ASALA- časť Mare Imbrium

Yunna

*Cítila sa bezpečnejšie, keď bola pri ňom, ibaže stále k nej doliehali spomienky nato, že sa spod kapucne objavila práve Uretanova tvár. Ničilo ju to, aj keď teraz už vedela, že to bol len sen. No i tak ten nepríjemný pocit ostával a nechcel sa jej pustiť. Ako pavúk zahryznutý do svojej obete. Nechala sa stiahnuť na zem, kde si sadla, no vôbec sa ho nepúšťala.* Nie, nič nechcem. Ja to zvládnem. Naučím sa s tým vyrovnať. *Síce vôbec netušila ako to urobí, chcela to nechať tak. Nechcela sa spoliehať na liečbu a čary šamanky, len aby spala. Sny boli dôležité a aj keď tie jej ju desili, dúfala, že čoskoro prejdú. Možno raz, časom. Dovtedy s ňou mal jednoducho Blake, či momentálne Neeley starosti.* Nechcela som ti robiť problémy, prepáč. Kvôli mne sa zase nevyspíš, ale sľubujem, že sa to pokúsim napraviť a zaspať čo najrýchlejšie, aby si aj ty mohol. *A aby reči neostali len rečami, vtisla mu bozk na líce a ľahla si na zem. Obrátila sa mu však tentoraz chrbtom. Nie preto, že sa nechcela na neho pozerať, ani si nechcela od neho držať odstup, nie, to nie. Ona sa k nemu pritisla chrbtom k hrudi, vyžadujúc si jeho objatie a bezpečnú náruč.*

Leo

*Stál strnulo, ako socha až do chvíle kedy si všimol jej reakciu. Vyzerala akoby sa mala o chvíľu zosypať na zem, no ustála to. Všimol si ako pre istotu k nej pristúpili Gabriel, aj V, obidvaja sa postavili po jej bokoch, ako jej osobná stráž, no ani jeden z nich necekol, ani nijako nedali znať čo sa im vírilo v hlave. No bolo toho naozaj veľa. A napokon sa Vanille pobrala k Sallymu a objala ho. On jej objatie opätoval a trochu roztrasené ruky jej ovinul okolo útleho tela. Teraz veru o moc väčší než ona nebol. Bol celý špinavý od bielej tekutiny- krvi Bielych, v tvári nemal žiadny výraz a jedinú možnosť ako jej ukázať, čo cítil, tak tá mu bola odopretá, lebo bol na očiach šatku.* Vanille. *Jeho hlas sa vôbec nepodobal nato čím kedysi býval. Bol to celkom iný hlas. Hlas muža, ktorý prežil muky a nevýslovné peklo. Možno pred ňou už nestál ten, ktorého kedysi poznala. A Leo tam len tak stál. Všimol si jej ďakovné slová, no nijako na ne nezareagoval. Nemal síl. Jediné čo urobil....
Odišiel. Čakal to. Čiastočne áno, lebo on išiel po Sallyho kvôli nej. Či už bol živý, alebo mŕtvy, išiel tam len a pre neho a vedel, že to po ňom pišťalo jej srdce. Ako duch bez života sa jednoducho obrátil a odišiel smerom k lesu. Šamankin tvor sa pobral k svojej panej, ktorá už stála v otvore do jaskyne a pozorovala ho s jasným nesúhlasom a tichým smútkom v tvári. Nešiel však k nej. Krívajúc pomaly kráčal preč, ponorený do myšlienok a sústredený len na jediné. Na tiché kroky za ním.
„Čo po mne chceš?“ spýtal sa potichu tichého narušiteľa len pár krokov za ním.
„Nič, iba sa dívam kam ideš a prečo.“ Povedal potichu mužský hlas. „Tvoje zranenie nevyzerá dobre. Mal by si ísť do jaskýň a dať sa ošetriť.“
„To je jedno. Nezáleží mi na tom.“ Ani sa neunúval obrátiť sa, aby zistil kto s ním ide.
„Vanille si urobil radosť.“ Nedal sa a kráčal za ním.
„O to mi išlo.“
„No ale ty sa teraz cítiš zranený a ponížený...“
„Nie, ponížený nie. To je lož. Zranený? Možno som len dúfal v inú reakciu, aj keď som vedel, že bude takáto.“ Bol unavený. Zničene preto klesol na najbližší peň a zadíval sa na muža s neskutočne krátkymi vlasmi. Akoby ani žiadne nemal a predsa nebol starý, že by ich nemal mať.
„Ona... Ja... Nepoznám ju dobre, ani neviem radiť čo sa týka srdcových záležitostí, neviem čo je medzi vami, nič, no myslím si, že sa trápiš zbytočne.“ Leo však len pochybovačne pozrel na chlapa, ktorý mu radil. Poznal ho. Patril ku Gabrielovým bojovníkom. „Ako sa vlastne voláš,“ spýtal sa ho a muž sa mierne pousmial.
„Som Z.“ Usadil sa vedľa Lea na peň a obidvaja pred seba vystreli nohy. „Myslím, že hlavne by si sa mal ísť dať ošetriť, najesť, napiť a prespať. Vyzeráš ako vygrcaný chlieb. Rozmočený a ako jeden veľký bordel.“ Leo sa nad jeho slovami len neveselo zasmial. „Vieš čo? Najhoršie je, že sa tak aj cítim.“ Z chápal a len prikývol. Postavil sa a pomohol vstať i Leovi. „Poviem ti niečo zaujímavé.“ Potichu povedal Z, keď podopieral Lea, aby sa mu kráčalo lepšie. On sa len spýtavo pozrel na neho. Vôbec nevládal ani existovať, nieto ešte vnímať. „Si statočný chlap. Urobil si najväčšiu somarinu pod slnkom. Je to pravda, že hlúpi majú šťastie.“ Napriek vysileniu sa aj Leo nad jeho slovami smial.
„A vieš čo je ešte zaujímavejšie?“ spýtal sa Leo. „Že máš úplnú pravdu, človeče!“ A obaja sa pobrali do jaskýň. Z bol pripravený pomôcť mu, aspoň čo sa týkalo ošetrenia a zabezpečenia. Rád by mu pomohol aj inakšie, no to žiaľ už naozaj nevedel ako.*

Bezmenný

*To hovoril každý, kto mal problém. Že to zvládne bez pomoci a podobne. Škoda len, že realita bola natoľko odlišná. Zatiaľ k tomu ale nič nehovoril, no nech bolo ako bolo, nemienil to nechať len tak. Bola tu Vanille, jeho tichý spojenec, ktorý jej možno čosi podstrčí, keď už to inak nepôjde. Na druhej strane, Vanille stratila najbližšiu osobu, možno v danej chvíli mohol myslieť na dve ženy ktorým bolo treba podstrčil do jedenia nejaké bylinky, aby mohli v noci spať. Možno mal pred odchodom zájsť i za ňou a presvedčiť sa, že nevyvedie nejakú hlúposť. Vždy konala skôr ako poriadne myslela.* V prvom rade by si mala zaspať ty. *Vedel si predstaviť, že ona zase nemienila spať ako včera. Len počkať kým zaspí on a potom bdieť. To nebola noc akú mala prežiť. Mala spať, nechať hlavu oddýchnuť, veď inak to nešlo. Pozrel na ňu, ako si ľahla na zem a sťažka si vzdychol, uložil sa vedľa nej a hladkal ju po vlasoch, ako si ju pritiahol.* Spi Princezná, spi.

