Domov kráľovskej rodiny Yagami na Telarione

* Skôr než od neho mohla doktorka odstupiť chytil ju za zapastie ruky, ktoru mu zotrela z brady krv a oci sa mu nebezpečne zuzili. Toto bolo presne take správanie, ktoremu sa chcel vyvyrovať a kvoli ktoremu sa pochoval zaziva. Nestal o nijake prejavy sucitu ani prehnanej starostlivosti. Na bojisku, v boji muza proti muzovi, sa citil najlepsie! Nie pod takymto patronatom akokolvek bol myslení dobre. Naklonil sa bližšie k doktorkinej tvari až sa jej takmer dotykal spičkou nosa a ked prehovoril hlas mal pokojny aj ked podciarknuty a predchnuty mrazivosťou.* Toto...draha pani doktorka...* nadvihol jedno obocie do vyrazneho obluka s umyslom poukazat na krvavu vreckovku v jej ruke*...si už pre vase dobro radšej nikdy nedovolte. Nie som ako maly soplavy chlapec, ktoremu treba utierať nos rozumiete?* ani nepočkal na potvrdenie a ako rychlu ju chytil tak ju aj pustil sadnuc si opat za klavir. Trochu sa nad nim zhrbil ked si spakruky presiel po brade aby z nej odstarnil posledne zvysky krvi.* A co sa tyka Doriana ak spi radsej ho nebudem vyrusovat. * hlas mu o pozanie zmakol ked rozprával o synovi zvlastne upokojeny vedomím, že ho ma na blizku. Svojho zdraveho syna, dediča telarionskeho tronu, dediča Alatienu. Pri tychto prijemnych myslienkach si zacal rozopínat gombiky na jemnej ciernej koseli aby ho doktorka mohla vysterit.* dakujem, že sa o neho starate.* doplnil naostatok ako zmiernenie svojej predchadzajucej podrazdenosti. Doktorka nebola zenou, ktora by si nechala skakat po hlave ale ani on nebol muzom, ktory by dovolil aby s nim druhi robili co chcu.*

*Ak si myslel že sa ho teraz zľakla, tak bol naomyle. Oči sa jej nebezpečne zúžili, no neprehodila zlostne, no jasne dávala najavo svoje stanovisko* teraz dobre počúvajte vy mňa princ* odvetila ľadovo* možno nie ste sopľavé decko ale teraz sa tak správate. Myslíte si že ak umriete, vaša manželka bude mať radosť? Alebo že váš syn bude rád keď nebude mať možnosť spoznať vás? Ani neviete čo by som dala za to aby som si pamätala na svojich rodičov! A on je taký maličký, že si nebude pamätať nič! A vy si robíte čo chcete, akoby vám nezáležalo už na ničom, čo je možno aj pravda no malo by vám na tom záležať dočerta! * mala čo robiť aby nezvýšila hlas. Mohla sa hnevať, no isté hranice by neprekročila, vždy si zasluhoval úctu, aj keď v tejto chvíli by si zaslúžil jednu cez ústa* ak nemyslíte na svoje zdravie, myslite aspoň na svojho syna* zamračila sa a nechala vreckovku vreckovkou* a čo sa týka malého, spáva dosť tvrdo, nezobudil by sa. * Za tie mesiace čo u nich pracovala to dieťa poznala, dokonca ho mala rada, len jej ho bolo ľúto, úprime dúfala že prežije detstvo aj s otcom* rada sa o neho starám, je to rozkošné dieťa* odvetila úprimne a už úplne pokojne. Pohla sa že mu pomôže s košeľou, no nakoniec to nechala tak, ešte by jej zase vynadal že nie je dieťa. * to že si necháte pomôcť a nebudete sa zbytočne vyčerpávať neznamená že to už nie ste vy, alebo že by ste boli malé dieťa...potrebujete sa šetriť, nie pre mňa, moje zdravie to nie je...ale myslite na seba, vašu rodinu a blízkych priateľov...

* Sediac stale chrbtom doktorke sa pri jej plamennych slovach usmieval. Mozno by ju to prekvapilo keby ho takto videla. Naozaj mal pravdu. Nevzdala by sa len tak bez poznamok. Akokolvek si vsak myslela že jej slova zneju zasvetene a pravdivo nepovedala mu uz nic co by sam nevedel a co by pre neho samotneho nemalo cenu. No stale ho nepoznala a on jej to nemohol ani vycitat pretoze nerobil nic preto aby sa s nou snazil zblizit tym priatelskym sposobom. Jej posledna poznamka vsak spsobila, že sa pozrel cez plece a prehovoril k nej uplne opacne ako ona k nemu, pokojnym takmer neosobnym hlasom.* Myslím, že... ako sa to hovorí?* zasmial sa no v tom smiechu nebolo nic vesele*...stareho koňa novým trikom nenaučíš. Práve preto že myslím na svoju rodinu si nemožem dovoliť podlahnut slabosti. To co mozem urobit aj sam sam aj urobim

*Ako vždy, aj tentoraz sa tváril chladne a neosobne. Vedela že rozvaha a pokoj sú dôležité vlastnosti, no neznášala keď sa takto správal. Hovoril, akoby sa ho to ani netýkalo. Ak sa tak správal on, ako sa ona mala snažiť pomôcť mu? * o tom že ste starý kôň si môžete rozprávať keď budete mať po šesťdesiatke a nie teraz* podotkla, no tým sa pre ňu tá výmena názorov končila. Posledné čo chcela večer robiť bolo hádať sa s ním, aj beztak vždy oponoval rovnako ako ona. Dve tvrdohlavé hlavy rútiace sa oprosti sebe, neochotné uhnúť z cesty* dať si pomôcť neznamená podľahnúť slabosti, ale ako chcete, som len vaša doktorka a nemienim sa do vášho života montovať. Ale nečakajte, že budem sledovať ako kazíte akékoľvek šance na udržanie vášho zdravotného stavu kým nebude liek... * odstúpila od neho, prešla k stolíku kde si nechávala drobný kufrík, nie väčší než kabelka. Vybrala z neho drobné zariadenie a „trpezlivo“ čakala kým si dá košeľu dole, keď už pomoc nechcel*

* Prsty sa mu práve blížili k predposlednému gombíku na čiernej košeli keď začul doktorkinu odpoveď. Nevedno prečo, ale nálada sa mu v okamihu zmenila na nepoznanie. Možno to spôsobili slová o starom koňovi a nevyčerpateľný optimizmus jeho mladučkej ošetrovateľky, ale mrazivosť ho začala pozvoľna opúštať akoby nad ním zavisla jar a on sa musel podvoliť jej slnku. Nechal gombík gombíkom, postavil sa od klavíra a pomaly vykročil ku stolíku kde si doktorka rozložila svoje nástroje. Sledoval ju ostaražitým no predsa aj akosi pobaveným pohľadom ked zastal priamo oproti nej a roztiahol naširoko ruky. Cípy na košeli sa mu roztvorili odhaliac stale mocnú svalnatú hruď no posledné dva gombíky bránili v celkovom rozhalení. Hlasom unudeného a hlavne hýčkaného monarchu sa dožadoval pozornosti. Lenivý usmev na okamih pripomenul stareho Raita, ktorý nema problem uvadzať druhych do rozppakov a dobre sa na tom baviť.* Po dlhej a hlavne zrelej uvahe som usudil že ste predsa len mali pravdu pani doktorka.* oslovil Alex naoko uctivo a mierne sklonil hlavu. Mohol tak lepsie maskovat usmev.* Mohli by ste mi prosím pomoct?* ked znova zodvihol hlavu jedno z jeho oboci mal v ocakavani nadvihnute tiez. Bolo jasne že ak mu chce doktorka pomoct a teraz uz nemoze cuvnut ..musi prist k nemu blizsie a z neurčiteho popudu tusil ze jej to nie je prave dvakrat prijemne.*

