Planéta Altra

*Rozmyslela? To nikdy! Vlčici sa vydralo z hrdla krátke zavrčania podobné ľudskému odfrknutiu, ktoré bolo dostatočnou odpoveďou. Chcela vidieť Podzemné mesto už odvtedy ako o ňom prvýkrát počula rozprávať Tristana a táto túžba ju neprešla ani v neskorších rokoch. Pre ostatné Aratahi sa príbehy o meste stali len rozprávkou, ktorej v skutočnosti ani jedna neverila, ale Troy si vedela živo vybaviť veľkoleposť toho miesta. Obrovské kamenné oblúky podopierajúce steny vysekané priamo do skaly,námestia, ulice, dokonca aj domy - presne také, v akých žila doteraz a možno ešte oveľa krajšie, pretože videla bázeň v Tristanových očiach, keď ich opisoval. Žiadne nory, žiadne skrýše v lese, ale skutočné mesto Aratahi, ktoré by mohlo konkurovať tým ľudským. Bol to dôkaz, že ich rasa má svoju kultúru, že nežijú ako zvieratá, ale dokážu tvoriť a tešiť sa z plodov vlastnej práce.
Telom vlčice prešiel nový záchvev akoby ju myšlienka na to, že svoj cieľ má na dosah, naplnila dostatkom energie. Už sa nemohla dočkať, ako to všetko uvidí a vzrušene skákala z kameňa na kameň, ktoré pokrývali časť lesa ako vytŕčajúce stavce nejakého obrieho zvieraťa pochovaného pod nánosmi vôňavej pôdy. Čoskoro ju povznesená nálada ovládla natoľko, že v behu poskočila a hravo chňapla zubami po Olíviinej tóge. Bol to skvelý pocit len tak bežať a nezadýchať sa, mať celý ten široký priestor len pre seba a vo svaloch toľko elánu, že by zvládla prekonať akúkoľvek vzdialenosť.
No možno sa nechala uniesť až priveľmi, pretože jej vlčie zmysly náhle spozorneli a varovali ju pred prítomnosťou iného zvieraťa. Zastrihala ušami, hlavu sklonila nižšie k zemi, stiahnuc ju hlbšie medzi ramená a pozvoľna začala uberať z rýchlosti. Ešte celkom nezastvaila, keď ju prekvapil tieň po pravici a potom rýchly účinný útok z druhej strany. Náraz do boku spôsobil, že sa zakolísala a vyštekla skôr zo strachu ako z bolesti. A skrz zvuk vlastného strachu začula cvaknutie čeľustí a potom váha z jej chrbta náhle zmizla. Olívia bola preč!



*Aj ked obaja zúrili, pričom každý z iného dôvodu, Níat Daghartovi veril, že si dá pozor. Ostré zuby Aratahi mierili presne a namiesto krehkého krku zachytili látku tógy, ktorú mala Olívia na sebe. Stiahnuť ju z chrbta ryšavej vlčice bola hračka už len vďaka rozdielu vo veľkosti a rokom skúsenosti. Nebolo to prvýkrát, čo takto isto prenášali mláďatá, ale vtedy rozhodne boli viac opatrní.
Dagharta mal zuby zaseknuté v látke na Olíviinom chrbte a bol len zázrak, že sa tkanina ešte nezačala trhať. Bola oproti nemu taká maličká, že aj keby chcela nohami by sa ledva dotkla zeme a Níata bleskovo napadlo či si aj teraz myslí o Dagharatovi, že je to vlastne len taký prerastený prítulný vlčiak. Možno by sa tomu aj zasmial, ale na to ho príliš zamestnávali iné veci.
Po spoločnej dohode Daghrata zamieril k stromu, ktorému sa okolo koreňov hromadili vstvy opadaného lístia a dal si veľmi záležať na tom, aby ju spustil na zadok. Prednými labami sa zapieral povedľa jej bokov, telo prikrčené a pysky odhalené, takže mu bolo vidieť rezáky prečnievajúce cez okraj spodného ďasna. Bol tak blízko, že keď vydychoval, nozdrami mu viditeľne potrhávalo a vydychovaný vzduch ovieval Olívii líca.
"To by aj stačilo. Myslím, že si ju zastrašil už dosť," odvrkol Níat a bol pripravený každú chvíľu prevziať kontrolu, keby sa to Daghartovi začalo vymykať spod kontroly.
- Vážne? Lebo mne to nerobí problém, veď vieš. To len ty si na ňu príliš mäkký. Také malé pohryznutie by celú vec mohlo vyrieš...-
Náhly pohyb vľavo zbystril Daghartove zmysly, takže v momente obrátil hlavu a zavrčal na ryšavú vlčicu. Teda už nie na vlčicu, ale ženu s dlhými ryšavými vlasmi, ktoré jej padali krížom cez plecia a zakrývali nahé prsia. V očiach jej horel oheň, ale aj napriek snahe vyzerať odhodlane z nej bolo cítiť strach a ostražitosť.
"Sledovali ste nás?" Princ sa objavil odrazu, akoby sa zhmotnil z ničoho. Jeho kôň zaerdžal, keď mu pritiahol opraty a zastal len pár krokov od premenej vlčice, ktorá ešte stále zaváňala zvieracím pachom.
"Troy, nemáš rozum?" Princ si strhol z pliec svoj plášť a hodil ho mladej žene. Tej sa na tvári vystriedalo hneď niekoľko výrazov naraz od úľavy až po rozhorčenie a nesúhlas.
"Myslím, že to nie som ja, ktorá tu stráca hlavu," a prstom ukázala na Daghartu, ktorý ju neprestal podozrievavo sledovať.
"To ho len tak necháte, aby strašil to chúďa dievča? Nič sme predsa neurobili." Teraz sa už Troy chvel hlas, ale Níat ani na okamih neuveril tomu, že by jej ľútosť nebola len predstieraná. Šikovná malá vlčica. Dobre vedela zneužívať ľudské city.
Dagharta znovu obrátil svoju hlavu k Olívii akoby ho rozhovor tých dvoch nezaujímal a uprene sa jej zadíval do očí. V jasnom záblesku sa vlčie telo zmrštilo a namiesto démoních láb sa do mäkkej zeminy povedľa Olíviinho tela zabárali dve obyčajné ľudské ruky, Níatove ruky.
"Takže malá ranná prechádzka, čo?" prehovoril a v hlase mu ešte bolo poznať stopy po hneve, ktorý v sebe dusil už od okamihu, ako si uvedomil, že pach, ktorý zachytili s Dagharatom veľmi dobre pozná.
"Napadlo ťa vôbec, že mám dôvod na to, aby som ťa sem so sebou neťahal?"

