Vesmírna loď

*Práve keď doskladala posledné kúsky oblečenia a položila ich na nočný stolík, Jack napochodoval do izby bez trička, veď on nikdy s nahotou teda problém nemal...a prekvapene vyvaľoval oči. Ako je to možné? No keby ona vedela. Nepremýšľala nad tým a ani nechcela. Nechcela na to myslieť, čo len si vynoriť v mysli obraz, pred ktorým utekala. Thosove bezruké telo na zemi, tvár ktorá už nebola tvárou...z predstavy ju našťastie, alebo nanešťastie vytrhol Jackov krik. Slzy na jeho tvári...on predsa nemohol plakať pre Thosa, veď neboli ani kamaráti. Sledovala ako sa snaží zotrieť si penu z tváre a trvalo len pár sekúnd, než sa pohotovo postavila, bez slova ho zdrapila za ruku a ťahajúc ho k sprche, kde mu chcela pustiť vodu rovno do tváre. Najlepšie poriadne ľadový prúd vody.* Jack teba nepriateľ nemusí ani zastreliť, stačí keď ti pošle jednu penu na holenie aj s návodom, ktorý si samozrejme neprečítaš...* vzdychla si, stojac na kraji sprchového kútu, pretože ona teda ľadovú sprchu nepotrebovala*

* Potreboval sa súrne porozprávať s Leem. Situácia bola naozaj zlá, a tak nestrácal čas s nijakými formalitami. Cestou po chodbe nevnímal otázky posádky, len prešiel okolo nich a pár slovami im prikázal, aby sa všetci vrátili na svoje pozície. Rozširovať na lodi paniku by bolo ako potopiť už aj tak horiacu loď a to po incidente s Tieňom naozaj nepotreboval. Posádka na mostíku už bola oboznámená s tým, že má mlčať a vzhľadom na to koľko času im ostávalo potreboval aspoň pár hodín na to, aby všetko prebral s hlavným technikom. Odrazu Leeho zbadal, a tak bez dlhšieho vyčkávanie zamieril k nemu aj keď nebol sám.*

* Predlžoval kroky ako sa len dalo až mal pocit, že musí spomaliť, aby mu Gretchem stačila. Nechcel sa zdržiavať, potreboval celú záležitosť vybaviť čo najskôr a potom sa hlásiť u kapitána. V duchu si vydýchol, keď sa ukázal ohyb chodby vedúcej do nákladného sektoru. * Pozrite Gretchem...* prehovoril odrazu čím dal jasne najavo, že si pozorne vypočul každé jej slovo a očividne v ňom ich význam nevzbudil príliš veľkú nádej. Zastal, otočil sa k nej no v črtách tváre sa mu teraz nezračilo nijaké podráždenie, iba únava. Nemal veľkú náladu hovoriť o svojich pocitoch aj keď sa tomu pri psychologickému posudku zrejme nevyhne, ale potreboval Gretchem niečo vysvetliť.*... môžem Thosa opraviť alebo lepšie povedané jeho telo, ale nemôžem Thosa zachrániť. Skutočný Thos tu už nie je a to, že sa mi ho podarilo vytvoriť takého aký bol...* náhle zmĺkol a akoby ho oslepilo niečo zvnútra tuho privrel oči.* Neviete pravdu.* zamrmlal a široké plecia sa mu nahrbili, hlava poklesla ako pod ťarchou niečoho neznesiteľne ťažkého. * Jeho povaha, jeho cit... to všetko bola len náhoda. Ani neviem ako sa to stalo.* vyslovil tichým hlasom a po výdychu akoby z neho aspoň časť toho bremena odpadla. Otvoril oči a pozrel sa priamo na Gretchem.* Keď som zistil, že Thos dokáže cítiť rovnako ako ľudská bytosť bol som nadšený, pyšný sám na seba aj keď som vlastne nemal byť načo a len číra hrdosť a márnivosť... všetci si mysleli, že som génius a pritom som mal len šťastie.* dokončil už tvrdšie no tú tvrdosť nepoužil voči Gretchem, ale voči sebe. V tej chvíli ako to dopovedal, všimol si za Gretcheminým chrbtom pohyb. Stuhol, narovnal sa a pozdravil kapitána.* Pane, je tu niečo, čo vám musím povedať. * tentoraz mu nestvrdol len hlas, ale výraz tváre, stal sa nečitateľným akoby všetky svoje myšlienky aj city pochoval niekde veľmi hlboko.* Tieň je mŕtvy, jeho telo leží v nákladnom sektore. Zrejme sa pokúsil zničiť loď, ale Thos mu v tom včas zabránil. Poškodenia na plášti už opravili automaty, ale Thosa to zničilo...

* Zvláštne neosobný Leeho hlas ho sprvoti zaskočil a len čo si z jeho hlásenia začal skladať postupný obraz toho, čo sa stalo akosi mu aj v tomto chaose a zmätku predsa len niečo začalo dávať zmysel. Zostal ticho, zamyslený, ale pohľadom zotrval na priateľovej tvári. Tieň je mŕtvy. Ani to ho však teraz nedokázalo potešiť tak ako by to bolo za iných okolností. Úkosom pozrel na psychologičku a ovládol výraz v tvári natoľko, aby nedal najavo prekvapenie. Bolo zvláštne, že Lee požiadal o pomoc práve ju, pretože psychológov nenávidel. Vedel, prečo je tomu tak a nemohol mu to zazlievať aj keď Gretchem by mu neublížila tak ako si na to pamätal z minulosti. Tri roky zavretý na psychiatrickom oddelení, dopovaný liekmi – nemožno sa čudovať Leeho nenávisti, obzvlášť, keď bol počas tých troch rokov celkom pri zmysloch a duševne zdravý.
Myšlienkami sa vrátil do prítomnosti, ktorá nebola o nič svetlejšia. Zreteľne cítil, že Lee sa teraz nechce o Thosovi rozprávať, ale musel tú tému otvoriť, pretože nemohol inak. * Lee je možné, že by sa Thos stal natoľko súčasťou lode, že sa po jeho smrti prerušilo všetko spojenie s ňou? Thanatos nereaguje a čo je najhoršie po výbuchu sa zmenil kurz, teraz smerujeme priamo do asteroidového poľa...* dokončil napätým hlasom a utešovalo ho aspoň vedomie, že ak aj Leemu nevedel v smútku pomôcť na čas ho vzniknutý problém odpúta od myšlienok na stratu Thosa. Aspoň do tej doby kým ho neopraví.* Ak by si Thosa opravil a zvládol by si to 48- hodín ešte sa budeme môcť zachrániť. Takto sú to všetko len nulové pokusy.

