Lorien

*Nepredpokladal, že mu bude kapitán veriť. Nečakal dôveru ani nič podobné. No vedel, že kapitán je zodpovedný za posádku a bude konať v ich najlepšom záujem. Len čo sa ocitli obďaleč od skupinky, potreboval im zaručiť súkromie. Tak ako Szanii už dnes hovoril, Lorienčania mali tenké uši a toto mal byť skutočne rozhovor medzi štyrmi očami. Miloval toto ich mesto. Všade bola voda, vodu ktorú vedel ovládať. Bol jeden z tých, ktorý ovládali ich prirodzený živel najlepšie. Dôvod bol prostý, nechcel sa spoliehať na vojakov ani na zbrane. Takto využil svoju moc kdekoľvek, kde bolo aspoň trochu vody. Aj tú čo mal teraz okolo seba využil. Postavil okolo nich akýsi závoj vody, črtajúci sa od stropu až po zem. No voda nebola len tekutá. Tak ako mohla byť kvapalná, pri znížení teploty mohla byť aj tuhá. O necelú minútu, pretože premeniť takéto množstvo, ktoré by im vytvorilo stenu medzi ostatnými nebolo práve najľahšie, mali úplné súkromie.* viem že mi neveríte a ani nebudete, no teraz k vám budem absolútne úprimný* oprel sa o ľad za svojim chrbtom, ktorý pre neho bol len chladením, ničím, čoby nezvládal* Szaniu som odstránil z planéty, pretože prišla na moje nelegálne obchody. Mohli ste si všimnúť, že sem si niečo z povrchu nemôže len tak prísť, ani ľudia, ani predmety. No a mne sa vaše predmety páčia. Pašujem si ich, mám na to celú jednu sekciu v dome...* toto všetko bola lož. Teda mal v dome časť z vecami z povrchu, no dôvod prečo poslal Szaniu preč bol iný. Spolupráca s Dariou* keď mi na to Szania prišla, musel som zakročiť, samozrejme sa obávala, že prenášate nejaké choroby, ktoré ohrozia naše mesto. ako vidíte, dýchame, žijeme...občasnia Lorienu vám neveria, ste pre nich niečo nové a nepoznané a nechcú prijať fakt, že tak ako ja môžem vyjsť hore a prežiť, vy môžete prísť dole a neohroziť ich.* aj toto bola vlastne pravda, Lorienčania sa nedokázali prispôsobiť svetu hore. Nechceli ho poznať, nechceli s ním mať nič spoločné.* Pustím vás domov, celú vašu posádku, prípadne ak budete chcieť nechať niekoho na dohliadanie toho že to čo vám navrhnem nie je klamstvo, nech sa páči prosím. Môžete sa sním kontaktovať kedykoľvek z môjho domu, mám z tade spojenie z povrchom. Potrebujem princeznú živú a zdravú, s jej manželstvom a pomocou mám väčšiu moc než bez nej a vy dostanete slobodu za mlčanie. Mlčanie o mojich obchodoch. Nikoho neohrozujem, nikto pri tom neumiera. Žijem tak už päť rokov a nijaké následky. Rozprával som sa so Szaniou chce tu ostať. Môžete sa jej spýtať, no jediná podmienka je, ktorá ma vlastne nenúti poslať ju preč mimo planéty...nesmie vedieť o tajnej časti môjho domu, v ktorej skrývam veci z povrchu.* dokončil napokon celý svoj návrh. Ich sloboda za mlčanie.* dohodneme sa?* spýtal sa napokon*

