Ošetrovňa na okraji bojiska

/ha ha ha tak to by bola haluz -smi- ale kedze ubehli tri mesiace a brusko este nie je vidiet, tak s Markom to nemoze byt bo ten bol davno -smi- ale zaujimavy napad /

/tri mesiace to nie je take zle ja mam tehotnu spolužiačku a prevalilo sa to neskôr ako o tri mesiace ver mi že to nebolo vidno jo to by bola haluška musim nakecať Mika nech ťa ukeca /

//4 Eliot//

*rychlo mu poda veci na zastavenie krvacania* nie, ja nie som doktorka.. ale veterinarka... tak staci len dufat, ze ludia a mimozemstania su podobne stavane ako zvierata... *pokusi sa o uskrn, aj ked to tak moc nevyzera* snad nikomu neublizim... *povie po chvili...*

/ha ha ha tak to by bolo silne cafe to ani nevem co by som robila to zly napad /

Nebojte sa budem na vás dávať pozor za pochodu sa najlepšie učí.*hovoril jej. Kývol na sestričku* Zašite to prosím* prikáže jej a odvedie si ženu na bok. Podá jej ruku* Som Eliot Rower*predstaví sa usmeje sa na ňu.* Som vám veľmi vďačný, že ste zachránila toho muža. Bez vás by pravdepodobne umrel....

*poda mu ruku a opetuje usmev* Suzanne Arkierre... a s tym muzom... ja... snazila som sa pomoct... podobne, ako vy.... alebo ty? nemyslis si, ze je to hrozne, toto niecenie sa navzajom?? vojna celkovo.... tak ci tak, ak niekto vyhrá, bude mat take skodi, ze si vitazstvo poriadne neuzije, nemyslis??? *pokruti hlavou* to nei je normalne... *povzdychne si*

LUCIUS


*Mimovolne zviera skalpet v dlani a len nenapadne poskuluje po mladej zene, ktoru prave dooperoval, kedze mu prislo, ze nebola ranena v boji Ako keby ju doma niekto zmlatil...trhliny po uderoch kladivom na maso..a nie po laserovych zbraniach. Volnou rukou si pohladza strnisko na brade, ked sa ich pohlady stretnu. jedinou reakciou, ktorou je usmev ukonci tento kontakt a pozrie svojim smerom. Paouzity skalpel supne do dezinfekcnej tekutiny, nasledne strhne pouzite rukavice a este za ich pomoci pozbiera zakrvavenu vatu zo zeme.Som zvedavy dokedy vydrzia zasoby krvi..Darcovia su izolovani..je mi neprijemne im kazat sa vratit..ale krvi pomaly uz niet... Pohladom zas ujde k tej mladej zene. Budeme musiet odoberat krv tym, ktorych sme ako tak pozliepali..inak to nevidim...Pokrci mierne krivy nos a zelenymi ocami skontroluje lehatko, ci uz vsetko spratal.* Dalsi raneny!* Zvola nahlas, aby ho niekto isto zacul. A aj keby nie..nevadi, moze si odbehnut na kavu.*

ALTHEA

*Čakala tu už skoro hodinu a trpezlivosť sa v nej vytrácala ako drevený koráb, ktorý práve vyplával z prístavu - pomaly, ale iste odchádzala. Nie, že by jej zranenie bolo fatálne, nie, že by bolelo až natoľko, že by to nedokázala vydržať, ale chcela čo najskôr odísť z bojiska. Vojna sa skončila. Bola to remíza. Boj z koho jednoducho dopadol tak isto pre obe strany. Nebol to však jej boj, vlastne, stavala sa k tomu apaticky, či vyhrá Yagami, alebo de Cruer. Všetci to pre ňu boli muži, ktorí bažili po moci viac než po čomkoľvek inom. A preto boli ochotní za ňu padnúť a ešte bez menšieho studu nechali za ich záujmy padnúť nevinných vojakov, medzi ktoré patrila aj ona. Mala v pláne, že po tomto boji sa už viac nevráti do služby. Prestane byť plukovníčkou a stane sa normálnou ženou, ktorá nie je viazaná nejakou "povinnosťou pre vlasť". Tak či tak to bolo rozhodnutie jej otca, že bude tým, čím je dnes. Možno teraz bude schopná uskutočniť svoje sny, ktoré mala už od útleho detstva... Z myšlienok ju vydralo zvolanie, ktoré prichádzalo zo stanu. Konečne bola na rade, keďže musela pustiť asi 7 ťažko zranených pacientov, ktorí nemohli čakať tak ako ona - s ranou, ktorá sa tiahla cez celý pravý bok. Okrem nej tu už nebol nikto. Všetci sa rozpŕchli do ostatných stanov. Odhrnula tmavozelenú látku, ktorá delila vonkajšok od interiéru ošetrovne a vstúpila, držiac si ľavou rukou ranu.*

