Planéta Altra

*Ruka jej pevne zvierala fakľu až jej beleli hanky, aj keď to v tom šere čo vytvárala fakľa s ohňom nebolo viditeľné. Pri slovách o strašidle sa na neho zadívala a musela sa predsa len napriek všetkému pousmiať a následne pokrútiť nesúhlasne hlavou.* A ja som si myslela že strašidlá žijú pod posteľou. *Poznamenala rovnako tichým hlasom a dala si záležať, aby neprejavila nijaký pocit pri zmienke o kolóniách pavúkov.* Nebojím sa pavúkov. *Bola to pravda spolovice. Tých malých sa naozaj nebála, neboli jej príjemný a ak po nej nejaký zrazu začal liezť tak ho chcela striasť alebo ňou myklo, no bála sa tých veľkých, pred ktorými ju raz zachránil, keď sa prvý raz stretli. Nebola si istá aké si tam dole mala predstatovvať, no aj tak jej aj ten veľký pavúk pripadal nič oproti búrke, ktorá ich tam dole našťastie nečakala. Báť sa bála a len dúfala že to nebolo také očividné.* Nebojím sa. *Vyslovila, možno chcela len samú seba presvedčiť že to tak je. Mala však dojem že táto lož má najkratšie nohy na svete a preto radšej dodala, skôr akoby si vypočula nejakú poznámku dodatok.* Dobre...trošku...ale risknem to. *A aby potvrdila svoje slová, nadýchla sa a vykukla spoza jeho veľkého tela, no dopredu sa nepohla. Predsa len, za ním sa jej páčilo o dosť viac.* ...ale nepôjdem prvá...*Dodala pre istotu.*

*Dlhý čas nič nepovedal iba pozorne počúval, občas skepticky nadvihol obočie alebo sa nenápadne zamračil. Možno len dúfal, že si to nakoniec Olívia rozmyslí, ale už dávnejšie si všimol, že nepatrí medzi ľudí, ktorých by dokázal ľahko zastrašiť svojím výzorom. Bola tvrdohlavá, drzá, neuveriteľne zvedavá a...obdivuhodne odvážna. Keby necítil jej ľudský pach, považoval by ju za skutočnú ženu Arathi, a to ho nakoniec presvedčilo. Ešte raz sa zamračil, akoby sa chystal vznieť vážnu námietku a potom dodal.* Verím ti.* Jednoducho luskol prstami a na dlani sa mu objavil jasný plamienok ohňa. V jeho svetle vyzeral oveľa prístupnejšie, než pred chvíľou.* Pôjdeme, ale musíš mi sľúbiť, Olívia, a to myslím smrteľne vážne, že urobíš všetko, čo ti poviem. Žiadne hrdinstvá, záleží mi na tom, aby si sa odtiaľto dostala celá.* Radšej ani nemyslel na to, čo by sa mohlo stať. Videl Olíviu už v toľkých životunebezpečných sitáciach, že by si ju najradšej priviazal na chrbát, aby ju mal neustále pod kontrolou.*

*Držala sa stále za ním a čakala na rozsudok. Ona vedela, že sa tam chcel ísť pozrieť a že bola jediným dôvodom, pre ktorý by to odložil a vrátil sa neskôr. No boli už tu, mali pred sebou tunel a nemuseil obchádzať ani polku tej jamy, jej vnútorný pocit strachu jednoducho bolo treba ignorovať. Ona sa o to snažila, samozrejme že sa bála, nebolo ale osoby s ktorou by sa cítila v bezpečí viac, ako s Níatom. Bolo to tak už odkedy sa prvý raz stretli. Zo všetkých Arathi ktorých poznala by sa skryla za neho asi aj v čase, keď ho poriadne nepoznala a sama nevedela prečo. Vypočula si čo mu mala sľúbiť, nepáčilo sa jej to ale moc. Sľubovať niečo čo by náhodou mohla porušiť, to sa jej nepáčilo.* Kedy som ťa už len ja neposlúchla? *Spýtala sa najnevinnejši ako sa len dalo, no v podstate to tak aj bolo. Vo vážnych chvíľach zvykla poslúchnuť, aj keď neraz uročila niečo čo nemala. Preto nič nesľubovala, lebo čo ak by sa tam stalo niečo čo by znamenalo utekať a jeho tam nechať?* Veď aj ja chcem aby sme sa z tadeto dostali celý. Obaja. *Ona ešte umrieť nechcela, konečne bola slobodná na to, aby jej slobodu niekto vzal. Nijaká mama za zadkom, takže neajké podzemné mesto ju preoste nemohlo zniesť zo sveta.*

*Vedel, že odpoveď otázkou nebola tým, čo chcel od Olívie počuť, ale na druhej strane bola aspoň úprimná. Nesľubovala nič, čo by nemohla splniť, a to bolo niečo, čo dokázal oceniť. Nakoniec, existovali aj iné spôsoby, ktorými by ju mohol presvedčiť, keby sa niečo naozaj stalo. V Olíviinej odpovedi však bolo predsa len niečo, čím ho úprimne pobavila.* Olívia,* natiahol sa, chytil jej voľnú ruku do druhej dlane a pevným stiskom dal najavo, že sa ju v najbližších chvíľach nehodlá pustiť. Samozrejme, z čisto praktických dôvodov. Vykročil dopredu.*, som od teba o tri hlavy vyšší, dokázal by som ťa odniesť na malíčku, nehovoriac o tom, že sa moje alterego vie premeniť na démona. Myslím, že správna otázka nie je či by si sa mala báť o mňa, ale či by si sa mala báť mňa.* A potom urobil niečo, čo bolo u neho také zriedkavé až to hraničilo s nevšedným prírodným úkazom. Rozosmial sa.
Smial sa ticho a s ľahkosťou nepúšťajúc Olíviinu ruku zo svojej. Chodba, ktorou kráčali sa pod svetlom ohňa vynárala ako vytrhnutá z temnoty a rozprestierala sa im priamo pod nohy, ale niečo z jej hrozivosti sa stratilo v Níatovom smiechu. Kráčal dopredu s istotou, ale neprestával byť ostražitý. Sám dobre vedel, aké nebezpečné môžu byť chodby vedúce do mesta, ale nechcel Olíviu strašiť. Občas ju síce nečakane objal rukou okolo pása a nadvihol, ale to len preto, že si na zemi všimol trhliny, ktoré jej ľudským očiam museli uniknúť a potom ju znovu rýchlo pustil vrátiac sa k jej ruke.*