Gratchem Blake



*Odpoveď ktorú od Leeho dostala nečakala. Pravda. To čo jej povedal sa dalo vysvetliť viacerými spôsobmi, možno prejav dôvery, no za ten ho považovala len z malej časti, skôr to bolo zverenia, pretože ho ťažilo tajomstvo a svedomie. Všetky slová ktoré si vypočula v nej vyvolávali odpovede, reakcie ktoré mu chcela adresovať, no ostali len na jazyku. Dôvodom bol kapitánov príchod, nechcela pred ním nič povedať, pošliapať ten kúsok krehkej dôvery ktorú do nej Lee vložil* Kapitán* oslovila ho, len čo vyslovil slová, ktoré by ju mali vydesiť. Vlastne ju aj vydesili, aj napriek tomu, že brala smrť ako niečo čo raz príde, nechcela umrieť práve takto mladá, keď pred sebou mala celý život. Zdesenie však prehlušila triezvosť a slová, ktoré mala stále na jazyku a len čakala na vhodnú dobu* ...na chvíľku vám Leeho vezmem...ehm...minutku, možno dve...* bez varovania chytila Leeho rameno a potiahla ho od kapitána ďalej, nedbajúc na to čo si v tej chvíli kapitán pomyslí. Jednoducho nemali priveľa času a ona musela povedať nad čím uvažovala kým Lee hovoril* Pozrite Lee, koľko vecí ktoré teraz hýbu svetom začali náhodou?* hovorila naliehavo, ale potichu, pretože neboli od kapitána až tak ďaleko* niekto chcel niečo urobiť, mal plán z ktorého vzniklo niečo viac ako čakal. Je na to niečo zlé? Nie. Polovica života sú náhody, to neznamená že si nezaslúžite obdiv za to čo ste dokázali. Zoberte si nejakých praľudí zo Zeme a predmety z hliny. Niekto sa hral pri ohni s blatom, ten mu do neho padol a aha, ono je to tvrdé keď sa to ohreje. Potom stačilo pohnúť hlavou a tvarovať predmety. Vy ste niečo dokázal, možno rovnakou náhodou ako nejaký neandertálec s hlinou, no aj vy môžete rozvinúť náhodu v logickú a cieľavedomú činnosť.* rozprávala rýchlo, no zreteľne. Nehovorila to preto aby ho presvedčila, ale preto, že o tom sama bola presvedčená* Podľa toho čo kapitán práve povedal sa oprave andorida* zámerne nepoužila jeho meno, pretože jej nasledujúce slová boli trochu iné...* ...asi nevyhnete, ak teda chceme prežiť. No a keď už bude hotový tak sa jednoducho uvidí či sa vám podarí do andorida dostať Thosa späť. Ak nie, jednoducho mu dáte inú tvár a môžete iným povedať, že nechcete ďalšieho andorida s citmi aby sa neopakovala história. No a ak sa podarí, tak bude všetko v poriadku a vy k tomu budete vedieť ako to všetko vzniklo*svojim tónom hlasu dávala jasne najavo, že je to len návrh a voľba je na ňom. Keby im nešlo práve o život, asi by to nateraz nechala tak, nech má možnosť rozlúčiť sa s Thosom po svojom, no čas bol neúprosný...*

* Nechal sa Gretchem zatiahnuť ďalej od kapitána no po rozume mu stále chodili jeho slová. Odrazu sa pred neho postavila celá sieť povinností, ktoré bude musieť stihnúť urobiť skôr ako ich Thanatos zničí. Takéto situácie však znášal, paradoxne, predsa len s väčšou ľahkosťou ako správy o smrti alebo rozhovory a podrobné preberanie pocitov. Vedel, že stoja pred sakramentsky veľkým problémom a mal možnosť pri hľadaní riešenia utopiť všetky zradné myšlienky takže sa v duchu potešil? situácií, ktorá nakoniec vyvstala z tohto problému. Bolo to šialené, ale bolo to tak akokoľvek napätý bol Cassov výraz tváre. Cítil, že sa začína dostávať do svojej kože a nemohol sa dočkať momentu kedy sa zavrie do labáku a začne pracovať na novom androidovi. Samozrejme najskôr si musí nejako overiť kapitánov predpoklad, že Thosova smrť zapríčinila aj prerušenie kontaku s loďou. Konečne, začínal v ňom pracovať zdravý triezvy úsudok vedca. Nechcel však Gretchem zraniť svojím nezáujmom aj keď to ako sa mu snažila pomôcť skutočne oceňoval a samozrejme ho to tiež prekvapilo, pretože nemal práve najlepšie spomienky ani dôveru v psychológiu. Je taká mladučká uvedomil si odrazu hľadajúc v črtách Gretcheminej tváre aspoň jeden znak, ktorý by ju usvedčoval zo starnutia alebo zlej nálady- možno vráska nad čelom, ale nič nezbadal. Zaujímalo by ho ako sa k tomuto povolaniu vlastne dostala, prečo sa rozhodla ponoriť sa do tej najhlbšej temnoty ľudského vnútra kde mohla nájsť skutočne čokoľvek. Aj to bol dôvod prečo si ju držal od tela. Skôr či neskôr by ho svojím láskavým úsmevom, nežnými očami a rukou položenou na jeho pleci presvedčila, aby sa jej zdôveril, ale to nechcel a ani nemohol urobiť, pretože by tým oživil niečo na čo sa mu tak dlho úspešne darilo zabúdať. Cass ho poznal za starých čias, ale nikto iný nie. Zaprisahal ho, aby mlčal. Malo to navždy zostať len medzi nimi dvoma.
Možno by sa chmúril ešte viac keby nepadla veta : „ Vy ste niečo dokázal, možno rovnakou náhodou ako nejaký neandertálec s hlinou...“ Nevedno prečo no odrazu mu začalo trhať kútikmi úst. Veľmi sa premáhal, aby Gretchem nemala pocit, že sa jej vysmieva. Naopak iba ho nesmierne pobavilo jej neuvedomelé prirovnanie. Držal vážnu tvár ako len mohol. Skutočne ho prirovnala k neandertálcovi? Zakašľal, aby tak zamaskoval poryv smiechu. Bolo to zvláštne, ale nakoniec sa jej to podarilo. Zlepšila mu náladu.* Gretchem...* ozval sa po chvíli, keď dohovorila a jemu sa už podarilo vrátiť sa k vážnej tvári. Zdalo sa akoby chcel ešte niečo povedať, ale nakoniec celkom nečakane podišiel k nej, položil jej ruky na plecia a pritiahol si ju k sebe tak, aby jej mohol na čelo vtisnúť hlasný bozk. * Ďakujem.* pustil ju odstúpil naspäť a stihol na ňu ešte rýchlo žmurknúť. Vôbec by sa nečudoval keby si o ňom pomyslela, že sa zbláznil. Naozaj sa cítil zvláštne. Za posledných niekoľko hodín sa v jeho vnútri doslova trhali a prelievali city do éxtremnych hraníc.* Mali by sme sa vrátiť ku kapitánovi, verím, že bude niečo pravdy na to, že to čo sa deje teraz s Thanatosom má príčinu v tom čo sa stalo s Thosom.* opäť sa tváril nepreniknuteľne, zamyslene akoby mu myseľ kamsi odbehla a začala sa zaoberať niečím čo sa nedalo vyčítať z jeho výrazu tváre.* Hmm.* zahmkal a v duchu si všetko prepočítaval. Ak chce stihnúť opravu skôr než sa z nich stanú mikroplacky bude sa musieť do toho pustiť už hneď teraz.*

