Planéta Altra

Troy

*Pri zmienke o princovi sa jej hladké čelo na okamih pokrčilo a obočie nadvihlo do mierneho oblúčika vo výraze prekvapenia, ktorý však ostal skrytý v prehlbujúcej sa nočnej tme. Vzduch bol teraz oveľa vlhkejší v predzvesti búrky, a tak sa Troy pri dýchaní tvorili okolo úst a nosa jemné obláčiky vydýchnutej pary. Napriek tomu tam sedela prostovlasá a bosá akoby na svete nebolo príjemnejšieho miesta. Iba keď sa Olívia priblížila až k nej, prestala spodkom chodidiel šúchať o dlaždice, skrčila nohy a rukami si kolená pevnejšie pritisla k hrudi. Rozhodne nepôsobila ako niekto, kto by bol schopný v okamihu druhému človeku zlomiť väz alebo preťať tepnu, aj keď by práve to dokázala.* Neposlal ma za tebou princ,* začala krátko a pokúsila sa o úsmev. Kútikmi úst jej slabo nesmelo zašklblo a znovu zvážnela.* Vlastne som za tebou prišla, pretože si myslím, že by sme mohli byť priateľky. Teda, som si tým takmer istá.* zahlásila hrdo a znovu sa usmiala, tentoraz smelšie. Len málokedy sa mýlila v odhadovaní ľudí, preto si ju princ tak rád držal pri sebe na rokovaniach alebo stretnutiach. Olívia sa jej páčila. V širokom úškrnku náhle Troy zasvietili biele zuby s rezákmi o niečo ostrejšími než zvyšok chrupu.* Asi ťa to nahnevá, ale podľa mňa dnes večer už nikam nepôjdeš. Keď som išla za tebou počula som, že tebe a Níatovi majú prichystať izbu tu, v princovom dome. Teda aspoň kým neprejde búrka. Možno by som ti tu mohla zatiaľ niečo ukázať.

*Nebola si istá, čo v nej vyvolali jej slová, v prvom rade len krátke prekvapenie že dôvodom jej príchodom nie je princ, potom pochybnosti či ju neklame len aby si získala dôveru a potom ešte väčšie prekvapenie pre jej isté slová o tom, že môžu byť priateľky. Naozaj netušila čo si o tom myslieť, keďže jej kamarátkou bola sestra a ona netušila, ako sa také kamarátsvo buduje len tak, zrazu, že niekto príde a niečo také vyhlási. Preto na ňu chvíľu hľadela a zvažovala čo si o nej myslieť, aj keď sa jej nebála, istá jej časť sa ňou cítila ohrozená, avšak úplne iným spôsobom než si Troy mohla myslieť. Ten pohľad na toľko žien Arathi v nej vyvolall rôzne emócie a pocity, ktoré sa prenášali do najôrznejších myšlienok.* Nepoznám ťa. *Zhodnotí napokon.* Ja to teda zhodnotiť neviem. *V jej odpovedi nebolo zamietnutie jej slov, napokon Olivia túžila po priateľoch, alebo aspoň po niekom blízkom s kým by sa mohla rozprávať, teraz keď nemala sestru. Napriek tomu však teraz stála oproti neznámej žene a to či mala pravdu že môžu byť piateľky mohol ukázať len čas. Ona vedela vychádzať skoro s každým, moc sa nehádala so svojou povahou, no napriek tomu si ničím istá byť nemohla.* Niekey sa môžeme stretnúť, ale ja tu teraz spať nebudem. *Vyhlásila rozhodne a skrížila ruky na prsiach. Níat bol ktohovie kde, možno išiel do domčeka v lese a jej sa nepáčila predstava spania tu, u niekoho cudzieho ani to, čo by na to povedal on. Vlastne sa jej nepáčilo ani to že ju tam nechal, no rovnako si uvedomila, že to pokazila svojimi slovami a len mu zbytočne pripomenula, že je človek. Človek a on ľudí rád nemá.* Idem do nášho domu. *Spustila ruky a chytila si šaty, rozhodnutá ísť. Spravila však len dva roky a nad ich hlavami sa rozozvučalo poriadne hrmenie a oblohu preťal blesk. Oliviou trhlo, na koži jej naskoičli zimomraivky a srdce sa rozbehlo rýchlejším tempom. Bála sa búrok a v tej chvíli si priala byť niekde úplne inde, najpepšie zalezená pod posteľou a nič nepočuť. Na plece jej dopadla prvá kvapka a znovu zahrmelo, ešte výraznejšie. V jej vnútri nastal boj, ktorý vyhrával strach, s ktorým nevedela ako bojvoať. Dokázalo ju vystrašiť viacero vecí, no búrka bola čímsi, čo ju desilo od malička, ani nevedela prečo.* Tak dobre. *vyšlo z nej napokon a bez varovania sa rozbehla späť dnu, chvejúc sa na tele. Nechcela prehliadku, len skutočne niekam zaliezť, zmotať sa do deky a pokjne sa aj do skrine schovať.*

Troy

*Nevadilo jej Olíviina opatrnosť, ktorá miestami prerastala až v nedôveru. Aj princ sa ju snail naučiť, že by niektoré veci nemala tvrdiť s takou istotou, s akou ich cítila, ale načo by to potom všetko bolo? Nakoniec bolo zaujímavé sledovať Olíviinu reakciu, ktorá jej na perách vyvolala potuteľný úsmev. Rýchlo si ho však zotrela bruškami prstov akoby si z kútika úst oprašovala neviditeľnú omrvinku. Olívia sa jej páčila čoraz viac a keď zmenila názor kvôli búrke musela sa už Troy neskryto usmievať. Ona sama búrky milovala. Búrka znamenala dážď a kvapky vody boli pre ňu odmenou. Celé telo sa jej naplo nedočkavosťou a očakávaním, pretože ten najväčší lejak sa ešte len mal spustiť. Inokedy by sa možno pohrala aj so svojou schopnosťou vdu ovládať, ale na vystrašenú Olíviu by jej bláznenie bolo zrejme už priveľa. Troy vedela veľmi dobre, čoho sa ľudská žena bojí. Poznala to na jej očiach, na tom krátkom nesústredenom pohľade, ako sa jej zdalo, keď podľa všetkého myslela na svojho muža.* Nemusíš sa báť, on by bez teba neodišiel a tu si ťa nájde.* prehovorila prvé, čo jej úprimne prišlo na rozum, ale to už s vervou vystrelila z lavičky a so smiechom v daždi rozpriahla ruky. Lejak bol taký silný, že sa čochvíľa začali na chodníkoch tvoriť kaluže, do ktorých Troy bez obalu vbiehala a máčala si v nich spodný len krásnych, ale čoraz viac mokrých šiat. * No nie je to úžasné? Mala by si to vyskúšať.* zasmiala sa znovu, keď Olíviu dobehla a zažmúrila oči, aby pomedzi kvapky hustého dažďa uvidela aspoň stenu princovho domu. Už neboli ďaleko. Znovu zahrmelo a znelo to akoby sa vzduchom rozľahlo štiepanie dreva, iba niekoľkrát zosilnené a zmohutnené.*

*Jej sa to úžasné teda nezdalo. Aspoň nie, keď sa vonku rozbiehala čoraz silnejšia búrka. Dážď ako taký jej nikdy neprekážal, mala ho rada, hlavne ten letný, príjemne teplý keď cez letu len tak na chvíľku padal z oblakov, no príjemný dážď sa nesmel zmeniť na búrku aby bol príjemný. Teraz to však tak bolo a on sa jednoznačne nemala chuť točiť v ďaždi ani kaluži ani v niečom inom.* Nie som si tým taká istá. *Zhodnotila na jej slová o Níatovi, no viac ich nerozvádzala. Nechcela a ani nemienila objasňovať, že aj keď bola jeho družka, bolo to iné než si ostatní mysleli. Ona si jasne spomínala na vodcovu ženu a Níatov pohľad.* Nemám rada búrky. *Odvetila jej na tú druhú časť a už bežala. Do kútikov očí sa jej tlačili slzy strachu, no na mokrej tvári by to beztak nikto nevidel. Bolo to viac než len to že ich nemala rada, ona sa ich desila, aj keď sa jej nikdy nič zlé nestalo, ani nikoomu koho poznala. Len sa ich bála. Šaty už mala premočené rovnako ako vlasy, no bolo jej to jedno, pretože konečne dobehla späť k princvmu domu, aj keď sa bezohľadu na akékoľvek múry necítila o nič viac bezpečne. Nikdy sa necítila bezpečne, nech bola s kýmkoľvek a kdekoľvek. V dome zastavila a čakala kam jej povie že má ísť. Dnes nebola noc na zbližovanie sa a hľadanie kamarátok. Nič by z nej nedostala a ona sa necítial už teraz dobre preto, že ju vydela takú vydesenú. Nerada sa videla v takomto stave pred niekým cudzím. Oprela sa o stenu a ruky zvierala v päsť pri každom zvuku búrky, nechty si nepríjemne zarývala do jemnej pokožky dlane, no ani si to neuvedomovala, že jej tam ostávajú prehĺbené stopy.* Kam mám ísť?

