Okinko s výdajom stravy

*fascinovane naňho pozrie* To by šlo? *bleskovo rozmýšľa* A bol by si taký ochotný? *niečo jej napadne a opýta sa* A kam by sme išli? *dosť ju to zaujíma*

neviem, v celku je mi to jedno, môžeš sa isť pozrieť na to naše "auto"*povie s úsmovom na perách*

To by som veľmi rada *jemne sa dotkne jeho ruky a rozmýšľa či ju chytí ale nakoniec akoby si to rozmyslela svoju ruku radšej odtiahne*

*cíti jemný dotyk jej teplej ruky a usmeje sa*tak načo čakať, môžeme ísť

Dobre *prikývne a usmeje sa. Keď príde k dverám jedálne, otvorí ich, podrží a otočí sa* Ktorým smerom?

*ukáže doprava*tadeto

/idem kuknuť daku miestnoť/

*vykročí za ním*

* Po tom ako Melian vysla zo svojej pracovne rozhodla sa nenapadne pozriet ako Rijana odíde z Gyra aby sa vydala splnit ulohu. Melian vedela že stat sa mohlo vsetko. Poznala Saffron velmi dobre, možno aj viac ako by chcela a ona zase poznala ju. Nebala sa o Rijanin zivot skor o niečo ine....ak sa Rijana vrati, nechcela v jej ociach Melian najst chlad a vycitky...Zahnala chmurne myslienky do uzadia mysle prave ked prechadzala cez jedalnu ked ju zrazu zastavil jeden stražca. * Prepačte princezna ale videl som niečo co by vas mohlo zaujimat. Ta vazankyna co s vami v poslednom case stravila tolko casu niekam odisla s agentom Hillom. * stražnik cakal ci to u Melian vyvola nejaku reakciu a veru nemusel dlho cakat. Melianina tvar nadobudla prísny vyraz a pomedzi stisnute zuby vytisla rychle dakujem straznikovi a stratila sa vo dverach jedalne.* to je neuveritelne co si o sebe mysli ten agent. mysli si snad že mi može odvadzat ludi len tak ako s amu zapaci?* soptila celou cestou k staražam pri hlavnej brane aby sa dozvedela kam Sebastian s Caffee odisiel.*

*vstúpi do jedálne a sadne si za jeden stôl, objedná si jedlo a pritom sa pozerá von oknom*

*ked dojedla zaplatí a odchádza*

*ráznym krokom vojde do miestnosti, potom podíde k okienku s výdajom a bez toho, že by venovala čo i len jeden pohľad kuchárke za ním si vezme tanier, ticho poďakuje a odíde k najbližšiemu stolu. Vidno on neho cez okienko až do kuchyne, ktorá jej pripomenie jedno popoludnie, keď tam umývala riady... Ale to bolo už dávno... pomyslí si, zavrtí hlavou, chytí do pravej ruky vidličku a zabodne ju do zemiaku*

*keď si konečne do úst vloží a požuje posledný zemiak, položí vidličku na tanier, postaví sa a rýchlym krokom sa pohne k okienku. Nechtiac mykne tanierom a vidlička sa jej z neho zošmykne - a cinkne o zem* Ups *skomentuje ticho, "uhne" sa pred nevrlým pohľadom kuchárky, zohne sa po vidličku a spolu s tanierom ju rýchlo položí do okienka. Potom až nečakane pomalým krokom vyjde z jedálne*

*Ako žena, ktorá na Gyre vyrastala 16 rokov, dobre pozná známe miesta. Napríklad nájsť jedáleň jej nerobí žiaden problém. Kráča pomalý krokom ku vchodu do tejto nevľúdne pôsobiacej miestnosti. Teda aspoň pre ňu pôsobí takýmto dojmom. Pri vchode sa zastaví, aby zistila, koľko ľudí sa vo vnútri nachádza a koľko z nich je jej známych. Nevidí však nikoho, jedáleň sa jej zdá ľudoprázdna. No za okienkom i tak vidí pracujúce kuchárky. Stojac pri akomsi bielom, omietnutom stĺpe spomína na časy, kedy sem chodievala s otcom. Nikdy toto miesto neobľubovala, radšej mala domácu kuchyňu, no eie, že tentoraz jej to musí vystačiť. Je to najlacnejšia a zároveň najjednoduchšia možnosť.*