Yunna

*Netušila čo sa bude teraz diať, chcela sa len upokojiť, ostatné jej bolo celkom jedno. A nepáčilo sa jej, že práve jemu takto ovplyvňovala noc. Nezaslúžil si to, keď bol k nej taký dobrý.* Ja už dávno princezná nie som.. *Zašepkala prázdnym hlasom. Necítila sa tak. Nemala dôvod, ani potrebu. Uretan v nej zničil všetko čo mala a keď nastala noc, navštevoval ju. V jej snoch, no pre ňu to bolo rovnako hrozné ako skutočnosť. Cítila sa pošpinená, nečistá ako jeho osobná prostitútka, ktorú ponižoval a ukájal sa na nej každú noc. Desila ju predstava, že niekto sa jej dotkne podobným štýlom a jej to všetko pripomenie. Že to pekné, ktoré by mohla prežiť, sa ako mávnutím ruky zničí. Nechcela aby sa jej niekto dotkol chrbta a jej to pripomenulo jeho dotyky. Cítiť na uchu jeho dotyk, chlípny a odporne slizký. To naozaj nechcela. Desila ju predstava, toho. A najviac ju desilo, že to takto ostane už natrvalo. Že už si nenájde ten spôsob ako si vyžiadať dotyky, ako si pýtať ten pocit, že niekto po nej túži. *

Vanille

*Aj s jej neveľkým citovým rozsahom si uvedomila, kedy sa naplnili slová šamanky. Kedy Leovi ublížila, práve v časoch, keď si priala všetko len nie byť na neho zlá ako u nich doma, práve keď mu bola tak strašne vďačná a cítial tak veľa. Jeho skutky tak veľa zlomili a otvorili, že sama nevedela čo to všetko bolo v jej vnútri a nechcela nad tým ani uvažovať. Videla že odchádzal a tušila prečo. Bolesten privrela oči, nechala ho odísť, vedela že za ním pôjde, no teraz nemohla. Vrátil jej ho a mala pocit, že Sally ju potreboval viac. Bol tu sám, po dňoch v tme keď určite sám neveril že vyjde von a bude žiť. Cítila jeho roztrasené ruky, cítila že pochudol a bol ako taká bábka. Slzy jej stekali po lícach na jeho rameno, nechcela ho pustiť, aj keď vedela že musela. Potreboval ošetriť, uložiť sa do postele a načerpať sily a ktovie čo ešte. Nevedela čo si v tej chvíli prial on.* Strašne ma to mrzí Sally. *Zašepkala a trochu ho pustila, aj keď sa ho stále držala. Opatrne mu položila ruku na líce a pohladila ho po ňom, nedbajúc na jeho špinu, bielu tekutinu, na nič.* Zoberieme ťa dnu, mimo také ostré svetlo...bude to lepšei pre tvoje oči...*Zašepkala a pozrela na Gabriela s V, či by jej mohli pomôcť preniesť ho do izby. Mala toľko otázok, na neho ale i na Lea, no teraz sa nepýtala na nič. Chcela aby si najprv oddýchol, všetko ostatné mohlo počkať.*

*V tme prežil dlhý čas a terajšia šatka na očiach mu chránila oči. Netušil ako moc zle na tom boli, ani čo by sa stalo keby nemal oči obviazané, no bol za tú šatku rád. A bol rád, že sa po neho Leo vrátil. No neprehovoril. Ani jedno slovo ďakujem nedokázal zo seba vytisnúť. Teraz jej meno, bolo prvé slovo, ktoré vyslovil. Gabriel a V sa všetkému prizerali a práve vo Véčkovej tvári sa zjavil niečo, čo sa nedalo tak ľahko identifikovať. Venoval Vanille dlhý, nič nehovoriaci pohľad, no napokon sa postavil Po boku Sallyho a podoprel ho. Tak urobil aj Gabriel, ktorý Vanille povedal, aby odstúpila a nechala Sallyho jemu a Véčku. Obaja ho niesli ako pierko, dokonca bol taký ľahunký, že by ho aj samotný V bol odniesol. No bol zranený a oni radšej nechceli moc s ním robiť prudké pohyby a preto ho len opatrne podopierali. Pred jeho pridelenou izbou ich čakala už Arriane. Sally mal izbu inde než všetci ostatní. Bol najbližšie pri Necrovi, dalo sa povedať, že bol práve na jeho poschodí. Arriane a niekoľko žien, stojace pri ňom, držali v rukách misy s čistou vodou, handričky a rôzne bylinky.* Chlapci, uložte ho prosím do postele. O ostatné sa už postaráme. *Zavelila im Arriane, ktorá obrátila svoju pozornosť k Vanille.* Vyplnilo sa všetko čo som ti povedala. Teraz mi dôveruj a nechaj mňa a moje ženy chvíľu s ním. *To bolo jediné čo mohla po nej žiadať a keďže Vanille teraz dokázala, že nemala potrebu jej klamať, dúfala, že tak i urobí. Nechcela aby bola pri nich. Ich liečebné praktiky boli tajné a nie pre oči druhých. Vonkoncom nie pre oči Iridiánky. Muži ako položili Sallyho do postele, jednoducho odišli z miestnosti a zostali stáť pred dverami.*

Bezmenný

Ale si...*Odvetil na jej slová o tom, že už princeznou nebola.* ...len si nato musíš spomenúť. *Teraz sa tak možno necítila, bála sa a ľutovala čo sa stalo, no bola princeznou a nepochybovala, že to jedného dňa ukáže i Uretanovi a nejako sa mu bude chcieť pomstiť. Rafinovane ako to vedeli len princezné. Bolo ale zbytočné ju o tom teraz presviedčať, určite nato raz príde i ona sama. Ale predtým sa bude musieť postarať o ten jej spánok, inak to nevidel. S tým sa ešte niečo možno dalo robiť, zatiaľ čo s Uretanom nie. A pritom taký kedysi nebýval. Keď nastupoval na trón, keď mal ženu. Až potom mu preplo, vo chvíli keď znenávidel i Vanille. Nenávidel by ju rovnako aj keby bola malým poslušným dievčatkom. Vinil ju. Vlastne už to bol len starý pocit, jeho terajšiemu ja bolo všetko ukradnuté, city boli zbytočné, prebytočné. Myseľ zvrátená a spomienka na ženu rozmazaná priveľmi. Uzamknutá téma o ktorej sa nehovorilo a nielen v prítomnosti Uretana.*

