Vianočný Benefičný Ples

( chce to riadnu prestrelku po samom sexe všade treba trochu akčnosti )

( A co by sis jeste prala ? Aby mne u toho zabili ? Prijde ti to dost akcni ? )

Kley Cattling




* Bola len jediná skutočne cenná vec, ktorá Daghartu mohla zaujímať viac ako Katin život. Z jej krvi by načerpal dosť sily na to, aby si svoj život predĺžil o niekoľko ďalších rokov. Veď len tak sa mu podarilo prežiť tak dlho. Bol najlepším bojovníkom zo svojej rasy a navyše sa mu podarilo objaviť chýbajúci článok vo vzorci, ktorí jeho stvoritelia chceli zničiť, aby jeho a jemu podobných navždy zniesli zo zeme Altry... našiel spôsob ako sa znovu a znovu regenerovať. Ale nebol sám kto mal isté schopnosti. Každý obyvateľ ich planéty vlastnil niečo výnimočné, tiež ako následok genetickej manipulácie, ktorou sa vedci snažili zvýšiť počet obyvateľstva tesne pred absolútnym kolapsom. A keď už človek dostane možnosť niečo ovplyvniť prečo by sa to nepokúsil aj vylepšiť? *Viem, čo chceš Níat.* prehovoril pevným hlasom a hoci zachytil Katin prosebný pohľad a vedel, že v nasledujúcich chvíľach ju svojím správaním môže vystrašiť, nemohol jej teraz nič vysvetliť. Urobil ešte niekoľko krokov dopredu a keď prechádzal okolo nej k Daghartovi ticho jej pošepol, aby to počula len ona.* Všetko bude v poriadku Kate, teraz choď a nezastavuj sa nech by si počula čokoľvek. Nasadni do auta a tam na mňa počkaj. Pravdepodobne budeš musieť šoférovať pretože sám to nezvládnem...* nechcel ju vystrašiť, keď jej podával kľúče od auta, ale bolo lepšie ak už dopredu vedela na čo sa asi môže pripraviť. Dostať ju do šoku by nebol dobrý nápad. Natiahol ruku k jej tvári a zohnutými prstami jej párkrát jemne prešiel po líci .* To sa nám to zamotalo čo?* zažartoval ešte chystajúc sa pozrieť Níatovi rovno do očí.*

*Netušila, co Kley zamýšlí, ale jak už řekla, hodlala uposlechnout každý jeho příkaz. Rozhodně toho o Níaovi věděl víc než ona a mohl tak pedpokládat jeho reakce. V ruce pevně stiskla chladný kov a chabě se usmála. Když jí informoval, že nebude schopen řízení, na klidu jí to zrovna nepřidalo, ale nebyl to pro ni žádný problém. Bála se Níatovi reakce na její odchod a tak si zbraň, která se jí houpala u pasu, vzala rouvnou do ruky a připravila se na odpočet nábojů. Na nic nečekala a vyrazila rovnou k autu. Dívala se přitom přes rameno, aby ji nic nemohlo překvapit. Leda, že by se jak široká tak dlouhá rozmázla na namrzlé cestě. Rytmickými kroky se stále rychleji přibližovala k zaparkovanému autu a když byla jen několik metrů od něj, zastrčila pistoli zpět do pouzdra a zrychlila do běhu. Nepřestávala věnovat pozornost věcem, které se děli za ní a prudce otevřela dveře. Dosedla na tmavě potažené sedadlo a zastrčila klíče do zapalovní. Uslyšela motor, který se dnes nevyhne jejímu týrání a uchopila do roztřesených rukou volant.*

*Tancovalo sa jej s ním tak úžasne, keby ich sopliak nevyrušil! Hádam si myslel, že jeho anjelský vzhľad ju obmäkčí. Ale ako pravá hostiteľka, musela prekonať svoju zlosť, ktorú by najradšej nechala prúdiť von a chalana tam vyfackala, namiesto toho sa však žiarivo usmiala a Marka pustila.* V poriadku, páni, ospravedlňte ma.* ešte raz sa na oboch žiarivo usmiala a opustila ich. Potrebovala si zájsť na izbu, ktorú mala v hoteli. Predsa ples trval až do neskorých ranných hodín a tak sa rozhodla, pre úplné využitie hotela a prípadné poskytnutie odpočinku. Tam ju aspoň nemohol nikto vyrušovať a ona sa mohla v pokoji upraviť a na chvíľu si odpočinúť. Vošla do výťahu, ktorý ju zaviezol na najvyššie poschodie. Prešla krátku chodbu ku dverám, ktoré si otvorila špeciálnym kľúčom a ocitla sa v prenádhernom apartmá.

A celé bolo iba pre ňu. Ticho si vzdychla, vyzula topánky na vysokom opätku a bosá prešla do kúpeľne, kde sa mohla upraviť.*

Morgana Von Donatigio Newell



*Rovnako ako aj druhá žena, pohľadom jastrila na tancujúci párik* Máte úplnú pravdu.* šepla kyslo, pričom si uchlipla zo šampusu, ktorý mala v poháriku. Priam sa jej dvíhal žalúdok, keď hento divadielko sledovala. Boli obaja takí priehľadní a aj hlúpy by videl, že medzi nimi niečo opäť je. Tie dotyky o ktorých si mysleli, že ich nikto nevidí. Dokonca aj senátor bol očividne pobúrený. Alebo skôr vzrušený. Určite si predstavuje ako si s tou diablicou zarajcuje. pomyslela si kyslo a pritom ticho cmukla perami.* Som Morgana Von Donatigio.* predstavila sa a pritom vystrčila svoju teknú ruku žene, ktorá bola očividne rovnako na tom ako Morgana. Rovnako znechutená a rovnako podlá ženská.*