Gratchem Blake



* Lee sa mohol snažiť koľko chcel, aj tak videla, že premáha smiech. To že sa mu nesmiali pery neznamenalo, že sa mu nesmiali oči či celé telo. Reč tela nemohol zastaviť a už vôbec nie oči, dvere do duše ako sa to hovorilo. Slová sa dali ovládať, no telo si robilo čo chcelo. Nikto nedokázal stáť rovno ako lata, mať kamennú tvár, aj keď sa niektorí snažili. Nebrala však jeho smiech osobne, vlastne ju to pobavilo a trochu aj potešilo. Od prvej chvíle jej jasne dával najavo aký má postoj k jej povolaniu a odrazu sa nechce smiať, len aby sa nedotkol jej citov. Samozrejme, túto úvahu by nahlas nepovedala.* Nemáte začo* odvetila, teraz majúc problem ona zamaskovať prekvapenie nad jeho náhlym činom* ...neandertálec* vyplazila jazyk a otočila sa smerom ku kapitánovi. Nato, že sa rútili k smrti tu bolo celkom veselo, pomyslela si v duchu pobavene* Lee sa do toho ide pustiť...* oboznámila kapitána s ešte stále pobaveným výrazom, ako jednoduché slovo neandertálec dokáže v niekom vyvolať pobavenie.*

* Samozrejme neprotestoval, keď si Gretchem vyžiadala hovoriť s Leem osamote a keďže boli v dosť uzavretom priestore, aby im poskytol aspoň aký taký pocit súkromia obrátil sa k nim chrbtom a konečne dovolil mysli presunúť sa k ďalšej závažnej otázke. Čo by mal alebo nemal povedať Tesse? V poslednom čase sa toho na lodi dialo dosť, najskôr Tieň a teraz sa Thanatos stal celkom neovládateľný. Nakoniec sa rozhodol aspoň pre polovičnú pravdu. Povie Tesse, že kvôli Tieňu si už nemusia robiť starosti. Iba sa vyskytol menší problém s loďou no Lee na tom už pracuje. Prvýkrát táto výhovorka neznela presvedčivo ani jemu, ale nepochyboval, že ak ju prednesie s pokojným výrazom na tvári Tessa ho neodhalí. V opačnom prípade by mu určite vyčítala, že už nie je malé dievčatko a dokáže sa o seba postarať sama. Poznal jej bojovnosť aj odvahu, vážil si ju no teraz predovšetkým myslel na jej zdravie a na zdravie ich detí. Julian a Giny by cítili keby niečo nebolo v poriadku. Pri pomyslení na deti tuho prižmúril oči a telom mu prešla ľadová ruka strachu. Nie! Nemôže takto uvažovať. Majú dosť času, Lee určite všetko zvládne... práve sa obrátil k prichádzajúcej dvojici a keď pozrel na priateľa mal pocit akoby niečo dôležité uniklo jeho pozornosti. Teraz sa Lee tváril odhodlane a sústredene ibaže jeho postoj voči doktorke bol akýsi odlišný. Nestál vedľa nej už tak zmeravene a z čŕt tváre mu nevyžaroval odstup. Dokonale ho tiež prekvapili doktorkine slová, pretože ich čakal od Leeho. Ovládol sa však a dokonca pousmial aj keď to bol vážny úsmev.* Lee..* obrátil sa teraz už na neho*.. ak budeš potrebovať akúkoľvek pomoc...*

Viem kde ťa mám hľadať.* skočil mu do reči a kútikom oka nenápadne pozrel na doktorku. To ako mu vyplazila jazyk nepovažoval za detinské, skôr ju začal upodozrievať z toho, že ho chce takto len podpichnúť a uvoľniť napätie medzi nimi. Takže ho prekukla s tým smiechom. * Mal by si ísť za ňou.* doplnil ešte pretože veľmi dobre vedel akým smerom sa asi uberajú Cassove myšlienky. Narážal na Tessu a keď si všimol vážnosť v kapitánovom krátkom silenom úsmevo hneď mu bolo jasné ako sa bude musieť premáhať k pokojnému bezstarostnému výrazu. * Nemusíš mať obavy, zvládneme to.* prehovoril pevným rozhodným hlasom a pocítil chuť pustiť sa do práce. Bola to výzva, to, čo im hrozilo sa teraz muselo kamsi stratiť pred záujmom vedca. Potreboval chladnú hlavu a nie neustále pripomínanie toho koľko času im ešte zostáva. Pozrel na doktorku a očami jej nemo naznačoval: „ Idete do toho so mnou?“

