Planéta Altra

Kirana

Zaspala skôr než sa jej telo vôbec dotklo postele. Síce čakala, že výčitky ju budú prenasledovať aj v spánku, no opak bol pravdou. Po zbytok noci sa neobjavil žiaden sen a konečne jej bolo dožičené plnohodnotného spánku.

Prebrala sa a chvíľu zamyslene pozorovala strop. Nebola si v poloprebratom stave nejak stopercentne istá, či to čo sa udialo včera sa aj naozaj stalo. Jeden pohľad na stôl, kde ešte stále ležali poháre a druhý na ruku, ktorá bola obviazaná stvrdnutým obväzom, ktorý si po včerajšom kúpaní v jazere nevymenila ju uistil, že to sen nebol v žiadnom prípade. Pokožka pod obväzom ju svrbela. Poškriabala sa a vrhla pohľad na zobúdzajúcu sa krajinou za oknom. Veľmi rada by si ešte poležala, predsa len, spala pár hodín no vedela, že ju dnes čaká veľa práce.
No i tak si sobecky dopriala ešte 5 minút, z ktorých však využila len polovicu, lebo niekde v tej polovici sa zrazu od dverí ozval hrozný hluk.
Najprv len zvraštila čelo no pri myšlienke, že nevie kde sa henten zložil a či možno práve to nie je dôvodom hluku vyskočila ako strunka a rozbehla sa k dverám.
Čiastočne jej odlahlo keď ho videla ležať na zemi na svojom provizórnom lôžku, no to ešte neriešilo tú histerickú ženu pri dverách. Možno sa niekto zranil.
Bosá ho opatrne poprekračovala a už za behu divo gestikulovala aby sa šiel skryť. Zastala chrbtom pri dverách a pokračovala. Nemôže otvoriť kým tam bude. To je mu hádam jasné.

Aben



Netušil čo sa deje, v momente asi sekundu nerozumel ani tomu kde sa nachádzal, nieto aby tušil čo spôsobilo hurhaj za dverami. Pozviechal sa z deky a dvihol k nej obočie, akoby ona mohla tušiť čo sa to tam stalo. Komu to tak šibe, že skoro ráno trieska na dvere. Dával si však načal. Venoval jej lenivý úsmev, dlho si zívol, poriadne sa natiahol a pomaličky, krútiac pritom zadkom sa odšuchtal do izby. Pozorne za sebou zatvoril dvere, no oprel sa o ne. Za prvé, aby tam nikto nemohol vojsť, za druhé, aby lepšie počul od dverí čo sa tam deje. Žena naliehavo stále búchala päsťou do dverí a čosi splašene rapotala, niečo ako Kirana otvor, neuveríš čo sa stalo, toto musíš počuť, kde si, pohni tým zadkom, a iné oslovenia, ktoré sa mu strácali a on ich ani trochu nepočul.
Dnes sa však cítil ďaleko lepšie, rebrá stále boleli, to bolo nad slnko jasné, ale vonkajšie zranenia už nevyzerali tak hrozivo ako predtým, ani tá ruka už nebola tak zlá, aj keď stále štípala a pokožka na nej ho ťažko ťahala. Dalo sa to vydržať. Ďaleko viac, ako je zdravie, ho zaujímalo kto a čo chce Kirane.

Kirana

Aj napriek včerajším výčitkám mala sto chutí ho do tej vrtiacej rite kopnúť. No zdržala sa akýchkoľvek prejavov a otočila sa mu chrbtom. Len ukradomky pozrela, či už zaliezol a zhlboka sa nadýchla.
Prudko otvorila dvere nech to aspoň trocha vyzerá, že práve vyletela z postele a vôbec sa nesažila ešte dobrých 5 minút odpratať jedného Arathi z podlahy svojej kuchyne. V hlave jej táto myšlienka znela fakt bizardne.
"Horí? Niekto umiera, zranený, povodeň," zmätene pozerala na ženu a jej hlas bol ospalý. To nehrala.
Žena však prudko zavrtela hlavou.
"Bože to je také hrozné, nevieš si to ani predstaviť, jeho žena sa úplne zrútila, nebolo mu pomoci," rapkala jedno cez druhé neuveriteľnou rýchlosťou.
Taká typická dedinská klebetnica. Určite bola len rada, že sa môže s niekým podeliť o šokujúcu novinu. Ale prekvapilo ju, že zašla až za ňou. Hlavne o takejto hodine.
"Kto? Koho žena? Čo sa stalo? Bože ženská spomal a hovor k veci!" rozospatým podráždeným hlasom prehovorila k žene, ktorá sa na chvíľu zatvárila urazene, že nechce počuť všetky "dôležité" okolnosti, ktoré sa okolo udalosti zvíjali ako nepodstatná omáčka.
"Ráno našli Manora. Za dedinou. Spoznali ho len vďaka kusom oblečenia! Bol v nehoráznom stave!" znova sa rozrapkala.
"Čo?" vydralo sa z nej. Nie žeby nechápala, len jej tie slová zatiaľ nedávali zmysel.
Žena zagúlala očami akoby nechápala, čo je na tom na nepochopenie.
"Ráno našli Manorove telo za dedinou, úplne dotrhané. Bol to minimálne medveď! Aspoň tak tvrdili chlapi. Podľa mňa zlatko by si mala zvážiť presťahovanie do dediny. Nemyslím si, že tu si ktovieako v bezpečí." Možno je to nejaká rečová choroba, vždy odbočiť od podstatných informácií.
Pomaly sa jej všetky jej slová začali dostávať do mozgu.
"Manor?" znova z nej vyšlo akoby nechápala.
"Áno, áno, veď som to práve povedala! Ach bože bože. Ale ako vravím, tu nie si moc v bezpečí. Niekde sa šušká, že by to mohlo mať niečo s tou ľodou. Nevedno kedy to vôbec odpracú. Ale typujem, že skôr priletia pre svoju padnutú lodičku akoby nám mali pomôcť, kebyže sa niečo stane..." Keby nebola zaujatá vlastnými myšlienkami, možno by vyjadrila obdiv nad ženinou schopnosťou počas pár sekúnd vystriedať jedným dychom viac tém.
"No každopádne mi prišlo vhodné aby si to vedela. To zviera určite prišlo z lesov a ty si tu tak riade na muške! Dobre teda, ja pobežím späť do dediny, možno tam už na niečo prišli. A chúďa jeho žena potrebuje spoločnosť..." Povedala ešte pár dôvodov na odchod než sa otočila a naozaj odišla s rýchlim pozdravom. Ona jej ledabolo mávla a zavrela za ňou dvere. Pomaly prešla ku kuchynskému stolu a sadla si na stoličku, ktorá bola otočená k dverám izby. Lakte oprela o stôl a prstami si vošla do vlasov, upriamiac pohľad na dvere. Bola to taká zmeska emócií, ktoré sa odrážali v jej očiach. Prešlo asi pár minút kedy sa jej v hlave vystriedalo množstvo rozhovorov samej so sebou. V niektorých samú seba presviedčala, že to bol naozaj len medveď. Ale všetko sa jej zdalo až moc jasné na to aby tomu uverila. Možno mu ale naozaj krivdí. Zhlboka sa nadýchla a rukami vyšla zo svojich vlasov, prejdúc si nimi po tvári. Následne skončili na stehnách.
"Ideme pokračovať s tým jeleňom?"
Netušila čo iné povedať. Mala nabehnúť do izby a začať po ňom kričať, či vyzvedať? Obviňovať ho za niečo čo možno nespravil i keď jej vnútorný pocit nahováral, že je to až moc jednoznačné...?
Vlastne...vlastne by na to nemala ani najmenšie právo. Nemá dôvod jej nič vysvetlovať. Môže byť len rada, že žije. A čím menej bude vedieť tým dlhšie si určite požije. Čo jej znova pripomenulo, že nepozná ani jeho meno.

Aben



Mlčky načúval a jeho tvár bola úplne ľahostajná voči tomu čo sa udialo. Akoby počúval správy o počasí, ktoré sa nemalo meniť a nebolo ani zlé, ani dobré. Jednoducho bol mŕtvy. O jedného darebáka menej. Záležalo niekomu na tom? Ale očividne áno, keď počul, že sa jeho žena zosypala. Možno preto, že ostala na všetko sama a teraz bolo na nej postarať sa o dom a všetko okolo toho. Netušil ako vyspelá je osada, ku ktorej sa Kirana hlásila, takže netušil ako to tam majú zabehnuté. Ale mohla tá žena plakať len preto, že by ho mohla azda milovať? Takého protivného chlapa? A drzého? Zdalo sa mu to čudné. A nepravdepodobné, ale už si zvykol, že také presne boli ženy. Ani by ho neprekvapilo, keby spomínaný, už mŕtvy, bil svoju ženu a ona aj tak ronila krokodílie slzy za jeho stratou.
Cynicky si odfrkol a div si neodpľul na zem. Bolo to odporné a jediné, ktoré by sa mali liečiť boli ženy. Už dávno to tvrdil.
V dome nastalo ticho, čo značilo, že tá čo sa nevedela vypnúť konečne odišla a Kirana osamela. Stále však otáľal. Bolo nad slnko jasné, že ho vyhodí z domu a ak nie, radšej sa sám poberie preč. Nebude škodiť niekde, kde mu zaiste nebudú veriť ani len nos medzi očami. A on si bol veru istý, že sa tak stane v momente len čo otvorí dvere. Prešiel sa po izbe hore-dolu a zamyslel sa. Kirana bola ako všetky ostatné ženy. Bolo len otázkou času kedy na neho vyletí a prinajlepšom ho začne iba mlátiť. Tá predstava ho vskutku pobavila, ale teraz nebol čas na smiech. Rozhodne nie. Niečo mu napadlo, načo si sám súhlasne pokýval hlavou.. Potom mu zas napadlo niečo ďalšie, ale to rýchlo zamietol.
„Tak sa jej zbav a bude pokoj. Zabiješ ju, nikto to tak skoro nezistí a keď áno, ty budeš už bezpečne v meste a im ani len nenapadne, že si to bol ty.“ Navrhol Kyrios zmierlivým tónom dávajúc mu adekvátne riešenie celej zapeklitej situácie. Áno, bolo to jedno z riešení, ale Aben to takto nechcel.
„Zaiste.. Zabijeme ju po tom, čo nám možno zachránila život.“ Oponoval.
„Vôbec sme na tom neboli tak zle.“
„To ja viem, ale snažila sa...“ Kyrios by bol ešte niečo nepekné dodal, ale Aben ho celkom vytlačil z mysle. Mal dôležitejšie veci na práci ako uvažovanie nad tým, či by nebola výhodnejšia pre nich vražda. Áno, zabili a nie raz. Boli z vysokej časti ich bytostí práve vrahmi, ale toto bolo celkom iné. Ako už povedal, ona sa pokúsila zachrániť im život. Nemohla tušiť, že by to vykrívali aj bez jej pomoci. Snažila sa. A nech bol akýkoľvek sviniar, a to veruže on bol, nemohol sa zachovať tak.
Napokon sa rozhodol. Otvoril dvere a s ľadovým výrazom na tvári sa postavil do priestoru zárubne. Takmer celý ho vyplnil. Pohľadom sa díval na ňu, takmer ju prepaľoval a jeho oči ju vyzývali. Priam kričali si o to, aby zareagovala. Nebol nahnevaný, ale jeho jedinou obranou zväčša býval útok, preto takto mlčky ani dlho nevydržal a o chvíľu na ňu agresívne vyštekol:
„No tak to povedz! Obviň ma, začni po mne kričať, že to som nemal a Manor bol len muž a nemal právo umrieť takou hroznou smrťou. Začni už kričať po mne, že som vrah, lebo to aj som, no tak začni... ZAČNI!“ Slová na ňu nekričal, rinuli sa z neho celkom pomaly, no ten tón, aký použil bol dosť odmeraný a príkry, nato aby mohla pochopiť, že si bol istý tým čo si myslela – že je vrahom a zabil Manora.