*Po chvíli ležania na zemi alebo lepšie povedané hraného bezvedomia sa prebral. Spozoroval ženu, v hlave sa mu rozliehal smiech ktorý naznačoval že sa mu podarilo nájsť človeka ktorý ho dovedie k liečiteľke a on ju bude môcť "vypočúvať". Zľahka zdvihol svoju zdrevenenú ruku a prešiel si po tváry, tvár mala výraz napadnutého neviniatka ktoré túži po záchrane, hlúposť, jednoducho ďalší falošný výraz ktorým chce oklamať ľudí.* Kde to som?*Hlas mal vyssoký tón ktorý mal poukazovať na strach, nebol si istý či mu to uverý no za pokus to stálo.*Nedoniesla by ste mi pohár vody?*Ruku naťahoval k žene, niečo sa mu na nej nezdalo ale moc to neriešil, chcel sa dostať iba k jednej hlavnej téme "liečiteľka".*Vieš čo, mal by si aj trochu zahrať na bolesť a nie na trápne sucho v ústach...*Jeho druhé ja malo pravdu, mal by aspoň trochu zastonať a poukázať na niektorú z rán na jeho tele. Nie! On si počká ako zareaguje žena a potom ak by nasali komplikácie tak by začal stonať ako zbitý pes.*

Troy

*Nasledovala Olíviu tak rýchlo, ako to len bolo možné. Nechcela sa k nej príliš približovať,aby zachovala dostatočný odstup a mladá žena nemala pocit, že ju tlačí niekam, kam ona nechce. Pravdou však bolo, že Troy búrku a dážď milovala, ale Olívia očividne nie. Z jej strany bolo preto logické prijať izbu v princovom dome, aj keď presne vedela, čo je skutočným problémom.
V prudkom lejaku, ktorý sa spustil len pár sekúnd po ďalšom praskajúcom zahrmení Troy premokli nielen vlasy, ale aj šaty. Prilepili sa jej na telo ako druhá koža a keď si konečne zastala pod strechu domu, priamo oproti Olívii, oči jej žiarili nadšením a kútikom úst pomykávalo. Nesťažovala sa na chlad ani na vlhko. Ruky mala spustené povedľa tela, ale čím dlhšie na Olíviu hľadela, tým viac jej žiara v očiach pohasínala a nahrádzalo ju miernejšie, pokojnejšie svetlo.* Je to úplne na konci tejto chodby. Žiadne iné izby tam už nie sú. Zo všetkých strán je záhrada, pokoj, nikto tam nechodí.* Princ to mal premyslené do podrobností. Poznal Níatovu povahu tak dobre a rešpektoval ju natoľko, že pre neho a jeho družku nechal pripraviť izbu, kde budú mať dosť súkromia. Troy od Olívie odvrátila tvár a zadívala sa cez poloblúkové výklenky v chodbe na časť záhrady, ktorá obklopovala celý princov dom. Nebol to priamo palác, ale tá záhrada...tá bola rozhodne kráľovská.* Musíš mu dať len čas. Neboj sa, že by odišiel ďaleko. Ja som vás sledovala...on ťa má rád Olívia. Naozaj rád.* Troy rýchlo šibla pohľadom po Olívii a zľahka sa na ňu usmiala. Možno si dovolila už priveľa, ale nedokázala sa pozerať na smútok v očiach mladej ženy, keď odpoveď na jej trápenie bola taká jednoduchá. Nevidela to? Necítila to? * Dobrú noc, uvidíme sa ráno.* Krátky záblesk úsmevu a Troy znovu vybehla do záhrady. Nebolo ťažké stratiť sa v hustom poraste ozdobných krovín, ktoré akoby rástali na trávniku úplne svojvoľne. Zostala po nej len drobná kaluž vody na mieste, kde predtým stála a ozvena veselého smiechu, ktorázanikla v ďalšom zahrmení.*


Níat

*Prechádzal sa ulicami mesta možno už celú večnosť. Hlavu mal plnú myšlienok, ktorých sa nedokázal zbaviť, aj keď mu to inokedy išlo tak ľahko. Stačilo myslieť na korisť, na potešenie z lovu, nájsť si krutú sebatrýzniteľskú zábavku, ktorá by ako klin vybila to, čo ho chcelo mučiť ako prvé. Nenávidel ten pocit zmätku, keď netušil, čo by mal urobiť a neisť pritom na istotu.
Odrazu sa zastavil. V diaľke zahrmelo a jeho zo všetkých strán obklopovali domy s vysokými múrmi a prázdnymi čiernymi oknami, ktoré akoby na neho hľadeli s výčitkou. Nachádzal sa priamo uprostredľudského sveta a zviera v ňom kričalo po slobode, po lese. Možno preto sa z neho stal taký odľud, lebo toľko roky po vyhnaní zAltry strávil len ako hlas v Daghartovej mysli. Prenechal mu úplnú vládu, voľnosť, aby sa sám nemusel starať o to, kam pôjde, čo urobí, čo zje. Dagharta to celé vyriešil za neho a na dlhý čas potom existoval len široký priestor, hory, tmavé a hlboké kaňony v skaliskách, dni, mesiace a roky absolútnej nečinnosti a odovzdanosti sa tej časti svojej zvieracej povahy, ktorú nebrzdila morálka, zvyky, tradície, pocit viny, odlišovanie dobra a zla, možnosti voľby.
Keď sa spustil lejak ešte vždy stál na jednom mieste, uprostred prázdnej ulice a dovolil, aby mu vlhkosť a chlad prenikli až na kožu a ešte hlbšie pod ňu. Oheň, ktorý mu koloval v žilách, začal ustupovať únave a novým myšlienkam, ktoré boli už o niečo pokojnejšie. Necítil sa ako víťaz, nebol hrdina, nebol ani vodca svorky a v ten večer nechcel byť ani zviera a ani sa tak správať. Pomaly sa obrátil tým smerom, odkiaľ prišiel a skrz hustý lejak sa snažil dovidieť až na koniec ulice. Keď kráčal naspať, nohy už nemal také ťažké a každým krokom o niečo zrýchľoval tempo, v očiach rozhodný výraz. Vedel, že Olívia neodišla. Stále ju cítil a jej pach ho doviedol až k dverám na konci kamennej balustrády v princovej záhrade. Našiel by ju kdekoľvek, aj keď mu návrat späť trval.
S rukou na kľučke ešte na okamih zaváhal, ale silná potreba ho nakoniec prinútila otvoriť dvere a vstúpiť dnu. Voda z neho tiekla cícerkom, keď sa chrbtom oprel o drsný drevený povrch a v tichu po sebe zamkol. Cvaknutie zámky znelo jeho ušiam rovnako hlasno ako zahrmenie, ktoré sa hneď potom ozvalo za oknami. Mokré vlasy sa mu prilepili na tvár v dlhých strieborných prameňoch a perleťové dúhovky sav tme leskli ako horúčkou. Nohy mal bosé a šaty premočené, košeľa na hrudi sa mu odhalila a kúsok látky prilepil na vystupujúcu kľúčnu kosť.* Nič nehovor.* zachripel a pohľad upieral priamo na Olíviu.* Poď sem.* Odlepil sa chrbtom od dvier a urobil malý krok do miestnosti. Nezaujímalo ho, čo sa v nej nachádza ani kde sa to nachádza. Sústredil sa len na Olíviu.*

*Pod strechou mimo dažďa sa necítila o nič lepšie, hrmenie sa ozývalo okolím a oblohu neraz prežal blesk, osvetlil okolie. Vždy len sťažka preglgla a nebolo jasné, či sa jej telo chveje kvôli mokrému oblečeniu, alebo pre strach. Olivia si všimla akú radosť Troy z vody mala a búrky tiež, rada by v osvetlenej oblohe videla rovnaké čaro, no nevidela. Oči presunula na koniec chodby k spomínanej izbe a späť k jej tvári. Prekvapilo ju keď prehovorila k Níatovi a prekvapili ju jej slová. To bolo tak vidno že ju trápilo čo si myslí Níat? Teraz sa to len zhoršilo pre všetky tie ženy z ich rasy, no tie myšlienky ani nechcela rozvádzať. Nešlo ani tak o to žeby si myslela, že ju nemá vôbec rád, no ona si uvedomovala, že tým že je s ňou ho pripravila o možnosť mať družku z vlastnej rasy, čistokrvného potomka. Vtedy nevedel čo na Altre objavia, že Noby s Akte neboli posledné z ich rasy. Tieto úvahy však pochovala hlboko do seba, aby ich nikto v jej tvári nevyčítal a len sa nepatrne usmaila, ako to pri zvukoch búrky najviac išlo.* Ďakujem Troy. *Možno bola len dôverčivá a naivná, no aj tak jej prišla milá. Nebyť búrky a jej strachu, určite by javila viac nadšenia pre rozhovor s ňou, veď ona túžila po spoločnosti, rozprávaní, priateľstve. To všetko však bolo na druhej koľaji, aspoň nateraz, kým sa počasie nechcelo umúdriť.* Dobrú noc. *Dodala ešte ako sa rozbehla späť von, zatiaľ čo Oliviu pri tom pohľade len striaslo. Rýchlo sa otočila a po chodbe do izby skoro bežala ako už chcela byť medzi štyrmi stenami, počuť zvuky noci aspoň trochu tlmene, aj keď sama vedela že to nebude také jednoduché. Vkĺzla dnu a pohľadom preletela po miestnosti, aj keď dôvod bol úplne iný než nejaké obzeranie nábytku. Obzerala si ho, no pre niečo iné. Chuť zaliezť niekam nebola len obrazná, no ako otvorila skriňu, bolo tam veľa poličiek a nijaká väčšia, kde by si kľakla a zavrela sa tam. Zrak jej teda padol na dosť vysokú posteľ, ku ktorej prišla a pridvihla prikrývku, ktorá presahovala z postele skoro až na zem. Drobný priestor jej pripadal v tej chvíli ako najlepšie miesto pre pobyt, aj keď to bolo úplne iracionálne. Zhodila zo seba mokré šaty a len ich prevesila cez stoličku, nechajúc si len mokré spodné prádlo, omotala si okolo seba jednu z dék ktoré tam boli a zaliezla pod posteľ, skrútená ako mačiatko do klbka. Mokré vlasy ju studenili na chrbte, no beztak sa triasla o to viac, keď ticho narušilo ďalšie hrmenie. Oči sa jej leskli strachom a nebyť kľučky ktorú začula, ani by sa nepohla. Takto sa ale trochu posunula a prstami odhrnula prikrývku čo trčala a vykukla, spod postele len svietili jej ohnivé vlasy a leskli sa čokoládové oči. Varovanie nech nič nehovorí bolo ako pre ňu stvorené, istotne by niečo povedať chcela. Keď však prehovoril nech ide k nemu, nevedela čo spraviť. Netúžila po ničom inom len ho objať a zároveň sa ozval ďalší zvuk búrky a ona si skoro hlavu udrela o posteľ.* Nejdeš ty sem? *Spýtala sa tíško vystrašeným hlasom. V jej tvári bolo vidno že netúži po ničom inom len k nemu vyštartovať, len akoby jej hrmenie zväzovalo členky k nohám postele.*