* Leeho slová jasne naznačovali ako dobre ho pozná a keby situácia nebola taká vážna ocenil by to poriadnym, nielen sileným úsmevom.* Vôbec o tom nepochybujem, keď máme na Thanatose teba.* Akosi však mal pocit, že Lee jeho slová už nevníma a asi uvažuje o tom kde by mal začať najskôr. Podľa toho, čo mu povedal bolo zrejmé, že keby niečo potreboval ozve sa mu. Typický Lee. Teraz ho neuvidí dovtedy kým sa mu nepodarí situáciu napraviť. Aj to ho však v tomto prípade upokojilo a preto dvojicu opustil odpustiac si významný pohľad, ktorým by do rozpakov dostal možno len doktorku. Na mostíku ešte vydal nové rozkazy a informoval posádku kde ho môže nájsť. Samozrejme nechystal sa v kajute stráviť celé dni, ešte tu bolo dosť povinností ktorým sa musel venovať, ale rodina bola prednejšia. Ani si nepripúšťal možnosť keby sa Leemu oprava nepodarila.
Predtým ako vošiel za Tessou do ich kajuty ešte chvíľu postál pred dverami a na tvár si nasadil pokojný výraz. Nesmel sa pred ňou prezradiť už len z toho dôvodu, že by ho stiahla z kože keby sa dozvedela ako sa jej chystá práve povedzme to tak nepovedať celú pravdu. Pri myšlienke na oheň vzdoru v Tessiných očiach sa mu o niečo zlepšila nálada, a tak opatrne prešiel do vnútra izby, aby sa s ňou mohol porozprávať.*

Gratchem Blake

*Gretchem stála niekde v strede medzi kapitánom a Leem, no po chvíli počúvania ich rozhovoru vedela, na ktorú stranu sa zase vráti. Technik nepriamo naznačil nech ide s ním, tak prečo nie, aj beztak mal pravdu, kapitán by mal ísť za manželkou. Keď už môžu skončiť ako mikroplacky, nech si užije posledné dva dni.* ak dovolíte, pôjdem s vami* pridala sa k Leemu* ...aj keď viem že veľmi nápomocná nebudem, technika nie je práve moja silná stránka...teda, aspoň nie takého druhu* zastrčila sa pramene vlasov za uši, ako to robila keď sa chystala pracovať a bola sústredená, ruky strčila do vreciek a čakala, kam sa poberú ich ďalšie kroky. Teda ak ju naozaj vezme so sebou, v čo dúfala, pretože keby išla na izbu, akurát by premýšľala nad tým, kam sa ich životy práve rútia.*

*Za ten čas čo Cass zmizol z izby kvoli poplachu, snažila sa byť pokojná a nevymýšľať katastrofické scenáre plné nových obetí záhadného vraha. Aby myslela na niečo iné, chvíľku deťom čítala, aj keď pre nich boli slová ešte len slovami ktorým nerozumeli, no a potom nakŕmila maléjo Juliana. Ten si potom spokojne ležal na dečke, cmúľajúc cumeľ a drobnými očkami sledoval svoju mamu so sestrou, ktorá práve papala.
Len čo sa otvorili dvere, Tessa zvedavo zdvihla hlavu* ...čo sa stalo?* spýtala sa neisto, pretože dobre vedela ako Cassa vrah trápi. Vraždil mu jeho ľudí priamo pod nosom a on s tým nemohol nič robiť.* ...našli ste niekoho ďalšieho?* veľmi si priala počuť nie, no neverila tomu ani sama. Poplach určite nezačal len tak, nehovoriac o tom trasení lode.*

* Keď na neho Tessa prehovorila uvedomil si, že bol zamyslený viac než to chcel dať na sebe poznať. Samozrejme akonáhle sa pozrel jej smerom a očami nežne pohladil ten nádherný obraz rodinnej pohody, Tessa už šípila, že niečo nie je v poriadku. Možno za to mohol aj jej materský inštinkt, ktorý bol teraz vypätý na maximálnu mieru. V prvom momente zostal ticho, pretože láska, ktorá k nemu sálala z troch milovaných bytostí bola príliš veľká, príliš silná na to, aby sa v nej poddal pochmúrnym myšlienkam. Pomohla mu zabudnúť... * Nie, všetko je vporiadku. Tieň nám už nebude robiť nijaké problémy...* prešiel tých pár krokov k posteli, na ktorej sedela Tessa s deťmi. * Thos sa o neho postaral.* dokončil už akosi roztržito. Jediné, čo ho v tejto chvíli zaujímalo bolo to, čo sa núkalo jeho očiam. Opatrne sa posadil na kraj postele vedľa Tessy, naklonil sa k Julianovi a perami mu prebehol po jemných páperovitých vláskoch na hlávke. Julian na to okamžite zareagoval spokojným mrnčaním a drobučkými prstíkmi obopol jeho palec, keď sa skláňal, aby rovnako nežne pobozkal aj Ginny. Tá bola teraz zaujatá inou činnosťou a tak len trochu pootvorila očká akoby chcela zistiť kto ju to vyrušuje. Rozosmialo ho to. Jeho smiech bol tichý, plný nehy a aj úľavy. Akoby sa konečne dostal do sveta kde bolo všetko v poriadku a presne tak ako to malo byť v takýchto chvíľach. Nijaká bojová loď, nijaký vrah, nijaké nebezpečenstvo. * J etami ar nilien ma sathu..* zašepkal, keď zodvihol hlavu a ústami sa takmer dotýkal Tessiných. Chvíľu na ňu hľadel, vychutnával si ten pohľad ako najlahodnejšiu pastvu pre oči a nakoniec priložil svoje pery k jej perám. Bozkával ju nežne, nikam sa neponáhľal a hlboké bozky striedal s letmým dotykom pier na Tessinom líci, na línii jej sánky či nosa a opäť sa vracal známou cestičkou k jej ústam po nový bozk ešte nežnejší než bol ten predchádzajúci.* Neviem ako som dokázal tak dlho dýchať bez vás...

