Prieskumné lode Jeho Veličenstva

Hangár

*Mal tušiť skôr, že tie iskričky v Tessiných očiach sú jasným varovaním, aby si dal pozor na jazyk. Teraz mu prischne prezývka, ktorú sa rozhodol brať s nadhľadom, preto sa uškrnul a pozornosť mu pritiahla vysoká skriňa neďaleko vstupných dverí. Dvierka držali na starodávnych pántoch len zvoľna. Stačilo, keď do nich Dean trochu strčil a okamžite sa otvorili. Potom zachytil okraje svojho čierneho trička, jednoduchým pohybom si ho pretiahol cez hlavu a hodil do koša k umasteným handrám. Zostalo na ňom len tielko rovnakej čiernej farby a keď sa nahol ku skrini na krku mu zaštrngali vojenské známky. Retiazka, na ktorej viseli bola dostatočne dlhá a kovové pliešky odrážali ostré svetlo v hangári ako zrkadlo. Chvíľu sa len tak prehraboval medzi vecami a keď našiel, čo hľadal znovu sa narovnal.* Vlastne som celkom zvedavý, čo dokážeš, maličká. O seba sa nebojím.* Prestrčil ruky cez otvory v látke a natiahol si leteckú kombinézu s dlhými rukávmi a zapínaním vpredu. Z miesta, kde stál si Tessu premeriaval s náznakom úsmevu, ktorý jeho tvári dodával náznak rozčuľujúcej drzosti. V druhej ruke mal leteckú kombinézu menšej veľkosti, ale nerobil si ilúzie, že by Tesse sadla. Na jej útle telo bola aj táto priveľká.
Pristúpil k nej bližšie a podržal kombinézu tak, aby do nej mohla pohodlne strčiť ruky.* Pôjdeme Ripom. Je to dvojstíhačka, ale pilotovať ju budeš ty. Keď mi ukážeš, že ti to naozaj ide, odpojím sa.* Odrazu si Tessu otočil k sebe. Rukami sa zachytil o okraje látky a jemne si ju k sebe pritiahol. Tváril sa však priveľmi vážne, aby to urobil aj z iného dôvodu. Jeho zelené oči boli vernou kópiu Tessiných.* Hlavne žiadne dokazovanie, že niečo zvládneš aj sama. Ohlásiš mi všetko, čo sa s tebou a strojom bude diať, sľúb mi to.* Uvoľnil zovretie prstov a začal Tesse pomáhať s viazaním. Každú pracku pevne utiahol a skontroloval. Keď skončil znovu sa stiahol a odstúpil o pár krokov dozadu. Chcel, aby Tessa zamierila k stíhačke ako prvá. Bol to jeho malý test, chcel si overiť či stíhačky pozná aspoň tak dobre, ako mu to tvrdila.*

*Po jeho odpovedi sa usmiala. Keďže bol hologram a nevedel o tom, zdalo sa jej prirodzené, že by mohol mať obavy o to, ako jej to pôjde, hlavne keď ju nepoznal a tak ďalej. Jeho slová ju však potešili a tak vytešene sledovala jeho pohyb k skrinke. Mlčky hryzkajúc si spodnú peru z vnútra ho pozorovala, keď zacinkali známky. Podvedome ruku položila na hruď, spod látky cítila známky, ktoré niesli Cassove meno.* Budem sa snažiť prekvapiť ťa. *Poznamenala, v skutnosti úplne sama riadila stroj len raz, keď odchádzali z tej planéty, kde bol Cass bez spomienok. Inokedy bola s niekým alebo bola na simulátore. Teraz to napokon tiež nebola skutočnosť, no radosť z letu jej to nebralo. Dokonalá ilúzia v tomto dokázala dostatočne pokryť skutočnosť. Nechala nech jej pomôže do kombinézy a prvotne ju prekvapilo, keď ju k sebe pritiahol. Čelo sa jej jemne zvlnilo a len čakala, čo sa dozvie. Jeho výraz bol vážny, po tom smiechu ani stopy.* Sľubujem. *Odvetila pokojne, aj keď vedela že sa jej tam nič stať nemohlo. Nechcela si pred ním robiť ale hanbu, nešlo o to že nebol skutočný, ale o ten pocit, ktorý by to v nej beztak vyvolalo.* Nie som zase samovrah, aby som sa hrala na hrdinku. *Už dávno nelietala ale s tým sa mu nechystala priznávať. Verila, že to bolo ako s bicyklovaním, aj keď na bicykli bolo menej vecí ktoré sa mohli pokašlať.* Ďakujem. *Poznamenala keď jej utiahol oblečenie v ktorom sa aj tak cítila trochu stratená a potom sa pohla. V kľúčoch sa nevyznala a v stíhačkach tiež nie tak, aby mohla vyhlásiť, že bola skúsená. No základy mala, ako Jesson sa toho naučila dosť a tak sa pomaly pohla, zelenými očami preskakovala po jednotlivých strojoch, až našla ten, ktorý hľadala. Pokojne k nemu vykročila, aj keď očami prechádzala aj po iných. Zahliadla také, na ktorom abslovovala svoj prvý let, po ktorom čistila žalúdok a ktorý sa vtedy tak strašne páčil Jackovi, no i taký videla, čo vyzeralo ako nejaká novinka čo jej naozaj nič nehovorila a nevidela to ani na fotke. Vyliezla po rebríku do stíhačky a ešte k nemu natočila hlavu, žmúrknúc. Stlačila žlté tlačidlo a poklop sa za ňou zavrel a ona len čakala, kedy sa on usadí na svoje miesto. Zatiaľ obzrela priestor okolo seba, v hlave si opakovala na čo nesmie zabudnúť, čo to treba sledovať a cítila, že srdce jej bije akosi rýchlejšie. Dúfala, že nič nepokašle.*

Hangár

*Stál nepohnute na jednom mieste, na perách mu pohrával ľahký úškrnok, jedno obočie nadvihnuté zvedavosťou. Musel uznať, že pozorovať Tessu ako sa prechádza pomedzi stíhačky bolo zaujímavejšie než si myslel. Možno si to ani neuvedomovala, ale jej tvár bola čitateľná ako otvorená kniha, takže presne poznal moment, keď jej bol nejaký stroj neznámy, keď ju niečo fascinovalo alebo objavila stíhačku, s ktorou sa zrejme stretla už predtým. Nakoniec sa pristavila pri Ripe a on oceňujúco pokýval hlavou. Tento druh stíhačky bol nezameniteľný, pretože nešlo o jeden stroj, ale o dva, ktoré v prípade potreby mohli letieť spoločne. Materiál, z ktorého bol vyrobený plášť pôsobil jednoliato, ale v skutočnosti išlo o najmodernejšiu technológiu, evolúciu medzi zliatinami, ktoré pomaly získavali prívlastok inteligentné. Trup Ripu bol preto o niečo dlhší, mal dva kokpity, jeden vzadu a druhý v dvojmetrovej vzdialenosti za ním. Štyri krídla mali tvar obráteného kosáka a nos Ripu sa ostro zužoval do špičky. Celá konštrukcia bola plná ostrých hrán, aby stroj dosiahol čo najväčšiu rýchlosť.
Dean si vzal z police svoju prilbu a pridal sa k Tesse do druhého kokpitu. Vykonal kontrolu všetkých prístrojov a keď sa rozsvietili všetky kontrolky vyskúšal aj komunikáciu. V prilbe mal zabudované slúchadlo, ktoré mu umožňovalo kedykoľvek sa s Tessou spojiť.* Tak maličká, som tu s tebou, žiadny strach.* Po tých slovách Dean jednou rukou aktivoval odstavenie podpôr a druhou spustil vo svojom kokpite zvukový záznam./ https://www.youtube.com/watch?v=t1F9KMaVOSM / Na dotykovom panely zvýšil hlasitosť a cez priezor kokpitu sledoval ako sa od trupu stíhačky automaticky oddeľujú podporné nosiče. Magnetické pole pod Ripom sa zaplo v tom istom okamihu, takže stíhačka neklesla iba sa začala vznášať ako na vzduchovom vankúši a jej nos sa pomaly otáčal k výstupnej bráne. Za ňou bola dlhá chodba, v ktorej mal stroj nabrať dostatočnú rýchlosť, široká len tak tak, aby sa po stenách neoškreli konce kosákových krídel.* Ukáž mi, čo v tebe je, Tessa.