/toto vyššie možno upravim, len ma čosi napadlo, hodíme reč na skype /

Vanille

*Prepustila miesto Gabrielovi a kráčala ako ich malý tieň. Kúsok za nimi, lebo netušila kam ho niesli, aj keď v tej chvíli jej to bolo jedno do koho postele by ho uložili. Len nech už odpočíva, nech sa mu niekto pozrie na tie rany. Vyzeral zničene a to si pri prvotnom pohľade na Lea myslela že on bol poriadne znivočený. Sally už bol skôr chodiaca mŕtvola a jej vnútro sa neuveriteľne bálo, čo s ním bude. Keď uvidela Arriane pred dverami, kúsok toho kameňa čo ju ťažil na srdci spadol, no bol to len kúsok, malý úlomok. Nehádala sa keď jej povedala aby ho nechali s ňou a so ženami, aj keď by pri ňom rada ostala. No išlo o jeho zdravie a jeho život, preto len prikývla a zostala pred dverami. Na okamih sa zadívala dnu, na posteľ kde ho uložili a preglgla nespočet slín.* K-keď bude môcť...zavolaj ma...p-prosím. *Hlas mala tichý, rozprávalo sa jej cez hrču ťažko. Bola šťastná že bol živý, zároveň však cítila nad hlavou meč, akoby o jeho život mohla každou chvíľou prísť. Objala si plecia rukami a skôr než by Arriane vošla dnu sa jej musela ešte niečo spýtať.* N-nevieš kde išiel Leo? *Musela ísť za ním, hneď, aj keď si nebola istá či on niečo také vôbec chcel. Vyplnilo sa čo povedala a ju to netešilo, aj keď tomu nedokázala v danej chvíli zabrániť.*

Yunna

*Nesúhlasila s ním. Necítila sa ako princezná a nielen kvôli tomu čo jej urobil Uretan. Jednoducho tomu bolo tak. Mal na tom najvyšší podiel a nepáčilo sa jej to, no nedalo sa s tým už i tak nič robiť. Stalo sa, už sa neodstane. Škoda, lebo pre ten okamih by naozaj rada vrátila čas. A možno by zmenila naozaj viac vecí, no i tak by chcela jednu jedinú šancu. Keby to len tak šlo. No ako sa hovorilo, nikdy nie je tak zle, aby nebolo ešte horšie a vedela, že aj keď sa cítila mizerne, stále sa mohlo stať niečo, prečo by jej bolo ešte horšie. Radšej nato ani nechcela pomyslieť. Striaslo ju od hrôzy a len sa trochu pomrvila. Nedalo sa jej spať, no nechcela nič povedať. Nech si aspoň on trochu pospal ak by sa dalo. Aj preto mlčala. No druhý dôvod bol, že netušila čo povedať. Tvár mala zahalenú vlasmi a len tupo hľadela pred seba, na prsty, ktoré mala položené pred tvárou na zemi. Netušila či noc ubehne rýchlo a či sa aspoň jemu podarí zaspať, no keby áno, vedela čo bude nasledovať. Jednoducho sa len vyparí a trochu strávi čas pokojnými myšlienkami, respektíve nepokojnými, ale naplno sústredená do seba. Aspoň by nikoho nerušila svojou hlučnou existenciou.* Dúfam, že už spíš, aby som sa mohla pokojne vypariť a ty by si o ničom nevedel. *Šepla potichu, no i z tónu jej hlasu muselo byť jasné, že sa usmievala.*

*Gabriel a V stáli len pár metrov od Vanille a obidvaja sa s pokojom dívali pred seba. Akoby sa ich celá tá situácia ani nijako nedotkla, len to sledovali z diaľky. Zato Arriane, z nej vyžaroval hrejivý pokoj, ktorý akoby okolo nej svietil a rovnako pokojné boli aj ženy, ktoré zmizli v jaskyni kde bol uložený Sally. Jeho telo akoby sa aj tam strácalo a posteľ ho bola pohltila. On bol taký útly, drobný, celý vyziabnutý. Chýbalo mu tak veľa svalovej hmoty, chýbal mu život. No ženy pokojne pristúpili k nemu, jedna si sadla na kraj postele a naklonila sa nad jeho tvár a pustila sa do niečoho, čo už z chodby nebolo vidieť. A Arriane sa len s ľadovým pokojom pozrela na Vanille.* Keď bude pripravený a sám bude chcieť, dám ťa zavolať. *Sľúbila, no viac nemohla.* Prepáč, ale kde je Leo ti nemôžem povedať. *Nespresnila prečo. Možno nemohla, lebo nevedela, možno nechcela, no to si už nechcela pre seba a obrátila sa na odchod. Skôr než za sebou zatvorila dvere, ešte venovala posledný pohľad Vanille.* Pokús sa upokojiť. Stres ti nepomôže. *Dvere sa v tichosti za nimi zatvorili a na chodbe ostali len V, Gabriel a Vanille. Obidvaja muži sa pozreli na ňu. V obavách sa však neodvážili nič povedať. Nie hneď. Vanille pôsobila dojmom akoby mala každú chvíľu odpadnúť či načisto skolabovať. Gabriel sa pozrel na V a ten len spýtavo zdvihol obočie. Súhlasne prikývol a V sa stratil v chodbe jaskyne.
„Chceš sa prejsť? Alebo potrebuješ niečo?“ spýtal sa jej opatrne Gabriel a trochu podozrievavo sa pozrel na ňu. Urobil krok k nej a opatrne sa jej dotkol pleca. Bál sa jej reakcie, nechcel ju ešte viac rozrušiť, len upokojiť. Ak to v rámci možností išlo.*