*Keď ju chytil za ruku, nenapadlo ju ani na sekundu nejako sa vzpierať. Bola rada že sa ho mohla držať, bola si aspoň istá že sa jej nikde nestratí a dodávalo jej to trochu odvahy. Napriek vnútorným pocitom kráčala za ním, aj keď čokoládové oči jej skákali po stenách, do tmy akoby čakala, či sa tam predsa len nejaký ozrutný pavúk nechcel vynoriť. Myšlienky a pocity z nej vyhnal na chvíľu Níatov smiech, nad ktorým nespokojne pokrčila čelom.* To že si veľký a že ma zdvihneš aj na malíčku neznamená, že sa ťa musím báť. *Odvetila mu a vystrela chrbát.* Vôbec tomu nerozumieš aby si vedel. *Zafrflala nespokojne a čelo jej ešte hodnú chvíľu ostalo pokrčené. Voľnou rukou zvierala oheň a svietila si okolo seba, hlavne ak ju niečo zaujalo. Obzerala sa viac ako bolo potrebné, hlavne sa obzerala nie práve pod nohy a preto si vždy vduchu vynadala, keď ju Níat zdvihol, že si zase niečo nevšimla. Napriek tomu ale viac venovala pozornsoť svojej zvedavosti než všetkému podnohami, očami nakúkala do tmy, žmúrila no nič tam nevidela. Tá tma pred nimi ale bola stále desivá.* Princ s Troy dole nepôjdu? *Spýtala sa po chvíli, akoby už nemohla udržať ústa zavreté.* Povieš mi už ako dostávajú démoni meno a kedy? *Nadhodila nevinne, ona mu s tým vážne nemienila dať pokoj. Bolo naivné myslieť si, že sa vzdala tak rýchlo. Mala v zálohe svojej hlavy ešte dosť otázok, takže keby aj neodpovedal, stačilo ich trochu prestriedať a k tejto sa vrátiť. Napríklad ju zaujímalo aj to, čo bude dole a kde tu Níat žil.* Níat? Mal si tu dole nejaké miesto rád?

Pre princa a Troy je to teraz bezpečnejšie na povrchu, pretože nepoznajú cestu. Neboj sa, budú na nás čakať a keby aj nie, nijako zvlášť by mi to neprekážalo,* odvetil trpezlivo a pohľadom neprestal skúmať najbližšie okolie. Napriek tomu, že vyzeral sústredene, dokázal reagovať a dokonca sa už ani nepozastavil nad množstvom nesúrodých otázok, na ktoré bolo veľmi ťažké odpoveď v jednej rozvitej vete. Nakoniec, za ten čas, ktorý strávil s Olíviou už povedal viac, než za všetky predchádzajúce roky svojho života. A že ten život bol poriadne dlhý.* K otázke číslo dva ...* urobil menšiu pauzu, keď sa mu kútik úst z profilu zlomil do krivého úškrnu.* Ale no tak, Olívia, vážne si si myslela, že ti na to odpoviem?* Konečne k nej otočil hlavu, v tej istej chvíli nechal zhasnúť oheň na svojej dlani, oboma rukami ju chytil pod pazuchami a nadvihol, takže špičky jej nôh delilo od zeme niekoľko centimetrov. Keby to neurobil skočila by priamo na ostré kamenné výstupky, ktoré v nepoužívanej časti jaskynnej chodby neboli ničím výnimočným.* Na otázku číslo tri ti nebudem musieť odpovedať, o chvíľu to uvidíš sama.* Pomaly Olíviu spustil na zem. Neplánovane si ju pritom pritiahol oveľa bližšie, než mal v úmysle, takže na okamih zacítil na hrudi dotyk jej pŕs. Stuhol a s nečitateľným výrazom tváre o krok ustúpil. V tme, ktorú teraz osvetľovalo len svetlo z Olíviinej fakle sa stratili tmavé tiene, ktoré mu na okamih vystúpili pod kožu.* Mali by sme ísť, už to nie je ďaleko.* zamrmlal, ale za Olíviinou rukou sa už nenatiahol. Nebolo treba, pretože čím bližšie sa dostávali k podzemnému mestu, tým bola chodba udržiavanejšia a jej povrch hladší. Výhľad na mesto sa otváral za jej ohybom, ktorý plynulo vyúsťoval do schodiska vysekaného v skale ako to, ktorým prišli. Tu sa však chodba otvárala do obrovského jaskynného priestoru, ktorý celkom nečakane osvetľovalo denné svetlo. Nebola to tak presne jaskyňa, ako skôr obria prepadlina, na dne ktorej vyrastalo z kameňa Podzemné mesto. Na kamených stenách sa lámal zvuk tečucej vody, aj keď jej premene nebolo z miesta, kde stáli, vidieť. Všetko to však napĺňalo Níata pocitom, ktorý v sebe už dávno potlačil.* Trvalo to toľké roky...* zašepkal, akoby to hovoril sám sebe a presne v tom okamihu sa obloha tam hore rozjasnila. Mäkké oranžovoružové svetlo sa odrazilo od vlhkých stien obrieho mesta, zaligotalo sa na jemných vrstvičkách, ktoré po sebe zanechala voda a vytvorilo nad celým priestorom jasnú gloriolu.* Níat sa rukou nenápadne oprel o stenu a zatvoril oči, akoby ho ten pohľad príliš oslepil.*Už si niekedy musela opustiť miesto, ktoré si milovala? Všetky spomienky, všetko, čo ti bolo drahé a vďaka čomu si vedela, kam patríš a to všetko s vedomím, že to už možno nikdy nezískaš späť?