*Určite všetko nebolo v poriadku ako jej tvrdil, už len pre to trasenie s loďou a alarm ktorý sa ešte nedávno niesol inak tichou loďou. A na Cassovi videla, že aj keď už nemusia Tieňa obávať, niečo v poriadku nie je. Rozhodla sa však na nič nepýtať, aj beztak určite nevedela všetko čo sa počas jej prítomnosti dialo na lodi. Cass sa ju snažil chrániť, aj napriek tomu že už nebola tehotná.* Niečo v poriadku určite nie je, no nemusíš mi hovoriť, aspoň nie teraz* usmiala sa. Krotenie zvedavosti bol niekedy náročný „šport“, presa len, Jesson Carter ktorý sa vždy všetko dozvedel bez okolkov a tajností v nej bol stále. No ako si povedala, nič sa nespýtala a len spokojne sledovala drobčekov, ako registrujú prítomnosť svojho otca. Napokon na nič sa nepýtať bolo to najlepšie čo mohla spraviť, pretože by to zničilo túto atmosféru, keď boli len oni štyria.* si bol mierne...sfetovaný...z výparov stíhačiek...* zasmiala sa, popri nežnom bozkávaní, ktoré mu s radosťou oplácala rovnakými nežnosťami* ..aha kto sa nám napapal...* usmiala sa pri pohľade na Ginny, ktorá už zvedavými očkami hľadela na rodičov* ...chceš ísť za ockom?* spýtala sa nežným hlasom, trošku sa posunula aby Cass mal stabilitu na posteli a podala mu Ginny na ruky, zatiaľ čo sama chytila malého Juliana*

* Prítomnosť Tessy a detí mala na jeho dušu účinok ako upokojujúci balzam. V ich blízkosti už nebol kapitánom Thanatosu, ale celkom obyčajným mužom, presne takým akým chcel pre svoju rodinu byť. Pri tom ako Tessa obrátila jeho slová na žart sa aj on potichu zasmial, aby nerušil deti no v očiach mu ležalo ešte niečo viac –úsmev zmiešaný s nehou a vďakou, keď sa pozrel na svoju ženu. Okamžite vycítila, že to, čo jej povedal nebolo všetko, ale pre túto chvíľu sa poddala mlčanlivosti a nenaliehala, aby uviedol veci na pravú mieru. Tá krehká nádej, ktorá sa v ňom držala všetkých jeho myšlienok už od momentu ako sa mu Lee s doktorkou stratili z dohľadu mu bránila, čo i len pomyslieť na budúcnosť takú akou sa javí teraz. Nič nepovedal len tým pohľadom dal Tesse najavo ako veľmi si váži a oceňuje jej pochopenie. Nechcel mal pred ňou tajnosti, ale túžba ochrániť ju pred bolesťou, čo najdlhšie bola silnejšia ako jeho túžba po úprimnosti- aspoň nateraz.
Opatrne zobral do rúk malý uzlíček a v tom momente ako sa zahľadel na drobnú tváričku svojej dcéry zabudol na všetko. Kým bol, kým je, všetky nepodstatné veci a udalosti v jeho živote a dokonca aj tie podstatné zatienil pohľad na to drobné spinkajúce stvorenie v jeho náručí. Očarený ho sledoval a snažil sa vryť si do pamäte každý detail, viečka jemne spočívajúce na očiach, dlhé mihalnice, ktoré sa v spánku zľahka zachvievali akoby vítali prichádzajúce sny, noštek, malé prstíky zovreté do ešte miniatúrnejšej pästičky. Jeho dcéra. Pomyslel si s hrdosťou a podvedome sa celý ten čas usmievajúc, začal hmkať nápev starej shynijskej piesne, ktorú mu v detstve spievala Grace. Postupne melódiu stišoval až kým nezmĺkol celkom. Vo chvíli kedy by to Tessa určite nečkala zodvihol hlavu a pozrel sa priamo na ňu. Keby jeho oči mali ruky, mohla by cítiť ako jej nimi láska celú tvár a keby jeho oči mali okrem rúk aj pery, mohla by cítiť bozky, ktoré takto zostali sladkobôľne utajené, plné túžby...* Ďakujem ti Tessa. Keď mi Laila pred rokmi vrátila do tela život ty si mi doň vrátila dušu...* usmial sa presne tým istým chlapčensky mladým úsmevom, ktorý stieral vrásky z kútikov jeho očí a dodával nežnému úsmevu na perách nevyspytateľnosti akoby ho mal čochvíľa premeniť v žarte na veselý úškrn. A to sa aj stalo.* Myslel som si, že začínam blaznieť, keď ma začal priťahovať mladý Jesson Carter. V jeho očiach bolo niečo, čo sa až neuveriteľne podobalo jednej mladej slečne... veľmi drzej a nevychovanej samozrejme...* dodal a uškrnul sa ešte viac, aby Tessa vedela, že ju len podpichuje a svoje slová nemyslí vôbec vážne.* A potom sa zrazu ukázalo, že som nezošalel, iba sa zamiloval do ženy, ktorá sa na muža len hrala.* zasmial sa potichu akoby sám pre seba.* Som rád, že sa z Jessona Cartera stala Tessa Montenegrová, aj keď práve vtedy som mal pocit, že si ťa budem musieť prehnúť cez koleno a vrátiť ti do hlavy zdravý rozum. Ale bolo by to voči tebe príliš negalantné...* nahodil na tvár spola smutný spola šibalský úsmev a pokračoval už zmeneným tónom hlasu. * Aké maličkosti rozhodujú o našich životoch...* chytil jednou rukou Tessinu a pritiahol si ju dlaňou k svojim perám, aby na pokožku zápästia mohol vtisnúť nežný bozk.* Budem musieť odísť...* doplnil no z miesta sa nepohol.*