Leo a Z

„Z? Smiem sa ťa niečo opýtať?“ Spýtal sa ho unavene Leo, keď jeho telo dopadlo na posteľ v jeho izbe. Z ho vzal k sebe, tam ho nebudú hľadať a Leo si prial, aby mal pokoj.
„No? Čo chceš vedieť?“ V hlase mal nezáujem, nulové vzrušenie a len sa zastavil na polceste k vode, ktorú mal nachystanú.
„Aj tebe ľudia hovoria, že tvoje citové rozpätie sa rovná veľkosti hrášku?“ Na Leových perách sa napriek vážnosti otázky zjavil úsmev a Z sa rovnako ako on rozosmial. Pokračoval v ceste k vode a keď sa nakoniec vracal k Leovi aj s vodou, tvár už mal pokojnú a znova nepreniknuteľnú. „Dá sa to tak povedať, ale neviem či sme my dvaja rovnakí. Nepoznám ťa a ty nepoznáš mňa. Ja mám dôvody nato, že taký aký som. Aké sú tvoje?“
Leo mlčal. „Moje dôvody sú prosté. Nemám dôvod preto, aby som niečo zmenil.“ Z len prikývol, no neurobil nič čím by vyjadril nesúhlas, aj keď nesúhlasil. Namočil si handru do vody. „Z... Ja nechcem byť nezdvorilý, ale.. Nemusíš ma ošetriť, zvládnem to aj sám.“ Leo sa veru zvláštne cítil, keď bol v podstate celý nahý a len cez lono mal natiahnutú prikrývku. Telo mal samú modrinu a z rany na lýtku mu tiekla krv, keď mu Z zložil handru z nohy.
„Neboj sa, sľubujem, že nikomu nepoviem o tom, že si sa predo mnou vyzliekol.“ Uškrnul sa Z a pozornosť sústredil práve k ošetreniu nohy. „Bude to treba šiť.“ Ticho povedal pri prvom kontakte s ranou. Bola priveľká, aby sa len tak zacelila. Samozrejme, napokon by sa bola zrástla, ale zanechala by nepeknú jazvu na nohe a trvalo by to dlhšie. Leo vedel čo to značí a tak len prikývol, že to zvládne. Rukou sa natiahol k vode a poriadne sa napil, aby uhasil smäd. „Ak nemáš dôvod prejavovať svoje city, prečo si potom urobil niečo, čo malo pre Vanille taký veľký význam?“ Spýtal sa ho potichu Z, no ani len nezdvihol pohľad od nohy a Leo iba sykol od bolesti, keď sa mu Z dotkol rany a začal mu ju umývať a ošetrovať. Mal toho naozaj veľa. Z Bratov mal asi najviac jaziev po tele a keďže väčšinou si ich ošetroval sám, mal u seba naozaj všetko potrebné. Okrem anestetík. Potreboval byť čistý pri ošetrovaní, preto si nič také dovoliť vo svojej zbierke nástrojov nemohol. Akurát tak alkohol a ten aj Leovi napokon ponúkol, keď sa konečne napil.
„To je zložité.. U nás je chladné nielen počasie, ale aj ľudia a odo mňa, ako od správnu a pravej ruky Uretana sa očakáva, že budem rovnakým sviniarom ako on. Vanille je jeho dcéra a Uretan vybral mňa za jej manžela práve z dôvodu akým dojmom pôsobím. Bol názoru, že sa mi podarí skrotiť ju. No zmýlil sa..“ ticho rozprával, v jednej ruke mal fľašu s nejakým hnusným alkoholom, chutil ako ovocie, no bol dostatočne silný, aby ho to opilo a zakaždým si odpil práve vo chvíli, kedy pocítil ostrú bolesť v nohe. „Nie som taký, ako si myslia. Len som doteraz nemal dôvod, aby som prejavil čo sa vo mne skrýva. Stýkal som sa so ženami potajme, neviazal som sa a žiadnej z nich som lásku nesľuboval a ony to vedeli. Išlo len o uľavenie si od toho, čo trebalo vypustiť a utiecť pred zlobou, ktorá koluje v jaskyniach...“
„Zloba? Aká zloba?“ prerušil ho so záujmom Z a medzi obočím sa mu zjavila hrubá vráska nepochopenia.
„Uretan. Je to nechutný sviniar, zvrátený a jeho chúťky takmer nikoho neminú. Znásilňuje ženy a dokonca aj mužov. Celkom sa pomiatol, no ľud o tom nevie, len tí, ktorí sú nejako zainteresovaní, alebo Uretanovi blízki. Keďže ja som nikdy nepodnikol nič preto, aby som mu v tých hrôzach zabránil, vznikol dojem, že som rovnako zlý ako on a Vanille ma preto nenávidí. No tu sa nemusím pretvarovať. Uretan sa nedozvie čo som tu urobil a že vlastne moje konanie bolo presným opakom toho čo po mne chcel. Chcel, aby Vanille trpela, no ja som urobil všetko preto, aby netrpela. Išiel som do jaskýň Tmy po muža, ktorého z duše neznášam. A to len preto, aby som znova na jej perách videl úsmev.“ Akoby aj bolesť šla bokom, on si všímal len to, čo rozprával. Ich príbeh a opíjal sa v sladkom ovocnom opojení. Ani si nevšimol, že ho Z už zašíval s presnosťou chirurga.
„Prečo Sallyho neznášaš? Pre to, čo k nemu cíti Vanille?“ Všimol si ten spýtavý pohľad Lea a musel spresniť ako k tomu došiel. „To je len môj pocit. Vanille pôsobí dojmom akoby Sallyho milovala. Je to kvôli tomu, že má byť tvojou ženou a pritom vieš, že túži po inom?“ Zdvihol bezbranne plecia. „Niekedy som len prehnane všímavý.“ To sedelo a Leo len súhlasne prikývol. Znova si uhol z fľaše.
„Je síce pravda, že medzi nimi to vždy bolo také.. Hm, povedzme že všelijaké, no s presnosťou viem povedať len, že zamilovaný je on do nej. No moja nenávisť pramení z iného dôvodu, ktorý je omnoho osobnejší a citlivejší.“ V nohe ho zaštípalo. Z mu niečo na ňu vylial a zacítil smrad. „Neviem či vieš, ale u nás je to tak, že šelmy a ich páni sú na seba naviazaní. Keď vznikne to pravé spojenie, stanú sa ako jeden, šelma neposlúcha žiadneho iného pána, len toho svojho. Keď umrie jeden z nich, je to akoby ten čo ostal prišiel o polovicu duše. Ja som prišiel o svojho tigra. Keď umrel, mal päť rokov. Narodil sa chorý, bol celý biely, na srsti nemal ani jeden pruh, ešte aj oči mal bledé, takmer biele, akoby bol slepý a nemohol chodiť na slnko. Držal som ho v jaskyni a vždy bol náchylný na choroby, no pri poslednej nevydržal. Sally sa mal o neho postarať. Mal pri ňom ostať a postarať sa o neho. Ja som mal prácu a keď som prišiel za O´Dagom, bol už takmer mŕtvy. A Sally pri ňom nebol. Umrel mi v náruči a ja som cítil ako sa niečo vo mne zlomilo. Opustil ho, keď bolo najhoršie a keď sa nakoniec Cooper ukázal, povedal, že ma bol hľadať. Nemal právo nechať ho samého, v bolestiach, vystrašeného a slabého.“ V slovách mu zaznievala trpkosť a rozhorčenosť. Po troch rokoch to bolo stále rovnaké. „A teraz, keď sa musím oženiť, i keď som nikdy nechcel, mi berie ďalšiu bytosť mne dôležitú...“ Znova Ho Z prerušil.
„Tak potom stále nerozumiem prečo si po neho išiel.“ Povedal potichu a teraz už so záujmom sa na neho pozrel. S ošetrovaním konečne skončil.
„Nerozumieš? Preto, že chcem, aby sa usmievala. Nechcem, aby bola smutná. Aj keď si myslí, že som sviniar, aj keď si o mne myslí len to najhoršie. Nie som taký zlý. No a zároveň... Mám ju jednoducho rád.“
„Mať rád a milovať je rozdiel.“ Čo už len mohol Z vedieť o citoch, keď sám sa ich stránil a nikdy žiaden nepocítil?
„Ja viem, Z, viem...“ Bol unavený a prejavovalo sa na to na jeho unavenom klipkaní. Hlava mu odkvecla nabok.
„Idem ti po jedlo. Keď stretnem Vanille, chceš, aby som jej povedal kde si? Mám ti ju doviesť?“ Leo k nemu obrátil hlavu a so zakalenými očami sa pozrel na Z. Dlho mlčal.
„Nie. Nechcem aby vedela kde som, prosím.“ Z len nesúhlasne stisol sánky do seba. Aj podnapitý Leo musel vidieť, že nesúhlasil s ním. Napokon však len prikývol a odišiel. A Leo sa ponoril do snov. Ak sa to čo prežíval dalo nazvať snami. No a Z sa pobral tak ako povedal. Po jedlo.*

Bezmenný

*Ostalo ticho a jeho oči sa opäť chceli zavrieť. Bol rozospatý, no zároveň nechcel spať, lebo cítil, že ona spať nemienila. No skôr či neskôr zadriemal, pevne si ju predŕžajúc pri sebe, objímajúc ju ako takého plyšového medvedíka. Mokré vlasy, ktoré už pomaly vyschýnali boli vhlké ešte voňavejšie a on sa len mimovoľne usmieval. Jeho myseľ neregistrovala jej slová, aj keď zo spánku jej odpoveď dal.* Spi Princezná...vonku ti bude chladno...*Zamumlal, bolo cítiť že bol ospalý, aj keď, on nikdy nemal problém prebrať sa keď bolo treba. Možno i preto si ju pevnejšie privinul, aby náhodu nechcela utekať. A spokojne si odfukoval ďalej, s hlavou pri jej voňavých vláskoch. Usmieval sa, aj keď, keby naozaj vnímal jej slová a to že chcela utekať, veru, neusmeival by sa. Asi by ju skôr chcel nakopať do zadku, aby nevymýšľala.*