*Poslednymi tahmi zotrrel ako take drobne necistoty z lehatka.*vyborne vyborne...*ked si zacal oprasovat mohutne muzne ruky a uz mal pocit ze vdychuje vonu kavy, takej klasdickej pozemskej, jeho ideu pretrhla mlada zena, vchadzajuca dnu.*Vitajte...pani..plukovnicka?*Zaskuli ako maximalne dovidi a pokusi si spravne tipnut.* Som Lucius Morthe a budem vas dnesny..lekar chirurg...podla potreby..*Otrci k nej pravicu, no ked zazrie nejake spinky, este ju spak ruky utrie o plast a az potom ju k nej vystrie.*s cim vam pomozem? Vidim, ze krvacate, no kedze stojite na nohach..asi nie take vazne...*Pokusi sa o vludny usmev, pri ktorom mu vyskocia usmevne mimicke vrasky a par prudov vlasov mu prekryje oci.*

*Chvíľku tam stála a pozorovala muža, ktorý bol pravdepodobne lekár, čo privolal ďalšieho pacienta. S akýmsi perfekcionizmom očisťoval lehátko slúžiace ako provizórny vyšetrovací stôl. Kto by to povedal, že v roku 4015 bude takto vyspelá civilizácia potrebovať niečo podobné. Niekto by až očakával, že rôzne odtrhnuté údy, hlboké rany podobné ťažké zranenia bude možné jednoducho nahradiť do niekoľkých hodín. Realita bola však krutá. Pri pohľade na doktora sa jej na perách objaví nepatrný úsmev.* Althea Lacroix. Uhádli ste, pán Morthe. *Až teraz sa jej úsmev rozšíril, snažiac sa mu ho opätovať, a pravicu natiahla do už známeho gesta slušnosti pri zoznámení. Pevne zovrela tú jeho, aj napriek tomu, že bola značne vyčerpaná, no nie viac ako on sám, aby nenaznačila nadradenosť. Väčšinu dnešného boja síce presedela len pri mapách, ale dostala sa aj do priameho kontaktu s nepriateľom a od neho obdržala takýto milučký darček.* Práve preto som tu posledná a čakám niečo cez hodinu. *Pery sa jej vykrivili do trpkého úškrnu, ktorý však trval krátko. Sňala si krátky vojenský kabátec - uniformu, ktorá mala na sebe typické znaky plukovníka. Zavesila ho na vešiak, čo stál opodiaľ. Bolo tu pomerne chladno. Cítila to na svojich obnažených ramenách, keďže pod hrubou látkou uniformy, ktorá ju chránila pred chladom, mala len tmavé tričko na ramienkach. Opatrne odtiahla ľavú ruku, aby tak odhalila ranu spoločne s prerezanou látkou. V podobnom stave bola aj uniforma, na tom istom mieste. Divila sa, ako ľahko čepeľ meča prekĺzol až k jej telu a zanechal jej toto. Tlmene sykla. Bolelo to. Alebo skôr štípalo.* Myslím, že to stačí len vydezinfikovať a zašiť. *Povedala a natiahla sa po snehovobielych servítkach, čo boli na stole, aby si tak utrela dlaň ľavej ruky od karmínovej tekutiny, ktorá za ten čas začala pomaly zaschínať. Uprela zrak na svojho "lekára-chirurga" a čakala na jeho diagnózu.*