*Celá táto situácia bola vzorovou ukážkou dvoch tvrdohlavých hláv, ktoré neboli ochotné sa len tak ľahko vzdať. Hra kto z koho s nejasnými pravidlami, no s istou dávkou úcty, aspoň z jej strany určite. Všetko malo hranice, no to neznamenalo že hra nemôže pokračovať. Prekvapene nadvihla obočie, aby tým v prvom okamihu zakryla prekvapenie a šok. Tieto pocity ale rýchlo zatienili iné. Bez záujmu, aspoň tak sa zatvárila, prebehla po jeho odhalenom tele a odložila veci ktoré držala na stolík. V skutočnosti si ho prezrela naozaj pozorne a musela uznať, že aj v takomto mierne „zdevastovanom“ stave mal dobre vypracované telo. No bol si toho vedomí, snažil sa ju len provokovať a aj keď bola v prvom momente trochu vyplašená, nemienila mu to ukázať. Bez známky strachu k nemu vykročila, zastavila kúsok od neho a zdvihla hrdo hlavu* snažíte sa ma vyviesť z rovnováhy? * spýtala sa pobavene* nerada vám kazím radosť ale som lekárka, ošetrovala som dosť mužov... * začala a na krátku chvíľu sa umlčala, sklonila hlavu a začala mu rozopínať prvý gombík, pričom nezdvíhala hlavu, lebo hrozilo že sa zasmeje*...nechcem vám kaziť ilúzie ale je dosť mužov s rovnako dobrými a lepšími telami... *zahryzla si do jazyka, lebo mala pocit že sa začne chichotať. Skutočnosť bola síce iná, mohol sa rovnať z ktorýmkoľvek mužom ktorého ošetrovala, no to mu povedať nemienila. Rozopla prvý gombík a chytila aj druhý, pričom k nemu zdvihla nehybnú tvár, aby zistila či nejako reagoval, alebo aj on bude strúhať vážnu tvár*

* Takmer si s uľavou vydýchol ked zaregistroval, že jeho mierne dráždenie malo na doktorku presne želaný účinok. Bola naozaj len jednou z mála, ktorá sa nebála jeho tajnostkarskych poľadov a svojského podpichovania. Ani v tom nehľadala niečo viac. Práve napak. Zjavne mu dávala najavo, že nie je jediným mužom, ktorý by ju dokázal zaujať. Tlmene sa zasmial pričom lesk v jeho očiach sa v matnom prítmny komnaty este viac zvyraznil. Doktorka sa zatvarila presne tak akoby si prezerla kus masa zaveseny na hačiku v masiarni. Vlastne si musel priznať že vo svojich mladších rokoch sa na ženy dival presne tymi istymi očami. Bolo to ako divať sa na seba len preobleceneho v zenskej koži. Ta ista tvrdohlavosť, ta ista nezlomnosť a vasnivosť dobre utajena pod povrchom. Tiez si nedala ujst prilezitost na to aby mu ukazala silu svojej osobnosti a vlastnu cestu po ktorej kracala. Toto vedomie ho este viac povzbudilo a rozveselilo. Po dlhom čase sa necitil ako ziva mrtvola. Dokonale ovladajc vyraz na svojej tvari predstieral udivenie.* Mozno ste osetrovali vela mužov, ale ani jeden z nich nemal taku moc ako mam ja.* v ociach sa mu pobavene zaiskrilo pri tejto zadrapcivej odpovedi ked si nechal rozopnut koselu a potom skor ako sa doktorka stihla odtiahnut nadvihol jej pravou rukou bradu mierne nahor do svetla. Bol to len lahky dotyk na jej pokozke no bol si privelmi dobre vedomy toho ze zenam sa pritom dotyku zvycajne mimovolne pootvorili pery akoby ocakavali prichadzajuci bozk. Bol zvedavy aka bude doktorkina reakcia.* No na vas nazor zrejme aj tak nemam velky vplyv.* odrazu sa nebezpecne uskrnul a skumavo naklonil hlavu nabok.* Ja vsak musim povedať, že vaše telo by mohlo zaujat mnohych zvodcov..* samozrejme tymnarazal na udalosti plesu ku ktorym sa dosial v jej pritomnosti nijako nevyjadril.* Mal by som sa zcat obavat o vasu bezpečnost co sa toho tyka?

*Moc. Naozaj ju mal. Vládol jednej z planét, mal rešpekt a poslušnosť a samozrejme úctu. Nemohla mu to uprieť, bola u neho už toľké mesiace, že tváriť sa nevšímavo nebolo možné. Sama aj napriek škriepkam či takejto slovnej hre si ho vážila, dosiahol toho veľa. Samotný trón nebol zárukou moci a to že ju mal svedčilo o tom, aký je panovník* možno ju máte, ale aj napriek tomu sa teraz skrývate a trpíte ako každý iný človek, možno viac než obyčajný bezdomovec blúdiaci nočnými ulicami. * v jej slovách nebol výsmech pre jeho chorobu, bolo to len holé konštatovanie. Prekvapene stuhla, len čo zacítila dotyk na svojej pokožke. Bolo to nečakané a netušila čo tým chce docieliť. Neuvedomovala si to, no ako každá žena podvedome pootvorila o niekoľko ledva viditeľných mini metrov ústa, aj keď to nebol úmysel. Keby si to uvedomila, určite by ich stisla do jednej čiarky. Dlho jej to ale nevydržalo, pretože len čo začala rozprávať, pery sa jej hýbali v neuveriteľných rýchlostiach* ani vás by to nebavili keby som vás poslúchala, potrebujete súpera... * skonštatovala s miernym úškrnom* ...moje telo by...? * v prvej chvíli jej to nedoplo, no len čo sa tak stalo, na krátku sekundu uhla pohľadom a keby sa neovládla v čas, spravila by krok dozadu. No to sa nestalo, očami sa vrátila späť k tým jeho a mierne sa začervenala. Netušila či to vidno v tom šere, no to líca jej horeli. * pokiaľ nemáte niečo čo mi na ten večer osvieži pamäť, tak vám na to neviem odpovedať* pokrčila plecami. *