Kirana

"A načo..." Jemne pri tých slovách pokrútila hlavou akoby naozaj nepobadala ten dôvod prečo má naňho kričať. Vlastne ho ani naozaj nemá. Pomohlo by to vôbec niečomu? Nie. Ani zamak.
Manora predsa ani poriadne nepoznala, rovnako ako väčšinu dedinčanov pokiaľ ich dlhodobo neliečila. Len mu sem tam niečo predala na trhu a tým to skončilo. Prišlo jej to však mierne nespravodlivé. Mala však vôbec právo rozhodovať čo je a čo nie je spravodlivé? Mal na to väčšie právo než ktokoľvek iný. Aj keď si možno vybral zlý cieľ.
Tak či ona, kričať sa jej nechcelo. Netušila čo to bolo za prapodivnú otupelosť čo zaútočila na jej telo no obrala ju o akúkoľvek iskru do hádky. A bola za to celkom vďačná. Nevie si totiž predstaviť koniec takejto hádky.
Pomaly vstala a stále sa úspešne vyhýbala jeho pohľadu. Mlčky prešla k drezu a opláchla si tam tvár studenou vodou aby aspoň troška rozprúdila vo svojom mozgu krv.
"Len," začala sťažka akoby jej rozprávanie robilo problém. Zhlboka vydýchla.
"Len to už prosím nerob," dokončila o niečo energickejšie.
Čo by vlastne proti nemu zmohla? Absolútne nič. Už od prvej chvíle keď otvoril oči ju mohol kedykoľvek zabiť. To, že to nespravil bol len prejav chvíľkovej dobrosrdečnosti alebo ešte nenašiel poriadny dôvod prečo. Vlastne by ho však ani nepotreboval.
Opretá rukami o linku hľadela mĺkvo von oknom a nedokázala sa sústrediť na svoje myšlienky. Potrebovala sa rozhýbať no nijakovsky si nedokázala vybaviť, čo treba skôr.
Za oknom sa ozvalo somárikove nervózne odfrknutie akoby nebodaj cítil tú napätú antmosféru tiež. Jasné, nakŕmiť ho. Ruky mala jaksi nešikovnejšie než inokedy a dokonca aj obyčajná miska sa jej z prstov vyšmykla a spadla na podlahu. No rýchlo ju však zdvihla a nabrala do nej doplna ovsa z vreca za dverami. Cítila sa mierne uvolnenejšie keď opustila priestory zrazu neuveriteľne stiesnenej kuchyne. Potichu sa somárikovi prihovárala ani nevediac čo hovorí a do malého válova pri stene domu mu ovos nasypala. Ihneď k nemu pristúpil a začal ho spokojne chrúmať.
Bolo jej zima na nohy. Stála tam bosá v tráve, neuvedomiac si, že sa vlastne ešte ani neprezlieka z trička na spanie. Nijak však na túto skutočnosť nereagovala a mechanicky hladila somárika po chrbte.

Aben



Vedel to! Až sa mu nebezpečne zalesklo v očiach, keď počul tie jej prosebné slová. Vedel to! Kričal by preto. Až viac zaťal sánky, len aby tam na ňu nezačal revať tak ako v noci. A stál tam mlčky aj keď ho opustila.
„Ja nie som proti tebe, ale všimol si si, že sa ťa bojí?“ Tie slová ho rozčúlili ešte viacej. Päsť si našla svoje miesto a dopadla priamo na stenu, kde zanechala puklinu.
Pokojne, predstierajúc pokoj, vyšiel za ňou a hlboko sa díval nato ako kŕmila toho somára a prihovárala sa mu. Pre ten krátky okamih ho celkom ovládla neha a on si neuvedomil, že sa na ten obraz pred očami usmieval. Nemohol si pomôcť, ale razom jeho hnev poľavil a sám sa divil ako to bolo možné. Prečo vlastne? Iba kvôli tomu, že kŕmila nejaké ušaté zviera? Áno, presne kvôli tomu. No hlavne kvôli tomu AKO.
Vtedy si uvedomil, že nechcel aby sa ho bála. Aj keď ho považovala za bezcitného vraha, nechcel aby sa ho bála. Preto pomaly prešiel celkom k jej chrbtu a položil jej dlane na ramená. Jemne, tak aby jej neublížil, stisol ramená.
„Neboj sa ma, Kirana. Odo mňa ti nič nehrozí.“ Rozprával potichu. Chcel, aby ak sa rozhodne nebáť ho, bolo to jej rozhodnutie a nevnútil jej ho. „Som nebezpečný a ty pociťuješ strach predo mnou právom, ale ja ti nič neurobím. Neublížim ti a pokiaľ tu budem, ochránim ťa. Aj pred sebou samým, len sa ma neboj.“
Neprekážalo mu, že si myslela, že Manora zabil. Pravdu jej zatiaľ nešiel hovoriť. Nerozumela by a ani by mu zaiste neverila. Nemalo to zmysel, ale keď videl že sa v jeho prítomnosti chveje a práve od strachu, nepáčilo sa mu to. Nie, lebo on bol všetko, ale vrah žien nie. A keby jej mal ublížiť, sám by si radšej odhryzol labu ako kojot.
„Viem, že som odporný a nič ti neuľahčujem, som protivný a stále sa hádam, ale taký som...“ Nútila ho k rozprávaniu a vysvetľovaniu, až ho z toho oblievali poty. „Ale napriek všetkému, aj keby na teba vrčím, hulákam čo mi hlasivky stačia, aj keby sa deje neviem čo, to si navždy zapamätaj, neublížim ti. Aj keby ti to do očí poviem.“
Naklonil sa a cez rameno jej pozrel do tváre. „Dobre?“

Kirana

Dalo by sa povedať, že ju pohľad na prežúvajúce zviera upokojil. Somárik sa nijako nechvel a vyzeral celkom spokojne čo sa prenášalo aj na ňu. Zvieratá majú lepší cit pre nebezpečenstvo ako ona. A niekoľkonásobne viac v tejto chvíli. Preto dôverovala somárikovi, ktorý sa tváril, že sa nič nedeje. Zastrihal však ušami keď sa ozvala rana a ju riadne myklo. Rýchlo sa však upokojila a pokračovala v hladení krátkej zvieracej srsti.
Aj keď jeho kroky počula tlmene, cítila jeho pohľad. Telom jej prešla mierna triaška keď ju chytil za plecia no zároveň v tom bolo niečo upokojujúce.
Počúvala jeho slová no neprestala s hladením somára. Musela sa sústrediť aj na niečo iné v tejto nie moc príjemnej situácií. Moc sa jej nepáči k čomu ho jej vlastná zbabelosť dohnala.
Zamyslela sa nad tým čo hovoril. Naozaj to bol strach, ktorý jej spôsobil to otupenie a stratu akejkoľvek chuti na hádku? Bolo to viac než pravdepodobné.
Tie vety jej spôsobovali podivné pocity, ktoré nedokázala zaradiť. Tak sa o to ani nepokúša. Bola tam však aj úzkosť, o ktorej však netušila prečo sa tam nachádza.
Cítila sa ako malé dieťa, ktorému rodičia starostlivo vysvetľujú nejakú vec, ktorú by dieťa malo pochopiť.
Ona sa predsa báť nechcela... No to všetko... Bolo toho veľa. Toľko strachu v priebehu jedného dňa jej telo nikdy necítilo. Najprv pád tej lode, potom neistota z jeho prítomnosti, hádky, dedinčania, strach a v lese zase strach a zdesenie. Toto ráno to nejak zaklincovalo. Nikdy takéto veci riešiť nemusela. Báť sa mohla akurát tak divej zvery, tá však nebola taká vypočítavá a nepredvídatelná ako ľudská bytosť.
Zakryla si rukou tvár aby nevidel slzy, ktoré sa jej tisli do očí. Boli to také slzy rezignácie no nechcela byť za slabošku. Už dosť stačilo, že ju mal za neschopnú histerickú ženskú. Nepotrebovala byť aj ten slaboch, ktorého treba vodiť za ručičku.
Zhlboka sa trhane nadýchla.
"Dobre," preniesla mierne chraplavo cez guču, ktorá sa jej tvorila v hrdle. Prehltla aby zahnala aj slzy a vydýcha.
"A úchylný...Na takú vec by si nemal zabudnúť," ešte ho doplnila, odvážila sa naňho pozrieť a mierne sa krivo usmiala. Najradšej by od týchto neznesitelných pocitov a problémov utiekla čo najďalej, no to nesmela. Bolo by to voči nemu nespravodlivé. Hlavne po tom, k akému výkonu ho dnes ráno dohnala.
"Mala som si to nahrať. Už nikdy niečo také možno počuť nebudem," znova sa pokúsila o žart aby odlahčila túto podivnú atmosféru a neisto sa usmievala skrz lesknúce sa oči.