Dagharta- Níat



Ach, aký hrdinský čin pán Cattling...* zvolal Níat tetatrálnym hlasom, za ktorým bolo jasne cítiť znudenosť, ale zároveň aj zle potlačený náznak záujmu. *... a aký hlúpy. * Doplnil len čo otočil hlavu späť k mladému mužovi pred sebou. Rukou opísal vo vzduchu polkruh až sa mu látka na plášti ovinula okolo zvieracej ruky a úplne ju zakryla čiernym zamatom. Teraz už nebol viditeľný nijaký dôkaz, ktorý by ho aspoň navonok prezrádzal.* Chcete sa kvôli tej žene vzdať toho, čo vás robí výnimočným? Myslíte, že bez svojej schopnosti budete vedieť žiť tak ako predtým? Zbrklo a neuvážene? * Níat nesúhlasne zacmukal a spoza pier sa mu predral chladný smiech. Samozrejme tušil dohodu. Kleyova schopnosť za ženin život. No čo už bude musieť Noby zohnať inú večeru. Pristúpil ku Kleyovi a skôr než by si to stihol rozmyslieť alebo ho nejakým spôsobom podviesť chytil jeho ľavú ruku pevne do svojej, ostré pazúry na premenenej dlani mu vnoril hlboko do kože, preťal svaly až kým nepocítil odpor kosti.* Súhlasím s podmienkou. Nechaj si život tej ženy aj tak akosi cítim, že tvoju obetu nebude vedieť dostatočne oceniť. Ešte si to môžeš rozmyslieť...* smial sa. Vedel, že lovec si nič nerozmyslí. Aká úbohosť takto podľahnúť citom a nechať sa nimi celkom oslabiť. Teraz to bude jeho, Daghartova, výhoda a Kleyova nevýhoda. *

Kley Cattling



* Videl, že Katina postava sa rýchlo stráca medzi tieňmi záhrady. Dagharta stál oproti nemu a ani sa nepohol. Avšak iba do chvíle kým sa z diaľky za nimi neozval slabý zvuk motora. Takže už bola v bezpečí... Vydýchol si úľavou, ale vzápätí pocítil na predlaktí ostrú bolesť ako sa mu Daghartove pazúry zaťali do mäsa. * Jednoducho to urob...* zavrčal na neho cez bolesťou pevne zovreté čeľuste až mu takmer nebolo rozumieť. Ale Níat určite počul veľmi dobre. Dať Daghartovi svoju schopnosť bola celkom primeraná cena za Katin život nech sa to snažil Níat akokoľvek spochybniť....


Takmer nevidel kvôli tomu ako sa mu oči plnili krvavými slzami. Hranou ruky si ich zúrivo stieral, líca mal samé červenkasté šmuhy a rukávy na košeli už dávno prestali byť biele. Mal to za sebou... „Ani to tak nebolelo.“ Zasmial sa v duchu nad hlúposťou, ktorá ho práve napadla. V skutočnosti to bolelo akoby mal v tele pozapichovaných tisíc ihiel s malým háčikom na konci a Dagharta mu ich pekne po jednej vytrhával spod pokožky. Horúčkovito kladúc nohu pred nohu sa len silou vôle dostal k miestu kde na neho v aute mala čakať Kate. O malú chvíľu na neho dopadol kužeľ svetla z reflektorov, nohy sa mu podlomili takže sa musel rukami zachytiť o kapotu. Rukáv na ľavej ruke mal roztrhaný a k prstom mu od predlaktia stekali pramienky krvi. Bol vyčerpaný, nikdy predtým sa tak necítil... neudržal sa na kapote a dopadol priamo pred kolesá naštartovaného auta.*

* Bolo to dávno, čo naposledy prijal pozvánku na ples. Alebo by mohol skôr povedať: „ Bolo to dávno, čo som si na nejakom plese vôbec zahral.“ V poslednom čase sa vonkajšiemu svetu dosť vyhýbal pretože ešte stále na neho zo všetkých strán útočili jeho vidiny. Niektoré zanedbateľné: na rohu ulice dieťa spadne z bicykla a plače... iné horšie: o dva bloky ďalej do seba čelne narazia dve autá. Rukami pevne stisol volant až sa mu koža medzi hánkami napla a obelela. Na malú chvíľu, trvajúcu iba pár sekúnd, prižmúril oči oslepený náhlou bolesťou. Už by to aj tak nestihol... Vidiny k nemu neprichádzali vždy tak včas ako by si bol prial. Vyčerpalo ho sústavne myslieť na krv a bolesť cudzích ľudí, niektorým dokázal predĺžiť život tým, že bol v správny moment na správnom mieste, ale inokedy... nebol predsa superman. V duchu zanadával, od náhlej nevoľnosti sa mu zakrútila hlava, a preto trochu stiahol okno na svojej strane, aby mohol na tvári pocítiť prúdiaci vzduch. Prvotný chlad potlačil bodavú bolesť ukrytú a striehnucu niekde v hĺbke jeho mozgu. To, že dokázal vidieť budúcnosť bolo darom a zároveň prekliatím. Ale už sa dlhšie nemohol ukrývať doma a predstierať, že sa nič nedeje. Nevybral si taký život. Všetko zmenila jedna nehoda...
Zabočil doľava na úzku príjazdovú cestu k budove kde sa konal ples. Už meškal. Dopekla! Vytiahol kľúče zo zapaľovania a pri tom ako obiehal auto spredu ich hodil do čakajúcich rúk mladíka.
- Nejaké špeciálne inštrukcie?- nadvihol chlapec spýtavo obočie. Zrejme už čakal, že na neho vybehne so slovami: „ Neoškri mi lak, keď ho budeš parkovať!“ Iba sa na mladíka usmial pokrčiac plecami a cestou ku schodom si začal na poslednú chvíľu naprávať límec na košeli. Tak to vyzerá, keď sa človek rozhodne niečo zmeniť. Pružne vybehol tých pár schodov vedúcich do haly kde už postávali skupinky podobných oneskorencov. Rýchlo sa okolo seba rozhliadol, ale našťastie zatiaľ mu pohľad nepadol na nikoho kto by sa ho chystal zdržať. Každý predsa poznal jeho a bratovu minulosť alebo skôr lepšie bratovu. Ľahostajne sa uškrnul, keď pocítil ako sa na neho upierajú dva páry zlomyseľných malých očiek – Holly a Fred Starwersovci boli jeho dlhoročnými obchodnými partnermi avšak nevlastnili podielovú väčšinu vo firme, ktorú prevzal po smrti otca do svojich rúk. A tak skoro tú väčšinu ani vlastniť nebudú...
- Pán Constantine! Tu ste! – zvolal na neho niekto spoza jeho chrbta. Okamžite sa otočil a usmial rovno do prívetivej tváre muža, ktorému sa už medzi kútikmi úst a pri očiach začali tvoriť siete vrások.
- Jerry, povedal som vám, že vás nenechám v štichu aj keď hudobníci, ktorých ste nejali nie sú vôbec zlí. Vlastne sú vynikajúci tak kde je problém? – zatváril sa nevinne akoby sa na plese ocitol nedopatrením a mohol za to práve Jerry Qail. Ten sa po jeho slovách zahanbil, ale rýchlo pochopil, že Gerry si z neho len uťahuje.
- Sú tu ľudia, ktorí by veľmi radi počuli ako hráte a ako mi jeden z nich povedal možno príde aj madam Ischiry.- významne pokýval hlavou a Gerry ho nasledoval do miestnosti kde sa tancovalo. Skladba, ktorú hral orchester hore na galérií práve vrcholila, a preto pridal do kroku. To svižné tempo ho trochu zmiatlo. Naklonil sa k Jerrymu a rýchlo mu pošepol do ucha.
- Ste si istý, že sa sem môj štýl hudby hodí? Radšej by som zahral najskôr v niektorom zo salónov. –
- Ale tie sú prázdne pane a od ruky. – Jerry sa zastavil tak náhle ako najskôr vkročil do sály.
- To neviete Qail. Nájdete ma tam keby niečo...- uškrnul sa Gerry a otočil na päte tak svižne akoby ho naháňali jeho prízraky. Nemal náladu hrať nič veselé pretože by veselosť musel len predstierať, a preto si, tak ako to povedal Jerrymu, našiel jeden zo salónov, ktorý bol celkom prázdny. Lepšie tak....