LUCIUS


*Uz zo zvyku si ruku po odtiahnuti utrel do plasta, dufajuc, ze to nepochopi zle. Skromnym pohladom jej nacuval a sledoval tuto silnu zenu ako sa pred nim vyzlieka. Uz to berie ako pracu, uz si zvykol, ze mal pod rukami mnoho nahych tiel..ba ked sa zamyslel, v tomto boji mal pod rukami hlavne nahe zenske tela, no jej postava mu prisla vyrazne sumerna, priam dokonala a predsalen mocna, po celu tu dobu co k nemu pristupovala, sa snazil najst nieco zranitelne, nieco detsky zenske, no okrem rozsiahlej rany nic ine nezazrel, co by mohol pripisat ku slovu krehkost.* Hodinu? Uha..no tak podme na to..*Pozdvihol prekvapene obocie a subezne si vyhrunul rukave na plasti, cim odhalil priam dokonalu jazvu vlastnorucne zasitu na pravom predlakti.* Tsc..to nie je pekna rana...hnis sa vam zacina tvorit..sucha epiderma je zapalena a krv vam este stale tecie...mali ste sa predrad dnu..vyzera to na hlbsie zranenie..*Lavou rukou jej jemne chytil brucho, pricom ucitil pevne svaly, co ho mierne prekvapilo a pravou jej presiel bruskami op nezranenej kozi v okoli rany.* Dezinfekcia...hlbsieho charakteru...zasivanie...zmakneme to hned..*venoval jej dlhsi pohlad spojeny s usmevom a mierne zaskocene odtiahol lavu ruku, ktoru zabudol na jej bruchu.*Lahnite si prosim..ranou ku mne...Tielko nevyzliekajte..budem ho rezat sam...*stroho zhodnotil a podisiel k provizornemu stoliku nadavajuc nad jeho vybavou.*

ALTHEA

*Netušila, že takéto priam neškodné škrabnutie môže byť také vážne. Bolesť bola celkom obstojná, preto si nemyslela, že by to mohol byť dôvod pre to, aby urobila nejaký rozruch a vtrhla doktorovi do stanu.* Nemám vo zvyku dramatizovať. *Povedala jednoducho, aby mu objasnila, že to nepovažovala za fatálne zranenie. Všimla si jeho memento na ranu. Nevyzeralo to práve najpríjemnejšie a bolo vidno, že pôsobí akosi nemotorne a neohrabane. Pravdepodobne si ju zašíval sám a to ľavou rukou, keďže pamiatka bola na jeho pravom predlaktí. Každý má nejaké tiene z minulosti. A tento človek ich mal pravdepodobne dosť veľa. Výzorom nevyzeral na doktora. Pripomínal jej skôr šľachtica s dlhou rodovou líniou až ku kráľovskej rodine. Tmavé vlasy, zelené oči, široké ramená a pevné, svalnaté ruky. O lekároch mala určite inú mienku. Celý čas len mlčky počúvala, no akonáhle sa dotkol jej brucha teplou dlaňou a jemnými bruškami prstov prišiel cez citlivú pokožku okolo jej čerstvej rany, vyvolalo to v nej nejaký zvláštny pocit. Zmes emócií, v ktorých figuroval hlavne strach, no ešte aj niečo, čo sama nevedela vysvetliť. Mala strach z ihiel - už od útleho detstva. Priečila sa akéhokoľvek kontaktu s týmto takmer neškodným kúskom železa, ktorý často pomáhal civilizáciám v mnohých situáciách, či sa to týkalo očkovania, alebo práve zašívania vážnych zranení. No aj napriek tomu len predstava, že si bude musieť dať ranu zašiť v nej vyvolalo priam paniku, ktorú navonok zahaľovala ľahostajnosťou, aj napriek tomu, že vo vnútri zúfalo kričala. Po chvíli si uvedomila, že teplo sálajúce z jeho dlane cíti na bruchu pomerne dlho. Až vtedy si uvedomila, že doktor na ňu upiera zelenkasté oči, ktoré na ňu pôsobili upokojujúco. Priam nadobúdala istotu, že sa môže zveriť do rúk tohto muža. Chtiac-nechtiac si musela ľahnúť na lehátko, aj sa jej v hrudi zovieralo srdce na malú guličku, akoby ho niekto držal v dlaniach a postupne zmenšoval do malej guličky ako papier.* Doktor Morthe... Máte aj... nejaké... anestetiká? Lokálne... *Prehovorila úzkostlivým hlasom, ktorý jej zrazu uviazol v hrdle. Všetkými silami sa snažila nepozrieť na doktora. Svoju fóbiu nemohla nijako zastrieť. Na to bola príliš slabá, unavená a doničená.*