/ /

/https://www.youtube.com/watch?v=2KSaFi7tXNs&feature=relmfu/

*Nepotreboval svetlo, aby lepšie videl Olíviin strach. Presakoval do jej hlasu, do jej vône ako sýte korenie, ktoré ho šteklilo v nose a vzrušovalo presne tú divokú časť jeho ja, ktorá by sa neštítila zahryznúť sa Olívii do krku. Zhlboka sa nadýchol a v ďalšom záblesku svetla pozrel priamo do vystrašených hnedých očí. Krčila sa tak nízko pri zemi, že z celého jej tela videl len hlavu a kúsok prikrývky, pod ktorou sa musela chúliť. V tichu, ktoré zavládlo po jej nesmelej otázke, urobil ešte krok dopredu. Pri ďalšom zachytil spodný okraj svojej košele a pretiahol si ho cez hlavu. Mokrú látku nechal padnúť na zem k svojim nohám. Zahrmelo a znovu sa zablýskalo. V iskrivom výbuchu svetla sa Níatovi zaleskli oči, ale akoby sa ich farba zmenila z perleťovej na hlbokú čiernu a po celý ten čas z Olívie nespustil pohľad. Ani keď sa jednou rukou zaprel o pelasť postele, ktorá pritom ticho zavŕzgala a druhou o zem, aby nestratil rovnováhu, keď si pomaly kľakol na zem.
Nahýnal sa priamo nad ňou, jeho tvár bola od Olíviinej vzdialená len niekoľko centimetrov. Pohľad mu z jej očí skĺzol nižšie, na pery. Jeden, dva nádychy...sklonil sa nižšie a zrak neisto preniesol do hnedých dúhoviek akoby si nebol celkom istý či to smie urobiť, akoby potreboval usitenie, že sa Olívia nestrhne. Máličko sa odtiahol, naklonil hlavu do druhej strany a špičkou nosa zľahučka prešiel Olívii po líci. Znovu sa sklonil, svaly na ramenách a pleciach sa mu napli, pretože sa pomaly zasunul pod posteľ a prinútil Olíviu stiahnuť sa hlbšie. Telo mal síce oveľa mohutnejšie, ale priestor pod posteľou bol dosť široký na to, aby sa doň mohol vtesnať aj on. Ak mu predtým chlad odobral z tela sily, tak Olíviina blízkosť priviedla ten oheň späť. Pokožku mal na dotyk horúcu, horúcejšiu než bola normálna teplota ľudského tela.
Špičkou nosa sa ešte stále maznal s Olíviinou pokožkou na líci, vydychoval pootvorenými ústami, pery zľahka priložil na jej spánok. Správal sa k nej jemne, pozorne, bol to jeho spôsob ako sa ospravedlniť bez slov.*

*Priestor pod posteľou nebol veľký, práve preto si ho vybrala, no nebol ani natoľko malý aby nemohla vysloviť tichú otázku. Nebola si ale istá či za ňou pôjde, čo si vôbec mohol myslieť o tom že sa skrývala pod posteľou. Nič nehovoril a toto bola jedna z tých chvíľ, kedy rozprávanie nepotrebovala ani ona. Jediné čo teda narúšalo boli desivé zvuky noci, búrky, ktoré rozochvievali jej telo a neraz spôsobili, že si trochu buchla hlavu o rám postele, keď si nedala pozor. Nevyšlo z nej ale nijaké au, veľmi nad tým neuvažovala, len mlčky sledovala Níata, výraz v jeho tváre či oči, ktoré na ňu upieral. Až keď pretiahol cez hlavu košeľu jej zrak skĺzol na jeho telo, na jeho hruď. Páčila sa jej, už vtedy v kabínke keď si kupovali oblečenie, aj keď nechcel aby sa ho dotýkala. Oči sa jej vrátili späť k jeho očiam pri čvachtavom zvuku dopadu košele na zem. Pozorovala ho ako si kľakol k zemi, jemne sebou trhla pri ďalšom zahrmení. Bol blízko že cítila teplo ktoré sálalo z jeho tela, videla aj ako mu oči klesli k jej perám. Podvedome sa k nemu chcela trochu posunúť, keď zacítila ako sa jemne dotkol nosom jej líca. Telom jej prešli oveľa príjemnejšie zimomriavky než doteraz a len sa nechala zatiahnuť hlbšie, keď skĺzol pod posteľ k nej. Sálalo z neho príjemné teplo a jej samej ostávalo teplješie, keď sa maznal s jej pokožkou. Bolo to príjemné i upokoujúce, aj keď s každým hrmením ňou podľa intenzity zvukov trhlo, raz len nepatrne, inokedy viac. Na krátky okamih privrela oči, keď jeho pery spočinuli na jej spánku a potom ich opät otvorila, pootočila hlavu k nemu, nosom sa jemne dotkla toho jeho. Túžila ho objať, možno by sa najradšej "podhralbala" pod neho a skryla pred všetkými zvukmi a prejavmi búrky, no zároveň si uvedomovala, že túžila aj po inom dotyku, keď bol takto blízučko pri nej. Trochu naklonila hlavu, nepatrne pootvorila pery a dotkla sa tých jeho, trochu vyplašene ako tie srnky, ktorých farbu očí nosila. Bol to však len kratučký dotyk, než sa priamo nad palácom ozvalo hromové zadunenie, silné a dlhé, že ňou prudko trhlo a buchla si čelo o to jeho. Myšlienky sa rozutekali a ostal len nepokoj a ďalšia vlna strachu, potichučky sa posunula k nemu, túlila sa k jeho boku najviac ako to len išlo.*

*Pohľad na Olíviin strach v ňom už nevzbudzoval rovnaké pocity, ako predtým, keď bol na najlepšej ceste znovu nechať za seba hovoriť svoju zvieracia stránku. A keď sa jej pery nakrátko dotkly tých jeho, nestihol ani privrieť oči, nič urobiť. Už už sa odťahovala, keď sa on máličko posunul za jej ústami, ale vtedy znovu zahrmelo a ich čelá sa v stiesnenom priestore zrazili. Nebol to úder, ktorý by ho bolel, skôr naopak, odrazu pocítil zvláštnu ľahkosť, chuť na smiech. Usmial sa a v širokom úsmeve sa mu krátko objavili ostré zuby, ibaže to už zrejme Olívia nevidela, pretože sa v tom okamihu stúlila k jeho boku.* Bojíš sa búrky za oknami, ale zo mňa nemáš strach. Nepoznám nikoho, ako si ty, Olívia.* Takto pod posteľou znel jeho tichý hlas ešte hlbšie, on sám mal pocit, že sa ocitol v úplne inom svete vytrhnutom z reality, kde žil bežne. Zvláštne, ale tu sa dokázal uvoľniť, nikam sa neponáhľal, nič ho nesúrilo a Olíviina dôverčivosť, to, ako sa k nemu pevne tisla mu bolo príjemné. Tak veľmi príjemné, že ju sám objal a pritiahol ešte bližšie k sebe, aby medzi ich telami nebol ani kúsoček voľného miesta. Potom jej vzal jednu ruku a zodvihol si ju pred oči. V šere a tme dokázal vidieť rovnako ostro ako počas dňa. Prstami sa oprel doprostred jej dlane a potom ich začal nenáhlivo vystierať, až kým jeho vlastná ruka nekopírovala tú Olíviinu. Na konci jej zľahučka zatlačil na brušká prstov, ktoré boli oproti tým jeho drobučké ako prsty dieťaťa. Zvláštne ho to fascinovalo, nedokázal prestať myslieť na bozk, ktorý mu dala. Odrazu sa pohol, prevalil sa na bok tak, že mal tvár priamo nad Olíviinou a mohol jej zblízka hľadieť do očí. Jej ruku nepustil iba si ju priblížil k lícu, ale inak sa jej nedotkol.* Mohla...* nebol si celkom istý tým, čo chcel povedať. Jeho hlas nebol pevný, chvel sa mu hoci sa veľmi snažil, aby znel pokojne a vyrovnane no vôbec taký nebol. Možno preto, že nikdy o nič podobné nežiadal.* Mohla by si ma pohladiť?* Pustil Olíviinu ruku, aby sa sama rozhodla, čo chce urobiť a v duchu ešte stále nedokázal uveriť, že sa jej to naozaj spýtal. Čakal len na dotyk alebo odmietnutie a oboje trvalo už celú večnosť, aj keď sa spýtal len nedávno.*