Sadol si za piano a premkla ho takmer posvätná bázeň. Zbožňoval ten pocit, keď sa ešte len mal prstami dotknúť čistých bielych klávesov, to očakávanie a prvotný dotyk, ktorý jemne zachladil... Bolo ticho, jemne hladkal klávesy akoby ich v duchu o niečo prosil a potom začal hrať...


https://www.youtube.com/watch?v=h0VJBvaO5G4

* Vynechla úlevou, když v dálce uviděla Kleyovu postavu, prodírající se tmou. Vzápětí ale trpce zalitovala, že se radovala předčasně. Jeho zkrvavené tělo se sotva dostalo k autu, ale dál už nemohlo. Nemohla se zděšením pohnout, jako by byla v tranzu. Sledovala jak se Kley pomalu svezl přímo pod kola nastartovaného auta. Konečně se probrala a vyběhla ven.* Co.. co se stalo? Kleyi, slyšíš mě?* Poplácala ho po zkrvavené tváři, ale nedokázala odhadnout, jestli reaguje, nebo vysílením omdlel. Vyskočila na nohy a pokusila se sklopit zadní sedadla, aby vytvořila prostor, kam by mohla Kleye položit. Opěradla se pomalu sklopila a vytvořila tak dostatečné místo. Znovu si klekla a podívala se na mokvající rány. Sundala si z rukou látku, kterou si je obmotala před šplháním po okapu a doufala, že tak alespoň na chvíli zastaví krvácení. Vzala ho kolem pasu a vytáhla ho přes okraj sedadla. *Zatracenej krám.* Mumlala si pod nos a stáhla si z ramen jeho sako a přikryla ho. Samotná zranění nebyla smrtelná, ale ani si nedokázala představit, jak oslabující bolest musel cítit. Nahla se nad něj, aby zjistila jestli dýchá a když měla to co potřebovala, začala na něj pokojně mluvit. Měla příšernou chuť nějak zažertovat a i když by to bylo přesně podle jejího stylu, tedy, pěkně nepříjemné, on vsadil svůj život za ten její a to se nedalo jen tak oplatit. * Musí ti to někdo zašít. Mám tě někam odvézt? Zvládla bych to, ale.... * Pohladila ho po ledové tváři a pak se protáhla škvírou mezi předními sedadli a bezohledně smáčkla plyn až k podlaze. *Nebo, nemluv. Odpočívej. Odvezu tě do nemocnice a námitky se neberou v potaz. Ty rány jsou hluboké, zasahují až do svalů a nemyslím si, že chceš přijít o ruku.

*Okolo vysokej budovy sa niesla tichá hudba. Jemné tóny šíriace sa von ako závan čerstvého vzduchu nemohli prerušiť zvuky motorov aut, ktoré aj v takúto neskorú nočnú hodinu brázdnili ulicami nočného mesta. Všetko bolo vysvietené, akoby sa budova zmenila skôr na pristávaciu dráhu pre lietadlo, než miesto konania sa plesu.
Nočné lampy nenechávali veľa priestoru pre nočný tieň, kde by sa mohli skryť hýriace páriky či tí, ktorí to prehnali a chceli sa skryť v rúšku noci. V jednom z týchto tmavých kúskoch ulice stála vysoká ženská postava, odetá v dlhých čiernych šatách a čakala. Sledovala chichotajúce sa ženy v drahých róbach, prichádzajúce naleštené autáčka a ich majiteľov, ktorý prišli z dvoch dôvodov. Jedna kvôli zábave a všetkému, čo taký ples ponúkal, od stretnutia starých známych až po prešľapy ktoré by sa mohli nasledujúce mesiace rozoberať a potom tá druhá skupina, boháči, ktorý chceli spraviť dobrý skutok a pomôcť.
Ples už bol v plnej paráde, keď sa konečne pohla. Voľne pustené vlasy len tak zašušťali pri pohybe, čokoládové oči hľadeli priamo pred seba. Nie do zeme, nie do tvári. Nemala záujem zdržovať sa viac než bolo potrebné pre jej úlohu. Kráčala, akoby na sebe nemala vôbec nič, nohy kládla na studenú zem s takou ľahkosťou, akoby jej ich neobopínali lodičky na vysokom podpätku.
Zastavila sa až medzi priechodom do sály, z ktorej sa niesla tichá klavírna pieseň, akoby chcela zahojiť všetky rany na duši. Nepozrela smerom ku klavíru, aj keď jednotlivé tóny vnímala. Potrebovala len jednu osobu, no tú v tom dave ľudí nevidela, aj keď nepochybovala, že ide len o otázku krátkeho času, než vybaví čo potrebuje. Vošla dnu, no zastavila hneď pri stene. Nechcela byť prizvaná k nijakému stolu ani do tanca, preto sa vyhýbala akémukoľvek kontaktu s očami iných hostí. Aj napriek tomu ako zamyslene v tom „kúte“ mohla vyzerať, jej oči ostražito sledovali sálu, čakajúc na jedinú osobu.*

(Ejha vianoce máme furt?? (A) sa zbláznim )