*Troy jej dala jasnú odpoveď, že si to nerozmyslela a tak sa musela usmiať a len pevnejšie chytiť, pretože jej beh naberal na tempe, rovnako ako terén okolo nich. Pre jej menšie telo bolo jednoduchšie držať sa jej nohami a mať tak väčšiu stabilitu na jej chrbte. Ona neregistrovala nijakú inú prítomnsoť, aspoň nie do chvíle ako sa Troyine pohyby zmenili a ona akosi podvedome vycítila, že sa jej čosi nezdá. Náraz ktorý prišiel Oliviou len tak trhol a ona vydala nejasný zvuk ako sa zľakla čo sa to dialo, no potom sa všetko udialo tak rýchlo, že ani nevedela ako opustila chrbát mladej ženy a ocitla sa pri inom zvierati. Chcela sebou šklbať, no nedosiahla ani na zem a nemala ni možnosť nejako sa pootočiť, preto netušila, že jej únoscom bol samotný Níat. Jej nos neroznával pachy tak ako jeho, aj keď možno v inej situácii a pokoji by pach jeho srsti ako tak rozlíšila. Teraz ale bola vyplašená a chcela sebou šklbať a nič také teda nevnímala. Zeme sa dotkla až keď sa jej zadok stretol s nerovným povrchom a ona sa zahrala na takú hnilú hrušku. Až vtedy si uvedomila kto sa nad ňou skláňa a jej divoko rozbúchané srdce a pocit strachu sa začali poberať do úzadia, napriek tesákom ktoré jej Dagharta vystavoval na obdiv.* Dagharta, to si ty. *Vyjachtala zo seba trochu zadýchane akoby aj ona bežala. Napriek jeho postoju a tesákom kúsok od jej krku a tváre jej odľahlo, myslela si že ich napadlo niečo úplne iné, nejaké zviera alebo čosi podobné, prečo ich nechceli vziať zo sebou, aj keď sa vlastne ani nepýtali. Vedomie že je to Níat preto bolo upokojujúcejšie. Otočila hlavu smerom k Troy a zrak jej padol na jej odhalené telo a čelo sa jej preto trochu pokrčilo. Jej oblečenie muselo byť niekde v ich blízkosti, no ona ho od ľaku pustila a teraz ju premkla výčitka, že tam takto stojí kvôli nej a ešte by najradšej odtlačila Dagartovu hlavu niekam inam, nech sa nedíva. Našťastie problém vyriešil princ a ona zase otočila hlavu k Daghartovi, ktorý sa zmenil na Níata. Teraz sa jej naskytla možnosť vidieť jeho tvár a ostrihané vlasy zblízka, aj keď on sa asi hneval, že ich sledovali. Do jej vnútra sa však už vlial pokoj a preto len nevinne pokrčila útlymi plecami.* Chcel si aby som sa vyspala doružova? *Podpichla ho potichu, tak aby ju počul len on.* Okrem toho som ti chcela povedať, že ti nový účes pristane. *Dodala rovnako potichu a usmiala sa, no nepýtala sa čo tá zmena.*

*Nechápal ako je možné, aby celý Olíviin zjav pôsobil tak prekliato nevinne. Všetky črty v jej tvári, od jemnej krivky pier až po veľké úprimné oči, akoby sa sprisahali proti akémukoľvek prejavu hnevu a keď sa ktomu pridal odzbrojujúci tón hlasu...cítil ako sa zúrivosť postupne mení na podráždenie.* Vieš, že si nepotrpím na komplimenty. Mohla si mi to povedať pri raňajkách.* precedil upäto pomedzi zuby, pretože sa nechcel tak rýchlo vzdať a okrem toho, už teraz počul v hlave Daghartov smiech. Povedal mu, že mäkne a, dočerta, čo ak je to pravda?! * Nepozeraj sa tak na mňa.* dodal úsečne, ale aura hnevu sa rozpustila do menej koncentrovanej zmesy nespokojnosti. Odrazu bolo dôležité, aby sa ocitol z dosahu Olíviinho zmierlivého pohľadu, preto natiahol ruku a pretiahol jej kapucňu tógy cez oči. Nakoniec jej látka siahala až k brade a on si mohol konečne vydýchnuť. Bol to však skôr povzdych akoby už dávno rezignoval.
Vstal a keď sa otočil tvárou k princovi všimol si, že stojí vedľa Troy a so zatvorenými očami pred ňou drží roztiahnutý svoj plášť, aby sa mohla rýchlo obliecť. Pritom si uvedomil vlastnú nahotu, ale rozhodne si s ňou nerobil ťažkú hlavu a akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete, zamieril k sedlovému vaku princovho koňa, kde si uschoval svoje veci.
"Vrátime sa?" nadhodil princ konverzačným tónom, ktorý vyvolal ironický úškrnok na Níatových perách. V tejto situáciii to ôsobilo nanajvýš smiešne, ale princ bol vychovaný inak než Arathi. Príliš upäto, dalo by sa povedať.
"Na to sme už príliš ďaleko. Vezmeme ich so sebou, keď si už dali toľko práce s tým, aby nás našli." odpovedal Níat a s nadvihnutým obočím sa pozrel najskôr Troyným a potom aj Olíviiným smerom. Neusmieval sa, aby im dal jasne najavo, že si tu u neho ešte ani zďaleka nevyžehlili.
"Nechápem, prečo by to malo byť také tajomstvo," odvrkla Troy, ktorej sa zrejme nepáčilo, že sa k nej správajú ako k malej. Vyšla spoza plášťa už oblečená do svojej ľahkej tógy a poklopala pritom princa po ramene. Ten si sotva počuteľne vydýchol, ale stále sa na Troy ani nepozrel. To však bolo jedno, pretože Troy mala ruky založené na prsiach, bradu bojovne vysunutú a v očiach nebezepčné iskričky. Očividne jej nevadilo ani to, že Níat ešte nebol celkom oblečený. Počkala si, kým si nepretiahne cez hlavu čierne tričko a bundu, ale ani potom sa k nej neobrátil. Dokonale ju ignoroval. Namiesto toho sa pozrel na Olíviu a súbežne s tým ako si do puzdra na chrbte založil juno jej odpovedal na Troynu otázku.
"Keď nás Altrania vyhnali z nášho mesta chceli sa poistiť, že sa doň už nevrátime. Všade vokolí nastražili pasce a keď sa do nej nejaký hlúpy Aratahi chytil, dali si záležať, aby všetci uvideli ako dopadol. Nastražené jamy, slepé chodby, závaly, to je len začiatok toho, čo tam dolu na nás môže čakať. A zabudol som dodať hordu pavúkov. Obrovských tučných čiernych pavúkov." Ani nepredpokladal, že tým Olíviu vydesí, ale Troy sa strhla a jednou rukou sa podvedome chytila za hrdlo.
"Akých veľkých asi?"
Níat sa k nej pomaly obrátil a konečne sa ju rozhodol vziať na vedomie. "Uvidíš." dodal sladko s nepríjemným úškrnom, ktorý neveštil nič dobré a potom sa zvrtol na päte. Vchod do Mesta už nebol ďaleko a chcel k nemu prísť skôr než naobed.V mlčanlivom geste natiahol ruku dozadu, ani sa neobzrel, ale nebolo pochýb komu to patrí, od koho chce, aby sa k nemu pripojil.*

*Pokojne ostávala na zemi a upierala na neho veľké čokoládové oči, obočie jej vyskočilo kúsok vyššie až pri zmienke o raňajkách, ktoré by určite nestihol, aj keby mu ten kompliment chcela povedať vtedy. Už otvárala pery že mu k tomu niečo povie, keď jej stiahol kapucňu cez hlavu a ona sa ocitla v tme.* Níat! *Zvolala prekvapene, no zároveň v jej hlase bolo cítiť akési stopy hravého smiechu, keď si rukou rýchlo siahla ku kapucni a zhodila ju späť na svoje pôvodné miesto. Nerozumela poznámke o pozeraní, veď sa na neho dívala vari normálne či nie? Pozviechala sa rýchlo na nohy a až vtedy si vlastne všimla, že princ kryje Troy a čo viac, že Níat bol vyzlečený tiež. Keď sa nad ňou skláňal, akosi to aj registrovala, no neuvedomovala si, že bol vyzlečený celý a teraz sa jej to nepáčilo. Skúmavo pohľadom zaletela k Troy, no tá sa obliekala a potom späť k Níatovi. Slová o tom že sa nevrátia ju potešili a nič z toho čo povedal ju nevydesilo. Kým tam nemala začať búrka, bolo všetko naporiadku, aj keď strach určite cítiť bude, len čo sa tam ocitne a niečo sa stane. No nelámala si tým hlavu, strach patril k životu. Zmienka o pavúkoch v nej vyvolala spomienku na tie obrovské, čo ich napadli v deň, keď Níata spoznala. Dúfala, že tie tam nebudú, spomienky na ne neboli práve ružové a na rukách jej naskočili zimomriavky. Mala pocit z toho čo sa Troy pýtala, že jej sa predstava pavúkov páčila asi tak ako jej predstava búrky. Chcela jej povedať niečo upokojujúce no vedela, že ju by neupokojilo pri zmienke o búrke nič, čo by jej kto povedal. Preto sa len na ňu usmiala a oči jej padli na Níata, ktorý sa pohol dopredu. Čokoládové oči jej klesli k ruke a úsmev sa prehĺbil a rozradostnene sa k nemu rozbehla. Nechytila sa však jeho ruky, zozadu mu vyskočila na chrbát a ruky si omotala okolo jeho krku.* Nebehaj pred ňou vyzlečený. *Zafrflala mu potichu nespokojne do ucha a potom sa pustila a chytila sa jeho podávanej ruky.*

