Prieskumné lode Jeho Veličenstva

Simulátor

*Kreslené postavičky. Mal chuť rozosmiať sa, zvlášť, keď si uvedomil, ako ďaleko malo jeho hádanie od pravdy. Ibaže potom ho niečo na tom príbehu zaujalo a už nebol taký skeptický ako predtým. Malý chlapec stratený v džungli, ktorý prežil vďaka nezvyčajnému vzťahu so zvieratmi. Bolo by to vôbec možné v reálnom svete? O tom by sa celkom rád dozvedel viac ibaže skôr než sa mohol začať pýtať mu dala Tessa dosť jasne najavo, aký má problém. Zatváril sa previnilo.* Ou, prepáč, nemyslel som...ja .. už je to lepšie?* Váhu tela preniesol tak, že už neležal na nej, ale kľačal na kolenách. Akoby odrazu nevedel, čo s rukami, jednu zodvihol a dlaňou si prešiel po krátkych vlasoch, ale pretože nahmatal jazyvy, ktoré by mu mohli dosť vecí pripomenúť ruku znovu rýchlo zložil.* Tak, to by sme mali. Čo sa trochu prejsť?* navrhol s úsmevom, pri ktorom bolo jasné, že sa snaží celú situáciu odľahčiť, pretožebolo viac než isté, že ich čaká niečo oveľa náročnejšie než obyčajná pechádzka. Odrazu zvážnel, vstal na rovné nohy a natiahol ruku k Tesse, aby jej pomohol vstať.* Chcem len ,aby si vedela, že odteraz to už nebudetaké ľahké. Viem, že nie si vojak a pred chvíľou mi tvoja tvrdohlavosť zachránila život a ja ti za to ďakujem, ale nebudúce, Tessa, ma radšej poslúchni.*Nakoniec si tú poznámku predsa len neodpustil, ale prihováral sa jej ako priateľ, nie ako nadriadený, ktorý dáva rozkazy. Na konci sa dokonca jemne usmial a akoby ju tým úsmevom chcel upokojiť a udobriť si ju zároveň. Potom bez varovania odvrátil pohľad a zapol lokalizátor. Iba niekoľko centimetrov nad Deanovým zápästím sa objavil hologram planéty, ktorý sa každou chvíľou stával čoraz detailnejší. Čerená bodka boli oni a zelená bodka miesto, kde mali pôvodne pristáť a kde by ich mala prísť vyzdvihnúť záchranná loď, pretože práve tie súradnice poslal v núdzovej správe. Ich úlohou bolo dostať sa namiesto určenia. Problém spočíval v tom, že medzi červenou a zelenou bodkou boli celé kilometre lesa, roklín, riek...jednoducho ťažko schodný terén nehovoriac o zaradení planéty.* Cesta by nám mala potrvať niekoľko dní, musíme vyraziť hneď. Záchraná loď by mala počkať a potom sa vracať na miesto havárie ešte niekoľko dní po sebe podľa protokolu.

*Zasmiala sa a pokrútila hlavou že je v poriadku a jej dýchanie na tom nebolo ešte tak zle, aby si tým teraz nejako lámal hlavu. Opatrne sa posadila a chytila podávanej ruky, aby sa postavila na nohy.* Prechádzka znie fajn. Len škoda že tu nemáme nijaký foťák, mohli sme si tento výlet aj zdokumentovať. *Uškrnula sa, vediac že nijaká prechádzka ich nečaká, hlavne ak boli na spomínanej otrokárskej planéte.Trápiť sa tým však skôr ako bolo potrebné nemienila. Otočila k nemu hlavu keď sa pustil do rozprávania a nenápadne si povzdychla. Keby to nehovoril tak ako to hovoril, asi by sa zamračila, no nijaký karhavý tón nezachytila a tak aj jej tvár bola uvoľnená. Vedela však, že nič také mu nesľúbi, pretože sa už poznala.* Mimo takýchto rozkazov som celkom poslušná. *Odvetila napokon s úsmevom a sledovala ako zapínal lokalizátor. Naklonila sa aby videla kde boli a kam ísť mali a len jemne pokrčila čelo. Sekli sa teda o poriadny kus cesty.* Nemá náhodou lokalizátor zabudovaný čip aby vedeli našu pozíciu a mohli ju sledovať? *Spýtala sa prekvapene, aj keby po nich nemohli ísť, aspoň by vedeli že sa pohybujú a majú ich počkať. Ich stroj na cestu domov bol kúsok od nich rozkúskovaný ako mäso po strestnutí so sekáčikom, takže inej cesty ako záchrannou loďou to asi nešlo. Akosi pochybovala, že tu by sa k nejakej lodi len tak dostali. Na druhú stranu, len tak ponúkalo veľa možností.* Budeme potrebovať nejakú vodu. *Poznamenala zamyslene, vlastne ani nie tak vodu ako nádobu na vodu. Ako tak pozorovala mapku, vody mali cestou dosť, akurát nie všade mohla byť a jeden nikdy nevedel, kde mohli skončiť a či práve tam nebude nedostatok nejakých potokov.*

Milé privítanie, ktoré ju čakalo hneď po presune na loď, nebolo ničím neočakávaným. Svoju zbraň však nechala na mieste dokonca aj vo chvíli, keď sa ozval zvuk odistenej poistky. Ženu, ktorej sa zjavne nepozdávala, nechávala celú dobu bez povšimnutia. Nepovažovala ju za hrozbu, bola si istá, že jej vlastný vojenský výcvik by stačil na zvládnutie jedného neposlušného psa. Dokonca sa zdržala aj poznámok k jej chovaniu, ktoré by ma Kaliope rozhodne neprešlo. O Grimovi by sa však s rovnakou istotou rozhodnúť nedokázala. Bol nájomným lovcom, mužom ktorým by za iných okolností iba opovrhovala. Lenže teraz nebola v situácií, kedy by si mohla podobné chovanie dovoliť. Zaseknutí v inom vesmíre, jeden bez možnosti vrátiť sa, druhý s hrozbou zničenia, boli zjavne odsúdení na spoluprácu.
„Nie, neviem, čo tým myslíte.“ odvetila takmer až drzo, neustále ho pozorujúc. Rozhodne vošla do jeho pracovne, s vystretým postojom typickým pre každého člena lodí Deviatky. Nerozhliadala sa ani po kreslách, nemala v pláne zdržiavať sa tam dlhšie, než bolo nevyhnutné. Pohľadom prešla len po ich technickom vybavení, pretože pár informácií navyše sa im mohlo vždy hodiť, keď sa situácia zvrtne zlým smerom.
„S ľuďmi, ako ste vy, bežne nevyjednávame, preto by ste svoje požiadavky mali... hmm, povedzme, že dôkladne zvážiť.“ Šedé oči ho stále dôkladne hodnotili. Bola úprimne zvedavá, či príde na spôsob, ako ich skutočne vydierať alebo možno niečo ešte ťažšie – nájsť dôvod, prečo by kapitánka aliancie skutočne chcela spolupracovať.

Simulátor

*Ešte chvíľu uprene hľadel na holografickú mapu, pozorne ju študoval, ale popritom počúval aj Tessu, taže keď ruku zložil, obraz mapy sa stratil a on uprel na ňu pochvalný pohľad, bolo jasné, že ju berie ako svojho spojenca, nie ako civila na príťaž. Podvedome si povzdychol a prikývol.* Čip na vysledovanie polohy nemajú lokalizátory, pretože tie sú príliš malé a mohli by sa dostať do rúk nepriateľa. Sledovacie zariadenie je zabudované v stíhačke, ibaže to sa pri pristávaní poškodilo, takže systém nemôže aktualizovať nové údaje o polohe, preto sa zameria na súradnice, ktoré boli vyslané naposledy. A tie posledné súradnice som zadal ja, takže preto tu nemôžeme len tak sedieť a čakať. Ale správna pripomienka, Tessa.* Pochválil ju so širokým úškrnom a potom sa otočil na päte. Zamieril priamo k vraku stíhačky, ktorá po páde na zem už ani nevyzerala ako stíhačka a začal sa v nej prehrabovať. Z opaska na páse vytiahol vyskakovací nôž s pevnou čepeľou a zabodol ho do vnútornej výplne jedného z kokpitov. Išlo to celkom ľahko, odstraňoval vrstvu po vrstve, až kým sa nedostal k okruhu chladenia. Nôž si potom vložil medzi zuby a prstami nahmatal tenké vlásočnice. Zovrel ich pevne do dlane a z celej sily potiahol. Niečo prasklo, niečo zaškrípalo, ale stále to nebolo dosť. Nakoniec sa musel do kokpitu strčiť celou vrchnou časťou tela a znovu použiť nôž. Trvalo približne štvrť hodiny, kým sa vystrel a s víťazoslávnym úsmevom malého chlapca, ktorý dokázal niečo sám sebe, vystrel pred Tessu ruku s podlhovastou nádobou.* Treba odtiaľ len vyliať chladiacu kvapalinu. Lepšie než dutý kokosový orech.* Kľakol si a z kože na sedadlách narezal niekoľko dlhých pásov, ktoré potom šikovne omotal okolo nádoby a zviazal tak, aby sa dala nosiť.* Môže byť? Teraz sa musíme vydať na sever a po ceste zídeme k nejakej rieke.

