ASALA- časť Mare Imbrium

„ U “ a „ W “

*Že rada rozpráva to si teda stihol všimnúť, lebo tie jej ústočka sa nevedeli zatvoriť ani na chvíľu a vyzeralo to, že keď sa raz zapla, tak sa už nevedela vypnúť. Aj mu napadlo či by nevedela rozprávať pomalšie, ale to zas by bolo rečí, prípadne by na neho hovorila ako na Mongola a to zase riskovať nechcel. Stačilo, že vnímal každé druhé slovo a to si nejako pospájal do toho čo by mu mohlo dávať aspoň aký-taký zmysel.* Takže ty si sa učila bojovať? A nechcela by si to skúšať potom aj s nami? Je nás sedem, vedeli by sme ťa naučiť veľa... *Pozrel smerom k W, ktorého prísny výraz hovoril o všeličom.* Teda nás je šesť, pomýlil som sa, ale i tak dosť učiteľov nato, aby si to zvládla, či nie? *Mohli by si z nej urobiť malú Yunnu! To by bolo vzrušenia zopakovať si to všetko čo zažili i s ňou. Predsa i on bol decko, keď sa to dialo a ju zaúčali, ale to boli krásne časy! A tie večery pri ohni len s rečami o sexe... Na nezaplatenie!* A v čom vidíš tu tie ďalšie možnosti? Azda si tu už stihla urobiť niečo, čo doma nie? *Tak to ho celkom aj zaujímalo, lebo všetko čo vymenovala sa robilo zväčša i tu a netušil čo také viac mohla čakať od pobytu – života u nich.* Alebo by si chcela niečo urobiť? Čo si to vlastne so sebou doniesla? *Nakukol k nej, všimol si, že niečo niesla keď išla smerom k nim. Hlinené srdiečko? Alebo čo to bolo?
Videl ako tie slová zasiahli jej vnútro. Vedel, že povedal niečo, čo ju nenechalo chladnou, lebo to čo potom povedala, bola síce pravda, ale odrážalo sa v tých slovách naozaj veľa. Postavil sa. Na takúto debatu nemal chuť, prebúdzala starú bolesť.* Ibaže my sme bojovníci! My umierame skôr! *Zlostne zavrčal, nechcel robiť zbytočné scény.* A ľudia okolo nás tiež! *Dodal, keď jeho pohľad preletel cez ňu dozadu a jeho oči sa zabodli do modro-sivých očí, ktoré ich chladne pozorovali. Dlho sa tak díval a pohľadom neuhýnal. To čo povedal, bolo to kruté, ale stál si za tým, lebo v tom všetkom videl pravdu a on si ju pripúšťal s otvorenými očami, rozhodne nie s prižmúrenými. Svoj život si neplánoval zľahčovať, i tak skôr či neskôr umrie. Ani u Necra neboli starší muži nad štyridsať. Všetci poumierali a to nikdy nemali také tréningy aké si vedeli dopriať oni, Bratia.* Skôr než sa uráčiš rozmyslieť čo urobíš, skôr popremýšľaj nad tým, či je Z pre teba ten pravý, aby si si ho nedržala od tela. Je to môj pokrvný brat, takže máme spoločné viac než ktokoľvek z Bratov. *Chcel jej tým naznačiť, že obidvaja mali rovnakú logiku myslenia, že konali podobne a i keď Z sa nesprával tak odmerane ako W, vedel by to, keby mal chuť. No jeho z nejakého nevysvetliteľného faktu tie dve ženy, ktoré so sebou priviedol, priťahovali a W si naozaj nebol istý, či to nebol len ten jeho zmysel pre česť. Nato sa s posledným pohľadom do bratových očí obrátil na odchod a keď prechádzal okolo malej, zaškaredil sa na ňu tak ako ona predtým na neho. A Z len stál a z diaľky sledoval ako W odchádzal od Floreine. V tej chvíli si nebol istý, či chcel vedieť o čom sa mohli oni dvaja zhovárať.*

Floreine a Pandora

*Ponuka, že ju naučia niečo nové, bojovať, to sa jej veľmi páčilo. Aj ona chcela byť taká šikovná ako Flora a Písmenko, keď si poradili s tými chlapmi. Nechcela sa len báť, čo ak by sa im niečo stalo a ona by im nemohal pomôcť. Rozhodne teda pokývkala hlavou na súhlas, že s ajej to veľmi pozdávalo.* Chcela by som aby ste ma učili, bolo by to určite veľmi super. *Pritakáva natešene, U je jednoducho super. Asi mu odpustí i to, že sa prizeral tomu čo sa stalo Písmenku. Lebo písmenko je najviac super.* No tu som sa rozprávala s novými ľudmi, dozvedela sa nové veci čo je to svadba a ako sa majú dávať pusinky, povozila som sa na Kirinovi i na tej veľkej mačičke Wabim, videla som farebné kamienky u Yunny v izbičke a vieš čo? Ona má také veci do vodičky, čo spôsobia, že všade sú bublinky. A je to riadne super, voňavé a mäkkučkké a dobre sa s tým fŕka. Už si niekedy bol vo vodičke keď tam boli také bublinky? Ak nie tak sa môžem spýtať Yunny či ti nejaké nepožičia a ukážem ti ako sa dávajú do vodičky, je to riadne super. *Super sa stávalo jej novým obľúbeným slovom, ako sa tak zdalo.* A toto je srdiečko. Spravím do neho ešte dierku a dám do ohníka a bude to potom na šnúrke taký prívesok vieš? Aj ja mám taký...*Vytiahne spoza šatočiek svoje srdiečko od Flori.* A potom ho dám Písmenku. *Dodá šťastne.* Myslíš že sa mu bude páčiť? *Pýta sa ho, lebo predsa len, on je chlapec, určite to vie posúdiť.*

*Mlčky W počúvala. Vedela že nepotrvá dlho a odíde preč, len aby sa s ňou nemusel baviť. Nebola si istá či mu mala oponovať, či spomínať že počula čo sa stalo jemu a jeho snúbenici, no napokon to nechala tak. Ona ho nepoznala a nemala nijaké právo starať sa do neho, okrem toho mu predsa povedala že to robiť nebude. Nemohla tušiť ako sa cítil a nebola z tých čo sa chceli vnucovať. Radšej ani nekomentovala to čo hovoril o tom, že si mala Z držať od tela, lebo po dnešom zážitku niečo také nemohal sľúbiť. Priťahoval ju, jej telo na neho prirodzene reagovala a mimo toho ju priťahoval nielen telom ale i tým aký bol. Ibaže ak mal W pravdu, tak jediný dôvod prečo sa s ňou bavil bol to, že cítil povinnosť a ten bozk a túžba boli prirodzená reakcia toho že bol muž a ona žena. Táto varianta sa jej nepáčila a vo vnútri cítila ťažobu. Nechala ho bez slova odísť, nevidela si za chrbát a netušila že Z tam stál. Nešla ani za malou, videla že tam tárala a že sa tešila z U, takže len klesla do trávy a neveselo pozerala na záplavu kvetov obďaleč.*