* Trpí a skrýva sa...aké vystižné konštatovanie tejto holej skutočnosti. Možno to si práve teraz myslela, ale on mal na vec iný názor. V očiach mu trochu potemnelo ked doktorka opat vytiahla na svetlo tuto, pre neho uz nadnes uzavretu zalezitosť. Tak rychlo by ju vsak nepustil z medovej nitky. Skusal ci este stale dokaze priviest ženu do rozpakov len par jednoduchymi slovami a ocividne sa mu to darilo. Nezakryval spokojnosť, ktora jeho usmevu dodavala nadneseny aristokraticky vyraz. V crtach jeho tvare sa tajilo nepoznane nebezepcenstvo a uskalia. To vsak bolo to čo tolko zien na nom tak pritahovalo. Nikdy si nemohli byt iste ci si ich vsimne v dalsej hodine alebo pre neho prestanu existovat po jedinej vasnivej noci.* Nesnažte sa zahovárať ani oklamať ma.* dohovaral jej ako malemu neposlusnemu dieťatu medovym no tichym hlasom plnym vyzyvavosti. Odrazu sa sklonil tesne k jej peram no nepobozkal ju. Len rychlo sepkal pozerajuc sa jej s vyzvou do oci.* Necervenali by ste sa tak keby ste aspon netusili na co narazam. Samozrejme nemam take dlhe cierne vlasy, ani nie som taky krasny..* uskrnul sa..* a uz vobec netusim ci by sa vam moje bozky rovnako pacili.* po tejto odpovedi sa odmlcal, pustil doktorke bradu a opat k nej vystrel ruky.* Dokončíte to?* nadvihol obocie narazajuc na svoju rozopnutu koselu.*

*Teraz keď našiel slabé miesto, nemienil sa toho pustiť a ona vedela, že ak nezmení postoj, ich slovnú bitku prehrá. Keď k nej skláňal hlavu, varovne zmraštila obočie a v očiach sa jej nebezpečne zalesklo. Ani sa nepohla, vedela že by ju nepobozkal a vlastne by mu to ani nedovolila. Nebola z neho nervózna, aspoň tie tak ako si možno myslel* ale ja sa nečervenám preto... * takmer pobavene sa zasmiala, bozk s nejakou ženou ju ani minimálne nezaujímal* ...čo sa týka čiernovlásky, ani len netuším ako vyzerala, je priam smutné že si na to pamätám len zbežne... * prehovorila naoko sklamane* ...no a k tým vlasom, možno ich nemáte ako ona, ale máte ich pomerne dlhé* bez známky nervozity natiahla ruku k jeho vlasom, chytila par pramienkov, nadvihla obočie a znovu ich pustila* ...ale máte pravdu, ten jej bozk bol asi oveľa záživnejší než ten s vami* pobavene skrivila pery do úškrnu. Len zbežne si pamätala ako ho na bojisku v ošetrovni pobozkala, aj keď to bolo len trochu menej rozmazané než bozk s čiernovláskou. Na jeho výzvu chytila posledný gombík a rozopla ho. Následne k nemu zdvihla pohľad, pobavene sa uškrnula a v očiach sa jej provokatívne zalesklo. Ruky zastrčila pod košeľu niekde na plecia a ľahkým ťahom mu ju zošmykla. Dostala sa tak k nemu celkom blízko, no bolo jej to jedno, ona nebola jedna z ďalších, ktoré sa mienili nechať opantať. Princ mal v posteli určite nespočetné množstvo žien a to mu dodávalo na sebavedomí aký je úchvatný zvodca. Keď bola košeľa už takmer dole, pokojne ho obišla, stiahla mu ju úplne dole a ležérnymi krokmi prešla ku kreslu aby mu ju tam prehodila*

* Chvíľu len tak uvažoval o všetkom čo mo doktorka povedala s takou jasnou samozrejmosťou akoby sa za svoje slová chystala a aj bola ochotna pobiť. Nebavilo by ho takto ju naťahovať keby nevedel, že sa dočká priamej a nezaobalenej odozvy. Práve toto si ako panovník dokázal ceniť na všetkých svojich protivníkoch. Aj keď... pousmial sa keď mu doktorka chytila medzi prsty pramienok čiernych vlasov a bez zaujmu ho zase spustila ne jeho plecia...tento protovník bol veľmi ženský a vynaliezavý. Zacítiac dotyk doktorkiných ruk nepohol sa ani o milimeter, aby ju nahodou prudkosťou nevyľakal a s pobavením sledoval ako vykročila ku kreslu ležerne kladuc nohy pred seba. Keby sa ešte trochu snažila lahko by sa mohlo stať že niekto oveľa menej odolnejsi by jej už ležal pri nohach. Tato myslienka ho zda sa zaujala tak veľmi že sa bezostyšne uskrnul a zameral svoju pozornosť radšej na obsah doktorkinho kufrika prehovoriac veľmi lenivym zadrapcivym tonom hlasu.* Vasa drsna uprimnosť ma až zraža z kolien. Zrejme uz nie som vo zvadzaní taky dory ako kedysi.* stiahol usta do kysleho pobaveneho usmevu a koncekom prsta sa dotkol stetoskopu. Na dotyk bol ocelovo hladky a chladny. Pripominal mu vlastnu kozu. So zaujmom si hozacal prezerat blizsie no jeho zaujem patril stale aj doktorke s ktoru rozhoral tuto hru na macku a mys. Odrazu sa necakane obratil spat k nej a chrbtom oprel o hranu stola prekriziac si ruky na hrudi.* Tak prečo ste sa potom červenali?* jeho usmev bol ovela jemnejsi ako zvykol byvat a predsa za nim tajilo niečo nebezpecne a nevypovedane. Akoby len striehol na tu spravnu chvilu.* Dobre červenanie ma farbu sladkeho hroznoveho vína a rozhoreje vam krv tak ze ju citite prelievat sa pod pokozkou. Nemyslite že keby sa clovek zbavil cervenania bol by zivot jednoduchsi?