*Hudbu privítala s úsmevom. Zdalo sa jej to lepšie ako sedieť potichu a mať pocit,že je pod neustálym sledovaním čo robí a tak ďalej. Polo to podobné ako spraviť si vodičák a ocitnúť sa po jeho získaní s niekým v aute. Ticho ako na pohrebe, akoby ju mal nejaký hlas rozhodiť.* Aby si sa nebál ešte ty ujo Dean. *Zasmiala sa, aj keď to myslela len zo žartu a mala chuť osloviť ho ujo. Potom sa už ale sústredila, keď pocítila že Rip sa pomaly natáča smerom k k bráne, ktorá bola určená pre ich odchod. Natiahla preto ruku k páke, no kým sa stroj otáčal, len ju tam zľahka položila aby nevyštartovali skôr ako bolo potrebné. Len čo ale stroj zostal bez pohybu, potisla páku dopredu a stroj sa pohol dopredu. Útle prsty natiahla k radu červených gaombíkov a rad radom ich stláčala, až na posledné dva. Len očkom prebehla po palubovej doske a jednotlivých kontrolkách a potom sa natiahla po pomerne väľke talčidlo, stlačiach ho. Stroj už ale naberal rýchlosť a ona teda položila ruky na riadenie, tešiaca sa ako malá. Kým si sem nesadla, ani si neuvedomovala, že jej to naozaj chýbalo. Bol v tom kus adrenalínu, dokonca aj keď vedela že to nebolo skutočné. Rip náhle prešiel klenbou brány a oni sa ocitli v tmavom vesmíre, kde svetlými bodmi boli hviezdy. Nahla trochu riadenie doprava, napokon bolo jedno kam pôjdu. Len pridala a pery sa jej rozšírili do úsmevu. Cítila tú rýchlosť a bez varovania otočila Rip o 90 stupňov. Lietať len tak a obdivovať čiernu hmotu okolo by ju asi veľmi dlho nebavila. Bolo zvláštne že jej prvá jazda bola taká...stresujúca, ustráchaná a ťažká na žalúdok, teraz akoby sa nič nedialo by sa pokojne aj potočila o 360 stupňov. Najprv ale chcela počuť či ju bude chceť spucovať a vlastne...nie, nebolo treba čakať, prsote ich pretočila a ako taký anjelik čakala či dostane hubovú polievku.*

Hangár

*Na riadiacom panely videl všetko, čo sa so strojom dialo už od okamihu ako ich vodiaci tunel "vyplul" do vesmíru. Mohol kedykoľvek zasiahnuť, ale rád sa nechal prekvapovať zručnosťou mladej pilotky, ktorá na tom nakoniec nebola vôbec zle.
Keď sa mu po otáčke zrovnalo vnímanie umelo nastaveného horizontu iba sa zasmial a pokrútiac hlavou otvoril komunikačný kanál. V hlase mu ešte zanievali stopy smiechu, ale pomaly ich znovu nahradzovala vážnosť. Na rozdiel od Tessy, pre neho bola situácia plne reálna.* Vidím, že závratmi netrpíte. Teraz zmente kurz na alfa 4, súradnice 2 - 4 - 2, pri ware na 60 percentách vykonajte poloobrat v uhle 15 stupňov, vyrovnajte stroj a dokončite menéver Lefantovou úhybnou kaskádou.* Dean natiahol ruku k riadiacemu panelu a poslednýkrát skontrloval stav motorov a hlásenie radarov. Vonku boli sami, preto si dovolil zadať Tesse úlohu, ktorá si vyžadovala dostatok sústredenia, ale nebola ani taká náročná, aby ju ako priemerný pilot nemohla zvládnuť.* Nejaké otázky?* Neodpustil si poznámku na záver a znovu sa usmial sám pre seba.*

*Bolo jej skutočne veselo. Nešlo len o to, že vedela že je to len hologram, ten pocit by jej ostal vo vnútri aj tak, akurát by sa miešal s obavami a adrenalínom. No napokon to bol istý druh adrenalínu aj teraz, pretože všetko akoby skutočne prežívala a cítila. Pravda alebo predstava, nezáležalo na tom, kým to presviedčalo jej jednotlivé zmysly že to naozaj cítila. Ako sa ozval hlas Deana, pošklblo jej kútikmi pier, no zároveň sa snažila zapamätať si všetky potrebné čísla. Mala pocit že toto ju bude stáť trošku viac ako len smiech a potočenie stíhačkou. Samozrejme niečo podobné ako Jesson robila, len otázkou bolo, či jej to ešte pôjde, alebo ako sa jej to podarí. Neobla z tých čo to vzdávali a mali negatívne myšlienky ako dávno nelietala, preto len pozrela na panel a snažila sa v pamäti vyloviť všetko potrebné. Zároveň si však pripomínala, že čím viac sa nad niečím snažila sústrediť, tým to bolo horšie, jednoducho sa musela uvoľniť a nechať to na podvedomie, ktoré hádam vedelo čo robiť.* Máš sa? *Bola jej otázka na otázku o otázkach. Pri tom sa zasmiala a potom radšej sústredila. Zmeniť kurz a súradnice, to bolo naporiadku. Bola to predsa len jedna z tých základných vecí, ktoré musel zvládnuť asi každý kto chcel lietať. Pozanala aj tie zvyšné slová, preto stíhačku jemne pootčila, aj keď sama mala pocit, že tých 15 stupňov by odhadla len vo sne, nebyť prístrojov, ktoré mali odhad aj za ňu. Potom prišlo to horšie, kaskáda, ktorú si nevedela úplne presne vybaviť ktorá je. Bolo ich tam požehnane a kto by si tie názvy pamätal. Napokon sa do toho pustila, naozaj sa spoliehajúc len na vnútroný inštinkt než na pátranie v pamäti.*

Hangár, vesmír

*Jeho smiech Tessa nemohla zachytiť, pretože komunikačný kanál nebol aktívny.* Títo nováčikovia.* zamrmlal si sám pre seba a potom už plnú pozornosť venoval grafom a údajom z kontrolných prístrojov, ktoré zaznamenávali každý pohyb stroja.
Tessa ho poslúchla a jeho príkaz plnila bez zaváhania, ktoré mu ako leteckému inštruktorovi imponovalo. Poznal, že nemá dočinenia s niekým, kto by si vyžadoval jeho neustály dohľad, aj keď v podstate len dodržoval predpisy. Po zmene kurzu na stanovené súradnice sa nos stíhačky otočil o 15 stupňov a veliaci pilot začal manéver, pri ktorom stroj postupne klesal o dvadsať dĺžok, na okamih zavisol v priestore a potom sa spustil o ďalších dvadsať dĺžok, až kým na riadiacom panely nenaskočili nové súradnice vhodné pre zakončenie manévru krátkym obratom v špirále.* Tu pilot druhého stroja, práve si získala povolenie na ovládanie svojej vlastnej stíhačky.* záhlasil Dean do komunikátora po úspešnom manévry a len čo sa stroj vyrovnal, stlačil niekoľko gombíkov na odpojenie druhej stíhačky. Prevzal nad ňou velenie a dostal sa na Tessinu úroveň. Z jedného Ripu boli v okamihu dva samotatné stroje.* Je niečo špeciálne, čo by si si chcela vyskúšať?* zodihol ruku a cez priehľadnú kopulu Tesse zamával.*

*Veselo sa usmievala, aj keď slová o tom ako sa má samozrejme nedostali odpoveď, niežeby to vyslovila preto, že očakávala nejakú skutočnú reakciu. Zato jej reakcia prišla, keď začula že si vyslúžila ovládanie stíhačky bez jeho dozoru. Mala chuť od radosti poskočiť či zatlieskať, no ani jedno nebolo niečo, čo mohal ralizovať a preto sa len pohniezdila nadšením. Potom pootočila hlavu smerom kde ho videla a rovnako ako on jej, zamávala mu aj so žuaruvýmm úsmevom na tvári. Odpoveď na otázku ale musela chvíľu hľadať. Popravde, nebola si istá čo by si chcela vyskúšať, páčilo sa jej veľa vecí, ktoré by mimo hologram boli poriadne nebezpečné. Preletenie cez pásmo asteroidov, časť vesmíru kde všetko okolo išlo akosi rýchlejšie, či mnoho iných vecí, pre ktoré ani nemala názvy, len ich videla v záznamoch pri pomoci Leemu alebo rôzne záznamy, keď sa učila.* Mŕtveho chrobáka.* Napadlo ju odrazu, to ešte zažila pri svojom prvom lete a bolo jej vtedy i kvalitne zle a bála sa až to pekné nebolo. Všetko pre toho odporného Andersena, no na druhú stranu, mohla si povedať že prešla krstom ohňom a čo horšie by ju mohlo ešte na úvodných letoch postihnúť? Takto to mala aspoň za sebou a ostatok jej pripadal jednoduchšie.* Čo povieš ujo Dean? *Podpichne ho tým oslovením a hlavu otočí opäť smerom kde je jeho Rip.*