*Musela sa nepatrne pousmiať nad jeho poznámkou o strachu. Keby nad tým viac uvažovala, možno by sa tiež zamyslela prečo to tak je, no na nič by neprišla. Níat ju nedesil, nedesil ju ani v tú noc, keď sa stretli prvý raz. Nebolo to tým, žeby si neuvedomovala jeho silu, to čo mohol urobiť kedy chcel, či by pochybovala o tom, že zabiť človeka mu nerobilo problém. Ona o tom všetkom vedela, no napriek tomu pri ňom cítila presný opak strachu. Cítila sa pri ňom bezpečne a práve preto sa k nemu chúlila a hľadala pri ňom pokoj. Keď ju aj on objal, spokojne vydýchla, aj keď s hrmením ju neprestávalo triasť. Neupokojovala ju ani myšlienka, že búrky nikdy netrvali dlho. Pre ňu trvali celú večnosť, počas ktorej nemohla zažmúriť oka ani robiť nič iné, pretože bola príliš nepokojná.* Cítim sa pri tebe bezpečne. *Prehovorila napokon úprimne, dúfala že ho tým neurazí, kedže asi radšej pôsobil hrôzostrašne pre okolie. Keby sa ho ale bála, nemohla by byť jeho družka a nikdy by s tým ani nesúhlasila. Cítiť pocity aké citila kvôli búrke a byť s ním neustále? Nezvládla by to. Ak sa bála, veľmi ju to ovplyvňovalo. Prekvapene sledovala ako jej chytil ruku a pri jeho dotyku jemne privrela oči, ktoré otvárala v strachu až keď sa ovzalo ďalšie hrmenie. Trochu ňou v šoku cuklo keď sa prevalil, no bolo vvtedy počuť len padajúce kvapky a nie hrmenie a tak sa len zhlboka nadychovala, napínajúc uši. Srdce jej tĺklo ako o život a ona si nebola istá či pre búrku alebo pre tú blízkosť v ktorej sa ocitli. Necítila sa nepríjemne, aj keď trochu vyplašene áno. Neraz sa samej seba spýtala prečo robí niektoré veci čo robí, prečo ho už viac krát pobozkala a prečo sa nikdy neodtiahla ak to urobil on. Odpoveď na svoje otázky nenašla, vedela len, že to bolo iné, než keď ju pobozkal Charis a Elek. S Charisom to bola zvedavosť, niečo čo nepoznala a istým spôsobom sa jej zdal naozaj pekný, aj keď nad tým nikdy moc neuvažovala. Elek, tam sa odtiahnuť ani nestihla, aj keď by to urobila. Predstavoval pre ňu priateľa, niečo ako mŕtveho brat. A Níat, bolo to niečom inom. O jeho divokosti, pocitu bezpečia keď bola s ním, o tom všetkom čo pre ňu robil ešte skôr, ako sa stala jeho družkou, o ňom aký bol. Nestretávala mužov a tak nemohla vedieť aký muži sa jej vlastne mohli páčiť, ani nepoznala pocity prížažlivosti tak aby vedela čo to cíti keď to prišlo, no presne niečo také ju viazalo k Níatovi bez toho aby si to vedela objasniť. Priťahoval ju, zatiaľ tým nevinnejším spôsobom aké to slovo obnášalo a záležalo jej na ňom, možno viac akoby si sama uvedomila. Čokoládové oči upierala do tých jeho a aj keď ona nevidela v tme vôbec tak dobre ako on, obrysy tváre vnímala, rovnako ako lesk v jeho očiach. Pozrela na svoju ruku ktorú jej pustil a zazdalo sa jej, že teraz bol neistý i on. Ten pocit poznala dobre, ani ona nevedela či za ňou polezie pod posteľ aj keď si to tak moc priala. Prekročila posledné centimetre k jeho tvári a jemne sa dotkla jeho pokožky pár prstami. Hladkala ho nimi nežne, pery sa jej usmievali. Pohladila ho napokon aj dlaňou, nechala ju na jeho líci a palcom ho hladkala na pokožke líca a napokon aj po perách.*

*Svoju divokú, nezmieriteľnú povahu, hnev, pocit krivdy, všetky tie roky strávené v koži Daghartu, keď sa odnaučil cítiť na sebe niečí dotyk, takže sa z neho nakoniec stal cynik a podivín žijúci v ústraní strániaci sa akéhokoľvek kontaktu... to všetko nechal na krátky okamih tam vonku, v meste, za oknami, mimo toho malého tesného miesta pod posteľou, kde sa Olívia schovávala a kam za ňou prišiel. Cítil zvláštnu únavu a keď sa ho prvýkrát dotkla takmer mu hlava padla do ohybu jej krku. Vedel, že za túto slabú chvíľku sa bude neskôr preklínať, pretože viac než čokoľvek iné ho hnevala vlastná slabosť. Zo života poznal len odstup a pri nežnostiach sa cítil ako neskúsený mladý chlapec, ktorý nevie, čo robí a či to vôbec robí dobre, preto sa im tak urputne vyhýbal. No boli aj chvíle, ako táto, keď to všetko chladné a neprístupné z neho opadlo a on túžil po nežnosti rovnako ako každý obyčajný človek, ktorým však nikdy nebol celkom úplne.
Na pokožke cítil ľahké mravčenie všade tam, kde sa ho Olívia dotkla. Obracal za jej dlaňou tvár, aby sa ani na okamih nemusel vzdať kontaktu s jej rukou. Privrel oči, trhane vydýchol, keď mu bruškom palca začala prechádzať po perách. Bolo to viac než príjemné. Bolo to osobné, veľmi intímne a nežné. Otvoril oči a zadíval sa na jej ľahký, akoby mimovoľný úsmev, ktorý si možno ani ona sama neuvedomovala. Veľmi jemne ju pobozkal na bruško palca, ktorým ho pohládzala. Potom akoby sa v ňom niečo zlomilo, klesol nižšie a lícom sa oprel o jej hruď, zatvoril oči a vnímal len rytmus jej nádychov a výdychov. Dával si pozor, aby ju priveľmi neťažil, preto sa stále rukami zapieral do zeme. Mäkkosť jej tela ho obklopovala rovnako ako jej vôňa a on nebol dosť silný, aby zachoval sľub, ktorý jej dal už dávnejšie. Že sa jej nijako nepokúsi dotknúť. V skutočnosti teraz netúžil po ničom inom, preto natiahol ruku a rovnako ako ona sa aj on dotkol jej pier. Prechádzal po nich bruškami prstov a čím dlhšie sa jej dotýkal, tým menej mu to stačilo. Nakoniec sa pomaly nadvihol, ešte chvíľu sledoval pohyb svojich prstov po Olíviiných ústach a potom ruku odtiahol a nahradil ju svojimi perami. Bozkával ju zľahka, skúmavo, opatrne, po každom drobnom bozku sa nepatrne odtiahol, aby pozrel Olívii do očí a znovu sa vracal k jej ústam. Každý jeden bozk mu chutil viac než ten pred ním a trval oveľa dlhšie, bol istejší a pevnejší. Nakoniec jej pery pootvoril ústami a na okamih medzi ne vkĺzol jazykom, stiahol sa a nechal Olívii priestor, aby mu urobila to isté.*

*Nič z toho čo teraz robila nepoznala a preto to vychádzalo len z jej podvedomia a toho, čo túžila urobiť. Necítila nijakú povinnosť ani zaviazanosť, aj keď mu bola vďačná pre veľa vecí. Dotýkala sa ho však preto, že chcela a páčilo sa jej to. Bola rada že jej to dovolil, aspoň na tú chvíľku. Cítila sa pri ňom naozaj chránená a presne tak ako to povedala Troy. V tej chvíli si tak jasne uvedomovala, že ju ma naozaj rád. Nevedela čo blúdilo hlavou jeho démonovi, no pokiaľ išlo o Níata, cítila to, aj keď sa jej neraz vyhýbal a nebol neraz ani najmilší. Prekvapilo ju keď sa perami dotkol jej palca, no nebolo to nepríjemné. Keď jeho telo kleslo viac k nej, spustila ruku a objala ho. V danej chvíli to bolo možno to, po čom túžila najviac. Jeho široká hruď, teplo čo z neho sálalo a ochranárske objatie, v ktorom by sa mohla pokojne stratiť. Najradšej by sa ho v danej chvíli nikdy nepustila. Pustiť ho ale pustila, keď sa pridvihol a palcom dotkol jej pier rovnako ako ona jeho. V tej chvíli ju napadlo, či to bolo také príjemné aj pre neho, pretože v nej to prebúdzalo akési zvláštne pocity. Podvedome nepatrne pootvorila pri tom dotyku pery, nespúšťala z neho oči až na pár privretí, ktoré prichádzali akosi samé. Keď ju pobozkal, oči privrela na dlhší čas a otvárala ich, len keď sa ich pery oddelili. Keď sa bozk prehĺbil, prekvapilo ju to, no zároveň nad tým moc nepremýšľala. Aká bola utáraná a všetko rozoberala, tak si mnohými vecami priveľmi hlavu netrápila, tak ako teraz, že poriadne netušila čo to urobil. Žila priveľmi dlho na mieste, kde sa o veciach tohto smeru nehovorilo, no nebránilo jej to, aby po krátkom zaváhaní nevošla jazykom do jeho úst.*