*Pred pauzou si naozaj pomyslela, že sa to dozvie. Keď sa ale uškrnul a spýtal, či si naozaj myslela že sa to dozvie, šťuchla ho lakťom do rebier.* To nebolo pekné Níat. *Nepáčilo sa jej ani to že zhasol plameň vo svojej ruke, aspoň do chvíle, než pochopila prečo to tak urobil. Uvažovala prečo jemu nič pod nohami nevadilo, no na to sa nespýtala. Nespýtala sa ani na to prečo od nej tak odstúpil a už sa jej nechytil, niekedy bolo ťažké sa v ňom vyznať. Niekedy? Položila si ihneď v duchu otázku, napokon, musela si priznať že bola často stratená v tomto smere. Ona si svoju fakľu len pevnejšie uchopila do ruky a opatrne kráčala dopredu, dávajúc si teraz oveľa väčší pozor pod nohy. Cesta bola ale rovnejšia a jednoduchšia, hádala preto, že odpoveď na svoju otázku číslo tri naozaj dostane skoro. A veru dostala. Najprv prekvapene zažmurkala, keď vystúpili do denného svetla, ruka s ohňom jej klesla nižšie k zemi. Zreničky oči sa jej rozšírili, keď spravila zvedavý krok dopredu, toto bol pohľad prečo chápala túžbu dostať sa sem dole. Chvíľu len tak stála a dívala sa, oči jej blúdili po obrovskom meste, snažila sa zapamätať si rôzne detaily, no Níatov hlas ju donútil otočiť sa smerom k nemu. Pre ňu to bolo nové miesto, niečo fascinujúce a krásne, no pre neho to bol stratený domov. Po koľkých rokoch sa sem vôbec vracal? Než sa pohla či prehovorila, chvíľku ostávala očami na jeho tvári a len hľadela. Odpoveď na jeho otázku bola negatívna, nikdy také miesto neopustila, pretože nemala aké. Z domova jej chýbali len rodičia, napriek všetkému o čo ju hlavne matka pripravila a čo jej nedovolila. A sestra. Nechýbalo jej ale to miesto, pretože nikdy nemala pocit, že by do neho patrila. Níat sa kedysi keď mu hovorila o kvapkách osudu smial, že jej osud má zmysel pre humor, no bola tu oveľa viac doma než tam, v honosnom dome plnom pravidiel a drezúry, kde nikdy nespoznala ani svoje pravé ja. Nič z týchto myšlienok ktoré jej v priebehu pár sekúnd preleteli hlavou nevyslovila, pretože toto tu dole nebolo o nej a jej rapotaní. Podišla len k nemu a chytila ho svojou malou rukou za tú jeho obrovskú a zdvihla k nemu čokoládové oči.* Níat, získal si to späť. Vrátil si sa sem, Arathi sa sem vracajú. *Pevne mi stlačila ruku a trochu ho potiahla bližšie k mestu.* Nakoniec si to dokázal.

*Štítil sa sentimantálnosti, krotil v sebe každý jeden cit, ktorý by mohol prerásť v niečo viac, než len chvíľkovú slabosť a namiesto nich ho celé tie roky poháňala dopredu iba nenávisť k ľuďom. Áno, dokázal sa vrátiť spolu s ostatnými, dosiahol to, po čom tak túžil, ale odrazu si už nebol taký istý sám sebou. Netušil, čo ho bude ďalej hnať vpred, prišiel o svoju nenávisť a až keď sa stratila, zistil, že po nej neostalo nič. Zaplavil ho zvláštny ťaživý pocit pázdnoty, ktorý sa mu vysmieval všetkou tou krásou priamo do tváre. Zavrel oči, pretože si v tej chvíli uvedomil pravdu - nevedel robiť nič iné, len zabíjať. Vychovali ho ako bojovníka, pre ktorého je mier len dočasným obdobím. Myslel si, že keď uvidí Podzemné mesto ten pocit sa stratí, ale aj keď ho pohľad naň napĺňal úžasom, nestalo sa tak. A potom pomaly otvoril oči. Olíviina tvár bola ponorená v šere, jasné svetlo jej prúdilo poza chrbát a zachytávalo sa na vlasoch, akoby bolo hmotné a dalo sa ho dotknúť. Potiahla ho, ale on sa nepohol z miesta. Namiesto toho si jej ruku zodvihol k perám a zľahka, veľmi opatrne ju pobozkal na hánky. Potom, akoby sa zahanbil a pustil ju.* Máš pravdu,* usmial sa a konečne vykročil dopredu.* Len dúfam, že nemáš strach z vody a výšok, Olívia,* dodal a ako kráčal po schodoch ukázal rukou na klenuté mosty, ktoré sa týčili nad ich hlavami. Boli to prechody do jednotlivých častí mesta, ktoré sa sami o sebe podobali skôr na úkazy vytvorené prírodou, než rukou Aratahi. Zboku na ich stenách boli vyryté znaky rodov ako pocta tým, ktorí mesto chránili. Jeden z mostov, vysoko klenutý so zložito vytesaným vzorom schodiska, niesol na sebe aj znak Níatovho rodu. Zďaleka nebol ten najvyšší, ale ako jediný viedol priamo ponad mestské hradby. V polovici cesty sa približoval ku skalnej stene, po ktorej stekala voda z podzemného prameňa. Pod celou dĺžkou spodnej klenby sa ťahalo jazero so smaragdovozelenou vodou a jeho nehybná hladina odrážala siluetu mosta ako zrkadlo. A priamo k tomu mostu smerovali.*

*Nedokázala ním pohnúť keď nechcel a tak zastala, sledovala ako otvoril oči. Nechcela ho prerušiť pri premýšľaní ani spomínaní, určite mal teraz v hlave toľko myšlienok, plus svojho démona. Prekvapilo ju keď ju pobozkal na hanky, no neprekvapilo ju, keď ju hneď aj pustil, akoby sa zahanbil čo to urobil. Len sa jemne usmiala a nepovedala nič, aspoň nie nahlas. Aj ja ťa mám rada Níat. Povedala mu v duchu a len pokrútila hlavou na jeho otázku. Oči jej padli smerom k mostom, vyzerali trochu strašidelne bez zábradlí, nevyslovila to ale nahlas.* Bojím sa búrky. *Odvetila mu. Cítila strach pri mnohom, aj vo chvíľach keď bola vysoko a nemala sa čoho chytiť, nebol to ale taký strach ako z búrky, ktorý by ju nútil niekam sa skryť či by jej skameneli nohy. Len cítila prirodzený pud sebazáchovy, prirodzený pocit ohrozenia. Odložila fakľu do jedného zo stojanov, tu jej bol oheň nanič a pomaly sa pohla spolu s Níatom dopredu. Zvedavo očami prechádzala po rôznych znakoch, oči jej podvedome klesli k náramnici a znakom na nich. Očami ale nezavadila o nijaký podobný znak, nestíhala ale sledovať všetko, pretože znaky neboli jediné, čo ju dole zaujímalo. Zadívala sa na vodnú hladinu a tá jej znenazdajky niečo pripomenula, až sa začervenala. Oči jej prebehli po Níatovi a potom zase na cestu pod nohami, pevne si zahryzla do jazyka aby nemala potrebu položiť otázku. Najlepšie nijakú.* Máte tu veľa vody na robenie hlúpostí. *Zhodnotila napokon pomimo svojich myšlienok.* Mal by si vlastne niekedy skúsiť aj to guľovnie, aj keď si povedal že je to pre ľudské deti. je to ale voda Níat, páčilo by sa ti to. *Usmiala sa a trošku pobehla za ním, pretože zaostala obzerajúc sa okolo.*

