Palác kráľovskej rodiny de Cruer

* Opatrne pustil kvet z ruk a ten sa opat prirodzene vratil na svoje miesto medzi zaplavu kaskadovito padajucich hrubych listov rastliny. Ak mal každy nejaku slabost tak pre neho to boli prave tieto neme bytosti. Možno ich mal najradsej zo vsetkych, ktore spolu s nim dychali ten isty vzduch a zivila ich ta ista poda. Spajali sa mu s tym malym poctom prijemnych spomienok, ktore patrili jedinej osobe, o ktorej by sa dalo povedat, že k nej citil niečo viac nez len chladnu lahostajnost. Uvolnene sa oprel o kreslo a nedaval si velku namahu s tym aby sa jeho celkovy zjav niesol v duchu prepiatej dostojnosti. Nikdy to nerobil a nikdy s tym ani nemienil zacat. Pochadzal sice z vyznamneho rodu, ale bol zastancom filozofie, že rod a dobre meno nic neznamenaju pokial sam clovek neurobi niečo, pre co by si cest skutočne zasluzil. Z duse pohrdal tymi, ktorí si na hlavy sami nasadili koruny slavy len svojimi rečami. Pretrpel ich spoločnost ked mu ine nezostavalo s lahostajnym pokojom. Pozeral na nich no nie s uctou, ale vysmesne, co bolo v konecnom dosledku ešte horšie nez keby sa im vysmieval slovne.
Nepozrel sa hned na Shiroi a na prvy pohlad by sa mohlo zdat, že na nu celkom zabudol. Opak bol vsak pravdou. Citelne si uvedomoval jej pritomnost, jej blizkost ked sa usadila do kresla oproti nemu no najma pozorne pocuva každe jej slovo. Doteraz bola ich konverzacia poznacena pravidlami hry, ktoru sa rozhodli proti sebe rozohrat, ale akosi nebadane sa rozhovor sklzol na ovela zaujimavejsiu a duchaplnejsiu temu. Vybadal na Shiroi, že je pohotova a len tak niečo ju z miery rozhodne nevyvedie. Ak ju z nej vyvedie vobec niečo. Navonok mala taku istu masku ako on. Chranila sa nou v tomto svete, ktory sa k nej určite nechoval prave najlaskavejsie a Raito ju chapal, pretože to mali spoločne.
Ked sluzka odisla s podnosom, na ktorom im predtym doniesla salky naplnene vriacou tekutinou zadival sa na ne a takmer nebadane mu miklo kutikmi ust. Viktor sa teda ešte nezbavil toho obstarožneho haraburia. Dlhsie sa tym vsak nezaoberal bola to banalnost, nad ktorou nebolo potrebne sa dlho zamyslat.* Ale ste tu a to niečo musi znamenat. Nielen to, že ste najlepšia. Mohli ste byt kdekolvek inde, aj na Zemi pri tych svojich sachoch keby vas tu niečo nedržalo. Nieco silne. Niečo co vzbudzuje vas zaujem natolko až ste hodili za hlavu ine starosti zivota. Ak to nie su intergalakticke politicke tahy tak čo je to potom?