„ U “

*Každým okamihom prichádzalo viac otázok, viac slov a jeho úprimne zaujímalo ako dlho to vydrží, lebo takýto nápor bol pre neho dosť veľkým extrémom. No páčilo sa mu, že drobná chcela bojovať. Nato sa teda úprimne tešil a ak bude malá šikovná, možno ju naučí bojovať práve s hviezdicami. A prípadne ju zasvätí do svojho umenia priblížiť sa k nepriateľovi tak blízko, že mu zasadí smrteľný úder. V tom by mohla byť šikovná, ak nevyrastie v plecnatú obryňu. Také čosi by už robila ťažšie.* Takže tu si sa už stihla priučiť pekným veciam. *Zazubil sa. Asi už teraz ľutoval tú osobu, ktorá jej to musela vysvetľovať a vynájsť sa v tom množstve otázok, ktoré mohla nato všetko mať. Niečo mu hovorilo, že sa malá dokázala spýtať na čokoľvek a dokázala to tak rozpitvať, že by priviedla do šialenstva každého čo by to trebárs i len počúval.* Fíha, takže ty si mala taký luxus minulú noc? A ako voňali tie bublinky? Boli aj farebné a skúšala si ich papať? Raz keď som bol malý tak som ich skúsil a nechutili ani trochu dobre. A mydielko si mala tiež voňavé? Mám rád také, čo voňajú sladko ako med, no nelákajú osy. *I on sa vedel rozrapotať a keby tam bol i V, tak by sa asi boli predbiehali v tom, ktorý malej povie viacej.* I ja mám u seba nejaké voňavé vodičky, keby si chcela, dám ti ich, ak by vám k vode nedali. Predsa to je nuda, keď sa umývaš a nemáš tam bublinky, že? Hlavne ak ich fŕkaš všade kam príde. Alebo keď ti niektorá pristane priamo na nošteku. *Usmial sa a prešiel jej ukazovákom po nose. Možno nakoniec predsa len nebola komunikácia s dieťaťom až tak ťažká. On to celkom zvládal a i jeho samého párkrát v nadšení z ich rozhovoru nadvihlo akoby sedel na ihlách. Pozrel sa k tomu jej srdiečku.* Je krásne, myslím, že Písmenko bude nadšený! *Prstami prešiel po hladkom povrchu trochu čapatého srdiečka, no to bolo na ňom tak krásne. On bol naučený veci doťahovať do prehnaných detailov, ale na srdci sa mu páčili všetky nedokonalosti, ktoré malo.* A kto ti robil to srdiečko čo nosíš na krku? Floreine? Alebo i to si robila? A čo často zvykneš robiť srdiečka a maľovať si izbu? Z teba vyrastie tuším žena, ktorá bude maľovať najlepšie v celej osade! *Z pozorovania malej si vedel utvoriť jeden dobrý záver - deti sa dajú krásne zamestnať, keď im kladiete veľa otázok. Vtedy sa väčšinou nestíhajú pýtať späť a tešia sa z pozornosti.
Z, ktorý stál neďaleko a doposiaľ ho nikto z nich nezaregistroval, samozrejme okrem brata W, ešte chvíľu hľadel na Floreine. I z tej diaľky mal pocit, že ju niečo trápilo a nemal pocit, že bol ten pravý, kto by sa mal pri nej pristaviť. Preto sa nakoniec len obrátil, s úmyslom ísť si zajazdiť.*

________________________________________________________________

(( "Muž posílá manželce SMSku: Jsem unavený, souložit nebudeme, jenom mi ho vykouříš. Odpověď: Jsem taky unavená, vyhoň si ho do sklenice, vypiju si to ráno." ))

Floreine a Pandora


*Natešene si uvedomovala, že i on sa rozhovorila to ju moc tešilo. To že sa s ňou chcel zhovárať a začal sa i on veľa pýtať. To sa jej veľmi pozdávalo.* Oni voňali tak sladučko, ako nejaké ovocie. *Akosi podvedome si pričuchla k svojej ruke, no z nej už cítila len kvietky, z ktorých vyrábali farbu na ich stenu.* Ty si papal bublinky? *Vyvalila na neho prekvapene očká a pokrútila hlavou, že ona nie.* Čo ak by mi potom vyšli z nošteka alebo z uší? *Veď oni tak trošku poletovali, čo ak by zrazu začala bublinkovať? Pri tej predstave sa zasmiala a nemohla tú myšlienku z hlavy pustiť.* Ani ja nemám rada osy, raz ma poštípali nad očko niekoľké a ja som naň potom nemohla pozerať, lebo mi to moc napuchlo. *Povedala, keď sa jej bublinky vytratili z mysle i predtáv, ako by vychádzali z uší a nošteka.* Nie, veď potom by tebe neostali a nemal by si ty vo vodičke. *Ona sa spýta niekoho kde sa to dá zoznať, nechcela jemu brať, veď i jemu sa moc páčili a určite bol zvyknutý, že ich vo vodičke mal. Ona to ešte chvíľu vydrží a medzi tým príde na to, kde sa také niečo dá zohnať. Ako jej prešiel po nošteku, prekvapene sa na neho zadívala, priam zasnívane a doširoka sa usmiala. Bol moc krásny. A keď počula že srdiečko bolo krásne, moc sa potešila.* To čo mám ja mi spravila Flora, a ja som jej urobila kvetinku, keď má také pekné meno. *Vysvetľovala s úsmevom.* A najkrajšie predsa maľuje Písmenko. *Ešte nikdy nevidela také pekné kresby, krajšie si už nevedela ani predstaviť.*

*Nepatrne pootočila hlavu smerom k Malej a U, ktorý sa aj naďalej o niečom rozprávali. Napokon jej neušil, takže bola rada, lebo takto bola Pandora spokojná, jej nič viac pre zahriatie detského srdiečka nebolo treba a ona, ona sa jednoducho pretočila a usadila. No práve pre otočku zazrela chrbát Z, ktorý bol na odchode. Neisto naň hodnú chvíľu hľadela. Išiel preč, čo by mala brať ako jasný signál toho, že s ňou práve hovoriť nechcel. No i tak sa zdvihla, s neistotou pozrela k U a naznačila, že na chvíľu ide preč. Netušila ako sa pri Z zachvoať, lebo netušila čo si myslel on. Ona však bola nervózna a trochu vyklepaná, čo však potláčala do seba, aby to na nej nebolo vidno. No pochmúrne pocity pre to čo jej povedal W, že jediný dôvod prečo s nimi trávil čas bol pocit povinnosti a jeho česť ju i tak trápili.* Utekáš? *Ozvala sa s jemným úsmevom za ním.*

„ U “

*S pobavene dvihnutými kútikmi pier sa díval ako si ovoňala ručičku. Škoda, že tie ich vône tak dlho nevydržali. Asi by sa ovoniaval celý deň.* Ó! No to potom muselo naozaj krásne voňať! Moje mydielka a vodičky väčšinou voňajú až moc sladko aby ti to pripomínalo ovocie. No mám ich rád. *Ale svoje slová zastavil, lebo sa začal smiať na malej. Predstava ako by jej šli bublinky z nošteka a ušiek bola celkom zábavná a nevedel sa ubrániť tomu smiechu, ktorý sa mu dral na pery.* Predstav si aká by to bola zábava, keby ti šli z nosa bubliny. *Prstami ich začal napodobňovať pri svojom nose a pritom sa neprestával škeriť.* A potom by boli všade! To by bola väčšia zábava ako ich len na niekoho fŕkať, či nie? By som ťa volal Bublinka. *Natiahol sa k malej a chytil jej noštek medzi ukazovák a prostredník a jemne ju zaň potiahol.* Na osy si musíš dávať pozor, sú to zlé potvory. *Žmurkol na ňu a vzal si svoju hviezdicu a položil ju bokom, aby sa ani jeden z nich na nej nezranil náhodou a zadíval sa na srdiečka, ktoré mu ukazovala. Aj to pre Písmenko, ale aj to čo jej urobila Flora. Nehádal sa s malou, že on mal tých serepetičiek do kúpeľa viac než dosť. Radšej sa len sústredil nato čo mu rozprávala o tých srdiečkach.* A ty si Písmenku na to srdiečko i niečo dala? Napísala, alebo tak? *Smeje sa na ňu so spýtavým pohľadom.* Áno, samozrejme, že Písmenko maľuje najkrajšie, ale ty keď budeš veľká, isto budeš maľovať ešte krajšie. *Všimol si ako Kvetinka niekam odchádza a keď pohľadom zablúdil kam, pery sa mu usmiali do chápavého úsmevu. Bol teraz sám a stratený s malou. Asi si zavolá dakoho na pomoc, aby ho mohol v krajnej núdzi, keby bolo treba, ochránil. Napríklad V!