*Jeho vysvetlenie ohľadom toho čipu jej prišlo síce pomerne nepochopiteľné, akoby ich napríklad nepriateľ mohol zneužiť, no ona nebola technicky zdatná a asi to teda vedeli vďaka tomu lokalizovať, kde je loď a tak podobne. Aspoň tak si to ona z jeho slov vysvetlila. Len prikývla že teda rozumie, ak aj nie, nebolo to nič, čo by teraz potrebovala skúmať. Kurz techniky mohol počkať. Napokon aj toto málo jej vedomosti aspoň rozšírilo, aby vedela že nepriateľ môže využiť asi kopu vecí, o ktorých ona netuší že to je vôbec možné.* Čo to robíš? *Spýtala sa, no napokon sa len posadila kúsok od neho a sledovala, čo to robí. Bol to chlap, takže si bola istá, že kým to nerozoberie, alebo sa na neho niečo nezrúti, nevzdá to. Už len pre samotný fakt že je chlap a aj preto, že je chlap a díva sa na neho žena. Nech teda robil čokoľvek, bola si istá že to dotiahne do konca. Keď sa po nejakej štvťhodinke otočil s víťazným úsmevom k nej, musela sa doširoka usmiať.* A ja že čo tam montuješ. *Zasmiala sa a zdvihla sa zo zeme. Pohľad na tú nádobku jej pozdvihol náladu, pretože vodu potrebovali. Dokonca aj v tejto neexistujúcej realite si bola istá, že vysmädne, hlavne ak tu bude dlho. Preto ju to naplnilo radosťou a musela sa usmievať, aj pre takú drobnosť nedrobnosť.* Šikovný si ujo Dean. *Pochválila ho a rozhliadla sa, či okolo nich nie je ešte niečo, čo by sa zišlo. Nič také však nevidela a preto spravila len krok dopredu, aj keď čakala na neho, nech ide pekne vedľa nej. Nebola žiadna hrdinka z podivých filmov, kde sa ženy nebojácne rútia bez zbrane, zvyčajne málo oblečené do tmy alebo na podivné miesta vrátane lesa. Keby musela tak áno, ale keď je tu s chlapom tak uprednostní pocit bezpečia.*

Simulátor

*Nôž znovu sklopil a upevnil ho do úchytky opasku, kde mal teraz všetko dôležité od lekárničky, cez pár energetických tyčiniek, ktorými si napchal vrecká ešte v na lodi a lokalizátor. Podľa neho vedel, že ich v prvej etape čaká prechod lesom, ale aj keď zámerom bolo držať smer na sever, stále si nemohol byť istý či sa niekde nezjavia otrokári na love. Nevedel, čím to presne je, ale mal z Tessy pocit akoby ju táto informácia nevydesila až tak, ako by si myslel, že ju vydesí. Paradoxne akúsi spokojnosť spojenú s mužským zadosťučinením pocítil až vtedy, keď sa ho rozhodla počkať. Pár krokmi prekonal vzdialenosť medzi nimi a keď prechádzal okolo otočil k nej tvár s Cassovým typickým neznesiteľným úsmevom, keď vedel, že povie niečo, čo sa jej nebude tak celkom páčiť.* VIdím, že nie si ako jedna z tých filmových hrdiniek, ktoré sa polonahé a nebojácne rútia do tmy, aby si dokázali, že nepotrebujú žiadnu ochranu. Drž sa za mnou dievčatko a žiadny medveď ti neublíži.* Urobil pár krokov dopredu a potom sa znenazdania otočil akoby mal ešte niečo na jazyku.* A veľmi by som ocenil, keby si ma neoslovovala ujo Dean, cítim sa potom pri tebe ako starec. Čo si vlastne robila na lodi?* po položenej otázke sa znovu otočil a vykročil vpred. Terén bol v tejto časti ešte schodný. TVorila ho poväčšine mäkká lesná pôda a pár väčších kusov kamenia obrastených machom, preto boli viditeľné už z diaľky.*

*Keď sa pri nej objavil, pohla sa spolu s ním a len zachytila jeho výraz. Dobre ho poznala a len čakala, čo z neho vypadne a čo sa jej určite nebude pozdávať, alebo možno aj hej, len to bude nejaká rýpavá poznámka. Dočká sa jej veľmi rýchlo a len sa pozrie na svoju kombinézu.* Máš pravdu, vieš, keďže mám na sebe veľa oblečenia, rozhodla som sa, že nie je dôvod sa do toho lesa rútiť. Bez tej polonahosti by to nebolo ono a nechcem opakovať, vieš ako. Okrem toho, mužské ego treba pravidelne masírovať. *Podpichne ho, aj keď to nemyslí v zlom a z jej veselého hlasu to cítiť. Kráča pomaly za ním a keď zase reaguje na to oslovenie ujo, ktorým ho volá naschvál, zaškerí sa.* Bodaj by si sa necítil ako starec, keď ma voláš dievčatko. *Hneď to otočí proti nemu, veď s tým ujom tiež začal on. Keby to nepovie, ani by ju to nenapadlo. Aj Jack si na lodi v jej prvý deň vymyslel prezývku sám, niekedy to bolo naozaj jednoduché.* Bola som tam s rodinou a ako civilista som sa tam skôr poflakovala. Kedysi som ale chvíľku bola na Thanatose, trošku načierno...*Zasmeje sa.* ...a dostala som sa tam do stíhačky a vlastne tak celkovo k výcviku, aký majú nováčikovia. Takže mi bola ponúknutá možnosť ísť sa poobzerať do hangárov a skúsiť ukecať nejakú dobrú dušu aby ma vzala lietať. *Usmiala sa, aj keď pozornosť venovala ceste pred sebou. Pravdu samozrejme trochu upravila, simulátor vynechala, no inak vysvetila situáciu skoro presne.* A ako vidíš, dobrá duša sa našla. *Doplnila.* Ty si na lodi dlho?

Simulátor

*Nebol síce žena, aby dokázal zvládať viac vecí naraz, ale presekávať sa pralesom a popritom počúvať Tessu? To mu celkom išlo. Zvlášť, keď si z neho uťahovala a on musel v duchu uznať, že zaslúžene. Rozhodne mu to vyhovovalo viac než trápne ticho, pri ktorom by ani jeden nevedel, čo má povedať, aby toho druhého nedostal do rozpakov. Takto aspoň vedel, že Tessa je číslo a on sa žiadných hysterických ženských záchvatov nemusí báť. Aj keď... obzrel sa cez plece a rýchlo si ju premeral nenápadným pohľadom....s takou ženou po boku... Konár, ktorý ho pri kráčaní vpred šľahol do líca bol len dobrou pripomienkou toho, že by mal dávať pozor, kam to vlastne ide. Už sa asi cítiš lepšie, čo somár? zanadával si v duchu a voľnou rukou podvedome skĺzol na hruď, kde bola kombinéza ešte stále vlhká od krvi. Trochu úcty, tá žena ti zachránila život.
Ibaže našťastie bol od ďalších úvah ochránený, pretože Tessa začala hovoriť o sebe a výcviku na Thanatose. Kto by nepoznal vlajkovú loď jeho veličenstva, bolo by cťou slúžiť tam, ale pre Deana to aj tak nebol priveľký rozdiel. Služba ako služba a človek mohol svoju prácu vykonávať rovnako dobre, nech bol kdekoľvek.
Rozhonal sa rukou a odstránil z cesty visiaci kus liany s kožovitými listami a ostňami. Na jednom z nich sa síce poškrabal, ale nebolo to nič vážne. Taká padavka nebol.* Ja som...* Tessa sa ho opýtala na službu a jemu náhle v hlave vznikla čierna diera.* Ja som na Uranii celý život.* uzavrel to jednoducho a nevedno prečo ho vlastný neosobný tón hlasu rozladil. Nebol predsa nijaký stroj, aby sa tak vyjadroval a tak sa pokúsil začať od začiatku.* Teda chcem povedať, že na nej slúžim vlastne už odmalička. Najskôr to boli samozrejme len malé úlohy a potom som prešiel výcvikom. Rodičov som nepoznal, ako malého ma zaradili do lodného programu na výchovu sirôt. Lietanie je môj životm nič iné nepotrebujem.* Z nejakého dôvodu mu nebolo príjemné rozprávať o sebe. Zdalo sa mu, že všetko, čo Tesse povie sú banality a nestoja za reč. Jednoducho slúžil a bodka. Čo sa týkalo jeho osobného života ten sa celý točil len okolo strojov a lietania presne tak, ako jej to povedal.* A čo tvoja rodina hovorí na to, že lietaš na takých rýchlych a nebezepčných strojoch? Myslím, že po dnešku ťa zamknú do izby a odhodia kľúče.* Znovu sa obzrel cez plece a žmurkol. Golier na kombinéze sa mu pritom vyhrnul a odhalil časť tetovania rovnako ako aj dlhý pás jazvy ťahajúci sa po ľavej strane jeho krku. Už na prvý pohľad tá jazva vyzerala nepríjemne a krátke tmavé vlasy ich nespočetné množstvo na hlave skôr odhaľovali ako skrývali.*