*Prebudil sa na dosť nepríjemný zvuk spoza okna. V rozospatom stave si nevedel priradiť zvuk k nijakej činnosti a tak predsa len konečne vyliezol z postele. šuchtavými krokmi prešiel k oknu, no nevidel nič, čo by sa dalo označiť za tvorcu nepríjemného budíčku. Žalúdok mu hlasno zašvŕka a tak na seba hodí pohodlné rigle s košeľou a zamieri si po jedlo. Polovicu cesty ani nevníma čo robí, len pospameti prechádza chodbami, až k miestu kam mieri. Tam si všimne ženu, ktorú doteraz nevidel. Trochu sa zamračí a zamieri k nej* slečna?* ozve sa, snažiac sa netváriť podozrievavo* smiem sa spýtať kto ste a čo tu robíte?* ozval sa neutrálnym hlasom*

*Stojí ešte vždy opretá o ten biely stĺp, myšlienkami na míle vzdialená. Takmer nadskočí od ľaku, keď sa pri nej ozve čísi hlas. Pozrie za seba a očami zbežne prebehne cudzieho muža. Do hlavy jej preniknú jeho slová a rozžiari sa červené svetielko, ktoré signalizuje stav paniky. V momente začnú pracovať všetky mozgové svaly, ktoré mala doteraz vypnuté. Chvíľu si pripadá až príliš paranoidná, veď ju ten chlap nemôže poznať. * Som Nadine Netley...* vykokce zo seba prvé meno ktoré jej napadne. Nadine sa volala jej najlepšia priateľka detstve, Netley bolo zasa meno obete jej pozemskej návštevy. Opäť na chvíľu pocíti výčitky, no nemá na ne čas, lebo si musí pripraviť dostatočne štipľavú odpoveď, ktorá chlapa odradí, aby sa o ňu naďalej zaujímal...* a to čo tu robím vás nemusí zaujímať, keďže je to len moja vec.* dostane zo seba narýchlo.* Navyše, čo také by som mohla robiť v jedálni? Nebodaj spať?* možno na moment zapochybuje, či nebola pritvrdá. No napokon si zvolí odpoveď nie. Rozhodne nemôže v momentálnej situácii s niekým nadviazať kontakt. A keď už je raz tou vrahyňou, prečo by nemohla byť tvrdá?*

*Pozorne sleduje jej reakciu, je to akási choroba z povolania, sledovať mimiku tvári, snažiť sa vyčítať nad čím rozmýšľajú, či klamú alebo sú v úzkych. Neušlo mu akým hlasm vyslovila svoje meno, takmer sa koktala a to ho nútilo sa pýtať dalej. Do komlexu si nikto nemohol chodiť len tak hore dole, neboli nijaká budova na prehliadky pre zatúlané slečinky* musím vás sklamať, ale mýlite sa, nie je to len vaša vec. Toto nie je výstavisko kde si chodí kto chce a kedy chce. Dbám tu o bezpečnosť teda sa to týka aj mňa a preto sa pýtam jasnejšie...* zareaguje na jej slová čo by asi robila v jedálni* ...čo robíte v komplexe.* dokončí vetu pomerne ostro*

*Akonáhle si vypočuje jeho odpoveď, svetielko zažiari ešte svetlejšie a červenšie. Na okamih chce zo seba všetko vysypať, no ovládne sa. Nezničí si budúcnosť svojou nerozvážnosťou. Dočerta, on len tak neodíde. Na druhú stranu, je to obyvateľ Gyra. Aká je pravdepodobnosť že zo Zeme na Gyro posielajú odkazy o smrti svojich obyvateľov? Nie, nemám sa čoho báť, robím si len hanbu. Ale Netley nebola bezvýznamnou osobou. Mala postavenie a kontakty. Musím niečo vymyslieť. Alebo radšej nie, poviem pravdu. Rozhodne sa, že nebude ďalej klamať. No neprekročí ani hranicu, po ktorej by už bola pravda pre ňu samu hrozbou.* Prišla som sa navečerať.* povie, akoby to bola najjednoduchšia vec na svete.* A rozhodne som sa sem neprišla obzerať. Môj otec tu donedávna, teda do svojej smrti, pracoval a často ma sem so sebou vodil, preto by som si vyprosila aspoň akú takú úctu.* síce si uvedomuje, že z tohto nič byť nemuselo, ak by nezačala tak ostro a nerozvážne, no nemieni sa vzdať. * Na niekoľko mesiacov som bola odcestovaná a moje zásoby peňazí i jedla sú vyčerpané, preto som prišla večerať sem. Je to zo zvyku, ako som už povedala, otec ma sem často vodieval.* dokončí. Koniec koncov, hovorí len samú pravdu. Teda, ak by ešte neklamala o svojom mene. Celú svoju reč však preniesla dostatočne ostro, ani s najmenším náznakom úsmevu, či úškrnu.*