/ len jedine slovo Kosti 45 minut a ak dozijem som spat /

*Na chvíľu sa zdalo, že muž pred ňou zabudol na celé svoje okolie. Na ňu, na Viktora, na všetko, čo sa medzi nimi pravdepodobne udialo. Na všetko zlo, ktoré sa vyskytovalo v tomto prekliatom svete, kde z dravca ľahko stala lovená korisť, zákon betónovej džungle platil neustále. Vyšli ste von a ak ste si nedali pozor, do niekoľkých minút ste mohli prísť o doklady, tašku a všetky financie, ktoré ste mali po ruke. Tu to však bolo inak, kto prejavil čo i len najmenšie zaváhanie, išiel z kola von. Bolo to tak a nikdy sa to nemenilo. Pre slabších jedincov nebolo miesto. Cestou k pozícii, v ktorej sa momentálne nachádza sa stretla s týmito bytosťami už nespočetne krát. Niekedy prejavila tichú, úprimnú ľútosť, ale len za nepreniknuteľnou maskou z bieleho porcelánu. Navonok sa zdala pevná, nepreraziteľná... Lenže každý človek má svoju slabosť, ktorá sa raz tak či tak ukáže a nepriateľ to ako inak využije. Ak by sme nemali tieto slabosti, neboli by sme ľudia. Neboli by sme živé inteligentné tvory, pretože aj ten najväčší podliak raz ukáže svoju pravú tvár. Niekto sa totižto len trocha dotkne jeho masky a biele úlomky zdobené mnohými vzormi a ozdobami - rany a jazvy, ktoré utržil pri bitkách životom, sa pomaly začnú rozpadávať. A raz, keď všetky tieto črepiny zmiznú pod čiernou hladinou, objaví sa duša a s ňou, ako inak, aj úsvit ďalšieho dňa. Už je len na situácii a osobe, čo sa odkryje. Buď bolesťou skryvená tvár, korytá v tvári vytvorené slanými slzami či prekvapený pohľad, ktorý práve uvidel svet v inom svetle a možno len prekvapený zo samého seba.V tejto spoločnosti však takýto zázrak uvidieť nemohla. Dali sa vidieť úlomky, no bariéra, celá maska, nikdy nespadla a ani nespadne, lebo je to zákon, ktorým sa riadia, ktorý ovplyvňuje ich životy a nedovoľuje im prekročiť pomyselnú hranicu. Prekliatie... A práve v túto chvíľu videla črepiny z jeho masky, neslyšene padali do tmavej vody a už ich nebolo. Verila, že jemný dotyk vie venovať mnohým veciam, ale len týmto tichým, nemým spoločníkom, s ktorými si bol podobný a pri ktorých prejavil chvíľkový sentiment. Avšak ani jednu zo svojich myšlienok nenechala vyplávať na povrch, tiež bola obeťou zakliatia, ako hlúpa rozprávka, nočná mora, ktorá sa stala reálnou. Už dlhšiu dobu to však nebrala na vedomie. Natiahla sa po svojej šálke, ktorú opatrne zobrala do studených rúk. Príjemné teplo hneď vylepšilo jej komfort, v paláci bolo vcelku chladno. Cítila príjemnú vôňu čerstvého jazmínu. Možno aj tu ho pestovali, alebo dovážali zo Zeme. Bolo jej to v podstate jedno, účel svätí prostriedky. Skúmavý a zamyslený pohľad prešiel z chvejúcej sa hladiny tekutiny späť na muža pred ňou.* Niektorí ľudia nemajú na výber. Určite to poznáte, buď prejavíte pokoru, alebo skončíte ako bedár na ulici, potom potichu, sám a bez povšimnutia druhých umriete pravdepodobne na nejakú civilizačnú chorobu, ak sa samozrejme neprispôsobite, ako parazit či baktéria. Tá prežije skoro čokoľvek. Bežná symbióza... Ach... *Zarazila sa v polke reči a na jej tvári sa objavil posmešný úškrn.* Vy sa nad niečim takým ani nemusíte pozastavovať... V živote, ako predpokladám, vo väčšine prípadov získate, čo chcete, a ak to tak nie je, skôr či neskôr si to vydobyjete silou. *Šálku zdvihla k perám a zhlboka sa nadýchla s privretými očami, vpíjajúc sa do mámivej vône čaju. Bola ukľudňujúca a príjemná. Dlho však takto nevydržala, nemala totižto dostatočný výhľad na hosťa. Mlčky si odpila a ruka jej opäť klesla.*

((Budu čekat ))

/ už som spéééét no dnes to bolo zaujimaveee:) /

(( Vitaj čírou náhodou nejaký pes aportoval kosť obete? ))