*Práve keď odložila košeľu na operadlo kresla, keď jej zablikal vo vrecku mobil. Trochu sa zamračila, čo princ vidieť nemohol, keďže jediné čo mu poskytovala pre jeho pohľad bola jej zadná časť. Ako predpokladala, správa bola od Eliota. Nemala moc chuť ísť von, no jemu na tom záležalo, inak by jej nenapísal že môžu ísť na jej milovanej motorke, predsa len nerád na nej jazdil. V jednej sekunde sa ušknula, ktovie čo by na jej štýl jazdy povedal nebojácny princ, no potom pozrela na čas. Mala ešte nejaký čas kým sa pôjde obliecť, vlastne toho času mala ešte dosť. Stihne ošetriť princa, aj sa obliecť aby bola načas. Zvyčajne meškávala, nie zámerne, ale práca lekára sa nedala odrátavať na sekundy, keď bolo treba, pracovala. Bola zvedavá čo Eliot vymyslel, no jej pochybnosti čo vlastne chce ona sama sa len zhoršili. Stále netušila čo chce, no teraz nad tým nemohla uvažovať. Zaklapla mobil, rýchlo si ho strčila do vrecka a pohľadom sa vrátila späť k princovi. * síce ešte nie ste ten starý kôň, ale skutočne vám to už nejde* nadvihla provokatívne jeden kútik pier dohora a vykročila k nemu* a k tomu, vari sa ma pokúšate zvádzať? * chytila sa jeho slovíčka* myslím že také aktivity by už nemali patriť do vášho života* zahryzla si pár zúbkami do kúska spodnej pery, pretože k jeho manželstve sa nejako vyjadrovať nechcela. Hrali síce hru kto ma tvrdšiu hlavu, no nešlo o skutočný boj. Nechcela mu vyzvedať do súkromia a ani ho nejako trápiť, aspoň nie vo veciach na ktoré nemala právo mu siahať. A tam patrila aj jeho manželka. Nemala tušenia ako spolu žijú, pretože ona sama ju moc nevídala. Nikdy keď prišla za malým ju nevidela, ani pri princovi sa nestretli. Možno to bola náhoda, možno chodila v iných časoch a jednoducho sa nemali šancu stretnúť no aj tak jej to prišlo zvláštne. Keby jej manžel umiera a ona by netušila či má šancu na prežitie, trávila by s ním a malým každý možný okamih* červenala som sa preto, lebo sa pri tej téme začervenám vždy. Možno by som sa nečervenala keby mám aspoň poňatia o tom, ako to tam celé dopadlo a čo všetko som ešte v ten večer urobila* pokrčila plecami, zastaviac oproti nemu* myslím že červenanie nie je vždy len na škodu, aspoň pokiaľ nie ste vy ten, kto sa červená. Veľa to prezrádza o pocitoch toho s kým sa rozprávate a viete sa podľa toho aj zachovať, nemyslím len využiť to vo svoj prospech. Možno by bol v mnohých ohľadoch život jednoduchší, no my by sme sa do iných vciťovali ešte ťažšie než teraz... * odvetila trochu zamyslene, no potom sa natiahla k jednému z drobných prístrojoch, ktorý len tak nejaký laik nemal tušenia na čo je. *

* Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že chvíľu len tak bezmyšlienkovite prevracia v rukách stetoskop no pravda bola taká, že pozorne počúval všetko čo doktorka hovorila. Zdržal sa, aby mu na pery nevystúpil spokojný úsmev pod vplyvom jej predchádzajúcich slov pretože práve to bolo to čo chcel počuť. Jej vlastný názor na prvý pohľad celkom banálnu vec. On však vedel, že práve tieto banality zvyčajne v živote veľakrát rozhodujú a rád sa obklopoval ľuďmi, a v tomto prípade to platilo doslova, ktorí mali svoj vlastný názor a jasnozrivé videnie. To bolo presne čo vyžadoval. Aj preto si vybral Yuki, svoju asistentku. Nebola to len krásna žena s podmanivým úsmevom. Za jej pohľadom sa skrývala inteligencia, vkus aj vtip. Celková grácia. Nakoniec však predsa len dal najavo svoju spokojnosť s doktorkiným zmýšľaním a to takmer priateľským úsmevom, ktorý bolo možné vidieť na jeho perách naozaj len v celkom výnimočných prípadoch. Položil stetoskop na svoje miesto a prešiel k druhému, mohutnejšiemu stolíku, v rohu miestnosti naproti klavíru, aby si mohol do pohára naliať vodu. Bruškami prstov najskôr prešiel len veľmi zľahka po krehkom skle no nakoniec chytil hrdlo karafy pevne do ruky.* Čo sa týka zvádzania...* tajomne sa uškrnul nad výberom vlastných slov*...je to len môj vlastný spôsob skúšky. Takto zistím kam vás ako ženu môžem zaradiť.* lenivo pokrčil plecami a po chvíli pokračoval nalievajúc vodu do pohára z priezračného skla.* Či ste len obyčajná koketa alebo máte neobyčajný šarm.* usmial sa.* Poznáte z vašich dejín Kleopatru? Madam de Pompadur ... Jaderu?* odrazu sa mu pohľad zastrel zamyslením a akýmsi potemneným obdivom. Viac menej nečakal na doktorkinu odpoveď, ale sám pokračoval v rozvíjaní svojich úvah, ktoré akoby len mimovoľne nechal prúdiť do priestoru, akoby sa len nechtiac odpútali od jeho mysle a on ich vyslovil nahlas.* Ich osudy sú spojené s osudmi veľkých kráľov a vládcov no nepochybne to boli práve ony, ktoré tak majstrovsky dokázali ovládať svojich milencov pomocou ženského šarmu a dôvtipu. Králi majú len svoju obmedzenú moc pretože v rukách takýchto žien sú celkom bezmocní.* hľadiac do tmavej noci cez tabličky okenného skla prestal vnímať aj svoj odraz v tom nočnom zrkadle. Z hlasu mu rovnako ako z pohľadu kanul fascinovaný obdiv.* Stačí len malá narážka, len malá ukážka slasti z pohľadu na ich telá či úsmevu a všetko ostatné ostáva v úzadí. *odrazu sa nečakane otočil smerom k doktorke a zvedavo si ju obzrel.* Rovnako to so mnou dokáže aj moja manželka.* zobral zo stola dva poháriky s mahartajskou vodou a jeden z nich podal doktorke. Sám si priložil pohár k okraju pier no predtým než sa z neho napil ešte stihol doložiť s nevinným úsmevom.* Ako som už povedal chcel som len vedieť aké predpoklady by ste mohli mať vy.

*Zazdalo sa jej to alebo sa skutočne usmial? Bez štipky smiechu či istej nadradenosti a ľadovosti. Len tá myšlienka je prišla zvláštna, no nemala pocit, že by ju oči klamali. Pozorne ho sledovala a popri tom premýšľala o tom, či to bol úsmev spokojnosti. Prišlo jej to tak, no u neho si človek ničím nemohol byť istý. Jeho slová o zvádzaní jej v prvom momente tvár zamračili. Snažil sa ju skúšať? Či je koketa alebo má šarm? V duchu si odfrkla, keby len tušil aké pochybnosti o sebe mala posledné mesiace. O tom čo na plese urobila a čo nie. Nepripadala si síce ako koketa, no stále ju ten večer prenasledoval. Vždy tu bolo niečo čo jej to pripomenulo, dnes samotný princ, inokedy pieseň ktorú tam počula, vôňa alkoholu...a samotný Eliot. Nestihla ani otvoriť ústa, keď sa jej spýta či pozná dejiny zo Zeme a už pokračoval. Kleopatra...kto by tú nepoznal. No tie zvyšné dve jej nič nehovorili, o dejiny sa nijako zvlášť nezaujímala, v kompexe sa o Zemi neučilo nič. Všetko čo vedela bolo doplnkové čítanie, pre jej vlastnú zvedavosť, aj keď sa skôr týkalo iných Zemských vecí. * Nie nadarmo sa hovorí, že muž je síce hlava, no žena krk a otáča hlavu kam chce ona... * odvetila pokojne na jeho slová* v tom prípade vaša manželka musí byť veľmi šikovná a vy budete šťastný muž... * odvetila pozorne mu hladiac do očí. Zobrala si od neho vodu a kývla hlavou* ďakujem* prehovorila a nedalo jej nespýtať sa na to čo jej povedal* a čo ste zistili? * Na tvári sa jej nič nemenilo, len ten pokoj, ktorý si pri princovi už dávno natrénovala, lebo inak sa to nedalo, no v skutočnosti ju jeho názor zaujímal. Odpila si z pohára, položila ho na stôl a naznačila mu, nech si sadne na stoličku. Rozprávať sa môžu aj pri prehliadke*