*Jednou rukou sa zapieral povedľa Olíviinej hlavy, prstami jej zľahka prečesával vlasy a bruškom palca chlácholivo prechádzal po krivke ucha. Zblízka hľadel do čokládových očí, v ktorých nikdy nevidel výčitky, aj keď by si ich za mnohé zaslúžil. Potom sa jej viečka zachveli a ako sa k nemu naťahovala privrel oči, cítil ako mu jazykom nesmelo vnikla do úst a ich bozk sa tak stal oveľa intímnejší a hlbší než kedykoľvek predtým. ol to nový druh intimity, ktorú nepoznal, ktorá ho vyvádzala z miery a robila zraniteľnejším viac, než by to inokedy zniesol. Ibaže pri Olíviinom dotyku sa konečne upokojil, dokonca aj Dagharta v jeho hlave stíchol a Níata zaplavil pokoj, aký dlho nepoznal. Napäté svaly sa uvoľnili a ruka, ktoru sa podopieral ho skoro zradila, takže na malý okamih spočíval na Olívii takmer celou váhou svojho tela. Jazykom zatlačil Olíviin späť do jej úst, stiahol sa, dával jej nepatrné signály toho, čo s ním môže robiť. Náhle už nevládal udržať na uzde všetky pocity toho okamihu, vzrušenie v ňom stúpalo a zvyšovalo príjemné napätie v tele, ktoré si žiadalo uvoľnenie. Ak bol predtým jemný odrazu sa jeho nežné bozky zmenili na divoké. Prudko zaútočil na Olíviine ústa, tvrdo do nich vnikol jazykom a tlačil sa na jej pery, nenechával jej priestor na poriadny nádych. Vyzeralo to akoby boli jej ústa jediným, čo ho skutočne zaujímalo, niečím, čo nutkavo potreboval a každou sekundou sa tá potreba menila na čoraz väčšie šialenstvo. Prstami sa jej už neprehraboval vo vlasoch, ale tisol si jej hlavu ešte bližšie k sebe. Dokonca aj zvuky, ktoré pritom vydávali ich pery a jazyky narážajúce do seba ho vzrušovali, vzrušovalo ich spoločné dýchanie, ktoré bolo hlasnejšie a ťažšie než predtým. Telo mu ožilo, už vedľa Olívie neležal len tak pokojne, ale bokmi sa zľahka rytmicky a celkom podvedome pohyboval proti nej. Nútila ho k tomu túžba, ktorá prirodzene viedla všetky jeho reakcie k jedinému cieľu.
Ibaže dych dochádzal už aj jemu, prudkými bozkami sa rýchlo unavil, čo sa mu zdalo až neskutočné, pretože návaly žiadostivosti sa znovu striedali s chvíľkami neskutočnej slabosti, preto zvoľnil. Jazykom sa stiahol, ale aby ani na chvíľu neprišiel o kontakt s Olíviinou pokožkou, perami sa neprestal obtierať o jej ústa. Postupoval jemne takmer až s bázlivou nežnosťou, dával jej malé krátke bozky stále znovu a znovu, všade, po celej dĺžke pier. Neuspokojil sa len s jedným miestom. Každý jej výdych vtiahol seba a k chuti v ústach sa pridala ďalšia chuť jej dychu. Mal pocit, že mu napĺňa pľúca, že je v ňom všade, pri každom nádychu. A potom jej zovrel spodnú peru medzi zuby, zľahka stisol, ale pritom ju nepatrne škrabol špičkou rezáka.
Vôňa krvi na neho zapôsobila okamžite. Odrazu stuhol a podvedome zadržal dych, Daghata bol v jeho hlave znovu prítomný a nabádal ho, aby ochutnal viac, oveľa viac.* Olívia...* hlesol do ticha a znelo to ako prosba.*

*Nič z toho čo sa dialo nepoznala a nešlo len o tú fyzickú časť jej nevedomosti. Nikdy sa necítila tak ako sa cítila teraz a ani nerozumela tomu čo sa to s ňou dialo. V jej tabuizovanom "svete" sa o niečom takom ako túžbe po milovaní nehovorilo, pre Oliviu niečo také neexistovalo, aspoň nie vedome. Preto všetko čo sa dialo s jej pocitmi a telom bolo pre ňu jedným veľkým otáznikom, v mysli sa jej neraz nejaký objavil s otázkou, na ktorú nedokázala nájsť odpoveď. Nešlo len o to že ani nevedela čo to robí a čo robiť, či to smerovalo k tomu čo Níat "zatrhol" v deň keď sa stala jeho družkou, čo sa to deje s jej telom. Netušila že jej môže byť tak horúco ani že jej môže byť horúco na takom mieste, ako tomu bolo teraz. Cítila rozpaky i neistotu, zároveň však oboje posúvala na vedľajšiu kolaj, keď skúmala čo bozkávanie prinášalo. Podvedome sa prispôsobovala jeho signálom, páčilo sa jej to a veru sa jej to páčilo dosť. Rukou mu podvedome prechádzala po boku, či jej skĺzla k jeho hrudi, hladkala ho ani si to sama neuvedomovala. Ruka jej zastala na jednom mieste až keď bozky zintenzívneli a ona sa nedokázala venovať obom činnostiam. Sťažka dýchala, na tlak jeho pier reagovala rovnako a prekvapene vnímala Níatove pohyby. Aj keď na nej spočíval váhou tela len na chvíľu, pri tých rytmických pohyboch ktorými sa na ňu tlačil ho vnímala aj cez deku v ktorej bola zakrútená a ktorá sa jej vyhŕňala niekam k stehnám, ktoré z nejakého pre ňu nevyspitateľného dôvodu mala chuť odťahovať od seba. Ona netušila čo sa to deje, no jej telo áno. Predtým ešte vlhké spodné prádlo čo si na sebe nechala sa jej zdalo v spodnej časti ešte vlhkejšie a jej myšlienky sa tomu začali venovať, nevedela čo sa to deje a čo za potrebu to vlastne cítila. Nerozumela vôbec ničomu, no klásť otázky ju v tej chvíli nenapadlo. Krátke bozky otvorili sčasti jej oči aby mu mohla pozrieť do očí, prsty opäť nežne prešli po jeho hrudi, keď zacítila zaštípanie a krv vo svojich ústach. Oblizla si peru, cítila že jej z nej tečie trošku krvi, čo o chvíľu prestane, no vnímala aj ako Níat stuhol, vnímala aj jeho hlas, aj keď si v tej chvíli nebola istá, čo chcel. Aby krv bola preč, alebo aby mu dovolila napiť sa. Nepovedala vôbec nič, len pridvihla hlavu a pobozakla ho, vediac, že bude cítiť jej krv. Trochu sa obávala že ju pohryzie do pery, preto bol jej bozk opatrný, no chutil po krvi. Aj ona ju cítila. Bozkávala ho hodnú chvíľu, keď sa odtiahla a uvoľnila si jednu ruku,aby si odhrnula vlasy z krku a pokojne ostala ležať na chrbte, upierajúc na neho čokodové oči. Hrmenie už dávno nepočula a možno bolo aj po búrke, no to si jej myseľ ani nestihla uvedomoiť. Len pokojne ležala a hladkala ho po boku, že je to vporiadku.*

*Pri prvom Olíviinom bozku s príchuťou krvi nechal ústa pevne zovreté. No prišiel druhý bozk a potom ešte jeden. Každý ďalší dotyk jej pier spôsoboval, že sa jeho ústa začali uvoľnovať, púšťal si ju k sebe bližšie, aj keď inokedy by to nenechal zájsť tak ďaleko. Inokedy by sa otočil na päte už len pri pohľade na malú reznú ranku na jej prste. Nie preto, že by ho vôňa jej krvi odpudzovala. Práve naopak. Vždy sa musel zo všetkých síl ovládať, aby sa jej okamžite neprisal na krk. Bola to taká lákavá predstava, že cítil doslova fyzickú bolesť, keď sa tomu všetkému bránil. To, čo ho držalo späť bol presne ten výraz v Olíviných očiach, aký mala aj teraz, v momente, keď si z krku odhrnula vlasy a ponúkla mu to, čo potreboval. Hľadela na neho tak odovzdane, tak dôverčivo akoby mu úplne dôverovala. Ten pohľad sa mu dostával hlboko pod kožu a práve vedomie, že by mu Olívia mohla konečne pomôcť nájsť pokoj, ho znepokojovalo. Samota z neho urobila čudáka, ktorý si odrazu nebol istý, čo môže svetu ponúknuť. Čo môže ponúknuť Olívii. Keď bol sám nemohol ani nič pokaziť, nezáležalo mu na tom, či niekoho svojimi poznámkami urazí alebo rozčúli. Bolo mu jedno, čo si o ňom ostatní myslia a vždy robil veci tak, ako chcel a nikoho sa nepýtal na dovolenie. V istom zmysle predstavovala samota presne ten druh slobody, ktorý mu vyhoval.
Olíviine oči v tme žiarili, aspoň on to videl, keď sa do nich díval a znovu pocítil ten zvláštny pokoj. Vlasy z krku mala odhrnuté. Malá sladká Olívia a on ju odmietal k sebe pustiť príliš blízko. Pre neho ako Arathiho predstavovalo pitie krvi z krku ženy možno ešte intímnejšie spojenie než pri samotnom milovaní. Aona svojou krvou plytvala na neho, nosila mu ju v hrnčekoch akoby to bola obyčajná voda a nemohla ani len tušiť, akú má pre neho skutočne cenu. Z pier mu unikol ťažký trhaný nádych, ktorý mohol byť pokojne aj unaveným povzdychom. Sklonil sa a perami sa dotkol pulzujúceho miesta na Olíviinom krku. Pritisol sa naň a dlho sa nehýbal iba vdychoval omamnú vôňu hebkej ženskej pokožky a nepatrný protitlak pulzu na svojich perách. V hrudi, okolo srdca, pocítil zvláštnu ťažobu, ktorá tam predtým nebola.
Prevalil na chrbát a Olíviu si pritiahol k sebe tak, aby si hlavu pokojne mohla oprieť o jeho hruď alebo sa mu stúliť pod ramenom. Zavrel oči a snažil sa upokojiť zrýchlený dych, myslel na to najkrvavejšie a najhoršie, čo kedy vykonal s nejakou živou bytosťou, len aby nemusel myslieť na to, o čo prichádzal teraz, dobrovoľne. Ibaže ak by už raz začal, nezastavil by sa. Chcel by prijímať Olíviinu krv stále a to od nej nemohol nijako žiadať ani si na to nárokovať.
Jednou rukou sa jej zaboril do vlasov, namotával si jej pramienky na prsty alebo sa v nich len tak prehraboval. Oči mal stále zavreté, dych už pokojnejší.* Nevedel som, že sa tak bojíš búrky. Je ešte niečo, čo ťa desí?* opýtal sa do ticha stíšeným hlasom, ktorý mal ešte stále chrapľavý od túžby, ktorú sa snažil ovláduť a potlačiť.*