Simulátor


*V komunikátore na dlhšiu chvíľu ostalo úplne ticho prerušované len zvukom Deanovho dychu.* Poviem, že si dosť dobrá, ale nie až tak, aby som ti dovolil urobiť manéver, ktorý sa učí hŕstka absolventov leteckej akadémie.* Jeho hlas znel síce milo, ale nekompromisne a potom sa vzniknutú situáciu pokúsil odľahčiť.* Čo keby si si vyskúšala Reim...* dokončiť načatý návrh však už nestihol, pretože ho prehlušil zvuk pípajúcich kontroliek. Vzápätí sa mu na prehliadacom panely objavili údaje o narušení priestoru okolo lode a keď obrátil hlavu do strany stihol ešte zachytiť záblesk vydaný taurovým pohonom dvoch nepriateľských stíhačiek, ktoré preleteli o desať dĺžok pred nimi a vzápätí zmenili formáciu na útočnú. Podľa tvaru strojov Dean poznal, že sú to sarské prieskumné stíhačky riadené bezpilotne. Ibaže so Sarkami nemali nikdy nijaké problémy.* Tessa,* ani si neuvedomil, že popritom ako rozmýšľa, čo ďalej vydáva Tesse pokyny a sám obrátil stroj tak, aby vykril prvú dávku striel svojím štítom a opätoval palbu.* To sú sarské stroje, riadi ich interný systém, zrejme sa niekde stala inak by neútočili. Na Gemini 4 -3- 8 je pásmo asteroidov, pokúste sa ich striasť, budem vám v pätách.* krátke úsečné odpovede predniesol rýchlo a jeho Rip pritom menil polohu spolu so sarskými strojmi, ktoré na nich začali útočiť.*

*Ešte predtým než sa prenos kapitánky Vakarian stihol dokončiť, stál Grim v transportnej miestnosti a upieral pohľad na miesto, kde sa vo vlnách svetla začala zhmotňovať známa postava. Noir siahla rukou po zbrani a keď sa ozval zvuk odistenej positky Grim iba zvraštil obočie, ale nepovedal nič. Nedôvera bola spoločná pre jednu aj druhú stranu a na tom sa nedalo postaviť nič seriózne, až kým neuvidia, ako to pôjde ďalej.
Grim postúpil dopredu a venoval kapitánke Vakarian najzdvorilejší úsmev, akého bol schopný. Popritom si ju neskryto premeriaval, skôr hodnotil ako očumoval a možno istota toho, že na kapitánku nehľadí ako na kus mäsa dodávala jeho pohľadu vážnosť a nevyspytateľnosť o to viac, že sa neustále príjemne usmieval a očividne ten úsmev myslel úprimne.
"Kapitánka Vakarian, je mi cťou." Grim naznačil mierny úklon hlavou a rukou naznačil Noir, aby sa schladila. Tá síce nespokojne zavrčala, ale zbraň sklonila. Držaním tela a nedôverčivým výzorom však dala kapitánke najavo, že v prípade potreby nebude dlho rozmýšľať nad tým, čo má urobiť.
Grim pokračoval bez toho, aby sa k Vakarian priblížil. Iba trochu ustúpil, aby ju nechal vyjsť z transportnej miestnosti na chodbu s úmyslom uviesť ju do svojej pracovne.
"Volám sa Phill Grim a toto je veľmi nepekná situácia. Za iných okolností, odpustite mi moju úprimnosť, " dodal a na tvári vykúzlil rozčuľujúci úsmev, " by som vašu loď už dávno odtiahol, ale veci sa zmenili." Za pochodu sa pred ním automaticky otvárali dvere a Noir miestami ticho zavrčala, zbraň však nevytiahla iba kapitánku prepaľovala pohľadom a na Grimov príkaz sa držala v ústraní.
"Ako som už povedal, som obchodník a počúvam toho, kto dá najviac. Na jednej strane by ma veľmi zaujímalo, prečo je vaša loď taká vzácna, aby na ňu vypísali odmenu medzi Lovcami, ale chápem, že do istých záležitostí by človek nemal pchať nos. Ide mi len o to dostať sa nejako z tejto situácie, najlepšie tak, aby mi z toho niečo kvaplo, ak viete, čo tm myslím."
Spôsob, akým sa vyjadroval bol v priamom rozpore s tým, kým v skutočnosti bol. Reč mal možno uhladenú a plnú zdvorilostí akoby sa na podobnom mieste ocitol len zlou náhodou, ale v jeho výzore nebolo nič jemné. Kráčajúc chodbou niesol svoje vysoké telo s dravčou eleganciou, ktorá bola taká zreteľná preto, že si ju sám neuvedomoval. Dlhými štíhlymi prstami naťukal overovací kód a dvere do jeho pracovne spojenej s mostíkom sa otvorili.*






"Hláste svoju pozíciu, nadporučík."
Cass sedel v kapitánskom kresle a uprene pozoroval atmosféru Arzanie na obrazovke vyhliadky. Periférne zachytával pohyb ostatných členov posádky na mostíku, kde si každý vykonával svoju prácu a snažil sa pritom vydávať čo najmenší hluk.
V internom komunikátore zapraskalo a po chvíli sa ozval stíšený hlas nadporučíka Gaala Tomraka.
"Prenikli sme na povrch planéty a teraz sa blížime k dokom. Do kontaktu zostáva päťdesiat metrov. Zatiaľ nás nespozorovali pane."
Cass sa započúval do tlmených zvukov vydávaných troma pármi nôh, ktoré však zneli ako jeden. Dokonca sa zdalo, že Tomrak a jeho muži si zosúladili aj dych.
"Tak nech to tak zostane, nadporučík. Obnovte komunikáciu akonáhle sa dostanete do bezepčnej zóny, kapitán koniec."
Hlasový protokol uzavrel komunikačný kanál, Cass si bruškami palca a ukazováka pretrel oči a na sekundu stlačil koreň nosa akoby ho začínala zmáhať bolesť hlavy. Na to, že by výsadok Arzanijcii odhalili radšej ani nemyslel, ale skutočne nemal inú možnosť ako zistiť, čo sa tu dopekla deje. Každý deň, keď Kaliope a jej posádka ostávala nezvestná sa šance na ich objavenie zmenšovali. Najradšej by s Gaalom išiel sám, ale z logických dôvodov nemohol Uraniu opustiť. A zatiaľ tam dole...


Gaal zodvihol ruku a dvojica mužov za jeho chrbtom okamžite zastavila na mieste. Ich údy sa nepohli ani o milimeter akoby zamrzli na mieste so zbraňami pritlačenými k hrudi, aby ich naleštený povrch náhodou nezachytil osvetlenie dokov. Dvojica arzanijských strážnikov prešla okolo v družnom rozhovore sprevádzanom klepotavým zvukom ich smiechu, ale ani jeden z nich si nevšimol tri tmavé silutety krčiace sa vedľa steny iba dva metre od nich.
Čakanie na ich odchod sa Gaalovi zdalo ako večnosť, kedy bezmála nepočul nič iba zosilený pulz, ktorý mu tepal v sluchách. Bol v plnej výzbroji na rýchly výsadok. Čierne oblečenie mu síce splývalo po tele ako druhá koža, ale malo neoceniteľné vlastnosti nepriestrelného materiálu. Zbraň, ktorú pokojne zvieral v ruke, bola nastavená na omračujúci impulz a s pomocou šošoviek nasadených v očiach mal prehľad o každom pohybe, aj keď sa pevažná časť dokov nachádzala v tme.
Len čo klepotavý zvuk utíchol Gaal zložil ruku a trojica sa dala znovu do pohybu. Popritom ako prechádzali úzkymi uličkami vytvorenými mamutímu kontajnermi Gaal kontrloval údaje na smerovej mape. Ruku držal zohnutú v lakti do pravého uhla, pohľad striedavo presúval z okolia k holografickej mape, ktorú vytváral prístroj podobný náramkovým hodinkám. Sekcia 34 A, sekcia 17 A, uličky sa rýchlo striedali a keď prešli takmer na koniec dokov, ukázal sa prechod označený značkou HC7. Vyznať sa v arzanijskom skladovom priestore bolo ako ťahať si karty v partičke saraku. Človek jednoducho nemohol nikdy vedieť, k čomu sa dostane a bez mapy by bolo takmer nemožné nájsť tosprávne skladisko len s pomocou vlastnej logiky.
Dvaja muži si pred zapečatenými dverami kľakli na koleno a kryli Gaala, ktorý odložil zbraň do pásového puzdra a nalepil na zámku synchronizátor. Trvalo pol minúty, kým systém dekódoval zabezpečenie a zmenil červené svetlo zámky za zelené. Gaal sa zhlboka nadýchol a odsunul dvere nabok. Ibaže sklad HC7, v ktorom mal byť podľa záznamov uschovaný náklad z Kaliope, bol prázdny. Ďalšie, čo Gaal zachytil, bolo cvaknutie poistky pri jeho ľavej sluche a hlas kontrolóra Marika.
"Tak vy ste to nemohli nechať tak a jednoducho odísť."