*Držala sa kúsok za ním, očami sledovala striedavo jeho a striedavo okolie, dianie za ich chrbtami. Užiť si simuláciu aké je to byť otrokom jej zase tak veľmi nechábalo, určite by to nebolo nič príjemné a tak radšej všetko pozorne sledovala, aj keď ústa sa jej zatvárali len keď nechala slovo jemu. Jeho odpoveď ju na chviľu ale umlčala, možno to nebola skutočná osoba, no nič to nemenilo na tom, že jej vnútro ho teraz vnímalo ako niekoho s kým bola kdesi, v nebezpečnom prostredí a že to bol niekto, kto mal svoj príbeh. To že ten jeho nebol ako jej nebolo ťažké uhádnuť pri pohľade na jeho krátke vlasy spod ktorých sa črtali jazvy, ktorých mal asi dosť aj pod oblečením. Niekedy bolo ťažké predstaviť si, aké bolo detstvo iných, keď ona ho prežila v bezpečí paláca.* Nikdy si neuvažoval že pôjdeš inam? Na inú loď či len tak niekam? *Nechcela ho trápiť ani moc vyzvedať, no tým že tam bol celý život nemal možnosť spoznať toľko vecí. Vedela že také programy boli a keď si predstavila že to bol osud mnohých detí, zdalo sa jej to smutné, aj keď to bolo zároveň ich šťastním, mať možnosť niečo robiť, byť v niečom skutočne dobrý a nežiť ako sirota ktohovie kde. Všetko malo napokon dve strany.* Moja rodina ma to naučila. *Odvetila s jemným úsmevom. Alebo to teda naučil Cass Jessona, no na tom nezáležalo.* Potrebovala som vypadnúť z domu a tak som si trochu podstrihla vlasy a spravila zo seba muža. Tak som sa dostala na Thanatos, mala som v podstate strašné šťastie že kapitán chcel naštvať jendého pilota a ja som tam vtedy prišla. *Bol to dlhý príbeh, zamotaný, no ten príbeh zmenil jej život.* Nebyť toho že m a postrelili a bolo mi treba vyzlieť tričko, možno by mi to prešlo aj dlhšie. *Zazubila sa na neho, aj keď očami sledovala v tej chvíli viac okolie než jeho. Napriek tomu vnímala jeho jazvy, no nepýtala sa na to, zdalo sa jej to nevhodné, aspoň sa na to spýtať nejako okato.* Ty máš toho asi na lodi veľa za sebou. *vyšlo z nejp redsa len napokon. Neprišlo jej to odpudivé, len smutné, aj keď vedela že tí muži a ženy chránili planétu na ktorej vyratala.*

Simulátor

*Ako Tessa rozprávala iba odrazu nadvihol obočie a zapískal. To nepotrebovalo nijaký komentár, znamenalo to niečo ako zmes obdivu a prekvapenia. Rozhodne by nečakal, že Tessa je schopná až takých extrémov, ale je pravda, že ani on nebol veľkým zástancom pravidiel, zvlášť, keď sa mu zdali hlúpe a obmedzujúce. Ibaže ostrihať si vlasy a vydávať sa za muža, to už chcelo poriadnu guráž.* Tuším by sme si to mali vymeniť. Ty sa budeš presekávať lesom a chrániť ma.* zažartoval a znovu uznanlivo, aj keď s miernym úškrnkom pokrútil hlavou. Pôda pod nohami bola mäkká od množstva zahnívajúceho lístia, kríky a vysoké rastliny sa preplietali jedna cez druhú, ale keď Dean dostal do ruky švih už sa tak nepotreboval sústrediť na jednotlivé rozmachy rukou. Namiesto toho sa v duchu stále bavil na obraza Tessy prezlečenej za muža. Dodatok o tričku bol už len čerešničkou na torte, ktorá spustila jeho bezuzdnú predstavivosť na plné obrátky.* Pripomeň mi, že si mám na teba dávať pozor.* zažartoval a pridržal konár tak, aby Tessu neudrel priamo do tváre. Takto sústredene by sa mohol tváriť aj ďalej, ale pravdou bolo, že presne vedel na čo naráža tou opatrnou otázkou.* Povedzme len, že som sa stále nenaučil bezepčne pristávať.* obrátil k Tesse usmiatu tvár, čím sa vlastne vyhol priamej odpovedi, ale odrazu len stuhol a úsmev mu na tvári pomaly mrzol. Už ani nemohlo byť očividejšie, že zbadal niečo, čo sa mu nepáčilo.* Tessa...* začal tichým a opatrným hlasom akoby sa bál, že keby bol hlasnješí mohol by ju vyplašiť.*...hlavne sa nezľakni, ale na pleci niečo máš.* To niečo bola obrovská stonožka s krátkymi tenkými nožičkami, dlhá asi tak 20 až 30 centimetrov, ktorá bola už na prvý pohľad jedovatá. Musela na Tessu spadnúť z niektorého z listov a teraz sa pohybovala dolu z jej pleca až na pás.*

*Potichu sa zasmiala pri zmienke o vymenení si rolí. To sa jej veru nepozdávalo, ona bola spokojná za jeho chrbátom s pocitom, že je ako tak chránená, aj keď jej rozum hovoril že je to len ilúzia bezpečia.* Ja ťa predsa kryjem odzadu. *Odvetila mu so širokým úsmevom na tvári, ktorý sa prehĺbil, keď si vyžadoval pripomenutie aby si dával pozor.* To by si si teda mal, náhodou ma napadne niečo vyviesť aj tebe, tak nech nedostaneš infarkt. *Podpichla ho a keď začula jeho zmienku o pristávaní, usmiala sa na neho, aj keď trochu silene. Musel si toho vytrpieť viac, než si podľa nej niekto ako on zaslúžil, aj keď ho vlastne nepoznala a zároveň vedela že neexistuje. Nič vo však na jej pocitoch nemenilo, aj keď si priala sa od toho nejako odosobniť. Pre tie emócie a ponorenie sa do myšlienok si až oneskorene všimla jeho výraz a následné oslovenie, kedy sa chcela otočiť dozadu, čo tam vidí. On však videl niečo na jej pleci a ako jej zrak padol na tú stonožku, mala pocit že dostane infarkt ona. Nepríjemne ňou škblo, vydala nejasný zvuk, akoby priškrtila výkrik tlačiaci sa jej do úst a mala čo robiť aby sa to nepokúsila zhodiť zo seba.* Dean daj to zo mňa prosím preč. *Ďakovala len za kombinézu, cez ktorú necítila ako to po nej lezie. No ten pohľad na také hebedo jej stačil na rozbúchanie srdca, ved bola žena, mala chuť trhať sebou aj pri menších nechutnostiach tochto smeru. Niežeby bola bojko a neprekonala sa, no bola to prirodzená reakcia a nevôľa byť pri takomto niečom.* Dean? *Pozrela na neho a spustila ruky k telu, aby prekonala potrebu zhodiť to. Nikdy takú veľú húsenicu nevidlea, no pri tom jeho výraze tušila, že s ňou kamarátka nebude a ani byť nechce. Rovnako nechcela vedieť, čo bude až ju tá sviňa mala pohryzne alebo čosi podobné.* Mám pocit že má táto husenica dokáže priviesť k stresu takže prosímn ťa...*Zelené oči sa zabodnú do toho zvieratka a len sa zhlboka nadýchne, snažiac sa potlačiť akúkoľvek paniku.*