Floreine a Pandora

*Nebola si istá či robila dobre keď ho naháňala, či ho nemala nechať ísť ak sa otočil a šiel. Možno sa mu v danej chvíli tisla do spoločnosti, aj keď vo vnútri chcel byť sám a potom čo sa stalo...potlačila ston a zachovala si normálnu tvár, aj keď vnútro jej plávalo v neistých vodách.* Rada. *Pritala napokon, úplne potláčajúc obavy z toho, čoho je schopná, čo si myslí a jednoducho všetko. Nikdy nebola vyklepaná ako sýkorka, teda bola, ale nebývalo to často. Preto bol čas postaviť sa na nohy a netváriť sa ako pubertiačka ktorá nevie čo so sebou. Škoda len, že si tak pripadala.* No U si užije asi dosť veľa otázok, ale nemám pocit žeby to nezvládal. *Práveže sa zdalo, že mu stačilo sa trochu oťukať a klábosil dosť. O čom, to netušila a nepočula, no kým bola malá šťastná, nebol dôvod zamýšľať sa nad tým. A ona veru bola. Takže kým bola Pandora v dobrých rukách, mohla si spraviť príjemné popoludnie i ona.* Asi pôjdem na kobylke malej. *Zamyslela sa, keďže jej žrebec ešte asi nemal nohu v poriadku.

*Spomínal jej, že mal rad medíkovú vôňu. To mohlo byť pekné a voňavé, ona mala rada medík i na chlebíku, aj keď ho nepapala moc, aby si nepokazila zúbky.* Niekedy ťa prídem ovoňať. *Usmiala sa veselo, možno napokon jeho vône budú voňať krajšie než tie čo mala ona. Bola zvedavá. Vpodstate, ako vždy.* To by bola zábava, ale asi by nás štípali nošteky. *Smiala sa úprimným detským smiechom, keď videla ako napodobňoval bublinky spred nosa. Smiech sa prehĺbil keď ju potiahol za nos a ona automaticky natiahla rúčku aby mu to oplatila, aj keď ona musela vyskočiť na nôžky, aby dotiahla na jeho nos.* Odvtedy sa ich trošku bojím. *Priznala sa potichu k tým osám. Vtedy ju to moc bolelo a ju to vždy napadne, keď okolo nej začne poletovať osa. Flora jej povedala že sa nemá hýbať, no i tak keď poslúchne a stojí tak sa bojí že ju zase poštípu k očku a ona naň nebude dobre pre opuch vidieť.* Ešte nie, ja neviem písať ešte. Poznám písmenká a viem ich samé aj napísať, skoro všetky, ale píšem ich moc veľké a neviem to dať na také malé srdiečko, vieš tu...*Ukáže mu srdiečko ešte raz a prštekom ukáže, že by tam len také maličké chcela niečo vyryť.* A ty vieš tiež maľovať? *Spýtala sa s úsmevom a uvažovala, či by chcel aj on také srdiečko.*



Vanille

*Takže jeho tešilo že sa ona hnevala? No budiš, nech mal radosť. Nijako nereagovala na tie slová o mienke, pre toto naozaj výčitky nemala. Každá iná žena si mohla slobodne vybrať, v oveľa skoršom veku než ona a nemyslel si o nej nikto nič zlé a jej tu chcel niečo hádazť do ksichtu? Bola to chyba z hľadiska bezpečnosti, to áno, no tú mienku si mohol srčiť niekam do zadku. Ani sa na ňu neunúvala reagovať.* Mal by si si uvedomiť čo mi to hovoríš. *Poznamenala, nereagujúc ani na ruku pri svojej hlave. Len sa nadýchla a vniesla do tela pokoj. Ľadový pokoj, neprirodzený, založený na vypätosti situácie.* Ešte pred chvíľou sa ti nepozdávalo že ti nechcem vyvracať to čo si o mne myslíš a teraz sa ma pýtaš či to tak strašne chcem vedieť? Máš vlastne pravdu, načo si s tým vôbec mám zaťažovať hlavu? *Ale áno, trápilo ju to, ale chcel ju mať za mrchu, tak nech ju za mrchu má. Ona mu to dopraje. * Nič, čo by sa nestalo tak či onak len trochu neskôr, bezohľadu nato s kým by som sa vyspala. Môj drahý otecko sa rozhodol ma zničiť vo chvíli čo som zabila svoju mamu. Či to urobí teraz, alebo potom, jedno je lepšie ako druhé. Vieš čo by sa napríklad stalo keby sme sa vzali a ja som čakala dieťa? Niečo by mi hodili do jedla, aby som potratila. Raz, dva...tretí krát možno nešťastný pád...*Pokrčí ramenami, určite nemusí pokračovať, aby si domyslel čo tým chcel povedať.* Po ceste utrpenia kráčam už dávno. *Uzavrelal jednoducho. Nielen pre to čo sa dozvedela od brata, ale celý jej život je založený na tom, ako jej otec čo najlepšie ublíži. Možno je veselá a živá divožienka, no len preto že si skoro nič nepripúšťa, jednoducho žije z okamihov a maličkostí.* Ale možno v tom nájdeš potešenie, keď sa o mne budú stráže rozprávať. *Ako ňou zatiasol, ani sebou necukla. A nereagovala ani na ten bozk, pretože ona nemienila byť napriek všetkému krutá, pretože to by bola rovnaká ako jej otec. Zdržala sa preto komentára a nepovedala mu, že to bola chyba a nemala to vôbec robiť.*



Blake


*Prekvapene ju počúval. To znalo ako keby niečo vedela, niečo chcela urobiť a nechcela ho do toho ťahať. Možno z rovnakého dôvodu, teda podobného dôvodu, ako nechcela vedieť o jaskyniach. Čím viac ľudí o niečom vedelo, tým ťažšie a nebepzpečnejšie to bolo. No radšej by vedel čo chcela vyviesť, než bol potom šokovaný a nevedel ako reagovať. Reagovať ako ten chladný Blake.* Mám sa obávať tvojho plánu? *Spýtal sa jednoducho a ruku už len nechal na Wabiho kožuchu. Zamyslel sa i nad tým ostatným, čo sa týkalo jej priateľky a uvažoval nad tým, či by jej Uretan nič nespravil. Bol to hajzel a sám netušil, čo všetko by bol schopný spraviť.* Dúfam že to bude stačiť, no nech sa mu potom moc nemoce pred očami alebo vieš ako. Niečo už vymyslíme, beztak nebudeme strážiť len ju. *Narážal na svoju sestru. Chcelo to vymyslieť rýchlo niečo, ako urýchliť prácu na jaskyniach. A chcelo to poriešiť zásobovanie. Inými slovami, chcelo to zistiť, či ich Leo neskôr podporí.*

