripravovala odpovede na jeho otázky, no teraz musela byť nekompromisná. Nijaká odpoveď, kým to nebude mať v sebe*

*V momente, keď ju chytil za zápästie sa zľakla a napadlo ju, že možno bola hlúposť nechať ho tu len tak sa voľne prechádzať ako sa mu zapáči. Predsalen bol to cudzinec a nemohla vedieť, čo spraví. Spomenula si, že niekde v poličkách kúsok za ňou by mohli ostať ešte sedatíva, stačilo by na ne dočiahnuť... Avšak keď sa ocitla priamo oproti nemu, uvedomila si, že jej naozaj nechce ublížiť.
Nebola si istá, či ju má letmý dotyk jeho dychu na krku znervózňovať alebo poburovať, avšak ticho počkala, kým dorozprával a následne jej ešte aj pobozkal ruku.* Zvyky z vašej planéty sú viac ako zaujímavé... Cass. *Zahladela sa naňho spod jedného zdvihnutého obočia, na tvári žiadny výraz, ktorý by dával najavo jej myšlienky či pocity. Ale musela uznať, že ju to zaujalo. Či to bolo jeho správaním alebo zvláštnym dojmom, ktorý z neho mala, netušila. No pokračovanie jeho príbehu by si kludne vypočula, preto namiesto zavolania niekoho z tej neschopnej stráže, ostala nehybne stáť na mieste.* Máte v pláne tu všetkých vyvraždiť nejakou novou hromadnou zbraňou, ktorú ste si prišli vyskúšať a následne zhabať všetko, čo sa hodí na vašu planétu? *dodala ironicky a oprela sa pritom chrbtom o jednu z poličiek, z ktorej chcela ešte pred chvíľou vyťahovať látky na uspanie.*

* Nemohol tušiť aký dojem vyvolal v citoch záhadnej Lorienčanky dotykom svojej ruky. Už len predpoklad, že by ju ním dokázal obmäkčiť hraničila s domýšľavosťou, ktorej sa pri tejto vyrovnanej žene s inteligentným a navyše aj prenikavým pohľadom nemohol za žiadnych okolností dopustiť. Bol síce kapitánom na obávanej bojovej lodi, ale tu... tisícky míľ pod vodnou hladinou... na tom odrazu vôbec nezáležalo ak vôbec kedy... Vysoká funkciu, ktorú zastával sa mu odrážala v dokonale vystretom držaní tela – to však nestratilo mladícku pružnosť takže nepôsobil napätím dojmom a nedala sa v ňom rozoznať ani snaha vrhať na ostatných zastrašujúci tieň vlastnej výšky. Nebol arogantný, namyslený, ani domýšľavý, ale pri tom všetkom ani príliš citlivý, nervózny či neohrabaný. Veľa rokov skúseností s váženými osobami, s osobami dôležitejšími než on a nezriedka kultivovanejšími či vyberanejšími v každodennom správaní pričom ani jeden ťah ruky, ani jediné slovo nevyznelo umelo, ho naučili úprimnosti a triezvej zdržanlivosti. Teraz však nastal okamih kedy nemohol len tak pustiť Lorienčankinu ruku, pretože mu niečo našepkávalo, že by tak roztrhol krehkú neviditeľnú niť, ktorá im spájala pohľady. Predtým než sa jej dotkol si ho v podstate nevšímala, zaujatá len lekárskymi úvahami a vysvetlivkami, mu nevenovala pozornosť ako bytosti s citmi a túžbami. Keby ju pustil, stratil by jej oči vpité pozorne do jeho vlastného pohľadu a jej sluch, ktorý mu teraz ešte načúval, ale neskôr sa mohol uzavrieť voči jeho slovám. Musel hovoriť rýchlo no zrozumiteľne. Jasne a jednoznačne. Úprimne. A to všetko kým jej aj naďalej ohrieval končeky prstov vo vlastnej dlani. Inak to všetko bude márne.* Dôvod našej návštevy na Loriene je celkom prozaický a ani v najmenšom prípade nesleduje cieľ zničiť vašu existenciu alebo vás inak ohroziť... * hlas sa mu pri rozprávaní nechvel. Podrobne odrážal jeho najskrytejšie myšlienky, ktoré ani sám pred sebou nemohol oklamať.* Netvrdím, že mi odteraz musíte bezvýhradne veriť, ale zamyslite sa... ako by sme vás mohli zničiť keď prvýkrát sme vašu planétu objavili len pred niekoľkými hodinami a než sa naša noha dotkla tejto zeme nemali sme ani poňatia aké tu vládnu pomery života. S ukážkou vašej sily som sa už mal možnosť oboznámiť a ja nie som muž, ktorý by riskoval tam kde je to očividne príliš komplikované, aby sa mohol dosiahnuť aspoň aký taký úspech pri veľkých stratách. Ale úspech? K tomu čo je pod hladinou by sme sa bez vás aj tak nedostali...