* Len čo stál zoči voči Adrianovi nemusel sa príliš namáhať, aby zostal bez slov a nechal ho prehovoriť ako prvého pretože bol ohromený tým čo sa dialo všade okolo neho. Nebolo to prvýkrát v jeho živote čo videl prispôsobovať sa živel vôli a sile inej bytosti, ale bezpochyby bolo len málo takých, ktorý toto umenie vedeli priviesť k precíznej dokonalosti. Vodné steny zo sekundy na sekundu tuhli čoraz viac až sa ich chladný povrch nedal rozlíšiť od ligotavého mramoru. Sledovať to bolo veľmi pôsobivé. No Adrianove prvé slová, ktoré volil s takým očividným pokojom, mu pripomenuli, že toto nie je obyčajný výlet kedy by mal čas nadchýnať sa krásnou nového, nepoznaného sveta. Ostražito naklonil hlavu trochu nabok a celý čas ako Adrian rozprával mu bez uhýbania hľadel do nečitateľných očí. Samozrejme nemohol mať ani tušenia o zvyklostiach, ktoré tu vládli aj keď istý diel tých zvláštností už mal možnosť okúsiť na vlastnej koži, pretože slanosť morskej vody a doktorkinho lieku mu ešte nestihli vyprchať na jazyku. Predsa bol však vo svojej dôvere opatrný alebo lepšie povedané podozrievavý. Ozval sa až po dlhšej chvíli uvážlivého mlčania. * Ak je tak ako hovoríte potom všetko to čo sa stalo na povrchu muselo byť veľké nedorozumenie, a tak isto aj vy ste pred rokmi museli konať s horúcou hlavou keď ste sa tak ponáhľali zbaviť svojej milovanej manželky.* v jeho hlase zaznela mierna irónia no ešte väčší chlad, ktorý tú iróniu prevyšoval a bodal ako osteň výčitky. Dobre si pamätal na to ako ich Adrian privítal, na jeho divadielko pred Szaniou aj na jeho skutočný výraz tváre, ktorú už pred ním samotným nemal dôvod haliť do saladkej masky zaľúbenca.* Zbaviť sa princeznej, právoplatnej dedičky trónu len kvôli zberateľskej vášni...* pomalými krokmi sa prechádzal po malom priestore ohraničenom ľadovými stenami, s rukami založenými za chrbtom nespúšťal z muža pred sebou pochybovačný pohľad. Vedel, že teraz riskuje všetko. Adrian mu dal možnosť ako z celej veci vycúvať a zachrániť pri tom svoju posádku aj seba. Nemohol by to však urobiť tak ľahko a s pokojom keď mu nedôvera prikazovala nepoľaviť, ale vyhľadať všetky potrebné odpovede.* Prečo vám neverím Adrian? Za ten krátky čas čo vás poznám som si nemohol nevšimnúť ráznosť a pokoj, ktorý vkladáte do každého gesta a situácie. Prečo by som mal veriť tomu, že vaším jediným previnením je túžba po veciach z povrchu? Musia to byť veľmi dôležité a cenné záležitosti...* nadhodil hlasom, ktorý vôbec nevylučoval, že Adriana podozrieva z niečoho nekalého.* ... keď ste jedinú možnosť ako ich získať videli v klamstve....

Szania ešte nie je moja manželka, len snúbenica... * odvetil s ľadovým pokojom. Nepredpokladal, že by sa kapitán vzdal možnosti získať nejaké odpovede. No on nebol ochotný diskutovať. Chcel ich preč čo najskôr.* Poviem vám to takto kapitán,* začal ani sa neunúvajúc vložiť do úst nejakú milotu.* ...nemáte veľa možností. Kľudne vás nechám zavrieť, popraviť za nedovolený vstup na planétu...Loriančania sa vás boja. Všetko čo nevie dýchať pod hladinou je zlé a nebezpečné. Návrh na popravu mi podpíšu jednotlivý zástupcovia rodín za päť minút. Aj keď mi neveríte, nemám záujem sekať hlavy akoby som nemal čo narobote. Buď odídete alebo ste väzni. Ako som povedal, môžete si tu nechať niekoho kto bude hlásiť informácie o tom, že vás neklamem. Čo sa týka môjho zberateľstva, ako som vám vravel, nepoznáte to tu. Nemáte ani tušenia čo riskujem ak si sem niečo doveziem, nielen vaša rasa ale aj vaše veci tu nie sú vítané. Preto klamem a mienim to robiť aj naďalej.* nebál sa kapitánovho rozhodnutia. Nech odpovie akokoľvek, vždy sa ho skutočne mohol zbaviť a to aj legálnou cestou. Tunajší ľudia prechovávali dosť nenávisti aby sa trápili nejakými suchozemskými pandrlákmi* takže toto je vaša posledná šanca, nemienim o tom s vami diskutovať ani preberať svoje dôvody. Hovorte so Szaniou, samozrejme bez spomenutia mojej zbierky a potom vypadnite, alebo si tu riskujte krky svojej posádky ako aj vlastnej. Vaša loď bude určite nadšená že je bez kapitána, rovnako ako manželka...* chladne pozrel na obrúčku, ktorú kapitán nosil na ruke* takže?