Floreine

*Mal pravdu, že kobylka by mala odpočívať, len nevedela na akom inom koni by mala ísť. No keď povedal že stačil jeho, nenamiestala. Už len preto, že jeho kôň bol určite statný, bola si tým istá, predsa len jeho majiteľ nebol nijaký trpaslík ani trasoritka.* Ako rozkážete mladý pane. *Usmiala sa uvoľnene a nenápadne pozrela k ich spojeným rukám. Potešilo ju to i ohrialo vo vnútri. Nebola tu malá aby musel niečo hrať, takže to urobil len preto že chcel a nie musel. A to ju skutočne hralo vo vnútri.* Ou...*Vyšlo z nej prekvapene, keď zbadala jeho žrebca. Bol nádherný, ako jeho majiteľ.* Je nadherný. *Zvyšok myšlienok si nedovolila vysloviť nahlas, len očarene hľadela na žrebca a on ju zatiaľ zdvihol a usadil. Neisto pozrela k jeho rebrám, nemal by sa naťahovať, nevážila veľa no ani nie tak málo ako drobec. Spokojne zaborila prsty k jeho hrive a dotkla sa srsti, bol naozaj krásavec. No vnímanie srsti krásavca sa rozplinulo, keď druhý krásavec položil ruky na jej stehná. Len zľahka, no predsa jej to pripomenulo cvhíľu keď ju oprel o stenu a ona bola celá bez seba. A teraz ruky tak blízko...* Nakoniec som rada že nám postačí tento tvoj. *Povedala a položila mu jednu ruku zľakna na tú jeho, lebo nevedela čo mala robiť. Druhou sa dotýkala srsti žrebca. Svojimi slovami nechcela povedať žeby nemala rada toho svojho, len že zajazdiť si na tomto by si určite priala, keby ho niekde uzrela.*

YUNNA

*Netušila ako svoj plán dotiahne do konca. Či zvládne zabiť zviera, no vedela, že sa musí od toho odosobniť. To zviera predstavovalo rovnaké zlo ako jeho majiteľ. Bolo rovnakou hrozbou pre svet ako on. Pre ženy a mužov, ktorí sa odmietnu podrobiť jeho zlobe. Ani ona nechcela, no predstava toho ako ju podhodí nenásytnému panterovi ju donútila aby sa nechala znásilniť ním a neublížila mu. Teraz ona mu ublíži. Udrie tam kde to nebude čakať a len dúfa, že nejaké alibi si na ten čas nájde. Je si vedomá, že podozrenie padne v prvom rade na ňu. A ona sa bude musieť z toho vykrútiť, lebo si je celkom istá, že v tom prípade by ho nezastavilo ani to, že je vydatá za jeho syna.* Áno. *Priznala úprimne, že sa bolo čoho obávať.* Modli sa zato, aby si to neodskákali nevinní. Jeho hnev. No bude to začiatok jeho konca. *Hlas mala pevný, plný nenávisti a zarytej tvrdohlavosti. Rozhodla sa.* A čo sa týka Sig. Skôr by som ju pridelila k Vanille, aby boli obe pokope. Je to nežné dobré dievčatko, no výcvik má a keď ju niekto donúti vystrčiť pazúriky... No! Proste sa v nej skrýva viacej než všetci vieme. *Pamätala si ako ju raz našla po tme trénovať so Z. Bol to pre ňu nevídaný pohľad, ale svojou šikovnosťou a i vytrvalosťou nakoniec jeho mohutnú stavbu tela porazila. No nechala si to pre seba a nikdy nikomu o tom nepovedala. Ani im dvom že ich videla.* A ja stále verím, že Leo sa o Vanille postará. *Dodala.*

Floreine

*Bolo to skvelé. Tie pocity voľnosti ktoré ju zaplavovali, ako kôň letel ku predu. Posledné roky sa nemala možnosť moc naháňať na svojom žrebcovi, iba na lúke, ktorú dobre poznali, inde to na vrchu nešlo. Cestou sem sa rútili, no tam nebolo vôbec nič o slobode, možno len túžba nájsť ju. Inak to bola nutnosť, ak chceli prežiť, nenechať sa chytiť a zároveň doraziť skôr, akoby sa niečo malo udiať tu. No teraz to bol len výlet, prevetranie ich i žrebca. A ona si to užívala. Na okamih pod prívalom bezpečia pri jeho dotyku, jeho držaní okolo pásu, zavrela oči a vnímala nápor vzduchu ktorý jej narážal do tváre. Bolo to príjemné, oslobodzujúce a jej pery sa pomaly, bez toho aby si to uvedomovala rozťahovali do úsmevu. Širokého, šťastné a slobodného. Nespútaného minulosťou, dokonca ani budúcnosťou. Je tu tento okamih a ona si ho patrične užíva. Keď znovu otvorí oči, telom jej už prechádzajú príjemné mrazivé zimomriavky pre dotyk jeho pier na jej zátylku. Podvedome si s ním prepletie prsty, tam kde mala ruku na tej jeho a pár krát zažmurká, obzerajúc sa po okolí. Len si prekvapene uvedomí na akom mieste to sú, ako málo mohlo stačiť aby spadli a predsa necekne. Výšky sú výšky, v Z má dôveru, určite tadial nebežal prvý raz a vedel čo robil a jej jediným strachom bola hlboká voda, nie výška. Pritískaniu sa však nebránila, dodávalo to pocit bezpečia i blízkosti, ktorý sa jej páčil, beztoho aby musela zbytočne rozprávať, ako to mnohokrát ženy dokázali. I ona dokázala byť utáraná, no teraz jej toto všetko čo prežívala stačilo.*

„ Z “

*Na svojom tele jasne cítil ako sa k nemu viacej pritúlila a on sa na chvíľu oprel bradou o jej rameno. Akosi automaticky jej pozrel na prsia a cítil ako sa sám na sebou začervenal, preto pohľad veľmi rýchlo uprel iným smerom. Niekam pred seba. A držal ju. Tesne pri sebe, chrbát jej chránil pred vetrom, ktorý šľahal do neho a stále si užíval voľnosť toho okamihu. Bolo to naozaj príjemné. No zháčil sa sám nad sebou a nad vlastným konaním. Ako mohol pri nej konať tak impulzívne? Bol z toho dokonca viac – menej zhrozený. Nikdy sa takto nesprával. To sa k nemu jednoducho nijako nehodilo a keď sa díval dozadu a spomínal nato ako to bývalo medzi ním a ženami, jednoducho nikdy to nebolo takto. Azda naozaj mal len potrebu ochrany a trochu si to pomýlil s príťažlivosťou? Nie, to sa mu veru nechcelo veriť. Bolo to iné. Priťahovala ho, cítil sa s ňou dobre, nebola ako ďalšie ženy, bola iná a to sa mu páčilo. No vedel, že on sa nevie a hlavne ani nesmie viazať. A to bol výrazný výkričník nad jeho hlavou, ktorý ho i teraz stiahol vzad. Žrebca naviedol preč od brál, smerom do lesa a rovnakým tempom ho nechal nech ich vedie. On ho moc neovládal, len v potrebných chvíľach, ktorých ani nebolo tak veľa, ho iba usmerňoval. Oni boli zvyknutí tak spolu jazdiť, keď šlo čisto len o relax. Obaja prišli na svoje. I Z, i jeho žrebec. Keď už nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, jemne svoje zovretie povolil, aby nebolo také silné ako predtým, no ruku ktorou sa držali nechal tak a jemne stisol zovretie jej prstov. Skrz riedky les ich kôň doviedol na úpätie kopca z ktorého bol výhľad na celú osadu a tam zastal. Naskytol sa im nádherný pohľad na okolie.* Toto je váš nový domov. *Pošepol jej s pohľadom upretým na tú nádheru, ktorú s hrdosťou nazýval vlastným domovom. Miestom, kde sa mohol vždy vrátiť a kde ho to aj vždy ťahalo. Kde mal všetko.*