Simulátor

*Nôž, ktorým sa dovtedy presekával krovinami otočil v dlani tak, aby mu ostrie smerovalo proti Tesse. Pohľadom sústredene hypnotizoval stonožku, ktorá pohybmi desiatok nôh skúmala ako sa čo najrýchlejšie dostať Tesse na holú kožu.* Len pokoj, je to vlastne len prerastený chrobák, nič viac.* Snažil sa celú situáciu upokojiť, ale po celý čas sa Tesse nepozrel do očí. Krok po kroku sa k nej približoval a keď stál dosť blízko po prvýkrát registroval jej tvár.* Teraz sa prosím nepohni.* Nedal Tesse čas na otázky, vzduchom zasvišťala čepeľ a keď ostrie prerezalo vzduch zaborilo sa na konci do mäkkého tela. Dean potiahol ruku a v sekunde rozšíril mľaskavú ranu na hmyzom tele až po posledný článok. Tessina uniforma nezostala nepoškodená. V mieste kľúčnej kosti bola látka preseknutá, ale nezdalo sa, že by sa ostrie dostalo až na Tessinu kožu.
Dean zhlboka dýchal až po dlhšom čase si uvedomil, že má nôž stále priložený k Tessinmu krku, a tak sa rýchlo stiahol. Tvár mal bledú, kvapky potu mu vyrazili na čelo ako pri horúčke, ale pohľad mal nezvyčajne jasný a pokojný. To, čo urobil bolo dosť nebezepčné, stačil len nepatrný pohyb z Tessinej strany a mohol ju vážne porezať, ale ani na sekundu nezapochyboval o tom, že to dokáže. Jeho nevoľnosť bola len výsledkom namáhavého sústredenia a náhleho uvoľnenia. Príliš neskoro si všimol ďalšiu stonožku, ktorá sa po látke Tessiných nohavíc vyšplhala až na vnútornú stranu stehna a tam, ešte skôr než skončila preseknutá na polovicu Deanovým nožom, ju uhryzla.*

*Dobre prerastený chrobák? Keby na nej ten jeho dobre prerastený chrobák nesedel, niečo by po ňom hodila, vlastne najradšej by po ňom hodila tú nechutnú húsenicu. Bola ohavná, veľká a nebezpečne vyzerajúca a bola na jej tele. Všetko by jej odpustila až na ten posledný bod. Sťažka preglgla a po jeho slovách chcela položiť otázku, no svištiaca zbraň jej zavrela oči, aj to mala čo robiť aby sebou nepohla do nejakej strany, ako chceli jej reflexy. Cítila aj cez odev úder, aj keď jej koža ostala celá. Neisto otvorila oči a pozrela smerom na miesto kde predtým behala tá hnusoba a tvár jej konečne prestal sužovať strach. Bledosť sa ale ešte ani nestihla vytratiť, keď pocítila bolesť na stehne. Prudko nadskočila s počuteľným au, rukou sa zahnala po neznámom útočnikovi a nejako ho zhodila na zem.* Do riti. *Vyprskla, nedalo sa presne určiť, akým tónom to povedala. Či tam bolo viac hnevu, strachu, možnej paniky alebo to bolo z každého rožka troška.* Pohryzlo ma to. *Vyhlásila neprirodzene pokojným hlasom a zrak upierala na svoju nohu, čakajúc, akoby mala každú sekundu odpadnúť len tak z jej nohy.* Možno to nie je jedovaté. *Dodala po pár sekundách s nádejou v hlase, keď necítila nič iné, len bolesť na mieste, kde bola pohryznutá. Vedela že je to len simulácia a že neumrie, no napriek tomu sa jej to vôbec nepáčilo a bolesť akoby bola skutočná. Uprela pohľad na Deana, akoby čakala na to čo povie a zatiaľ podvedome siahla rukou k rane a začala sa škrabať aj cez látku nohavíc. A škrabala sa čoraz viac, nebyť látky, rozškriabala by si nohu dokrvi. Zdala sa jej akási ťažšia a bolesť sa rozširovala do svalov nohy, ostávalo jej akosi čudne a to prešla len necelá minúta.* No...je. *Vyšlo z nej a ten neprirodzený pokoj v jej hlase ju trochu desil. Na čelo jej vystúpil pot a ona si spomenula na nejakú scénu z dokumentu, ako so sebou nosili domorodci na nejakej planéte ostrú zbraň a ak ich niečo jedovaté pohryzlo, odťali si danú časť končatiny, ak to bolo teda možné.* Nenechám si odťať nohu! *Vyhlásila pri tých myšlienkach a cúvla, čo bol hlúpy nápad, pretože bola malátnejšia, nohu si poriadne necítila a ani nevedela ako, skončila na zadku a rukami sa snažila nájsť rovnováhu.*

Simulátor

*Z vývoja situácie nebol vôbec nadšený už len z toho dôvodu, že za veľmi krátky čas sa im prihodilo toľko nešťastí, že by s tým jeden vystačil na celý jeden rok aj s prestupným. Z nejakého dôvodu mal pocit akoby niečo podobné už zažil, ale skôr než tú myšlienku stihol spracovať do nejakých pevnejších tvarov, rozplynula sa a namiesto nej mal pred očami Tessu ležiacu na zemi. Kľakol si k nej a rukami začal náhlivo odhŕňať nabok lístie a tlejúce vetvičky okolo jej tela, aby vytvoril priestor, kde sa žiadny ďalší hmyz nemohol ukryť pred ich pohľadmi. Keď skončil zabodol nôž až po rukoväť do mäkkej pôdy a prstami za zachytil o lem Tessinho opasku.* To ani nebude potrebné, ale ten jed musí ísť preč. Musím ho vysať z rany.



nadpor. Tomrak Gaal


Keď sa prebral v hlave mu trešťalo ako keby strávil týždeň naložený v liehu. Ostré svetlo prichádzajúce odkialsi zhora mu rezalo oči a nútilo ho žmúriť, takže trvalo dlhší čas než sa okolo seba poriadne porozhliadal. Ako prvý zmysel sa mu vrátil sluch, vzduch sa chvel výstražným zvukom sirén a výkrikmi, ktoré mu spočiatku nedávali veľký zmysel. Niečo sa muselo páliť, pretože sa začal dusiť zápachom dymu a niekde blízko sa počuteľne pohybovali neznáme postavy.
Rozkašľal sa pričom na jazyku pocítil kovovú pachuť krvi a doširoka otvoril oči. Nemyslel si, že to bude tak bolieť, ale bol doslova obklopený svetlom. Modrým pulzujúcim svetlom, ktoré jeho telo držalo v nehybnosti oveľa lepšie než by to dokázali akékoľvek putá. Jorínové žiarenie pôsobilo na jeho pohybovú sústavu v dôsledku čoho mal pocit ako keby bol ochrnutý od hlavy až po špičky prstov na nohách. Vo zvislej polohe sa vznášal niekoľko metrov nad zemou akoby pre neho neplatili zákony gravitácie, ale až tak veľmi si nefandil, pretože zdroj toho všetkého mal rovnakého menovateľa ako jeho neschopnosť pohnúť sa. Už si dokonale vybavoval, čo sa stalo. Misia na Arzanii, kontrolór Marik a zvuky boja..nič z toho nebolo dobrým znamením.
„Chcel by si sa odtiaľto dostať?“
Hlas prichádzal spoza neho a on ani nemohol otočiť hlavu, aby sa obzrel cez plece.
„Musím na túto otázku odpovedať?“ prehovoril s nádychom sarkazmu, ktorému sa nemohol ubrániť. Zaujímalo ho len to, s kým má tu česť, pretože podľa tých málo slov nedokázal určiť či ide o muža alebo ženu, o dospelého alebo dieťa.
Kroky zazvučali, keď sa neznámy začal presúvať, dlaň udrela po vypínači a v miestnosti náhle nastalo šero, len čo sa jorsínové lúče rozplynuli vo vzduchu, kým jeho telo sa s tupým buchotom zrútilo na podlahu.
A keď sa na lakťoch pomaly dvíhal do sedu priamo do zorného poľa mu vstúpil pár ružových dievčenských sandálok. Už už mal na jazyku nadávku, možno sa mu to všetko len zdalo. Veď čo by na bojovej lodi Ašar ka robilo dieťa? Ale potom sa malá zohla, zblízka sa mu zadívala do tváre a...vážne mu dala do nosa frčku!
„Na hlúpe otázky bude čas neskôr. Teraz chcem ísť preč a ty ma preč zoberieš.“
Ten rozkazovačný hlások sa k tvrdému pohľadu v belasých očiach vôbec nehodil. Celkovo vyzerala ako anjel s dlhými blond vlasmi, ktoré sa jej v prstencoch skrúcali až na pás, útlym detským telom a v nadýchaných šatách, vďaka ktorým vyzerala ako bábika z marcipánu. No tam sa končil všetok nevinný detský vzhľad, pretože jej oči boli očami dospelej osoby. Tvrdé, odhodlané a plné bodavých ľadových ihličiek.
Vypadnúť z Marikovej lode? Veľmi rád. Pozviechal sa na nohy a nechal sa Pink chytiť za ruku. Možno bol ešte stále v šoku.