Vanille

*Po všetkých slovách šamanky len zostala hľadieť na zavreté dvere. Dlho na ne však nehľadela, zavrela oči a snažila sa zhlboka nadychovať, upokojiť celé svoje splašené ja. No nepodarilo sa jej to. Keď bude sám chcieť, dá ju zavolať. Otvorila oči a zahľadela sa na dvere ešte raz. Posledne keď za ním išla od doby čo bola zasnúbená vyjadril, že by za ním nemala chodiť. Už videla ako po ňu dá poslať, ešte teraz keď sa stalo toto a on strávil toľko dní v jaskyniach Tmy. A Leo. Nemohla jej to povedať. Vedela hádam o všektom čo sa dialo v jaskyniach, vedela i o tom čo robila s V tak istotne vedela i to, kde bol Leo. No nemohla jej to povedať. Lebo ona mu ublížila a on s ňou určite hovoriť ani nechcel. Chveli sa jej pery a oči boli stále lesklé, keď akoby sa prebrala z tranzu po odchode V a pod dotykom Gabrielovej ruky. Na jeho otázku pokrútila hlavou, ráznejšie než bolo potrebné a tá sa jej opäť potočila, aj keď nie natoľko aby to pocítila inak ako vo svojej hlave a pred očami.* Nerob si s ničím starosti, ja sa...prejdem. *Povedala potichu a pohla sa preč. S rukami ovinutými okolo svojho tela sa mala chuť rozbehnúť tou chodbou, no to by sa asi rozbehol za ňou. A ona pri tom mierila do izieb, najprv skúsiť šťastie u Lea. Neverila ale že tam bude, ak ju nechcel vidieť, nešiel by tam. A naozaj tam nikoho nenašla. Nešla ho hľadať von, vedela že kým on sám nedovolí, len ťažko ho nájde. Prečo sa pred ňou skrýval? Lebo každému len ubližovala, Sallymu, teraz i jemu. Jej otec jej od mala hovoril že bola bezcitná a sebecká lebo mu vzala ženu, že smrť mami bola jej vina, že to ona ju vzala preč a stvorila to čím bol, hrozbu jaskýň. Po brade jej stiekli slzy, mala sa radovať, obaja boli živý, no cítila priveľa pocitov ktoré chceli aby plakala. Rozbehla sa o poschodie nižšie do svojej izby, no práve keď potlačila dvere sa ozval zvuk od jedných z dverí a ona pootičla hlavu smerom k Z. Rukou si rýchlo prešla po očiach a sťažka sa nadýchla.* Nevidel si náhodou Lea? *Pol tela mala vo dverách, drúhú vonku na chodbe. Potrebovala len vedieť či vedel kde by ho našla, alebo nie, nechcela ho zdržovať a nemala pocit, žeby tam dlho dokázala stáť alebo žeby sa chcela s niekým rozprávať. Mala citový rozsah lyžičky, aspoň zvyčajne, preto keď na ňu doľahlo priveľa citov v ktorých sa nevedela orientovať, nevedela ako v nich ústáť, čo s nimi robiť.*

„ Z “

*Len vytiahol päty z izby a hneď natrafil na tú, ktorej sa mal vyhnúť oblúkom. No bolo mu to treba? Keby nebol taký pokojný, možno by mala príležitosť pochopiť, že práve zatvoril dvere na izbe, kde bol Leo, ten koho hľadala. Potichu dvere za sebou zatvoril.* Videl. * Neklamal, no mal splniť to čo si Leo prial.* Nemám však poňatia kde sa práve nachádza. *Neklamal ani teraz, lebo mohol kľudne vstať z postele a on o tom jednoducho vedieť nemohol. Trochu si pretváral pravdu na svoj obraz a bolo to tak ľahšie. Nesúhlasil s tým, že sa Leo chcel vyhnúť Vanille a nemienil to ani zakrývať. Pevným postojom prešiel okolo nej. Tváril sa akoby sa nič nedialo a on naozaj netušil kde je. Jednoducho nulová reakcia. Veď tak ako vždy.* Mám pocit, že ženy nechtiac doniesli do mojej izby niečo čo je tvoje. Mala by si si po to zájsť. *Povedal bez obzretia, bez zmeny chôdze, či prejavu ľútosti, že nesplnil chorého prianie. Leo bol chorý a možno aj na hlavu, teraz si tým naozaj nebol istý.* Hneď. *Donieslo sa ešte chodbou skôr než nakoniec Z zmizol v chodbách jaskyne.*

Yunna

*Naozaj od neho chcela odísť. Ibaže on ju držal. Sníval a držal ju. Lichotilo jej to, že ju držal aj keď spal, no bola by radšej keby mohla odísť. A keďže nie, zatvorila oči a ponorila sa do sveta myšlienok. Nespala, teraz spávala naozaj málo a preto jedla aj mnohé ovocie, ktoré jej dodávalo veľa živín a sily, aby vydržala cez deň fungovať ako normálny človek a nebolo na nej vidieť ako moc sa trápila. Otec by ju bol prekukol hneď a to nemohla dopustiť. Rovno by zajal Blakea, Vanillu a aj Lea. Nie, to sa muselo za každú cenu umlčať. Z driemot sa obrátila k Bezmennému tvárou, pričom spokojne zamrnčala a pritlačila si tvár k jeho krku. Keď už ju chcel držať a nechcel ju pustiť, aby sa mohla prejsť, jednoducho chcela aspoň lepšie pohodlie. No jediné načo v konečnom dôsledku aj počas driemania čakala, bolo kedy sa on preberie, aby mohla opustiť bezpečie jeho náruče a trochu si vyvetrať hlavu a zabudnúť na nočné mory.*