*Inštinktívne vystrel ruky do priestoru za svojím chrbtom a po chvíli, keď jeho prsty prečesávali len vzduch konečne narazil na krivku Olíviiných stehien. Nečakal, že na neho vyskočí, preto už už otáčal hlavu, aby sa obzrel cez plece, ale zastal na polceste, pretože práve vtedy Oívia prehovorila a jemu ostal pohľad stáť na výseku oblohy presvitajúcej pomedzi vetvy stromov.
Nebehaj pred ňou vyzlečený.
Objatie rúk pod jeho krkom povolilo, takže súbežne s tým uvoľnil svoje zovretie aj on. Citlivým suchom vnímal zašuchotanie listov, keď sa Olíviine nohy dotkli zeme rovnako ako aj šelest kože obtieranej o kožu akonáhle mu prstami vkĺzla do dlane.
Konečne sa na ňu pozrel akoby stále celkom nechápal, čo mala na mysli. Potom sa úkosom obzrel za seba na Troy, ktorá práve s princom viedla tichú hádku a s pobaveným úškrnom pokrútil hlavou. Oči mal však pritom tvrdé a pohľad v nich vzdialený a nesústredený akoby už premýšľal nad niečím iným.* Na nahote nie je nič zlé, Olívia. Je to prirodzené,prirodzenejšie než oblečenie. Možno by si to mohla niekdy vyskúšať.
"Tak budeme tu zbytočne postávať alebo ideme?" Troy sa objavila náhle po Olíviinom boku a jej entuziazmus Níata dokonale otrávil. Bol ako rastlina, ktorá ostatným rastlinám berie priestor a kyslík, takže sa od nej potreboval čo najrýchlejšie dostať ďalej.
"Poďme," zavrčal a ani si nepočkal na Olíviinu odpoveď.

"Koľko už môže byť hodín? Nikdy som takto ďaleko nebola. Čo to je za strom? Ten kameň vyzerá ako Sashe, nemám pravdu princ? Vyzerá to tu úžasne."
Níat už dávnejšie pustil Olíviinu ruku a nepozorovane sa prepracoval na čelo skupinky, aby bol čo možno najďalej od Troynho prenikavého hlasu a potreby komentovať každú maličkosť. Mohol by vlastne kráčať so zatvorenými očami, pretože už len z jej opisov okolia by získal dokonalú predstavu kam dať nohu a čomu sa vyhnúť.
"Myslím, že máš konkurenciu." zašepkal raz Olívii, keď sa zastavili, aby si oddýchli. Princ sa rozhodol obetovať a vedúc svojho koňa za vôdzku, kráčal Troy po boku ako odsúdenec na popravu. Z úst mu vychádzalo len občasné zamyslené "hm" alebo "aha" inak takmer vôbec nevenoval pozornosť prúdu slov, ktoré by ho inak utopili.
Níat zastal na sklanom výbežku tak tesne pri jeho okraji, že sa mu spod nôh skotúľalo do priepasti uvoľnené kamenie.
"Páni, to je poriadna diera!" zvolala Troy nadšene, prebehla okolo princovho koňa, ktorý nespokojne zaerdžal, chytila Olíviu za ruku a potiahla ju so sebou smerom k Níatovi. Po dalších dvoch hodinách chôdze sa pred nimi otvoril výhľad na pustú planinu. V jej strede zívala obria diera a len pri pozornejšom pohľade sa dali rozoznať kamene zvláštneho tvaru, ktoré nemohla vytvoriť príroda. Níata pri tom pohľade prešiel mráz po chrbte. "Nijaká diera," odvetil potichu a sledoval ako vietor preháňa po planine kúdoly prachu, ktoré sa okrem kamenných vežičiek nemajú na čom zachytiť. Keď princ hovoril, že to nebud epekný pohľad, nemyslel si, že môže mať naozaj pravdu.
"Toto je Podzemné mesto," dokončil princ, ktorý nechal koňa popásať sa na fliačiku trávy pod stromami a pridal sa ku skupine na výbežku. Jeho pohľad pátravo prechádzal po zdevastovanej planine a potom nakrátko aj na profil Níatovej tváre. Iba oni dvaja mohli poznať ten rozdiel medzi súčasnou a minulou poodbou Podzemného mesta, ale Arathiho tvár bola dokonale zbavená emócii. Rovnako ako toto miesto života.
"Podzemné mesto?" zopakovala Troy do ticha a jej hlas znel sklamane. Vrhla pohľad na Olíviu a potom si rukou zatienila oči, aby dovidela na vrch vežčiek. "Ja som si ho predstavovala...neviem...veľkolepjšie?"
Zmes prachu a drobných kamienkov zaškrípala pod Níatovou topánkou, keď sa otočil na päte a bez slova zamieril k opačnému koncu výbežku. Na jeho konci si kľakol na kolená a nahol sa ponad priepasť, kde do priestoru vytrčali bloky kameňa. Piliere schodiska. Boli zničené a schodisko strhnuté.
"Takto sa nikam nedostaneme. Buď sa pokúsime nájsť cestu z opačnej strany alebo to zlezieme dolu po lane."
"Obchádzať celú planinu?!" Troy sa štekavo zasmiala a mávla rukou. "Zliezť dolu? Ty si sa musel zblázniť! Olívia, povedz mu predsa niečo!"

*V tomto to bolo pre ňu úplne iné, vnímanie nahoty. Možno keby žila tu, nevidela by to inak než on, no i to pochybovala, keď videla ako sa zachoval princ. U nich doma by to bolo ešte horšie. Bola naučená chodiť zahalená a preto predstava žeby sa mala tak ako oni pohybovať nahá jej bola cudzia a sčasti nepochopiteľná, aj keď si v duchu uznala že je to len nahota a všetci skrývajú pod oblečením to isté. Otvárala ústa že niečo povie, no Troy sa pri nich zjavila a vyvolala v Níatovi potrebu ísť od nej čo najďalej a čo najrýchlejšie. Jej však v hlave visela otázka, ktorá ju celkom zaujímala, hlavne pre to čo o Arathi vedela.* To znamená, že keby behám nahá takto pred inými mužmi, tak by ti to nevadilo? *Zdvihla k nemu pohľad a robila čo najdlhšie kroky, aby s ním držala tempo. Vnímala Troyn hlas, no na rozdiel od princa a Níata jej to neprekážalo, keďže sama bola urozprávaná a teda ju celkom chápala. Ona sama sa však dnes do rozprávania teda nehrnula a pri zmienke o konkurecii sa usmiala, ani nevedela či ju to malo trápiť alebo nie. Ona si kráčala kúsok za princom a Troy, obzerala sa po rastlinách, aké nikdy predtým nevidela a bola celkom zvedavá, čo by sa s nimi dalo robiť. Niektoré zvedavo ovoniavala, inokedy zdvihla hlavu k Troy a započúvala sa do jej slov, inokedy sa zase ponorila do svojich myšlienok.* Aj ja som ti kedysi liezla na nervy a teraz som tvoja družka. *Poznamenala napokon na jeho slová, s veselým zubatým úsmevom. Dobre si pamätala, ako sa jej vyhrážal a ona sa na neho usmievala, čo napokon ostalo až doteraz, úsmev nech sa deje skoro čokoľvek. Aj keď si robili prestávky, trochu ju boleli nohy, aj keď by to ani za sto čertov nepriznala. Bola príliš rada že môžu ísť s nimi a rovnako bola príliš zvedavá. Keď sa pred nimi zjavila tá obrovská diera, tiež jej najprv nedošiel pravý význam toho na čo sa dívali. Nechala sa potiahnuť Troy až k Níatovi a keď prehovoril princ a uviedol ich do obrazu, prižmúrila očami a snažila sa lepšie poobzerať. Ani nevedela ako si to predstavovala, možno horšie. Myslela si že bude pod zemou a že tam bude tma a chladno a zlý vzduch. Na druhú stranu bolo možné že aj ona si to sčasti predstavovala aj veľkolepejšie, no nebola ani nejako sklamaná, pretože ona do dnešného dňa o existencii nieočhot akého nevedela a preto to pre ňu nič nepredstavovalo. Keď ale otočila hlavu k Níatovi, pre ktorého to niečo znamenalo, zdvihla ruku a nepatrne chytila tú jeho. Pustila ju keď sa pohol obzrieť výbežok a aj ona sa išla pozrieť, pričom vedela, že obchádzať sa jej tú planinu teraz naozaj nechcelo. Prekvapene pozrela na Troy, nebola si istá čo chcela aby mu povedala, no ona vedela čo chcela povedať.* A máme laná? Ja by som uprednostnila radšej to zlezenie dolu. *Navrhla a kľakla si, lebo sa necítila moc dobre keď tam tak stála, akoby bola ešte vyššie než bola.*