"Zachytili sme už nejaký signál z planéty?" Cass si v kapitánskom kresle poposadol a nedovolil nervozite, aby sa prejavila na jeho hlase. Podľa všetkého mal nadporučík Gaal Tomrak už dávno podať hlásenie, ale komunikačné kanály mlčali.
"Nie pane, stále nič. Mám tu však údaje o troch lodiach, ktoré sa práve dostali na orbitu Arzanie a smereujú k nám." V hlase technického poručíka Josara zaznelo napätie. Všetci členovia posádky, ktorí sa v tej chvíli nachádzali na mostíku, ustrnuli, zodvihli hlavy a vrátane Cassa upreli pohľad na širokú holografickú obrazovku. Na pozadí planetárnej atomsféry sa objavili tri štíhle trupy arzanijských bojových lodí so znakom Ašar ka, najvyššieho vodcu.
"Pane, ich zbrane nás zamerali."
"Zvýšte odolnosť štítov, 70%, volajte vedúcu loď Sakara." Cass vstal z kresla akoby ho popálilo a za hluku bojových sirén si zastal tesne pred obrazovkou. Takže nadporučík Tomrak zlyhal a ich misia bola odhalená. Prečo však Ašar ka vyslal bojové lode? Jedine ak...
"Z vedúcej lode Skara prichádza odpoveď," zakričal poručík Josar do všeobecného napätia a upútal tak pozornosť všetkých na tvár kontrolóra Marika, ktorá sa široko nebezepčne usmievala.
"Kapitán Scrad, nemôžem povedať, že by ma tešilo."V očiach kontrolóra sa zablyslo a črty starého Arzanijca sa pokrčili do množstva záhybov pripomínajúcich vrásky. "Vaši ľudia sa bez súhlasu vkradli do dokov a poškodili pečatenie jedného z našich kontajnerov. Nemusím ani hovori, že ide o hrubé porušenie všetkých doktrín a ja predpokladám, že o tom niečo viete."
Cass potlačil akékoľvek pochybnosti, strach, napätie a upokojil sa natoľko, že mu tvár neodrážala nijaký z vnútorných pocitov. Nedostal by sa tak ďaleko, keby sa nechal ovládať vášňami namiesto zdravého rozumu a chladnokrvného uvažovania.
"Podľa Faerských dokumentov musia byť všetci narušitelia doktrín postavený pred..."
"Ušterite si ten preslov, kapitán. Hovoril som vám, že Kaliope zložila v našich dokoch svoj náklad a potom pokojne odišla. Nemohli ste ma počúvnuť a tiež sa pobrať svojou cestou? Nie! Namiesto toho posielate svojich ľudí ako špiónov, to nie je pekné." hlas kontrolóra Marika postupne utíchal a aj jeho falošný úsmev sa strácal. Konečne Arzanijec nechal voľný priechod svojmu hnevu.
"Vy nezvoláte Kráľovskú telarionskú komisiu," odvetil odrazu Cass a všetky tie nezodpovedané otázky odrazu začali dávať zmysel. Unáhlené konanie Ašar ka, lži kontrolóra Marika...Arzania zradila, nejakým spôsobom zodpovedala za stratu Kalliope a všetky dôkazy, ktoré získal na planéte Gaal sa stratia spolu s ním a s Uraniou, ak ich teraz zničia.
Akoby vedel kontrolór Marik čítať myšlienky znovu sa usmial, jeho obraz sa na holografe zvlnil a nálsedne zmizol.
"Pane, pália na nás!" zakričal poručík Josar a krátko potom, čo stíhol, prešiel trupom lode mohutný záchvev ako štíty zachytili množstvo uvoľnenej energie z nepriateľských striel.


Keď vyhlásili stav ohrozenia, nachádzal sa Trian Wark v spoločenskej miestnosti pi partičke tokardu. Mal na ruke víťazné karty, ale nezaváhal ani nachvíľu, aby ich pustil a spolu s ostatnými členmi posádky sa okamžite hlásil na služobných pozíciach. Jeho prvoradou úlohou v tej chvíli však bolo postarať sa o kapitánovu ženu a tú nechal v simulátore. Cestou k nemu sa musel prebíjať cez húf bojových pilotov, ktorí mali dosť naponáhlo, takže sa ani neobťažovali uhnúť sa mu z cesty.
Len čo sa však Trian prstami dotkol ovládacieho panelu systém vydal krátky zamietavý zvuk a hydraulické dvere hrubé niekoľko dakov zostali zavreté.
"Práveprebiehajúci program nie je možné ukončiť, systémová chyba, systémová chyba, systém..."
Trian v hneve udrel po panely a počítačový hlas zmĺkol. Namiesto toho sa situáciu pokusil riešiť tou bláznivou cestou fyzickej sily a pokúsil sa dvere odtiahnuť ručne. Nič sa nestalo a trupom lode prešiel nový silný záchvev, ktorý ho odhodil nabok. Pocítil tupý náraz a vo vnútri hlavy mu vybuchlo ohnisko bolesti, ktoré ho na pár sekúnd oslepilo. Jasne si uvedomoval len to, že útok musel nejako poškodiť systémy a kapitánova žena spolu s ďalšími ostali uväznení v simulátoroch bez možnosti zistiť, čo sa deje. A keďže prednedávnom prešli na nový program simulácie, ktorý rozvíjal hlavný dej priebežne, nebola možnosť dohrať ho do istého bodu, aby sa sám automaticky vypol. S poškodenými reťazcami systém mohol udržať ľudí v simulátoroch na veľmi dlhý čas...

*Uvažovala, čo by sa stalo keby sa rozhodla neuposlúchnuť. Nikdy by nad tým takto neuvažovala, keby išlo o skutočnosť. No tu aj nevydarený pokus zahrať sa na mŕtveho chrobáka končil vporiadku, preto jej to naozaj prebehlo mysľou, žeby to urobila. Zjavne aj keby jej to bolo vyšlo by jej stihol Dean vyčistiť žalúdok a nijaká obranná veta že toto nie je skutočnosť by jej nepomohla. A ak niekto sledoval záznam zo simulátora, nechcela vyzerať že si robila čo chcela a nevedela plniť rozkazy. Preto napokon myšlienky že to urobí aj tak potlačila a sústredila sa radšej na Deanov hlas, vetu ktorú nestihol dokončiť. Oči jej klesli k obrazovke ktorá znázorňovala pozíciu sarských lodí a zároveň vnímala Deanove rozkazy. Jemne sa pousmiala, aj keď napriek tomu že vedela že to nie je pravda v nej stúpal adrenalín. Stlačila pár tlačidiel, zadala kurz ku Gemini a stíhačka zmenila smer. V pásme ateroidov ešte nelietala ale čím bližšie boli, tým sa viac tešila na túto možnosť. Zároveň však jej štíhle prsty zvierali riadenie silno, nechcela pohorieť. Na obrazovke sledovala pohyb sarských lodí, rovnako ako vnímala, že sa blíži k pásmu asteroidov. Podvedome preglgla, vediac že teraz to bude o pozornosti a schopnosti šikovne sa im vyhýnať. Spočiatku nie moc husté pásmo meteoritov nebolo nič, s čím by mala mať problémy. Zelené oči jej padli na obrazovku, kde senzory zachytávali obrysy objektov okolo stíhačky. Snažila sa tak správne zvoliť cestu, no bol to len rýchli pohľad. Nepatrne klesla, vyhnúť sa zhluku menších asteroidov, otočila Rip o pár stupňov doprava a poriadne si hrýzla od sústredenia do pery. Jedna zo sarských lodí zachytila menší asteroid, no letela ďalej takže asi nič podstatné poškodené nemala. Tessa znovu išla vyššie, snažiac sa lodí medzi toľkými asteroidami striasť, aj keď v tej chvíli bola skôr priorita, nenechať sa nejakým sepáliť.*