* V mnohom bol Adrian podobný Raitovi. To bola prvá Cassova myslienka len čo tento cudzinec k nemu prehovoril. Jeho drzanie tela, na prvy pohlad by sa zdalo ze upate bolo v skutocnosti celkom prirodzene, rec - chladna, lahostajna, kopirovala zdvorilost tak dokonale pritom blansucjuc na okraji medzi slusnostou a hrubym posmechom. Cass sa prestal prechádzat no ruky neuvolnil zo svojho kapitanskeho postoja, pevne nasiroko rozkroceny držal obe dlane za chrbtom a pohla dvytrvalo uprety do Adrianovych oci. Vsetko mu bolo jasne, a preto nepkladal za nutne natahovat tuto frasku dlhsie nez bolo potrebne. Len posledna Adrianova zmienka o manzelke sposobila ze Cassove oci na par sekund potemneli, stali sa hlbsími, vaznejsimi takze sa mu v kutikoch ust vytvorili mal vrasocky.* Chcem hovoriť so Szaniou osamote a tiez potrebujem hovoriť so svojou posádkou.* neprosil ani nezobronil, jednoducho len povedal co chce. Rychlo a vecne bez toho aby nim navonok Adrianove slova nejako otriasli. Pretoze ak bol Adrian aspon spolovice taky ako Raito a jeho povaha potom pred nim stal muz, ktorý je zvyknuty na to že vzdy dostane to co chce, muz pohrdajuci slabsimi, pohrdajuci citmi akým on sám neveri a preto sa mu vsetci ostatni javia ako slabosi len preto ze su pod ich vplyvom, navonok celkom bezmocni.*

*Oči mu viseli stále na tom istom mieste, na kapitánovej tvári. Musel uznať, že to nie je nijaký zbabelec ktorý sa nechá zastrašiť, či ujde pred možnou smrťou. O Thanatose, najdokonalejšej bojovej lodi jednej z významných planét už počul, Daria bola informovaná nielen o bohatých chlapíkoch s ktorými obchodovala. Dokonalá loď potrebovala vzorného kapitána, ktorým očividne bol tento muž. Aj v tejto chvíli postával v postoji, ktorý mu bol možno príjemný a možno nie, nevedel. Zaujímala ho len odpoveď. Nedalo sa nevšimnúť ako sa mu zmenil pohľad, len čo udrel na zjavne citlivú strunu jeho manželky. City. Keby niečo také robieval, prevrátil by oči a znechutene odfrkol, čo je to za hlúposť. Len blázni môžu dávať srdce iným ľuďom a dobrovoľne ukázať svoje citlivé miesto* Szaniu vám sem pustím hneď teraz, čo sa týka posádky, idete za všetkými alebo chcete niekoho konkrétneho?* stál ak socha, iba v pravidelných pohyboch prechádzal rukou po lesklom ľade. Potom však pohybom ruky a neviditeľnou silou mysle v ktorej skýval moc nad vodou spravil priechod, akési dvere do ľadovcového domu* Szania, kapitán s tebou chce hovoriť* kývol k princeznej a ešte raz pozrel na kapitána* myslite na to, čo nesmie vedieť, bude to tak lepšie, to my môžete veriť* povedal to maximálnym šepotom a vyšiel von*

//ehm.. budeme sa tváriť tak, že doktorka ma akože prezrela, hej?//

*Potom, ako Adrian s kapitánom zmizli za ľadovým závesom sa Szania ani nevedela sústrediť nato čo s ňou doktorka robí a či azda niečo robí. Snažila sa svojím dobre vyvinutým sluchom niečo začuť, ale bolo to márne. Počula len nezrozumiteľný šum. Bola zvedavá o čom si tak môžu títo dvaja muži spolu hovoriť. Nevyzerali nadšene keď vedeli, že ich čaká spoločný rozhovor. Aj keď sa to snažili obaja zakryť, cítila medzi nimi akési napätie. Pripadalo jej to ako večnosť, keď sa tam tak rozprávali a začalo ju to časom hnevať. Nechali ju samu s touto lekárkou čo sa snažila dokázať nič nedokázateľné. Prudko sa postavila na nohy a zagánila sa na doktorku*Iba ma zabolela hlava!*zavrčala nahnevane a pritom mávla rukou do vzduchu. Voda v pohári, ktorý bol na stole sa zdvihla do úrovne Szaniiných očí v guľke veľkosti tennisovej loptičky. Tá s hrôzou pozrela na malý výjav pred seba.*Do čerta!*zanadávala. Vždy sa jej takéto veci stávali keď bola rozčúlená. Teda. Takmer vždy. Stalo sa párkrát, že voda nejakým zázrakom vytiekla z pohára, alebo sa vzniesla trošíčku do vzduchu, ale ešte nie takto vysoko. V šoku mávla rukou na inú stranu a voda šplechla asi 10 centimetrov od miesta kde sa v ľade zjavili dvere cez ktoré prešiel Adrian smerom k nej.*Do šľaka čo sa to deje?!*teraz už bola zúrivá a mávla rukami pred sebou akoby to boli cudzie ruky. Týmto gestom prišlo aj tiché praskanie. Skľúčene pozrela na ľadovec a spomedzi pier jej vyšiel tichý výkrik. Otvor ktorý predstavoval dvere zmizol.*Do čerta!*pípla a opäť pozrela na Adriana. Týmito dvoma gestami si uvedomila, že to všetko robila rukami a tak si ich rýchlo prekrížila na prsiach a vystrašene pozrela na Adriana*Čo to robím??