/bože nemal odísť...síce mal ale aj tak mi bude chýbať už som tu aj ja /

* Slova, ktore hovorila, hovorila preto, že naozaj poznala zivot tam vonku. jej reci neboli silacke. Nechcela nimi ani prejavit lutost nad svojou ci inou osobou. Bolo to jednoduche no predovsetkym pravdive konstatovanie. Suhlasil s nou a pri jej slovach nebadane pokyvol hlavou aby jej dal aspon tak za pravdu. Ked ju stretol na chodbe vsimol si najma jej tvar. Jej chladnu tvar predsa taku krasnu až sa musel na malu chvilku pozastavit nad tym co bolo dovodom toho aby tato krasa zamrzla budiac dojem, že je to naveky. Vytvoril si o nej nazor, ktory vsak teraz musel poopravit. S miernym prekvapenim si uvedomil, že svoj nazor takto zmenil len parkrat v zivote. Poznal vsak len malo zien, ktorym by sa dali uznat aj vyssie vlastnosti a ciele.
Pozoroval Shiroi ako si priklada salku k peram a ako s privretymi ocami vdychla do seba mamivu vonu caju. Aj Raito citil tu vonu jazminu, ktora stupala k plafonu a prebila dokonca aj silnu vonu kavy, ktora nedotknuta odpočivala v salke. Jej dalsie slova mu na tvar opat zas vohnali pobaveny uskrn. Odsudzovala ho a ani ho nepoznala. Nemal jej vsak co vycitat pretože podobne sa zachoval v myslienkach aj on k nej.* Teda vlastne akoby ste hovorili, že co mi nebolo ponuknute na striebornom podnose to som si prakticky vydupal nasilým.* z hrdla mu vyrazil niečo ako vzdych podoby pobavenemu smiechu* Velmi sa mylite ak si toto myslite. Nie som ziadny namysleny hlupak, ktoremu padne do lona vsetko nad cim len kyvne prstom. To co som skutočne chcel som dostal, ale viedla k tomu dlha cesta, na ktorej som sa toho vela naučil a v nemnohom aj popalil.* zmenil polohu a naklonil sa v kresle tak že sa lakatami opieral o kolena. Skratil takto nielen vzdialenost medzi nim a Shiroi no najma sa jej teraz mohol lepšie pozriet do oci.* Dosiahol som toho vela, ale nie iba vlastnym pricinenim. Vysvetlim vam to na jednoduchom priklade.* chladny pohlad, ktory jej pred chvilou upieral do oci sa zmenil. Lad sa trochu roztopil a nechal priestor aby sa mu v sivych ociach odražalo aj niečo ine. Tuzba. Zmyselna tužba. Hltal ocami každy kusok jej tela venoval jej svoju plnu pozornost.* Co keby som si teraz stanovil za svoj navyssi ciel, ktory musim splnit nech to stoji co chce , to aby som vas...* zastavil sa pohladom na jej perach a skumal ich akoby to boli dva lupene kvetu, jemne a krehke*...zviedol.* dokoncil a pozrel jej do oci.* Mohol by som robit co by som chcel, ale...* vstal presiel pomalym krokom za Shiroi. Sklonil sa nad nou celkom tak že jeho pery boli len par centimetrov od pokožky jej krku a ticho, akoby sa snazil k sebe prilakat bojazlive zvieratko, jej zasepkal do ucha.*...aj tak by mi to nepomohlo. Vy totiz o mna nestojite a nemienite mi to nijako ulahcovat. Mohol by som si vas zobrat nasilym, ale tym by som nedostal to co by som skutočne chcel. Nielen vase telo...* perami sa zlahka dotkol pulzujcej tepny na jej krku a presiel nimi o par centimetrov nizsie.*..., ale aj vasu srdce tak hlboko ukryte pod nanosmi ladu.* chvilku tak ešte zostal no potom sa rychlo odtiahol a vratil na svoje povodne miesto v kesle. Ked prehovoril v hlase mu už opat bolo citit lad a ani stipku toho, co tam bolo predtym. Ani jeho vyraz neprezradzal ziadne dalsie emocie.* Vidite v tom ten jemný rozdiel? Nic nedostanem bez toho aby mi niekto aspon trochu nepomohol.* srdce mi v hrudi sialene tlklo no navonok bol pokojny. Zobral si salku s kavou a trochu si z nej odpil. Popritom vsak spoza okraja nadobky pozoroval Shiroinu reakciu. Ci už bude razhorčena a odmietava, ale ho tato žena zase niečim prekvapi.*

(( Práve...som oficiálne...umrela O.O ))