LUCIUS


*Pokojne si cupne ku stoliku hladajuc potrebne chemikalie, nastroje elekrtoniku a v duchu zufal, ze niet nad jeho domacu chirurgiu. Mimovolne zapraska hankami, zvrasti obocie, ked zacuje jej pripomienku k rane a opat sa k nej vystrie.* Nejde o emocie...ide o to , ze ten vas bodak, bol napusteny snad aj jedom, preto to nebezpecie, ale vyzera to, ze tato chaba pobehujuca nemocnica ma na to protiliek.* Opatrne gestikuloval rukami, ked jej to vysvetloval, len aby ju nerozrusil viac. Sledoval ju pozorne a nebolo tazke nevsimnut si, ze nie je vo svojej kozi a hlavne ze je vnimava. Jej pohlady pochopil snad spravne a neutralne precedil medzi zubami.* Ta jazva na ruke..je moja prva..z 15 rokov...ked som zacinal...nebojte uz sijem lepsie..*Nenutene si zlozil ruky za chrbat a sledoval ju i nadalej. Nedalo vela prace vycitit, ze sa niecoho desi a isto to nebola postbojova treuma, kedze mu to k nej neslo. Z oci jej srsi nieco silnejsie ako z obycajnych ludi, do ktorych vrazate na ulici, ci na bojisku. Ma silny pohlad, ciste zrenicky, bez takej neurcitej hmly, ktora naznacuje priamociarost a realizmus. Mimovolne zuzil viecka a prehovoril.* Mam, mozem vam to miesto uspat..len je potrebne, aby som vedel ci ste v poriadku..*Naslednym usmevom, uprimnym pohladom a prijemnym dotykom svojej dlane na jej uzimene rameno chcel docielit, aspon maly klud v jej dusicke. Desi sa lekarov? Bielej? Ma snad fobiu z operacii? Ihly? Hm...silny ludia maju svoje prirodzene muchy... Vludny usmev sa o kusok rozsiri, ved i on ma svoje male muchy, take muchy na ktorych sa cele dni podkyna, tie muchy, ktore ho dostali az sem.*

ALTHEA

*Jedom? To znamená, že... umrie? Nebála sa smrti, to nie, keďže ho riskovala dnes už zopárkrát, ale netušila, že jej život sa skončí teraz. Akoby naschával, pretože chcela odísť od armády a žiť si svoj pokľudný predmestský život, mať deti, rodinu... A kvôli jednému úskoku nepriateľa teraz bude musieť trpieť? Umierať? Nie, to nedovolí. Aj keby po to antidotum mala ísť až na Telarion, dotackala by sa tam za každých okolností. Chcela totižto umrieť dôstojne - a to buď na bojisku, priamo čepeľou nepriateľa, ktorá by bola prebodnutá cez celé jej telo, alebo kvôli starobe, obklopená svojou rodinou. Nie na následky nejakého jedu, ktorý jej zaručí dlhú, bolestivú a mučivú smrť. Upriamila svoje sýto modré oči na doktora, ktorý stál opodiaľ a díval sa na ňu. Jeho pohľad ju akosi upokojoval, sťa by rajská hudba, ktorá sa lynula do jej uší a hladkala jej dušu, jemne, opatrne, ako zranené zviera. Mal ozajstnú charizmu a bol sympatický. Možno to bol dôvod, prečo sa cítila komfortnejšie, keď na ňu prehovoril a položil jej ruku na plece. Úsmev bol ešte väčším protijedom proti strachu, ktorý sa rodil v jej vnútri. Aj napriek tomu, že bola jeho jazva nemotorná, cítila sa v jeho rukách bezpečne. Mohla mu veriť. Inak by tu nebol.* Som... v poriadku. *Mierne prikývla a venovala mu neistý úsmev, ktorý možno hovoril aj opak jej vnútorného rozpoloženia.* V kľude pokračujte. *Nenávidela svoju nemohúcnosť v tomto smere. Mala strach z patetických vecí, maličkostí, ale ani bojový tank mieriaci na ňu by ju nevydesil toľko, ako ihla.*