Troy si založila ruky v bok, čo bolo očividne jej podvedomé gesto vždy, keď s niečím nesúhlasila a vystrúhala na tvári výraz sklamania, pri ktorom sa jej červené obočie stiahlo ku koreňu nosa a pery zúžili do prísnej linky. Možno čakala, že ju Olívia podporí a pretože si predstavovala Podzemné mesto o niečo veľkolepejšie odrazu si nebola až taká istá či ho chce naozaj vidieť. Akoby jej to mohlo pokaziť ilúzie, ktoré si za ten čas okolo kamenných hradieb vytvorila.
"Zase tá voda," prehovoril princ dosť ticho na to, aby ho mohla počuť len Troy a keď k nemu obrátila hlavu tlmene sa zasmial. V snedej tvári mu zuby žiarili ako tesáky dravca, dokonca aj jeho rezáky boli o niečo málo ostrejšie než bolo na človeka zvykom a Troy ako už toľkokrát predtým aj teraz napadlo či princovo pochopenie ich rasy nepramenilo čiastočne aj z toho, že jej bol sám dosť podobný. Keď sa na neho zahľadela dlhšie musela uznať, že má naozaj pôsobivú tvár s množstvom začínajúcich vrások v kútikoch očí a aj keď mal tmavé vlasy posplietané do množstva vrkôčikov nepôsobilo to zženštilo. Pri tej osobnej analýze však úplne zabudla na to, čo jej povedal. Nechápavo nadvihla obočie a princ si to vysvetlil po svojom. "Si nepredvídateľná ako živel, ktorý ovládaš. Čo takto ukázať trochu prispôsobivosti?"
To Troy vzalo vietor z plachiet. Ústa už mala otvorené, že mu niečo odvrkne, ale potom jej pohľad padol na Níata, ktorý ešte stále skúmal strhnuté schodisko. Venoval tomu toľko sústredenia až pochybovala, že skutočne vníma, čo sa okolo neho deje a predovšetkým Olíviinu blízkosť. Veru, nepoznala ho dlho, ale dosť o ňom počula a práve preto mala pocit akoby s novým ránom a novým výzorom prišiel aj celkom nový Níat. Odrazu nepôsobil tak bezcielne akoby mu na nikom a ničom nezáležalo, aj keď stále okolo seba šíril ľadovú auru nedostupnosti. Rozmýšľala či to, že má človek nejaký cieľ ho môže až tak zmeniť, že ľudia okolo neho poznajú rozdiel.
Tlmene si vzdychla. Vlastne to bol skôr vzdych odovzdania, keď zamieril k princovmu koňu a zo sedlového vaku vytiahla stočené lano. Nebola veštica, ale nepochybovala, že dobrodružný typ muža akým bol princ by sa odvážil vyraziť do divočiny bez svojich hračiek.
"Keď už to musí byť," prehovorila tesne za Níatovým chrbtom a do prachu k jeho nohám hodila zvinuté lano.
Arathi sa pomaly otočil a venoval jej vražedne zdvorilý úsmev, ktorý spočíval v schopnosti poďakovať sa jej a očami pritom hovoriť: "najradšej by som ťa zabil."
Namiesto toho však Níat povedal len: "Tvoja dobrota nepozná hraníc." A aj to predniesol dosť cynicky.
"Pochybujem, že je dosť dlhé, aby dosiahlo až na koniec," odvetila na oplátku a akoby sa jej to vôbec netýkalo začala si prezerať nechty.
"To ani nedosiahne," zapojil sa princ a vzal jeden koniec lana do rúk.
Ktovie prečo sa Troyne oči obrátili k Olívii akoby čakala len na to, kedy sa do diskusie zapojí aj ona. Až takto zblízka si všimla, že Níat je neustále v strehu a vždy keď sa jeho žena práve nepozerá kontroluje či sa ku zrázu nedostala až príliš blízko.

*Ako tak pozerala dole a v hlave sa jej premietali ich slová o pasciach, na chvíľu zauvažovala, prečo vlastne dole išli. Chceli sa tam dostať, to sa dozvedela, no účel a cieľ toho čo chcú v meste jej bol neznámi. Zaspomínať si? Akosi si nevedela Níata predstaviť, ako chodí po podzemnom meste a rozjíma. Nepochybovala o tom že pohľad na mesto v inom stave ako si ho pamätal v ňom vyvolalo nejaké pocity, no aj tak sa jej zdalo akosi pravdepodobné, že návšteva mesta mala iný účel. Zisitiť či to bude neskôr obývateľné? Hľadať tam niečo? Alebo naozaj spomienky? Uvažovala a preto si moc nevšímala nejaké hašterenie okolo seba, hlavu otočila až keď sa zmienili o dĺžke lana. Prekvapene sa vystrela a znovu zadívala dole, bolo to poriadne vysoko. Liezť bez lana bolo ako vydať sa na samovražedný výlet, alebo aspoň s poriadnymi šancami na zabitie sa.* Tak to máme trošku problém. *Zhodnotila a očami prebehla po jednotlivých tvárach. Troy nevyzerala žeby sa chystala zapájať do vymýšľania nejakého náhradného riešenia, princa sa venoval lanu a Níat mlčal.* A bez lana to asi nebude moc rozumné. *Prisunula sa bližšie k zrázu a chcela sa nakloniť, keď sa pár kameňou pohlo pod jej nohami a ona vydala vyplašený nejasný zvuk. Pár kameňov padalo dole, akoby chcelo pripomenúť, ako to bude vyzerať ak nebudú opatrný.* Ale ak by sme našli niečo čo nie je také kolmé...*Pokrčila ramenami, obchádzať planinu sa jej moc nechcelo a ani to nezaručovalo, že to bude mať nejaký výsledok, ibažeby vedeli o nejakom inom vchode dole do mesta. Napokon to bolo dosť možné, nezdalo sa jej rozumné mať tam len jeden vchod a zároveň východ, veď keby sa niečo stalo, boli by uväznení, stačilo by zabrať túto časť. Napadlo ju, že teraz by sa im hodil Arathi, ktorý by ovládal živel zeme, mali by schodíky raz dva. Zamyslene obzerajúc priestor pod nimi sa posúvala doľava po okraji diery, až kým ju po dvoch troch metroch nezastavil balvan na jej pokraji. Sťažka si vzdychla a aj keď sa nechcela vzdať predstavy že pôjdu dole, jedna jej časť sa obávala, že sa tam nedostanú. Čokoládové oči žmúrili dole, no niečo ju zaujalo viac, tri výrazné písmená X či krížiky, vyryté na balvane, končiace vyrytou šípkou, smerovanou dole k zrázu. Jej telo konalo skôr ako rozum, spravila zvedavý kus smerom za šípkou a nedávajúc si pozor, zošuchla sa zrázom spolu s časťou kameňov a mokrej zeminy z predošlej noci. Výkrik jej nijako nepomohol, len sa šuchla o tvrdý povrch a cítila ako si rozškriabala predlaktie, no čohosi sa zachytila, no nevedela presne špecifikovať čoho, pretože mala oči silno zavreté, akboy jej to malo pomôcť...Keby ale oči otvorila, uvedomila by si že nebezpečná no predsa nejaká cesta dole sa im črtala...*