*Nozdry vťahovali nové pachy s každým pomalým nádychom. Mohutné chlpaté telo stálo ukryté v tme, vzduch mu donášal všetky pachy pekne pod nos. S každým nádychom ceril zuby o čosi viac, pach ľudskej krvi bol zreteľný ako už veľmi dávno nie. Dráždilo ho ale aj niečo iné, pach jeho druhu. Druhu, ktorý dávno vyhynul. Mŕtve mesto, tak čo to cítil? Keď pazúrami zahrabol do zeme, nezaujímalo ho to. Žlté oči prahli po mäse, napriek tomu sa telo nepohlo smerom za nimi. Otočilo sa do jedného z tunelov, ktorým sa dalo k mestu dohnať. Pár tichých krokov do tmy a potom mohutné skoky, míňajúce vzdialenosti. Neboj tu sám. Nerozumel tomu a aj keď táto informácia skúšala prebudiť druhý hlas v hlave, nedarilo sa to. Príliš dlho boli v jedno, príliš dlho nestáli len na dvoch nohách. V tunely vetril, hľadal pach ktorý poznal a za ktorým musel ísť. Prešiel kus tunela, no v nose ho stále dráždila len ľudská krv, tá druhá vyvolávala otázky. Mohutné telo zastavilo, hlavu natočilo smerom späť a váhavo zostalo stáť. A potom sa rozhodlo.*

/toho Aratahi som si všimla až teraz, trochu som to prepísala /

*Kráčal po moste a snažil sa nevšímať si označenie, ktoré sa presne zhodovalo s tým, aké mali na náramniciach. Zdalo sa, že Olívia to nepostrehla inak by mu určite položila jednu zo svojich neľútostných otázok. Most bol veľkolepé dielo, ktoré vytvorili ešte jeho predkovia. Predkovia, ktorí by neboli hrdí, keby vedeli, že sa ich rodu obrátil chrbtom a zvolil si samotu namiesto toho, aby sa stal vodcom svorky.
Vlastne tú samotu musel prehodnotiť, napadlo mu, keď sa obzrel cez plece a spomalil, aby zladil krok s Olíviinym.* Voda a sneh sú dve rozdielne veci a ja mám radšej vodu. Okrem toho, nemyslím, že by som dokázal urobiť snehovú guľu skôr, než by sa mi roztopila v rukách, Olívia.* Vrhol na ňu rýchly pohľad s predstieraným smutným úsmevom a aby svojim slovám dodal patričnú váhu, zodvihol obe ruky a pohýbal prstami, nad ktorými sa mu okamžite objavili malé plamienky. Stačil malý pohyb zápästia a všetkých desať plamienkov sa spojilo do jednej ohnivej gule, ktorá sa v okamihu rozplynula vo vzduchu.* To je dôvod, prečo mi nikdy nie je zima a prečo sa nikdy nebudem guľovať.* Nie, že by mu to vadilo. Len bol rád, že konečne môže odpovedať na Olíviinu otázku bez toho, aby si musel vymýšľať výhovorky. Vlastne by ho tiež niečo zaujímalo, ale v momente, keď sa chystal položiť otázku, uvedomil si, že jeho vnímanie priestoru sa zmenilo. Pocítil napätie vo svaloch a dobre známe tŕpnutie v zátylku, ktoré si veľmi zreteľne uvedomoval aj Dagharta. Obaja si v tom istom momente spomenuli na obhlodanú mŕtvolu Aratahiho, ktorú objavili po ceste do Podzemného mesta.
Níat sa inštinktívne zastavil a obzrel cez plece, ale videl len tmu, ktorá sa držala v tesnej blízkosti sklaných stien, mimo priestor zaplavený vonkajším svetlom.* Choď napred, Olívia,* povedal dôrazne a až potom sa na ňu pozrel. Tentoraz nežartoval a želal si len to, aby ho poslúchla.* Prosím, len choď a hlavne pokojne, neutekaj.* Hlas mu zmäkol, ale nestratil svoj dôraz.* Zvládneš to, dievčatko?

*Zvedavo upriamila svoju pozornosť na jeho prsty a plamene na nich. Uvedomila si, že ju to mohlo napadnúť, veď sa ma sa toľko krát držala pri ňom aby cítila teplo, že ju to skutočne mohlo napadnúť.* Má to vlastne výhodu pre mňa. *Zazubila sa na neho, aj keď vedomie že on skutočne nijaký sneh poriadne nemohol chytiť do rúk sa jej nepáčilo.* Keď napadne sneh, môžem po tebe hodiť veľa gúľ a by mi to nebudeš môcť vrátiť. *V očiach sa jej odrazili nezbedné iskričky. On mal inú guľu, lenže tú by po nej nehodil.* Ty by si sa vlastne mohol "guľovať" s ohňom, keby si našiel dosť Arathi, ktorý majú živel ako ty. *Zhodnotila, aj keď to bola len predstava, ktorá bola natoľko nereálna, že k tomu nič viac ani nepovedala. Nikdy by to neurobil on a zjavne ani iní Arathi.* Čože? *Nechápavo sa na neho po jeho rozkaze pozrela. Mala potrebu rozhliadnuť sa, zistiť čo sa dialo keď ju posieľal napred a prízvukoval, aby neutekala. Neboli tam sami?* Hej! To že sa guľujem neznamená že som malé dievča. *Šťuchla do neho a potom krátko prikývla a pohla sa pomaly dopredu, pokrčujúc v obzeraní sa po mostoch a a okolí. V skutočnosti teraz jej pohľad bol len taký povinný, čakala, čo sa z kade malo vyrútiť. Každým krokom od Níata jej to prišlo trochu desivejšie, mala chuť chytiť do ruky niečo dosť ostré alebo aspoň palicu, za to by ju ale nepochválil. Preto sa nadýchla a vynadala si do zbablecov a kráčala pomaly ďalej.*