*Zamyslene počúvala jeho slová a uvažovala, aký môže byť dôvod ich príchodu. Zháňajú snáď pre seba suroviny? Alebo nových spojencov či technológie? Radšej ako by hádala, sa rozhodla vypočuť si to od neho. Ale ešte predtým mala pocit, že by mu mala niečo vysvetliť.* Cass, nech už sú vaše plány akékoľvek, musím vás upozorniť, že naša planéta má v súčastnosti problémy s politikou. Ako ste si zrejme stihli všimnút, Adrian nie je z tých, ktorí by odsúhlasili mierové akcie. Mám strach, že by bol schopný vyvolať vojnu, ak by sa mu to práve hodilo... *ticho si vzdychla a pohlad po prvý krát zamyslene sklopila na ich ruky. Akoby si tým potrebovala upevniť fakt, že robí dobre, keď mu to rozpráva. Až po chvíli upriamila pozornosť znovu na jeho tvár.* Mnoho z našich ľudí to nevidí, práve naopak - bezhlavo veria každému jeho kroku. Odkedy sa dal dokopy s princeznou Szaniou, sa toho veľmi veľa zmenilo. A k tomu záhady okolo zmiznutí... Len márne sa snažím ochrániť zo svojej pozície náš ľud. Jediné, čo mi ostáva je pomáhať im tu, liečiť väčšinu existujúcich chorôb a neozývať sa k ničomu, čo sa deje okolo. Verte mi, bude pre vás najlepšie, ak odtialto čo najskôr odídete. *Celú dobu na neho hladela vážne. Verila, že je rozumný a pochopí, že to nemyslela nepriateľsky. Riskovala, že si tým narobí problémy, no tento fakt už ignorovala. Nemôže pomôcť luďom tu, tak nech sa zachránia aspoň títo cudzinci.*

* Hľadela na neho veľkými, záujmom a prenikavosťou rozšírenými očami až v nich jasne mohol čítať zápas odohrávajúci sa kdesi hlboko v jej duši. Nepoznal túto ženu o nič viac než ona nepoznala jeho. V tej chvíli to však vôbec nebolo podstatné, pretože prehovorila. A hovorila tak akoby sa poznali už dlhší čas – úprimne no zároveň vecne, osobne a predsa aj s akýmsi odstupom keď pohľad premýšľavo sklopila na ich spojené ruky. Netušil či v duchu prehodnocuje jeho opovážlivosť, ale bol rozhodnutý neustúpiť. Nie však za cenu grobianstva. A skutočne. Doktorka opäť prehovorila a tentoraz mu už pozrela priamo do očí – nehľadela na končeky ich prstov spojené v dotyku a vytvárajúce akési krehké neviditeľné puto medzi ním a ňou.* A čo vy? * ozval sa napokon po dlhej chvíli uvážlivého mlčania. Vrchný oblúk obočia sa mu stratil medzi prameňmi vlasov na čele keď ho spýtavo nadvihol.* Ako dlho to vydržíte ? Nie je tu nik kto by stál na vašej strane?