Cassian Scrad


Trupom Uranie prešiel ďalší silný záchvev, po ktorom mu lodný technik hlásil škody a energiu v štítoch. Už musel uzavrieť tri paluby a previesť silu do vonkajších obvodov. Lode Ašar ka boli v presile a kým oni stihli vypáliť dávku striel už im na pravobok dopadali ďalšie salvy úderov.
„Pane, z vlajkovej lode sa práve oddelil záchranný modul.“
Cass zodvihol hlavu od panelu, do ktorého zadával súradnice na rýchly obrat a na obrazovke sledoval drobnú bielu bodka, ktorá sa obrovskou rýchlosťou pohybovala smerom k nim.
„Zachytili sme signál, je to nadporučík Gaal, pane.“
„Poletíme mu naproti, poručík Jorsin kurz dva – štyri – sedem na Vegru 10. Len čo budeme dosť blízko vystreľte záchytné laná.“ Cass upreným pohľadom sledoval záchranný modul a rukami pevne zvieral riadiaci panel. Cítil, že by sa to mohlo podariť...





Trian Wark mal tuhý korienok a niečo také banálne ako pád ho nemohlo vyradiť z činnosti. Keď sa prebral z omráčenia iba si zotrel z rozbitého čela pramienok čiernej krvi a okamžite sa pustil do práce na rozbitom simulátore. Zistil, že okrem Tessy boli v čase nehody v prevádzke ešte ďalšie dva. Takže to boli dokopy traja uväznení ľudia, ktorí vôbec netušili čo sa deje. Samo o sebe by to nebolo nič zlé, bežné poškodenie by si vyžiadalo pár hodín práce, ale keď sa Trianovi podarilo napojiť na vonkajší riadiaci panel simulátoru externý počítač, stiahol doň všetky dáta a konečne sa mu v plnom rozsahu ukázali všetky škody. Za predpokladu, že sa mu tých ľudí podarí dostať von normálnou cestou, keď ukončí program, všetko bude v poriadku. No ak niektorí z nich počas simulácie vo vykonštrovanej realite umrie, mozog dostane nesprávne informácie kvôli stále prebiehajúcemu programu, takže myseľ sa nevráti späť do fyzického tela, ale uviazne v časovej slučke. To alebo upadne do kómy. Ani jedna z tých možností sa mu práve nepozdávala a skôr než predstúpi pred kapitána bude mu musieť predostrieť nejaké riešenie. Už beztak mu bolo zrejmé, že bude besnieť, keď sa dozvie, čo sa stalo jeho žene a že jej nemá ako pomôcť. Jediné, čím ho môže ako tak upokojiť je to, že program v Tessinom simulátore bol navrhnutý tak, aby sa dokonale prispôsobil a umožnil svojmu symbiontovi z vonkajšieho prostredia prežitie za akýchkoľvek okolností.*

*Nebolo jej dobre a zdalo sa jej, že všetko k nej prichádza akosi vzdialene. Zvuky, slová, vlastne myšlienky akoby boli pomalšie. Žmurkala akoby mala niečo v očiach, či jej na oči sadla hmla. Dych sa zrýchlil a ona v prvom momenete nevnímala jeho slová, len to, že jej siahal na opasok. Protestne dosúvala jeho ruky, než jej mozog zaregistroval vysvetlenie toho kam sa hrabú jeho ruky.* To je dosť sprostý nápad. *Zhodnotila, akoby si na chvíľu ani len jazyk nevedela ustrážiť.* V našom veku neexistuje nikto kto má úplne zdravé zuby a sať jed môžu len taký. Žiadne kazy, žiadne blonby...*Jej hlas znel trochu opito. Mal čudný tón a celkom ju aj kývalo akoby bola opitá.* Nemusíme tu ležať obaja...*Nezdalo sa jej to moc rozumné, pretože ako to aj povedala, klesla ajchrbátom na zem, svet sa jej nepeken rýchlo točil.* Mám rada kolotoče. *Vyšlo z nej, hlas sa jej smial, akoby na nejakom práve bola. Poriadne ho už nevnímala, vlastne vnímala, len nenvímala to, v akej situácii boli. Halucinácie, preludy, točenie hlavy, jej svet sa pre tú chvíľu dosť upravil a myšlienky boli úplne niekde inde. Chcela sa posadiť, no ruka ju zradila a tak znovu padla na chrbát, trochu sa pohmýrila aby na neho lepšie videla.* Kedy si sa dal ostrihať? *Spýtala sa, akoby tam bol Cass a ona nechápala kde sa podeli jeho vlasy.*

Simulátor

*Nerobil si ťažkú hlavu z Tessinho horúčkovitého bľabotania, aj keď bola asi tou najzvláštnejšou osobou akú kedy poznal. Mohla za to tá poznámka o zuboch a zmienka o kolotočoch, ktoré mu dokázali, že na tom začína byť naozaj zle. Jej protestujúce ruky boli asi také účinné ako dva lopáriky na odháňanie dotieravých múch. Bola jednoducho príliš pomalá, príliš slabá a príliš... mimo. V najlepšom si nebude nič pamätať, takže ho ani neobviní zo sexuálneho obťažovania, keď urobí, čo musel urobiť... rozopol jej opasok na nohaviciach a stiahol jej ich cez boky až na kolená. Ten pohyb v sebe nemal ani najmenší nádych erotiky no aj tak sa pri ňom cítil ako úchyl. Možno by sa tak necítil, keby mohol zabrániť myšlienkam, ktoré mu aj v takej ťažkej chvíli presiakli zradnými pudmi, takže okrem toho, že registroval dve krvácajúce bodky na vnútornej strane Tessinho stehna, stihol si všimnúť aj to, aké má pekné nohy.* Vždy sa dávam ostrihať. Je to oveľa praktickejšie aj kvôli jazvám.* Samozrejme, majster odpovedí znovu zabodoval. Konverzačné rozhovory mu veľmi nešli. Dokonca ani vtedy ak bola jeho spoločníčka omámená.
Jednou rukou pridržal Tesse koleno a druhú položil na jej bedrá, aby sa nepohla. Uhryznutie stále krvácalo, krv sa nezrážala tak ako mala a to Deanovi vyhovovalo, pretože ranu nemusel ešte narezať a stratiť tak oveľa viac času. Keď svoje ústa prikladal k jej pokožke snažil sa odosobniť, myslieť na samé praktické zdravotnícke veci. Tessina pokožka pod jeho jazykom bola horúca a chutila po pote a horkastom jede. Bol tak blízko, že dokonca zachytil slabú vôňu jej tela. Vysal z rany prvú várku otrávenej krvi a keď ju vypľúval o svoj chrup alebo zdravie sa nijako neobával. Každý vojak pred nástupom do leteckých zložiek musel prejsť dôkladnou prehliadkou. Znovu sa sklonil a znovu začal vysávať jed. Vedel, že tam sa jeho práca neskončí, že bude musieť nájsť nejaké bylinky, ktoré Tesse pomôžu vyliečiť sa z horúčky, ale keď sa vystrel a opäť sa chystal k ďalšiemu prisatiu, začul úder a potom sa mu zatmilo pred očami. V bezvedomí padol krížom na Tessu.