/ to bolo už davnejsie tentoraz niekto celkom vypitval obet tak že jej zobral vsetky kosti a nechal len kožu so vsetkymi organmi ..fuj /

/ akože prečo???/

(( Tá...RPGčka...lol ))

/ co bola zla??? Raito musel pozbierat vsetky svoje zvodcovnske schponosti:) prepískol to? /

(( Nie, ba naopak...Neprepískol, len... Ked za mnou prišla mama, že si mám zobrať lieky, začala som koktať ))

/ to fakt? ved toto ešt enic nebolo iba s arozbieham taketo dlhe rpg-cky tu u mna ešte neboli /

(( Ja som v živote nekoktala !!! Mám odpísať teraz, alebo až zajtra, lebo sama neviem, čo mám na to presne odpovedať, či zaúchylačiť tiež...Bože *lapá po dychu* Do frasa s mojou realistickou predstavivosťou ))

/ naopak ja si myslim že realisticka predstavivost je velmi dobra ja ju bezne vyuzivam ...ak chces som zvedava co Shiroi na to teraz už vsak musim padat lebo zajtr avstavam na nultu aach dokeluu ale dycham to zvladnem hadam:) ...neprestal sa ti ešte pacit Viktorov obrazok? lebo ani ten Raitov ni eje na zahodenie ...dobru noooockuuu ahoj /

(( Aj v takýchto...situáciách? Idem na to Prajem príjemnú noc a ľahké vstávanie, toto sú EPICKÉ RPGčky Raitov? Nieee, nie je ))