*Nerozumela tomu, prečo sa nechcel napiť. Poznala časť dôvodu, ktorý ju od jej krku držal ďalej, no ona mu dôverovala, nielen preto, že už raz to zvládol. Vedela že po jej krvi túžil a chcela aby bol spokojný, aspoň do tej mieri, akej dokázala dopomôcť. Nemohal mu dať veľa krvi ani moc často, krv bola to, bez čoho by neprežila, no napriek tomu zčasu na čas by mu ju pokojne dala, aspoň trošku. Tentoraz sa jej však jeho odmietnutie krvi nedotklo, jedna jej časť s tým možno aj rátala, druhá bola zase možno aj sklamaná. Nevedela si to presne vysvetliť, no mala pocit, že dôvodom bol jednoduchý fakt založený na pocitoch pri pití jej krvi. Neprišlo jej to ani moc bolestivé ani desivé a dokonca ani nepríjemné. Nevedela si svoje dojmy z toho vysvetliť, no nepatrili k tým negatívnym, keby mala byť k sebe úprimná, možno by musela priznať, že sa jej to trochu aj páčilo. Mala však pri takej myšlienke dojem, že sa zblázniala. Také veci sa predsa nikomu nepáčia a tak si to nechala uložiť niekde hlboko v hlave, aj keď ju to sčasti ovplyvňovalo. Bolo toho viac čím si nebola však isttý, prečo ju bozkáva a zároveň vedela, že nikdy nechcel to čo spolu robili muž a žena. Keď si priložil pery na jej krk, privrela oči a vo vnútri cítila, že nech to bolo akokoľvek a nech to prebiehalo akokoľvek, bola by mu to dovolila a možno po tom aj túžila. Nie možno. Tušila že tie pocity boli práve tým, že sa jej to páčilo. Vedela ale aj to, prečo to po nej nechcel. Alebo si aspoň myslela že to vie. Toto boli myšlienky ktoré jej hlavou blúdili neraz, ešte pred týmto večerom, aj keď ona už nad tým uvažovať nechcela. Nemohla s tým aj tak nič urobiť, či by niečo chcela alebo nie.Cítila preto čosi zvláštne na duši, no snažila sa na to nemyslieť. Keď sa prevalil, schúlila sa k nemu a jednu ruku nechala spočinúť na jeho bruchu, spokojne sa nadychovala jeho vône, začínala si uvedomovať, že búrka už asi prešla. Nechcelo sa jej ale preč, preto ležala a nehýbala sa, len sa ďalej chúlila, akoby sa mala búrka vrátiť.* Neviem prečo sa jej tak bojím. *Odvetila potichu a sama privrela oči.* Myslím že ma už nič tak moc nedesí, vieš, sú veci ktoré mi rozbúchajú srdce, no nič tak, aby som sa schovala sem, okrem búrky. *Je to detinské, skrývať sa pod posteľ, no aspoň jej to trošku pomáha, keď sa inak nedá.* Ty sa nieočho bojíš?

*Tá otázka, ktorú mu Olívia položila bola komplikovaná hneď z niekoľkých dôvodov. Nemohol jej povedať, že sa ničoho nebojí, pretože niečo také určite existovalo, len to nebolo nič z tých bežných vecí, akých sa ľudia zvyknú báť. No nepoznal ani odpoveď, ktorá by ju uspokojila, pretože sa nad tým dosiaľ nijako zvlášť nezamýšľal.* Myslíš až tak, že sa pred tým schovám pod posteľ? * podpichol Olíviu žartovlivo a v tme bolo jasne počuť ako sa mu do hlasu zakráda úsmev. Pomaly sa nadýchol a keď začal znovu rozprávať, zvážnel.* Strach sa nedá od života oddeliť. Možno sa bojím smrti, ale neviem to celkom isto.* Krátko sa zamial, ale v tom smiechu nebolo nič veselé. Akoby sa vysmieval sám sebe.* Možno je smrť len vyslobodením, ale nestavil by som na to. Na tomto svete sa mi celkom páči.* V zamyslení neprestal Olíviu pohládzať po vlasoch, dokonca chvíľami sklonil hlavu nižšie a nepozorovane do seba vtiahol ich vôňu. Áno, presne vďaka takýmto chvíľam sa opatilo veriť, že po smrti ho už nič lepšie nemôže čakať.* Bojím sa, že ti ublížim.* vyhŕklo z neho odrazu, hlas mal stlmený tým ako šeptal do jej vlasov.* Ja nie som práve niekto, s kým by chcel človek zviazať svoj život.

*Zasmiala sa keď ju podpichol a ukazovákom ho šťuchla pod rebro, za to jeho rýpanie, aj keď jej to vôbec nevadilo. Vedela že to bolo detinské, no beztak jej to nezabránilo pod tú posteľ podliezť.* Cítim sa tu bezpečnejšie, aj keď rozum vie ako to je. Keď je prikrývka padnutá tak že spod postele ani nič nevidno, je to akoby tu bol iný svet, vlastný, kde tá búrka nemôže prísť. *Bála sa tam tiež, no beztak jej tá posteľ dávala akýsi falošný pocit bezpečia.Ako prehovoril o svojom strachu, musela nad tým uvažovať. Ona sa nebála smrti ako takej, skôr bolesti, ktorá predtým mohla prísť, pretože si vedela predstaviť veľa bolestivých smrtí. Vedela že staroba nebola veľmi príjemná, boľavé kosti, pomalý krok, stále nejaké bolesti, no aspoň smrť bola často bezbolestná, akoby si tou starobou tú bolesť už vyčerpali, aj keď nie všetci.* Aj mne sa na tomto svete páči. *Pípla tichým hlasom, hladkajúc ho prstami na jeho boku. Páčil sa jej i predtým, no s tou voľnosťou páčenie sa nabralo na skutočnej hodnote. Jeho posledné dve vety zdvihli jej hlavu a ona uprela čokoládové oči smerom k jeho tvári, aj keď pod posteľou videla len obrysy. Oči sa však leskli aj tam a preto vedela kam sa dívať.* Stáva sa to, že niekto niekomu ublíži. Slovami, činmi, čímkoľvek. Je to risk pustiť si niekoho k sebe, no keby to riskovanie že nám niekto ublíži nestálo za to, nikto by neriskoval a predsa to všetci robia. *Vedela že u neho išlo aj o fyzické ublíženie, no to napokon bolelo menej než to druhé. Uvedomovala si, že kby jej ublížil, nedajbože by zomrela, tak nič z týchto slov, aj keby mu povedala že by si to nemusel vyčítať by nič nezmenila na jeho pocitoch.* Možno by si nemal toľko rozmýšľať nad tým, že ty si Arahti a ja človek, ja som s tebou svoj život zviazala a keby sa čas vráti, nezmenila by som to. *Posledné slová vyslovila už potichšie, uvedomovala si že odvtedy sa nejaké veci zmenili, aspoň pre ich rasu. Majú tu dostatok skutočných žien z ich rasy.*

Níat

*Vedel, že všetko, čo mu Olívia hovorí je pravda. Kvôli nej by chcel, aby tie myšlienky mohol prijať za svoje tak ľahko a oslobodiť sa od všetkého, čo ho držalo späť, v bezpečnej vzdialenosti od akéhokoľvek risku, čo sa týkalo jeho vzťahu k nej. Už táto chvíľa bola oveľa dôvernejšia než by to dokázal zniesť bez toho, aby nepovedal nejakú hlúposť. Nahnevať Olíviu, odohnať ju od seba bolo v istom zmysle ľahšie než jej preukázať lásku tak, ako by to možno od neho čakala. Preto sa rozhodol, že k nej bude úprimný. Iba nečakal, že sa mu budú slová hľadať tak ťažko.* Olívia, mne ... ja ... skutočne mi na tebe záleží.* Ťažko si povzdychol, prsty mu stuhli uprostred pohybu v jej vlasoch.* Ale nemyslím, že sa dokážem až tak zmeniť.* Začínalo to byť naozaj priveľmi dôverné, city už dostávali príchuť a reálny tvar. Opatrne sa odtiahol, uvoľnil sa spod Olíviinho mäkkého tela, ktoré mal na dosah a predsa sa od nej cítil strašne vzdialený. Po chvíli ticha prehovoril celkom iným hlasom. Znel uvoľnene a pokojne a nanajvýš tak, akoby sa predtým nebolo nič stalo.* Búrka sa už skončila, nič sa ti nestane a spať sa ti bude lepšie na posteli ako pod ňou.* Keď sa vysunul spod postele a zamieril k dverám, preč z izby, rýchlo preč od Olívie, nemohol sa zbaviť pocitu, že uteká ako zbabelec.* Dobrú noc, uvidíme sa ráno.* odvetil potichu ponad plece ani sa na ňu nepozrel. Dvere sa za ním s tichým šťuknutím zavreli.