Aben



Čakal na jej reakciu a uvažoval čo viac mal urobiť, aby ulahodil jej dušičke a ona sa ho nebála. Obyčajne bol rád, keď sa ho ľudia báli, ale nie tí, ktorí sa k nemu zachovali tak dobre a nezištne ako ona. A to bolo na tom celé zvláštne. Urobila mu láskavosť aj keď nemusela. Postarala sa o jeho zranenia. Bolo to vedľajšie, že on si nemyslel, že by ošetrenie potreboval. Nie, na tom teraz nezáležalo. Hlavné bolo, že tak urobila. A chcela mu iba dobre aj keď už vedela, že je Arathi.
„Tvoji ľudia nevedia, že sme tu na požiadanie princa a preto sa správajú hlúpo. Nehrozí ti odo mňa žiadna hrozba. Myslíš, že by nás bol princ povolal keby sme boli nebezpeční?“ Nechcel jej rozprávať o tom ako museli ešte aj po úteku z Altry bojovať a iba pred krátkym časom dokonali posledný boj a vojna bola ukončená. Nič z toho jej nechcel rozprávať.
Našťastie sa rozhodla chopiť jeho slov a nebáť sa ho. Aspoň to chcela skúsiť a on jej čin bral ako veľké plus. Dokonca sa vďaka tomu rozhodol jej slzy prehliadať a pritom nekomentovať ich. Namiesto toho sa mu pery roztiahli do pobaveného, škodoradostného úsmevu a aby jej to celé ešte zľahčil a potvrdil slová o úchylnosti, odstúpil o krok vzad a venoval jej štípanec do zadku.
„Presne tak, ešte aj úchylný,“ nahlas sa zasmial. „A nemýliš sa ani v tom, že už viac takéto slová počuť z mojich úst nebudeš. Dobre si ich teda zapamätaj. Jediný kto sa opakuje je farár. A ja ním veruže nie som. To si si zaiste všimla.“
Znova raz na ňu pobavene cmukol a potľapkal somára po zadku, ktorý len prekročil z nohy na nohu a nesúhlasne stiahol uši k hlave.
„No čo? Ideme pitvať?“ Tesáky nebezpečne vyceril a v očiach sa mu hravo zalesklo. Má sa načo slečna tešiť. Ešte len potom uvidí čo je to zábava!
Veselo sa obrátil na odchod a tľapol ju znova po zadku. To len pre istotu, že by sa na neho málo čertila.

Kirana

"Šušká sa všeličo, no väčšinou sú to len zveličené klebety," potichu priznala a bola vskutku rada, že táto celkom zahanbujúca chvíľa už končí.
Spokojne sledovala zase ten jeho starý úšklabok, sprevádzaný ako inak štipancom. Vydrala zo seba podivný zvuk podobný zjojknutiu a chytila sa za zadok. Vrhla naňho káravý pohľad. Ako malé decko!
No predstava, žeby on mal byť farárom ju docela pobavila a ona sa zasmiala.
"Ty a farár...Chúďatká veriace dievčatká. By si si tam určite v spovednici od nich vymáhal malé "službičky" pre "cirkev"," len nad tým zavrtela hlavou. Páčilo sa jej ako rýchlo tá ťaživá atmosféra zmizla.
Sledovala ako začal obťažovať už aj jej somárika a nespokojne našpúlila pery.
"Tak to teda bŕ, bŕ. Nie, že mi začneš obťažovať aj jeho! Chudáčika," zatvárila sa naozaj pohoršene.
No dlho jej to nevydržalo, lebo teraz pre zmenu po zadku dostala ona. Prevŕtala ho pohľadom no usmiala sa.
Musela skonštatovať, že napriek všetkému sa nenudila. Nie žeby o takúto zábavu stála, no keď už to prišlo, nebránila sa tomu a bolo to celkom fajn. Nebyť len v prítomnosti jedného somárika prípadne sem tam chorého človeka. Sršala z neho energia, ktorá bola docela nákazlivá.
"Radšej schovaj tie zuby, lebo ti ich zbrúsim," zvrtla sa na päte a odpochodovala dnu po nožíky.
Dnešný deň jej bude vŕtať hlavou ešte dlho. Rovnako ako aj dôvod prečo toho muža zabil.
Vyšla von a v rukách zvierala nožík, ktorý mu rúčkou vpred podala a hrniec na vnútornosti, ktorý položila n zem.
"Nech sa páči majstre. Prosím si pečienku, žalúdok, črievka a pľúcka. S ostatkom si spravte čo chcete. Dnes nakrájame a zajtra uvaríme a budeme jesť až do prasknutia."
Lebo nemám ani tušenia, kde toľké mäso mieni napchať. Súkromnícky si pomyslela, nevešajúc mu ešte tento problém na nos, lebo si bola istá, že niečo vymyslí.

*Keď Olívia vstala od stola odprevádzal ju pohľadom až do chvíle, kým sa jej postava nestratila za ohybom chodby. Potom ešte chvíľu počul ozvenu jej krokov, ale keď utíchla aj tá, mal pocit, že spolu s ňou sa z miestnosti vytratil veľký kus jeho pokoja. Ovzdušenie medzi ním a dvojicou mužov sa citeľne zmenilo, už nebol dôvod predstierať galantnosť a vyhýbať sa pravému dôvodu pozvania. Níat obrátil tvár k princovi, ktorý už nejedol iba sa lakťami opieral o dosku stola a spojenými ukazovákmi si zamyslene trel spodnú peru. Tristan po jeho ľavici odložil vidličku, naleštený kov odrazil svetlo a s tichým cinknutím o tanier urobil koniec predstieraniu.
"Možno by sme mohli využiť tú krátku chvíľu na rozhovor," prehovoril princ a obe ruky uvoľnene položil po stranách svojho taniera. Lákavá vôňa jedla, ktorá z neho stúpala očividne nijako neobmäkčila jeho vážnu tvár. Níat iba posunkom naznačil, že počúva, ale nehodlal sa pripájať k dráme, do ktorej ho tí dvaja chceli vtiahnuť. Nevedel si predsaviť, čo môže byť natoľko dôležité, aby na to potrebovali práve jeho pomoc a aj keď im princ poslal varovanie pred Lovcami, Níat nemal pocit, že by jemu alebo komukoľvek inému niečo dlhoval. Preto nenútene siahol po príbore vedľa svojho taniera a pustil sa do jedla. Mäso, ktoré mu predložili bolo ešte krvavé, presne tak, ako to mal rád. Vložil si jedno sústo do úst a v celej miestnosti až na škripot jeho príboru nebolo počuť ani hláska. Princ vrhol rýchly pohľad na Tristana akoby u neho hľadal odpoveď, ale keď kňaz nebadane prikývol na znak súhlasu, znovu sa rozhovoril.
"Ako iste viete..."
"Vo všetkej úcte, vaša milosť..."zavrčal Níat a ani nezdvihol pohľad od taniera, "...bol by som rád, keby sme preskočili všetky formality."
Odrazu sa zdalo, že okrem škripotu príbora počuť aj škripot princových zubov, keď zaťal čeľuste až mu sánke nabehli svaly. Níata zachránilo len to, že presne takúto reakciu od výbušného a nespoločenského Arathi každý čakal.
"Ako iste viete..." pokračoval princ s ľadovým pokojom v hlase, "...kedysi medzi Aratahi a ľuďmi nepanovali veľmi blízke vzťahy. Môj otec vašu rasu považoval za podradný druh, ktorý nám mal slúžiť a ktorý sa v konečnom dôsledku vymkol spod kontroly. Keď ste sa od nás osamostatnili a začali žiadať rovnosť, vyhlásil môj otec proti vám genocídu. Iba hŕstka sa vás zachránila na iných planétach. Ibaže teraz saveci zmenili a k moci som sa dostal ja. Nikdy som nebol vašim nepriateľom, práve naopak. Chcem vám pomôcť dosiahnuť rovnosť s obyvateľmi Altry, uznať všetky vaše práva, ale to nezávisí len odo mňa."
V tej chvíli sa Niat rozkašľal akoby mu zabehlo, ale keď zodvihol hlavu a pohľad zabodol priamo do princovej tváre v očiach mu blčal hnev. "Myslíte, že sme už neurobili dosť?" zavrčal ibaže v tej chvíli sa do miestnosti znovu vrátila Olívia. Všetci stíchli, princ sa oprel dozadu o svoju stoličku, Karim znovu zodvihol vidličku a nabodol ňou kúsok mäsa. Níat hľadel uprene pred seba, v nečinných rukách príbor, na ktorom sa ešte leskla krv. Iba keď sa ho Olívia zľahka dotkla, zažmurkal a znovu prehovoril ibaže už pokojnejším hlasom. Ohnivý kruh, ktorý mu predtým obrúbil dúhovky pozvoľna pohasínal ako sa teplo z Olíviinej ruky prelievalo do jeho.
"Poslali ste nám síce varovanie pred útokom Lovcov, ale boli sme to my, ktorí nad nimi zvíťazili."
Princ si povzdychol, na okamih privrel oči a prikývol. "To je pravda a ja sa tu s vami nebudem ťahať za slovíčka, ale ak by to bolo len na mne, okamžite by som podpísal dekrét o uznaní rovnosti. Ibaže zabúdate na obyčajný ľud. Môj otec tak dlho šíril proti Aratahi klamstvá a lži, e tomu ľudia bezo zvyšku uverili. Myslíte, že by bol potom môj zákon na niečo platný, ak by ho nerešpektovali tí, ktorým bol vydaný? Chápem váš hnev, pretože je odpodstatený. Boli sme to my, ľudia, ktorí vám ublížili a vy sa v duchu pýtate, prečo by ste ešte mali za nich bojovať. Ibaže, Níat, nebojujete za nich, ale za svoju rasu. Už dlhší čas sa na Altre dejú veci, s ktorými si ja sám neviem poradiť. Predstavte si, ako by sa pohľad Altranov na váš druh zmenil, keby ste ich zbavili strachu, keby ste ich oslobodili..."
V Níatovi sa varila krv. Karim to videl, preto vyslal k Olívii prosebný pohľad, aby niečo podnikla. Vedel, že iba ona má tu moc upokojiť Aratiho, ktorý by v okamihu dokázal toto miesto premeniť na popol.*