Floreine

*Zaregistrovala jeho bradu na svojom pleci a usmiala sa, dívajúc sa dopredu. Bolo to príjemné a ju to nútilo znovu si spomenúť na slová jeho brata. Nebola žiadna precitlivená bábika, no nebola ani z kameňa. Jej vnútro bolo rovnako ako každého rôznorodé, silné a zároveň i krehké, presne tak ako teraz. Cítila sa akosi krehko, možno to bol pocit bezpečia ktorý cítila keď ju objímal a im nič nehrozilo. Keby prišlo k boju, krehkosť by vymizla, ostalo by silné ja čo by bojovalo ako lev, no teraz to bol výlet a ona sa cítila dobre aj keď nemohla vytlačiť z hlavy W a jeho slová. Musela nad nimi uvažovať a zároveň im jednoducho nedokázala veriť. V tom čo robil nebolo nič také ako povinnosť, teraz ju nemusel chrániť, to čo robil robil preto že chcel. Aspoň dúfala a hovorila si to. Odišli od kraja rokliny a ona sa rozhliadala po okolí, po mieste kde mala žiť. No skutočný pohľad na svoj budúci domov sa jej naskytol až o chvíľku neskôr, keď zastali na kraji kopca a jej padol pohľad dole, kde jej ako na dlani ležala osada a jej okolie. Bola to krása a bolo to úplne iné ako dívať sa na dedinu z vrchu kopca na ktorom žila donedávna. Tam sa dívala dole na miesto ktoré ju ohrozovalo, kde jej život stratil zmysel a kde ju nečakalo nič dobré. A tu? Tu sa dívala na osadu, kde mohla začať znovu. Nemala nič čo by jej mal niekto závidieť aby sa minulosť opakovala, kde mala svojho drobca a mohla sa o ňu starať lepšie ako v jaskyni. Miesto kde priznala pravdu o tom čo sa stalo a nevyhnali ju. Ešte to miesto nemohla nazývať domovom, no verila že tu ten domov skutočne nájde. Ani si neuvedomovala že mlčala ako hľadela dole a myslela na priveľa vecí súvisiacich s myšlienakmi, o novom i starom domove.*

„ U “

Áno, bola by to zábava, keby si ty bublifukovala noštekom. *Nie, nie, veru on by bublinky nosom nepúšťal, radšej ona. On by sa len strašne dobre smial. O to viac sa začal smiať, keď povedala, že HO príde ovoňať. No toto už akú srnadu povedala! Asi si to ani neuvedomila, ani by ho to nebolo prekvapilo, keby nie, no jemu to prišlo tak zábavné! Že sa mu nedalo nesmiať sa na nej. A neprestával ani po chvíli. Jednostaj mal pred očami pohľad ako by HO ovoniavala. A on sa len chechtal, že chytil krásny záchvat smiechu. Ani ju poriadne nevnímal, len sa smial, keď sa zvalil na chrbát a chytil si bruško. Bolo mu to treba? No bolo? Musím prestať si to predstavovať, hovoril si, ale jednoznačne to nešlo. Čím viac si to hovoril, tým viac sa smial. Aj jej chcel povedať, že to nevadí, keď sa bojí ôs.. Ale vyšlo z neho len akési zamumlanie. Ešte aj ľudia čo kráčali okolo sa na ňom usmiali, lebo jeho smiech bol tak úprimný a svieži.* To... to... to je.... uuuuuuuf! *Len priškrtene sa schúlil do klbka a zase sa začal smiať. Takto to nepôjde ďalej, ak jeho myšlienky budú stále zalietať k tomu, tak do nedopadne dobre! Veď už teraz musel vyzerať ako keby sa bol zbláznil. Ani by sa nečudoval keby si to už malá myslela. S dlhým ufkaním sa nakoniec aspoň trochu upokojil a ležiac, s poriadne zaslzenými očami sa na ňu zadíval.* Ak chceš, tak ti pomôžem s tým príveskom. Kresliť neviem, ale to by som hádam mohol zvládnuť. *Jeho pohľad zaostril na strom z ktorého ich pozorovali ďalšie dve čierne hlboké chlapčenské studne.* Jamal! Pridaj sa k nám. *Zakričal k chlapcovi, ten ako opička zliezol dole, no pred pohľadom malej sa ukryl za mohutný strom a len chvíľami hanblivo vykúkal spoza neho.*



Jamal

Pandora

*Prekvapene sa na neho zadívala, keď sa tak veľmi začal smiať. Jej drobná tvárička sa rozjasnila ako slniečko, pery sa začali pomaly rozjasnievať do úsmevu, ktorý bol čoraz širší a rozšíril sa úplne, keď sa ocitol U na chrbáte a držal sa za bruško. Posunula sa na zemi k nemu aby mu videla do tváre a fascinovane ho pozorovala, ako sa smial a aký bol krásnučký. Bol krásnučký aj predtým, no teraz keď sa smial, musela sa na neho dlho dívať, až zabudla aj nato, čo sa ho to všetko chcela povypytovať. Ten pocit straty slov nepoznala, no ani sa ním teraz netrápila, bola spokojná s tým ako sa pekne smial a tešilo ju, že sa pri nej zabával. Ľažkala si vedľa neho na chrábátik a usmievala sa pri jeho neutíchajúcom smiechu.* Môžeš, potom musíme zoznať ešte šnúročku. *Usmiala sa, pretože nevedela kde tu mala zoznať šnúročku na prívesok, no potom sa zadívala smerom, ktorým U volal. Prekvapene zažmúrila tým smerom, no len chvíľkami mala možnosť zazrieť niekoho malého. Malého ako bola ona.* To je dieťa? Dieťa chlapec? *Spýtala sa s nefalšovaným záujmom, upriamujúc teraz svoju pozornosť práve smerom k chlapcovi ktorého volal Jamal. Aj sa kvôli nemu opäť posadila, aby lepšie vidella. Nikdy nevidela iné dieťa a toto malo veľmi opálenú kožku, ešte nevidela takú čokoládkovú farbu na nijakom človeku.* Asi papá vela čokoládky, čo povieš? *Ozvala sa potichučky k U. Ale ten pohľad sa jej pozdával, napriek tomu že to pre ňu bola novinka taká tmavá pokožka, ona mala čokoládku rada. Možno aj on bude voňať po čokoládkach.*