*Na chvíľku vojde do sály, kde sa konal ples a pre istotu sa obzrie okolo seba. Zdá sa, že neprišla nevhod, tých pár ľudí, čo sú tu, urobia toho dosť aj bez nej. Má chuť sa obrátiť na mieste a odísť, ale pohľad jej upúta stôl s pár drobnosťami a šibalsky sa pousmeje. Većnosť sa nikde neobjavila, jej chránenkyňa je boj vie kde a všetko sa skladá z príšerností, ktoré musela vybaviť niekde mimo nej. Čo je to za bodyguarda, ktorý od svojho zamestnávateľa odíde a nemá o ňom žiadne správy? Všetko sa ale za tú dobu zmenilo a ona nemá na výber nič iné, iba sa posnažiť byť trocha nenápadná, aj keď niekedy sa to jednoducho nedá.. S povzdychom uchmatne pár keksíkov zo stola a prejde do tieňa sály, obzerajúc si pár ľudí, ktorí sa jej zdajú matne neznámy a to, ako sa to tu všetko zmenilo. Starká by na mňa nebola hrdá, chúďa Aiko, kto vie, ako jej je tam hore... A Sensei? Zviezol by ma zo sveta, tak isto niekto, koho som dlho nevidela a pravdepodobne je už mŕtvy.. Aj keď som ho chcela zabiť sama. Ale nemám dostatok odvahy a chcem sa postaviť za princecnú? Tche... Odfrkne Som iba totálny naivný idiot, malý spratek, ktorému sa toho veľa páči. Pokrúti hlavou a pozrie sa pred seba Kto vie, či mi niekedy niekto odpustí Pomyslí si a s povzdychom sa vzdiali do kresla, ktoré sa jej zdá najjednoduchšie vystrelenie do vesmíru jej myšlienok.*[/i]

( čo už ked už, ale nikto si nikdy nedáva darčeky )

*Ako dlho to bolo, čo opustila planétu na ktorej prežila takmer celý život. Teraz opäť stála nohami pevne na zemi, ktorá patrila pod Gyro. V mysli sa jej stále prehrával rozhovor s Telarionským princom a jej povinnosti pomôcť mu ak bude treba. Pomôcť. Sťažka si vzdychla. Od pomoci ako takej, za ktorú sa zaviazala bojovať to malo ďaleko. Aj preto sa rozhodla prísť na ples. Oddýchnuť si a trochu sa zabaviť. Odpútať od všetkých starostí. Samozrejme prístroj, ktorý monitoroval princovo telo mala v kabelke, keby sa niečo deje, hneď sa môže previesť späť. Princov stav bol nevyspitateľný a ona si toho bola vedomá. Prinútila sa usmiať, keď vchádzala do sály, aj keď vedela, že jej priateľka Melian tu dnes nebude. Naposledy keď spolu volali, mala nejaké starosti okolo Thomasa, aj keď to nechcela takto konkretizovať. Technika niekedy nebola tá najspolahlivejšia.
Odmietla šampanské od čašníka, ešte mala v pamäti vryté detaily posledného plesu, z ktorého si uťahoval aj jej nadriadený. Dva razy takú hlúposť nespraví*

Ethan Christophe



- Niečo tu smrdí.- pošepol Ethan takmer nečujne mladíkovi po svojej pravici. Ten sa na okamih zmätene zamračil a potom previnilo pokrčil plecami.
- Šéfe.. no... – začal neisto a hanbil sa vysokému mužovi s kamenným výraz tváre čo i len nazrieť do očí. - ... myslel som si, že keď je tu tak veľa ľudí... tak sa to rýchlo stratí...-
Asi na päť sekúnd, najdlhších v mladíkovom živote, sa nič nedialo. Potom sa mu zazdalo akoby Ethan tuho stisol pery a na okamih neveriaco pokrútil hlavou. Ibaže ten pohyb bol taký nebadaný, že to nemohol tvrdiť s istotou. Oveľa zreteľnejšie však už rozoznal znechutenie v jeho hlase, keď mu odpovedal.
- Nemyslel som tvoje prdy ty šašo. Mám pocit, že to tu nie je bezpečné. Mali by sme sa zdekovať kým je čas.- ostražitým pohľadom prebehol ponad hlavy hostí až k bočným východom a hlavnému vstupu do sály. Všade bolo veľa ľudí, tlačili sa na seba ako v nejakej šialenej davovej psychóze a navyše ten neutíchajúci šum. Rozbolela ho z toho hlava.
- Ale ako odovzdáme zásielku? Noah bude naštvaný, keď nedostane načas svoj prachy. – odmrmlal nervózne mladík a rovnako ako Ethan začal pokukovať okolo seba avšak vôbec sa mu to nedarilo robiť tak nenápadne ako jeho bosovi. Skôr pripomínal vystrašeného malého tuleňa, ktorý sa zatúlal príliš ďaleko od svojho stáda.
- Noah mi môže byť ukradnutý. Je to len malá ryba, nafúkne sa a vystrčí tŕne, keď si myslí, že mu niekto ide po krku, ale inak je úplne neškodný.- zdalo sa akoby bol Ethan celkom pokojný, ale Aiden ho poznal už dosť dlho a vedel čítať dokonca aj v tom bezvýraznom pohľade. Ale ani za tie dva roky sa nikdy nestal svedkom toho, že by jeho šéf spanikáril a to ho upokojilo.
- Tak čo budeme robiť?- vyliezlo z neho akosi neochotne pretože Noaha nevidel Ethanovimi očami. Ten chlap mu naháňal hrôzu či už bol nejakou nafukovacou malou rybou alebo nie.
- Choď von a naštartuj auto. Ak do desiatich minút neprídem choď bezo mňa. Vieš aký je postup.- Ethan nenápadne siahol do vrecka na svojom saku a vytiahol z neho zlatý krúžok, na ktorom videl rovnako zlatý kľúč. Kov sa vo svetle lám tajomne zaleskol, ale rýchlo sa stratil v Aidenovej dlani. – Poškriabeš mi ho a zabijem ťa aj keby som mal kvôli tomu vyliezť z hrobu. – doplnil Ethan naoko unudeným hlasom, v ktorom však neboli žiadne žarty. Aiden to poznal. Jeho šéf bol až prehnane majetnícky.
- To je ten dôvod, pre ktorý som už dva týždne nevidel Logana?- uškrnul sa Aiden, ale okamžite zistil, že to mal radšej nechať tak. Ethan prestal pohľadom prezerať dav a ostro ho zabodol do jeho očí. Nič už nemohlo byť jasnejšie ako nemý odkaz, ktorý z neho sálal ako žiara z pekla: „ Vypadni už!“ Zvrtol sa na päte a zamieril k najbližšej skupinke ľudí, cez ktorú si predral cestu a stratil sa z Ethanovho dohľadu. Ten po Aidenovom odchode ešte chvíľu bez pohnutia čakal, ale v jeho blízkosti sa neozvali nijaké vopred dohodnuté slová, ktoré by mu naznačili, že kupec sa s ním uráčil skontaktovať. Odporný skunk, veď on z neho už vytiahne dôvod, ktorý mu zabránil prísť. Na jeho vkus sa tu potulovalo až príliš veľa známych tvárí z policajných kruhov. Nikdy tým bledým tváram, ako ich v duchu nazýval, nevedel prísť na chuť. Kazili mu zábavu a to ho otravovalo. Dosť! Už tu odmietal dlhšie čakať. Jednou z vecí, ktorú neznášal viac ako agentov bola nedochvílnosť.
Odlepil sa od stĺpa, o ktorý sa opieral pokrčenou nohou a ako sa predieral davom k hlavnému východu siahol si rukou do vnútorného vrecka na dokonale ušitom čiernom saku akoby si z neho chystal vytiahnuť škatuľku cigariet. Okamžite ako sa pohol vycítil na svojom chrbte uprený pohľad.. niekto ho sledoval. Bol v tomto remesle už tak dlho, že sa naučil dôverovať inštinktom a tie ho len málokedy sklamali. Odporný fízel! Čert mu ho bol dlžen! Keď si uvedomil iróniu toho, čo ho práve napadlo ústa sa mu skrivili do takmer pobaveného neveriaceho úškrnu. Dobre teda... pristúpi l bodu dva a to znamenalo nájsť si rukojemníka. Títo chlapci od bledých tvári len nezriedka žartovali a už málokedy sa nechali prosiť k činu. Občas akoby strieľali po svojich cieľoch celkom bezhlavo. Ešte pár krkov, dva, jeden... natiahol ruku a ovinul ju okolo štíhleho pása mladej ženy, ktorá vošla do haly len pred chvíľou a hneď odmietla čašníka so šampanským. Škoda, keby vedela, čo má v úmysle možno by si ešte logla. Pevne si ju pritiahol k boku a otočil k tvárou k sebe. Na perách mu pohrával úsmev akoby sa poznali už roky a rovnako sa správal aj keď sa k nej rýchlo naklonil chystajúc sa ju pobozkať na líce.- Tu si srdiečko... už som si myslel, že si na mňa zabudla. – akonáhle sa však jeho pery obtreli o hladkú pokožku líca zašepkal jej do ucha : - Skús začať vyvádzať a dlho si nepožiješ je ti to jasné?- v tom momente vytiahol ruku z vrecka na saku a medzi svojím a ženiným telom nenápadne otočil hlaveň zbrane priamo k jej srdcu. *