Dva páry rúk chytili mužské telo a dosť neopatrne ho odhodili nabok. Potom sa jeden z neznámych zohol, takže na Tessinu tvár dopadol tieň. Skúmal ju dlho a pozorne na čo vydal rozkaz v zvláštnej reči ak jednému tieňu sa pridali dva ďalšie.

Dryna sedela na udupanej zemi pred chatrčou, ktorá patrila jej starej mame a plietla lano. Ostré hrany listov ju už nerezali, pretože za dlhé roky práce sa jej na bruškách prstov vytvorila hrubá koža. Čas si krátila pohmkávaním melódie, ktorú počula v to ráno od Kiara a okamžite sa jej zapáčila. Bola trochu náročná, ale znela smutno a úprimne. To sa Dryne páčilo rovnako ako Kiar, pretože ho v tej melódii dokázala nájsť.
V podobných myšlienkach by možno zotrvala oveľa dlhšie, ale vyrušila ju vzrušená vrava. Ako náklazlivá choroba sa šírila celým táborom až k nej, takže odložila pletenie lana a rozhodla sa zistiť jej príčinu. A potom v zhluku lovcov, ktorí sa vrátili z pralesa rozpoznala známu tvár. Srdce sa jej rozbúchalo. Netušila, že dnes lov pripadol na Reovu skupinu. Dryna sa pretlačil hlúčikom smejúcich sa žien a pohľadom sledovala Kiara, ktorému sa na jednom ramene hompáľala hlava mŕtvej srny a na druhom hlava nejakej neznámej ženy. Takú Dryna ešte v živote nevidela. Zvedavosť ju priviedla bližšie, natiahla ruku a odhrnula tej nešťastnici z tváre husté pramene zlatých vlasov. So zvláštnou úľavou poznala, že ešte žije.
"Bude potrebovať tvoju pomoc," prehovoril Kiar tak ticho, že ho počula len ona. Nesmelo prikývla a neodvažovala sa pozrieť mu do očí. Určite by si z nich prečítal pravdu.
"Odnes ju k mojej onisame, postarám sa o ňu." Potom Dryna zodvihla hlavu a všimla si ešte ďalšiu neznámu tvár. "Čo s ním?"
Kiar sa idúcky obzrel cez plece a so zmrašteným obočím si znechutene odpľul. "O toho sa postaráme my."

*Tessa už bola ponorená do vlastného sveta, v ktorom Dean neexistoval, pretože ho nahradil skutočný Cass, od ktorého sa líšil, no predsa bol vytvorený podľa neho. Zmätená v točiacom sa svete jej zmena oči odrazu nepripadala vôbec divná, akoby boli vlasy väčším problémom.* Mám rada tvoje vlasy. *Vyšlo z nej a ruku malátne natiahla smerom k nemu, no na hlavu mu aj tak nedosiahla a ani nevládala robiť také úkony. Skončila teda vedľa jej tela, z ktorého sa vydral chichot, keď jej dával dole nohavice.* Skoro ako na tej lúke...*Zablabotala si, vôbec nič nechápajúc správne, ešte sa aj pohmýriac ako jej bolo umožnené, keď sa dotkol perami jej vnútornej strany stehna. Ona si to vysvetľovala o dosť inak, než v to v skutočnosti bolo.* Nepreskočil si...*Nedopovedala vetu a jeho telo sa ocitlo na nej. Vydral sa z nej opäť chichot, len sa nahla trochu k nemu, akoby sa o neho chcela obtrieť nosom. To sa jej nepodarilo, pretože bol odtiahnutý a ona si až vtedy všimla nejakú osobu navyše.* Vyrušujete. *Vyšlo z nej len s ďalším chichotom, no potom sa jej oči zavreli. Bola pri vedomí, aspoň sčasu na čas, niekedy prepadla do bezvedomia, inokedy sa prebrala, vydala nejasný zvuk či povedala niečo rovnako zmätené ako Deanovi o kolotočoch a potom sa zase ponorila do prázdnoty. Znovu sa prebrala až na ruch okolo, hlava sa jej hompáľala a ona len zelenými očami vnímala rozmazaný svet okolo. Cítila že jej niekto odhrnul vlasy, no podvedome vycítila že to nebol jej Cass. Ich slová jej nič nehovorili, nevládala sa ani vzpeirať a ani nevidela dôvod vzpierať sa, stále bola príliš mimo, ako taká handrová bábika v niečích rukách.* To je srnka? *Hlava otočená smerom k hlave srnky, do nosa jej udieral pach krvi a nerobilo jej to dobre nažalúdok. Normálne by asi len pokrčila čelom, no teraz to bolo o inom. Držal ju v neprirodzenej polohe pre žalúdok, stále bola omámená z jedu a jej žalúdku sa nepáčil pach krvi.* Mali by ste ma položiť, vraciam zásadne len na Cassa. *Zaštebotala vesleým hlasom, akoby to boli jej najepší kamaráti. Cítila sa ako opitá, poriadne opitá.*

*Dryna pod chvíľou obracala tvár k zlatovlasej žene, ale nerozumela nič z jej slov. Iba podľa mimiky a tónu hlasu si dovoľovala odhadnúť nakoľko sa u nej stupňuje horúčka a pretože sa vôbec nebála, vyzeralo to s ňou naozaj zle. Inak by na Kiarových pleciach neležala tak pokojne, ale pokúsila sa aspoň brániť. Aj keď pohľad na vysokého svalanatého Kiara bral naozaj dych, takže aj Drina na okamih predsa len zapochybovala.
Kráčala dva kroky napred, takže v dostatočnom predstihu stihla otvoriť dvere na chatrči, ktorá patrila jej starej mame a zaviedla Kiara k lôžku v strede miestnosti. Bola to len obyčajná rohož pospletaná zo širokolistých stebiel trávy, ale všade naokolo vládol poriadok a čistota. Preto sa Kiar ešte na prahu zarazil a úchytkom pozrel na svoj úlovok, ktorému z hrdla stále kvapkala krv.
Dryna už kľačala vedľa rohože a z drevenej ozdobnej skrinky vyťahovala plátené vrecúška. Iba po chvíli sa zarazila a obzrela cez plece na lovca, ktorý teraz prestupoval z nohy na nohu, neistý ako mladík, ktorý sa po prvý rozhoduje, čo má urobiť. Bolo očividné, že má pred domom jej starej mamy rešpekt. Veď kto by ju aj nemal, pomyslela si Dryna a s ľahkosťou vyskočila na nohy.
„To je v poriadku. Nie je to ďaleko, odnesiem ju.“ Podišla bližšie, vzala jednu ženinu ruku a prehodila si ju cez plecia, aby ju mohla lepšie podoprieť. Kiar sa zohol a pomáhal jej ako mohol no jednou rukou stále pridržiaval srnu, ktorá sa mu na ramene nebezpečne posunula do strany. Akonáhle mala Drina celú váhu ženy na sebe, lovec si odkašľal a pohľad mu pritiahlo svetlo plynúce zvonku. Rýchlo sa ospravedlnil, rovnako ako vždy, keď sa mu zdalo, že je nadbytočný a odišiel. To bolestné pichnutie pri srdci sa znovu zopakovalo, ktovie, možno bola Dryna naozaj chorá, pretože v poslednom čase sa jej to stávalo dosť často. No na podrobnejšie úvahy nebol čas. Odtrhla pohľad od širokoplecej lovcovej postavy a zahľadela sa na profil ženinej tváre, ktorý bol teraz tak blízko, že dokonca cítila aj slabú vôňu jej vlasov.
„Nestoj tam len tak a prines ju!“
Rázny hlas prichádzal z opačného konca miestnosti, kde spoza závesu vykúkala stará zvraštená tvár. Nikto nevedel koľko má onisama rokov, ale Dryna raz počula niekoho žartovať, že jej stará mama v skutočnosti prežila už niekoľko generácií. Posledné mesiace ju však bolesť kĺbov upútala na lôžko, a tak väčšinu dňa strávila v chatrči. Prinútila Drynu preniesť jej posteľ do otvorenej časti chatrče, aby na ňu mohla vždy dozerať, keď niekoho ošetrovala. Sklovité oči starej ženy sa neustále leskli akoby plávali v slzách, ale ak aj nejaká tá kvapka vyhŕkla na jej líce okamžite si ju zotierala opakom dlane. Šírila okolo seba takú silnú auru odhodlania a pevnej vôle, že Drynu ani len nenapadlo, aby jej pri ošetrovaní v niečom odporovala, aj keď sa mnohým veciam už naučila a pri iných dokonca sama prichádzala na odlišný spôsob liečenia. Preniesla preto zlatovlasú ženu doprostred miestnosti , opatrne ju uložila na rohož tak, aby si neudrela hlavu a potom ju začala vyzliekať. Podľa uvoľneného viazania na nohaviciach poznala, že by mala začať práve tam.
„Ako to vyzerá?“ zasýpala onisama spoza svojho závesu a vidieť jej boli len bledomodré uslzené oči. Hlas sa jej ani trochu nezachvel a keby ju Dryna nepoznala mohla by si myslieť, že sa rozpráva s niekým oveľa mladším. Napríklad aj so svojou matkou.
„Poštípala ju darakata, ale jed už niekto vysal.“
„Tak potom vieš, čo máš robiť.“ Po tých slovách sa záves oddeľujúci onisaminu posteľ zhrnul na miesto a Drynine oči padli na tvár mladej ženy. Znovu si vybavila jej hlas a keď sa nad ním dlhšie zamyslela tak reč, ktorou hovorila nebola až taká cudzia. Iba znela zvláštne melodicky akoby slová nerozprávala, ale spievala ich.
„Postarám sa o teba, nemusíš mať strach.“ Povedala z nejakého dôvodu, ktorý mal možno upokojiť viac ju ako zlatovlasú ženu.*