*Mlčky stál a v hlave si zamisoval každú jednu informáciu, ktorú žena vyslovila. Od mena, po informácie o tom že tam rpacoval jej otec, že tam prišla večerať...nech však hovorila čokoľvek, zdalo sa mu to ako jedna veľká historka a nie príbeh z reality* Nadine* oslovil ju menom, aby jej bolo jasné že si pamatá každé jej slovo* meno vášho otca aby som si túto infomáciu mohol overiť?* požiadal ju pokojným hlasom, pozorne sledujúc naďalej jej tvár* kľudne sa najedzte, pár minút potrvá že mi pošlú odpoveď...* dodal ešte, chcel ju upozorniť, že ju nesputí z očí kym mu neprídu potrebné informácie z centrály.*

*Situácia ju čoraz väčšmi štve. Mala zostať pekne doma na zadku, hoci by bola aj celú noc bez jedla, bolo by to bezpečné a teraz by sa tu nemusela obhajovať klamstvami, ktoré ju i tak dovedú len k jednej jedinej veci. Chlap ju už i tak podozrieva, to je jej jasné, taktiež je jej jasné, že ju nenechá len tak na pokoji.* Môj otec sa volal Gespard Forsythe...* tentoraz neklame, odpoveď prenesie úplne pokojným, rozhodným hlasom. *Môžete si to pokojne overiť...* odolá túžbe žmurknúť, ako to robila niekedy v detstve. Možno že už aj zabudla, ako sa to robí. Bez ďalších slov zamieri k okienku, aby si zobrala jedlo. Keď je už raz tu, aspoň sa naje. S umelo hmotnou táckou v ruke, naloženou jedlom, zamieri k najbližšiemu stolu. Chlapa neustále pozoruje, chce jasne vidieť jeho výraz. Ten jej napovie či utekať alebo ostať. Vkladá si do úst malé kúsky mäsa so zemiakmi. Vôbec nemyslí na to, akú chuť to jedlo má. Za iných okolností by ho už v hlave neskonale skritizovala. V duchu preberá, či urobila správne, že povedala otcovo meno. Ale asi áno, pretože existujú deti, ktoré sa volajú po matke. Muž by jej hádam mohol uveriť, že má meno po matke. Ani sa nenazdá ako, ale jedlo odrazu na tanieri nie je. Už si spokojne hovie v jej žalúdku. Teraz príde rozsudok, vie to. Neubráni sa pomysleniu, že je už všetko stratené. Až teraz si uvedomí, že má na sebe ešte vždy čierny kabát. Musí pôsobiť veľmi zvláštne. Hoci je už asi neskoro, vyzlečie si ho a položí na kolená, chrbticu drží vzpriamenú, neschopná uvoľniť ju. Nervozita ešte viacej stúpa...*

*Len čo zo ženy vypadne meno prípadného otca, vytiahne mobil, ktorý má ale viac vymožeností a teda aj viac tlačidiel než nejaký obyčajný telefon. Vyplní všetko potrebné a odošle. Teraz už stačí len počkať na odpoved, nebojí sa že by to trvalo dlho, v centrále je vždy niekto kto všetko overuje. Naozaj, kým žena dojedla, mobil zablikal aj s výpisom daného muža. Mal dcéru, no meno sa nezhodovalo. Ani krsné, ani priezvisko. Mobil neschoval, iba sa odlepil od steny o krtorú sa opieral a prešil k stolu kde večerala* dúfam že chutilo* prehovoril prirodzeným hlasom* takže slečna, Nadine, ten muž tu skutočne pracoval, no nemá dcéru s vašim menom.Nechcete mi radšej povedať niečo čím ma presvedčíte, alebo si budete vymýšľať ďalšiu rozprávku o tom že ste hladná a voláte sa tak a tak...* vzdychol si a usadil sa oproti nej* takže?