Vanille

*Takže on ho videl. Nebyť toho slovíčka, vošla by dnu a zavrela by sa, netušiac, čo by robila sama. No tak nejako by to dopadlo. To jediné slovíčko ju ale zastavilo, aj keď ďalšie slová jej náhlu nádej že vedel kde bol zase pochovali. Len prikývla a spravila krok dnu, že teda pôjde, keď zaznel aj ten zvyšok. Niečo zaniesli k nemu do izby? Nemala poňatia čo také sa mohlo ocitnúť u neho, veď tu nič osobné ani nemala. Jedine tak oblečenie, aj to nerozumela, ako mohol vedieť že bolo práve jej. Veď ho mala len oblečené a bolo také ako u ostatných. Najprv myslela že sa nato aj tak vykašle, no napokon si vzdychla a vyrazila k dverám. Samota mohla chvíľu počkať. Prešla k dverám, opatrne ich pootvorila, trošku i zvedavá ako vyzerala jeho izba a nakukla. No k obzeraniu sa nedostala, pretože na najväčšej časti izby, na posteli, ležala osoba.* Leo...*Vyšlo jej z úst, alebo sa jej to len možno zdalo a ona to len naznačila perami. Bez opýtania či mohla vošla dnu, zavrela dvere a ani sa nerozhliadala po izbe, len zamierila k posteli. Takže Z ho videl a mal poňatia kde bol, len jej to nechcel tak priamo povedať. Musela mu poďakovať keď ho stretne opäť, no teraz nad tým neuvažovala. Opatrne sa posadila na jej kraj a natiahla roztrasenú ruku k jednej jeho. Nevedela či smela a bolo to celé zvláštne. Ešte zvláštnejšie bolo, že pri nikom také problémy nemala. Nevadilo jej blázniť sa so Sallym, nevadilo jej kúpať sa s nahým Gabrielom ani byť prísavník keď išlo o V, či pustiť si do svojej blízkosti niektorého z bratov. Keď ale išlo o neho, nedokázala sa ho poriadne dotknúť bez toho, aby jej to samej neprišlo zvláštne a nevyvolávalo to v jej vnútri nervozitu. Nikdy si to nevysvetľovala a ani vlastne nevšimla, nebývala pri toľkých chlapoch a jednoducho rátala s tým, že Sally bol jej najlepší priateľ a preto brala prirodzene jeho spoločnosť. Napokon druhú ruku položila na jeho líce, zadívala sa do jeho tváre, no netušila ako začať. Čo povedať. Videla že Z sa o neho postaral a ošetril ho a tiež vedela, že pýtať sa ho ako sa cítil bolo hlúpe a zbytočné.* Nechcela som ti dnes ublížiť. *Boli napokon jej prvé slová. Jej reakcia na ich príchod bola podvedomá a prirodzená, objať niekoho o kom si myslela že bol mŕtvy. No práve dnes napriek všetkému čo sa dialo doma a čo si myslela mu nechcela vôbec ublížiť.*

Leo

*Upadával chvíľami do spánku a chvíľami sa zase preberal. Prišlo mu to ako neskutočne dlhý čas a on predsa mohol takto stráviť chvíle len pár minút? Mohlo tomu tak byť. Lebo keď pri hlase svojho mena len zažmurkal očami, uvedomil si, že niekto ho zradil. Niekto, kto mal držať zobák a nič nepovedať. Chcel spať, chcel rýchlo upadnúť do spánku. Bol unavený a mal vypité a už vonkoncom netušil čo Vanille povedať, ibaže ona si k nemu prisadla a chytila ho za ruku. To sa ešte dalo vydržať, no keď pocítil dotyk jej ruky na líci, takmer ním šklblo a nakoniec len pokojne otvoril oči. Díval sa do jej hlbokých, smutných studní a v tej chvíli mal pocit, že okamžite vytriezvel. Ešte aj noha ho začala nepríjemne štípať. Áno, alkohol sa z neho musel načisto vypotiť, lebo len pred chvíľou bola plachta pod ním suchá, teraz sa by však dala žmýkať.* To nič. *To bolo jediné čo jej mohol nato povedať. On bol vlastne rád, že bola rada. Bolesť ktorá prišla bola len preto, že možno dúfal v trochu iné privítanie. Možno naivne dúfal, že keď ho zbadá tak sa natešene vrhne do jeho náruče, lebo jej náhodou mohol chýbať, ale.. Jednoducho bol naivný. Mohol si zato sám. Mal vedieť, že to tak bude. Vlastne on to vedel, len si to jednoducho nepripúšťal. Sladká naivita.* Išiel som ti po neho a doviedol som ti ho. Mala by si byť inde s niekým iným. *Vôbec jej dotyk neoplácal, ona ho síce držala za ruku, ale tá jeho bola uvoľnená, voľná, akoby sa jej ani nedržal a jeho hlas nebol nahnevaný, ani ju od seba silou mocou neodháňal, jednoducho len vyslovil čo mal na duši. Čo si myslel a čo považoval za správne. Naozaj bol presvedčený, že mala byť pri Cooperovi a nie pri ňom. On chcel byť sám, ale to očividne niekto vykosený celkom nepochopil...*

Bezmenný

*Ako zadriemal a ponoril sa do spánku, zovretie povolil aj keď zostal blízko pri nej. Bol tak spokojný a jeho spokojnosť sa navýšila, keď pocítil na krku jej blízkosť. Nič si neuvedomoval svojou hlavou, no jeho podvedomie všetko vedelo a bolo spokojné. Trochu sa sám pomrvil, zo spánku urobil niečo, čo by si sám nikdy len tak v noci nedovolil a už vôbec nie za takýchto okolností. Ako sa pomrvil a posunul nižšie aby sa mohol dotknúť nosom toho jej, pobozkal ju na kútik jej krásnych pier. Nič viac, len kratší letmý bozk, ťažko sa dalo určiť či odozva na nejaký sen, alebo len prejav túžby urobiť to, čo sa pri bdení neopovažoval. Teda až na ráno, kde cítil že mohol, že i ona chcela a i to sama začala. Sám si to nedovoľoval, Bezmenný to jednoducho nesmel a on to vedel, no nemohol si pomôcť. A počas spánku už vôbec nie. Nedalo sa určiť či si na to ráno bude spomínať...*

Vanille

*Ona to ako nič nevidela. Dokonca nedbala ani na slová o tom, že mala byť niekde úplne inde. Vedela o kom hovoril a nijako na to nereagovala. Sally beztak musel odpočívať, museli ho ošetriť a mala pocit, že by mal veľa spať aby načerpal sily. To musel i Leo, no mala pocit, že ak sa s ním neporozpráva teraz, už to nikdy nebude natoľko úprimné a nepovie všetko, čo mala na srdci a chcela povedať. Dobre sa poznala a čím viac by rozmýšľala nad tým čo zo seba dostať, tým viac vecí by vyčiarkla.* Nie je to tak ako si myslíš. *Začala pomaly, nadväzujúc na jeho slová o tom, že išiel po neho a doviedol jej ho.* Som ti strašne moc vďačná preto čo si spravil, že si ho doviedol aj keď ho nenávidíš, že ani neviem, ako by som ti to mala povedať aby si vedel čo cítim. *Njjaké ďakujem by nikdy neopísali to, čo cítila, i ona so svojím neporiadkom na stole, vo svojom kľukatom labyrinte.* Zvítala by som sa i s tebou. Bála som sa či si v poriadku, Arriane mi síce nepovedala nič konkrétne, no z toho mála som mala obavu že si sa tam vybral sám. *Začala tichým hlasom, nechcela byť hlučná a spôsobovať mu ešte väčšiu bolesť.* No keď som ho uvidela...myslela som si že je mŕtvy a zrazu tam stál. *Nemala pocit že to musela viac rozvádzať. Jednoducho to bolo prirodzené a aj keď ju mrzelo že mu ublížila, neverila, žeby to spravila teraz inak, napriek tomu, že Lea by asi rozpučila ako žabu, napriek tomu že nevedela ako sa k nemu normálne priblížiť, keby nebol odišiel.*

Yunna

*Už by úsvit prijala, no nemohla sa ani pohnúť, nemohla vyjsť z jaskyne aby si overila či je už ráno, lebo on ju držal a keďže naozaj nechcela aby sa prebral, musela ležať pri ňom. Len sa tíško usmiala, keď na kútiku pier pocítila bozk. Možno keby bola spala, by sa k nemu viac pritisla a vypýtala by si ďalší a aj keď sa len spokojne pohniezdila pri ňom, neodvážila sa nič urobiť. S tvárou blízko pri jeho, len hľadela do kapucne, hľadajúc náznaky po tom kedy otvorí oči, kedy si bude istá, že je hore. Na jednej strane už chcela ráno, no na druhej strane sa jej nechcelo odísť z jeho náruče a už vonkoncom sa jej nechcelo vracať. Áno, zase chcela byť sebeckou. Bosé nôžky jej vykukli spod deky a dotkla sa jeho nôh. Svoje ľadové prsty pritisla k jeho teplej pokožke. To bolo žížo! Len sa obávala, že tento jej počin ho celkom prebudí.*