* Pri slovách "šikovná" a "šťastný" sa mu na perách zjavil potuteľný úškrn, ktorý z neho na malý okamih urobil celkom príjemného spoločníka. Možno za to z veľkej miery mohol aj fakt, že zakaždým keď myslel na svoju manželku nedalo mu aby sa mu v mysli nevybavilo niekoľko najmilších spomienok, ktoré by sa nedali nazvať nijako inak než prekáraním. Odpil si ešte hlt z poloplneho pohara no nakoniec ho predsa len odložil na stol aby urobil doktorke radosť a teraz bez akycholvek ponosov posadil sa na stolicku. Inokedy sa to nezaobislo bez mracenia a prisnej formalnosti. Oprel sa o operadlo stolicky celkom uvolnene a lezerne si zalozil jednu ruku za hlavu. Vyzeral akoby len oddychoval a necakalo ho neprijemne vysetrenie, ktoré mu niekedy sposobovalo bolesti. Tento jeho postoj vsak nebol nacviceny ani nemal u doktorky vyvolat nijaky efekt zvodcu. Urobil si len prirodzene pohodlie a teraz sa aj tajnostkarsky usmieval.* Ze ma zaujíma dovod, ktorý vás nuti pýtať sa na to. Ste predsa inteligentna mlada žena, ktora opovrhuje lachtikarskymi muzmi a ich nazormi.* z tvare sa mu šelmovsky zaleskli biele zuby.* Alebo sa mylim a predsa len nie som taky nezazivny?* s poslednym slovom sa zvlastne pohral na jazyku tak, že vyznelo spola pobavene a spola prekáravo. Ešte mal v živej pamäti ako doktorka zhodnotila ich necakany bozk pocas vojny.*

*S drobný prístrojom v ruke prešla pred neho a so zamysleným úsmevom si ho prezrela. Chcel z nej dostať priznanie že ju to zaujíma? Nebol dôvod niečo také tajiť, hlavne ak to bola pravda. * z vašich slov usudzujem že ku koketám ste ma nepriradili* zdvihla pravý kútik pery vyššie, pričom stlačila drobné tlačidlo na prístroji. Ten sa roztvoril a ona vytiahla pár krúžkov s hrotmi. Zabodnutie hrotom nebolelo, bolo to len slabé pichnutie, no aj tak pre väčšinu osôb to nebol príjemný pohľad. * a prečo sa na to pýtam? Som predsa len obyčajný človek zo Zeme, zvedavý ako každý iný nech by som sa snažila akokoľvek* pokrčila pokojne plecami, no jeho ďalšia poznámka jednoducho nemohla zostať prepočutá. * ja som nepovedala že ste nezáživný ale že ten bozk bol nezáživný* potisla si k nemu drobnú fotelku a začala mu pripínať drobné, bledomodré krúžky do tela. Bolo ich spolu desať, jednotlivé časti sledovali rôzne funkcie tela a orgánov* osobne vás považujem za celkom zaujímavého muža, rozhodne sa pri vás nemám kedy nudiť, chvíľka nepozornosti a využijete to vo svoj prospech... * prehovorila úprimným hlasom, spustiac prístroj na polovičný výkon. Pomaly otáčala tlačidlom, stačilo už len počkať na výsledok*...ale na tých bozkoch by ste mali zapracovať* zachechtala sa. Na prístroji zablikalo červené svetielko a ona pozrela na záznam. Obočie sa jej zmraštilo * nemám dobré správy * vzdychla si pri pohľade na červenú čiaru. Zahryzla si do pery a úporne premýšľala. Dala doviezť jeden liek, podporujúci činnosť všetkých podstatných orgánov a svalov, ktoré zmierňovali svalovú horúčku, no ich zavádzanie bolo oveľa bolestivejšie* činnosť niektorých vašich orgánov sa spomalila, vy to síce ešte nevnímate, no za dva dni je to dosť viditeľný pokles aspoň pre prístroje. Onedlho to možno pocítite sám na zhoršenom dýchaní a to nemôžeme dovoliť. Dala som doviesť jedny lieky, výrazne celý úpadok tela spomalia, no prvá minúta je nesmierne bolestivá a ak ste si teraz pomysleli že to nič nie je, verte mi že je. Nepriala by som to ani nepriateľovi, množstvo statných mužov pri tom stráca vedomie, takže keď to bude s vami zlé, zastavte ma. * porozhliadal sa po izbe, vedela že to nebude dobré a bude sa pri tej bolesti hýbať. Nemala šancu ho udržať, nebola naivná aby si myslela že má šancu* prosím ľahnite si na posteľ* požiadala ho a vedela že treba ešte niečo, len vysloviť to bolo proti jej srsti, už len po tej ich debate, inak by jej to bolo jedno* a dajte si dole nohavice, jedno ide do stehna a druhé do ramena* objasnila no mala ešte pár slov na jazyku* keď to bude zlé, oslovíte ma menom, inak sa ani nepohnem, nech by ste mi aj nadávali a chceli aby som prestala. Ak mi poviete menom, bude to zlé a myslíte to vážne, dúfam že chápete ako to myslím... * zastavila sa po svojom dlhom vysvetľovaní*