/ Alex to je na teba /

*Rozmýšľala, že si nájde nejakého tanečného partnera, čo na takýchto plesoch nebolo ťažké. Skôr bolo ťažké nájsť niekoho, kto ešte nemal v krvi priveľa alkoholu. Očami mihala po osamotených mužoch a práve keď s jedným nadviazala očný kontakt, tvár sa jej zmraštila. Niekto si ju zjavne odchytil skôr, no nepotrebovala nijakú príručku, aby jej došlo, že toto nebude zrovna jej tanečný partner na nasledujúce tance* počuj zasran* zašepkala mu do ucha, tak pokojne, akoby necítila hlaveň na látke svojich šiat* to že si si našiel nejakú búchačku ešte neznamená, že teraz sa nám ostatným budú triasť kolená.* zavrčala. Na takéto hovadiny si teda nenašiel vhodnú osobu* chceš ma zastreliť v sále plnej ľudí? * tvár sa jej zmenila do ironickej masky* wau, priam brilantný plán, keď budeš utekať z miesta činu, určite sa ti to podarí...* prevrátila sarkasticky očami. ona má proste šťastie na situácie, kde sa strieľa alebo máva zbraňami. Jeden normálny večer by ju proste zabil...* zastrelíš ma teraz alebo si chceš predtým zatancovať?* nadvihla jedno obočie, vediac, že ak pôjdu tancovať, zbraň bude musieť schovať*

Kley Cattling



* Vedomie nabral až v aute, ale jediné, čo vládal urobiť bolo len trochu pootvoriť oči a vydať zvuj podobný nesúhlasu, keď Kate spomenula nemocnicu. Každý výmol na ceste, po ktorom auto v rýchlosti prešlo cítil niekde hlboko vo svojom telo ako tupú bolesť búšiacu mu zvnútra do otvorených rán. Cítil ako ho zmáha únava od veľkej straty krvi, ale viac ako to si uvedomoval, že nemôžu ísť do nemocnice. Rany od Daghartu neboli obyčajné a kým by lekári prišli na to aké sérum mu majú podať bolo by už neskoro. Prinútil sa preto otvoriť ústa a snažiť sa zreteľne vysloviť každé slovo, aby Kate pochopila naliehavosť toho,, o čo ju žiada.* V nem- mocnici... nebudú ve- vedieť, čo maj-ú so mnou urobiť. S-s-stalč ten modrý gom-ík na palubnej doske... navigá-tor .. ti ukáže cestu.* slová mu chrapčali v hrdle akoby mal ústa plné krvi a keď dohovoril rozkašľal sa.
Modrý gombík na palubnej doske bol dobre viditeľný a a po jeho stlačení sa mal aktivovať navigátor s vopred načítanou mapou mesta a vyznačenou trasou. Viedla k pobrežiu, tam sa mal stretnúť so svojím kontaktom a predať mu správu.*