*Ticho ktoré nastalo keď vošla bolo takmer hmatateľné, tušila že skôr ako prišla tu viedli rozhovor, rozhovor ktorý sa Níatovi nepáčil. Nemohla si byť istá touto domienkou, no zároveň si ňou istá bola. Stihla ho naštvať určite nespočet krát, či už svojim pojašeným správaním alebo neustálym rozprávaním, no nikdy nemala pocit, žeby ho nahnevala tak, ako teraz ich rozhovor. Napriek tomu keď sa ozval, znel pokojne, akoby z neho zlosť a hnev niekam odchádzali, čomu presne nerozumela. Nikdy si nevšimla žeby mala schopnosť upokojiť ho, skôr naopak. Princ a Tristan si možno mysleli niečo iné keď ju sem pozvali, aby ju zjavne využili na Níatove presvedčenie v niečo čo chceli oni, no ona si v tomto smere neverila. Tristan ju už raz požiadal aby ho presvedčila nech sem idú skôr, no to bolo niečo čo si prial. Vrátiť sa sem. Teraz ani nevedela o čo sa jednalo. Preto pokojne sedela, príboru sa ani nedotkla a počúvala pokračovanie začatého rozhovoru. Z toho pohľadu ktorý bol na ňu upretý vedela že očakávali jej pomoc, no ona si nebola istá čo si o tom myslieť. Mali pravdu v tom, že zmeniť mienku ľudí takýmto niečim bolo najľahšie a najrýchlejšie. Z obávaných zverov by boli hrdinovia, ľudia často menili kabáty a zabúdali na to čo bolo predtým. Nemohli ale čakať, žeby vystúpila proti Níatovi, nechcela niečo také urobiť a netušila ani čo mu vlastne povedať. Len posunula ruku na tú jeho a preplietla si s ním prsty.* Čo je to, čoho sa tu ľudia boja? *Napriek vyslovenej otázke mu dala ešte čas na odpoveď, pretože sa stoličkou prisunula bližšie k Níatovi a nahla, lícom sa oprela o to jeho, hovoriac potíšku, aby ju počul len on.* Budeme tu žiť Níat. Ak je tu niečo čoho sa ľudia boja a prečo potrebujú práve vás, to niečo nezmizne. Keď tu budeme bývať, bude to rovnaká hrozba ako pre nich tak aj pre Arathi. Tým že im pomôžete v podstate zabezpečíte bezpečnosť sebe, konečne budete mať pokoj a zároveň vám dajú pokoj aj ľudia. Pretože on má pravdu, je to ľahký a hlavne rýchly spôsob ako obrániť ich mienku a zaručiť si, že sa o vás nebudú starať. Možno sa to týka len ľudí a vy s tým napokon nemusíte mať nič spoločné...ale ja som človek. *Posledné slová vyslovila takmer nečujne. Nechcela sa tu báť, chcela tu nájsť pokoj a slobodu, nie pozerať sa cez plece pre neznámu hrozbu. Níat sa jej predtým neraz vyhrážal, aj teraz sa nespočetne veľa krát správal kadejako len nie milo, no aj tak vedela že nechcel aby sa jej niečo stalo. Ochránil ju keď sa prvý raz stretli pred pavúkmi, postavil sa pred Orina keď dorazila do jaskýň, chytil jej rybu a ochránil ju na bojisku, pred vodou i zimou, staral sa o ňu neustále, až sa mohla hanbiť za to aká bola príťaž. No dával na ňu pozor a preto dúfala že si aspoň vypočuje čo majú na srdci a že sa upokojí a nestane sa niečo zlé.*

*Tmavé tiene, ktoré akoby sa pohybovali pod Níatovou pokožkou jasne dokazovali, ako blízko je úplnej strate kontroly. Výbušná povaha mu nedovolila myslieť logicky, nedokázal vytesniť z hlavy spomienky na minulosť, na genocídu, pri ktorej zahynuli stovky Aarathi no predovšetkým ženy a deti. Ešte stále mal pred očami ich tváre. Najhorší bol strach v očiach tých najmenších, keď odrazu pochopili, že zomrú a to zvláštne desivé odovzdanie sa tomu, čomu sa nebolo možné vyhnúť. A teraz mal myslieť na ľudí? Hnus ho prechádzal v podobe triašky a šíril sa mu telom ako zimnica, takže sa o chvíľu už celý chvel. Príbor v jeho rukách sa čiastočne roztavil, zmenil tvar a skrútil sa do tvaru, keď ho už nebolo možné použiť.
Tiché naliehavé šepkanie, ľahučký dotyk na líci, známa vôňa. Níat podvedome privrel oči a vonkajší svet s princom a Tristanom sa stratil. Rastúca zúrivosť ho neprešla okamžite iba sa zastavila a nahromadila sa v rukách, ktoré zovrel do pästí. Olíviin hlas znel ticho pri jeho uchu, jej teplý dych ho šteklil na pokožke, ale tentoraz v tom nebolo nič fyzické. Prihovárala sa mu a on cítil úprimnú starosť, láskavosť, s ktorou sa mu dostávala pod kožu bez toho, aby o tom sama vedela. Ibaže pri Olíviinej poslednej poznámke znovu otvoril oči, vymanil sa z jej blízkosti a prudko odtisol stoličku od stola. Bol v miestnosti plnej ľudí, ako si mohol myslieť, že ho tu skutočne niekto pochopí?* Nič vám nedlhujeme.* Precedil skrz zaťaté zuby a hľadel princovi priamo do očí. Po tom všetkom im mal šte veriť? Princ mohol byť len obrazom svojho otca.
Už bol na odchode, keď sa spoza stĺpa vynorila ženská postava. Zarazene zostal stáť na mieste a keď nosom vtiahol vzduch okolo nej prikrčil sa zavrčal. "Čo to má znamenať?"
"To je Troy," odvetil princ tichým hlasom a taktiež sa postavil. "Nie všetci ľudia sú ako môj otec. Ani ja sám nie som ako on. Pozri sa, to je žena tvojho druhu a je ich viac. Podarilo sa mi ich zachrániť. Ukryl som ich, staral sa o ne. Spolu môžete začať odznovu."
Troy bola len o niekoľko centimetrov nižšia ako Níat, dokonca by prevýšila aj Olíviu. Mala vlasy podobnej medenej farby, zelené oči a tvár, ktorá aj keď nepôsobila žensky jemne, bola stále príťažlivá. A za ňou sa objavila ďalšia a ešte ďalšia. Celý zástup žien Arathi, ktoré sa pred ním objavili ako keby ich princova túžba získať si Aratahi na svoju stranu zhmotnila priamo zo vzduchu.
Odrazu toho bolo na Níata priveľa. Všetky tie žiadosti, odhalenia a jediné čo chcel on bolo znovu sa vrátiť do života, kde mu všetci a všetko dali pokoj.
Odtrhol pohľad od Troy, ktorá sa na neho zmätene a zároveň túžobne pozerala akoby čakala len na to, kedy sa ho bude môcť dotknúť a rýchlym krokom odišiel preč.
"Vráti sa," prorokoval po chvíli princ a pozrel pritom na Olíviu. " Teraz nás už neodmietne."

Aben



„Možno to klebety vôbec nie sú, ale tak povedz mi viac, čo všetko sa hovorí?“ To ho naozaj zaujímalo. A rád by aj vedel čo také hrozné sa dialo na Altre, že ich princ dal povolať. Netušil a bolo mu to v podstate jedno, aj tak nevidel žiaden dôvod prečo sa vracať. A to bolo pre neho najdôležitejšie. Bola to chyba.
„Však počkaj, keď príde na lámanie chleba a budem chcieť od teba službičku za toho jeleňa.“ Vyslovil nanajvýš úchylne a schválne ju spražil pohľadom. Moc si koledovala a vyrývala, nedalo sa odolať.
Keď prestúpil pred jeleňa, bol čistý a tak ako ho v noci zanechal. Ešte ani muchy nestihli začať sadať naň, takže to bolo výrazné plus. Len drobná kuna sedela na konáriku a obžúvala jeleňovi nohu. Aben sa v tej chvíli nedokázal ani len pohnúť a šokovane hľadel na ten zvláštny pohľad. Malé odvážne zvieratko trhalo kožu a odťahovalo ju v snahe dostať sa k šľachám. Nemalo tam veľa mäsa, ale už len preto ako moc sa odvážilo, si zaslúžilo jeho pozornosť, pochvalu a jednoznačne úctu. Dokonca celkom prestal vnímať Kiru ako mu podávala nože, len tam stál, s hlavou zaklonenou ku konáru stromu a civel. Možno mal aj pootvorené ústa a keď sa na neho kuna strnulo pozrela, jeho pery sa dokonca roztiahli do širokého úsmevu. Kuna výhražne ešte aj zaprskala a to Abena donútilo smiať sa. Nedokázal uveriť tomu čo videl.
„Malá bojovníčka,“ horlivo sa smial a chytil nôž. Keď urobil prvý rez od rozkroku jeleňa, stále neveriacky krútil hlavou a smial sa. Tak toto by mu asi nikto neuveril. A keby ešte aj povie, že to malé stvorenie na neho zasyčalo! Znova sa chechtavo rozosmial a rez čistý a ľahký akoby to ani pre neho nebolo ťažké potiahol až ku krku. Nôž rýchlo zapichol do stehna, aby mal voľné ruky a nimi pomohol črevám von. Okamžite sa na vzduch vyvalila ich vôňa, respektíve otrasný smrad, ale Aben nedbala pokračoval ďalej. Vedel, že ich bude treba očistiť, boli prvé stravy a trusu, lebo jeleň samozrejme pred smrťou žral, nie ako domáce zvieratá, ktoré sa deň pred zabíjačkou nekŕmia, aby ľudia mali menej práce. Na Gyre to nebolo. Tam v meste ľudia žili v tých najlepších technológiách, aj keď aj tam sa našli mestá, či skôr dediny, ktoré boli len málo obsiahnuté pokrokom. Veľa ich však nebolo. Ľudia zleniveli. Namiesto manuálneho zasvecovania to počítačom prikazovali a jedli umelé jedlá, ktoré mali obsahovať rovnako veľa vitamínov ako surová, či domácky vyrobená strava. Nevedel by si predstaviť žiť takto celý čas, preto on patril k tým, ktorí nechodili do mesta, jedine ak šli na lov.
„A srdce nechceš?“ prekvapene sa opýtal, keď si uvedomil aký vážny orgán vynechala. V niektorých kultúrach bolo známe, že keď bojovník zjedol srdce protivníkovi, počal jeho silu. Páčila sa mu to predstava a srdce považoval preto za najlahodnejší sval tela, ktorý sa dal spracovať na tisíc, ešte lepších spôsobov.
Automaticky si prešiel po sekerku na hrudnú kosť. Mohol rozlámať rebrá a tak sa dostať k trupu, ale aj rebrá bývali dobrým jedlom, preto si počíňal rozumne a systematicky. Zbavoval sa najtvrdšej kosti jej sekaním a následným odkláňaním. Pod ňu sa dostávalo výrazne ťažšie, ale nebolo to nemožné, čo napokon aj dokázal a Aben vytiahol z tela zvieraťa zvyšné vnútornosti, ktoré si Kirana priala, ale aj tie, ktoré nie. Pri srdci sa zastavil, odrezal kúsok z neho, iba taký prúžok a natiahol sa k malej kune, ktorá ho so záujmom sledovala a čakala kedy by si mohla čo dobré uchmatnúť. S ponúkaným mäsom neváhala, okamžite ho zhrabla do drobných labiek a mľaskavo začala žuvať.