*Nebol práve nadšený tým, čo mu Szania práve predviedla. Ovládanie moci bolo síce veľkou výhodou, no nie ak išlo o samovoľné robenie si čo sa vode chcelo. Szania bola rozrušená a práve tým sa jej darilo ovládať ich prirodzený živel, no nebol nadšený. Ona mala ovládať vodu, nie voda ju* ovládanie živlu je jedna z vecí ktorá sa dá naučiť, no vyžaduje si ľadový pokoj a sústredenia a samozrejme čas* netváril sa nijako zvláštne, vídaval to v uliciach mesta často.* mala by si sa upokojiť,* skonštatoval, hľadiac na skrížené ruky* nesúvisí to len s rukami, ovládanie živlu funguje cez hlavu. Ak to však nie je úmyselné ovládanie, vychádza z podvedomia ako základná moc loriančana. Svojvoľné ovládanie vody však nie je moc dobré, často vznikajú nehody, hlavne ak ide o zhmotnenie vody. V takýchto prípadoch moc vyvoláva prudká zmena nálady či niečo čo ťa rozruší. Preto je potrebný ľadový pokoj na učenie sa toho umenia, pretože ak nemáš čistú myseľ a rozum hrá až druhé husle, nikdy nezvládneš to čo túži vedieť hádam každý lorienčan* uvoľnil jej prechod ku kapitánovi a kývol nech ide za ním* nemusíš mať obavy, môžeme sa tréningu venovať* kútiky pier sa mu pohli dohora, žmurkol no potom odstúpil* kapitán ťa už čaká...

*Hľadela na Adriana s veľkými očami roztvorenými dokorán a vyzerala dosť vystrašená. A ona aj vystrašená bola. Bála sa tohto nového zistenia. Zmučene pozrela na svoje ruky. Pomaly no opatrne ich spustila pozdĺž tela, pričom mala päste zaťaté. Z hlboka dýchala, aby sa čo najviac ukľudnila a potom sa pohla smerom k miestu kde sa nachádzal kapitán. *Počula som, že so mnou chcete hovoriť*povedala, keď už bola vo vnútri malej provizórnej "miestnosti".*Nie je vám zima?*opýtala sa skôr než stihol čokoľvek povedať, lebo si všimla, že od ľadu tam je celkom chladno, aj keď ona mala pokožku ešte chladnejšiu, no pre kapitána tam musela byť isto zima*

* Viesť takéto mlčanlivé súboje len prostredníctvom výrazu tváre alebo očí sa zdalo Cassovi este namahavejsie nez priamy boj so zbranou v ruke, pretoze so zbranou sa dal predpokladat isty zaver- zivot alebo smrt- no tu... sa pohyboval na prilis tenkom lade. Pri tejto "ladovej analogii" mu mierny uskrn trochu vytiahol pravy kutik ust nahor práve vo chvili ked Adrian "kuzlil" otvor v ladovej stene. Pravdou bolo, že sa nikdy velmi nevyznal v uskocnych manipulaciach so slovičkami, intrigach, na ktorých stali zaklady kazdej vacsej spolocnosti ci organizácie. A práve preto potreboval o tomto muzovi vediet co najviac. Jediny kto by mu mohol ako tak pomoct bola Lexie aj ked od Bryana vedel že si vela zo svojho predchádzajuceho zivota nepamata no Cass predpokladal, nie vlastne dufal, že jej prítomnost na tomto mieste by mohla byt napomocna pri spominani...* Nepotrebujem hovoriť s celou mojou posádkou. Iba s velitelom druhej lode Bryanom Nicholasom Ledonom a tiez s Lexie. Určite ju poznate...* stihol tie slova povedat skor nez sa Adrianovi bez vacsich tazkosti podaril jeho umysel a v ladovej stene sa odrazu objavil otvor akoby tam bol skryty odjakziva. No nestihlo prejst ani par minut a ten otvor opat zmizol ibaze tentoraz bol Cass v provizornej miestnosti celkom sam. Uz zacinal nadobudat neblahe tusenie, že to len nejaky Adrianov uskok ako ho dostat do pasce ked sa pred nim objavila Szania. To mu upokojilo podozrievave, ostrazite myslienky, ktore sa teraz vsetky zamerali len na tvar zeny stojacej priamo pred nim. Z vyrazu jej tvare cital ustarostenost tak isto aj ako zo slov, ale nebala sa o seba ale o neho. Nijak strach v ociach, napatie, ktore by naznacovalo, že svoj pokoj len predstiera pretoze jej Adrian dycha na krk. Konecne sa po prvykrat za dlhu dobu usmial. Ruky uvolnil z pozicie za chrbtom a nechal ich volne klesnut pozdlz bokov podiduc k Szanii blizsie.* Som zvyknuty na extremy v prostredi...* mierne zodvihol ruku, na ktorej sa mu este hojili male popaleniny, ktore utrzil na slnecnej planete. Nozaj jeden extrem za druhym az si niekedy kladol otazku ci by mal pochybovat o ironii osudu.* Nemusíte si o mna robit starosti... princezna.* dodal no vobec nie umelo akoby sa do toho oslovenia musel silit. Nepotreboval premahat uctu, ktoru si vyzadovalo Szaniio postavenie pretoze si uctu uz beztak zasluzila aj bez kralovskej krvi v zilach.* To ja si naopak robím starosti o vas... ako to vsetko na vas zaposobilo? Nie je to prílis unahlene , rýchle?