*Už keď sa Olívia naklonila k zrázu prvýkrát Níatova ruka sa automaticky natiahla, aby ju zachytila, keby jej hrozilo nebezpečenstvo. Nakoniec sa však Olívia stiahla a rovnako to urobil aj on. Aby si nevšimla, ako háklivo ju stráži, obrátil hlavu ponad rameno k princovi a premeral si lano v jeho rukách. O jednej schodnej ceste by vedel a čím dlhšie nad tým uvažoval, tým viac sa mu ten plán pozdával. Aspoňpri ňom nehrozilo, že sa zrútia do priepasti.
"Možno ho nakoniec ani nebudeme potrebovať celé," prehovoril nevzrušene a ako obracal tvár späť k zrázu na okamih zachytil výraz v Troyinej tvári. Všetko sa odrazu odohrávalo neuveritľne pomaly. Videl ako sa Troyno obočie krčí nespokojnosťou, jej pohľad bol nasmerovaný ponad neho a potom to zbadal aj on. Olívia sa presunula ďalej po okraji priepasti, vyšplhala na kameň zapustený hlboko do podložia skaly a nahýňala sa cez okraj akoby zbadala niečo zaujímavé.
"Olívia, vráť sa!" Vlastný hlas mu znel cudzo, keď na ňu zakričal. Vôbec neuvažoval nad tým, čo cíti, pretože nedokázal odtrhnúť oči od žiarivých vlasov, ktoré vo vetre povievali Olívii okolo tváre. Jej výkrik mu z tela vyhnal zmeravenosť tak rýchlo, že Troy ledva uskočila nabok, keď sa natiahol za druhým koncom lana a pevne ho držiac v pravej ruke, bez rozmýšľania skočil do priepasti. Letel dolu niekoľko metrov, kým sa jeho pád s trhnutím nezastavil a on sa chrbtom udrel o sklanú stenu. Lano mu pritom skoro vykĺzlo z ruky, ale držal sa ho príliš pevne. Až oneskorene sa mu na hlavu zosypal drobný štrk a kamenie z toho, ako sa princ musel hore zapierať nohami o okraj zrázu.
"Ty šialenec!" zvrieskla Troy a jej hlas sa pohyboval niekde na hranici medzi hystériou a nervovým zrútením. Níat zodvihol hlavu a venoval dvojsekundový pohľad okraju prepadliska, kde sa napäté lano strácalo v nedohľadne. Princ od námahy ťažko fučal, jeho zrýchlený dych počul až dolu a zachytil aj nezreteľný pach krvi z toho, ako sa lano muselo mužovi zarezať do dlaní.
Necítil výčitky svedomia. Na všetko v okamihu zabudol, keď meter a pol od seba zbadal Olíviu. Šatami sa zachytila o zvyšok kamenného piliera, ktorý pred rokami tvoril súčasť schodiska. Ďalšie dva metre pod nimi sa nachádzal ešte jeden pilier, ktorý vyúsťoval do diery vyhĺbenej v skale. Bol to jeden z mnohých bočných vstupov do Podzemného mesta. Tunel vysekaný do skaly bol ich jedinou šancou.* Olívia, teraz by sa mi vážne zišlo, keby si otvorila oči.* Netušil ako dlho to princ ešte vydrží, ale aj keď by to nepriznal nahlas, ten človek mal obdivuhodnú silu a reflexy. Iný by druhý koniec lana zrejme pustil.*

/ neviem či som to nenapísala zle, ale tak neviem ako hlboko Olívia padala /

*Bála sa aj pohnúť a bála sa otvoriť oči, pretože aj bez toho aby ich otovorila si vedela vybaviť, ako vysoko nad mestom boli. Nemávala strach zvýšok, no teraz sa cítila odkázaná na niečo, čo ani nevidela, len vedela, že sa o to zachytila. Nestála na svojich nohách, nedržala sa vlastými rukami a to sa jej nepáčilo. Rada sa spoliehala sama na seba, aj keď to neznamenalo vždy najväčšiu výhru. Ale bol to lepší pocit. Nevidela preto čo urobil Níat, aj keď počula jeho náraz o skalu a pokrčila čelom, obávajúc sa, čo sa deje. Napriek strachu sa jej ale sčasti uľavilo, keď začula jeho hlas. Zaliali by ju aj iné pocity pre to čo spravil, keby na ne teraz mala vo svojom vnútri miesto, čo nemala, pretože strach sa tam rozvaľoval ako lenivec na gauči.* Myslím že si mal pravdu. *Vyšlo z nej pár sekúnd predtým, ako oči otvorila, no oči neuprela dole, ale smerom k jeho hlasu, teda vyššie nad seba.* Som neustále v problémoch. *Niečo v tom zmysle jej povedal, keď sa ho pýtala prečo si ju zobal za družku.* A neviem sa s nimi popasovať ako ty. *Doplnila aj zvyšok jeho slov s hrčou v hrdle. Čokoládové oči boli vyplašené, aj keď teraz sa už nebála len o seba, pretože si uvedomila, čo spravil. Kvôli nej. Bola rada že to nevidela, ako sa dostal dole on.* Níat? *Odrazu sa zadívala kúsok od neho, na zráz, v ktorom boli skoby do skál a na nich krátke laná. Vždy dve vedľa seba a viedli nižšie, akoby nejaká cesta. Po prvý raz jej oči klesli pod jej úroveň, skoby s lanami, krátkmi asi tak za chytenie sa ich a cestu nižšie viedli do akéhosi otvoru, o ktorom Olivia nevedela, že je bočný vstup do mesta. Pre ňu to bol len otvor, no pri ňom vybudovaná cesta končila.* Vyzerá to ako nejaká cesta, do toho otvoru. *Snažila sa sústrediť na otvor a nedívať sa dole, no napokon jej oči klesli až dole. Nezatočila sa jej hlava ani sa nezačala trepať ako rybka na suchu, no nebol to príjemný pohľad.*

*Po pravde vnímal len veľmi málo z toho, čo mu Olívia v tej chvíli povedala. Dagharta bol pozornejší a mohol mu to neskôr zreprodukovať, ale samotného Níata skôr zaujalo to, čo si neskôr všimla aj Olívia. Výstupky v skale, po ktorých by sa dalo zliezť do bezpečia.
" Vidím. Musíme sa tam skúsiť dostať, lebo levitovať takto nad zemou nevydrží ani jeden z nás večne."
"Som rád, že to hovoríš," ozvalo sa zhora a hlas znel akoby ho dotyčný s námahou pretískal cez zuby. Lano nebezpečne vŕzgalo a sotva poznateľne kleslo nižšie. Níat vedel, že nemá veľa času, preto k Olívii natiahol ruku a pokúsil sa ju zachytiť.* Rozhojdám ťa dosť na to, aby si sa mohla tych lan zachytiť.