*Až keď prudko vyskočil zo stoličky aby bol od nej ďalej si uvedomila, aká bola hlúpa. Naozaj hlúpa. Pripomínať mu práve teraz že je človek, vo chvíli keď ľudí nenávidel hádam ešte viac než kedykoľvek na nich myslel. Nemala sa do toho miešať, beztak sa princ a Tristan neuveriteľne mýlili a ich dôvody na to aby ju pozvali spolu s ním boli nepoužiteľné. No človek bola a to bolo niečo čo sa nikdy nemohlo zmeniť. Keď Níat zavrčal na princa, len sklonila pohľad do taniera ktorého sa nedotkla a na chvíľu privrela oči. Hlavu opäť zdvihla až po jeho otázke, pretože ona si nič nevšimla. Zrak jej padol na zmieňovanú Troy a na ostatné ženy, ktoré sa za ňou vynárali. Arathi ženy. Tá myšlienka ju bodla niekde vo vnútri. Vedela čo to pre Arathi znamená, no vedela aj niečo iné. Čokoládové oči uprela smerom k Níatovi, no ten odišiel a ona ostala potichu sedieť. Vnímala princou pohľad a že tie slová smeroval k nej, no nechcelo sa jej na neho pozrieť. Len sa mlčky postavila a až potom na neho pozrela.* Nič z toho čo urobí nebude robiť pre vás. *Prehovorila k nemu pevným no vzdialeným hlasom, akoby bola myšlienkami beztak niekde inde a jemu odpovedala akosi automaticky.* Mali ste počkať na Orina. *Poznamenala ešte. Beztak nerozumela tomu prečo do toho ťahali práve Níata, ktorý chcel jedine pokoj a byť od všetkých preč. Preto žil mimo jaskýň, preto nenávidel chodenie do paláca, medzi ľudí.* Tých pár dní by veľa nezmenilo. *Nevedela kedy presne príde ostatná časť Arathi, no beztak doteraz nič nedosiahli, to už mohli počkať na vodcu svorky a ušetriť Níata týchto vecí.* Bude vás nenávidieť či ste tie ženy zachránili alebo nie. Ste len ľudia. Vrátane mňa. *Oči jej padli na náramnicu a potom sa konečne pozrela na princa. Nebola si istá čo teraz Níatovi blúdilo hlavou a možno sa mýlila, no v konečnom dôsledku tie ženy boli mali útržok toho, o čo ich pripravili práve ľudia.* Pôjdem. *Cúvla od stola a ešte pozrela na Tríistana. Krátko mu kývla na pozdrav a potom sa zvrtla na odchod. Hádala, že Níat sa skutočne do paláca vráti, no netušila kedy a ako dlho to bude trvať, no jej sa tam ostať nechcelo. Očami sa zastavila na ženách a vnútro sa jej stiahlo. Mlčky okolo nich prešla a stratila sa na chodbe. Cestu von si pamätala a tak istými krokmi opustila toto miesto. Len pridvihla šaty aby sa jej vonku neplietli pod nohami a nedbala už ani na vytŕčajúce tenisky. Netušila kam presne kráčala, cesta do domu viedla inokadiaľ, no ona sa zatiaľ pohla smerom do mesta v ktorom ešte nebola, no o to teraz ani nešlo. Vedela že Níata nenájde skôr ako sa on sám nebude chcieť ukázať a ani nevedela čo by mu povedala. Nevedela si predstaviť čo mu teraz blúdilo hlavou, len mala pocit, že ju bude nenávidieť. Skôr či neskôr.*

Kirana

"Tak rôzne," začne mierne neisto a zamyslene pozerá na stromy na okraji lesa. Nechce zas aby ho niektoré z tých klebiet naštvali ale keď už sa pýtal.
"Prevažuje názor, že vás chcú úplne vyhladiť," schválne vynechá v tejto klebete dôležité slovíčko "konečne", ktoré úplne vystihuje postoj daných klebetníkov keď si svoje teórie oduševnene vymieňajú na tržnici alebo kdekoľvek inde. No načo ho štvať.
"Potom sú aj také, ktoré tvrdia, že vás chcú nejak pozmeniť aby ste neodporovali," neprítomné hľadí pred seba hútajúc čo všetko ešte bolo kde počuť.
"Niektorý tvrdia, že sa niečo deje a potrebujú vás, no nikto nevie nič konkrétne. Väčšina tých fámov sa pri šírení tak zdeformuje, že na začiatku mohlo byť čokoľvek iné," pristihne sa, že si zakusuje do spodnej pery. Rýchlo prestane a odtrhne pohľad od lesa.
"Ale všetci sa boja. Či už vás alebo dôvodu prečo ste tu. Možno aj to bol zámer," pokrčí pleciami.
Jeho ďalšie slová ju však od tejto problematiky odtrhli a prebodla ho pohľadom.
"Aby som ti nezbrúsila aj niečo iné ako zuby," vrhla poznámku jeho smerom a konečne aj ona zbadala to drobné zvieratko. A že žiadne zviera sa nepriblíži. Očividne si až moc veril. Možno práve to v ňom vyvolalo ten hurónsky smiech, nad ktorým sa ona pousmiala. Ani si nevedela predstaviť, že takého mrzúňa rozosmeje jedna malá kuna. Tak ale čo mohla čakať po jednom dni. Že ho bude poznať skrz na skrz? Popravde radšej ani nechcela vedieť všetky tajomstvá, ktoré skrývala táto hora svalov a úchylných poznámok.
Chvíľu jej trvalo než sa prebudila zo zamyslenia a uvedomila si, že na ňu prehovára.
"Čo? Aha, jasné. Aj to," mierne dezorientovane prikývla nechápajúc prečo zabudla práve na srdce. No už sa asi pomaly prestane čudovať všetkému. Vrhla pohľad na to ako kune odrezal kúsok srdca a skôr než by jej to mohlo vylúdiť v hlave akékoľvek myšlienky, zobrala vedro so všetkými vnútornosťami.
"Idem to všetko umyť, potom so príď po to čo som nechcela," hlesne a už mizne dnu v dome aby mohol v kľude pokračovať v spoločnosti jej somárika a kuny. Určite mu je to stonásobne príjemnejšie ako spoločnosť akéhokoľvek človeka.
Pustila vodu, z vedra vytiahla spleť čriev, ktoré sa zvíjali ako hady a pustila sa do ich čistenia, automaticky mierne zvraštiac nos nad tým smradom, ktorý z nich išiel. Nebola však fajnovka a po pár minútach ho už skoro vôbec necítila.

Troy

*Stála potichu spolu s ostatnými ženami Arathi, ktoré sa však po chvíli začali pozvoľna znovu vytrácať. Nakoniec zostala len ona a so záujmom pozorovala Olíviu. Vedela, ako sa volá, pretože jej o nej princ rozprával ešte pred ich príchodom, ale takto mala možnosť zhodnotiť ju lepšie. Vlastne sa dosť podobali. Obe mali rovnaké ohnivé vlasy a tvár s jemnými, takmer ešte detskými črtami. Pohľad Troy nakoniec pritiahla náramnica na Olíviinom ramene, jasný znak zviazania.
"Tak toto nedopadlo presne podľa predstáv," zhodnotil Tristan, keď z miestnosti vybehla aj Olívia a oni osameli. "Ale tá malá má pravdu, prečo do toho zaťahujeme práve Níata? Keď sa to dozvie Orin, bude zúriť."
Princ si povzdychol a pokrútil hlavou. POhľad ešte stále upieral na miesto, kde sa postupne stratili obaja jeho hostia. "To je dosť možné, ale obaja vieme, že je to Níat, ktorý pochádza z najstaršieho klanu vodcov a jeho družka je ľudská žena. Ľudia tu budú skôr ochotní počúvať niekoho, o kom vedia, že je s nimi nejakým spôsobom spríbuznený."
Ďalšie slová už Troy nepočula, pretože sa nepozorovane vykradla von. Vedela, že v tej chvíli nebude chýbať ani jednému z mužov a bol tu niekto iný, kto ju zaujímal oveľa viac.
Bosými nohami zbehla po kamenných schodoch, látka šiat sa jej pritom obtierala o členky, takže si ich musela pridvihnúť, ale keď nosom vtiahla chladný nočný vzduch, neváhala. Zachytila slabú stopu Olíviinho pachu premiešanú s Níatovou, preto nebolo až také ťažké sledovať ju.* Olívia?* zavolala na ženu tichým hlasom, aby ju nevydesila a potom zastala. Nevidela ju síce, ale bola si stá, že je niekde nablízku. Nočné mesto bolo tiché akoby v ňom okrem nich dvoch už nikto iný nebol. Troy si sadala na nízku kamennú lavičku uprostred malého námestia a bosými nohami začala šúchať o drsný povrch dlažobných kociek. Miestami skrz škáry prerastali trsy trávy a bolo príjemné nechať sa nimi štekliť na pokožke. Navonok možno pôsobila uvoľnene, ale srdce jej prudko tĺklo, naozaj by sa s Olíviou rada porozprávala.* Ja...ja ti neublížim.* Nebola si celkom istá čoho by sa u nej mohla Olívia báť, ale chcela, že jej od nej naozaj nič nehrozí.* Čoskoro príde búrka.* zamrmlala si Troy sama pre seba a vyvrátila hlavu k tmavej nočnej oblohe. Cítila prítomnosť vody, pretože tento živel mala v krvi. Bol jej vlastný ako dýchanie.*