Troy sa ani neobťažovala klopať a vtrhla k Olívii do izby ako závan čerstvého vzduchu cez pootvorené okná. Odrazu jej bola plná izba a bolo len na majiteľke izby či sa za to bude na ňu hnevať alebo len prevráti očami a príjme Troynu povahu takú aká bola. * Dobrá ráno, spachtoš. Vieš, nevošla by som sem, keby viem, že nie si sama...* mierne si odkašľala a rukou si pritom elegantne prikryla ústa. Rukáv na dlhej tmavomodrej tóge sa jej vyhrnul až k lakťom a odhalil takmer priesvitnú pokožku na zápästiach. Možno keby sa na okamih prestala hýbať mohli by si ju pomýliť so sochou vytesanou z ušľachtilého mramoru, ale pretože bola neustále v pohybe nebol ani čas nad niečím takým poriadne uvažovať.
Troy prešla okolo postele priamo k oknu a otvorila ho dokorán. Potom sa rukami zaprela o kamenný výčnelok a nahla sa dopredu tak hlboko, ako sa odvažovala. Keď prehovorila jej hlas mal mierne sprisahanecký nádych predstieranej nevinnosti.* Pred chvíľou som stretla princa a Níata. Zdá sa, že sa za večer nejako udobrili a myslím, že to je práve vďaka tebe. Samozrejme, nepočúvam za dverami, ale chystajú sa do Podzemného mesta. Celkom rada by som ho videla, ale nedovolia mi to. Ževraj je to priveľmi...* mávla rukou vo vzduchu akoby odháňala otravnú muchu*...nebezpečné. Taká hlúposť. Nemyslíš, že máme rovnaké právo pozrieť sa tam spolu s nimi?* Troy kývla hlavou k oknu a pozorne sa zahľadela na dvojicu, ktorá práve vyšla na nádvorie. Jasne rozoznávala princa, ale toho druhého muža skoro nespoznala, pretože namiesto dlhých strieborných vlasov mu vietor čeril okolo tváre krátke pramene. Rovnako sa zmenil spôsob jeho obliekania.* Páni, čo ste vy dvaja večer robili? Vlastne, nie nehovor mi to, ale drž sa toho očividne mu to prospieva.* uškrnula a poodstúpila od okna, aby sa Olívia mohla lepšie pozrieť. Nový Níat vyzeral úplne inak než ten z predchádzajúceho dňa. Odev a zbrane, ktoré sa mu leskli na chrbte uviazané do kožených puzdier nosil s takou istotou a sebavedomím akoby to pre neho nebolo nič nové.*

*Skôr ako Níat opustil z izbu, mierne sa posunula na kakťoch a vytrčila hlavu spod postele a prečievajúcej prikrývky. Aj jej na ňom záležalo a práve preto nechcela aby sa trápil obavami, čo jej môže spraviť. Vedela že tie nijaké slová nezmažú a preto bolo zbytočné snažiť sa ho uistiť že je to vporiadku. Keby to bolo naopak, tiež by jej mohol každý hovoriť čo chcel.* Nemusíš sa meniť Níat, mám ťa rada takého akého ťa poznám. *Povedala tichým hlasom, aj keď netušila či zachytil jej slová alebo už ani nie. Chvíľku mlčky hľadela na dvere a načúvala tichu narúšajúceho už len kvapkami a potom vyliezla z postele. Myslela si že ostane, no teraz vedela že sa uvidia až ráno. Odhrnula prikrývku a stiahla z tela látku ktorou sa zahľavala a potom vliezla už v suchom spodnom prádle do postele, hľadiac na strop. Trvalo ale len krátku chvíľu, než sa niť jej myšlienok pretrhla a ona zaspala.

Z ríše snov ju vytrhol až zvuk hlasu, ktorý už počula, aj keď ho taká rozospatá nespoznávala. Strapaté vlasy si pomaly rukou odhŕňala spred očí, ktoré neisto upierala k dverám, kto sa hrá na ranného kohútika. Bola to červenovlasá žena, Troy a Olívia sa na ňu tentoraz usmiala úprimne, predsalen jej vnútro nebolo stiahnuté strachom ako to bolo včera pred a počas búrky.* Dobré ránko Troy. *Neprekážalo jej že tam vtrhla, o to viac keď vidlea Troyunu vysmiatu tvár a mladé telo plné energie, ktorá priam vyžarovala do okolia.* Ja by som tiež načúvala. *Poznamenala so smiechom na perách a v očiach, keď sa zmienila o to jej "nepočúvaní" za dverami.* A čo je to za mesto to Podzemné? Tam žili Arathi? *Nebola si istá, o tejto planéte veľa nevedela, aj keď vedela že tam bolo veľa jazier.* Čo už na tom môže byť nebezpečné? *Ďalšia otázka a jej ruka siahla k hlave na ktorej sa poškrabkala.* Mali by sme ísť s nimi, sme predsa dospelé, nemôžu nám niečo len tak zakazovať. *Dobre, princ asi mohol, ale to už bol jeho problém. Mala ale čudný pocit že ani Níat nebude chcieť aby išli ak to bolo nebezpečné.* Alebo by sme ich mali sledovať. *Poznamenala so smiechom, no potom sa dosmiala, pretože sa ocitla v rozpakoch.* My sme spolu nič nerobili. *Zareagovala rýchlo na jej slová, rýchlejšie než bolo vôbec potrebné. Bola ale zvedavá o čom to Troy hovorila a tak vyliezla spod prikrývky k oknu a hľadala kde uvidí jeho dlhé vlasy. Tie však nenašla a pochopila význam toho Troyinho páni. Ako taký psík nahla hlavu trochu doľava, čokoládové oči prebehli po jeho zjave a krátkych vlasoch. Páčila sa jej táto zmena, nevadili jej jeho dlhé vlasy ale takto...takto sa jej to páčilo.* Je veľmi...pekný...pristane mu to.*Zhodnotila tichým hlasom skôr pre seba než pre ňu a chvíľku sa ešte dívala, než si uvedomila že by asi aj stačilo. Otočila sa k svojim včerajším šatám, boli už suché a tak ich poskladala a položila zatiaľ na posteľ, otvoriac skriňu, včera tam bolo nejaké oblečenie. Siahla po prvom ktoré našla, po podobnej tóge ako mala na sebe Troy a navliekla sa do nej. Na nohy si ale vzala svoje včerajšie tenisky, nijako sa netrápiac s tým, že k tomu jednoducho nepatrili.*

"Si si istý, že sa tam chceš vrátiť? Nebude to pekný pohľad."
Níat sa mlčky sklonil k viazaniu na topánkach a začal ho pomaly uvoľňovať. Bez toho, aby zodvihol hlavu venoval princovi krátke zavrčanie, pretože aj keď s ním uzavrel dohodu ešte to neznamenalo, že sa z nich stali priatelia. Snaha syna a jeho drobné úspechy nestačili odčiniť hriechy otca a nikdy to ani nedokážu.
"Chceš, aby som ti pomohol?" Níat konečne zodvihol hlavu a venoval princovi tvrdý úsečný pohľad. Vyzul si najskôr jednu topánku a potom druhú. Obe krátko poťažkal v rukách a potom ich hodil princovi, ktorý zareagoval okamžite. Zachytil ich a s nadvihnutým obočím čakal, ako bude Níat pokračovať. Nezdalo sa, že by ho neúctivosť Aratahiho vyvádzala z miery.
"Potom sa netvár, že sme niečo viac než len obyčajní spojenci. Ja si svoju časť dohody splním a čakám, že aj ty splníš svoju."
Na malý okamih medzi oboma mužmi zavládlo napäté ticho. Uprene si navzájom hľadeli do očí a čakali, kto ako prvý odvráti pohľad. Nič také sa však nestalo, pretože vzápätí sa nádvorím rozľahlo splašené zaerdžanie a Níat aj princ naraz obrátili hlavu k mladíkovi vedúcemu koňa. Bol to mladý žrebec s lesklou čiernou srsťou a dlhými štíhlymi nohami vynikajúceho bežca. Zachytil Níatov pach, preto sa splašil, ale na zvuk princovho hlasu sa znovu upokojil.
"Mal som ísť sám." zamrlal si Níat sám pre seba a odvrátil pohľad od princovej ruky pohládzajúcej žrebcov citlivý psyk. Niečo v tom geste a v podriadenosti koňa pánovi ho podráždilo. Aby sa na to viac nemusel pozerať začal si vyzliekať aj zvyšok odevu, uvoľnil remence a zložil si ich spolu s puzdrom, ktoré mal vzadu na chrbte. Bolo to už dávno, čo držal v rukách juno, ale keď ho vysunul na dĺžku dvoch palcov a zahľadel sa na jasne zakalený kov, znovu sa v myšlienkach vrátil k predchádzajúcemu večeru...


Len čo zatvoril dvere na Olíviinej izbe, vedel, čo musí urobiť. Predtým mu prchkosť nedovolila myslieť jasne, ale teraz chápal, čo mala na mysli, keď sa ho snažila obmäkčiť na spoluprácu s princom. Z duše sa mu hnusilo urobiť ľuďom čo i len najmenší ústupok, ale koniec koncov bez ich podpory nemohli Aratahi začať na Altre znovu žiť v miery.
"Urobím, čo bude potrebné,nič viac nič menej a keď sa toto všetko skončí necháte mňa a moju ženu na pokoji. Nenárokujem si na Orinovo miesto vo svorke, ale čakám, že keď sa objaví o všetkom mu poviete. A tým myslím aj o ženách Arathi. Mne ide len o to, aby môj ľud mohol konečne žiť slobodne."
To boli slová, ktoré v ten večer predniesol princovi.V kútiku duše možno čakal, že sa tomu bude človek vzpierať, ale princ len uvážlivo pokýval hlavou a so všetkým súhlasil. Chcel len jediné, aby si Níat vzal juno a znovu sa obliekol do rádového odevu.
"Na znak nášho obnoveného spojenectva," odvetil princ a so záujmom sledoval Níatovu reakciu.
"Už je to dávno."
"Možno, ale to najlepšie z oboch našich rodov stále žije. Zaujmi znovu svoje miesto v Ráde, je to česť, ktorá prinleží len tebe."