*Samozrejme, vedel kto je Lexie a podľa nej vedel aj ktorého vojaka má namysli. Kývol strážam nech dbajú na bezpečnosť a vyrazil k celám. Ten jeho vojak sa už hádam ukľudnil, nemal práve chuť na ďalšiu roztržku, hlavne teraz keď sa všetko mohlo vyriešiť. Bez varovanie prešiel cez silný prúd vody, ktorý však on nepovažoval za prekážku. Tvár sa mu na pár sekúnd zmenila na akúsi modrastú masku, no len čo spravil dva kroky do miestnosti, vyzeral zase tak ako predtým. Tvár vytesané akoby z mramoru preletela po dvojici, pričom bledé studené pery sa razom vykrivili do úsmevu. Nebol to však priateľský úsmev, niečo také by jeho povaha nedokázala akceptovať, išlo o akýsi druh úškľabku. Mladý vojak ani netušil, čo sa malú potvorku si to tak chráni* očakáva vás oboch kapitán, chce prebrať vašu budúcnosť...* ruky založil za chrbát, pery sa znovu vrátili do typickej rovnej čiarky a oči naznačovali, že nemá chuť sa s nimi teraz naťahovať* Lexie už si mu ukázala svoju pravú tváričku?* ozval sa odrazu. Zaujímalo by ho, čo vojak spraví, len čo zazrie tú sladkú milovanú tvár v pravom svetle. Takú aká mala byť, takú, ktorá bola pre jej pôvod prirodzená. Už v hlase mu znela pobavenosť, vojak si mohol domyslieť že teraz sa nejedná o nijaké podpichovanie, ale naráža na niečo skutočné a reálne.*

*Nervozita, ktorú pociťovala ju začínala opúšťať. Usmiala sa na kapitána*Ale, Cassian, starosti si o mňa nemusíte robiť, predsa viete, že sa viem o seba postarať*zasmiala sa a pritom jemne mávla rukou. Na chvíľu sa nervózne poobzerala, či nenarobila týmo gestom nejaké škody, ale keď uvidela, že nie, tak si spokojne odfúkla* Viete, keď som šla cez mesto, ľudia mi v nadšení mávali a vykrikovali. Bol to dobrý pocit a viem že som doma.*na chvíľu sa zasekla a potom hlboko a pevne pozrela na Cassiana*Nemôžem opustiť môj ľud!

//ospravedlňujem sa, dnes som prišla z Paríža, preto som nepísala... ale keďže sa na mňa nečakalo, nejak neviem ako sa ďalej napojiť //