*Vonku už bola tma, miesto kde sa ocitla osvetľovali len pouličné lampy. Zvyčajne by ju to mohlo vydesiť, sama po tme na cudzom mieste, no teraz bola spokojná s čerstvým vzduchom a svojimi myšlienkami. Mlčky postávala pri záhonku akýchsi kvetov, no nevenovala im pozornosť. Hlavu mala zdvihnutú k zatiahnutej oblohe a vyberala si zvlasov všetky rastliny, ktoré v nich mala. Dopadali jej pri nohy až kým nemala vlasy voľné a tie jej neostali voľne padať na plecia. Spokojnejšie si do nich vošla rukou, bez obáv že zmarí účes a uvažovala. Ani poriadne nevedela nad čím, len tak vnútorne cítila smútok nad mnohým. Nezačula že niekto ide, až jej meno vynesené ženským hlasom otočilo jej hlavu, pomerne prudko a prekvapene. Čokoládové oči zastali na žene, ktorú princ nazval Troy. Bola veľmi pekná, Olivia si to všimla už vo vnútri. Pôsobila mlado, aj keď vedela že skúšať hádať vek Arathi bolo zbytočné a v jej prípade nemožné. Uvedomila si že na ňu hľadí a prezerá si ju, zatiaľ čo jej ústa sú nemé.* Nemám z teba strach. *Odvetila napokon pokojne. Vedela, že keby chcela, určite by jej dokázala Troy ublížiť, no nevidela dôvod, prečo by to robila. Bola síce naivná, no napriek tomu naozaj necítila strach, aj keď srdce sa jej prudko rozbúchalo, pri zmienke o búrke. Bola vonku a blížila sa búrka. Dom bol ďaleko a byť počas búrky v lese cez ktorý viedla cesta do domu bolo nebezpečné. Sťažka nenápadne preglgla a aby sa jej nezatriasli ruky, zovrela látku šiat. * Ak ťa po mňa poslal princ, tak sa nechystám vrátiť späť, pôjdem do domu. *Upozornila ju, pretože nevidela dôvod, prečo iné by za ňou tá žena prišla. Nevidela vlastne ani dôvod, prečo by po ňu princ posielal, keďže Níat tam už nebol a ona si uvedomovala, že ju tam potrebovali a chceli kvôli nemu. Necítila sa preto využitá ani nič podobné, nijako jej na tom nezáležalo, na ich mieste by asi konala rovnako, len skutočne nerozumela tomu, prečo za ňou teda tá žena vlastne prišla. Preto oči upierala do tých jej a pomaly sa pohla k lavičke, na ktorej sedela, aj keď sama ostala na nohách. Nechcelo sa jej sedieť, určite by teraz neobsedela.*

Aben



Pozorne si vypočul čo mu povedala a rozhodol sa nie hneď zareagovať. Nie vždy býval prchkým a urážlivým, nie vždy strieľal slová od buka ako mu napadlo. Niekedy si jednoducho dával pozor na jazyk a hodnotil tak čo mal a nemal povedať. Bolo to tak ľahšie akoby vybafol čo mu hneď napadlo. Také množstvo urážok by sa jej asi bolo dotklo a on si uvedomil, že vlastne nemal nato právo. Ona nebola za tým. Bola to jej rasa, to áno, ale hádzal ich všetkých do jedného suda. Niečo mu hovorilo, že keby také rozhodnutie ako vyhubiť ich, by bolo na jej pleciach, nebola by to dopustila. Bola predsa žena. A ženy držali spolu.. To si už dávno všimol.
Sledoval ju ako zmizla v dome aby umyla vnútornosti a na tvári sa mu zjavil hnus. Nechcel vidieť obsah žalúdka toho jeleňa. Jemu našťastie ostala tá príjemnejšia časť. Rozporciovať mäso. Bez reptania sa do toho pustil. Postupne, začínal od stredu oddeľoval rôzne časti tela tak, aby sa dali čo najlepšie využiť. Spomenul si aj na krv, ktorú ukryl hlboko do zeme. Vytiahol ju len čo mal trochu čistejšie ruky a vyložil ju na vychádzajúce slniečko. Kuna rýchlo zareagovala zastrihaním ušiek.
„Ani nato nepomysli. Gazdiná by ťa v nej hneď utopila, len čo by si namočila noštek do tej lahodnej pochutinky.“ Veselo sa prihovoril zvieratku a ono znova zastrihalo uškami. Páčilo sa mu aká bola nebojácna! „Poď sem.. Niečo ti ešte nájdeme na papanie, dobre?“
Prešiel k stehnu a zadíval sa na nádherný sval. Taká krásna dobrôtka. Znova nenápadný pásik odrezal malej kune a keď bolo mäso pripravené už iba na uskladnenie, prešiel za Kirou do domu.
„Prišli sme lebo nás dal zavolať princ. Tie roky sme sa ukrývali na planéte Gyro a tam nás Lovci lovili ako štvanú zver. Iba pred nejakým časom, nie tak dávno, sme však ukončili boj a Lovcov sme porazili. Tak sa mohol konať náš návrat sem. Nebol v tom žiadny ďalší, vedľajší úmysel aký si ľudia šepkajú.“ Rozprával keď sa oprel o zárubňu a ruky si prekrížil na hrudi. Dlžil jej vysvetlenia. A jedno obzvlášť. Zhlboka sa nadýchol.
„Manora som nezabil.“ Dodal už tichšie a hľadal očami jej pohľad. Chcel vidieť do jej očí. Len tak by vedel či mu naozaj verí. „Kým však odídem, vypátram kto ho zabil.“
Nepovedal jej celú pravdu, ale táto časť jej nateraz musela stačiť.
„A mimochodom, volám sa Aben.“

Kirana

Voda zmývala do odpadu všetky tie natrávené byliny a trávy, ktoré stihlo zviera zjesť než si ho našla smrť. Nebolo to dva krát príjemný pohľad, no nijak sa nad tým hlbšie nezamýšľala. Poriadne prepláchla tie metre čriev a nešlo to tak jednoducho ako to na prvý krát vyzeralo. Sem tam si mrzuto niečo zanadávala až nakoniec bola aspoň s týmto orgánom hotová a odložila ho na drez vedľa, pekne zvinuté ako lano.
Pustila sa práve do pečienky keď sa objavil vo dverách a celé ich zatarasil. Až sa čuduje, že nemusí zohýbať hlavu aby sa dostal dnu.
Pošúchala si nohou druhú bosú nohu a konečne jej svitlo prečo jej je od zeme taká zima. Zase sa zabudla obuť. Nechápe kde jej mozog pobehuje keď sa správa ako stará senilná babka. No teraz to nebude riešiť, lebo ho pozorne počúva.
"A Princ sa tvári, že sa k vám bude správať lepšie ako jeho predchodca?" spýtavo zdvihla obočie a pozrela naňho mierne zamračená.
"Aj keby áno, neviem ako chce zmierniť ten odpor ľudí voči Arathi, ktorý v nich tak úpenlivo pestovali." Pečienka sa jej prevalovala v rukách, ktoré boli špinavé od zbytkov krvi na orgánoch v miestach, kam na ne nedosiahla voda. Pohľad znova vrátila k práci no ďalšie slová ju riadne prekvapili i keď sa to snažila zakryť. Takže mu predsa krivdila? No posledná veta jej myšlienky vrhla iným smerom než by si možno predstavoval.
"Kto?" pozrela jeho smerom s miernym zdesením v očiach. Ruky jej strnuli.
"Povedal si kto, nie čo...Človek by predsa nedokázal dospelého človeka roztrhať na kusy," z úst sa jej rinuli slová ticho no rýchlo. Pár krát zažmurkala a znova vrátila pohľad k pečienke, preberúc sa z toho chvíľkového..ani nevedela ako to nazvať.
Kto.... Manor bol roztrhaný zvieraťom. Aspoň tak to tvrdila... Buď len preháňam a myslel to úplne inak ako povedal, alebo...
Snažila sa zakryť rozrušenie z myšlienky, že tú haváriu lietadla ešte niekto prežil. Niekto ako on. Prípadne, že sa niekto taký poneviera po okolí. Teraz jej slová tej ženy prišli mierne vtipné lebo v takomto prípade bolo najbezpečnejšie miesto práve tu.
Pracovala rýchlo aby nezbadal, že sa jej na krátku chvíľu ruky roztriasli. Upokojil ju však fakt, že by to mohlo vyzerať ako triaška zo zimy. Pečienku odložila k črevám a siahla po žalúdok.
V tom si však uvedomila jeho poslednú vetu. Chvíľkovo jej to rozohnalo myšlienky na to niečo, čo trhá dedinčanov. Tvár konečne dostala meno.
"Aben," tíško si sama pre seba zamrmlala popod nos.

Crusyx
*Prstom si vyťahoval kúsky masa z horného radu zubou ktoré mu zostali po minulej "večeri" ak sa vlastne to jedlo dalo nazvať večerou, bolo to asi to najhoršie jedlo čo kedy jedol, teda keď nepočíta tú chudobnú ženu z pred dvoch týždňou, nebola len škaredá ale aj strašne chutila, bolo to ako keby jedol maso na ktoré sa chytá pleseň, no proste nechutné.* Nedokážem pochopiť ako som to mohol dať do úst, fuj.*Odľul si počas toho ako prehovára k svojmu "druhému ja" ako to rád nazýval, pripadal si tak špeciálne a myslel si že je dvojnásobne múdrejší ale spôsobovalo mu to iba dvojnásobné problémy. Kráčal po prašnej ceste a pozoroval ako jeho nohy zanechávajú stopy, nikdy si nevšimol že má také veľké nohy. Pozrel sa znovu pred seba a začal pehovárať k svojmu "druhému ja".* Mal by som si zohnať aspoň nejaký dezert aby som dostal preč túto pachuť z úst...Mal si vyvražiť celú jeho rodinu aby sa nešírilo "pokazenné" maso a krv.*S posmešným hlasom z neho prehovorilo jeho "druhé ja". Ona sa nad tým tiež pousmial a usúdil že by to nebol až taký zlý nápad ale teraz sa nemieni vracať kvôli nejakej rodine ktorú by nakoniec ani nemohol podstrčiť ani svojmu nepriatelovi ako žrádlo.* Dobe, nemyslíime na to, máme viac starostí. Mali by sme si nájsť nejaký nocľach na nejaké dva dni pretože ma nebavý spať pod holým nebom, pripadám si ako bezdomovec a to ma veľmi irituje.