LUCIUS


*A to som si myslel ze modre oci maju len novorodenci.. Pokruti pokojne hlavou.* tento jed..ma na starosti asi nicenie tkaniva..lebo este ste na zivu..*Zhodnoti upokojivu vec, i ked si uvedomi, ze to upokojivo vobec nepovedal.* To znamena ze prezijete, len vam musim sikovno prebrat tkaniva, aby vam neodumreli..*Pokojne sa usmeje, dufajuc, ze to upriamil dobrym smerom. Sikovne sa zohne, vytahujuc noznice, skalpel ampulky s nazvami v inom jazyku a popri tom sa usmieva, i ked jeho mysel uz planuje ako a co pouzit.* Takze...teraz vam prestrihnem tielko..*Oznamil jej pokojnym pohladom, ba sa i zameral na jej neisto sa usmievajuce sa kutiky ust, posobi nahle tak krehko, tak dokonale zensky. Jednou rukkou si zachyti tielko pod jej pazuchou a druhou sikovne roztrihne tielko, pozorujuc, ze par kusov latky sa uz pocas rezu dostalo do rany. zatska a zvrasti obocie, no ked jej prestrihne odev a ten sa zvlni na obe strany, cim mu poodhali jej pevne brucho, stihli pas a spodne pradlo, ktore len nepatrne chani jej bujne prsia. Ah jaj...kde mam tu pinzetu..V momente zazenie fantazijne predstavy a uz s pinzetou v ruke sikovne patra po pouzitelnom kusku, ktory vytrca.*Toto nezaboli..akurat mozno ako stipanie po prhlave..malickost..*Uz sa naucil, ze ked ludom naznacite ze bolest je o nicom, sami zacnu hrat hrdinou a tvaria sa, ze bolest zvladaju, co je uspech a podpora pri operqacii. Hoc slecna vyzera odvazne, uz je to jeho zvyk rozpravat takto. Ked konecne najde v tej hnisajucej rane tu latku, oppatrne ju nahmata pinzetovymi nozicckami, objime a jednym trhom vytiahne.* Vyborne vyborne..prvy uspech za nami..Takze slecna..podme sa zhovarat..operacia vam lahsie ujde....Citate knihy? Malujete?* Jeho druha taktika, odvadzanie sustredenia pacienta na ine temy, a on moze kludne chystat a operovat.*

ALTHEA

*Vydýchla si, keď jej povedal, že prežije. A aj keby nie, to by ju tak netrápilo, ako fakt, že za chvíľu sa do nej zabodne niekoľkocentimetrová ihla. Už len pomyslenie na túto situáciu bolo pre ňu horšie ako predstava svojej smrti. I keď bol pri nej doktor Morthe, ktorý pôsobil harmonicky a profesionálne, aj uprostred provizórneho medického stanu na okraji bojiska, mala strach. Síce menší, než pred pár minútami, ale stále tu bol a zožieral ju zvnútra. Snažila sa nevnímať okolie, aby sa tak odpútala od hrôzostrašných myšlienok, čo jej vírili v hlave nekonečnom tanci, no aj napriek tomu cítila a počula, ako jej prestrihol tričko obopínajúce jej hruď. Akonáhle však ucítila ešte väčšiu bolesť než predtým, mala chuť precediť cez zuby "Drž hubu a rob, nech to mám za sebou.", no ovládla sa. Bolo by to aracionálne a neslušné. Už len kvôli tomu, že tento človek sa jej snaží pomôcť - tejto vystresovanej, nervóznej a ľahostajnej plukovníčke, ktorej bolo skoro všetko jedno až na zopár podstatných vecí v jej živote. Jednou z nich boli aj nečakané operácie a šitia. Nakoniec pristúpi na jeho ponuku o diskusii. Možno tak aj zabudne na bolesť a na kúsky železa, ktoré sa onedlho zaboria do jej kože. Zaškrípala zubami a uprela zrak na doktora.* Nemalujem, nemám na to talent. A s mojou prácou sa ku knihám nedostanem, aj keď veľmi chcem. *Odvetila stroho, pretože jej nebolo dva krát do reči.*