*Uvedomovala si ruch okolo seba, no na zamyslenie sa, čo sa to okolo nej deje nemala dosť síl ani sústredenia. Naozaj by sa to dalo prirovnať opilosti, takej, po ktorej sú určité miesta len čierne bez kúsku spomienok, kedy človek o sebe sčasti vie a ešte z väčšej časti mu je všetko vtipnejšie, bezstarostnejšie a všetko je jednoduchšie. V takom stave neexistoval strach, aspoň kým sa do mysle nevkradlo aspoň trochu zdravého rozumu. A ten zatiaľ okolo Tessy nešiel a ona ho ani nehľadala.* No ty si ale gentlaman, nechať to na ženu! *Vyšlo z nej prskavo, no aj prskavý tón vyznieval v tejto podobe veselo.* Mala by si si ho lepšie vychovať.*Zachichotala sa a aj keď jej chcela pomôcť, jej nohy boli skoro ako gumené, len ich nejako preplietala. Žalúdok v prirodzenej polohe a nepokrčenom stave, keď sa naň nič netlačilo sa tiež uvoľnil a jej zostalo lepšie, takže to bol ďalší dôvod na úsmev. To ako sa ocitla na lôžku jej nejako ušlo, na chvíľu stratila svoju myseľ na iných miestach, prebrala sa až na hlasy a zase oči otvorila, hmla okolo nej bola o niečo menšia, aj svet sa už tak netočil, len keď chcela prudšie pohnúť hlavou. Jed v jej tele nebol, len jeho pozostatky ešte robili šarapatu.* Žije vám tu riadne hlúpa háveď vieš o tom? *Jej hlas neznel vážne, bolo cítiť že si stále tára len tak scety, aj keď práve táto poznámka tak úplne z cesty nebola.* Som nevedela že priťahujem aj ženy...musím ťa sklamať ale toto nepôjde...*Pohla aj rukami, no len tak nepatrne nimi záporne kývala, stále sa smejúc.* Kde je vlastne Cass? Či Dean? *Odrazu sa zarazila, akoby pátrala v hlave po nejakých súvislostiach a vodítkach, ktoré jej však unikali a ona nevedela čo sa to robí.*

*Dryna musela vynakladať veľké sústredenie na to, aby v ženinom spevavom akcente dokázala rozoznať jednotlivé slová. Zo začiatku ju to plietlo, ale čím viac slov od nej počula, tým si bola istejšia, že jej naozaj rozumie. A tak zo zaspievaných hlások: totoooneee pojdeee kdeeejeee Cassss Deeeaaan začala rozumieť skutočný kontext. Pochopila, že si žena robí starosti, aj keď tým zvláštnym omámeným spôsobom, pretože do tábora prišla len s jedným mužom. Bol to ten Cass alebo Dean? To nevedela, ale neskôr bude musieť povedať lovcom, že v lese sa ukrýva ešte jeden cudzinec.* Lež pokojne, tu ti nikto neublíži a na zvyšok bude čas neskôr.* prihovorila sa jej a potom otvorila vrecúško naplnené bylinkami. Siahla dovnútra a potom si celú hrsť usušených lístkov vložila do úst. Dôkladne ich požula a keď lístky zmäkli vypľula si ich do dlane. Zelená polotuhá hmota nevyzerala navonok nijako vábne, ale mala svoje liečivé účinky. Dryna chcela žene vysvetliť, čo s ňou robí, aby sa nebála, ale predtým by najradšej poznala jej meno. Takto to bola len cudzinka, jedna veľká neznáma, ktorá sa objavila akoby odnikiaľ.* Ako sa voláš?* Vedela, že by jej mala dať pokoj, ale jednoducho to potrebovala vedieť. očami prešla po ženinej tvári späť k rane akoby sa za svoju otázku zahanbila a prstami zobrala z dlane kúsok mazľavej hmoty, aby ju naniesla na postihnuté miesto.* Vieš veľa takých ako si ty tu nevidíme. Nikto z našich ľudí nemá takú farbu vlasov ako máš ty.* Naďalej si ticho šepkala akoby len sama pre seba potrebovala dať myšlienkam nejaký smer.*

*Z veselého smiechu sa vyplavovala na povrch zmätenosť, pretože jej myseľ sa chcela vrátiť tam kde mala byť, teraz keď jej krvou neputoval jed, len jeho pozostatky. V hlave však mala akosi zvláštne a preto sa jej ťažko sústreďovalo na nejakú myšlienku viac ako pár krátkych chvíľ, preto len zmätene očami švihala zo strany na stranu, hľadajúc...tam si nebola istá koho hľadá. Hľadala Cassa, aspoň si to najprv myslela, no jej myseľ ju odrazu presviedčala, že to nebol Cass, ale muž s kratučkými vlasmi, jeho tvárou, no inými očami, Dean. Pomrvila sa, vôbec ju netrápilo čo neznáma žena robila, aj keby ju chcela v tej chvíli naporcovať, moc by sa nebránimla, skôr by to nejako podivne komentovala. Keď zaregistrovala že hlasom sa prihovára jej, snažila sa oči nechať na nej a sústrediť sa, chvíľu trvalo než jej význam slov došiel, aj keď to možno ani nebolo jedom. Jej slová zneli inak, aj keď napokon patrili spoločnému jazyku.* Tessa. Som Tessa. *Vyšlo z nej a ona sa pomrvila s ťažkým povzdychom. Za iných okolností by sa hneď spýtala na to jej, no teraz ju to nenapadlo a nevedela sa ani úplne sústrediť na logický rozhovor.* Ževraj skôr či neskôr vyhynieme, aj keď u nás to nie je nič také výnimočné. *Odvetila jej mrmlavo a potom zavrela oči, akoby si chcela utriediť svoj svet. Netrvalo to dlho a znovu mala oči otvrené, nevedela len tak ležať.* Sme zajatci alebo ranení? *Niežeby v tej chvíli odpoveď zmenila jej správanie. Zjavne by ju bola schopná pobaviť taká či onaká odpoveď. Len jej prišlo príhodné spýtať sa na to.* Kto si?