//ved ja už som sa ti predstavovala a dokonca bolo aj moje meno spomenuté v niektorom z tvojich príspevkov //

/ to som si nevšimol hlboko sa ospravedlňujem za svoju neúmyslenú ignoranciu a svoj omyl som už odstránil /

//thak zlatko, možno raz budeš mi budeš pomáhať... aj s vyzliekaním //

*Celý čas sa konečne cítila akási šťastná.. Na tejto planéte je premohol silný pocit pokoja a že je konečne doma a tam kam NAOZAJ patrí. Preto, keď jej Adrian navrhol, aby sa porozprávala s kapitánom, ju to vôbec neprekvapilo a hneď mu odpovedala, pričom k nemu pristúpila a jemne mu potľapklala ruku, bez toho, že by v tom geste bolo niečo dôverné, no aj tak ju to donútilo trošku zahanbene sa stiahnuť*Adrian. Toto je môj domov a konečne keď som ho našla, tak sa ho za žiadnu cenu nevzdám.*nadýchla sa, pričom sa mu otočila chrbtom a vyzrela von oknom na ľud, ktorý chodil po ulici a nadšene si šepkali o tom, že Szania sa vrátila.*Vieš, Adrian. Som si stopercentne istá, že si časom na všetko spomeniem a budem schopná brániť svoj ľud pred hrozbami, čo by nám mohli hroziť*povedala a s pevným pohľadom a odhodlaním sa mu pozrela do očí.. Potom sa opäť sadla do pohodlného kresla a začala si listovať album, ktorý jej dal do rúk aby si ho prezrela.. Na stránkach videla ich dvoch v šťastných objatiach lásky a pripadalo jej to také známe. no nespomínala si na to. Avšak keď už bola pri konci fotiek, pohľad sa jej na dlhú dobu zastavil na jednej fotke. Bola to jediná jedna na ktorej neboli len oni dvaja, ale aj jeden vysoký pohľadný muž, ktorý pôsobil trochu strohým dojmom voči Adrianovi a nežným voči nej. Bola to veľmi zvláštna fotka, lebo Szania bola medzi Adrianom a týmto vysokým mužom ako klin o ktorý sa oni dvaja bili. Adrian na fotke nevyzeral nadšený a neznámy práve hľadel na Szaniu s úsmevom na perách. Zvedavo pozrela na Adriana*Ehm.. Adrian? Kto je tento muž na tej fotke prosím ťa?* Bolo to naozaj zvláštne. Bola síce pravda, že Adrian mal byť jej snúbenec, no ona pocítila akési teplo a šťastie, keď uvidela muža na tej fotke. Srdce jej začalo rýchlejšie biť, nie od nervozity, ale od šťastia, akoby sa potešilo tvári ktorú tam uzrela. Pokojne čakala na Adrianovu odpoveď a pritom podvedoma prechádzala prstami po tvári Leffaya Nera D´boa*

*Všimol si rozpaky na Szaniinej tvári, len čo si uvedomila ako ho potľapkala po ruke. On však nezmenil výraz, tváril sa pokojne, aby ju nevyviedol z mieri ešte viac. Však sú snúbenci, len ona si to nepamätá.* Som si istý že si spomenieš na všetko potrebné a ja ti v tom bude pomáhať ako sa len dá...* prehovoril celkom úprimným hlasom. Bola to pravda až na malú výnimku. Chcel aby si spomenula na všetko čo sa dialo, až na to ako ho odhalila. Keď ho videla dohovárať sa s Dariou o ďalších unesených dievčatkách. To miesto kde ich ale chytila nenájde, nebolo v meste, vtedy ho len zo zábavy sledovala a takto to dopadlo. Teraz si dá pozor, sakramentský pozor na to čo bude robiť. Na nejaký čas sa musí stať vzorným snúbencom bez postranných úmyslov, hlavne pre toho, na koho ukázala* to je Leffay, tvoj blízky priateľ* odvetil s predstieraným pokojom. Ten babrák sa tu určite už niekde moce a kuje plány* asi si si všimla naše kyslé úsmevy...* zdvihol k nej tvár s úsmevom, ktorý mal vyjadrovať akési zahanbenie alebo ospravedlnenie* ...povedzme že my dvaja sme si nikdy nesadli, keďže tvoj kamarát k tebe začal pociťovať viac než len priateľstvo...* pokrčil ramenami a otvoril jej dvere, aby mohli ísť za kapitánom*ideme?* spýtal sa* po ceste na zad ti môžem ukázať pár zaujímavých miest, myslím že ti to pomôže aj v spommínaní* dodal ešte pre istotu*