„ U “

*Smiech ho prešiel. Upokojil sa – čudoval sa ako sa mu to veru podarilo, lebo to bolo veru zázračne ťažké! O to viac bol prekvapený malej. Nikdy by mu nebolo napadlo, že malá ešte doposiaľ nevidela iné deti, preto sa znova začal smiať keď sa ho spýtala tie veci, že Jamal papá veľa čokoládky.* No to ma podrž. *Zachechtal sa, keď sa posadil, no znova v smiechu klesol na chrbát na zem.* Áno, to je dieťa, rovnako ako ty. Chlapec. *Nevydržal to a zase sa začal neovládateľne smiať. No toto bola teda riadna zábava. Tá malá sa mu začínala páčiť a bolo to i preto, že chúďa ani nevedela ako a on si z nej mohol robiť srandu. Kruté od neho, no moc mu to nevadilo. Pozrel by sa kto by sa nebol smial. Asi práve W nie.* Nie, nato aby mal niekto takú hnedučkú pokožku nemusí papať veľa čokoládky. Vlastne aby som pravdu povedal, žiadna čokoláda nemá na pokožku vplyv takto. Treba veľa slniečka a niektorí ľudia jednoducho majú tmavšiu pokožku, iní zase bledšiu. Všimla si si? Z má tiež trošku tmavšiu pokožku než ty a Floreine. *On nie, on je bledý ale to je tým, že on sa slnečným lúčom celkom vyhýba. Nie tak intenzívne, že by nevychádzal von, ale práve preto, že nosieva kapucne, dlhé rukávy a podobne. A ony dve majú oproti Z naozaj svetlejšiu pokožku. Asi to bolo aj tým, že nežili na slnku ako oni, väčšinu dňa a tak. A tiež sa nad tým nejak nezamýšľala asi. Len Jamal skrývajúci sa za stromom v nej vzbudil rôzne otázky.* To je to nové dievčisko, čo prišlo? *Zakričal detský zvedavý hlas spoza stromu a na chvíľu sa tam zjavila i rozkošná tmavá chlapčenská tvár orámovaná tmavými kučeravými vlasmi a zvedavými kukadlami upretými na malú Pandoru.* Áno, je Jamal. A budeš sa tam dlho skrývať? Pandoru by zaujímalo koľko čokolády musí zjesť, aby malá tkaú hnedučkú pokožku ako ty. *Vyšla odpoveď z U, ktorý sa zase smial.*



Jamal

Floreine

*Neuvedomovala si, ako dlho mlčala, ani to, že on ju zvedavo pozoroval. Nenapadlo ju, že možno čakal nejakú reakciu, a možno naopak vo vnútri cítila, že bude rozumieť že nevedela čo povedať. Z myšlienok sa prebrala pri dotyku, keď jej odhŕňal záplavu hustých vlasov a nepatrne sa pohla aby sa mu zadívala do očí a tváre. Usmieval sa, bol zvedavý a ona nevidela dôvod prečo by mu neodpovedala. Možno by mala vnímať viac slová jeho brata a snažiť sa držať odstup, no v skutočnosti jej za tých pár dní príliš prirástol k srdcu aby toho bola schopná. Sama sebe mala chuť zato vynadať, no mohla si pomôcť? Bolo by to proti vnútru keby áno.* Ani neviem kde začať. *Prehovorila potichu a v prvých okamihoch jej hlas znel, akoby sa práve prebudila z výdatného spánku.* Máte krásnu dedinu, aj keď zatiaľ nemôžem povedať že máme. Každé miesto ktorým tam prejdem je pre mňa nové, nie je zatiaľ domovom, aj keď viem, že tomu miestu sa nedá nepodľahnúť. Keď sme prišli a tvoji priatelia vtipkovali a ty si sa na nich asi aj trochu hneval, no pre mňa ako niekoho kto bol uštvaný do jaskyne to bolo ako...*Ťažko sa jej na to hľadali slová a tak síce nedokončila pôvodnú vetu, no skúsila ju vyjadriť inak.* Bolo z toho cítiť pohodu, súdržnosť, rodinu a priateľstvo, niečo veľmi cenné. Nielen voči tebe, ja som pre nich bola cudzinka a predsa sa smiali a vtipkovali, akoby ma nevideli prvý raz v živote. V dedine v ktorej som žila vládla nedôvera v cudzích a ako som sa neskôr presvedčila, nielen v cudzích. Stačilo málo a ilúzia súdržnosti padla, zatiaľ čo tu som vášmu...nášmu...panovníkovi povedala pravdu o svojej minulosti a on mi uveril. Nepozná ma, mohla som mu klamať a predsa nespochybnil nič čo som povedala. *Vedela že rozprávala už dlho, no nedalo sa len tak zrhnúť nad čím všetkým rozmýšľala, pretože v hlave si premietala starý a nový domov, miesto kde žila a žiť mala. Aj s malou, okolo ktorej jej blúdili myšlienky tiež.* Som rada že to vie, pretože sa hovorí že minulosť každého dobehne a ja nechcem, aby si tu malá našla priateľov a raz sa niekto niečo dopočul inak než odomňa, nechcem aby malá prišla o miesto ktoré si obľúbi. Trápia ma výčitky pre niečo čo cítim ohľadne jej matky...*Zahľadela sa späť dole a na dlhšiu chvíľu zavrela oči, akoby sa snažila niečo vyhnať z hlavy.*

Pandora

*Aj keď sa teraz U smial, jej očká ostali upreté a plné zvedavosti na čokoládkovom chlapcovi. Občasne síce očkom hodila aj k U, vôbec netušiac prečo sa tak moc smial, no aj tak bola rada že sa smial, pretože sa jej tak páčil ešte viac. Neuvedomovala si že sa vlastne zabával na jej nevedomosti a keby aj áno, nevadilo by jej to, možno práve preto, že sa pri ňom necítila zle. Bez ohľadu nato či sa s niečím takým stretla, keby sa jej vysmieval pochopila by to, no takýto bezprostredný pobavený smiech sa jej páčil a ona cítila spokojnosť na svojej detskej dušičke.* Všimla som si že Z je trošku tmavší, ale tento chlapec je taký...čokolládkový. *Nikdy neuvažovala nad tým prečo bol Z o trošku tmavší, možno to priradila k tomu že on chlapec tiež a oni sa mohli líšiť aj inými vecami ako bolo uloženie kopčekov, no teraz keď sa tak dívala, U bol tiež bledý ako ona. Nenapadlo by ju to však, keby nebola videla toho čokoládkového chlapca, na ktorom sa to nedalo nevšimnúť.* Takže on ju tak jednoducho má...*Zamrmlala si akoby si to opakovala a pamätala si to, no aj tak to v nej vyvolávalo otázky, ako to bolo možné, že niekto bol bledý ako ona a niekto sa narodil hnedučký a nemusel ani chodiť po slniečku. Túto otázku si ale nechala na neskôr, pretože sa ozval a nazval ju dievčiskom. Také slovo už počula, aj keď mala skôr pocit že to počula len raz či dva razy, keď ju Flora karhala.* Spravila som niečo? *Spýtala sa pošepky U a otočila k nemu hlavu a dala mu čas aby jej odpovedal a spravila pár krokov dopredu, smer Jamal. Bola zvedavá a keď sa tam tak skrýval, rozhodla sa ísť pozrieť ona na neho a zistiť, či to naozaj nesúvisí s čokolládkou.*

Floreine

*Vo chvíli ako prehovoril k jej slovám o tom čo povedala o matke malej si uvedomila, že nedokončením vety to vyznelo úplne inak, než to ona cítila vo vnútri. Neurobila nič zlé, no pre svoje myšlienky a pocity sa zle cítila. Uvažovala nad tým, aké to bude vysloviť na hlas, čo to o nej vypovedalo a keďže sa nikdy o priveľa ženských činnosti nezaujímala ani neočakávala že raz bude mať nejaké dieťa, sama netušila nakoľko sa vlastných pocitov mala naozaj báť.* Mám výčitky pretože som rada že malá pri mne ostane. *Povedala takmer nečujne, aj keď nie natoľko, aby ju skutočne nepočul. Zároveň sa aj zahanbila.* Niežeby som si priala aby sa jej mame niečo stalo, alebo robila niečo proti nej, to nie...jej mama ma zachránila a aj keď som s ňou vždy hovorila len o malej, necítila som voči nej nikdy nič zlé. Len...*Sťažka si vydýchla.* ...niekedy ma prepadali myšlienky, že som malej viac mama než ona. Starám sa o ňu od malého bábätka, zatiaľ čo ona ju videla možno tak raz za mesiac, niekedy trochu častejšie, inokedy to trvalo aj dlhšie. Naučila som ju chodiť, rozprávať...*Znovu ťažký výdych.*...vždy keď jej mama prišla, cítila som odsteň žiarlivosti, akoby mi kradla niečo čo je moje a pritom ma nikdy nebola, nech som cítila čokoľvek. *A cítila sa preto ťažko, mala výčitky že prechovávala také pocity voči žene, ktorá malú porodila. No nikdy si nemohla pomôcť, cítila sa ako jej mama, keby len adoptovaná a ona sčasu na čas chodila a ona žiarlila a zároveň sa za seba hanbila a vyčítala si to.*