Simulátor

Dean

*Všade bola tma a len veľmi pomaly sa do jej stredu začalo zakrádať svetlo. Pohol viečkami, ktoré boli také ťažké, že ho stálo istú námahu, kým oči otvoril úplne, ale aj tak ich zase rýchlo zavrel a zmraštil tvár do bolestnej grimasy. Množstvo svetla bolo odrazu neznesiteľné, akoby mu priamo do tváre svietili reflektormi, takže si chvíľu nebol istý či sa nachádza vo vypočúvacej miestnosti alebo leží na zemi niekde pod stromami a priamo nad sebou má žeravé slnko. Potom sa prebrali aj jeho ostatné zmysli, takže si celkom zreteľne uvedomoval zemitý pach vlhkej pôdy, ktorá sa mu priamo ústach miešala s kovovou pachuťou krvi. Rozkašľal sa a spolu s krvavými slinami vypľul aj časť zubu, ktorý sa mu po údere do hlavy odlomil. Počkať! Úder do hlavy! Už si spomínal. Žena v jeho stíhačke, Tessa, nehoda, planéta, dve bodky na lokátore - jedna červená a druhá zelená, k tej sa mali dostať, aby ich našla záchranná loď, uhryznutie hmyzom a... tma. Všade okolo seba počul praskanie vetvičiek a nezreteľný mrmot. Pomaly zodvihol hlavu a pohľadom sa stretol s tvárou muža, ktorý už na prvý pohľad vyzeral ako divoch. Podľa sebaistého spávania a podľa toho, ako ho bez zaváhania znovu udrel päsťou do tváre, poznal, že je to miestny vodca. Tento deň sa asi nikdy neskončí, pomyslel si Dean a vypľúvajúc nové chuchvalce krvi sa opäť zviechal zo zeme.
"Priznaj sa cudzinec! Patríš k nim? Kto si?"
Mužove slová mali zvláštnu ťahavú melódiu, ktorej bolo ťažké rozumieť. Napriek tomu si bol Dean istý jeho otázkami.
"Dedo Mráz, idiot, ale darčeky tento rok nečakaj." Nenapadlo mu nič lepšie ako zasmiať sa, vlastne sa skôr zachechtal a to zrejme nemal robiť, pretože tentoraz dostal úder priamo do zraneného ramena. Bolesť bola tak prekvapivo silná, že mu na okamih vyrazila dych.
"Kto si?" ozvalo sa znovu a tentoraz sa pri vodcovi objavili aj ďalší muži. Ani jeden z nich sa netváril priateľsky a všetci mali v rukách dlhé oštepy, ktorých hroty mierili priamo na neho. Zrejme bolo načase dávať si väčší pozor na ústa.
"Volám sa Dean Darcs a som veliteľ letky na prieskumnej lodi. Mali sme nehodu. Havarovali sme." Dean pretláčal jednotlivé slová cez zovreté zuby a nemohla za to ani tak bolesť ako skôr hnev. Nemal poruke žiadnu zbraň, ktorou by sa mohol brániť.Vzali mu všetko, ešte aj lokátor a nikde neblízku nevidel Tessu."Kde je žena, ktorá bola so mnou?"
Vodca na neho upieral dlhý skúmavý pohľad. Očividne v duchu uvažoval či mu má veriť alebo len nepochopil význam jednotlivých slov. Dean si nemohol byť istý či títo divosi vôbec niekedy počuli o hviezdnych lodiach a veliacich dôstojníkoch alebo stále verili, že slnko na oblohe je len obrovský žiarivý uhlík. Bolo však zrejmé, že sa niečo zmenilo. Muž mu aspoň odpovedal.
"Bude v poriadku, Dryna sa o ňu postará."
"Chcel by som ju vidieť," odvetil Dean a opätoval mužovi priamy pohľad. "Je to moja žena..."

Dryna dokončila svoju prácu s bylinkami a obviazala Tesse stehno najlepšie ako vedela. Onisama by bola určite spokojná. Až taká spokojná by však zrejme nebola s Dryninou odpoveďou. * Volám sa Dryna. Moji ľudia ťa našli počas lovu a priviedli sem ešte s jedným mužom. Teraz si v bezpečí, bolo by horšie keby vás našli Otrokári, ale my takí nie sme. Pomáhame.* Vedela, že by mala byť ticho, ale niečo v ženinom správaní ju presvedčilo, že aj tak si veľa vecí nebude neskôr pamätať. Potrvá ešte nejaký čas, kým horúčka ustúpi. Zodvihla ruku a chladnými prstami pohladila Tessu po čele. Po rozume jej behal len Kiar a ten druhý cudzinec. Netušila, čo s ním muži urobia, ale nemusela to zranenej vešať na nos. Preto klamala.*

*Nevedela kam sa presne dívať. Či na ženu ktorá sa o ňu nateraz starala, alebo po svojom okolí. Hlava sa jej ešte neraz zatočila a nie všetko videla úplne ostro, no aspoň hlava sa jej snažila vrátiť do normálu. Na myšlienky sa jej však stále priťažko sústreďovalo, aj keď sa snažila slová ženy, Dryny zapamätať. Vnímala ju však len spolovice, druhá polovica skôr podveodme ako cielene jednoducho obzerala okolie. Bolo to možno výcvikom na Thanatose keď bola Jesson, preskúmať okolie na neskorší prípadný únik, aj keď to si teraz sama neuvedmovala. Oči jej jednoducho skákali z miesta na miesto, z miesta na ženu.* Aha...Dean mi to asi hovoril....neviem...*Zdalo sa jej že jej Dean hovoril o otrokároch niečo, no ruku do ohňa by za to nedávala. Snažila sa spomenúť a vybaviť si ich haváriu, no bolo to rozmazané ako niektoré predmety.* Pomaháte? *Oneskorene zareagovala na to jedno slovíčko.* Potrebujeme sa vrátiť domov, spadli sme tu...*Vyšlo z nej veľmi, ale naozaj veľmi stručné vyjasnenei.* Kde je muž čo bol so mnou?

Dryna 


*Otázka, ktorú Tessa položila ako poslednú bola pre Drynu naozaj ťažkým orieškom. Netušila, čo by jej mala povedať. Pravdu? Že ani ona sama netušila, čo Kiar urobil alebo sa ešte len hodlal urobiť jej spoločníkovi? Alebo ju mala odbiť jednoduchou vetou o tom, že všetko bude v poriadku? Možno sa zatvárila trochu neisto a vyhýbavo, ale od odpovede ju našťastie ušetril sám Kiar. Jeho vysoká postava sa zjavila vo výklenku a zabrala takmer celý priestor vchodu do onisaminho domca. Vrhol na Drynu rýchly pohľad, akoby si pýtal dovolenie a keď ona, trochu červená v tvári prikývla, vstúpil dnu. Nebol sám. Z ním išli ešte ďalší dvaja muži a medzi sebou viedli cudzinca. Hlavu mal zvesenú, z rozrazenej pery mu kvapla krv a nezdalo sa, že by mal chuť brániť sa, keď ho muži pustili doprostred miestnosti ako vrece zrna. Drynina výchove jej velila, aby okamžite vstala a pokúsila sa tomu chudákovi pomôcť, ale Kiar ju chytil za plece a nedovolil jej prejsť. Namiesto toho sa pozrel dolu na Tessu a pokojne sa jej prihovoril. 
"Tento muž tvrdí, že obaja patríte k hviezdnej flotile. Povedz pravdu, žena, si s ním zo svojej vlastnej vôle alebo ťa prinútil násilím a patrí k Otrokárom. Nemusíš sa báť o svoju bezpečnosť."
Po tom obvinení sa z miesta, kde ležal cudzinec, ozval zvláštny zvuk. Dryne pripomínal tlmený smiech, preto len s údivom na muža vytreštila oči. Nikdy predtým nestretla niekoho, kto by sa aj tvárou v tvár takému vážnemu obvineniu dokázal zabávať.*

*Ten vyhýbavý pohľad si všimla a premkla ju obava, čo to asi znamenalo. Dean bol síce len jedna postava, nereálna postava, no podobnosť s Cassom bola príliš okatá a tiež, nechcela tam ostať sama. S ním aspoň vedela kadiaľ sa uberať príbehom ktorý jej simulátor naplánoval a mala aspoň spoločnosť. Našťastie odpoveď prišla sama, aj keď nie práve v stave akom by ho chcela vidieť.* Dean...*Prekvapene sa pohla smerom k nemu, viditeľne sa s ním pohrali pekne. Nedbajúc na to či zastaví muž i ju, rozhodla sa dostať k Deanovi a pozrieť sa ako na tom je. Ako si k nemu ale kľakla a opatrne položila ruku na jeho plece, prekvapene pozrela na muža, čo sa jej to pýta. Ešte stále bola značne mimo, našťastie dokázala myšlienky aspoň správne rozdeliť.*Nepatrí k otrokárom. *Odvetila mu a náhle sa zasmiala, čo bol prejav rozhorúčeného tela.* Síce mi rozdáva príkazov až až, ale je to nateraz môj...šéf...? No niečo také...veliteľ dajme tomu...niežeby som počúvala...*Mykla ramenami akoby nič a potom sa znovu pozrela na muža.* Nechceli sme sem ísť, ale tie šutre vo vesmíre nás donútili...