Leffay?*zrazu sa jej v mysli vybavil jeho smiech a oči plné dobroty, ktoré na ňu tak často upieral. A potom zrazu ten múr, ktorý sa medzi nich postavil, keď sa dozvedela, že jeho city už nie sú iba na priateľskej rovine. Spomenula si. Nie na všetko, ale na pár udalostí čo s ním prežila a hlboko sa jej vryli do pamäti.. Bolesť, čo jej rozpomínanie prinieslo bola dosť veľká a musela si prstami šúchať spánky.. Potom sa trošku tackavo postavila a s úsmevom pozrela na Adriana*Mám otázku, skôr než pôjdeme. Prečo ma tak strašne bolela hlava, keď som bola na vesmírnej lodi? Máme lepšie vyvinutý sluch, alebo ako je to s nami? Lebo som mala pocit akoby mi šlo hlavu roztrhnúť.

*Ako postával pri dverách, všimol si na nej tú premenu. Spomienka. Ktovie čo sa jej vybavilo v mysli, no nech to bolo čokoľvek, spomínanie nevyzeralo na práve príjemnú činnosť* si v poriadku?* pohol sa rýchlymi krokmi k nej a opatrne jej prešile rukou po líci. Možno bol čas trochu sa s ňou zahrať a toto bola celkom dobrá šanca. Tackala sa, takže bez známky nečistých umyslou ju opatrne chytil okolo pása, aby nadobudla akú takú rovnováhu* áno, máš lepšie vyvinutý sluch, vo vode je to dosť potrebné. Rovnako aj zrak máš lepší, aj keď hlavne v premenej forme. Väčšina schopností ktorú vieme musíme trénovať. Nič sa v nás neobjaví len tak odrazu, všetko chce čas a tréning* usmial sa úsmevom, ktorý by niekot označil za zamilovaný či láskyplný, no bola to len stará známa maska, ktorú na nu používal už predtým*

*Pri tej náhlej bolesti si chvíľu neuvedomovala, že ju objal a úprimne momentálne jej to absolutne nevadilo. Koniec koncov na fotkách ju odbjímal takmer na každej z nich a je jej snúbenec, tak prečo by aj nemohol. Neuvedomujúc ako to možno vyznieva, sa oprela o jeho hrud a čelo priložila k jeho studenému krku*to nič, som v poriadku, len ma zabolela hlava*zašepkala sucho a potom počúvala jeho rozprávanie o ich zmysloch*tak to všetko vysvetľuje*šepla, keď jej vysvetlil túto stránku ich rasy*

*Keď sa o neho oprela, náhle si uvedomil, ako si už na toto odvykol. Ženy v jeho živote prišli, on sa s nimi vyspal a znovu odišli. Nezaujímali ho ich citové výlevy, potreby ani bolesti. Boli mu ukradnuté, asi tak ako ryby za bránami mesta. NO čo sa týkalo jeho drahej snúbenice, pri nej musel byť citlivý a vnímavý. Musel jej dovoľovať to, čo by u iných nestrpel. Aj teraz, pokojne ju objal a dal jej bozk na vlasy, len čo si oprela čelo o jeho studený krk* tvoji priatelia sú u jednej z najlepších lekárok, mala by ťa prezrieť a dať ti nejaké lieky. chvíľu potrvá než si zvykneš na prostredia, predsa len si tu už dávno nebola.* pohladkal ju po vlasoch a slabo sa usmial* ale ak princezná ráči dovoliť, jej milovaný snúbenec ju kľudne odnesie až k lekárke...* v duchu sa celkom dobre zabával, no úsmev ktorý mu svietil na perách bol čisto priateľský a dobromyseľný*