Ethan Christophe



* Dobre, zrejme sa pomýlil pretože neveril, že by mu žena odpovedala tak drzo a ironicky, keď držal prst na spúšti a nemala pri tom krvi nijaký alkohol. V duchu zanadával. S opitými je viac roboty ako z nich má človek úžitku, nikdy dlho nevydržia. * Kašlem na tancovanie... asi ti budem musieť zopakovať, čo som ti práve povedal a ver mi to u mňa nebýva zvykom.* zavrčal jej do ucha hlasom, ktorý bol navonok sladký ako med, ale niekde hlboko pod povrchom sa skrýval chlad a čistá ľahostajnosť. Ostatným hosťom sa mohlo zdať akoby svojej partnerke šepkal do ucha niečo veľmi pikantné pretože sa pri tom tajomne usmieval a oči mu horeli. Silnejšie stlačil prstami ženin bok a zbraň priložil ešte bližšie k jej telu.* Pokojne ťa zastrelím hneď tu a teraz cukríček..* zdôraznil ako na odplatu za toho zasrana.*... a nebude mi robiť problém stratiť sa v dave hysterických ľudí ibaže som presvedčením predsa len humanista a ak mám možnosť vyhnúť sa zbytočnej smrti rád prijímam spoluprácu.* Pozrel sa žene do očí a neúprosnosť ako aj sebaistota z neho len tak sršala. V pohľade mal varovanie a ostražito vnímal pohyb nielen za svojím chrbtom, ale pohyb, ktorý by mohol prísť od ženy. Žiadny kop do rozkroku ani iné zákerné úskoky na neho neplatili.* Poďme.* náhle otočil ženu tvárou k východu, ale nezložil ruku z jej pása ako ani zbraň z jej tela. Ibaže tentoraz ju držal na jej chrbte, aby si ju nikto nevšimol. Tlačil ju smerom k východu.* Nemusíš sa báť nehodlám v tvojej spoločnosti stráviť celý večer. O chvíľu si môžeš ísť kam budeš chcieť...* upokojovať rukojemníkov nebol jeho štýl, ale táto tu vyzerala dosť labilne. Labilne v tom zmysle, že z jej slov cítil až príliš veľké sebavedomie. Mohla by sa o niečo pokúsiť a to by nedopadlo dobre... pre ňu. Pálivý pohľad, ktorý cítil na chrbte však neustával, a tak mierne zrýchlil.*

*Nepochybne takúto reakciu nečakal. V duchu sa na tom skutočne pobavila. Vedela, čo má cítiť človek v takejto situácii. Strach a paniku. Mala by vidieť katastrofické scenáre, ktoré končia jediným a to jej smrťou. Mala by mať pred očami more krvi a jej bezvládne telo v ňom. No ona to vôbec necítila. Zmierila sa už dávno s tým, že život môže vyhasnúť kedykoľvek? Videla už toľko mŕtvych počas svojej práce. Bytosť kypiaca radosťou a energiou a odrazu bum, mŕtve telo. Necítila sa nevyrovnane, možno aj preto sa nebála. Ak by umrela, nič podstatné by sa asi ani nestalo. Mala vyriešené hádam všetko čo potrebovala. Osoby ktorým by chýbala by spočítala na jednej ruke a to by jej ešte zostali aj prsty voľné.* nie som hluchá, hlúpa ani dementná či opitá* odvetila bez štipky veselosti* rozumela som ti prvý raz dosť jasne. Je mi ľúto že som sklamala tvoju predstavu o histerkách, čo sa ti tu vydesene začnú krčiť, prosíkať aby si ich nezastrelil...* pokojne kráčala k východu, aj keď pod nátlakom musela zrýchliť* niekto tu ma naponáhlo...*nad jeho slovami o tom ako dlho s ním bude musieť byť len slabo pokrútila hlavou a s dávkou pobavenie do neho rypla* počuj, nejako mäkneš keď sa ma už snažíš aj upokojovať...* zasmiala sa. V hlave jej skrsla skutočne úžasná vec. Niežeby jej už len jej hrdosť dovolila to urobiť, no spomenula si, ako princovi dávala prístroj, ktorým by vedela že niečo nie je v poriadku. On vtedy rýpal, len aby nemusel ísť zachraňovať on ju. Skutočná irónia osudu. Pozrela jedným okom na „náramok“, aj keď sa nechystala robiť nič. Veď on zmizne ani sa nenadzá*

Ethan Christophe



* Ženine slová nechal dlhšie bez odozvy akoby sa od neho odrazili ako od pevného múru. Jediné na čo sa teraz maximálne sústreďoval bol agent, ktorý sa mu zavesil na päty.* Keby to neznelo až tak veľmi šialene povedal by som, že sa v tejto situácií dokonca trochu vyžívate. Tak čo? Koľkým ľudom by ste chýbali keby sa mi náhodou pošmykne prst?* uškrnul sa, ale bol to len nepostrehnuteľný moment, ktorý sa mu nijako neodrazil ani na tóne hlasu. Viedol ženu dole schodmi a akonáhle pocítil na tvári čerstvý nočný vzduch niečo z toho chladu a pokoja sa mu prelialo skrz pokožku do žíl. Ani ho nestriaslo a ruku na ženinom boku mal stále rovnako horúcu a pevnú- ťahala ju preč, von z bezpečia rovno do tmavých zákutí vykreslených na príjazdovej ceste pod pravidelne rozmiestnenými kmeňmi stromov. Aleja bola v tento čas ponurá a mĺkva a jediný zvuk, ktorý všetko prekryl bola hudba plynúca z tanečnej sály cez pootvorené okná. Už v diaľke začul dobre známy zvuk rozbehnutého motora, keď sa mu za chrbtom ozval varovný hlas.*
- Ethan, ako rád ťa znova vidím. – ten odporný priteplený hlas. Ako ho len nenávidel. Zastal a tlakom prstov prinútil zastaviť aj ženu. Ani trochu sa od nej nepohol obrátiac tvár z profilu. Kútikom oka zahliadol postavu, ktorá k nim schádzala po schodoch. Agent mal ruku strčenú vo vrecku saka, ale neomylný zvuk odistenej spúšte mu rýchlo napovedal, že si tam neschováva vrecko gumených medvedíkov. Časy džemových šišiek u bledých tvári už dávno pominuli, vivat novému druhu pochúťky. Raz ich to zabije...
- Ale, ale.. tvoju spoločníčku si tiež nepamätám. Madam ste si istá, že nepotrebujete pomoc?- agentov hlas sa odvíjal z jeho jazyka pomaly ako nitka namotaná na vreteno. A čím viac slov povedal tým rýchlejšie sa mu po tvári rozlieval výraz nadradenosti. Už asi tušil, že má svoj cieľ v hrsti. Teraz to bolo na ten žene. Môžu odísť pekne v pokoji, bez jediného výstrelu alebo sa tu rozpúta hotové peklo. Ethan obrátil tvár k žene, pozrel jej do očí a s vyzývavým úškrnom na perách a mierne nadvihnutým obočím čakal ako sa rozhodne. Stačilo prejaviť trochu hranej prítulnosti k jeho maličkosti... Bol naozaj zvedavý. Až nechutne.*