*Zdvihla k nemu hlavu a sťažka preglgla, keď lano ktorého sa držal o kus kleslo. Bez rečí zdvihla ruku, aj keď srdce jej tĺkolo ako zvon a netušilo, či princ zvládne aj jej váhu a či sa zachytí tých lán. Nebola moc ťažká, ale bolo by naivné myslieť si, že vážila ako pierko. Nepovažovala ani princa za slabého, no Níat bol večší než on a teda určite aj ťažší a jej váha k tomu. Nedosiahal k nemu rukou, preto sa trochu prudšie pohla a len začula trhanie sa jej látky. Ruka sa ale chytila tej jeho, práve včas, pretože tóga by sa napokon rotrhla tak žeby si užila krátky let s tvrdým nárazom. Držala sa ho v tej chvíli ako kliešť, aj keď by najradšej začala kopať nohami či robiť hocičo, pretože len tak sa držťať a visieť bolo hrôzostrašné a také nebojújucé. Vedela ale že keby čokoľvek robila, iba by to zhoršila, veď už sem sa dostali kvôli nej.*

Troy kľačala pri okraji zrázu a snažila sa zahliadnuť aspoň kúsok z Olívie alebo Níata. Princ v jej očiach stúpol zase o niečo vyššie, ale už sa dlhšie nemohla pozerať na to ako sám bojuje s lanom. A k tomu ten hlúpy Níatov nápad. Ako si len mohol myslieť, že ich princ udrž tak dlho? V jedinom krátkom záblesku sa jej ľudské telo stratilo a namiesto neho zo svetla vystúpila oveľa mohutnejšia vlčica. Svaly jej hrali pod srsťou, keď pribehla k princovi a zahryzla sa do časti lana, ktoré sa snažil udržať. Pevne ho zovrela medzi čeľusťami a potiahla.

Níat cítil potiahnutie smerom nahor a hneď si domyslel, čo sa stalo. Napadlo ho, že sa tým dvom bude musieť neskôr poďakovať, ale ešte predtým venuje dostatok času obrneniu sa pred spokojnými úškľabkami, ktoré si už teraz vedel na princovej a Troyinej tvári predstaviť.
Pevne zovrel Olíviinu ruku, keď sa ho chytila a nedoprial sebe ani jej dosť času na to, aby mohla sledovať hĺbku priepasti pod sebou. Zo začiatku si vyžiadalo isté úsilie rozhojdať sa na lane tak, aby mohol čo i len pomýšľať na svoj nápad. Čeľuste mal pevne zovreté, svaly na rukách a ramenách napnuté na prasknutie a v hlave mu blúdila len jedna myšlienka, ktorej sa držal ako topiaci slamky. Za žiadnych okolností nesmie Olíviu pustiť skôr než bude dostatočne blízko otvoru.
Do pohybu zapojil snáď všetky svaly na tele, bol tým sústredenejší čím viac si uvedomoval, že nemajú veľa času, kým sa princ a Troy úplne vyčerpajú.* Olívia teraz!* pretisol pomedzi zuby, keď sa približoval k skalnej stene a ľavou rukou, ktorou Olíviu držal sa snažil čo najviac švihnúť dopredu.*

*Snažila sa byť nehybná, než sa Níat začal rozhúpavať. Vtedy jej nehybnosť skončila, snažila sa telom ísť spolu s tým jeho aby mu trošku pomohla a hlavne aby skrátili čas, počas ktorého ich musel princ držať, už asi aj s Troyinou pomocou. Aspoň tak si vysvetlila to škbnutie smerom hore, aj keď nevedela odhadnúť, či mala silu aj v svojom ľudskom tele, alebo sa preto musela premeniť. Neuvažovala ale nad tým, pre tú chvíľu myslela len na otvor a laná, ktoré sa tam nejako ocitli a ktorými sa k otvoru mohli dostať. Na Níatov pokyn musela prekonať strach i reflex zavrieť oči, keď ju pustil a ona sa rukou chytila jedného z lán. Hodilo ju o stenu no nepustila sa, druhou rukou nahmatala to druhé lano a nohy položila na vyčnievajúce skaly.* Držím sa. *Hlas mala roztrasenejší než zvyčajne, no na tvári bolo vidieť viac sústredenia než obáv. Opatrne sa začala posúvať lanovou cestou smerom k otvoru, hrýzla si pritom peru až ju bolela, hanky jej beleli od sily ktorou sa držala. No držala sa a aj napriek výške liezla pomerne rýchlo. Jej zúbky sa oddleili od pier až keď sa nohami dotkla pevnej skaly, alebo jej výčnelku z otvoru, pri ktorom ostala stáť a čokoládové oči upierala smerom k nim. Mala na jazyku slová smerom k Níatovi nech je opatrný, no zdržala sa komentára, len ho sledovala a čakala, kedy polezie sem aj on, rovnako ako princ a Troy.*

*Len čo sa Olívia bezpečne nohami dotkla pevnej skaly ešte párkrát sa rozhojdal a nakoniec pustil lano. Sekundu, dve nemal pod sebou nič len prázdnotu, ale bol to príliš krátky čas na to, aby mohol túto myšlienku rozvieť do detailov. Namiesto toho sa pri dopade na chodidlá prikrčil a prstami pravej ruky oprel o zem, aby vyvážil chvíľkovú stratu rovnováhy. Bol to plynulý, ladný pohyb bez toho, aby pri ňom vydal najmenší povzdych alebo dokonca spôsobil hluk. V prvom momente vyzeral takmer spokojne, istý si sám sebou a svojimi schopnosťami, ale potom sa narovnal a jeho pohľad sa v šere stretol s Olíviiným. Akákoľvek povznesenosť bola razom preč. Luskol prstami a z ukazováka mu okamžite vystúpil jasný ohnivý plamienok. Svetlo sa rozšírilo do malého kruhu, ktorý ich oboch preniesol do sveta tancujúcich tieňov. Možno Níatovi prúdil v žilách oheň, ale jeho oči boli pre tú chvíľu plné ľadu s ostrými vyzývavými hranami.* Keď som chcel použiť skratku, nemyslel som to takto.

*Zaujímal ju tunel za jej chrbtom, pár krát tým smerom hodila očkom, no bol príliš tmavý pre jej oči a beztak ju príliš zaujímmalo sledovať, ako postupoval Níat. Rukami si zhrnula ryšavé vlasy preč spred očí a žmúrila smerom k nemu. Na rozdiel od nej nevyzeral vôbec nepokojne a jeho dopad na zem bol tiež o dosť elegantnejší než bol ten jej. Keď sa na ňu zadíval tým chladnými očami a poznamenal niečo na účet skratky, len nevinne pokrčila ramenami.* Nefrfli toľko. *Kútiky pier sa jej napriek jeho výrazu roztialhli do úsmevu, voľnilo sa v nej to napätie čo cítila keď tam viseli.* Aspoň to nemusíme obchádzať ani sa namáhať s lanom. *Dodala zmierlivo a pri svetle ohňa skúsila pohľad do jaskyne, videla však stále iba tmu, až na blízky kúsok, kde ešte svetlo ohňa dopadalo.* Niečo ma napadlo. *Poznamenala so záujmom v hlase, hodiac očkom hore, akoby ho nechcela spovedať za prítomnosti niekoho ďalšieho, napokon on si už možno na jej otázky zvykol. Poslednú dobu ju nijaké nenapadali, až mala pocit že o Arathi vedela všetko čo potrebovala, no zistila, že to bol omyl a stále tu bolo dosť, čo sa ho mohla povypytovať a zjavne nielen v rámci jeho rasy.* Uvažovala som...*Začala pomaly.* ...ako dostávajú mená vaši démoni? Keď sa narodí Arathi, meno mu dajú asi rodičia, ale čo démon? *Trochu naklonlla hlavu doboku ako také psíča a nespúšťala z neho čokoladové oči, akoby jej mala potmo uniknúť odpoveď.*