„ U “

*Tak toto bola zábava! Jamal sa očividne malej hanbil a malá bola rozhodnutá preskúmať čo to bolo zač a ako vyzeralo chlapča. Nemohol uveriť, že toto bolo možné a predsa bol svedkom toho všetkého. Tu a teraz.* Nie, nič si neurobila, len Jamal sa ťa asi trochu hanbí.... *Vysvetlil U. Nato spoza stromu zase vykukla chlapčenská hlava.* Nehanbím sa! Bojovníci sa nebavia! *Zakričal urazene k U a odul spodnú peru akoby to bola priam urážka na cti. A vtedy mal presne príležitosť vidieť, že ho premkla hrôza. Opačnou stranou okolo stromu sa rozbehol k U a ukryl sa za jeho široký chrbát. Keď už tak pekne sedel. Objal ho okolo krku, oprel si tváričku o jeho rameno a zadíval sa tými krásnymi očami na ňu.* Je iná. Teda.. Myslel som si, že BUDE iná. Veď je... *Akoby sklamane, či až znechutene pozrel na ňu.* Veď ona vyzerá normálne. *Tam už nezakryl sklamanie a nato sa zase U začal strašne moc smiať. Už videl, že na druhý deň ho bude nehorázne bolieť brucho od toľkého smiechu.* A čo si čakal, Jamal? Že bude na nej niečo iné? *Asi sa nemusel pýtať, keďže si všimol ten sklamaný a zároveň potvrdzujúci výraz v chlapcovej tvári. To bola teda dvojka!*



Jamal

Pandora

*Vôbec tomu nerozumela, prečo sa jej hanbil. Bola to pre ňu jedna veľká záhada, možno práve preto, že ona doteraz nemala moc príležitosti taký pocit pocítiť. Aj teraz v nej vrela iba zvedavosť, pretože to bolo úplne prvé dieťa ktoré videla. A ešte k tomu chlapec.* Bojovník? *Spýtala sa prekvapene a hneď si spomenula na jej Písmenko.* Nato si ešte maličký. *Skonštatovala jednoducho, pretože si ho s ním hneď porovnala. Veď niekto tak veľký ako Písmenko či aj U by mu rýchlo naložili na zadok, prečo teda hovoril že bol bojovník. Moc tomu nerozumela a neisto pozrela na U. A napokon pri ňom aj pohľadom ostala, pretože Jamal sa skryl za jeho chrbát a konštatoval veci, ktoré v malej vyvolávali ďalší zmätok i zvláštne pocity. Jeho výraz nevyzeral moc spokojne keď sa na ňu díval a ona nevedela čo si o tom myslieť. Myslela si že vyzerať normálne bolo to správne, no on hovoril že čakal niečo iné. Znamenalo to že s ňou nebolo niečo v poriadku. Prštekom sa poškrabkala po pehatom nošteku a pokrčila čielkom.* Ty si zato čokoládový. *Poznamenala a čielko pomaly vystierala a vykročila späť k nim.* Prečo utekáš? *Naklonila doboku trochu hlávku a skúmavo sa mu zadívala do tváre a tmavých očí aké ešte nevidela.*

„ U “

*U si uvedomil akú strašnú chybu urobila malá, keď povedala Jamalovi, že je maličký! Len stihol otvoriť ústa, aby niečo povedal, keď Jamal ako taký čert sa na ňu oboril.* Ja nie som maličký! Som veľký chlap! *Zavrčal na ňu a na hladkej krásnej tváričke sa zjavilo zamračenie.* Mám sedem rokov! Už som veľký! *U sa len snažil krotiť, aby sa zase nezačal smiať. Ešte sa mu tam začnú klčkovať ako také mačence. No to mu veru ku šťastiu nechýbalo. Trhať od seba dve bijúce sa deti, to by bol pohľad.* Jamal! Prečo by nemala byť normálna?! Veď je to dieťa tak isto ako aj ty. *Karhavo sa cez plece k nemu pozrel a keď zase malá do neho zabŕdla, že on bol čokoládový, tak mu iba šklblo kútikmi pier, čo mal smiech na krajíčku.* Nie som čokoládový! Mám len peknú snedú pokožku! Na tom nie je nič zvláštne a keď sme pri tom, je nás tu takých viacej a ako som povedal, ja som bojovník! Takže ani sa nehanbím a už vonkoncom neutekám! *On sa moc s deťmi nezdržiaval, túžil sa stať bojovníkom, preto väčšinu voľného času pozoroval Bratov a hral sa, že on je rovnaký bojovník ako oni, až kým tomu celkom neuveril.* A ty si prečo tak moc zvedavá a biela?



Jamal

Pandora

*Podľa nej bol maličký. Aj ona bola maličká, no vyzeralo to tak, že jeho to moc hnevalo keď tak hovorila a preto ju to miatlo. Keby bola dospelá alebo aspoň staršia, rozumela by tomu, no mala len málo rôčkov a veľkú dieru v tom, ako sa správať k iným deťom. Neisto očkami prešla k U a zase k Jamalovi, ktorý tvrdil veci s ktorými nesúhlasila.* Ale veď si pred chvíľou utekal a skrývaš sa za chrbtom U. *Na detskej tváričke bolo vidno zmätenie, vôbec tomu chlapcovi nerozumela.* A som zvedavá lebo chcem všetko vedieť. *Odvetila jednoducho, ju zaujímalo všetko a bolo to tak vždy, ešte skôr ako sa v jaskyni zjavil Z a dal jej do hlavičky ďalšie vrece otázok. Zaujímali ju tie zvláštne kopčeky, svadba, rôzne zvieratká ktoré nepoznala, rovnako ako teraz fakt, že niektorí ľudia mali čokoládkovú pokožku. Podľa nej to bolo pekné, no asi ho nepotešilo že ho nazvala čokoládkovým.* A neviem prečo som bledá, vždy som taká bola. Nikdy som nevidela nikoho takého čokoládového. *Prštekmi sa pohrávala s lemom šatočiek a zvedavo sa dívala.* A máš aj nejakú zbraň? *Spýtala sa po chvíli zase raz zvedavo, keď hovoril že bol bojovník. Možno mu U nejakú urobil, keď to rád robieval, ale zase ju Flora vždy pozorovala keď držala niečo čím by si ublížila. Nikdy jej to síce nezakazovala, no bola pri nej, preto rozmýšľala, ako bolo možné že on mohol ak mohol. Zase sa jej do hlavičky tlačilo veľa otázok.*