*Pozorne počúvala každé jeho slovo, ukladala si ho hlboko do pamäte, do najskrytejších zákutí svojej mysle, kde sa nedostal nikto, okrem nej samej. Jeho reakcia ju sprvu neprekvapila, bola typická, vlastne ju aj očakávala, no potom urobil niečo, čo dokonca aj ju donútilo zatajiť dych a bedlivo pozorovať, čo sa deje a odohráva pred v tejto miestnosti. Jeho sivasté oči, pripomínajúce širokú oblohu zbiehajúcej sa búrky, ktorá sa strácala na obzore spoločne s bleskami, túžbou, ktorá sa dala čítať medzi riadkami, ju doslova začali hypnotizovať. Nevedela, že niečo tak jednoduché, ju môže zaujať a fascinovať natoľko, že musela zatajiť dych a vychutnať si tento okamih do posledného dúšku, sladkého sťa včelí med. Nekontrolovateľne mierne pootvorila ústa a kochala sa pohľadom, ktorý sa jej naservíroval. len pre ňu, pre nikoho iného. Dokonca na chvíľU zaváhala, pomyslela si, že v tejto bytosti sa mohol zračiť cit, zmiešaný s túžbou, ktorá sa odrážali v jeho očiach, sivastých studniciach, ako tá mrákava v diaľavach. Ticho zalapala po dychu až v tej chvíli, keď prehovoril. Tichým, podmanivým tónom, ktorý znel v jej ušiach ako hebké pohladenie zamatu. Keď prechádzal pohľadom po jeho tele, až k jeho očiam, cítila, ako sa jej telo zachvelo. Sama nevedela, čo robí, prečo sa vlastne nekontroluje, takéto situácie by mala zvládnuť bez problémov. Neprerušovala ho, pretože jej jednoducho došli slová. Uleteli ako kŕdeľ holubov nevedno kam spoločne s jej ľadovým pokojom, stratili sa v oblakoch a nechceli sa vrátiť späť. Videla, ako sa aristokratické, vznešené črty jeho tváre približovali k nej. Musela si to priznať, máloktorá žena by vedela odolať... Cítila jeho príjemnú vôňu, ktorá silnela každým krokom, keď sa k nej blížil. Strnula, nemohla sa pohnúť. Nie, nebol to žiaden jed či otrava, žiadna choroba či nevoľnosť. Nevedela sa pohnúť kvôli jeho samotnej prítomnosti. Keď zacítili jeho hrejivý dych na svojom krku, vedela, že po jej chrbte a šiji prešiel mráz. Dýchala plytko, pľúca taktiež vypovedali svoju službu. Jediné, čo však fungovalo viac než malo bolo jej srdce - tĺklo, akoby malo prežívať posledné chvíle na tejto zemi, i keď to tak nebolo. Keď sa dotkol perami jej tepny, mohol zistiť, že pulzuje viac než obvykle. Mierne privrela oči, chcela si to vychutnať, jeho jemný dotyk pier na jej krku, pretože nebude trvať večne. Niekde v hĺbke srdca si aj priala, aby vlastne neprestal, veľmi, veľmi hlboko, ale úprimne... Krása však čoskoro pominula a s ňou aj euforický pocit, ktorý sa vkradol do jej mysle na pár krátkych chvíľ. Otvorila oči, musela sa pozviechať, nesmela sa ukázať v pravom svetle, kde bola v podstate slabá, nežná, ako každá iná žena nezocelená realitou. Pevnejšie zovrela šálku, výraz jej opäť stvrdol ako chladný kameň, pohľad by teraz neroztopilo ani najväčšie inferno, pravdepodobne... So zahmleným zrakom neustále sledovala muža pred ňou. Dýchala, ukľudnila sa, aspoň čiastočne. Telo opäť začalo poslúchať, myseľ racionálne zmýšľať. Až po pár sekundách chladnej sprchy sa na jej bledej tvári objavil nečakaný úškrn.* Máte pravdu... *Začala vcelku pokojným hlasom a šálku položila na stolík pred sebou. Pomaly, nenáhlene vstala a prezrela si ho podobným pohľadom, ako on ju pred necelou chvíľou. Svižným pohybom vybrala dlhú ihlicu z vlasov, ktorá udržiavala tmavohnedý vodopád pod kontrolou. Položila ju na sklenený povrch stolíka vedľa nej. Vlasy siahajúce až nad obličky sa s každým krokom čoraz viac rozvinuli, ako kvet, ktorý svoju hlavu nakláňal k slncu a postupne roztváral lupene. Prehodila si ich na pravé plece, aby jej nebránili v jej úmysloch.* ..bohužiaľ, máte patetické ciele, ktoré sa nedajú dosiahnuť len tak nejakým cirkusovým trikom... *Pomaly k nemu pristúpila, výraz na jej tvári bol nemenný. Bol to výraz zvodného dravca, pripraveného prakticky na všetko. Chcela mu to vrátiť...Vrátiť to, čo zažila pred pár minútami. Už to nebola len "posledná službička Viktorovi", bola to jej súkromná, osobná vec. Pevne chytila obe jeho ramená a pritlačila ich k operadlu, nespúšťajúc oči z tých jeho.* ...na takéto ciele jednoducho nestačia... *Pokračovala ďalej, tichým, podmanivým hlasom. Zobrala keramiku z jeho rúk a obratne ju odložila za svoj chrbát, hneď vedľa druhej z páru. Opäť obe jej ruky spočinuli na jeho vypracovaných pleciach. Neplánovala sa hrať na dobrú, to jej nesvedčalo. Rozkročmo sa posadila do jeho lona, nemieniac ho pustiť či dovoliť mu urobiť nečakaný pohyb. Tmavá látka obtiahla jej štíhle krivky, ale neprekážalo jej to. Ukazovák zľahka položila na jeho spodnú peru a karmínovými perami sa priblížila k jeho uchu, šepotom pokračovala.* ...a nezačínam si s chlapmi, ktorých meno mi nie je známe. *Typický úškrn sa rázom zmenil na úsmev plný triumfu - diabolská, až radostná maska, ktorá sa radovala nad víťazstvom. Druhá ruka jej jemne skĺzla pod bradu. Cítila jeho teplú pokožku a jeho prítomnosť vnímala všetkými zmyslami. Vtisla mu ešte jeden letmý bozk na líce predtým, než vstala a bez ostychu sa vrátila na svoje miesto, prehadzujúc si vlasv, ktoré sa jemne vlnili, na chrbát.* A ak sa budete snažiť argumentovať prezradením svojho mena, ste na omyle. Nie, ja nie som jedna zo žien, ktoré si môžete kúpiť za nejakú cenu. Žiadna Viktorova či Odysova hračička. *Odvetila celkom pokojným tónom, hladiac naňho svojími zelenomodrými očami, ako hlbina oceánov Zeme s mnohými tajomstvami a neprebádanými zákutiami. Chcela mu zobrať všetky esá skôr, než by pred ňu mohol položiť Royal Flush, prípadne víťazoslávne prehlásiť "Šach mat".* Svoje ciele ste si stanovili príliš vysoko, až priveľmi. Dostávate sa na vrchol ľadovca, tam, kde už neexistuje kyslík a žiaden život. *Dokončila, opäť si prekladajúc jednu nohu cez druhú. Tvárila sa pokojne, až nebezpečne pokojne, lenže ak by práve stratila kontrolu bola by to ona, ktorá by zahynula na nedostatok vzduchu a aj kvôli srdcu, ktoré jej bilo v samotnom krku, kde počula, ako tlčie v nepravidelnom, rýchlom rytme. Mali k sebe tak blízko, ale zároveň tak ďaleko... Vedela, že je podobný, ako ona, nechcela si to však priznať. Okrem toho bol de Cruer, čo zaváňalo istými problémami. I tak sa vždy vravievalo, že zakázané ovocie chutí najlepšie...*