Simulátor

*Bol niekoľko dĺžok za Tessiným strojom a dvoma sarskými stíhačkami, ktoré sa jej nalepili na krídla. Videl ako šikovne manévruje pomedzi väčšie aj menšie kusy asteroidov, aj keď mal sám dosť problémov vyhnúť sa všetkým prekážkám. Zo strategického hľadiska mal najlepšiu pozíciu na palbu, ale skôr než mohol niektorú zo stíhačiek zamerať musel znovu urobiť úhybný manéver a stratil dobré palebné postavenie. Hrubo zanadával a až potom si uvedomil, že komunikačná kanál s druhým Ripom je stále otvorený. Ťaťžkú hlavu si však z toho nerobil, pretože keby si chcel v napätí uľaviť nejako inak, pravdepodobne by buchol do prístrojovej dosky a to by sa nemuselo skončiť dobre.
Zameriavací terč poskakoval po obrazovke ako šialený a keď sa prúžok konečne zmenil z červeného na zelený, Dean vypálil krátku salvu striel. Niekoľko z nich zasiahlo iba asteroidy, ale zvyšok skončil v sarskom stroji. V prudkom záblesku svetla stíhačka vybuchla priamo pred Deanovými očami, ale tentoraz netrpel nijakými výčitkami, pretože išlo o strojom ovládanú letku. Ďalšie výstražné pípanie mu hlásilo, že zostávajúca sarská stíhačka práve zamerala Tessin Rip a vypálila. Jedna zo striel urobila do krídla obrovskú dieru, ktorá sa rýchlo zväčšovala a nakoniec spôsobila, že celé krídlo odpadlo. Už v tej chvíli sa však Deanov stroj vynoril spoza včšieho kusu asteroidu a rýchlou fázou strelou zneškodnil posledného nepriateľa. V tej chvíli bolo prioritou rýchlo konanie, pretože stíhačka bez krídla bola neovládateľná spolu s tým, že prišla o polovicu hybným motorov. Dean ďakoval vyššej sile za to, že sa práve dnes rozhodol pre Ripy, urobil nebezpečný obrat ponad asteroid s nepravidelnými ostrými výstupkami a s presnosťou niekoľkých milimetrov priblížil svoj Rip k Tessinmu tak, aby sa s ním mohol spojiť. Z dvoch stíhačiek bola znovu len jedna.
"Mám ťa maličká a nepustím ťa," zvolal Dean do komunikátoru a na hlase mu bolo poznať, že sa nielen usmieva, ale sa mu aj poriadne uľavilo. "Že ty si sa chcela pokúsťo toho mŕtveho chrobáka." zažartoval, ale zrejme jeho úľava bola predčasná. Varovný signál prišiel príliš neskoro, s Ripom preletel priamo cez pole drobných ostrých úlomkov, ktoré prešli ochranným plášťom a poškodili mu kormidlo, ktoré nijako nereagovalo na jeho príkazy.
Dean potlačil nadávku, ktorá sa mu drala na jazyk a v mysli rýchlo hľadal riešenie. Za pásmom asteroidov, sa nachádzala menšia planéta. Údaje z počítača hlásili jej polohu a premietali ju aj do Tessinho navigátora, ktorý bol jediný funkčný. Zrejme to bol paradox, lebo ona nemala pohon, ktorý on mal a jemu zase chýbalo kormidlo, ktoré bolo funkčné u nej. To ich v podstate stále mohlo zachrániť, aj keď daleko nedoletia.
"Dobre Tessa, teraz je to na tebe, naveď stíhačku na kruz, ktorý vidíš, už čoskoro vyletíme z pásma a vtedy sa objaví planéta. Ja zatiaľ vyšlem signál o núdzovom pristaní."
Príkazy ktoré Tesse dal boli stručné, ale čo viac by jej mal povedať? že planéta, na ktorej sa mohli zachrániť bola Gema Jury? Že by jej mal povedať niečo v štýle: Áno, Tessa, urob to tak, pristaň na súradniciach a mimochodom, je to otrokárska planéta, ale nemusíš saničoho báť. ? To nie, radšej ju ničím nerozptýliť a tým ostatným sa budu musieť zaoberať neskôr.
"Hlavne pristaň v tom vyznačenom poli prosím." zopakoval ešte do slúchadla, pretože si ani nechcel predstaviť, čo sa stane ak sa o pár kilometrov sekne a oni pristanú priamo pod nosom Jurských otrokárov.*

*Nijako zvlášť neregistrovala Deanovu nadávku, predsa len sa pohybovala na miestach, kde bolo veľa mužov a nemohli si dávať na slovník pozor vždy a ona to napokon ani nechcela. Muži si síce zvykli pred ženami dávať pozor na to čo hovorili, no jej to bolo napokon jedno. V tejto chvíli to beztak inak nešlo. Sledovala asteroidy i počínanie Deana, keď zaregistrovala že bola zameraná.* No do ri...*Vetu nedokončila a Ripom to poriadne zatriaslo a s ňou ešte viac. Nebyť prilby na hlave, asi by si ju poriadne tresla, takto ňou len trhlo a do uší jej udreli zvuky výstražných znamení. Ozývali sa celou kabínou stíhačky, akoby si sama nevšimla že jej stroj je aktuálne vyradený a že toho mŕtveho chrobáka už nebude hrať ale ním bude. Stroj nebol schopný letieť a aj keď vedela že to prežije, srdce jej bilo ako zvon, s každým zvukom výsrah. Keby toto bola skutočnosť, zjavne by už podľahla nejakej panike, napokon ani teraz netušila čo robiť. Skúšala niečo spraviť, no bez jedného krídla bola naozaj vyradená. Našťastie Dean vybral na ich jazdu stroj, ktorý ju v podstate zachránil, spolu so skúsenosťami druhého pilota.* Hej chcela ale ty mi to vôbec nedopraješ, nie je to od teba pekné! *Vyhlásila, no aj v jej hlase znela úľava, že jej let neskončil a že obaja "prežili". Ďalší náraz do teraz spojeného stroja ju však prebral z toho falošného pokoja a ona len prebehla zrakom po konrolkách čo sa deje. Tie však stále svietili pre odrapené krídlo a vyznať sa v nich teraz bolo umenie.* Dobre. *Odvetila krátko a pozrela na súradnice. V hlave jej zneli zvuky kontroliek, ani si nebola istá či stále húkajú, alebo ich len ona ešte počuje v hlave. Zadala súradnice, no beztak mala pocit že stíhačkou nejako čudne trasie a reaguje pomalšie. Trupom opäť zatriaslo, keď jedne zmenších asteroidov šuchol časť Ripu a ona len potlačila sama nie moc pekný výraz pre ženské ústa.* Ujo Dean? *Ozvala sa, keď konečne vyleteli z pásma a rútili sa k planéte, nie však tak ovládateľne ako by si priali.* Ehm...máme trošku problém. *Venovala sa tlačidlám, no beztak si uvedomovala, že stroj už nie je tak ovládateľný ako si myslia.* S tými tvojimi súradnicami bude problém...*Boli jej posledné slová, než stroj preletel atmosférou a klesal niekam na planétu, jednoznačne nie tam, kde Dean chcel. Nešlo jej to nadstaviť, niečo sa pokazilo a ona ani netušila na akom kurze sú. Keby to mala zhodnotiť tak ako to bolo, jednoducho pristávali naslepo. Preleteli nad akýmsi mestom, preleteli nad akousi zalesnenou časťou a pristáli, no netušila kde pristáli, len si uvedomovala, že majú asi problém.* Mám sa pýtať kde sme? *Ozvala sa, keď stroj utíchol.*

Simulátor

*To, že bol problém so súradnicami zistil Dean už v okamihu ako mu údaje na prístrojovej doske ukázali odchýlku od zadaného kurzu. Oni nielenže preleteli miesto svojho núdzového pristátia, ale ho doslova nechali v nenávratne za sebou. Rip sa šklbal a búril, už to nebol ten poslušný stroj, ktorý pri plnej fuknčnosti všetkých systémov reaguje na najmenší dotyk, ale nezvládnuteľná kopa nanokovu rútiaca sa priamo do pekla. Došľaka! Takto to skončiť nemalo. Mali pristáť v nejakej bezepčnej zóne nikoho a tam počkať na záchranný výsadok, ale vďaka silnému gravitačnému polu planéty a poškodeniu stroja si ani nebol celkom istý, či sa mu volanie o pomoc podarilo odoslať. Neprepadol však panike, aj keď vyhliadky na úspech sa zmenšili v okamihu, ako strojom poslednýkrát prudko šklblo a oni zastali priamo pod mohutným stromom s korounou pripomínajúcou nadýchaný oblak. Z konárov hrubých ako jedno celé podlažie budovy viseli liany, do ktorých sa stroj zamotal a vtedy si Dean uvedomil niečo veľmi podstatné. Nepristáli na pevnej zemi ako spočiatku predpokladal. Jediný pohľad ponad okraj kokpitu mu stačil na to, aby sa mu zakrútila hlava. Spomínaná pevná zem bola totižto niekľľko desiatok metrov pod nimi.* Tessa? Chceš počuť najskôr zlú alebo ešte horšiu správu?