*To bola otázka, akoby jej čítal myšlienky. Nebol dôvod hrať sa či klamať ho, aj tak to bol len nejaký grázlik, čo si ju odchytil, lebo bola práve po ruke* možno menej ľudom než by si povedal ty* pokrčila ramenami. Zahľadela sa kamsi k aleji, oči ju trochu štípali. Takto asi vyzerá život keď je bezcieľny, dokonca ani smrť nie je veľká hrozba. Komu by chýbala? Melian. Tá ju napadla prvá. Eliot. Tým by asi uzavrela tých, o ktorých s istotou vedela, že by im chýbala. Možno princov syn, bola s ním často. No ten by zabudol rýchlo na jej existenciu, bol to len zlomok jeho života. Princ? Okolo toho sa motalo toľko ľudí, aj keď nie každý mu sľúbil, že mu pomôže zo sveta ak bude treba. Niekedy sa ho musí spýtať či by mu chýbala. Jej posmutné myšlienky boli narušené hlasom, ktorý jej nebol práve po chuti. Prekvapene otočila zrak k mužovi, ktorý jej bol na prvý pohľad nesympatický. Nevedela na akej strane stojí, aj keď vedela, že ten čo stojí pri nej na tej dobrej nie je. No to nemusel byť ani henten. Začula jeho otázku a pozrela sa do tváre Ethana, ako začula* ak by som ju potrebovala, zariadila by som si ju* odpovedala mužovi, ten pokoj v hlase prehliadnuť nemohol* ideme zlato?* rukou si prešla po tmavých lesklých vlasoch a čakala čo teraz. Začnú po sebe strielať? Ak ten chlapík vie kto je ten čo stojí pri nej, určite ho nenechá len tak ľahko odísť.*

*Rychle se hnala městem, vymetala každý výmol a každou zatáčku projížděla téměř smykem. Pečlivě sledovala tachometr, který v tuto chvíli ukazoval zhruba 200 kilometrů za hodinu. Brzda, otočit volant, plyn. Tuhle kombinaci znala téměř na spaměť a intervaly mezi ednotlivými úkony měla dobře vyměřené. Byli zhruba v půli cesty, když zaslechla jeho slova.* Možná jsem říkala něco jiného, ale s těmi námitkami to nebude tak horké.* Znovu se otočila k palubní desce, ale tentokrát jí pohled padl na modrý čudlík. Zářící barva ji přímo bila do očí. Opatrně ho smáčkla, čekajíc, co se bude dít. Objevila se před ní malá obrazovka s GPS navigací ukazující směr, kterým by měla jet. Zamračila se a povzdechla si.* Ne že bych chápala, proč mám jet k pobřeží, ale jak myslíš. Já osobně si myslím, že je to špatnej nápad. *Prudkým trhnutím otočila auto o 180 stupňů a vyrazila potemělým městem. Pootočila se, aby zjistila, zda je Kley při vědomí, ale nakonec se rozhodla, že na něj bude mluvit, aby ho přiměla vnímat a zároveň se nebude vyptávat co se stalo.*
Takže, ty jsi Altran? To musíš mít nějakou zvláštní schopnost ne? Psala jsem o Altře práci, následky genetických mutací jsou úžasné. Tedy, až na Níata.* Pronesla netušíc, že Kley už o svou schopnost přišel. Dojela až k přístavu, kde v tuhle hodinu utichl veškerý ruch a místo něj zde bylo slyšet šumění moře. Napůl oka si prohlédla vyznačenou trasu, než zjistila, že jsou na místě. Stáli před starou budovou , která stála dost daleko od přístavu, takže sem nepronikal zápach rybyny, ale přitom se nacházela několik metrů od pláže.*

Josephine Lota Ischiry



*Ani to tak netrvalo strašne dlho, keď sa konečne ocitli pred hotelom, kde sa ples konal. Joe sa zdalo, že Bris je možno trochu vystrašený, ale nešlo jej do hlavy, prečo by mal. Však ona jazdí výborne a nemuseli sa báť zrážky. Chcela ešte povedať, že mu hovorila, aby sa dobre pripútal, ale už videla ako beží a otvára jej dvere a podáva pomocnú ruku, aby vystúpila. Ochotne ju prijala a potom ho chytila za rameno.* Poďme.* venovala mu rýchly úsmev a ťahala ho čo najrýchlejšie do hotela.* Dobre sa mi starajte o auto, nie že mi ho oškriete!* zavelila pacholkovi ešte cez rameno a už nemyslela na nič iné, iba ako utečie svojim "démonom" a strašidlám a hlavne konečne si vypočuje jeho hru. Ale keď sa ocitnú vo veľkej sále, kde sa v strede, na malom pódiu, nacchádza klavír, uvidí tam hrať jej starého známeho. Iba pár krokov od pódia opustí Brisa a ešte mu šepne.* Momentík.* a potom s úsmevom pristúpi ku klavíru. Koketne sa oprela lakťom o otvorenú časť, ktorú zvyčajne zakrýva krídlo a šepla:* Gerry Constantine, tak dlho som ťa nevidela a dnes sa tu po rokoch stretávame.* hovorila potichu no na perách jej žiaril úprimný úsmev.*

(( Dúfam nevadí, že hrám akoby sa poznali, ale tak zdalo sa mi to lepšie takto uhrať.... ))