*Postoj, ktorý zaujal by každému inému človeku nahnal hrôzu. To nebol predpoklad, ale rokmi a skúsenosťami overený fakt. Jedinou chybou bolo, že príliš ľahko zabúdal na Olívinu, miestami až nepredstaviteľne dôverčivú povahu a jej neschopnosť čítať z reči tela. A možno práve preto mu zakaždým dokázala vziať vietor z plachiet. Stačila jedna nevinná poznámka, odtrhnutá z kontextu, z priestoru, času, jednoducho z celej situácie a jeho hnev sa razom pretavil do neurčitého zmätku. Ak to bola taktika, tak fungovala, dočerta! Dokonca ho to už ani neprekvapovalo, skôr si vydýchol, petože čakal niečo oveľa horšie. Napríklad otázku či sa Arathi radšej pária v démonej podobe alebo milujú v ľudskej. Podľa toho, na čo sa ho pýtala, mal miestami dojem akoby sa o nich chystala napísať encyklopédiu. V kútiku duše však nemohol poprieť, že mu Olíviin záujem o ich rasu istým spôsobom lichotí.
Ale pretože jej to vôbec nechcel uľahčiť dal si s odpoveďou načas. Najskôr si ju len dlho skúmavo premeriaval akoby v duchu zvažoval či jej to môže prezradiť potom naklonil hlavu do tej istej strany ako Olívia, aby vytvoril jej zrkadlový obraz a konečne prehovoril. Hlas mal hlboký s temnými spodnými odtienkami, hutný ako pravá čierna čokoláda ochutená štedrou dávkou pikantnej irónie a ľahkého poloúsmevu.* To je tajomstvo. U vás sa zvykne hovoriť jedna veľmi výstižná veta: "Keby som ti to povedal, musel by som ťa zabiť."* Poloúsmev prerástol v povznesený celistvý úškrn, ktorý zmýval vážnosť jeho predchádzajúcich slov a staval ich do nového, prístupnejšieho svetla.* Meno každého démona znamená niečo konkrétne, ale nie som si istý či si už pripravená dozvedieť sa to.* A potom, bez ďalších slov,prešiel tesne okolo Olívie a zašepkal jej do ucha.* MUsíš si to zaslúžiť.

*Mlčky čakala, beztak asi cvhíľu malo trvať, než sa za nimi princ s Troy dostanú. Bol teda priestor pre pár otázok, lebo beztak ho nechcela moc spovedať pred nimi. Mala pocit že by sa menej dozvedela a že Níatovi by to nemuselo byť príjemneé. A možno by sa niekedy aj mohla zahanbiť, takže využívala naozaj len teraz čas.* Tajomstvo? *Vyhŕkla prekvapene a pokrčila hladké čelo pri takom slove.* Nemusel, veď by som to nikomu nepovedala. Nekamarátim sa tu so žiadnym človekom a Arathi to vedia, ako prišli k menám. Takže toto sú všetko len výhovorky Níat. *Vyplazila mu jazyk, rýchlo hľadajúc neičo, čím by ho presvedčila že odpoveď počuť mohla. Samozrejme slovo tajomstvo vyvolávalo ešte väčšiu zvedavosť, ktorá sa s jeho ďalšími slovami len stupňovala.* A čo znemená meno Dagharta? *Spýtala sa takmer okamžite a len natočila hlavu trochu k nemu, keď sa ocitol perami pri jej uchu. Prižmúrila oči od uvažovania, toto sa jej vôbec nepozdávalo.* Veď poslúcham! *Vyhlásila rozhodne a zvrtla sa mu tvárou, upierajúc na neho čokoládové oči skúšajúc na neho psie oči. Nemala pocit žeby to vedela ale využívať, niečo také, neraz to skúšala na mame a tá ju vždy zrušila ako teplú vodu. U ocka to skúšať nemusela, toho zlomila rýchlo. Na cudzích to nemala moc kde trénovať, no za pokus to stálo.* Níat? *Usmiala sa ako stelesnenie nevinnosti a nepatrne do neho šťuchla tenkým prstom, niekde do oblastí rebier.*

*Možno bol spolovice zviera, ale ten tón v Olíviinom hlase poznal. Bol jednoznačne ľudský a dvojzmyselný, aj keď sa veľmi snažila zapôsobiť na neho svojou nevinnosťou, cítil z nej jasný úmysel. Jej pokožka teraz vydávala sladkasto korenistú vôňu, ktorá Níata zároveň štípala v nose aj provokovala. Uškrnul sa, v šere zažiarili jeho zuby a medzi nimi zvlášť vynikli ostré rezáky, ktoré boli také silné, že by jej nimi dokázal bez váhania prehryznúť krčnú tepnu.
Aká lákavá predstava. Zašveholil Dagharta nedočkavo a v Níatových predstavách si pomädlil ruky. Nakoniec tú myšlienku vyhnal z hlavy, zvesil zo skalnej steny pochodeň a poťažkal ju v ruke.* Olívia?* zopakoval presne tým istým nevinným tónom, pod ktorým sa v jeho prípade chvelo pobavenie. Bola to jasná známka toho, že sa na nijakú odpoveď nechystá. Namiesto toho zapálil pochodeň vlastným ohňom a keď v prvom momente do priestoru vyšľahlo prudšie svetlo, pobavenie vystriedala vážne sústredenosť. Toto už nebola hra a pohľad na ohlodanú zvieraciu lebku ležiacu len pár metrov od Olívinnej nohy mu to všetko pripomenul.* Vynikajúce, malá desiata pred obedom.* Zažartoval suchým hlasom, v ktorom sa ani náznakom neodrážala nijaká emócia a pri pohybe dopredu vtlačil fakľu do Olívinnej ruky. Sklonil sa nad čerstvou mršinou a pozornejšie si ju obzrel. To nie je možné. Na rukou sa mu tetelil oheň a predsa ho zamrazilo.*

*Tušila, že nijaké psie oči na neho nezaberali. Možno inokedy keď ich spravila náhodou, no úmyselne jej to viditeľne nešlo a bolo to treba natrénovať. Pri zvuku svojho mena a jeho úškrne jej bolo jasné, že s odpoveďami na svoje zvedavé otázky sa mohla rozlúčiť, Čo bolo ale horšie, pretože to dráždilo jej zvedavosť o to viac. Predsa len,, keby jej len nechcel povedať úplnú hlúposť, tak tajnosťami by z toho vedel spraviť vec, ktorá by jej mátala v hlave viac, akoby si to aj daná informácia zaslúžila. Sťažka si vzdychla, no nemienila to vzdať, skôr sa musela zamyslieť, akoby si takú odpoveď teda zaslúžila. Mala pocit, že zaslúžiť si niečo u Níata mohlo byť dosť zložité. Zobrala preto radšej do ruky pochodeň a spravila drobný krok do tunela, rozhliadajúc sa. Pri poznámke o obede pozrela na lebku a spravila krok na Níatom. Nikdy predtým lebku nevidela, aspoň nie už v takomto stave. Odkedy sa ocitla v tomto svete videla dosť mŕtvol, to áno.* Prečo ju skúmame? *Spýtala sa neisto stojac za jeho chrbtom, aj keď ona sa nechystala obzerať lebku s toľkým záujmom. Ani pre obed ani zo zvedavosti. Aj keď....Napokon si predsa len kľakla a mierne pokrčila čelom, zvedavo uprúc hnedé oči smerom k lebke. Obzrela ju, no nebola si istá, čo presne mala obzerať.* Čo vidíme? *Dodala neisto, hodiac očkom k nemu.*

*Keď odtiahol ruku na bruškách prstov mu ostala krv. Pomaly ju rozotrel a opatrne si k nej privoňal, len aby sa uistil, že ešte stále uvažuje jasne. Potom sa rozhliadol po okolí, jas ohňa z Olívinnej fakle rozšíril kruh svetla o niekoľko metrov až ku skalnej stene, na ktorej boli ešte stále čerstvé stopy po súboji, ale zvyšok tela nikde nevidel. Všeko, čo po ňom ostalo, boli ryhy v usadenom prachu. Chodby už celé roky nikto nepoužíval, ale pre túto to očividne neplatilo.
Bol príliš zamestnaný vlastnými myšlienkami, tým, aby jemu samému dávali zmysel, preto keď mu Olívia položila otázku iba vstal a sledujúc stopy krvi na stene a na zemi, zamieril hlbšie do chodby. Jednou rukou sa dotýkal steny, zatiaľ čo na druhej držal svoj oheň, prešiel niekoľko metrov a potom začal spomaľovať. Úplne zastal až v okamihu, keď sa pred ním objavil zvyšok zvieracieho tela. Ležalo uprostred chodby bez hlavy, s vyvrhnutými vnútornosťami, ale to, čo bolo na celom obraze najdesivejšie, bola ľudská ruka trčiaca uprostred celého toho prízraku.* Bol to Aratahi.* Prehovoril po chvíli Níat a po veľmi dlhom čase sa zdalo, že sa mu tváre dotkla skutočná emócia.* Nestihol dokončiť premenu.