LUCIUS


Aha..a co take robievate?*v momente ako doznie otaznik v jeho vete, vpichne jej do okolia rany lokalne umrtvenie.* Viete..ja hravam na klavir...ale malujem a rad..*Prehodi ako dotlaca injekciu plnu chemikalii sposobujucich uspanie.* Teraz vam umrtvim kusok tela..nebudete nic citit...*Zhodnoti, ked z nej vytiahne ihlu a zacne si chystal ihli, no zaroven sa vduchu pohrava s pouzitim novej technologie, laserovym zosivanim koze. Ma tui na to nastroje, ale doteraz nemal cas to vyuzit, lebo nabijanie bateriek medzi sitim je zdlhave.* A co robite, ked sa nebojuje,.* pokracuje s otazkami, ked uz v dlani zviera laserovu ihlu, ktora na baze tepla stahuje k sebe kozu a zaceluje rany, cim sposobuje nie bodavu, ale palivu bolest, ale hlavne nastroj nevnikne do tela. Tato unikatna metoda ma uplatnenie v nemocniciach, kde je neurekom casu, dobijacich baterii a klavne ,mnoho modelov. Nie ako tu..Tu kde ma so sebou len jeden kus.*povedzte vi nieco citite..&Pozriada ju opatrne, ked jej posttlaca prstom okraj rany.*

ALTHEA

*Prvé, čo jej napadlo na jeho otázku, keď sa ihla dostala pod jej kožu, bolo "vraždím otravných lekárov". Takmer ju chytala panika a mala sto chutí mu z lehátka utiecť, okamžite odísť a hrať sa na armádneho samovraha, no to by bolo pošetilé. A hlavne infantilné. Nebola už malé decko. Už dávno nie. Odkedy stratila matku, už nebola tým malým rozkošným dievčatkom, ktoré sa vždy zahanbene držalo maminej sukne a schovávala sa za jej nohy, keď sa mala zoznámiť s niekym cudzím. A už len pri tejto myšlienke sa snažila prechovať svoj strach vo svojej osobnej Pandorinej skrinke, ktorú zvykne ona sama otvárať. Zatla čeľusť a snažila sa pretrpieť strach, ale aj bolesť, ktorá bola tá tam, keď do nej látka vnikala. Chcela niečo povedať, no bola prerušená predstavou tohto šarmantného doktora pri klavíri. Ako tam len sedí v čiernom smokingu, s miernym úsmevom stláča čierno-biele klávesy. Pohľad mala prázdny a na chvíľu sa zdalo, že len zíra do prázdna. Zrazu bolesť ustupovala. Necítila takmer nič. Vlastne, necítila vôbec nič. Akoby časť jej pása ani neexistoval. Netušila, že látka tak rýchlo účinkuje. Alebo to bolo len to predstavou...* Väčšinu času trávim v práci, ale ak sa nevenujem otcovi - veteránovi, pretože prežil mozgovú príhodu, tak hrám na elektrickej gitare. *Povedala už kľudnejšie, keďže bolesť odchádzala.* Len tlak.