Aben



„Jeho otec bol iný.. Princ je synom svojej matky, nie tyranského otca.“ Povedal sucho a sám chcel naplno veriť tým slovám. Nemohol však, lebo jeho povaha mu to naplno nedovoľovala. Žiaľ, aj keď by bol rád a veril tak neochvejne ako tí mladší Arathi, ktorí naozaj verili a tešili sa domov, aj keď mnohí z nich sa narodili na Gyre. Hlboké korene mali vštiepené do podvedomia a nedalo sa povedať, že by danú planétu brali domovom. Ten bol naozaj na Altre, tam kde bol aj on teraz, kde ho znova chceli obviniť z niečoho čo nevykonal, kde bol štvancom, lovcom, hrozbou a inými ďalšími pomenovaniami. Bolo mu to treba? Keď sa však nato aj tak díval, bol doma... Domov, však to slovo mu už ovlažovalo jazyk ako žiadne iné, vytváralo mu príjemné teplo pri srdci, ktoré bolo príliš dlho chladné. Áno, bola to číra pravda, nikto si veci nevážil pokiaľ o ne neprišiel. A tak to bolo aj s ním. Aben si nevážil natoľko Altru ako by mal, nevážil si ani tamojšie ženy a nakoniec sa to obrátilo takto.. Prišiel, tak ako aj všetci ostatní Arathi, o všetko čo mal, ale aj nemal..
Z myšlienok ho vytrhli jej ďalšie slová a prekvapene na ňu zažmurkal. Naozaj použil slovo KTO? To nebolo zámerne. Zahryzol si do spodnej pery. Jej nepokoj stihli za tak krátky čas vypuknúť naplno a on si uvedomil, že nie zámerne ju znova vydesil. Až pocítil nepríjemnú žlč zo seba. Prečo vždy keď sa snažil byť menší grobián vždy všetko dopadlo takto? Všetko ešte viac pokazil.
„Kira,“ hlesol chrapľavým hlasom pomaly. Tušil, že aj keď povie čokoľvek, bude to nič platné, len všetko zhorší. Hold to bol asi jeho osud... „Nechcel som povedať kto.. To mi len tak ušlo, akosi automaticky.“
Vysvetlil stále s rovnakou opatrnosťou v hlase. Bola pravda, že si myslel svoje, ale aj tak..
„No musíme zvážiť, že to bol naozaj niekto. Že to nebol iba útok zvieraťa.“ Tie slová precedil cez zuby. Ak to bol niekto z jeho rasy.. Potom to značilo veľké problémy. Ak by dotyčný zabil veľa ľudí a ono sa to malo doniesť aj do ďalekých miest, videl v tom príliš veľký problém a ohrozenie ich vyvražďovania. Na druhej strane, ak sa niekto z Arathi rozhodol pomstiť, vedel že zastaviť ho bude ťažké. O to viac, či je čistým, alebo iba polovičným.
Aben urobil krok k nej a znova, tak ako už to raz urobil, jej položil ruky na plecia a zadíval sa jej cez plece na tvár. „So mnou ti predsa nič nehrozí, nemáš sa čoho báť, to predsa vieš, nie?“
Netušil prečo sa bála, či azda preto, že by sa obávala, že aj jej bude hroziť nejaký útok, či podobný osud ako tomu chlapovi. Možno práve toho sa tak bála, naozaj netušil čo sa jej odohráva v mysli, preboha, však to je žena! Nemal ani poňatia, ani šancu domýšľať si, nie kým si slová nechávala radšej pre seba. A ženy boli príliš komplikované, aby sa čo i len snažil rozumieť tomu čo sa im dialo v tých ich zadubených makoviciach. Naozaj bolo ľahšie ju plácať po zadku, vyrývať do nej a hravo na ňu ceriť tesáky v úškrnoch, než toto..
„Tuším som sa mal zastreliť,“ pomyslel si trochu pobavene a napadlo mu, či ju nemá štipnúť do zadku, aby sa usmiala.

Kirana

"Len aby," utrúsila si sama pre seba. Nemožno sa však jej skeptizmu čudovať. Predošlý panovník vládol ako vládol a jeho rozhodnutia sa priečili jej presvedčeniam. Nechápe ako vôbec niektorý ľudia dokázali nepochybovať o tej genocíde a dokonca ju aj podporovať.
Žalúdok sa jej omielal v rukách skoro s rovnakou rýchlosťou ako sa jej vírili myšlienky v hlave. Bola s ním hotová skôr než predpokladala a odložila ho bokom, oprúc sa rukami o kraje umývadla.
Neverila mu ani jedinké slovo. Bola až moc presvedčená o správnosti svojej úvahy a nejakými zahováračkami to už neprekrúti. Zakusla si mierne do pery, zahĺbená v myšlienkach až natoľko, že po jeho dotyku ju mierne myklo. Pokrútila hlavou a i keď ju teplo jeho rúk upokojovalo nechcela aby si stále myslel, že je roztrasená ako osika. Zdvihla k jeho dlaniam ruky a jemne ich zo seba zložila. Sklonila sa naspäť k vedierku a tentokrát z neho vybrala pľúcka.
"Vážim si a cením tvoju snahu upokojiť ma, ale tu nejde o to, žeby som sa bála o seba," začne tichšie ale rázne a premýva pritom orgán od prebytočnej krvi. Na chvíľu sa odmlčala.
"Len pán boh vie koľko ľudí tomu padlo za obeť. A predsa len, i keď bývam takto ďaleko od ľudí a vyhýbam sa kontaktu s nimi, človeka to vie mierne aj naštvať keď niekoho vylieči a následne bývalého pacienta niečo roztrhá," hovorila rýchlo akoby to chcela mať čo najskôr z krku.
"Sú tam aj deti. Nevinné, ktorých myseľ nie je skazená. A hlavne nie som až taká chladnokrvná aby ma absolútne nezaujímalo čo sa deje s ľudmi, s ktorými som ako jedinými v kontakte. Chápeš nie?" spýtavo k nemu zdvihla pohľad no následne ho hneď sklopila späť k práci.
"Nemôžem ostať predsa ľahostajná keď tu niekde behá takýto vrah, či je to už zviera alebo čokoľvek iné. I keď som v bezpečí. Ty si na toľké násilie zviknutý, rovnako ako aj na takéto veci. Lenže tu sa ľudia umierajú inak. Zabíjajú ich choroby alebo úrazy. Vraždí sa tu len málokedy a takým spôsobom skoro už vôbec. Bude kvôli tomu hore nohami celá dedina. Možno zavolajú aj vojakov. Nikto tu neverí na náhody. Pád lode a následne roztrhané telo. No povedz, myslíš, že si nikto čo i len na sekundu tie dve veci nespojí? Určite sem zase prídu a budú sliediť," hovorila skoro jedným dychom a postupne sa v jej hlase objavoval hnev, ktorý rástol. Pri poslednej vete už v hneve odhodila pľúcka do drezu kde začvachtali no našťastie sa neponičili.
Oprela sa rukami o linku a sklonila hlavu, zhlboka dýchajúc aby sa ukľudnila. Snažila si utriediť myšlienky v hlave a vyčistiť si ju.
"Pokiaľ je však pravda čo hovoríš a princ vás zavolal tak by sme tu prítomnosť jeho vojákov len uvítali. Odviedli by ťa za ním, dostalo by sa ti poriadnej lekárskej starostlivosti a mal by si konečne kľud. Neprišiel si na Altru práve kvôli tomu?" zdvihla hlavu a spýtavo sa naňho zahľadela. No dlho ten pohľad nevydržal. Odvrátila ho s povzdychnutím a siahla po pľúcka, ktoré tak nešetrne hodila do drezu.
"Všetko moc komplikujem a rozpiplávam, však?" zdôverila sa mu s touto domienkou. Uvedomila si totiž ako musela znieť. Hystericky, paranoidne a až prehnane vážne. Táto situácia je predsa vážna no momentálne nemôže pre jej vyriešenie toho moc spraviť, tak prečo to tu riešiť. Nezmôže predsa nič...
Dostala však náhlu chuť na odlahčenie celej tejto atmosféry. Nechce mať ostatok dňa stiahnutý žalúdok len kvôli tomuto ránu.
"No, ale mal by si ho chytiť skôr ako sa mi dostane na oči. Ak bude totiž viac k svetu ako ty, nebudem dlho váhať a vymením ťa," preniesla naoko vážne, nezaujatým hlasom. Následne však po očku naňho pozrela a pery sa jej roztiahli do zlomyselného úsmevu.

Crusyx
*Cesta sa mu zdala nekonečná, pomaly ale isto ho zmáhala únava a z časti aj hlad, síce sa najedol z tela toho farmára ale až taký veľký kus to nebol pretože naňho zaútočil nejaký neznámy človek. Nemal inú možnosť len ho zabiť, veď keby ho nechal na žive tak by ho prezradil. No on neodolal a telo človeka skryl do lesa, nechcel mať totiž dalšie problémy a možno sa z neho bude dať aj niečo zjesť. Na okolí nebolo človiečika ktorého by sa mohol spýtať na cestu k lieciteľke. Tú liečiteľku spomenul jeden z farmárou pred tým než naňho zaútočil. Vlastne to bolo trošku inak, oni sa bavili o nejakej lodi ktorá vraj havarovala v okolí. Bola to preňho dosť užitočná informácia pretože tam mohlo byť dosť "potravy", možno tam je toho dosť aj na pár mesiacou. Dokázal si predstaviť kopu mŕtvych tiel ktoré tam len tak ležia a čakajú na to než ich niekto odtiahne a následovne spracuje vo svojom organizme.*Mali by sme ju nájsť, vieš koľko jedla by sme mohli mať, nemuseli by sme ani zabíjať ľudí. To maso by bolo možno trošu horšie ako čerstvé ale mne to až tak nevadí.*Doľahla naňho aj jeho citlivá stránka ktorá sa na povrch dostávala iba niekedy, vlastne iba vtedy keď bola k tomu možnosť a to nieje tak často.*Aký lenže si ty dobrák, nechceš im ešte spraviť náhrobky a poslal listy rodinám? Si hlúpy, nevieš snáď o tom že čerstvé je lepšie ako nejaká nechutná sračka ktorá nežije niekoľko dní, je to zbytočné jesť už mŕtvych, stále to nechápeš?*Znovu zasiahlo jeho druhé ja a uznal že je to pravda no nedalo mu to a on chcel čoraz viac vidieť tú loď. Jedným z dôvodou bol aj informácia že loď pilotovali Arathi a možno sa tam nájde nejaká technika ktorá by sa mu zišla. Keď sa posnaží tak tam nájde aj nejakého preživšieho. Nad touto myšlienkou sa svojím dlhým jazykom oblizol, jazykom si prešiel po hornom a následne po dolnom rade zubov. Na tváry sa mu zjavil úsmev od ucha k uchu, tento úsmev značil nejaký z jeho nápadou ktorý by ho mohol dostať k svojmu cieľu. Chvíľu uvažoval či tomu niekto uverí ale po chvíli to neriešil. Pozrel sa z hora na svoju kockovanú košeľu a potom začal trhať knoflíky a aj samotnú košeľu. Do pravej ruky si zaťal nechty ľavej ruky a nechty za sebou zanechávali krvavé škrabance. Na ľavej ruke si spravil odtlačky svojich zubov a ešte sa udrel pesťou do zubou, zo zubou začala tiecť krv. Z posledných síl sa snažil doplaziť k nejakému obydliu. Keď sa v diali zjavovali obrysy obydlia zvalil sa na zem a dúfal že ho tu nájdu.*