*Prižmúrila do tmy aby spozorovala, čo mal Níat na prstoch. Doteraz si krv nevšimla a s jej nosom ju nevnímala. Ostala ticho a nechala ho sústrediť sa, očami podvedome blúdila do tmy tunela, kde svetlo nedosiahlo. Pri predstave čo tam asi bolo jej prešli po kože zimomriavky srdce sa rozbúchalo o čosi rýchlejšie. Mlčala ale keď sa psotavila pohol do tunela, pohla sa s ním. Držala sa za ním, ruka s ohňom sa jej trochu chvela, no oči pozerali tam kde Níatove. Alebo sa snažili vidieť to čo jeho. Obraz ktorý sa im ale naskytol nebol príjemný, na pohľad, ani pre nos. Sťažka preglgla pri pohľade na ruku trčiacu z tela zvieraťa, alebo si aspoň myslela že zvieraťa. Nevedela si to vysvetliť čo to mala pred očami, než nedostala odpoveď aj bez otázky. Nestihol dokončiť premenu. Zaznelo jej to pár krát v ušiach, než spravila ten malý krok až k nemu a neisto sa prstami dotkla jeho chrbta.* Níat? *Ozvala sa neisto a aj keď chcela zdvihnúť zrak od mŕtveho tela, akosi jej tam ostal prikovaný.* Tebe by to mohli spraviť pri premene tiež? Chvíľu to trvá a ty sa nemôžeš vtedy brániť? *V jej hlase teraz neznela zvedavosť ale obava. Nikdy nad týmto takto nepremýšľala, bola zvyknutá že Níat bol ten silný a odrazu tá predstava, že je to nechránený moment nebola príjemná. Konečne k nemu zdvihla pohľad, aj keď mu do tváre videla lent ak zboku.* Kto mu to spravil? *Dodala neisto, veď tieto tunely mali byť prázdne. Na druhú sranu, cestička ktorú náhodou objavili nevyzerala vôbec neporušene. Možno predsa len dole niekto chodil. No čo tam robil?*

*Slabý dotyk Olíviinej ruky ho vrátil do prítomnosti. Pomaly odtrhol pohľad od nechutného výjavu a zastal si tak, aby jeho postava bola to jediné, čo mohla vidieť. Ukazovákom jej nadvihol bradu a sám sa pritom trochu sklonil.* Hej,* usmial sa.* nemysli na to. Nič také sa mi nestane. Na to som príliš krásny. A nebezpečný.* Dodal ironicky, ale jeho úsmev bol len polovičný. Bolo očividné, že napriek odľahčenému tónu sa mu veľmi žartovať nechce. Ešte stále netušil, čo to má znamenať a tentoraz svojim myšlienkam nechal hlasný priechod.* Tu na Altre sme boli najväčší predátori my. Stáli sme na vrchole potravinového reťazca, ak to mám tak povedať. Skôr ma zaujíma, čo tu nejaký Arathi vlastne robil. Myslel som si, že som zatiaľ jediný, ktorý sa vrátil. Ak nerátam princove chránenkyne.* Náhle pustil Olíviinu bradu a vrátil sa k obhliadke torza. Ako okolo neho krúžil, občas sa zastavil, zohol a nahol sa k mršine bližšie. Až teraz videl niekoľko ďalších vecí, ktoré ho znepokojili ešte viac. Podľa tvaru kostí a celkovej veľkosti usúdil, že telo patrilo Aratahimu, ktorí sa nachádzal na prechode medzi mláďaťom a dospelým.
V tichu sa z tmavého tunela chodby náhle ozvalo tupé buchnutie. Níat okamžite zodvihol hlavu a prižmúril oči, ale temnota pod zemou bola príliš veľká dokonca aj pre jeho zrak.* Myslím, že je načase vrátiť sa späť na svetlo.

*Výhľad ktorý nebol práve lákavý zmizol a ona zdihla hlavu k Níatoým očiam. Jeho slová ju neprekvapili no beztak boli ešte desivejšie, keď jej to potvrdil.* Si. *Potvrdila neveselým hlasom, poznamenala niečo k jeho novému výzoru, no nechcelo sa jej teraz žartovať ani mať pripomienky navyše, akoby to malo nejako znesvätiť toho mŕtveho. Nepoznala ho síce, no bola naučená vážiť si mŕtvych. Aj keď, nevážila si všetkých. Stačilo aby si spomenula na ten boj medzi ľuďmi a arathi a vedela, že tých mŕtvych ľudí vôbec neľutovala a spoínala na nich len s nenávisťou a trpkosťou.* Možno sa tu nejaký Arathi skryli. Vy sa predsa dožívate viac rokov ako ľudia, možno sa tu skrýval. *Ak tu prežili tie všetky ženy, možno to zvládol aj nejaký muž.* Nemohla mať niektorá z tých žien dieťa? Keby aj s človekom? *Spýtala sa neisto, ale keď mohli mať arathi deti s ľudskými ženami, istotne to fungovalo aj naopak. Keď sa z tunela ozvalo buchnutie, trhlo ňou a podvedome sa stiahla za Níata. Spätne by si najradšej dala facku za takýto hlúpy reflex.* Myslela som si, že si chceš prezrieť mesto. *Poznamenala a zaváhala. Na jednej strane sa bála a na tele mala husaciu kožu a najradšej by bola hore v bezpečí, na druhej bola i zvedavá a Níat by dole istotne šiel, nebyť jej prítomnosti.* Myslíš že tam niečo je? *Nakukla do tmy.*

*Bolo zlé, že sa mu tak veľmi páčilo, keď sa Olívia stiahla za jeho chrbát? Všetky majetnícke inštinkty mu do tela vysielali príjemné pocity a to len preto, že mohol siahnuť za seba a jednou rukou na okamih spočinúť na Olíviinom páse. Nemohol sa však ubrániť ani znechuteniu, pretože mal pocit akoby máčal snehobielu látku vo vedre s krvou. Vojna, vražda, mučenie a znovu ďalšie násilie. Slabšie povahy, slabší ľudia by nezvládli ani polovicu toho, čo si s jeho druhom prežila Olívia.
No aj tak sa zdalo, že uvažuje jasne, možno jasnejšie než on, pretože nakoniec musel uznať pravdepodobnosť jej slov. Mohlo to byť presne tak, ako hovorila, ale o to viac stúpla jeho zvedavosť. Už nechcel vidieť Podzemné mesto. Potreboval to. Aby sa presvedčil, čo sa tu dolu deje.
Obzrel sa cez plece a venoval Olívii krivý úsmev. Svetlo sa lámalo na profile jeho tváre a kreslilo mu na pokožke tmavé tiene.*Myslíš niečo ako strašidlo?* prehovoril sprisahanecky stíšeným hlasom.* To netuším, ale poviem ti, čo je tam dolu celkom určite. Obrovské kolónie pavúkov s množstvom nôh a sietí. Možno aj masožravé chrobáky. Chceš to všetko riskovať?