* Skutočne si aspoň na chvíľu myslel, že by v tejto slovnej prestrelke dokázal zvíťaziť tak ľahko? Kútikom oka sa zahľadel na doktorkin profil práve v momente keď sa chystala priložiť mu na telo lekrásky prístroj a sám pre seba v duchu dokoncil: " Nie." Vlastne tak trochu očakaval, že doktorka bude bojovať a teraz ked sa nesklamal bavilo ho pozorovať ako si vobec nedáva servitku pred usta. Iní sa bali v jeho spolocnosti povedat mu cokolvek osobne no zdalo sa, že doktorke nerobí ani ten najmensi problem podpichnut ho. Snažil sa pokojne sedieť len čo na pokožke zacítil chladný kov a so zamyslenim pozoroval stenu pred sebou. Boal to velmi nudna stena. Zislo by sa jej par obrazov.* Takže som vlastne tak trochu postrach.* odvetil pobavene na doktorkinu poznamku o tom ako si v jeho pritomnosti musela davat pozor na to čo povie aby to nahodou nezneuzil proti nej. Samotne jeho slova vsak nevystihovali skutocnost a to obaja mohli vedieť. Nebol len tak trochu postrachom... MOzno nie pre nu, ale jeho povest v ociach ostatnych bola dost jednoznacna. * A to som uz v duchu tajne dufal, že toto by mohol byt z vasich ust konecne kompliment na moju osobu.* zmrastil crty tvare akoby bol naozaj pobureny aj ked kutiky ust vykrivene mierne dohora tento dojem dokonale zradzali v predzvesti smiechu. Dalsie doktorkine slova v nom vsak tenm smiech ucinne udusili. Za poslednych niekolko mesiacov zakusil taku fyzicku bolest o akej nikdy nepredpokladal, že by mohla postihnut telo zivej bytosti. Zachmuril sa no nepovedal nic ani napriek doktorkinym slovam. Dobre jej rozumel a bol si vedomy toho čo ma urobit ak by sa nedokazal ovladnut. Vstal zo stolicky a zamieril k posteli dosial osamelo stojacej rovnobezne s radmi okien na vychodnej strane komnaty. Myslienkami sa uz pripravoval na to čo malo prist riadiac sa mudrosťou, že aj fyzicka bolest sa da aspon ciastocne zmiernit silou ducha. Nebol vsak taky hlupy ani taky isty si svojimi kvalitami, aby dokazal tvrdit že chystanu proceduru zvladne ako neprijemne pichnutie osi. Takmer sa ironicky rozosmial chystajuc si lahnut na postel tak ako ho o to poziadala doktorka. Pri slove nohavice sa vsak zarazil a tmave obocie mu vyletelo dohora. Ironiu v jeho myslienkach opat nahradil zablesk pobavenia ked videl s akou rozpacitostou prisla tato ziadost.* Moj doktor moj pán.* uskrnul sa zasunuc si palce poza okraje nohavic. Koselu uz nemal takze vyzliect si nohavice mu nerobilo nijaky problem. Nebal sa, že by dostal doktorku do vacsich rozpakov nez v akych mozno práve bola. Nebol predsa odhaleny cekom. Mal dole len nohavice.
Lahol si na postel no po chvili sa predsa len nadvihol na laktoch a trochu pochybovacne zahladel na krehke doktorkino telo akoby ho odhadoval oproti svojmu.* Nechcem hovoriť do niečoho čo nie je v kompetencii mojho chapania..* prehovoril s blahosklonnym usmevom utahujuc si sam zo seba*...ale ak ta bolest naozaj bude taka zla a ja nepochybujem že bude...mozno by ste ma mali...* zahryzol si zubami do spodnej pery s akousi lenivostou akoby hladal to správne slovo*...jednoducho priviazat. Nie som v tejto dobe pri takej sile aku som maval, ale nemali by ste to podcenit. Predsa len by som vam nerad ublizil.* do poslednych slov sa mu uz vkradla triezva vaznost. Cakal ako sa doktorka rozhodne.*

*Či bol postrach? Bola by lož tvrdiť že nie. Mal svoju autoritu aj moc, vedel ako si s protivníkom poradiť, nemohla mu to uprieť. * Myslím že ste, minimálne pre tých s ktorými často nie ste v kontakte. Ľudia ktorí vás nepoznajú si nemôžu vytvoriť nijaký poriadny názor, pretože im nedovolíte priblížiť sa k vám, aj keď v samej podstate mi neprídete taký chladný, aj keď si to viditeľne o sebe myslíte* hovorila zreteľne a jasne, aj keď mu nemienila dať šancu prehovoriť skôr, než by nedokončila svoju myšlienku* myslím že tou vašou chladnou často až arogantnou tvárou dokážete udržať odstup aký chcete, no ak vás niekto zlomí, má vás v hrsti. Tak ako vaša žena, asistentka aj vaša chovankyňa. Keby ste boli naozaj taký ľadový, ťažko by ste ich tak strážili a mali priateľov ktorých máte, ako je ten kapitán...pán Scard ak sa nemýlim... * rozprávala ďalej, zatiaľ čo on kráčal k posteli. Bola tu už poriadne dlho a mala už prehľad o tom čo sa v paláci dialo, či sa mu to páčilo alebo nie* ak si niekoho obľúbite, chlad sa vytratí a myslím že vtedy ste celkom príjemný muž* keď už chcel ten kompliment, nech h teda má. V duchu sa zasmiala, no inak zostala rovnako pokojná, aj keď trochu neistá, len čo začal sťahovať nohavice. Bolo to trochu zvláštne, nebola si istá čím, možno tou ich konverzáciou, nevedno. Bola rada že to nijako nekomentuje, aspoň to takto pôjde ľahšie a bez zbytočných okolkov či červenších líc. Zobrala si do ruky obe kolieska, v ktorých boli iba niekoľko milimetrové ihličky s drobnou nádobkou. V nádobke bola tekutá látka, ktorá sa mala dostať do jeho tela. Na Alexinou výraze bolo dostatočne vidno, že ju neteší bolesť ktorú mu bude musieť spôsobiť, no jednoducho nemala na výber. * rozmýšľala som nad tým, ale nemám tu asi nič dosť pevné čo vás udrží, aj keď nie ste pri plnej sile* vzdychla si a pozrela do kufríka. * ibaže by ste tu mali nejaké želiezka... * trochu pobavene sa usmiala, samozrejme nenarážala na nijaké policajné putá, skôr na tie, ktoré slúžili iným činnostiam* ale myslím že toto postačí... * vytiahla dve nie moc hrubé látky, aspoň tak to vyzeralo, aj keď v skutočnosti to bolo pevnejšie. Nepochybovala o jeho sile, jeho postava jasne prezrádzala že ak sa poriadne zaprie, roztrhne aj toto, no vždy ju mohol zastaviť. * aj keď tie ihly vytiahnem, pár sekúnd bolesť pretrvá a až potom ustúpi, aj keď stále to bude bolesť* upozornila ho ešte, no potom vyliezla na posteľ k nemu a opatrne mu priviazala ruky k zadnému rámu postele. Potom znovu zliezla a obišla posteľ, pripevniac jedno koliesko na rameno a druhé na stehno. Snažila sa, naozaj sa snažila vyhýbať zbytočným dotykom, no ak povedal, bola jeho doktorka. * ak vám budem ťažká alebo niečo, tak mi povedzte... * vyšlo z nej ešte, keď znovu vyliezla na posteľ a kolená si oprela o jeden jeho bok, aby ho ako tak pridržala, keby sa mal zmietať. * tak začneme, myslite na moje slová... * už sa len natiahla a stlačila dva červené gombíčky, spúšťače látok v nádobkách. Tekutina pomaly začala prúdiť do jeho tela... *