*Jeho krvilačnejšie ja vyhralo nad tým druhým. Pomaly sa plýžil späť k priechodu do mesta, nehlučne ako myška, ktorou ani zďaleka nebol. Nozdry zdvíhal do výšky a vťahoval závan človeka a niečoho, čomu neveril. Nenápadne ako tieň vyrazil do mesta, skrýval sa a postupoval najnenápadnejšie, ako šelma za svojou korisťou. Vôňu krvi cítil čoraz silnejšie, pomaly sa k nej približoval a potláčal vrčanie, ktoré sa mu dralo z tela. Nechcel sa ale prezradiť, preto len postupoval dlhšou časťou k nej, aby sa jej postavil do cesty. Aj keď sa vlastne nepostavil, znenazdajky sa vynoril pred ľudskou ženou, zvrčal a skočil po nej. Stihol zaregistrovať len prekvapený pohľad v očiach ženy, než sa odrazil od zadných láb a skočil po nej. Výkrik len povzdudil jeho dravé ja, ruky ktorými sa ho snažila udržať od seba by ho rozosmiali, keby nebol v tomto tele, no potom ju len zdrapil neľútostne za nohu a začal ťahať niekam preč.*

/ IVaaaa ty si ma okabátila /

/ehm no tak vieš v každom prípade ked príde na boj, nezabíjať prosím /

/Myslíš Olíviu alebo Níata /

*Otočil sa k Olívii chrbtom a len čo to urobil, okamžite pred sebou zaregistroval pohyb. Z tieňa vystúpila mohutná postava Arathiho. Démon mal bielu srsť a nebezpečný lesk v uhľovočiernych očiach. Doslova nimi Níata prevŕtaval, zatiaľ čo pysk mal vyhrnutý nad ostré, úctyhodne dlhé tesáky, a hlavu položenú nízko medzi prednými labami. V jeho postoji sa jasne odrážal úmysel zaútočiť a váhal zrejme len preto, že v Níatovom pachu rozpoznal niečo zo svojho vlastného. Keby stál Níat len proti nemu, mohol by pomýšľať na to, že sa Arathimu prihovorí a pokúsi sa ho presvedčiť, aby nadobudol svoju ľudkú podobodu, ibaže vtedy sa objavil druhý démon a Níat si to uvedomil príliš neskoro. Videl ako sa rad špicatých zubov zacvakol do Olíviinej nohy a v tom okamihu prestal myslieť na Bielosrstého. *Olívia!* V jasnom záblesku ohňa, ktoré vyšľahli vysoko okolo Níata sa jeho ľudská postava stratila a z plameňov vyšiel démon Dagharta. Nestrácal čas a okamžite vyrazil proti Tmavosrstému, ktorý sa snažil odtiahnuť jeho družku. Pretože bol oveľa mohutnejší stačilo mu na prekonanie vzdialenosti niekoľko skokov. Pri poslednom sa odrazil zadnými labami od zeme a pri dopade sa zahryzol Tmavosrstému do krku. Zovrel ho čeľusťami tak silno, aby uvoľnil zovretie okolo Olíviinej nohy a prednými labami sa ho zároveň snažil prevážiť na stranu. Po celý čas mu z hrdla vychádzalo varovné vrčanie a oči sa krvilačne leskli. Nebol pripravený vzdať sa a už vôbec nie, kým Olívia nebude v bezpečí. Dokázal myslieť len na to, ako ju ochrániť pred démonmi a zatiaľ sa na neho vrhol Bielosrstý. Olíviu si nevšímal, namiesto toho sa Daghartovi zahryzol do zadnej laby a ostrými zubami mu drvil členok. Dagharta povolil zovretie čeľustí na Tmavosrstého hrdle a bleskovo chňapol po druhom démonovi, ktorý sa už stihol prehryzť k jeho šľachám.*

/ty si si tam eešte aj navyše arathiho pridala? málo ti bol jeden? a čo sa týka otázky, nezabiť tmavosrstého arathiho /

*Olívia ani nevedela, ako sa to všetko stalo. Len v jednej chvíli kráčala, v ďalšej cítila bolesť a klesala na zem, ťahaná obrovským Arathi. Ani si neuvedomila kedy vykríkla, len sa snažila vzpierať, no držal ju pevne. Hladký povrch zeme jej nedovoľoval sa ani za nič zachytiť, aj keby mala nejakú skutočnú šancu proti jeho sile. Ľutovala že nemala jedinú zbraň, ani len nôž, ktorým by sa proti nemu mohla aspoň trochu brániť. Zaregistrovala ale skok Daghartu, jeho čierne telo zvalilo toho čo ju napadol na zem, zovretie na jej nohe povolilo. Tiekla jej krv, cítila bolesť, no to čo cítila oveľa výraznejšie než to bol strach. Pohľad na Níata s Daghartom, po tom ako sa tam prirútil ďalší biely Arathi ju desil, videla ako ho hrýzli. Boli dvaja a neboli podľa nej malý ani mladý. Aspoň ten hnedý určite nie a nehánala by to ani na bieleho. Hnedé oči mala lesklé pre strach, nedokázala tomu zabrániť a obzerala sa po niečom, čo by sa dalo použiť. Našla len kovovú palicu, natiahla sa po ňu a potom sa plazila smerom k nim. Nevedela čo chcela urobiť, uvedomovala si že to bolo hlúpe a nereálne bojovať s démonom, no bolo jej to vlastne jedno. Dosiahla na bieleho, ten si ju nevšímal, hrýzol Níata a ona ho chytila za chvost, na ktorý dosiahla. Zavrčal na ňu, ona si uvedomovala že tá palica by ho ani nezabolela, nieto aby mu ňou skutočne ublížila, či mu sekla do chvosta. Zúfalá situácia preto vyústila do zúfalého činu, zovrela v rukách chvost a zahryzla do neho. Najsilnejšie ako vedela, cítila v ústach zvieracie chlpy aj krv. Arathi vydal kvílivý zvuk, otočil k nej hlavu a cvakol zubami smerom k nej. Myklo ňou úplne prirodzene, len tak sa vyhla zubom ktoré by ju poslali na onen svet a strčila medzi seba a papuľu kovovú tič, do ktorej zahryzol. Jej ruky ale nevedeli udržal démona, tlačil jej ich pomaly nižšie. Hnedý démon zatiaľ skúšal útočiť na Daghartu, uvedomoval si, že boli v presile, aj keď bieleho nepoznal.*