//prepáč, nevedeli sme že si preč.. tak hraj že sa zhováraš s Adrianom napr //

//Adrian je s Lexie a Bryanom... zbytočne sa im tam budem pchať :-rolleye-://

* To nové čo počul v Lexienom hlase ho prinútilo zamerať pozornosť viac na jej tvár aj keď oči mu slzili a zrak mal od neustáleho žmurkania rozostrený. Takmer by sa usmial ak by nehrozilo, že by si jeho úsmev mohla Lexie zle vysvetliť. Celý čas, od doby keď ju prvýkrát spoznal, stála v ústraní. Bála sa skoro každého a nikdy neprejavila svoju vôľu tak razantne ako teraz. To bol pokrok- veľmi veľký a dôležitý pokrok. Preto sa bez zbytočných otázok prispôsobil jej požiadavke a prijal pohár s tekutinou, ktorá mu mala pomôcť. Pery sa pootvorili v náznaku prichádzajúcej odpovede, ale hneď ich zase pevne zovrel k sebe keď skrz masu vody prešla dobre známa, vysoká, postava cudzinca. Jeho vzpriamený postoj, sebavedomý výraz tváre a slová tak pokojné až vyznievali ľahostajne a cudzo dokonca aj v jeho vlastných ústach... to všetko nasvedčovalo novým problémom. No tentoraz sa už ovládal... v rámci svojich možností pretože prvá strata kontroly po tak dlhom čase ho prekvapila a vyviedla z miery. Nechcel však úrovňou postoja zostať aj naďalej v podriadenej pozícií na zemi, a tak sa s menšími ťažkosťami no predsa postavil na nohy a pevne sa rozkročil, aby mal Lexie priamo za chrbtom. * Myslím, že my všetci máme aj tváre, ktoré sú ostatnému svetu skryté, a preto by sme sa od sarkazmu mali vrátiť k podstatným témam... mohli by ste nás doviesť ku kapitánovi?* jeho slová kopírovali len skutočné myšlienky. To, že mu Lexie o sebe niečo zamlčala dokonale chápal, pretože už poznal jednu stránku jej osobnosti- strach z toho, že príde o svoje bezpečie a pokoj. Nikdy by jej neublížil a rozumel jej dôvodom lepšie než ktokoľvek iný. On sám pred ňou donedávna skrýval svoje strašné tajomstvo.*

* Kedysi dávno, v čase keď ešte nepoznal sám seba dosť na to, aby mohol hodnotiť iných, od svojho učiteľa prebral jednu užitočnú schopnosť, ktorá sa mu stala veľmi užitočnou v neskorších rokoch. Pozorovanie. Nie len povrchné nazeranie na priebeh udalostí a defilé tvárí... Stál tam... v jednej miestnosti so ženou, ktorá ešte donedávna nepoznala svoju minulosť a tá sa jej v jednej neočakávanej sekunde doslova „vynorila“ pred očami. Čo mohla prežívať? Čo mohol prežívať človek, ktorý v jednu chvíľu mal len sám seba a v druhú už aj zodpovednosť za celý jeden národ? Zmätok? Prekvapenie? Možno mali Lorienčania užitočnú vlastnosť prispôsobovať sa novým zmenám, ktoré prebiehali nielen vo fyzikálnej, ale aj psychologickej rovine. To by vysvetľovalo až udivujúcu rýchlosť s akou Szania prijala myšlienku, že je princezná, zmierila sa s ňou a zdalo sa, že tu chce aj ostať napriek všetkým dosiaľ zastretým nejasnostiam. Hľadel na ňu a bol si vedomý toho, že keď urobí zásterku Adrianovým nelegálnym skutkom nikdy si nebude istý či sa nenechal oklamať aj on sám len preto aby uľavil vlastnému svedomiu, a preto sa potreboval so Szaniu porozprávať. Potreboval hovoriť aj s Bryanom a Lexie.* Teší , že ste našli svoj domov Szania..* začal opatrne no v jeho slovách bolo cítiť slovíčko Ale, ktoré sa následne objavilo aj v jeho pokračujúcej odpovedi.*..., ale je to dlhá doba čo ste boli preč. Neviete ako sa to tu zmenilo... neviete Kto sa zmenil a či by ste sa dokázali tak rýchlo...* toto slovo obzvlášť zdôraznil*... vrátiť späť do pozície vladárky. Nechcem vás odrádzať len sa uistiť, že vaše nadšenie nie je unáhlené a či by ste nepotrebovali viac času premyslieť si ako si po odlúčení nájdete cestu späť k svojmu ľudu...* Šialené. Našli planétu, výnimočnú ako ihlu v kope sena, takmer identickú s druhou stratenou ihlou, Zemou a teraz sa navyše ukázalo, že dve tieto identické „ ihly“ spolu aj tak nebudú môcť koexistovať. Akoby ich vlastná podobná výnimočnosť navždy oddelila... iba ak.. no nad tým bude premýšľať neskôr. Keď sa Szania rozhodne. Vtedy ju oboznámi aj so svojím nápadom. Teraz na ňu nechcel tlačiť. Len čakal a jeho oči na ňu priateľsky pokojne hľadeli.*