*odkedy si pamatala, tak ju ziaden muz takto neobjimal a necitila sa tak dobre v muzskom objati...bolo to také nezvyklé.. *nie netreba*povedala, ked zdvihla hlavu k nemu aby sa mu pozrela do oci a na perach sa jej zjavil mierny usmev*to prejde rychlo a co by to bolo za princeznu keby ju jej snubenec musel nosit na rukach ako nejaku panicku?*zasmiala sa veselo a pocitila ako bolest začala ustupovat.. presne ako vedela.. bola to iba chvilkova bolest, ktora zacne ustupovat, hned ako nato prestane mysliet*

*Krátko prikývol a odstúpil od nej. Nebolo to treba siliť. Namiesto toho ju viedol priam k lekárke a zvyšným zajatcom* možno si to princezná zaslúži...* usmial sa kúsok od jeho pracovne, no stále kráčal dopredu, prispôsobujúc sa jej tempu. Pred dverami lekárky zaklopal a vošiel dnu* Alteira prosím vás pozriete sa na princeznú* oslovil lekárku a pozrel na kapitána* Kapitán rád by som s vami na cvhíľku hovoril, skôr než sa vám bude Szania venovať...*rukou naznačil na druhý koniec miestnosti. Potreboval dať kapitánovi pár varovaním, keby sa chcel rozrozprávať viac než bolo potrebné. Bol si istý že kapitán má dosť rozumu, aby tu teraz nezačal robiť cirkus, všetky životy jeho mužov boli v jeho rukách*

* Začul približujúce sa kroky na chodbe pred ošetrovňou ešte skôr než Adrian so Szaniou vstúpili dnu. Jeho vynikajúci sluch ho ani tentoraz nesklamal a pravdepodobne mu ušetril aj veľa nepríjemností, ktoré by nastali keby Adrian videl ako dôverne sa rozpráva s Alteirov a drží ju pritom za ruku. On na jeho mieste by boj ako svedok takéhoto obrazu veľmi podozrievavý, a preto musel vynaložiť veľké úsilie na to, aby sa tváril celkom pokojne keď pár sekúnd predtým ako sa dvere na ošetrovni otvorili bleskove pustil doktorkinu ruku a odstúpil od nej do bezpečnej vzdialenosti. Zodvihol hlavu a stichol zachytiť výraz na Szaniinej tvári. S prekvapením musel uznať, že jej na prvý pohľad nič nechýbalo a bol rád keď ho Adrian zavolal na rozhovor medzi štyrmi očami. Už predtým ho považoval za vynikajúceho herca, ale teraz bol na pochybách. Bolo možné, aby toľkých ľudí oklamal len výrazom svojej tváre? Chcel poznať viac z Adriana Joshua de la Carsoa. Na jeho pokynutie len kývol hlavou a vykročil k vzdialenému rohu miestnosti kde sa dalo hovoriť o akom takom súkromí pričom sa nesnažil urobiť ani jeden krok, ktorý by Lorienčana mohol popudiť. Zastal priamo pred ním a bez najmenšieho zaváhania či ostychu mu pozrel do očí. Čakal o čom s ním Adrian chce hovoriť, pretože na prvý pohľad sa zdalo akoby si ešte na pevnine boli všetko povedali. * Počúvam.* ozval sa krátko no bez najmenšieho náznaku hnevu či vulgárnosti. Bol pokojný tak ako v podobných situáciách býval a samozrejme aj ostražitý.*