Leo

*Bolo od nej milé, že sa snažila vysvetliť mu všetko čo mala na srdci, ale on mal pocit akoby každé jej slovo sa do neho zarezávalo ako žiletka. Chcel jej skočiť do reči, ale nepodarilo sa mu to, lebo sa nevedela vypnúť. Preto so zaťatou sánkou počúval čo mu rozprávala. Veď on to vedel. Jeho rozum mu to hovoril a netušil prečo mala potrebu mu to vysvetľovať. Len ho to vytáčalo.* Vanille, ja po tebe nechcem žiadne vysvetlenie. Neviem čo si myslíš že sa stalo, ale ja som celkom presne vedel, že budeš rada z jeho príchodu. Ak narážaš nato, že som odišiel, tak to bolo preto, lebo som tam nemal čo robiť a chcel som si ísť oddýchnuť. Preto nie je potrebné, aby si mi tu objasňovala to čo som už i tak vedel. *Nechcel vyznieť zle, nechcel sa s ňou hádať, ale keď ju počúval a ona sa mu ospravedlňovala, cítil sa mizerne, lebo vedel, že tie svoje blbé pocity sa mu nepodarilo zakryť. To bolo na tom všetko najdeprimujúcejšie a práve preto bol podráždený.* Ja som v poriadku. Som živý a zdravý, možno trochu nevyspatý, no to sa vykryje hodinkou spánku a dobrým jedlom po ktoré mi išiel ten podrazácky plešatec, ale urobil som to pre teba. Aby si bola šťastná. Nikto iný by ma nedonútil, aby som sa tam vrátil. Išiel som ti po neho, aby si netrpela a usmievala sa. Namiesto toho sedíš pri mne, máš smutný výraz na tvári a ja teraz neviem kde som urobil chybu... *Pri poslednej vete jeho hnev išiel bokom a povedal to nežnejšie než by sám chcel. Ruku, ktorú mu doteraz držala trochu stisol a neuvedomujúc si s ňou preplietol prsty. Druhú ruku jej položil na líce a palcom ju pohladil po lícnej kosti. Nehovoril to preto, že sa jej chcel zbaviť, to nie. On bol vlastne neskutočne rád, že bola pri ňom a nie pri Cooperovi, no na druhej strane bol z toho nesvoj, lebo sa tomu chcel vyhnúť. Nechcel ju vidieť, nechcel s ňou viesť tento nezmyselný rozhovor, ktorý ho len vytáčal, lebo on nechcel byť na ňu zlý. A darilo sa mu to. Priam ukážkovým spôsobom a o to viac sa hneval na seba, lebo sa hneval na ňu a tak bol nahnevaný, lebo bol nahnevaný. A predsa mu nemusela ďakovať, ani nič vysvetľovať, predsa jej vďaku videl.*

Vanille

*Nechcela mu ublížiť a mala potrebu mu to vysvetliť. No ako sa dostal k slovu on, až ju zamrazilo. Ruku ktorú mala na jeho líci stiahla späť k sebe, odrazu si pripadala hlúpa. Niečo zle pochopila, niečo si zle domyslela. Nemala by sa vôbec pokúšať robiť si ten poriadok a už vôbec nie snažiť sa pochopiť iných. Len čo sa privádzala do takýchto situácií, keď si pripadala trápne. Nevedel, čo si myslela že sa stalo. Akoby jej hovoril, že si myslela riadnu hlúposť. Odišiel, lebo si chcel oddýchnuť a ona ho tu teraz otravovala vecami, ktoré počúvať nechcel. Razom chcela byť niekde úplne inde, najlepšie osamote v izbe, kde nemohla nič pokaziť ani si nič chybne vyvodiť. Iba čo ho hnevala. On ju tam ani nechcel, veď Z jej to nemal hovoriť ani ju naviesť aby išla do izby. Celé si to len vyšpekulovala viac ako bolo treba. Teraz mlčala, lebo si pripadala hlúpo a pri jeho hnevlivých slovách len čakala, kedy skončí a ona odíde a prestane mu byť na príťaž. No jeho podráždený hlas sa pomaly menil a ona bola zmätenejšia než predtým, pre tie jeho posledné slová. Nevedel kde urobil chybu? Čakal že bude pri Sallym? Mala sa usmievať, preto to robil? Zmiatol ju ešte viac a ona už nechcela nad ničím uvažovať, nič domýšľať, lebo mala pocit, že to bolo viac na škodu. No on stále robil niečo, prečo jej nedal vymotať sa z toho všetkého. Prsty ktoré si s ňou preplietol, jeho ruka na jej líci. Nemyklo ňou ako zvyčajne, aj keď sa stále cítila zvláštne, aj keď pri niekom inom by asi ani očkom nemykla.* Vôbec ti nerozumiem Leo. *Vyšlo z nej napokon, asi najvýstižnejšia veta toho gulášu čo v sebe mala. Lebo aj napriek tej zmeske vo vnútri bola dojatá pre jeho slová o tom, že to robil aby bola šťastná a usmievala sa.* Som šťastná, tá diera vo mne a kameň ktorý ma ťažil je preč, no nemôžem sa usmievať keď obaja trpíte, keď niekoho zraňujem. *U nich doma bola za necitlivú, možno až bezcitnú. Doma zďaleka nezastávala také miesto ako Yunna tu. V hlavných jaskyniach bola kus mäsa na ktorý sa pozerali, obec ju nenávidel a vonku, pre obyvateľov bola dcéra náčelníka, o ktorej buď nevedeli čo si myslieť, preto boli milí lebo mali pocit že museli a pri tom ju mali za bezcitnú a neraz rozoberali to, že nebola na matkinom hrobe. Nič o tom nevedeli, nemali potuchy že jej to otec zakázal a nikdy ju tam nepustil, lebo ona bola ten vrah a nemala tam čo chodiť. A pritom akoby na ňu mohla zabudnúť, zabudnúť na jej pamiatku, keď každé jej narodeniny ktoré ani neslávila ale ich skôr nenávidela znamenali výročie jej smrti?* Ak ti tu vadím nechám ťa spať a pôjdem. Viem že si nechcel aby som vedela kde si. *Povedala potichu, zrak jej padol na ich ruky. Mala na jazyku niečo k Sallymu, no nepovedala nič. Beztak nechcel počúvať nijaké vysvetlenia a hneval sa keď o tom rozprávala.*