*Daghartova zúrivosť sa stupňovala každým jedným útokom, ktorí proti nemu Aratahi podnikli. Nesústredil sa na to, že je oproti nim v nevýhode, namiesto toho sa bránil alebo útočil podľa možností, ktoré mu boli v tej chvíli poskytnuté. Množstvo jeho zranení sa postupne rozširovalo, aj keď vo väčšej miere išlo len o nepríjemné uhryznutia alebo škrabance. Skutočne vážne zranenie ešte neutrpel a ani sa na to nechystal. Náhle zaváhanie Bielosrstého mu poskytlo príležitosť vymaniť sa spod jeho predných láb, ktorými mu zarýval pazúry hlboko do boku a stihol sa obrátiť práve včas, aby si všimol, čo ho vyrušilo.
Obaja, Níat aj Dagharta, na sekundu ohromne sklameneli, každý z iného dôvodu. Sekunda prešla a z Daghartovho hrdla sa vydralo divoké zavrčanie, oči mal chladné, vražedne lesklé a zdalo sa, že ho nič nemôže zastaviť. Vytrhol sa Tmavosrstému zo zovretia a skočil po druhom démonovi, ktorý napadol Olíviu. Jeho pohyby boli presné a zúrivosť dávno presiahla hranicu, za ktorou sa krvilačnosť menila na šialenstvo s jedinou túžbou po smrti. Dagharta ešte v skoku naširoko otvoril čeľuste apri doskoku v nich zovrel Bielosrstého hrdlo. Jediné presné zovretie, rázne šklbnutie a démon skončil s prehryznutou tepnou. Kúsok jeho mäsa pokrytého srsťou vypadol Daghartovi z papule presne v tom istom okamihu, ako sa Aratahi v kŕčoch zvalil na zem. Daghrata prudko dýchal, svalnatý hrudník sa mu rozširoval s každým nádychom a jeho srsť vo veľkej miere pokrývala krv. Vytekala mu aj z papule a ešte čerstvá odkvapkávala z prečnievajúcich rezákov na Olíviinu tvár. Na malú chvíľu sa zdalo, akoby zabudol, že ju pozná a v zápale nenávisti sa vrhne aj po jej hrdle, ale keď sa sklonil iba jej nozdrami fúkol do tváre horúci dych páchnuci železitou vôňou krvi a niekoľkrát sa zhlboka nadýchol.*

*Biely démon zatláčal jej ruky čoraz viac s tyčou k jej krku, napriek maximálnej sile,akú dokázala v tej chvíli vyvinúť. Napriek vedomiu, že nemohla zvíťaziť ruky nechcela pustiť, vzpierala sa ako najviac dokázala, než biely Arathi skončil. Vnímala to akosi spomalene, hodnú chvíľu držala tyč ešte v rukách pred sebou, než si spojila všetko čo sa dialo okolo nej. Rukou sa neobratne posadila, oči jej padli k Arathimu šklbajúcemu sa na zemi vedľa nej. Vedela, že umrie a bolo by jej ho aj ľúto, keby sa tak nebála a netriasla. Zrak od neho odvrátila až keď jej na tvár dopadla prvá kvapka krvi. Oči hneď presunula k Daghartovi, hrozivo sa nad ňou stojaceho. Jej myseľ si uvedomovala, že sa ho mala báť v tej chvíli tiež, netušila aké mal k nej Níatov démon postoje, no vedela, že teraz bol rozbehnutý za krvou. Napriek všetkým varovným myšlienkam, ktoré preleteli jej hlavou, len sa zapierala rukou do zeme a čakala, čo Dagharta spraví. Napokon sa jeho hlava ocitla v jej úrovni a ona sa mu mohla pozrieť do očí. Cítila z neho krv, i ona s jej nosom ju jasne cítila a dokázala rozoznať. Cítil ju aj na svojej tvári, ako jej tie kvapky stekali k brade a kvapkali niekam preč, nevšímala si to ale. Namiesto toho natiahla k Daghartovi ruku, dotkla sa jeho srsti, jemne, no nič viac neurobila, pretože sa bála jeho reakcie. Pamätala si ako sa jej ešte predtým vyhýbal, vždy keď by sa ho mala dotknúť inak ako pri nejakom prevoze. Hnedé oči ostali upreté smerom k tým jeho, akoby sa v nich snažila vyčítať či o ruku príde, alebo príde varovanie, škbnutie alebo niečo podobné. Periférne ale zaregistrovala, že sa zdvihol hnedý démon. Bol veľký, rovnako ako Dagharta doráňaný a krvavý, z jeho papule stekala hlavne Níatova krv. Ozvalo sa hlučné zavrčanie, jeho telo sa prikrčilo v pripravovanom skoku, chcel to s nimi ukončiť. V jednej chvíli, ako hnedý démon chcel vyraziť proti Níatovi, sa však zniekadiaľ ozval dievčenský hlas. Dievčenská postava utekala smerom k nim, potkýnala sa, vrážala do všetkého, čo jej prišlo do cesty, akoby tie prekážky nevidela. Dosť nepresne ale predsa vrazila do hnedého démona a objala ho rukami.* Sakit! Nechaj ich! Neprišli ti ublížiť! Tvoj druh sa vracia späť! *Prehovorilo hnedovlasé žieňa potichu, no v priestore sa jej hlas priam ozýval. Hnedý démon akoby chcel skočiť v jednej chvíli po jej krku tiež, potom však dýchol do nozdier jej vôňu a s varovným vrčaním cúvol, očami sledujúc Níata s Oliviou.*