* Ak by mal povedať pravdu...naozaj to nečakal. Ta mlada doktorka ho predsa len prekukla čo sa týkalo vztahov k jeho rodine a priatelom. Stale tu vsak bolo niečo čo celkom nechapala no on jej to ani nemohol zazlievat. Nepoznala predsa detstvo preziarene Odysovou nenavistou a mocibaznosťou. Jeho chlad nebol nijako predstierany. Naozaj ho citil. Velmi dlhe roky okrem neho takmer nic ine nepoznal. Uz ako dieta sa naucil rozlisovat medzi tym co mu bud ev zivote uzitocne a co celkom nanic. To uzitočne hladal, to nepotrebne si nevsimal, prípadne len vyuzil ako sa najviac dalo. Nemohol by to urbit ak by v jeho srdci nebol apson osten ladu. Osten, ktorý sa ale postupom jeho mladosti zacal predsa len formovat a miestami nastrbil natolko že do jeho srdca preniklo aj svetlo. A to svetlo zacalo lad nahlodvat tak že si ladovu masku ponechal uz len pre tych na ktorých mu nezalezalo a chcel ich len prinutit k poslusnosti, ktoru si dobry vladca musel vydobit aj udržat. Nepovedal uz nic len sa este stihol natiahnut k poskladanej pevnej latke, ktoru si vlozil do ust. Vyuzival ju uz aj predtym. Niekedy bolesti boli take velke že by si mohol pri krcoch zahryznut do jazyka a teraz mu to pravdepodobne hrozilo dvojnasobne. Pohladom dal doktorke najavo že je pripraveny a rukami zovrel povraz, ktorý ho mal aspon ciastocne udržat bez pohybu. Zavrel oci a spociatku až na male bodnutie ihiel necitil nic. No bolo predcasne tesit sa z bezbolestnosti ked dalsiu sekundu mu uz do zil prudili nefalsovane nicim neriedane muky. Nedalo sa to opísať. Nic take by nedokazalo spsobit ani zdlahave a premyslene mucie, pri ktorm cloveku najskor vytrhaju vsetky nechty na rukach aj nohach, vypichnu oci, rozdrvia kolena a nakoniec zacnu cele telo menit na beztvaru kasovitu hmotu. Presne tak sa citil. Ako hmota z pevnych kosti, ktore sa odrazu zacali skladat jedna na druhu akoby boli z gumy. Vykriky bolesti tlmila latka v jeho ustach no crty tvare a trhane prudke pohyby ruk a noh hovorili dost jasne sami za seba. Nebol schopny mysliet. Neuvedomoval co robi. Ci sa hybe. Ci je este stale pri vedomi. Nedokazal vnimat nic ine len ohen a lad ktorý mu pílil telo na kusky a ntil jeho disial celistve casti prizerat sa tomu. Mozno pretrhol latku, ktoru mal spuane ruky, mozno pastou udrel do steny, mozno kopol nohou v krci tak silno az odohodil doktork na bok postele...nevedel...cierna tma sa mu zacala tahat pred oci. Zacitil v ustach kovovu prichut krvi. Musel si zahryznut do jazyka. Krv sa stale valila. Kedy si vytiahol satku z ust? Uz tu vsak nebolo nic len prazdnota. Dokonca ani netusil ci volal doktroku po mene. Alex. Bolest konecne ustala v hlbokom bezvedomi, ktore chranilo jeho mysle pred sialenstvom z dalsich muk.*

*Doktorkou sa stala z jasného dôvodu, skutočne chcela pomáhať. Prísahu ktorú skladala myslela vážne, nedokázala by niekoho nechať trpieť, ak by mala šancu zmeniť to. Ani počas vojny, keď sa postavili dvaja princovia proti sebe nezobrala do Yagamiho stanu aj Viktora preto, lebo to bol Melianin snúbenec. Nedokázala by ho tam nechať ležať aj keby to bol neznámi muž, výčitky by jej nikdy nedali pokoj. Počas práce lekárky jej umierali pred očami ľudia, patrilo to k jej práci, no vždy sa snažila urobiť čo sa dalo.
Ten pocit keď kľačala na posteli a sama spôsobovala niekomu bolesť jej zvieral vnútro, aj keď vedela, že mu to pomôže. Zmeny tváre, ako sa princovým telom pomaly rozbiehala pulzujúca bolesť jej sťahovali žalúdok. Nemohla ani len tušiť aké strašne muky musel prežívať. Princova tvár ale hovorila za všetko. Netrvalo ani dlho a začula trhanie látky, ktorá mu mala držať ruky. Koža na zápästí bola vydratá, no v tej chvíli nad tým nerozmýšľala. Vedela že to príde a preto nepocítila nijaké výčitky, len čo zacítila zásah. Takmer spadla z postele, pričom si udrela zápästie ruky, no ignorovala aj to. Princ v bolestiach vypľul aj látku z úst, krv mu tiekla cez kútiky pier no ona čakala len na jedno. Vlastne rozhodla sa ho tej bolesti zbaviť skôr než vyslovil jej meno. Látka aj tak pôsobila ešte pár sekúnd po zastavení a ona sa už na to nemohla pozerať. Začula svoje meno, no to už zastavila priechod medzi ihlou a nádobkou. Možno by pocítila ďalší úder, ako sa cez neho naťahovala k ruke a stehne, no jeho telo už ležalo ochabnuto na posteli, nevnímajúc už nijaké muky. Krátku chvíľu zostala len mĺkvo sedieť, potom sa nahla nad princa a skontrolovala či dýcha. Opatrne zliezla z postele, zdvihla zo zeme vankúš a položila mu ho pod hlavu. Zložila mu z tela dva krúžky z ihlami, cítiac aký je neprirodzene ľadový. Teraz ale doslovne. Prikryla ho hrubou prikrývkou a na nočný stolík položila čistú vodu. Ako prvú si obviazala svoju ruku, nijako sa jej obzvlášť nevenovala, na to mala času dosť. Namiesto toho vyliezla späť na posteľ, aby kým sa princ znovu precitne, ošetrila vyšúchanú kožu na rukách. Niekde už boli aj čiastočky krvi, no nebolo to zlé. Vlastne to pre neho nebolo oproti tomu čo zažil nič. Keď bola hotová, potiahla prikrývku až po jeho krk a opatrne sa ho snažila prebrať k vedomiu. * Pán Yagami? * oslovila ho a jemne ním zatriasla. Vlhkou handričkou mu prešla po spotenom čele, odhrnúc premene čiernych, teraz už rozlietaných vlasov nabok. * počujete ma? * ozvala sa znovu, tentoraz už hlasnejšie*

* Upadnuc do bezvedomia celkom stratil pojem o case aj o priestore. Bolo to akoby sa jeho mysel oddelila od bolestou skusaneho tela a snazila sa najst miesto kde by mohla zit bez nej. To miesto bolo tmave, tmavsie nez vesmir bez jedinej hviezdy ako samotna cierna diera kde vsetko stracalo svoj prirodzeny beh a sled udalosti. Bol uvazeneni no napodiv vnimal svoje vazenie ako raj. Samota mu nerobila nijaky problem. Teraz to nebolo podstatne. Ako dlho vsak bude mat zalarnik kluc? Ako dlho bude posobit sila ciernej diery? Kde ma svoj koniec? Lebo vsetko co ma svoj zaciatok musi mat aj svoj koniec. Apon tak by to bolo prirodzene.
Odrazu citil že zostupuje hlbsie v spirale zmateneho vedomia, ale v tej hlbke nebola len dalsia tma, len dalsia prazdnota... bol tam starostlivy hlas, ktory sa mu prihovaral z obrovskej dialky a volal ho k sebe. Nie. Nemohol si somenut komu patri a predsa ho poznal. Ako hlas zvonceka, ktory naliehavo zvolava duse zivych k sebe, dava im nadej a je cestou veducou napsat k svetlu. Zachytil sa jeho poslednych tonom pretoze len tak ho pocul. Ako ton, nie slova.
Ked ztazka otvoril oci neuvedomoval si kde je ani ako sa tam dosal. Dokonca ani prezita bolest sa mu nijako nepripomenula kym neprehltol sucho v ustach. Nestratilo sa. Len nadobudlo zvlastnu kovovu prichut. Prichut krvi. Odrazu celkom stuhol a obrazy ako z druheho sveta zacali sa mu rychlo vybavovat pred ocami v nanovo sytych farbach. Zlakol sa. Rozpamatal sa.* Alex... ste...* preglgol akoby sa opat potreboval zbavit sucha* ... ste... neublizil som vam?* v ociach mu nebolo mozne rozoznat poryvy citu ale jasne sa odzrkadlovali v jeho hlase. V tej chvili nebol panovnik. Nebol clovek trpaici bolestou lebo v tej chvili ziadnu necitil zvlastne otupeny aj ked mu isto pulzovala zilami ako hmatatelna krv. Bal sa ze doktorke ublizil. To bola jeho prvy myslienka.*