* Teraz už s novou motiváciou a myšlienkami, ktoré mu v hlave vytvárali občasné klbká chaosu, zbieral v nákladnom priestore to, čo zostalo z Thosovho tela. Vlastne skôr sa snažil nájsť niečo veľmi dôležité- druhú časť Thosovej tváre. S očami akoby magneticky pritiahnutými podlahou chodil po celom priestore a nevšímal si ani nadávky vojakov, keď sa im priplietol do cesty. Odstraňovali práve prihorené zvyšky Tieňovho tela a balili ho do vreca na mŕtvoly. Bola až iróniou ako dochrumkava opečený skončil, keď sám robil z ľudí grilované delikatesy. * Skúste sa pozrieť tam.* zavolal z druhého konca miestnosti ku Gretchem a rukou neurčito označil priestor zaberajúci niekoľko metrov okolo miesta kde práve stála. Sám pokračoval v hľadaní a bolo to ako pátrať po ihle v kôpke sena. Potreboval druhú polovicu čipu, ktorý mal Thos uložený v hlave. Výbuchom sa poškodil ale nanotechnológiou by mohol zachrániť ešte pár dát.* A nezabudnite, že sa toho nesmiete dotknúť voľnou rukou. Namiesto miechovej tekutiny Thosovi v obehu prúdil roztok sírafloriduaktinoídneho.* Odrazu ho však napadlo, že doktorka mu nemusí rozumieť, a tak zodvihol hlavu druhýkrát a pozrel jej do očí.* Jednoducho dávajte pozor, aby ste neskončili s vyleptanými očami. * akonáhle to dopovedal a otočil sa, narazil nohou do menšieho zapečateného boxu, ktorý výbuch posunul o niekoľko metrov od miesta kde mal stáť. Všimol si na ňom stopu, akúsi neidentifikovateľnú šmuhu citrónovožltej farby.* Čo to dopekla je?* zamrmlal si takmer nečujne popod nos a chystal sa odobrať vzorku, keď sa so šmuhou začalo niečo diať. Začala sa preskupovať a meniť farbu, splývať so šedým pozadím kovu akoby sa maskovala. Vtedy sa jej dotkol úzkym koncom odberky. Šmuha sa načisto stratila...

... o minútu ....

Vynoril sa spoza hraby zapečatených boxov.* Gretchem?* ozval sa bezkrvnými perami. * Už ste niečo našli?

*S úsmevom pozorovala Cassa s ich malinkou Ginny, ktorá spokojne odpočívala v jeho milujúcom náručí. Prekvapil ju keď k nej náhle zdvihol zrak, no nezabudla nad jeho slovami pokrútiť hlavou* vieš že mi nemáš za čo ďakovať, ktovie čo by som robila keby ťa nestretnem,* pokrčila ramenami. Nikdy nad tým nejako nepremýšľala, nebola z tých čo si život plánovali a tak nemala ani predstavu čo by robila na Talarione, keby nestretla Cassa. No jedno vedela s istotou, nebola by taká šťastná ako bola s ním, aj napriek tým zlým veciam ktoré sa stali, či už s Drewom,alebo s Ranien. Bolesť bola všade prítomná, no nemohla prehlušiť radosť a lásku ktorú cítila.* Jesson Carter nikdy úplne nezmizol, niekedy sa mu žiada dokončiť kurz lietania na stíhačke* zaškerila sa, aj keď slová myslela vážne. Keď však Cass prehovoril znovu, tentoraz vážnym hlasom, prekvapene nadvihla obočie*...veď si len teraz prišiel, jeden by povedal že zostaneš aspoň chvíľku...* pohladila ho po líci a zvedavo čakala na nevyslovenú otázku, kam sa chystá*

Gratchem Blake

*Snažila sa hľadať. Čo však hľadala jej bolo skryté, pretože aj keby jej vymenuje celý zoznam súčiastok, netušila by, ako to má vyzerať. Hľadala preto všetko kovové, čo pripomínalo človeka, alebo bolo dosť pooškierané aby sa to dalo priradiť k výbuchu. Po tak príjemnom varovaní aké dostala nič nechytila do ruky, len za pomoci akejsi lopatky prehadzovala veci do vedra. Mala ich v ňom dosť, no usudzovala, že polovica z nich bude aj tak z lode a druhá tiež nepoužiteľná. No nech robí aspoň niečo. Popri hľadaní uvažovala aj nad Leem, aj nad Thosom. Nechcela sa pýtať, už aj beztak bol úspech že si ju vzal na pomoc, no zaujímalo by ju, či mu nevadí hľadať Thosove zbytky. Vedela ako dlho Thos bol súčasťou lode, veď už minulé Vianoce sa písalo v novinách o jeho prítomnosti na plese. Bol to už pekný rok. Za ten čas museli mať puto, nezáležalo na tom, či je živý alebo nie. No mlčala a ozvala sa až keď sa k nej obrátil Lee s otázkou* no...ťažko povedať...zbieram čo vidím, nech máte z čoho vyberať...* pokrčila ramenami a na tvári sa jej zobrazoval výraz typu – no keby ja viem čo mám vo vedierku. Spravila pár krokov k Leemu a ukázala mu obsah, nech sa teda pozrie*

* Vyšiel Gretchem v ústrety tak, že sa streli v polovici cesty. Nahliadol do vedierka a jedným rýchlym pohľadom prebehol jej obsah- staré haraburdy, vypálené súčiastky, matice – nič. Pokrútil hlavou na znak nesúhlasu.* Nie, nie je tam to, čo hľadáme.* vyslovil zamyslene, keď na chrbte ruky, ktorou držal vedro pocítil niečo teplé, malá kvapka... o chvíľu ďalšia. Prekvapene zostal pozerať až kým si druhou rukou neprešiel po líci – dlaňou na ňom nechal krvavú šmuhu, v ústach pocítil kovovú príchuť krvi.* Dopekla, čo sa to deje?* odložil vedro rýchlo nabok a pristúpil k boxu s takmer zrkadlovým povrchom, aby sa na seba pozrel. Z očí aj z kútika úst sa mu spúšťal malý pramienok krvi, ktorý po kvapkách dopadal na podlahu k jeho nohám.* Gretchem?* ozval sa viac s otázkou, v ktorej aj napriek jeho snahe zostať pokojným predsa len odznela nervozita. Pomaly, v šoku sa otočil k doktorke, ale nehľadel na ňu. Hľadel na svoje ruky, pretože pod nechtami sa mu začali tvoriť niečo ako malé fialovejúce krvné zrazeniny a krv presakovala smerom k okrajom stekajúc pomedzi jeho prsty...*