*Dagharta ostal stáť na mieste a bez pohnutia ostražito pozoroval Olíviinu približujúcu sa ruku. Stále prudko dýchal, telo mal napäté a pripravené kedykoľvek uskočiť. Dokonca sa mierne odtiahol, ale potom, akoby zo zvedavosti, sa prinútil zniesť Olíviin dotyk. Svaly na čeľustiach sa mu po celý čas chveli, stačilo málo a bol by na ňu vyceril zuby alebo zavrčal, ale než by to stihol urobiť, zaregistroval ďalšie nebezpečenstvo. Rozzúrilo ho to, pretože obyčajne sa ničím ani nikým nenechal rozptyľovať. Na druhej strane, nikdy predtým nemal družku, a tak si do poslednej chvíle nevedel predstaviť aký silný a naliehavý je ochranársky pud viazaného Aratahi. Dokonca aj vtedy, keď jeho družka bola človek.
Inštinktívne sa prikrčil na široko roztiahnutých predných labách a cez plece pozoroval približujúceho sa démona. Tentoraz už neskryto vrčal, pysky vyhrnul vysoko nad vražedne ostré tesáky pripravený znovu zaútočiť. Opäť si uvedomoval, ako v ňom narastá zúrivosť spojená s naliehavou túžbou postarať sa o to, aby bola Olívia v bezpečí. Tento pocit nepatril Níatovi, aj keď ho v mnohom dopĺňal, ale bol príliš surový, príliš nedobytný a výsostne majetnícky na to, aby sa mohol označiť za ľudský. Niečo podobné museli cítiť zvieratá ochraňujúce si svoje mladé a Dagharta bol preto odhodlaný na všetko. Už si na krku Tmavorstého démona vybral miesto, kde by sa čo najlepšie dokázal prehrýzť k jeho tepne, ale práve vtedy mu do cesty skočila tá žena. Okolnosti sa menili tak rýchlo, že stačilo málo na to, aby ho niečo vyprovokovalo. Zastrihal ušami a pozorne pohľadom šibol po okolí či sa v blízkosti nenechádza ešte nejaké ďalšie "prekvapenie". Potom sa premenil.
V ľudskej podobe zostal Níat kľačať na jednom kolene, zatiaľ čo druhé mal pokrčené a sťažka sa oň opieral ľavou rukou. Premena tak bezprostredne po boji spôsobila, že cítil každú jednu kosť v tele. Zranenia, ktoré utrpel Dagharta sa na jeho tele neprejavili navonok, ale zvnútra. Druhou rukou si držal bok a už teraz cítil, ako sa pod kožu vlieva krv, nebol si istý, ako dlho vydrží v ľudskej podobe, kým sa znovu nepremení. Démonove zranenia by ho inak veľmi rýchlo dokázali zabiť.* Kto ste a čo robíte tu dole? Myslel som...* rozkašľal sa a vypľul krv, ktorá sa mu nahromadila v ústach.*Myslel som, že na Altre nezostal nijaký Aratahi, že všetkých zabili.

*Oliviine oči zostali na žene, nevedela odhadnúť, či bola človek alebo Arathi. Ona nemala nos na to, aby takto rozlíšila rozdiel medzi rasami, no keby mala, vedela by, že žena bola človek, rovnako ako ona. Stála medzi Arathmi, ktorý stále v úzadí vrčal a medzi Níatom, ktorý kľačakl kúsok od Olívie. Tá sa štvornožky, navážená hlavne na ruky presunula k Níatovi, práve keď začal kašlať krv. Jeho otázky boli podstatatné, no nie pre tú chvíľu a nie pre Olíviu.* Níat...*Zašepkala a položila mu ruku na rameno, očami kĺzala po jeho tele. Nevidela zranenia, no vedela, že jeho démon zranený bol. Netušila ako to bolo možné, ako to fungovalo. Spomínala si, že keď sem prišla, Charis sa v tele Rubina pobil s obrovksým tvorom a Elek so Zeonom ho brali preč ako démona, nie v jeho ľudkom tele.* ...Dagharta je zranený, treba mu to ošetriť...*Zovrela trochu silnejšie jeho rameno, vyzývala ho aby sa premenil späť a nechal ju aspoň mu to niečím obviazať. Neopovažovala sa mu navrhnúť, že mu dá krv, netušila či by to vôbec bolo nápomocné.
Žena medzi dvomi Arathi však na jeho otázku zareagovala, síce akoby chvíľu hladala slová na správne vysvetlenie, no napokon odpovedala rýchlo a veľmi prosto.* Som Tanya a toto je Sakit. *Neurčito rukou naznačila smer, kde ležal mŕtvy Arathi, no jej ukázanie bolo nepresné a oči sa jej nepohli. Olivia si prekvapene uvedomila, že žena bola slepá.* Ten druhý démon, neviem kto je to ani ako sa sem dostal. Ja som sa na Altre narodila, žijem na povrchu a nosím sem len nejaké mäso. Sakit sa od zabíjania Arathi z mesta nepohol, ani nepremenil späť do svojej druhej podoby. *Tanya stíchla a cúvla o krok dozadu, no ruku smerom k démonovi nevystrela, pretože ten beztak od nej o kus odstúpil.*

*Vedel, že Olívia má pravdu, ale nemohol sa premeniť. Ešte nie. Odvrátil preto pohľad od jej ustaranej tváre a znovu sa zahľadel na ženu, ktorej zjav bol rovnako prekvapujúci ako to, že bola slepá. Nedokázal si vysvetliť, ako bolo možné, že ešte stále žila a zvlášť, keď za jej chrbtom videl nie príliš priateľského Sakita.* Nosíš sem nejaké mäso,* zopakoval po dievčati a na stisk Olíviinej ruky nereagoval. Namiesto toho sklonil hlavu, akoby prekonával ďalší nával bolesti, pri ktorom sa mu slabo zachveli plecia, ale nakoniec sa ukázalo, že sa ticho smeje. Bol to neveselý, suchý zvuk bez tvaru a tónu podobný skôr vrčaniu vydávaného zvieraťom. Nakoniec si však mal zrejme šetriť sily na niečo produktívnejšie. Mal množstvo otázok, ale vedel, že mu dochádza čas, preto s nezvyčajne naliehavým pohľadom otočil hlavu k Olívii a bez rozmýšľania k nej natiahol ruku. Prstami sa dotkol najskôr jej líca a potom nimi zašiel hlboko do jej vlasov. Držal jej tvár tak, aby sa od neho nemohla odvrátiť a hľadel jej priamo do očí. Ke´d prehovoril, špekal, aby jeho slová počula len ona.* Nech sa bude diať čokoľvek, nesmieš dovoliť, aby sa ti niečo stalo. Teraz nie je čas na tvrdohlavosť, maličká, rozumieš? Ak bude treba utekať, musíš sa znovu dostať do chodieb a držať sa smerom na východ. Tadiaľ vedie cesta von. * Črty tváre sa mu skrivili, keď zastonanie zmiernil na tlmený povzdych. Nohy sa mu podlomili a skôr než by tomu stihol zabrániť sa zviezol Olívii rovno do náručia. Iba matne si uvedomoval, že lícom opiera o jej hruď a potom sa premenil. Na mieste, kde predtým ležal ako človek sa objavilo mohutné vlčie telo démona, ktorý bol napriek zraneniam na tom oveľa lepšie. Ležal vedľa Olívie, čeľusťami sa opieral o jej plece, ale v momente, ako si jej blízkosť uvedomil, rýchlo sa stiahol.*