Bezmenný

*Spokojne si spal, nebolo mu chladno ale naopak teplúčko v tej deke, aj keď bol pod ňou nahý. Keby bol pri vedomí, možno by sa obával či zima nebola jej, no spal a také veci mu mysľou neblúdili. Niečo ho ale rozptylovalo v spánku a pomaly sa preberal, uvedomujúc si, že to boli jej nôžky, ktoré boli ako kocky ľadu. Nebolo to nepríjemné, možno skôr osviežujúce, no prebral sa na to a uprel na ňu zrak. Bola tak blízko. Pohol nohami a tie jej kocočky ľadu vzal medzi svoje, dotýkal sa jej teplúčkymi prstami na pokožke.* Kam si ich pchala? *Prehovoril potichu, netušiac, či už svitalo. Možno i hej, netušil, dobre sa mu ležkalo.* Aj Yety ich má hádam teplejšie než ty. *Dodal so širokým úsmevom, ktorý sa mu tiahol hádam cez pol tváre. Keby on mal také nohy ako ona, bolo by mu zima hádam všade. Podľa svojich nôh sa riadilo celé jeho telo. Bolo im teplúčko, bolo mu teplúčko i všade inde. Bolo im zima, cítil sa ako v snehu zaviaty aj na zvyšku tela*

Leo

*Tak ona bola zmätená? Z čoho? Z neho? A to už prečo? Nemala dôvod.* Prečo že mi nerozumieš? *Spýtal sa jej potichu a trochu sa posadil. Zrazu nechcel aby odišla. Nie takto, keď si myslel, že sa hneval. Posadil sa a rukou jej zašiel do vlasov.* Nehnevám sa na teba, ale na seba, Vanille. *Vysvetlil potichu a uprene sa jej pozeral do očí. Asi práve jeho hnev ju zmiatol.* Hnevá ma, že si si všimla čo so mnou urobilo, že si sa zvítala so Sallym a so mnou nie. To, že si si všimla, že som bol naivný a myslel som si, že ti trochu záležalo na mne. Dúfal som, že si sa o mňa mohla báť, že ti mohlo aspoň trochu záležať na tom či sa vrátim a nie len na tom, že som ti doviedol jeho. Chcel som, aby si sa trochu zaujímala o mňa, dúfal som v jedno malé objatie namiesto ďakujem. No to všetko boli naivné myšlienky, možno len sny, ktoré som si vysníval a splynuli s realitou. Môj rozum vedel, že najskôr objímeš jeho, že on bude ten prvý o koho sa budeš zaujímať. Vedel som to... No nahnevalo ma práve to, že to všetko si si všimla. Nechcel som, aby si tu bola, práve z toho dôvodu. Aby si videla, že ma trápilo niečo, čo ma trápiť jednoducho nemalo. *Ako rozprával, prstami jej krúživo hladil pokožku hlavy a očný kontakt sa snažil neprerušovať.* A zmiatlo ma, že si tu. Že nie si pri ňom. A mätie ma aj ten smutný výraz v tvojej tvári. Prečo sa neusmievaš, Vanille? Povedz mi, prečo ti na perách nevidím úsmev? Urobil som niečo zle? Spravil som niekde chybu? Bol som si istý, že budeš šťastná, keď ti ho privediem a máš ho tu, no ty sa aj tak neusmievaš. Prečo? *Tvár sa mu zamračila nepochopením. Naozaj si myslel, že jeho návrat jej na perách vyčarí znova úsmev, no nestalo sa tak.* Vanille, mám vážnu otázku...

Vanille

*Tak on sa hneval na seba? No to ju miatlo ešte viac, no nemala možnosť dumať, čo bola len rada. On sa totiž postil do rozprávania, ktoré jej dalo odpovede hádam na všetko, aj na to, čo nevedela a ani nad tým neuvažovala. Vôbec tomu nerozumel ale on. Ona by sa zvítala i s ním, nedostal by len ďakujem ale i to objatie, ibaže jej nedal priestor nato aby tak spravila. Áno, starala sa najprv o neho a nepovažovala to za zlé. Ako ho počúvala, chápala že bol sklamaný, že mal iné predstavy, no napriek tomu si práve toto zo svojho správania vyčítať nemohla a nechcela. No krivdil jej keď si myslel, že sa zaujímala len o to, či dovedie jeho. Veď ani neverila že bol ešte živý. Nakoniec nielen ona nerozumela jemu, ale on nerozumel jej. Pozerala sa mu do očí a na jej tvári sa sčasti odrážali nesúhlasné pocity pri niektorých jeho slovách, aj keď nič nehovorila a nechala ho, aby pokračoval v tom čo mal na srdci. No toľko krát ho chcela zastaviť, aj keď to neurobila. Napadli ju aj iné veci, v jednu chvíľu ju napadlo že ho pobozká, naozaj ju to napadlo preto čo hovoril, mala pocit že by bol možno rád. Neurobila to však, obávala sa reakcie, obávala sa viacerých vecí a nevedela si to ani predstaviť. Napokon sa ale pohla smerom k nemu, no namiesto bozku ho objala. Opatrne aby mu neublížila, bez jediného slovíčka. Neodpovedala mu ani na to, prečo sa neusmievala, lebo to sa nedalo vysvetliť inak než sa snažila pred chvíľou.* Tak sa pýtaj. *Odvetila potichu, na jeho slová o vážnej otázke. Pochybovala žeby jej položil niečo, s čím by mala problém výjsť na svetlo sveta, ak by poznala odpoveď.*

Yunna

*Tak predsa len sa jej podarilo zobudiť ho. Ani sa nečudovala tomu. Keby ona bola teplúčka ako on a niekto by sa jej dotkol prstami ako ľadovými kockami, asi by kričala od ľaku. Ona sa však len spokojne usmiala, keď cítila ako sa snažil, aby jej nebola zima a dotýkal sa jej nôh.* To je preto, že sa vôbec nesnažíš a ma málo zahrievaš. *Zabŕdla si a na dôvažok mu ku krku pritisla ešte aj studený nos, ktorý bol možno rovnako studený ako jej prsty na nohách. Nemohla zato, keby mala ešte aj prsty na rukách mimo deku, tak by o chvíľu boli rovnako ľadové. Trochu nosom pošúchala o jeho pokožku a dýchla mu na krk. Prsty na nohách jej až tak nevadilo ako nos. Ten keď bol ľadový mala furt tendenciu smrkať. A to nebolo moc slušné.*

Leo

*Ona mlčala a netušil čo si o tom myslieť. Nedala na sebe ani znať čo sa jej motalo v hlave a možno preto bol chvíľu zmätenejší. Keď však pocítil ako ho objala, len vydýchol, akoby dostal zo seba neskutočne veľké množstvo vzduchu a objal ju. Pevne ju zovrel v náruči a nedbal ani nato či ho mohlo niečo zabolieť. Čo sa v tichu ozvalo bol len jeho hladný žalúdok, ale ten mohol ešte vydržať, neumieral od hladu, tak nešlo o nič. Pery sa mu na chvíľu roztiahli do jemného úsmevu, čo nemohla vidieť a zhlboka sa nadýchol vône jej vlasov. No teraz sa jej mal opýtať, čo chcel a musel sa od nej odtiahnuť. Neurobil to však tak, aby bola ďaleko od neho. Len na kúsok, aby sa jej mohol znova pozrieť do očí.* Smiem ťa pobozkať? *Nerobilo mu problém opýtať sa jej nato. Minule ju pobozkal a vedel, že sa jej to nepáčilo. Nechcel to zopakovať. Mal neodolateľnú chuť pobozkať ju a aj keď si to predstavoval trochu inakšie, že by to mohla jedného krásneho dňa urobiť sama od seba, no to boli zase len jeho predstavy a nemohol sa ich držať. Chcel ju pobozkať, tak si pýtal jej povolenie spraviť to. Už žiadne nasilu.*