*Mlčky hľadela na vypnuté prístroje a bola rada, že sa tým vypli aj všetky výstražné znamenia. Ešte teraz sa jej ozývali v hlave, dúfala, že čím skôr jej dajú pokoj. Zvedavo sa rozhliadla okolo seba a to čo videla ju nútilo zdvihnú obočie niekam k čelu.* A ktorá z tých správ je tá, že sa nenachádzame na zemi ale sme kdesi...na strome? *Spýtala sa neisto a ako to vyslovila, premkla ju obava, či sa môže vôbec hýbať. Nerada by zletela spolu so stíhačkou dole, taký pád by mohol predstavovať hrozbu výbuchu, ak by boli dosť vysoko. Nemala moc dobrý odhad na takéto veci a preto radšej nehádala, v akej výške boli. Očami len pozorovala ako sa dostanú dole a tiež čakala, čo je tá zlá a horšia správa. Bola by radšej keby táto bola horšia, pretože nejako sa už dole hádam dostanú. Videla visiace liany, takže ak by sa zahrali na tarzanov a nemysleli na to ako vysoko sú, nejako by už len dole zliezli.* Takže aké sú tie príjemne pozitívne znejúce správy o ktorých by som mala vedieť? *Spýtala sa, dokonca sa pri tom usmiala. Ten simulátor sa jej páčil. Netušila že sa môže dej odvíjať aj niekde mimo vesmir, že bude simulovať aj prežitie na nejakej planéte. Dali sa tak naozaj odskúšať rôzne situácie budúcich pilotov či vojakov v rôznych terénoch a preveriť ich schopnosti, tak ako to robila v podstate teraz i ona. Bolo to možno nereálne, no beztak to chcela prežiť a vedieť, že by to zvládla. Nebola z tých čo sa vzdávali a už dávno zistila, že mala rada takéto veci. Lietanie, boj, planéty a skúšku toho či niekde prežije. Aspoň za prepokdlaov že naozaj nehrozí nebezpečie, pretože keby má mojovať na život a smrť, určite by to tak nebrala, možnosť že stratí deti a Cassa.*

Simulátor

*Tá ženská bola neuveriteľná, preto mu bolo nakoniec ľúto, že ju bude musieť vytrhnúť z jej idylickej predstavy, že stíhačka visiaca na strome je ich jediný a najväčší problém.* Aké sú pozitívne správy? O nijakých som predsa nehovoril.* zasmial sa dosť pochmúrne a zelené oči mu stmavli miernou bolesťou, ktorá sa viac nedala ignorovať. Rád by sa hral na hrdinu, ale pravda bola taká, že práve teraz mal k tomu ďaleko. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval.* Tak teda začnem tou zlou správou. Myslím, že som tu tak trochu uväznený a tá horšia správa, no, zo všetkých planét v dosahu sa nám podarilo pristáť na jedinej, kde ešte stále vládne otrokársky režim.* Dean bol zvedavý, ktorá s z tých informácií Tessu zaujme viac. Či tá, že ho ostrý úlomok nanokovu prišpendlil o plece k vlastnému sedadlu alebo to, že každú chvíľu sa mohol objaviť zástup naštvaných Juranov, ktorí si z nich prinajlepšm urobia svojich domáciach maznáčikov. Vlastne tých zlých správ bolo viacero, ale vedel, že človek má len obmedzenú hranicu tolerancie zlých správ, takže si nechal pre seba také skutočnosti ako to, že si nie je celkom istý či stihol odoslať núdzový signál včas a že sa tak trochu bojí výšok. Navonok sa tváril ako vždy. Dokonca sa ešte bezočivo usmial, pretože tak maskoval vlastný strach. Vedel, že ak bude predstierať, že je všetko v poriadku rýchlejšie si udrží hlavu čistú a jasnú.* Ale chcela si dobrú správu?* znovu sa zhlboka trhane nadýchol a po dlhšom odhodlávaní pozrel na nanokovovú tyč, ktorá mu trčala zpleca, tesne nad pľúcami, vlastne mal z pekla šťastie.* Dnes je naozaj pekne.* a naozaj. Obloha mala zvláštny ružovkastý nádych a po nej plávali zlatisté oblaky. To celkom ušlo na otrokársku planétu.*

Nehovoril, ale držím sa toho že vždy sa nejaké nájdu. *Odvetila mu stále pokojným hlasom. Pri jeho slovách jej ale pomaly úsmev mizol z tváre, viac pre zmienku o tom že je tam tak trochu uväznený.* Dean si zranený? *Spýtala sa a odpásala sa. Zložila aj prilbu, kašľajúc na to či to bolo rozumné alebo nie. Cítila sa lepšie a mala pocit lepšej stability vlastného tela, keď sa mala hýbať a už nelietala.* A čo sa týka tých otrokárov, neboj sa, ak sa nejakému kupcovi zapáčiš, budem za tvoj zadok bojovať. *Podpichla ho, uvažujúc ako to na ňu vplýva a čo by jej aj taká simulácia mohla spôsobiť. Trochu ju to vlastne vydesilo skutočným strachom. Zahnala ale túto myšlienku, nebol čas podliehať panike. Rozhliadla sa radšej okolo seba a potom stlačila tlačidlo na otvornie kokpitu.* Pustíš ma k sebe na návštevu? *Ozvala sa a postavila sa, nadýchnuc sa čerstvým vzduchom planéty. Mal pravdu, bolo tam naozaj pekne.* Tak vidíš že pozitáva sa vždy nájdu. *Usmiala sa, aj keď ju to prešlo keď sa zadívala cez sklo smerom k nemu a uvidela, čo obnášalo to jeho byť uväznený. Nechcela tu ostať sama, bezohľadu na to či to bol skutočný svet alebo nie. Vlastne si uvedomila že otvoriť si mohla aj sama, bolo to tak spravené aby sa v prípade núdze dostala záchrana k pilotovi a tak si otvorila aj jeho kokpit a zahryzla do pery. Výšky jej nevadili, mala obavy z iných vecí, ktoré dúfala že ju na planéte nepostretnú, aj keď vedela že sa tak mohlo veľmi ľahko stať. Opatrne preliezla k nemu do neveľkého priestoru stíhačky a pozrela na jeho zranenie.* Uvažujema kú dobrú správu ti teda poviem ja. *Poznamená a zohne sa do časti, kde sa nachdáza lekárnička. To že nie je zdatná v ošetrovaní by za pozitívum nepovažoval, takže to radšej vynechá.* Tu hore nás tí otrokári tak ľahko neuvidia, keby sa nás rozhodnú hľadať. Okrem toho to máme vlastne taký výlet zdarma, iní si za adrenalín musia platiť. Hm...a tiež, taký výhľad nemá hocikto a ešte na takýchto prepychových sedačkách. *Kým rozprávala, opatrne sa pustila do toho jeho uväznenia s nepríjemným pocitom na žalúdku.*

Simulátor

*Tá poznámka o zachraňovaní zadku ho úprimne rozosmiala, nanešťastie však u neho prudké pohyby hrudníka vyvolali nové vlny bolesti, ktoré sa ako letokruhy šírili po vrstvách naprieč celým jeho nervovým systémom. Ufňukanec, zanadával si v duchu a znovu rekapituloval, že to všetko mohlo byť oveľa horšie, odhliadnuc od tej skutočnosti, kde sa práve nachádzajú.
Len, čo Tessin kokpit otvoril, zadržal dych a mal chuť zakričať na ňu, aby zostala na mieste. Navonok sa nedalo poznať či je taký bledý v tvári preto, že bol zranený alebo preto, že mu pohľad na Tessu, blansujúcu nad priepasťou, spôsoboval až fyzickú bolesť.* Dávaj si bacha, tak, pomaly...* celý čas mal potrebu dávať jej rady a inštrukcie hoci bol ten posledný, kto bol na to v tejto chvíli kvalifikovaný. Len čo Tessa preliezla do relatívneho bezpečia k nemu , konečne si vydýchol. Bola v bezpečí a on ani nevedel, čo ho na tom viac potešilo. Len čo sa nad ním začala skĺaňať a skúmať ranu, cítil sa už natoľko v pohode, že začal žartovať.* Možno by sa ti lepšie pracovalo, keby si si mi sadla do lona. Nemusíš sa báť, teraz aj tak nie som v stave, kedy by som podal svoj životný výkon.* Pokušiteľsky vyzývavo nadvihol obočie, ale iskra v zelených očiach jasne hovorila, že si ju len poriadne doberá. Ak bol moment, kedy sa na Cassa podobal najviac, tak to bolo v tej chvíli. Nezáležalo na tom, že ako Dean mal krátke tmavé vlasy, zatiaľ čo Cass dlhšie a svetlé, ani to, že na rozdiel od originálu mal Dean zelené oči. Boli to len drobnosti, ale základ ostal rovnaký. Jeho tvár bola Cassovou, jeho mimika, gestá, hlas, dokonca aj niektoré detaily ako vejáriky vrások v kútikoch očí a tetovanie, ktoré sa nijako nelíšilo od Cassovho.
Dean sa odrazu pohol a zdravou rukou chytil Tessinu.* Pozri, obaja vieme, čo je treba urobiť. Bude to sakramntsky bolieť, možno mi dokonca vyhŕknu slzy..* pri týchto slovách sa po Deanovej/ Cassovej tvári rozlial uličnícky úsmev*, ale bude to fa..* Dopovedať však už nestihol pretože jedna z lian pod zmenou váhy povolila a trupom stíhačky prudko trhlo.* Zmena plánu, ty odtiaľto vypadneš, ihneď. Vezmi si navigátor a signalizáciu. V systéme je uložená mapa planéty a vyznačené bezpečné miesta. Tam počkáš na transport.* Trupom znovu trhlo, liana zapraskala. Bolo jasné, že dlho nevydrží. Deanov hlas sa zmenil na rozkazovačný.* To je rozkaz, vojak, okamžite sa odtiaľo dostaň preč.