Ethan Christophe



* Hľadel na ženu celý ten čas, dokonca si zvrátene vychutnával to krátke ticho medzi agentovou otázkou a jej konečnou odpoveďou. Každý sval v tele mal napätý ako strunu, stačilo už len povoliť tetivu a výsledok by bol jasný – vyžíval sa v situáciách kedy stál na hrane a o tom či spadne alebo sa mu podarí udržať na tenkej čiare rozhodovali len maličkosti. Táto maličkosť práve otvorila ústa a zahrabla si rukou do záplavy vlasov takých tmavých až vo svetle naberali modravý nádych.* Som rád, že to hovoríš pretože som bol nútený práve zmeniť svoje plány.* Hučanie motoru auta sa každou chvíľou približovalo a skôr než by si stihol do sýtosti vychutnať ten duchaplný výraz na agentovej tvári chytil ženu za lakeť a prudko otvoril dvere na červenom športiaku, ktorý práve prudko zabrzdil tesne vedľa nich.* Kde si toľko trčal Aiden?* zavrčal ticho smerom k šoférovi, keď nešetrne postrčil ženu na sedadlo dozadu a sám si k nej sadol rázne za sebou zabuchnúc dvere. Kolesá na rozbehnutom aute brali štrk z príjazdovej cesty a v oblúčikoch ho vyhadzovali do vzduchu za blatníkmi, gumy protestne škrípali a motor vrčal ako zviera, ktoré cíti, že ho o chvíľu pán pustí z reťaze.* Tak už na to dupni!* zvolal a Aiden ho poslúchol, pustil nohu z brzdy a auto dravo vyrazilo vpred. Celý ten čas mal Ethan tvár otočenú k žene a spokojne trochu vyzývavo sa na ňu usmieval neprestávajúc držať zbraň na jej boku. Nepotreboval vidieť agentov „duchaplný“ výraz, keď ho tam nechali len tak postávať na schodoch zatiaľ čo oni sa mi strácali v noci. Videl to už toľkokrát až ho to začalo nudiť.* Trochu dobrodružstva ešte nikoho nezabilo.* pokrčil plecami takmer ako na ospravedlnenie aj keď v skutočnosti si z nej len uťahoval. *
- Ehm, šéfe nerád vár ruším, ale...- ozval sa Aiden trochu nervóznym hlasom a v spätnom zrkadle sa vo svetle pouličnej lampy na moment zaleskli jeho tmavomodré oči čiastočne prekryté niekoľkými pramienkami hnedých vlasov. Mykol hlavou, aby mu nezavadzali, keď skrútol volant a vbehol do prudkej zatáčky. Šoféri dvoch osobných áut len tak tak stihli dupnúť na brdu. Ethan vytušil, čo mu chce Aiden povedať ešte skôr než dopovedal. Tentoraz sa agenti naozaj pripravili. Musela o byť pasca pretože o niekoľko sekúnd sa zo zatáčky ich smerom vyrútilo čierne Remo. Okienko na strane spolujazdca sa spustilo a vystrčila sa z neho mužská hlava. Pár sekúnd na to bol na zadnom skle jeho auta malý guľatý otvor.* Šľak, aby to trafil!* zanadával strhnúc ženu k sebe. Dlaňou jej zatlačil na temeno hlavy, aby sa sklonila a sám sa nadvihol k streľbe. Stlačil spúšť, čierne Remo začalo cikcakovito tancovať po ceste. Amatéri, zamrmlal si v duchu Ethan a nemieril na agenta, ale na kolesá auta.*

*Na mužove slová nereagovala. Nepredpokladala ani moc skoré prepustenie, nech si vravel čo chcel. Venovala dlhý pohľad na druhého muža, ktorý sa netváril z jej prítomnosti práve nadšene, nehovoriac o tom ksichte ktorý spravil, keď sa približoval hlasný zvuk motora. Tvár sa zmenila aj jej, keď sa v priebehu pár sekúnd ocitla v dlhých šatách na zadnom sedadle auta. Musela uznať, pekné auto, aj keď si naň určite nešetrili práve vzorne* Zdravím...* pozdravila muža za volantom, aj ked už na prvý pohľad nešlo o príjemné pozdravenie k ešte príjemnšiemu večeru. Cítila pohľad na svojej tvári a tak sama odvrátila zrak k mužovi, oprúc si bradu o ruku, ktorú si položila na bok auta* aby si nebol prvý* odvetila s predstieraným sladkým úsmevom. Potom však všetko nabralo na obrátkach. Prvý raz ju poriadne myklo, keď sa auto zvrtlo do zátačky. To čo nasledovalo za tým išlo ako zrýchlený film. Prestrelka, ona zrazu teste pri mužovi, držaná mimo dosahu guliek a len zvuk streľby. Adrenalín stúpal v jej krvi, teraz by sa jej zišla jej milovaná motorka. Poslušne držala hlavu sklonenú, nenechá sa zastreliť pre nejakého zasrana, čo nevie čo od dobroty* ...a možno nebudete dlho ani čakať...* zamrmlala, aby doplnila predchádzajúce slová*

Kley Cattling



* Vedel, čo by mal robiť. Zostať pri vedomí až dovtedy kým sa neocitnú na mieste, ale cítil akoby sa každou chvíľou začal čoraz viac vzďaľovať od svojho tela. Sám sebe pripomínal bábku, ktorej údy sa dali ovládať len tenkými nitkami a rany na jeho pokožke boli ako čepele, trhajúce neviditeľné spojivá v jeho vedomí. Keď si už myslel, že zavrieť oči a na chvíľu si pospať by nebol až taký zlý nápad, ozvala sa Kate. Počul zvuk jej hlasu ako z veľkej diaľky, ale každou sekundou bol čoraz jasnejší. Hovorila o Altre, o jeho domove a on si naň okamžite začal spomínať. Mal toľko spomienok, toľko by jej mohol o Altre porozprávať- aj veci, ktoré sa na hodinách určite nemohla dozvedieť. Auto zastalo, ale tentoraz ho ten pohyb už nebolel. Zatvoril oči... dlhú chvíľu sa nič nedialo. Okolie bolo tmavé, ponorené do noci a neosvetlené ani jediným zdrojom svetla, ktorý by v blízkosti tak schátraného domu vyzeral akosi opustene. Nič len monotónne šumenie prenikajúce z diaľky od pláže, tisícky drobných pieskových zrniečok omývaných pieskom a takmer kvílivé hmyzie stony. Ale niečo sa predsa len zmenilo. Dom sa zdal byť už dlho opustený, ale dvere na ňom sa predsa len otvorili. Do slabého mesačného svitu vystúpila najskôr noha obutá v pevnej čižme s lesklou a ostrou špičkou... potom sa ukázalo telo zabalené v plášti a nakoniec tvár. Nedalo sa povedať či pokožka na nej bola tak bledá prirodzene alebo to bol následok osvetlenia. Muž mal obrvy nedôverčivo stiahnuté a tým nabral na ostrosti, ktorá bola vpísaná aj do línie pevne stisnutých pier. Prehodil si cez hlavu kapucňu a aj to málo, čo sa v tme dalo ešte rozoznať sa z jeho tváre stratilo. Vykročil po zanedbanom trávniku a zastal tesne vedľa auta. Do tváre mu vidieť nebolo, ruky mal strčené vo vreckách na plášti a zdalo sa akoby v nich niečo zvieral- nejaký predmet, možno zbraň.* Kto ste?* prehovoril bezvýrazným hlasom, ktorý ešte viac stlmila látka jeho neobvyklého oblečenia.* Kde je Kley?*