Gratchem Blake

*Nijako ju neprekvapilo krútenie hlavou, tie somariny vo vedre nevyzerali nijako podstatne, ležalo ich tu aj bez nich dosť. Čo však nasledovalo v priebehu ďalších niekoľko chvíľ ju úplne odpútalo od akéhokoľvek robota či pásma asteroidov* Lee? * nevyslovila to ani polohlasne, kedže on sa rozhodol osloviť ju. Obidvaja vyzerali nato, že tušia čo robiť...* Lee vy viete človeka potešiť, študovala som psychologiu nie lekárstvo ako také* dala si záležať na tom, aby mala úplne prirodzený hlas. Lee sa síce snažil, no znak nepokoja na ňom badať bolo* poďte von na lepší vzduch...* potiahla ho, predsa len, tu všetko smrdelo spáleninou všemožného druhu, mŕtvolou a bolo tu telo jeho andorida. Našla nejaký kus kovu, na ktorý by sa dalo posadiť a kývla na jedného z vojakov, ktorých si ich priveľmi nevšímali, pokiaľ teda nenadávali* priveďte prosím ihneď lekára* očami jemne naznačila smer Lee, nech má motiváciu ponáhľať sa. Z vrecka vytiahla vreckovku, aj keď vlastne nevedela čo s ňou. Bol celý krvavý, jedna vreckovka by nič nezachránila*len seďte, vaša priateľka vás určite dá doporiadku a na rozdiel od nás, bude vedieť čo sa deje* zostala kľačať pred ním a s obavami sledovala jeho ruky. Nechcela však aby sa cítil zle a preto mu radšej pozrela do tváre, aj keď tá bola krvavá tiež. Lenže niekam sa pozerať musela. Opatrne mu položila ruku na plece a očami prebehla po chodbe* určite príde rýchlo...*aspoň v to dúfala*

* Nechal sa vyviesť ďalej od miesta kde to bol samý šrám a spálenina, ale aj tak sa necítil o nič lepšie ako predtým. Vlastne sa necítil nijak. Na to, že tak veľmi krvácal, hoci príčina mu bola neznáma, ho nič nebolelo. Nemohol sa prestať pozerať na svoje ruky, bledol čoraz rýchlejšie, ale nepociťoval slabosť. Tá vreckovka, ktorú mu Gretchem podala už dávno nasiakla jeho krvou, a tak ju pustil. Červeň sa stratila na pozadí červene pretože pri nohách sa mu za ten čas vytvorila krvavá kaluž a rýchlo sa rozširovala. Cítil na svojej tvári pohľad Gretcheminých očí, na ramene jej ruku, ale nemohol jej ho opätovať. Hľadel k svojim nohám na kaluž farby tmavého rubínu, hľadel na ňu možno až príliš dlho pretože odrazu si všimol niečo, čo musela byť len halucinácia. Krv sa prestala rozširovať na podlahe rovnomerne, namiesto toho sa jednotlivé výbežky začali spájať a smerovať ku Gretcheminým nohám. Nemohla to zbadať, keď na neho hľadela, ale on okamžite vyskočil na nohy a zúrivo ju od seba odstrčil.* Vypadnite!* skríkol a z kútikov očí sa mu krv pustila ešte rýchlejšie. Musel začať žmurkať, aby vôbec niečo videl a ako pri tom na okamih sklonil hlavu zistil, že s kalužou krvi je to tak ako predtým – odprisahal by, že pred chvíľou sa pohybovala ako živá! * Nechajte ma na pokoji! Čo sa to deje?!* začal šepkať a opakovať čoraz naliehavejšie krútiac pri tom hlavou akoby sám pre seba. Musel odísť. Musí ísť preč. Preč od nej, preč od všetkých, preč- niekam. Náhle sa rozhodol, strhol si košeľu z tela a zhúžval ju v rukách, aby do seba tkanina nasávala jeho krv potom sa ako slepý rozbehol do chodby za Gretcheminým chrbtom a po chvíli opäť zahol, aby sa jej stratil keby sa náhodou pustila za ním.
No len čo sa Lee stratil za ohybom prvej chodby, skôr než by sa Gretchem stihla spamätať alebo akokoľvek zareagovať, po jej boku už niekto stál.* Už ste niečo objavili, keď tu len tak postávate?* Lee nadvihol obočie do spýtavého oblúčika a položil Gretchem nekrvácajúcu ruku na rameno otočiac si ju k sebe. Odrazu, akoby na nejaký impulz, pozrel dolu a zistil, že stojí v mláke krvi.* Dočerta, stalo sa vám niečo?* pozrel na ňu jasným pohľadom, v ktorom sa odrážala neústupčivosť a obavy. Rýchlo po nej prebehol pohľadom, ale nikdy nenašiel stopu po tak veľkom poranení.* Gretchem, čo sa stalo?* chytil ju za obe plecia a tuhšie stisol.*

Gratchem Blake

*Počas školy ju učili ako si zachovať chladnú hlavu. Vedela to už aj predtým, nikdy sa neradila k histerkám ani osobám, ktoré stracali hlavu pri sebamenšom probléme. No nijaká škola ani učebnice, ani prax ju nepripravili na niečo takéto. Dívať sa na mladého muža, celého od krvi a nevedieť ako mu pomôcť. Už nebola pokojná ani zďaleka. Síce nehysterčila, ale pokojná nebola. v očiach jej bolo badať aj des, ten sa už nedal skrývať. No nasledoval ďalší šok* Lee upokojte sa!* zvolala prekvapene, sledujúc ako ju od seba celý krvavý odháňa. Strhol tričko, celé krvavé a utekal kade ľahšie. Chcela sa pohnúť, bežať za ním no ďalšia rana bola čerešnička na záver, ak to vôbec záver bol. Zatočila sa jej hlava, nebola si istá či sa zbláznila, či sa sfetovala alebo jej nadobro preskočilo.* LEE??!!* zrúkla neveriacky, netíšiac svoje zdesenie, prekvapenie ale i radosť. Nebol krvaví. Počula jeho otázku a nejako jej to nedochádzalo. Nebyť krvi na zemi, myslí si že jej preplo. Takto ho len silno objala a celého si ho prezrela, chvíľku ignorujúc jeho otázku. No potom s roztrasenou perou prehovorila* ja viem čo si budete myslieť. Že som scvoklá psychicky labilná psychologička ktorá nevie čo tára a možno aj máte pravdu, lenže tá krv je vaša. Ja neviem čo sa deje...* vyrazila zo seba na jedno nadýchnutie, čumiac chvíľu na krvavú mláku*...bol ste tu...krvácali ste a zmizli ste z ničho nič a zrazu ste tu, živý, zdravý bez krvi. Aj vaša košeľa je tu* prstom ukázala na jeho košeľu, ktorú pred chvíľkou hodil na zem* niečo sa deje...niečo čudné...* šomrala, hľadiac na neho ako na zjavenie*