*Zadívala sa do Deanovej tváre a len pokrútila so smiechom hlavou. Keď s ňou takto rozprával, pripomínal jej Cassa najviac, bezohľadu na isté rozdiely. Vlastne vlasy boli len detail, možno viac ju miatli tie oči, ktoré jej tak nesedeli a do ktorých sa dívala keď večer zaspávala či sa ráno prebúdzala.* To vieš, ale ja som krásna a sexi a nepochybne by som ťa prebrala aj v takomto stave. *Odvetila so smiechom a bolo na nej vidno, že to nehovorí preto že by si o sebe niečo namýšľala ale len reaguje na jeho slová, ktoré napokon odľahčovali situáciu. Situáciu, ktorá bola dosť mizivá a keby sa tvárili ešte aj oni vážne, bolo by to klepnutie.* A nechcem ťa predsa mučiť ešte viac. *Dodala so smiechom a vyplazila mu jazyk, bezohľadu na to, aké detinské bolo to gesto.* Asi by somť a mala inak varovať, že moje schopnosti čo sa týka lekár...*Rozhovorila sa, keď trupom Ripu trhlo. Len sa rýchlo pridržala rukou kovu a vnímala Deanove príkazy, aj keď vedela, že ich beztak odignoruje. Hologram nehologram, nemienila ho tam nechať a ostať tam sama. V skutočnosti by nikdy neposlúchla a nič na tom nemienila meniť ani teraz.* Obávam sa ujo Dean, že podliehaš panike viac než ja. *Mierne sa nakloní za vŕzgavého zvuku a pozrie ako sú vysoko.* Veď sa nájdeme na zemi, hlbšie nepadneme. *Vedela že ak sa Rip zrúti, všetko skončí, pretože tú výšku by neprežili. Rukou ovinie kovovú tyč v jeho tele a pozrie na lekárničku, pripravenú kúsok od seba. Potom sa zelenými očami zadíva do tých jeho a zubato sa usmeje.* Obávam sa, že nie som vojak a budem preto rozkazy ignorovať. *S tými slovami prudko tyč potiahne a zaleje ju pot. Pustí sa rýchlo do ošetrovania rany a zastavovania krvácania, prednášku o tom že ho má počúvať aj tak si hádam nechá napotom. Beztak ho teraz nevníma, rovnkao ako sa sa snaží ignorovať zvuky Ripu, predzvesť nie práve svetlej budúcnosti ich stíhačky a tiež ich, ak sa rýchlo nedostanú preč. Len čo skončí s ošetrovaním, aspoň pre tú chvíľu, zdvihne k nemu pohľad znovu.* Zvládneš to dole, alebo ti mám nejako pomôcť? *Ešte nevedela ako zlezie ona, no ak liany udržali tak dlho Rip, ich udržia nepochybne tiež. Odpúta ho teda a šikovne odhrnie svetlé vlasy spred očí.* Neboj sa, tú mapu a signalizáciu vezmem. *Poznamená nevinne.*

/ošetrovanie rozpisovať nebudem moje znalosti nie sú dostatočné /

Simulátor

*Už keď ten rozkaz vydával mu akýsi šiesty zmysel v duchu našepkal, že Tessa nie jpráve jednou z tých poslušných ovečiek, ktoré sa kedykoľvek dokážu podriadiť príkazu. V skutočnosti uvažoval o prirovnaní "tvrdohlavá ako baran", ale na poriadnu nadávku to bolo prislabé, preto nakoniec všetok svoj hnev vložil do sarkastickej odpovede, ktorú len s ťažkosťami pretlačil skrz zovreté zuby.* Pripomeň mi, ak toto všetko prežijeme, že ti musím urobiť názornú ukážku toho, ako sa počúvajú rozkazy veliaceho dôstoj...ach...* Tessa potiahla a nanokovová tyč s nechutne mľaskavým zvukom opustila ložisko uprostred jeho tela. Ostrá bolesť mu okamžite pripomenula, že má nejaké rameno a že v tom ramene je množstvo citlivých nervových zakončení a živého mäsa. Inej cesty na uvoľnenie však nebolo a mohol skončiť biednejšie, ak by mu tyč prepichla pľúca. Zastonal síce, ale slzy sa mu z oč nepustili, takže mal aspoň jeden dôvod, byť na seba hrdý.
Popravde, tých prvých pár sekúnd, keď mu Tessa provizórne zastavila krvácanie a ošetrila ho, nevnímal veľmi, čo robia jej ruky. Upieral na jej sústredenú, lebo tak sa mu aspoň zdalo, tvár pohľad a hnev ho pomaly opúšťal, aj keď sa stále celkom nestratil. Ohrozila seba, aby zachránila jeho, a to bola hlúposť, ale bol by ešte väčší blázon, keby jej v istom zmysle za to nebol vďačný. Usmial sa, ale škrípanie kovu a praskanie lian znovu upriamilo jeho pozornosť na závažnejšíproblém než bola bolesť a diera v pleci.* Musíme odtiaľto vypadnúť,* hovoril a rýchlo popritom zháňal svoje veci.* Nie je čas, aby si sa vracala po svoj lokátor a mapu, vezmem svoje.* Všetky prístroje boli na dosah jeho zdravej ruky a ňa opasku mal dosť miesta, aby si ich mohol bezpečne pripnúť. Okrem lokátoru a mapy vzal aj lekárničku, ktorú si popruhmi prehodil cez plece a potom urobil Tesse viac miesta, aby sa mohla chytiť najbližšej liany. Siahala od vrcholu koruny stromu a končila sa, odhadom, približne dva metre nad zemou. Dean ešte raz skontrloval výšku, v duchu zanadával a prinútil svoje mimické svaly vykúzliť na perách silený úsmev.* Nie je iná cesta, musíme to zliezť. Choď prvá, ja pôjdem hneď za tebou ... a Tessa,* v poslednej chvíli ju zachytil a prinútil pozrieť sa mu do očí.* Vďaka.* usmial sa a hlavou nebadane kývol k zranenému plecu. Bez nej by nemal nijakúšancu zostať nažive a dlhoval jej poďakovanie. Prednáška o poslušnosti príde neskôr.*

*Oči jej padli k jej kokpitu a tentoraz sa s ním neškriepila o tom, či stroj vydrží alebo nevydrží nejaké jej ďalšie presúvanie. Snažiť sa mu pomôcť a preto nepočúvnuť bolo niečo iné, ako zbytočne ohrozovať svoj život. Preto pohľad zase vrátila k Deanovi, tušiac že tú prednášku jej asi naozaj spraví. Rovnako však tušila, že beztak nepadne na úrodnú pôdu a keby príde znovu taká situácia, zachová sa rovnako. Nevedela si ani predstaviť, žeby sa mala tváriť nejako tak, že ho vníma a bude počúvať. Bola celkom počuvná, no nie ak išlo o takéto rozkazy.* Vyskúšame si aké je to byť Tarzanom. *Netušila či pozná túto rozprávku zo Zeme, ona sama ju nepoznala kým ju nepúšťala drobcom a napokon pri nej neskysla aj ona. Po jeho slovách sa len usmiala a pokrútila hlavou, že nemá zač.* Úplne postačí keď ma ušetríš dole prednášky o poslúchaní rozkazov. *Nedalo jej nepodpichnúť ho, bolo na nej ale vidno že je sama rada že to prežijú obaja.Natiahla ruku k liane, pevne sa chytila a nakukla dole. Bola to poriadna výška a aj keď sa výšok nejako nebála, nebol to ani najpríjemnejší pocit len tak sa spoliehať na kus zelene. Trochu zaň potiahla či jej neostane v ruke, no viditeľne držal a ona sa teda nadýchla a odplepila nohy od Ripu. Držala sa ako kliešť a možno by chvíľu "rozjímala", no musela sa rýchlo pohnúť, skôr ako si to Rip zamieri smer dole. Lezenia dole sa nijako neobávala, skôr toho záveru. Mohli to byť tak dva metre a dva metre boli dosť. Posun po liane trval, aj keď sa snažila byť čo najrýchlejšia. Pár krát sa jej šmykla ruka a jej srdce vynechalo pár úderov, no napokon dole prišla. Dole ako dole, bola na konci liany a len pozrela na ten kus k zemi. Stále to bola výška pri ktorej bolo treba dobre spadnúť, plus pripočítať svoju výšku, aby bol odhad z kade skáče presný. A to už bolo na nepeknú zlomeninu. Nemala také silné svaly ako muži a rovnako vedela, že ženy v tomto mali nevýhodu, čo sa svalov týkalo. Ostať tam ale visieť nemohla a tak nohy od liany uvoľnila a zostala zavesená len na rukách, pomaly sa tak ručkujúc čo najnižšie na liane. Naozaj však bola slabá na to aby zvládla také niečo a preto nie práve chcene sa liany pustila. Vedela že najrozumnejšie by bolo dopadnúť na prsty a spraviť nejaký kotrmelec alebo niečo čím by preniesla silu do nieočho iného než bol pád, no ľahšie to bolo počuť v dokumente než to naozaj spraviť. Jej pád s tým nemal nič spoločné a ona spadla ako prišlo. Na okamih ju zabolela každá kostička v tele, keď dopadla akot aká mačka, najprv na zadné a napokon sa prevážila aj s rukami. V ľavej ruke ju nepríjemne zabolelo, keď ňou narazila na nejaký kameň a len vydala tiché au a trhla sebou. Otrasene z toho stretu zo zemou zdvihla pohľad k Deanovi a pozviechala sa zo zeme, nevšímajúc si poranenú ruku, aspoň prezatiaľ.* No kde si ty Tarzan. Jane už čaká. *Odstúpila, aby mal priestor.*