Aben


Pery sa mu roztiahli do širšieho úsmevu, keď mu tak hrdinsky zložila dlane z pliec. Až sa neovládol a hrdelne sa zachechtal, či skôr pripomínalo akoby zavrčala veľká mačka.. Zato počúval ju mlčky a celkom pozorne. Akoby ani nedýchal, lebo mu odhaľovala stránku veci nad ktorou ani len neuvažoval. Darmo, už vedel, že ženy dokážu myslieť na ďaleko viac somarín ako muži, ale bolo to.... Áno, dopardoma, bolo to obdivuhodné, že myslela na druhých! Bol v tej chvíli celkom rád, že ona sa dívala celkom inde než na neho, lebo v tej chvíli by asi ťažko dokázal zakryť obdiv a šok, ktorý sa mu striedal ako si uvedomoval jej slová a to načo myslela. Ako mohol byť taký nechápavý?? Pri nej vyznieval celkom necitlivo a sebecky. Až bol z toho v poriadnom šoku a netušil či sa v tej chvíli raduje, alebo skôr hnevá. Čo ak ho začínala nudiť predstava, že je vždy ten zlý?
Tvár sa mu celkom vyhladila a stala sa znova mĺkvou len čo na neho pozrela. Jeho oči boli pevné, pokojné, aj keď vo vnútri sa mu odohrávala priam hotová vojna svetov! Musel však prehovoriť.
„Vojaci nie sú nikdy vítaní. Sú to v podstate Lovci,“ jeho posledné slová sa zmenili na nevraživé vrčanie a jemu sa na tele postavil azda každý chĺpok. Vlasy na zátylku sa mu zježili. Predstava boja a vraždenia Lovcov bola ešte príliš čerstvá a on si ich posledný boj užil s úsmevom na perách, tak ako aj ďalší mnohí z nich..
„Trochu,“ rýchlo sa upokojil a nenávisť vystriedala hravosť a chuť si ju preto doberať. „Ženská!“ Dodal s ešte väčším úsmevom, ako sa mu prehlboval a on sa už na ňu celkom škľabil.
„Keby to nepovieš, že ho mám ísť chytiť, bol by som to povedal sám... Celý ten dobročinný efekt si zničila,“ zatváril sa akoby mu priam zlomila srdce, aj keď pošklbávajúci kútik pier dojem pochmúrnosti kazil. Ostro však zdvihol pohľad po vete o vymieňaní. Až sa mu v očiach len tak zalesklo! Ba až hrozivo a aj Aben sa hrozivo a zlomyseľne zaškeril. Urobil k nej krok. Naraz pôsobil akoby aj domček mu bol príliš malý a on ho skôr pohlcoval. A kráčal k nej stále viac, stále pomaly, zaberajúc si tak jej osobný priestor, s pomalými, zato príliš pružnými krokmi, ktoré v ňom nezapierali toho kým je. Zastavil sa až celkom pri nej a pevne ju chytiac za boky, obrátil tvárou k sebe.
„Tak ty ma chceš vymeniť?“ zašepkal, pery roztiahnuté do jemného úsmevu, tesáky vycerené, tvár sklonená celkom k nej, takže keby sa len trochu viac naklonil, mohol by jej tesákom prejsť po líci. „To azda nevieš, že my Arathi sme na svoje ženy príliš háklivý, nato, aby sme im dovolili vymeniť nás?“
Hlas mal hrubý, vibroval mu v hrdle, až cítil ako mu podskakoval ohryzok a stále ju nepúšťal. Pomaly prešiel rukami k jej rukám. Stále špinavým od vnútorností, mazľavým a predsa mu to nevadilo. Zľahka sa ich dotkol a dvihol k svojej hrudi, kam ich položil. Páčila sa mu taká hra, ale vymieňať ho? Ho-ho-ho! To veru nie! Ani keby to bol samotný Seram osobne, nech mu je zem ľahká a Altra požehnaná! Tvár sklonil napokon k ohybu jej hladkého krku, kde jasne cítil ako jej pulzovala tepna. Iba tak málo by stačilo a mohol by urobiť s ňou zaujímavé veci. Počať jej silu, jej ducha.... Z hrdla sa mu vydralo dráždivé zavrčanie. Začínal bojovať sám so sebou. Svaly na chrbte mu stuhli a on celkom nečakane pritlačil pery k tomu magickému miestu.
Zotrval tak iba na okamih, na dve, možno tri dlhočizné a mučivé sekundy a potom od nej odskočil akoby sa popálil. V tvári mal výčitku, s otázkou ako mu to mohla urobiť! Okamžite sa jeho pohľad zastrel, svaly skameneli a on akoby urazene odpochodoval von. Netrvalo však dlho a on už kričal:
„Kira! Okamžite poď sem!“ a hľadiac niekam do lesa dodal len tak, aby ona počula, „Tam vonku je Arathi!“ A možno práve ten, ktorý zabil Manora.... Tie slová si dobré trochu sa zahrabať a čakať na znamenie. Problém však bolo jediné... On sa vymeniť nedá.

(( ))

Kirana

Premáhala sa aby sa nezačala smiať. Páčilo sa jej ako za takú krátku dobu už doháňala jeho tempo.
"Aj tak by som ti tú dobročinnosť nezhltla," nezaujato preniesla a celú tú vetu o vojákoch radšej ignorovala. Nechcela myslieť na ich príchod i keď vedela, že raz to príde. No cítila v sebe vnútorné odhodlanie udržať Abena na žive čo najdlhšie. Za každú cenu.
Dobre sa zabávala na jeho reakcií o vymieňaní a spočiatku len po očku sledovala jeho približovanie. Keď však už bol moc blízko, až mala pocit, že sa nemá kam pohnúť, pocítila nepokoj.
Keď ucítila dotyk na bokoch, pľúcka jej vypadli z rúk do drezu. Zrazu sa k nemu ocitla tvárou a zachvátil ju poznanie aká je voči nemu slabá. Keby sa rozhodol teraz niečo spraviť, mohla mu akurát tresnúť po hlave nejakou dózou ak by na ňu dočiahla.
Cítila na svojej tvári jeho dych a zachvela sa.
"To sa uvidí," oplatila mu ticho jeho vetu a pozrela mu do očí v snahe pôsobiť aspoň trocha vzdorovito a nebojácne. No ten pohľad dlho nevydržala a tak ho napokon vrhla niekam do strany. V kútiku duše dúfala, že nechytá zase rumenec. Hrozný chlap! Takto zneužívať to, že na takéto situácie proste zvyknutá nie je. Keby sa niečo teraz zmohla, začala by pravdepodobne boxovať zúrivo do jeho hrude a nadávať. No takúto situáciu nečakala a cítila sa omámene akoby ju zdrogoval.
Význam jeho ďalších slov pôsobil ako poriadna rana do zubov a na chvíľku prebral jej myseľ, ktorá už prestávala pracovať.
"A kedy som sa ja stala tvojím majetkom?" preniesla ticho no to už sa jeho ruky preniesli k jej.
Neovládla sa a zavrela oči aby jej zmysli ten dotyk vnímali intenzívnejšie. Teplo, ktoré sálalo z jeho tela pôsobilo na jej skrehnuté ako liek. Mala pocit, že sa roztápa ako sneh na jar. V kútiku duše naňho hromžila no obral ju o akúkoľvek silu preniesť tieto nadávky na svetlo sveta.
Zachvela sa keď ucítila jeho dych na krku. Telom jej prebehla jemná vlna strachu a pochybností. Prečo to vôbec robil? Nepáčilo sa jej ako sa s ňou zahrával s tou jeho sebaistotou. I keď musela uznať, že to bolo príjemné. Prsty kŕčovito zatla do jeho hrude keď jeho pery spočinuli na jej krku. Chcela niečo povedať, no len naprázdno preglgla. Trhane vydýchla a svaly na rukách jej ochabli.
Vzápätí ich však musela okamžite napnúť. Keď odskočil, akoby ho nebodaj bodla, zachytila sa o okraj linky aby sa jej telo nezviezlo na zem. Najradšej by vytiahla nejakú panvicu a poriadne ho ňou utrieskala za to čo robí! Avšak jeden pohľad do jeho očí zmietol tento nápad. Tváril sa tak ukrivdene. Akoby nebodaj ona bola tá, čo to všetko začala. Pozrela do zeme a už naňho nepozrela. Keď vyšiel z dverí, zhlboka sa nadýchla a vydýchla upokojac sa. Vystrela sa a narovnala aby si navrátila svoju sebaistotu, o ktorú ju on zase raz obral. Chcela sa vrátiť znova k čisteniu vnútorností, keď zvonka začula jeho krik. Ledabolo si v rýchlosti umyla ruky a našla svoje topánky, do ktorých sa obula a vybehla von. Nemá potrebu ochorieť.
Ďalšia veta ju na sekundu priklincovala na mieste, no keď v diaľke videla na zemi ležať telo, mozog ju donútil pohnúť sa. Určite si nedával popoludnajšieho šlofíka. Bez rozmyslu sa k nemu rozbehla a zastala až pár metrov od neho, keby náhodou to bola len nejaká pasca. Videla však krv a to jej stačilo dostatočne na o aby zminimalizovala zostávajúcu vzdialenosť a zohla sa k nemu. Ako prvé skontrolovala či má vôbec pulz. No zranenia sa netvárili smrteľne. Otočila hlavu smerom k Abenovi a na chvíľu sa zamyslela. Napokon však pevne rozhodnutá zakričala jeho smerom.
"Budeš tam len tak stáť alebo mi s ním pomôžeš?"


(( ))