((Ha! 979 slov Chudák Raito ))

/preboha...to kto ma čítať vytvorim vam v palaci miestnosť, ako ju mam pomenvoať? akej ste?/

(( Daj...Zimná záhrada Vďaka A ked to chceš čítať... no aspoň sa pobavíš ))

/ jo toto čítať budem, len teraz robím do školy niečo /

* Ked jej Mike zmizol z dohladu chvilu sa ešte pozerala tym smerom ako odisiel. Teraz ked bolo ohladom tejto zalezistosti vsetko vysvetlene, tak sa aspon zdalo musela napísat bratovi a co najskor odist na Gyro. Už aj tak bola preč dost dlho a musela zariadit este velmi vela veci. Pomaly sa obratila k Viktorovi a pozrela mu do oci. Nevedela ako ma zacat, pretože najradsej by tu ešte zostala. Pripomenula si chut jeho bozku a po tele jej prebehli prijemne zimomriavky, o ktorych si myslela, že ich nikdy nezazije.*

áno*spýtal sa jej, ked sa k nemu obrátila. dobre vedel, čo mu povie teraz, alebo trochu neskôr. ona mala vlastný domov a svoje povinnosti. musela nájsť aj brata. dobre to vedel. ved aj jeho čakal tažký rozhovor, kedže prišiel jeho "milovaný" bratranec.*viem čo mi chceš povedať a je to v poriadku*povedal jej*chápem ťa