Simulátor

*V skutočnosti nepoznal nijakého Tarzana. Nikto na lodi nemal také meno a nedočítal sa o ňom ani v žiadnom zo svojich predplatených časopisoch o športe, ale ak ho poznala Tessa potom to predsa len nemohol byť niekto neznámy.
Ibaže viac než nejaký neznámy muž menom Tarzan ho v tej chvíli zaujímalo, či sa Tessa dostne bezpečne dolu. Nakoniec predsa len musel prekonať svoj vrodený rešpekt voči výškam a keď videl, že sa jej nohy dotkli zeme, bol na rade. Rameno ho bolelo, ale pri tom, čo ho ešte čakalo to bola zanedbateľná slabosť. Zhlboka sa nadýchol a spomenul si na svoju mantru: Lensazaživýsvetnepozrieťdolu. Vlastne bol tak trochu paradox, že bol pilot a bál sa výšok, ale sedieť v stroji a ovládať ho bolo niečo iné, ako bezmocne visieť nad zemou.
Opatrne preniesol váhu tela dopredu, zničené torzo stíhačky zaškrípalo na prostest, ale to už v rukách pevne zvieral lianu, po ktorej sa predtým šplhala Tessa. Najskôr sa musel pevne chytiť a zaťažiť tak aj poranenú ruku, ale nebol nijaká padavka, zaťal zuby a opatrne sa liany zachytil aj nohami. Keď bol pod stíhačkou ešte raz sa pozral na jej brucho, hlavou mu vtedy prešlo niekoľko myšlienok naraz, ale medzi nimi víťazil pocit konca a možno aj zvláštnej nostalgie. Rýchlo sa však spamätal a pokračoval v zliezaní nadol. Chýbajúci kus liany jemu samému až tak neprekážal, pretože sám meral niečo vyše meter osemdesiat, takže stačilo len dobre sa skrčiť a pristať na zemi.
"Si v poriadku?" To bola jeho prvá otázka, ktorá smerovala na Tessu. A vtedy, skôr než by mu stihla odpovedať, liany povolili. Telo stíhačky sa rútilo dolu a Dean reagoval automaticky. Chytil Tessu za ruku, stiahol ju k sebe a obrátil tak, že ju kryl vlastným chrbtom. Ibaže pri otočke stratil rovnováhu a padol na zem spolu s ňou. Jediným šťastím bolo mäkké listanté podložie, ktoré pád stlmilo. To, čo už príroda nemohla zariadiť bolo Deanovo ťažké telo priamo na Tesse. Nepohol sa, pretože ju ešte stále kryl pred úlomkami, tvár mal tak blízko, že sa špičkou nosa skoro dotýkal jej nosa a po rozume mu chodilo len jedno.* Kto to je, ten Tarzan a Jane?

*Zdola pozorovala, ako Dean lezie a bola nepokojná, asi ako on, keď čakal ako to pôjde jej. Bol to síce pilot, cvičený a tak ďalej, ale nijako to jej myšlienky a obavy nezmenšovalo. Mala chuť zasmiať sa sama sebe že sa obáva o zdravie a život nereálnej osoby, no nemohla si pomôcť. O to viac, ako jej pripomínal Cassa. Bola rada keď sa ocitol dole, nestihla však reagovať na jeho otázku a letela k zemi. Všetko prebehlo tak rýchlo, že naozaj netušila kedy sa čo stalo. Len zrazu cítila pod sebou nie až tak tvrdý povrch a na sebe ťažké Deanove telo. Len vydýchla a len sa trochu krčila kvôli tomu čo sa dialo okolo, no zároveň. ako sa tak dívala do Deanovej tváre z takej blízky ju napadlo, kto ten simulátor montoval, hlavne takéto veci. Vedeli tomu teda dodať aj iné ako bojové prvky, keď sa tak na to dívala. Musela sa zasmiať, keď začula tú otázku a úvahy o simulátore potlačila niekam inam, hlavne keď nejakú takúto váhu cítila pri iných príležitostiach s Cassom.* Sú to kreslené postavičky. *Odvetila mu tichým hlasom, keď bol tak blízko.* Z jednej rozprávky zo zeme. Nehoda lietadla, rodinka s malým chlapcom. Rodičia zomreli a chlapca, Tarzana, vychovala opica. Vyrástol v divočine takže si to vieš určite predstaviť. Nepoznal niečo také ako boli ľudia ani nijaké ľudské zvyky. Potom tam prišla výprava, vrátane mladej Jane. Určite si vieš predstaviť ako sa to vyvýjalo ďalej. A to je Tarzan a Jane. Divoch a upravená mladá žena, aspoň dovtedy. *Pokrčila ramenami a stále sa škerila.* Musím povedať že pozemské rozprávky majú niečo do seba. *Dodala ešte pobavene, aj keď sa jej kvôli jeho váhe zle dýchalo, nemohla nadvihnúť dostatočne hrudník a teda vziať do pľúc poriadne množstvo kyslíka.* A ďakujem za záchranu, ale teraz by som sa naozaj rada nadýchla. *Vyplazila mu nepatrne jazyk, nechcela ho v nijakom prípade teraz uraziť či niečo podobné, len sa jej nezdalo rozumné ležať na zemi s ním na sebe. A hneď z viacerých dôvodov.*

Simulátor

*Kreslené postavičky. Mal chuť rozosmiať sa, zvlášť, keď si uvedomil, ako ďaleko malo jeho hádanie od pravdy. Ibaže potom ho niečo na tom príbehu zaujalo a už nebol taký skeptický ako predtým. Malý chlapec stratený v džungli, ktorý prežil vďaka nezvyčajnému vzťahu so zvieratmi. Bolo by to vôbec možné v reálnom svete? O tom by sa celkom rád dozvedel viac ibaže skôr než sa mohol začať pýtať mu dala Tessa dosť jasne najavo, aký má problém. Zatváril sa previnilo.* Ou, prepáč, nemyslel som...ja .. už je to lepšie?* Váhu tela preniesol tak, že už neležal na nej, ale kľačal na kolenách. Akoby odrazu nevedel, čo s rukami, jednu zodvihol a dlaňou si prešiel po krátkych vlasoch, ale pretože nahmatal jazyvy, ktoré by mu mohli dosť vecí pripomenúť ruku znovu rýchlo zložil.* Tak, to by sme mali. Čo sa trochu prejsť?* navrhol s úsmevom, pri ktorom bolo jasné, že sa snaží celú situáciu odľahčiť, pretožebolo viac než isté, že ich čaká niečo oveľa náročnejšie než obyčajná pechádzka. Odrazu zvážnel, vstal na rovné nohy a natiahol ruku k Tesse, aby jej pomohol vstať.* Chcem len ,aby si vedela, že odteraz to už nebudetaké ľahké. Viem, že nie si vojak a pred chvíľou mi tvoja tvrdohlavosť zachránila život a ja ti za to ďakujem, ale nebudúce, Tessa, ma radšej poslúchni.*Nakoniec si tú poznámku predsa len neodpustil, ale prihováral sa jej ako priateľ, nie ako nadriadený, ktorý dáva rozkazy. Na konci sa dokonca jemne usmial a akoby ju tým úsmevom chcel upokojiť a udobriť si ju zároveň. Potom bez varovania odvrátil pohľad a zapol lokalizátor. Iba niekoľko centimetrov nad Deanovým zápästím sa objavil hologram planéty, ktorý sa každou chvíľou stával čoraz detailnejší. Čerená bodka boli oni a zelená bodka miesto, kde mali pôvodne pristáť a kde by ich mala prísť vyzdvihnúť záchranná loď, pretože práve tie súradnice poslal v núdzovej správe. Ich úlohou bolo dostať sa namiesto určenia. Problém spočíval v tom, že medzi červenou a zelenou bodkou boli celé kilometre lesa, roklín, riek...jednoducho ťažko schodný terén nehovoriac o zaradení planéty.* Cesta by nám mala potrvať niekoľko dní, musíme vyraziť hneď. Záchraná loď by mala počkať a potom sa vracať na miesto havárie ešte niekoľko dní po sebe podľa protokolu.