/ to je ten obrázok /

*Začula smiech a vedela, čo mu prišlo také vtipné, aj keď to nebol práve radostný smiech. Ani ona nerozumela dôvodom tej ženy, prečo sem nosila mäso a prečo sa vlastne o neho starala, ešte k tomu slepá. Vysvetľovalo to tú cestu, ktorou prišli, laná na stene aby sa dalo zliezť dolu do chodby, no i tak si nevedela predstaviť, ako po nich liezla. Určite tam boli pre ňu, no tá jama a jej slepota...Až ju mierne striaslo. Zdvihla však pohľad a zadívala sa do Níatových očí, dobre vediac, že ho tam nenechá, aj keby sa na ňu mal potom hnevať. Okrem toho, s tou nohou veľmi utekať nemohla. Z miesta uhryznutia jej vytekali pramienky krvi, no nebolo to nič vážne, načo by sa umieralo, len bolestivé. Nevšímala si ale svoju nohu, oveľa viac ju trápil v tej chvíli Níat, ktorý na rozdiel od nej mal zranení viac a horšie vyzerajúcich. Keď sa Níat zrútil do jej náruče, rukou mu prešla po kratších vlasoch, no nestihla urobiť nič viac, pretože tam už bol Dagharta, so zraneniami, na ktoré videla. Trhol sebou a ona na ňom ostala visieť pohľadom, dokonca aj keď slepé dievča prehovorilo a Arathi za ňou zavrčal pre pocit ohrozenia z druhého démona.
"Treba ti s niečím pomôcť?" Spýtala sa Tanya, vtedy Olivia prvý raz otočila hlavu k nej. Nemala nijaký vak, bola tam iba tak, odetá do dlhých nohavíc a jednoduchého trička. Nemala teda nič čo by jej teraz mohlo pomôcť, akurát prítomnosť tých dvoch musela Daghartu dráždiť a vyvolávať pocit neustálej ostražitosti.
"Nie, myslím ale, že by ste mali ísť," povedala napokon priamo svoju myšlienku a znovu pozrela na Daghartu. "Už mu nič nehrozí, môžete opustiť mesto spolu." Olivin hlas prezrádzal, čo chcela, Aby odišli od nich dvoch. Dievča to pochopilo, natiahlo ruku za srsťou Sakita a pevne sa ho chytila. Ten sa pohol preč, kríval a aj na ňom bolo vidieť zranenia a Olívia neverila, že zájdu moc ďaleko, než padne na zem i on a bude potrebovať ošetriť. Napriek tomu sa ich postavy stratili v tme tunelov a ona sa zaprela rukami do zeme, aby sa postavila.* Dagharta, viem že nemáš rád keď sa ťa chytám, ale tie rany ti treba pozrieť a obviazať, čo sa dá. Nebudem ťa hladkať ani škrabkať keď sa ti to nepáči, ale nechaj ma ti pomôcť. *Vyzvala ho a rukou kleska k látke tógy, ktorú jej dala ešte Troy. Bola už natrhnutá a preto sa jej ľahko odtrhával kus látky, čím sa jej odev skracoval a ničil, no nezáležalo na tom. Spravila k nemu krok, pri došľapnutí na zranenú nohu len zaťala zuby a spravila ďalší, zastaviac kúsok pred démonom.* Ľahni si prosím.

Sakit, Tanya

*Tanya kráčala vedľa démona potichu, pevne sa držala za jeho srsť. Poznala cestu do mesta, vedela sa v ňom orientovať podľa záchytných bodov. Ciest hore do sveta ľudí, do ktorého patrila, poznala len niekoľko, neznáme chodby pre ňu znamenali istú smrť, keby do nich zablúdila. Teraz kráčala jednou z tých ktoré poznala, občas rukou prešla po kamenných stenách a hľadala záchytné body. Bola slepá odmalička, preto sa dávno naučila rozoznávať hmatom rôzne povrchy stien, odhadovať tak v ktorej časti podzemného mesta bola, no rovnako sa dokázala orientovať aj hore. Všetky zmysli nahradili zrak, no stále bolo priveľa situácií, z ktorých by ju ostatné zmysli nezachránili.* Majú prísť aj iní Arathi, počula som to v meste. Ľudia sa stále boja, no zároveň dúfajú v pomoc. Môžeš ísť hore, nič sa ti nestane. *Prihovárala sa démonovi, ktorého nikdy toto miesto nevidela opustiť. Rovnako ako vedela, že svoju ľudskú podobu na sebe už nemal priveľa rokov. Jej rodina, ktorá sem kedysi nosila potravu tiež ho rovnako ako ona, stretávali len v tomto tele. Chodila sem od mala, aby sa naučila v meste pohybovať, nevysvetlili jej ale, prečo sa jej rodina, jej otec, jeho mama a teda jej babička i ostatní starší členovia rodiny o tohto démona starali. Pýtala sa, odpoveď nikdy neprišla a tak s tým prestala. Napokon už nebol nikto, kto by jej odpovedať mohol. Iba ak samotný Sakit, ktorý by sa ale najprv musel premeniť, aby jej odpovedal. Vedela že tam niekde hlboko bol aj ten druhý, jeho ľudská časť, ktorého meno netušila. On určite poznal pravdu. Sakit odbočil do tunela vedúceho do lesa blízko okraja jamy nad mestom, v istej chvíli zastavil a váhal.* Musím ti aj tak ošetriť tie rany. Nemusíš ísť do mesta, len to skús. Tí dvaja sa tam asi ešte zdržia a v týchto lesoch nikto nebehá, tí čo si pamätajú že tu bolo vaše mesto sa boja, iní sem nemajú ako zblúdiť. *Arahti sa napokon pohol a po toľkých rokoch znovu pocítil na svojej, teraz krvavej srsti slenečné lúče a čerstvý vánok. Zvalil sa do trávy, ďalej nemohol. Len si začal lízať rany a dievča k nemu skúsilo naťahovať ruky, chcel nájsť zranenia. Zvrčal a tak to nechala tak.*