*Premýšľala nad slovami kapitána a celkom rozumela jeho obavám. Aj jej dušu sužovali. *Rozumiem vašim obavám, kapitán.*začala pomaly, netušiac čo mu vlastne konkrétne chce povedať.*Buďte si istý, že mňa sužujú rovnaké obavy. Rovnaké pochybnosti a rovnaké otázky, na ktoré som odpovede zatiaľ nedostala. Ale viem, že tu si spomeniem na niektoré veci.*Z hlboka sa nadýchla a zasmiala sa.*Už som si aj na niečo z mojej minulosti spomenula.*povedala plná šťastia a nadšenia. Vedela, že postupom času si bude spomínať aj na ďalšie veci. Spomenie si na Adriana, na rodičov i na ostatné veci, čo sa týkali tejto planéty. Síce našla svoj domov ale nesplnili úlohu o hľadaní planéty... alebo?*Kapitán, môžete pre mňa niečo urobiť?

*Jej tvár nadobudla farbu nemocničných stien. Adrian o nej vedel to, čo sa tak strašne snažila skryť a zatajiť. Aj keď to Bryanovi chcela povedať, čakala na najlepšiu možnú chvíľu. Chvíľu keď medzi nimi nebude stáť strach ani nič podobné. Chcela k nemu byť úprimná, no na takúto novinku bolo treba vhodný čas. Nechcela aby sa to dozvedel od nejakého neznámeho muža, ktorý by pravdu určite ukázal sto krát horšie. Po Bryanových slovách ju však zalial pokoj. Už dávno vedela aké úžasne má vnútro, no myslela si, že Adrianove slová v ňom vzbudia záujem.* ja ti to neskôr vysvetlím...* zašepkala, no nemienila sa ani pohnúť. Stále to nevypil.*Ešte to prosím vypi* upozornila ho, vykročiac spoza jeho chrbta, aby videla či tekutina zmizne v jeho žalúdku. Riskovať život pre nič za nič, keď mal už pohár pred sebou by bolo zbytočné.*

*Musel si priznať, bol prekvapený. Výraz tváre sa síce stále podobal na masku ľadu, no vnútro bolo prekvapené. Čakal od tohto suchozemského vojaka zvedavosť, hlavne keď sa to týkalo jeho drobnej priateľky, o ktorej toho viditeľne nevedel viac. City a dôvera? Napadlo ho to, no bolo mu to tak vzdialené, že si to ani sám nevedel predstaviť.*Lexie má pravdu, vo vlastnom záujme to vypite, ak teda nechcete vašej mladej priateľke spôsobiť smútok...* v hlase sa neozývala nijaká ľútosť ani predstieraný záujem, bolo to len obyčajné konštatovanie.* Hoďte do seba a poďte.* otočil sa k priechodu vody, nadvihol ruku a zastavil prúd vody, ich dvere. Zaujímalo ho, čo sa kapitán od toho ich párika dozvie a či tu kapitán bude chcieť nechať niekoho na stráži. Čo ich malá Lexie? Odíde s nimi alebo pôjde pozrieť svoju rodinu? Celkom ho to zaujímalo, pocítil skutočný nefalšovaný záujem, ktorý však stále skrýval.*

* Hľadieť na Szaniinu tvár bolo ako pozerať sa na oblohu, ktorá je najskôr plná jasu, bezoblačná.. šťastná... potom sa však začala pomaličky chmúriť keď jej srdce zastrel tieň akejsi nevypovedanej žiadosti. Alebo sa mu to možno všetko len zazdalo a on sa nechal oslepiť tým slnkom, do ktorého hľadieť bola na jednej strane blaženosť a na druhej obavy...* Viete, že pre svojich priateľov urobím vždy všetko čo len bude v mojich silách.* hlas mal pokojný, vyrovnaný rovnako ako aj tvár, ktorá odrážala len trpezlivosť. Bol naozaj zvedavý o čo ho Szania požiada pretože sám mal istú požiadavku.*

* Možno by neprestal vyvaľovať oči na toho „studeného“ chlapíka pred sebou keby nie Lexie, ktrá sa odrazu ozvala tesne pri jeho boku. Preto len otočil hlavu k nej a prekvapene nadvihol obočie keď od nej prijal podávaný pohárik. Ešte to nevypil? Zvláštne myslel si, že áno... dopekla musí sa sústrediť.* ďakujem...* končeky prstov sa mu na krátky okamih dotkli Lexienej bledej pokožky no pohľad bol stále rovnaký ako vždy keď na ňu hľadel- pozorný, láskavý, takmer sa bál toho, že keby sa jej dotkol celou dlaňou mohla by sa pred ním zmeniť na obláčik a celkom sa vypariť. Vypil obsah pohára až do dna bez toho, aby mu črty tváre skrútila grimasa. * Aj ja ti budem musieť ešte niečo vysvetliť Lexie.* zašepkal jej ticho akoby v miestnosti ani nebol ďalší človek, ktorý určite pozorne počúva každé jedno slovo. Len o pár sekúnd neskôr mu už venoval pozornosť.* Takže ste hovorili s kapitánom? A čo ostatní?* položil pohárik na posteľ, pretože tá mu bola najbližšie a chytil Lexienu ruku čím dal jasne najavo kto ku komu patrí a čo sa od ostatných, teda od Adriana, očakáva.*