* Hľadel na Gretchem no črty jeho tváre neprezrádzali nič až do chvíle, keď ho doktorka silno objala a začala si ho celého prehliadať akoby sa pred ňou zhmotnil duch. Vtedy prekvapene nadvihol jedno obočie a druhé nechal skepticky spustené takže sa zdalo, že to, čo mu Gretchem práve povedala je pre neho ťažko stráviteľné.* Gretchem...* ozval sa dôverne stíšeným hlasom akoby sa prihováral vystrašenému dieťaťu, upokojujúco jej zobral tvár do dlaní a priblížil si ju bližšie k sebe.* Všetko je v poriadku. Nič mi nie je a to, čo ste videli nebola skutočnosť nech to bolo čokoľvek. Je tu isté riziko, že sa poškodili aluninové čerpadlá a to mohlo do priestoru uvoľniť halucinogény. Bol som hlupák, mal som to skôr skontrolovať, ale vzhľadom na to, čo sa tu odohralo a čo ešte musíme urobiť...* stíšil hlas, keď za chrbtom začul hlasy vojakov čím dal Gretchem jasne najavo, že o tom, čo hrozí Thanatosu ak Thosa neopravia včas, nesmie zatiaľ vedieť nikto okrem nich. Nechal prsty skĺznuť po hladkej pokožke Gretcheminých líc poštekliac ju ukazovákom pod bradou pričom sa na ňu veselo uškrnul. Potom sa sklonil k mláke krvi, chvíľu si ju bez slova prezeral a nakoniec natiahol prsty, aby ich do nej ponoril. Na bruškách mu však nič neostalo, krv bola zaschnutá akoby tam už mláka bola prinajmenšom niekoľko hodín a keď sa natiahol za košeľou v rukách mu zostali len zdrapy akoby látka bola niečím prežratá alebo spálená. Narovnal sa s dôkazom v ruke.* Gretchem toto nemôže byť moja košeľa. Pravdepodobne patrila tomu vrahovi alebo Thosovi a krv je zaschnutá. Nerád to hovorím tak drsne, ale povedal by som, že sem dopadol nejaký kus Tieňovho tela, ktorý už čata zozbierala.* Ticho si vzdychol, keď sklonil hlavu a takmer nebadane ňou pokrútil.* Myslím, že bude dobre ak vás teraz odvediem na izbu. Tam si ľahnete a všetko bude v poriadku, keď si na chvíľu oddýchnete. Ihneď upozorním veliteľa čaty, aby si nasadili dýchacie masky kým sa vzduch nanovo neprečerpá.* Objal Gretchem okolo pliec a pritiahol si ju k sebe akoby chcel do svojho tela pohltiť všetko chvenie a zmätok, ktorý tak jasne sršal z jej očí a pier.*

*So zatvoreným očami si vychutnával dotyk Tessinej teplej pokožky na svojom líci, ale keď ustal bol schopný vnímať už len sklamanie v jej hlase. Pomaly otvoril oči a dlho na ňu bez slova hľadel tak ako pred chvíľou na malú Ginny a Juliana – akoby si do pamäte vrýval každý detail Tessinej tváre. S pohľadom upretým na jej pery konečne prehovoril.* Sľubujem, že akonáhle sa toto všetko skončí, zoberiem vás domov a nechám si na veliteľstve vypísať veľmi dlhú dovolenku. * Opatrne položil Ginny na posteľ pridržiavajúc jej hlavičku, sklonil sa a vtisol jej na čielko nežný bozk rovnako ako Julianovi v Tessinom náručí. Pozrel na ňu zdola a akoby mu to nedalo dodal s úsmevom, ktorý sa len tajil v kútiku jeho úst.* A keď môjmu vrabčiatku tak veľmi chýba lietanie, možno by som mu nemal stáť v ceste...* nadvihol spýtavo obočie a čakal, čo na to Tessa povie.*

Jack





* Možno nebol ktovieaký utešiteľ smutných ženských sŕdc, ale nakoniec mu to s tou penou predsa len vyšlo. Nie, že by si ju na ksichte nechal dlhšie než mal úmyselne, ale táto nehoda mu otvorila oči. Konečne vedel, čo teraz Freya potrebuje. Potrebuje nejakú akciu, niečo pri čom by aspoň trochu zabudla na to, čo ju skutočne trápilo- ako napríklad starostlivosť o neho. Pri tejto úvahe sa musel vynaliezavo uškrnúť popod nos pretože Freya si to zaručene nemohla všimnúť, keď mu už do tváre špliechala prúd studenej vody. Po aukaní a achkaní si mohol konečne uľaviť od bolesti – pokožka ho už tak nepálila. Teraz prskal preto, lebo mal ústa plné vody.* Možno, ale vo vzduchu by ma nedostal nikto...* zachechtal sa vystatovačne a keď sa obracal ku kohútiku, aby mohol vodu zastaviť, pošmykol sa a pri páde strhol so sebou aj Freyu. Nebolelo to tak veľmi ako predpokladal, že bude a zároveň sa mu podarilo dať pozor aj na Freyu, aby dopadla na neho a nie on na ňu. Držal ju rukami okolo pása, voda teraz už dopadala na oboch – ľadovo studená, ale on na hrudi cítil len príjemný teplý dotyk Freyinej pokožky, jej prsia, boky na bedrách, stehná medzi jeho stehnami... Chvíľu jej mlčky hľadel do očí, kvapky vody mu stekali po lícach, stekali z prižmúrených viečok a spájali sa na perách, vtedy sa nahol a Freyu pobozkal.. opatrne, nežne, nepokúsil sa o viac a nosom sa hravo obtrel o jej.* Freya..* vyrazil zo seba akoby nemohol uveriť tomu, čo práve urobil.* Prepáč.* odhrnul jej mokrý prameň z čela a chcel vsať...*