*Dúfala, že jeho výraz jej naozaj napovie už dopredu, čo má robiť, no asi sa nesústredila tak ako mala, keďže jej nepovedal nič. Jediným šťastím bolo, že nemusela utekať, keďže mužovi sa vrátila z centrály kladná odpoveď. Keď si ten neznámy sadne oproti nej a začne sa vypytovať na to, čo je skutočnosťou, je už Arlette pripravená povedať pravdu. Samozrejme, nie všetku.* Nevymyslela som si rozprávku o tom, že som hladná. Bola som hladná.* začne najskôr „odporovacím“ spôsobom.* Volám sa Arlette...Forsythe.* dokončí rovnako tvrdo. V duchu sa začne modliť, aby sa chlap neopýtal, prečo klamala. To by hádam už jej mozog nezvládol, pretože už dávno sa nevykrúcala z nejakej situácie tak únavne ako dnes. Po celú dobu si žmolí ruky, položené na kabáte. Nedokáže zabrániť prejavom nervozity.*

*Oprie sa o operadlo stoličky, keby ich teraz niekto pozoruje, isto by sa zasmial že vyzerajú ako za vyšetrovacím stolom. Istým spôsobom ju vlastne vyšetroval, no aj tak to muselo vyznievať zvláštne* som rád že sa dostávame k pravdivejším informáciam, Arlette* trochu vykrivil kútiky pier dohora. Pamatal si, že jeho dcéera sa takto naozaj mala volať, no aj táto žena to mohla vedieť. Možno nie je nijaka Arlette Forsythe...* máte doklad totožnosti?* požiadal ju, bolo potrebné preveriť všetko* prečo ste mi klamali ked som sa prvý raz pýtal na vaše meno?* pozrel na jej ruky a prižmúril oči* a prečo ste taká nevózna ak ste sa prišli iba najesť?* slovo najesť zvýraznil*

*Cíti sa veľmi zvláštne, okrem toho že je nervózna, pociťuje veľký strach. Keď si muž vyžiada jej doklad totožnosti, vzdychne si a zároveň vydýchne, čo spoločne vytvorí veľmi zvláštny zvuk.* Áno. * povie potichu a z vrecka kabáta vytiahne ošúchanú, koženú peňaženku. Má v nej množstvo vecí. Všeličo okrem peňazí. Falošný vodičský preukaz ktorý musela na zemi používať, falošný občiansky preukaz s cudzím menom, ktorý bol pre ňu na zemi taktiež potrebný. Konečne sa prstami prehrabe k malej kartičke, podobnej tým, ktoré sa zasúvajú do bankomatov, na ktorej je vyryté jej meno, vek, dátum narodenia atď. Už nemôže klamať, takže túto kartičku slabo trasúcimi rukami posunie mužovi oproti. Naposledy ju použila pred viac než rokom, keď ešte chodila do vesmírnej školy.* Nerada prezrádzam svoje meno cudzím ľuďom. Kde som mala napísané, že nie ste nijaký úchyl?* predsa len zaklame, no snaží sa zakryť to ako najlepšie vie. Ak sa odtiaľto dostane, musí zdokonaliť svoje herecké schopnosti. * A kto by nebol nervózny, kebyže ho vypočúvajú ako nejakého zločinca?* opäť si narýchlo vymyslí ďalšiu lož. Možno by to už naozaj mala vzdať, všetko smeruje k tomu, že ju muž napokon aj tak z nejakého jemu známeho dôvodu zatkne.*

*Čaká či sa žena rozhodne preukázať karčitkou a vlastne je rád, ked žena vytiahne peňaženku a začne hľadať. Len čo ju dostane do rúk, skontorluje fotku s tvárou ženy ktorá sedí oproti a následne jej ju vráti* zvyčajne nám tu pobehujú úchyly a obťažujú chúdence hladné ženy* odvetil s ironiou a vstal* myslím že všetko je v poriadku, takže môžete pokojne pokračovať v tom čo je vašim cieľom, ked už ste sa najedli* aj tak zo ženy mal pocit že niečo tají, no nemohol sa jej už viac pýtať. Nijakú nezrovnalosť v papieroch nevidel, nech už klamala v mene pre čokoľvek,nevril že v tom bol nejaký prípadný "úchyl".* ospravedlnujem sa za zdržovanie, no bezpečnosť je dôležitá* kývol hlavou a prešiel k okienku, aby si zobral pohár s kávou*