*Trvalo to dlho. Čím dlhšie jeho oči zostávali zavreté, tým viac sa obávala. Malo mu to pomôcť, no nebol to liek pre hocikoho. Deti, krehké ženy, nebodaj tehotné a vychudnutý chorľavý muži sa ho nesmeli ani dotknúť. Ten liek síce pomáhal, no dokázal aj zabíjať. Hociktoré telo nedokázalo zniesť takú bolesť a ona sa obávala či princa neodhadla zle. Nemyslela na to že má pred sebou panovníka, v otázkach života či smrti si bol každý rovný a pre ňu bol život ako život. Úľava ktorú pocítila, len čo sa viečka pohli, aj keď veľmi pomaly a unavene, sa nedala popísať. Prestala rozprávať a prihovárať sa mu, len mlčky čakala kým sa dostane do plného vedomia. No prekvapil ju. Skutočne ju prekvapil. Nečakala, že by bola prvá osoba, ktorá by ho v takomto stave trápila. Možno keby to bola iná situácia, znovu by ho podpichla, či sa o ňu vari bojí, no tentoraz nie. Nebolo jej do smiechu a nedokázala by byť tak ľadová. Možno prvý raz prejavil tu ľudskú časť jeho srdca, nielen preto, že ju oslovil menom, ale pre to čo sa jej pýtal* Pokojne... * slabo sa usmiala a položila mu ruku na plece, aby mu zabránila v prípadnom pokuse posadiť sa. Dnes už žiadne prechádzky či hranie na klavíry nepripadalo v úvahu* nemusíte sa obávať, som živá a zdravá... * dodala upokojujúco, zamávajúc obviazaným zápästím* len som trošku nešikovná a neviem padať, prípadne sa váš nočný stolík nechcel uhnúť* snažila sa to aspoň trošku odľahčiť, nechcela aby mal výčitky, aj beztak to zvládol lepšie než očakávala. Nejaká rana na zápästí sa vylieči rýchlo, no on si tieto pocity bolesti zopakuje najbližší týždeň každý večer* a vám je už lepšie? * nepýtala sa ako sa cíti, jeho výraz a hlas hovorili za všetko. Pozrela na hodinky, musela ho oboznámiť s ešte pár faktami* za nejakých desať minút vám pichnem injekciu, nebudete ju ani cítiť, je to len podporný účinok pre to čo ste práve absolvovali, následne vám ju prídem pichnúť každých šesť hodín. No a zajtra o takomto čase to budete musieť absolvovať znovu, rovnako ako po celý nasledovný týždeň, aj keď bolesť by pomaly mala ustúpiť. * stíchla a pozorne si ho premerala, snažiac sa odhadnúť čo si myslí*

* Po tom čo v ten večer prežil mu už vobec nezáležalo na tom či do neho doktorka napicha este dalsich patdesiat ihiel, ktore ho budu alebo nebudu bolieť. Zvlastne utupeny vnimal len ulavu, ktora mu zaplavila napatu mysel po tom ako sa dozvedel, že pri zachvate nikomu neublizil. Pokusil sa zdvihnut ruku a zatrieť si z kutika ust novu krv, ale nedokazal pohut ani prstami. Kamen unavy ho privalil tak ako nikdy predtym. Vlastne vsetko čo dovtedy prezil bolo v porovnani s tymto vecerom nic. A teraz sa zdalo že take vecery bude zazivat pomerne casto. Mozno by sa bol aj ironicky pusmial, ale kutiky ust rovnako ako ruka ho vobec nechceli posluchat. Preto len mierne kyvol hlavou naznak toho že rozumel a ostal lezat so zavretymi ocami premyslajuc o ...vsetky myslienky sa kamsi rozutekali tak, že nemohol poriadne nadviazat ani na jednu z nich.*

*Neprekvapilo ju, keď neodpovedal. Po tom čo práve zažil nebude istú dobu asi veľa hovoriť, preto mu už nekládla nijaké otázky. Musel si oddýchnuť, no zároveň musel ešte desať minút počkať, kým mu nedá injekciu* Musím sa ísť prezliecť, za desať minút prídem a dám vám tu injekciu, skúste nezaspať zatiaľ dobre? * prihovorila sa mu, aj keď neočakávala nijakú reakciu* ak budete chcieť tak vám dám potom aj piť* dodala neisto. Ťažko sa predvídali stavy po takomto zážitku. Aj keď jej už v ten deň raz povedal, že nie je malé dieťa, aj tak zobrala vreckovku a utrela čerstvú krv z kútika pier. * za chvíľu som späť* povedala ešte raz, odložila vreckovku na stôl a vyrazila do svojej izby. Nemala tušenia kam s Eliotom idú a o to ťažšie sa jej vyberalo niečo na oblečenie. Idú na motorke, čo značilo že elegantné oblečenie asi nie. Aj keď už bol večer, nezdalo sa byť moc zima, takže zobrala to čo ju napadlo ako prvé. Navliekla si na seba tričko a jednu z mála sukní, ktorá jej neliezla na nervy. Potom narýchlo nahádzala veci to tašky, prečesala vlasy a už jej nebolo. Keby ju niekto vidí, tak si pomyslí že si niečo zabudla, pretože znovu letela do princovej izby* už som späť, dúfam že nespíte* ozvala sa do ticha miestnosti. Prešla ku kufríku a vybrala jednu z injekcií, ktorú mal dostať každých šesť hodín

* Za ten čas čo ostal v izbe celkom sám snažil sa riadiť doktorkinmi pokynmi. Spočiatku si myslel, že nezaspať bude pre neho celkom lahke. Nemal ani najmensiu chut na spanok. Avsak akonahle sa na izbe privreli dvere bolo to ako lusknutie prstami po ktorom mal upadnut do bezsenneho sna alebo hypnozy. Snazil sa nezaspat a tak si pripominal bolest ktoru uz prezil pretoze to bol najucinnejsi liek. Aspon tak si myslel. Udržalo ho to pri vedomi az dovtedy kym zaplava doktorkinych tmavych vlasov opat nezaviala pred jeho ocami ako hodvabny prápor hadzuci matne odlesky od tlmeneho svetla prenikajuceho miestnost z kozubu. * Chystate ...s-sa niekam?* zadrkotal zubami stisnuc ich takmer okamzite az mu navrela celust. Nezansal ked mu drkotali zuby. Branilo to slusnej konverzacii. Pohladom nechtiac ocenil ako to doktorke pristalo. Nie ako tym ženam z modnych stranok casopisov. Nevyzerala ako typicka modelka ale nedala sa jej upriet prave ta krasa ktora ho na zenach najviac fascinovala. Prirodzenost. *