* Pozeral na nu opat pohdlne usadeny v kresle a priem orlim pohladom skumal každu črtu na jej tvari po tom ako od nej odsiel. Njaskor dychala plytko a rychlo akoby v miestnosti bolo len malo vzduchu, pery mala pootvorene co Raita nesmierne zvadzalo aby sa ich zmocnil. Pocitil tuzbu pobozkat ju, najprv jemne aby jej zobral vietor z plachiet, aby ho nemohla obvinit, že je privelmi drsny. Potom by ho vsak už posadla vasen a nemohol by byt taky jemny, pretože aj ked sa vedel ovladat žena, ktora pred nim sedela bola natolko zahadna a tajomna a jeho telo reagovalo na nu aj napriek varovaniu chladneho rozumu, ktory mu hovoril aby si s nou nic nezacinal, pretože by to mohlo so sebou priniest ovela vacsie problemy nez by sa na prvy pohla dmohlo zdat. A to bolo to psledne co ešte potreboval. Bol vsak spokojny s tym, že ani on ju celkom nenechava chladnou aj ked sa to snazila co najrychlejsie zakryt opat pod ladovu masku sebaovladania. Jeho tvar nic z toho co mu bludilo hlavou neprezradzala. Len ked si zrazu Shiroi vybrala z vlasov ozdobnu ihlicu a nechala si ich volne padnut na plecia prekvapenie sa odrazalo v jeho ociach ako slnecne luce od tmavej vodnej hladiny, ktore hadzali striebriste odlesky na vsetky strany. Podisla k nemu celkom blizko a chvila ked to vyzeralo, že sa k nemu už už skloni mu pripadala ako vecnost. Nakoniec to urobila a dotkla sa jeho pliec. Citil jej dotyk aj napriek hrubej latke oblečenia, ktore mal na sebe a dych sa mu zastavil na polceste k plucam. Každym pohybom, ktory urobila mu sposobovala bolestne muky. Bola tak blizko, že k nej stacilo len natiahnu ruku a strhnut ju k sebe. Poucit ju o tom ake nebezpečne je zahravat sa s neskrotenym ohnom tym, ze by mu nechal volny priechod. Jej slova ho vsak zastavili. Vsetku trpezlivost a sebaovladanie, ktore v sebe objavil a rozvijal pocas mnohych rokov svojho dospievania teraz pouzil len na jedinu vec, aby odolal zvodnemu volaniu jej tela no predovsetkym aj svojho. Ruky nechal po cely cas co mu sedela v lone položene na operadlach kresla a spaloval ju pohladom. Prsty mocne zaryl do latky opierok až s acudoval že ešte nepocuje ten kviliaci zvuk trhajucej sa tkaniny. Vo vyraze tvare sa mu vsak nic nezmenilo, boli rovnako nepristupne a chladne ako prvykrat ked sa stretli na chodbe. Iba jeho oci a miesto na sanke, ktore sa zachvievalo od rychlych uderov srdca prave tam kde bol pulz naznacovali jeho pohnutie. Ked sa sen zmenil na krutu realitu snazil sa zakryt sklamanie lahostajnym uskrnom, ktory jej venoval hned len co sa usadila oproti nemu. * Ucite sa velmi rychlo. Co sa tyka toho argumentovania skutočne nemam ani najmensi zaujem vas o niečom presviedcat. Tym co som urobil som sa vam snazil len niečo nazorne predviest nejednalo sa o skutočny navrh.* odmlcal sa, ležerne sa oprel z jednej strany o kreslo a druhu ruku prevesil na jeho horny okraj.* Alebo ste si to snad vysvetlili inak?

* Melian po jeho slovach prikyvla a zrak sa jej stracal v nekonecnej hlbke jeho oci. V hrudi sa jej niečo pohlo, len si sama nevedela presne odvovodnit co to bolo. Bola rada,že ju chapal aj bez toho aby mu musela niečo povedat no na druhej strane niekde hlboko v srdci aj ked si to ešte nechcela priznat citila aj kvapku sklamania z toho, že sa ju nepokusil prehovorit aby tu ešte ostala. Ale Melian musela rovnako chapat aj jeho. Ako ona tiež musel svoju plnu pozornost venovat ovela dolezitejsim veciam ako bol ich flirt, ktory v konečnom dosledku nemusel znamenat nic viac. Pri tychto myslienkach sa jej opat vkradol do crt jemny nadych ironie, ktorym sa obrnila proti vsetkemu co by sa jej mohlo dotknut osobnejsie. Ano presne to bola ta chvila, len flirt a ona bola nekonecne hlupa za to, že si opovazila na maly moment mysliet, že to znamenalo aj niečo viac. Hnevala ju zrada vlastneho tela aj rozumu, ktory otupil prave ten pocit, ktory sa k nej vkradol ako zlodej a strhol jej masku lahostajnosti. teraz sa vsak už opat ovladala aj ked jej to islo naozaj len s vypatim vsetkych sil. * Dufam, že po tom vsetkom co sa odohralo može sa Alex vratit spolu so mnou na Gyro.* nebola to otazka skor pevne konstatovanie. Sklonila tvar tak, že sa jej brada dotkla hrude a tak naznacila uklon.* Zbohom a dakujem za vsetko.* odvetila a ani nezdvihla pohlad aby sa mu pozrela do oci. Bola si ista, že tam zbada rovnaky nadych chladneho pokoja aky tam bol aj pri ich prvom stretnuti na Gyro. Otočila sa na opatku a vykročila smerom k brane palaca. Keby to zalezalo na voli jej prudko bijuceho srdca rozbehla by sa akoby mala za patami samotneho diabla takto vsak musela kracat apon tak dostojne ako sa jej to podarilo a tiež aby jej Alex stacila.*