Floreine

*Keď si vymanil ruku, v prvom okamihu sa zľakla, no keď si uvedomila že ju chcel len skryť vo svojej náruči a dať jej pocit istoty a bezpečia, uvoľnila sa a sťažka vydýchla. Vedela že mama malej Pandori svoje dieťa ľúbila a nikdy by sa jej nevzdala keby nemusela. Vedela že by chodila aj častejšie keby mohla. Nikdy jej nepovedala prečo museli byť v jaskyni a možno i preto cítila výčitky, že to vnima takto, akoby využívala situáciu za ktorú jej mama nemohla. Chránila svoje dieťa na úkor odlúčenia, no i tak bola rada, že nebola zlá preto že sa tak cítila. Vedela že ju tie pocity budú ešte sprevádzať, no možno to naozaj bolo pochopiteľné čo cítila. Ani nevedela čo povedať* Ďakujem Z. *Vyšlo z nej napokon potichu. Ona nikdy priveľmi neuvažovala nad tým čo si myslela a cítila malá, pre ňu návšetevy jej mamy boli veľmi vzácne a ona si práve pri nich uvedomovala, ako veľmi sa obávala, že jej ju raz vezme. Nikdy sa na deti nechystala, vždy si myslela že pre to nemá cit a nedokázala by vychovať dieťa, no napokon to išlo všetko samo.* Malá sa už teší ako bude s tebou kresliť. *Usmiala sa odrazu, aj keď to nebolo jediné načo sa tešila.* A ja sa teším ako ťa raz dostanem na lopatky. *Potichu sa zasmiala, s jasným úmyslom odľahčiť tú situáciu. Vyznelo to síce dosť dvojzmyslene, no to si uvedomila až po chvíľke, nijako to radšej nespresňujúc, nech neukazuje, čo ju hneď stihlo napadnúť.*

„ U “

*U sa na nich zabával a Jamal vyzeral, že si nevšímal ani to jeho pobavenie, len ako zvedavec vykúkal na to nové čudo čo tam prišlo. Dá sa s tým hrať? Bude mojou hračkou? I také myšlienky mu behali po rozume, no nikde žiadnu odpoveď nedostával a ani sa neodvažoval spýtať sa nahlas. Preto len na ňu oduto hľadel a vedel, že so ženami sa nie je darmo hádať! To si už stihol všimnúť, že keď sa tatko začal vždy hádať s mamou trpko to oľutoval, lebo ona vedela kričať omnoho dlhšie než on. A toho sa bál, čo ak by na neho to dievčisko spustilo krik? Asi by bol utiekol preč a už viac sa neukázal nikomu na oči. Preto si zahryzol do pery, aby jej neodvrkol ďalšie slová.* Je typická žena, všetko musí vedieť. *Zašomral do ucha U, ktorý sa neubránil a začal sa znova strašne smiať. Tak to malý trafil, ale toto ho celkom dorazilo. Teraz sa už ale U postavil, lebo keby sa bol zvalil na zem, tak by Jamala priľahol. On sa len postavil teda a chytil malého za ruku a druhú natiahol k nej.* Čo keby ste sa vy dvaja doťahovali neskôr? Teraz niečo zobneme a potom urobíme ten tvoj prívesok pre Písmenko, dobre? *Snažil sa ich uzmieriť, aby tam na seba boli trochu lepší, lebo ako poznal Jamala, tak veľmi rýchlo hrozilo, že by jej skočil na hlavu a ťahal ju za všetko čo by sa mu dostalo pod ruku.* Samozrejme, že mám zbraň, taký bojovník predsa nemôže byť bez zbrane! *Prehovoril cez U k nej a naklonil sa, aby sa na ňu mohol pozrieť.* Mám palicu, ale i nôž! *Veľavýznamne pritom na ňu žmurkol.* Ty isto nemáš, dievčatám do rúk také veci nepatria! *Dodal samopyšne a U len pretočil panenkami nad ním. Typický chlapec v jeho veku, len by sa vychvaľoval.*



Jamal

Pandora

*Všimla si že Jamal niečo šomral do ucha U a len naťahovala uši, aby začula čo. No jej zvedavosť nebola uspokojená, pretože slová nezačula. Nespokojne sa na neho dívala, hlavne preto že sa U začal smiať. Určite povedal niečo, čo by sa jej nepáčilo, bola si tým istá. Napriek tomu však nič nepovedala, iba na nich hľadela, typickým detským pohľadom, ktorý obsahoval veľa zírania a málo žmurkania. Potom len natiahla rúčku k U a na hlas Jamala vyklonila hlávku rovnako. Všetko by bolo v poriadku, možno by sa ho aj spýtala či jej ten nôž ukáže, no posledná veta jej čielko nespokojne zamračila. To čo za hlúposti si ten čokoládkový chlapec myslel? Veď to nebola vôbec pravda čo jej to rozprával.* To nie je pravda. *Vyhlásila rozhodne a zdvihla bradu na znak toho, že ona zvládne to čo chlapec. Okrem toho to aj tak bola hlúposť, Flora predsa bola dievča a mala zbrane a zložila aj chlapa v tom lese.* Ja mám nožík tiež! *Doplnila rozhodne. To že jej nožík bol o poznanie tupší než by mal, to si nikdy nevšimla a ani nad tým nemala dôvod uvažovať. Mala ho a preto bola spokojná. Flora jej ho dala lebo chcela skúšať všetko čo ona a keďže nechcela aby si ublížila, dala jej menší a tupší, čím sa uistila že si neublíži a zároveň bude spokojná. To však malá netušila.* A môžem robiť všetko čo chlapci. Teda...ževraj viete cikať postojačky a to ja neviem, ale to sa aj tak neráta, lebo si pri tom isto očúrate nohy. *Zdvihla pohľad smerom k U, no hneď ho aj znovu zamierila k Jamalovi.* A Flora je tiež dievča a porazila chlapca! A má tiež zbrane a aj striela z kuše, dokonca mi to dovolila vyskúšať. *Darmo, nielen chlapec sa vedel pochváliť, musela sa i ona. Deti boli deti.*

Floreine

*Zasmiala sa. Vedela si živo predstaviť, aký farebný budú po tom maľovaní. Oni sa ani nefrkali a boli od farieb tiež, tak čo potom keď si budú robiť zle? A to ona veľmi dobre vedela, že malá možnosť robiť hlúposti využije veľmi rýchlo a vedela si aj predstaviť, ktorú farbu zvolí. Alebo nezvolí? Buď ho zafarbí na zeleno aby bol podľa jej obľúbenej farby, alebo hocijakou inou, aby zelená ostala na stenu. Teraz si naozaj nebola istá, ako nad tým mala zauvažuje.* Buď budeš zelený ako vodníček, alebo farebný ako dúha. *Zaškerila sa a úškn sa prehlĺbil, keď sa samozrejme chytil na tie lopatky inak, než to pôvodne myslela.* Samozrejme že som jasne pochopila to že do svadby o tom môžem len snívať a predstavovať si to, ale tak minimálne to trénovanie ako ťa dostať na lopatky predsa musím, aby nám to potom išlo ako po masle. To vieš, treba nabrať skúsenosti. *Sranda bola, že malá si nespojila pár vecí. Kedysi sa jej pýtala, či kopček už nejaký videla a ona povedala áno a pri tom vydatá nebola nikdy. Nesťažovala sa, niežeby bol problém vymysleiť si na to dobrú výhovorku.* A keď už sme pri tej našej svadbe, nezabúdaj, že ťa čaká výroba prsteňa. Veď vieš, keď ide o svadbu, držím sa tradícií...ako s tým kopčekom. *Potočila k nemu mierne hlavu, aby videla jeho tvár, aj keď len trochu, aby zostala spokojne opretá o jeho hruď.*