*Nemienil sa mužovi spovedať ani mu nič vyjasňovať. Kapitán chcel jeho a Lexie, ostatní zostanú tam kde sú. Aspoň kým kapitán nepovie čo chce a ako sa rozhodol* kapitán sa práve rozpráva s princeznou Szaniou, zisťuje, či odchádza s vami...zjavne....* pokrčil plecami a vyšiel z miestnosti na chodbu. Pokynul im nech ho nasledujú.* nebudem vás pripútavať, dúfam že nemienite robiť problémy, hlavne keď o niekoľko hodín môžete vypadnúť bez škrabanca na koži...* potom už len zamieril chodbou do sektora B, kde mala lekárka svoje pôsobisko* a ostatní? Kapitán si žiadal vás a vašu priateľku, takže ostatní sú stále zavretý.* zastavil prúd vody aby prešli do ďalšieho sektora a tam otvoril prvé dvere* tu máte svojho kapitána...*oprel sa o stenu pri dverách, čakajúc len na nich*

*Lexiine vnútro sa naplnilo pokojom, len čo látka ktorá mala Bryana ochrániť skončila v jeho tele. Keď zacítila dotyk jeho ruky, jemne mu ju stisla a bez slov sa s ním vybrala za Adrianom. Niečo ju však trápilo. Minulosť. Toto bolo miesto kde sa narodila, miesto kde žila kým ju neuniesli. Keď bol Bryan na posteli, nepremýšľala nad možnosťami aké mala, no teraz, keď mala odísť, vynárali sa jej v mysli otázky. Má nejakú rodinu? Rodičia sú tu? Brat či sestra? Mala kamarátov? Pamätali by sa na ňu vôbec? Kde žila?* Pane....ja...mám tu niekde rodinu? Skutočných rodičov?* koktavým hlasom sa ozvala, len čo sa dostali pred dvere. Chcela poznať odpoveď a rovnako sa jej aj bála. Ak áno, pôjde za nimi? Ak nie, čo bude cítiť? možno ani nemajú záujem aby sa vrátila, veď prečo ju nehľadali? Telo sa jej slabo triaslo, cítila že ňou prechádza nepokoj, strach a smútok, berúci sa niekde v jej vnútri*

*To hádam nebolo ani možné! Teraz, keď mohli vojsť dnu, tá sopľaňa začne mať otázky. Samozrejme že vedel kto je jej rodina, neboli zrovna neznámym, prachom zapadnutým rodokmeňom.* Máš tu rodičov a brata.* odvetil v krátkosti.* ...ale úprimne, nerob si ilúzie o nijakom krásnom rodinnom vzťahu, život je odlišný od rozprávok a drístoch ktoré sa hovoria o rodinných kruhoch*ľadovými očami si premeral drobnú žabu, ktorá zjavne chcela počuť niečo iné. No pravda málokedy býva taká akú ju chceme mať. Studenými očami prešiel zo sopľane k vojakovi a naznačil, nech už konečne idú*

*Rozhodla sa, že nebude otáľať a tak vyložila karty na stôl*Chcem aby ste sa na Thanatose nevyjadrovali k tejto planéte. Aby ste povedali, že je to v štádiu riešenia a zisťovania. Že planéta je potenciálne schopná uživiť ľudí.*vysvetlila a radšej ani nečakala na kapitánovú reakciu, preto rýchlo pokračovala skôr než sa stihol nadýchnuť pre námietky*Ono v podstate by to šlo, keby Lorieni a Ľudia žili na jednej planéte. Len to potrebuje viacej vybavovania a viacej času. Preto som myslela, že by bolo lepšie, keby sme ostatok o Lorienoch zatiaľ zamlčali a do správy ste zadali že ešte, dajme tomu s dvoma ľuďmi, som zostala na planéte keď sme si overili, že planéta je neškodná*skončila a čakala na tie veľké protesty a kriky, že ako môže od neho chcieť aby klama*