...Juno zašla do puzdra s ľahkosťou, ktorá bola Níatovi dôverne známa. Ešte chvíľu ju poťžkal v rukách a potom zbraň spolu s vrchným odevom vložil do vaku. Princ k nemu natiahol ruku a bez slova si ho vyhodil na sedlo koňa. Pri pohľade na Níatovu nahotu nemihol ani brvou. Namiesto toho švihom vysadol na svojho žrebca a pritiahol mu opraty, aby zastavil jeho vzpínanie.
"Asi bude najlepšie ak pôjdem pred tebou."
Níat sa uškrnul, v jednu chvíľu mali jeho dúhovky perleľovú farbu a v ďalšej mu zrenice obkrúžil ohnivý plameň. "Ak budeš rýchlejší." stihol ešte odvetiť a potom mu telo pohltili plamene, z ktorých vyšiel ako veľký čierny vlk. Dagharta akoby čakal len na to, prudko vyrazil dopredu a stratil sa princovi z dohľadu. *




*Troy už ku koncu Olíviu veľmi nepočúvala, pretože ju zaujali jej slová o sledovaní. Bol to vynikajúci nápad a rozhodne by sa pri ňom vyhli viacerým problémom. O to viac, že ona bola tiež Aratahi a presne vedela, ako sa lesom pohybovať nehlučne a bez toho, aby Níat zachytil ich pach.* Dúfam, že si hotová, pretože ja viac nepotrebujem.* Mrštne sa natiahla za Olíviinou rukou a vzrušene ju potiahla so sebou preč z izby. Poznala niekoľko bočných ciest, ktorými mohli ísť, ale predtým musela Olíviu varovať. V zahrade pustila jej ruku a obrátila sa k nej tvárou. Keď si začala vyzliekať šaty, nezdalo sa, že by cítila rozpaky. Iba oči jej vzrušene svietili a na perách sa držal divoký úsmev.* Tógu mi budeš musieť vziať a zviezť sa na mohom chrbte. Dúfam, že ti to nebude vadiť.

*Ona pripravená bola, nepotrebovala si vziať nič. Nepýtala sa či poznala cestu, bola príliš rada že Troy si nerobila zbytočné starosti o ich bezpečnosť, ani sa neobávala toho že s ňou mal ísť človek. Bol to príjemný pocit necítiť sa pri niekom slabšie, aj keď slabšia aj tak bola. Nechala sa ťahať niekam preč, nohami len tak prepletala a pery sa jej usmievali, v očiach sa odrážali rovnako vzrušené iskri. Vedela že tam kam mali ísť by ich asi nikto z nich nevzal a o to to bolo zaujímavejšie. Trochu sa obávala či Níat nezacíti jej pach, aj keď to možno záležalo len od toho ako fúkal vietor. Keby im vial do tváre, nemohol by ich zacítiť keď by boli za nimi.* Ak ti nebudem ťažká tak nie. *Odvetila. Nebola síce bacuľka, no nebola ani nijaká kosť a koža. Vzala jej a vzala tógu do rúk. Necítila rozpaky pretože Troy bola žena, aj keď sa slušne pozerala niekam do neurčita. Nebola si istá prečo si oblečenie dáva dole, no nepýtala sa, možno neskôr sa jej spýta. Nikdy predtým sa nijaký Arathi nevyzliekal keď sa mal premeniť, ale napokon to bolo jedno. Netrpezlivo sa pohupovala na nohách a čakala, kedy sa premení a kedy pôjdu obzrieť to podzemné mesto. Zaujímalo ju čo tam nájdu, mala pocit že možno nič, možno nejaké staré domy alebo niečo podobné. Nevedela čo čakať, ale aj tak sa tešila.*

*Nemohla sa dočkať, kedy spoločne vyrazia a po dlhom čase, kedy sa len bezcieľne potulovala po meste, mala znovu pocit, že je istým spôsobom potrebná a užitočná.* Nie, aby si sa zľakla.* podpichla ešte Olíviu a potom sa nahými pažami objala okolo hrude. V krátkom záblesku sa Troyn úsmev rozplynul spolu s jej postavou a namiesto nich sa objavilo štíhle, vlkovi podobné telo. Bola však o niečo útlejšia a menšia ako bežní Aratahi premenení z mužskej podoby a v očiach nemala cudzý výraz, pretože to stále iba ona a nikto ďalší, s kým by sa o svoju podstatu musela deliť. Možno to v ich rase bola nespravodlivosť, ale pre Troy a všetky ženy jej podobné aj nesmierna výhoda.
S vlčím úsmevom opätovala Olívii pohľad nakloniac hlavu trochu do strany a potom dvoma, tromi hravými skokmi podišla ešte bližšie k nej. Zhlboka do seba nasala jej pach, bedrami sa obtrela o Olíviine boky a mierne sa prikrčila akoby jej chcela naznačiť, aby si na ňu vysadla. Bola natoľko trpezlivá, že ešte chvíľu počkala, ale potom sa rozbehla vpred, aby zmenšila princov a Níatov náskok. Vyhla sa nádvoriu a v behu zodvihla ňufák, aby zachytila smer vetra a zmes pachov, ktoré prinášal. Snažila sa vybrať presne takú trasu, aby pohyb vzduchu smeroval od Níata k nej. Bola to dokonalá stopa, pri ktorej by vedela, kedy zmenil smer a zároveň by nemal šancu zistiť, že ho niekto sleduje. Toto bola príležitosť ako si vyskúšať svoje schopnosti, ktoré dovtedy trénovala len sama v lesoch, keď vlastne o nič nešlo.
Pri toľkom vzrušení si nie vždy dala pozor na to, že na chrbte vezie ešte ďalšieho pasažiera a tak sa jej stalo, že občas vbehla do hustého krovia alebo popod nízke konáre stromov. Každý jeden krok jej spôsoboval radosť a čím bola bližšie k Níatovmu a prncovmu pachu tým viac energie mala v každom kúsku tela.




*Níat sa utiahol do zátišia Daghartovej mysle a prenechal mu úplnú kontrolu nad jeho vlastným telom. Ten pocit zdieľaných zmyslov mu bol dobre známy, aj keď bolo zakaždým zvláštne ostať len v úlohe obyčajného pozorovateľa.
Dagharta sa vyžíval v každom pohybe, keď sa mu svaly na labách napínali a šľachy sťahovali v pravidelnom rytme rýchleho behu. Znovuzískaná voľnosť ho uchvátila natoľko, že si dokonca odpustil svoj typický sarkazmus a Níat mal svoju myseľ nakrátko len sám pre seba. Bol to však priveľmi vzácny okamih, aby ho premrhal márnymi myšlienkami, ktoré by len mohli pritiahnuť Daghartovu pozornosť, a tak sa radšej sústrdil na to, čo videl jeho vlčími očami.
Krajina ubiehla pod Dagharatovými labami v neuveriteľnom tempe, ktoré z vecí naokolo vymazalo pevné kontúry a posunulo ich niekde na hranicu medzi ostrosťou a rozmazanosťou. Farby v rýchlom slede za sebe splývali do jednej univerzálnej farby, ktorej dominovala sýta vôňa lesa a príchuť voľnosti, ktorý brnel vo všetkých svaloch Daghartovho tela. Iba nezreteľne si uvedomovali dupot kopýt niekde ďaleko za nimi. Nechcelo sa im spomaliť, a tak sa Dagharta v jednu chvíľu pevne odrazil a skokom prekonal hradbu z polámaného kmeňa stromu. Cestu do Podzemného mesta by obaja našli aj poslepiačky, ale to isté sa zrejme o princovi povedať nedalo, pretože čochvíľa ho stratili z dosluchu.
Daghrata spomalil a zastavil na sklanom previse ponad rieku. Práve v tom okamihu sa mu o nozdry obtrela vôňa, ktorá bola slabá a nejasná ako spomienka na sen po ráne. Podvedome ho to prinútilo zaklloniť hlavu a zhlboka zaviť, takže z korún stromov nad ním vyletel kŕdeľ lesných vtákov. *

Troy ešte v behu zastrihala ušami akoby ju na ńich niečo pošteklilo a zastala skôr než ozvena stihla doniesť zvuk Daghartovho vytia aj do ľudských uší. Nebola si celkom istá, čo to znamená, pretože netušila, čo všetko Aratahi vie alebo tuší. Zrejme nebola až taká opatrná ako si myslela, ale zvuk toho vytia nemal v sebe nič výstražné. To ju prinútilo obrátiť hlavu k Olívii a zadívať sa na ňu spýtavým pohľadom.*

*Držiac jej oblečenie postávala bokom a čakala, až sa premení. Bola celkom zvedavá ako bude vyzerať, videla len jednu arathi ženu premenenú a i Troy bola menšia než muži, čo bolo napokon prirodzené. Zvedavo po nej preletela pohľadom a potom na jej vyzvanie vyliezla na jej chrbát, ruku natiahla k jej srsti a opatrne ju poškrabala za ušami, hádam sa nenahnevá. Mala pocit že jej by sa to páčilo, aj keď Níat s Daghartom mali iný názor. potom sa len pevne chytila a keď Troy vyrazila vpred, pozorne sa dívala pred seba, aj keď časom prestala dávať taký pozor a obzerala sa okolo seba. Z krajiny videla málo a tak bola zvedavá, aj keď nejaká tá trefa konárom po jej líci či nose, alebo krku ju zase donútila dívať sa dopredu. Jedna taká poriadne zaštípala a potom sa už prikrčila aby nedostala, aj keď trčiace konáre ju neraz pohladkali po rukách a ramenách. Nízke kríčky sa chceli pohrať s jej nohami, no ona za celý čas nič nepovedala, bála sa čo len ceknúť aby ich nezačuli, keďže ona nemala taký čuch aby vedela, ako blízko či ďaleko boli. Preto čušala ako voš, aj keď za iných okolností by Troy niečo začala rozprávať. Stálo ju to sebazaprenie, no vidina dostatia sa do podzemného mesta jej pery udržala v tichosti. Aspoň kým sa aj do jej uší nedostalo vzdialené vytie. Daghartovo vytie. Nepatrne sa pomrvila a zahľadela do neurčita, potom však pozrela do Troy, ktorá sa k nej pootočila, akoby čakala čo na to povie.* Povedal že sa ráno uvidíme. Iba plníme jeho prianie. *Zašepkala a v očiach sa jej odrazili šibalské iskričky. Isto sa nevrátia tak skoro, takže sa pekne vyhovorí na toto.* Iba žeby si si to rozmyslela.