LUCIUS


Vyborne ..takze mozem zacat...*Usmeje sa, nasledne si zacne prstom na jej tele crtat smer. Rad si pracu vizualizuje, hlavne ked to pacient uz neciti. Po prve ho to necha robit a po druhe ma ako doktor dokonalu predstavu smeru.* Takze veteran...*Zahmka ked zapne laserove zosivacie pero.* A gitara? Viete ako zaujimavo originalne moze zniet spolu klavir a gitara vasho druhu?*Nadsene zodvihne obocie a prepusti nahlu radost i do hlasu. Hudba a umenie su jeho dusa, jeho naplnenie.* Este v kombinacii miestnosti vhodnej pre ocne uspokojenie a clovek moze byt nadseny...Viete ked nasitite oci dokonalou vizualizaciou...*Priblizi sa "perom" k pokozke spusti energiu a vyznaci prvy bod na kozi.* Jednoducho..ked zazrie dokonale tela hudobnikov, ich vizaz, nastroje, plus perfektne dotvorenu miestnost...prva vyhra je vasa..*Spusti svoju nahlu viziu dokonalej aktivity a spoji s perom druhy bod. Nasledne ho pevne energiou uchyti a zacne popotahovat kozu k sebe. Energia z pera nastavena na level 9 vysiela okrem ineho do tela regeneracne svetlo, ucinne pri poskodeni jedom.* A uz len hravi klavir, mohutne silna a efektna gitara...usi su zmanipulovane..a ked do toho date makke kresla, alebo perie..hmat si uchyti svoje....*Povystrci jazyk, ako vzdy pri maximalnom sustredeni a pritiahne dalsiu cast koze.* A potom uz len vona...ale taa sa vybera podla hudby..poze ste inspirujuca...

Viem... Doma mám nespočetné množstvo inštrumentálnych pesničiek... *Takmer ňou trhlo, keď zacítila teplo. No bol to len prvotný reflex v jej stave. Nebola to žiadna ihla, nič také. Bolo to laserové pero. Tento doktor pravdepodobne vytušil jej fóbiu a preto sa radšej obrátil na modernejšiu techniku, než bolo zašívanie. Necítila takmer nič, čo bolo len dobré, pretože ak cíti bolesť, stáva sa naozaj agresívnou a bola by schopná skoro všetkého. Dôkazom je niekoľko mŕtvych nepriateľov, ktorých takmer vypitvala počas bojového amoku. Prebila sa k cieľu a to bolo podstatné. Ako tak Lucius rozprával, spomenula si na nespočetné množstvo koncertov, ktoré obehala, keď bola ešte mladá. Spočiatku to robila len na truc, kvôli otcovi, ktorý ju vychovával sám a nútil ju sa pripravovať na vojenskú školu, no potom našla naozajstný zmysel hudby a sama sa začala učiť sprvu na akustickú, a potom na elektrickú gitaru, ktorú považovala za lepšiu. Predstavila si aj vystúpenie, o ktorom hovoril doktor. Naozaj by to bolo kúzelné, priam by to bralo poslucháčom dych a nikdy by nezabudli na tento doživotný zážitok. Mimovoľne sa usmiala.* Tuším, že ste si zmýlil profesiu, doktor Morthe. Boli by ste skvelým manažérom. *Riekla pokojne a venovala mu krátky pohľad s miernym úsmevom.*

LUCIUS


Aaaale...*Pretiahne uvod vety ked pritiahne k sebe posledne milimetre koze a zacne od znova od spodku jazvy, ranu dokonale zcelovat.*Ja som radsej doktor..ktory sa tvari ze je doktor, popritom miluje hudbu a pekne veci...*Dokonci uz so sustredenym tonom, kedze prave tato cast operacie urci velkost jazvy a on si prave zaumieni dovtedy to zocelovat, pokial ta jazva nebude najsamtensia.* A takto si poriadam sukromne koncerty na ktore pozyvam oblubenych ludi a tvorim....a nehravate v kapele? Viete nejaky druh satisfakcie treba..*Pozdvihne pohlad k jej siji prezerajuc si jemnu pokozku na ktorej ani len snad nevidno nasledky veku. usk driek pripomina osu, ba i chrbtica posobi rovno, i ked sa mu maria nejake spazmy, upchavky, ale inak posobi zdravo.* Teraz vam doladim ranu...

*pokrčí ramenami* nie je to naša starosť ja osobne som tu na to aby som pomáhal ľudom, ktorý padli *odpovie je neutrálne, nemá chuť rozprávať sa o tejto vojne aj tak už nebude dlho trvať, teda aspon v to osobne dúfa* môžem ťa pozvať na našu skvelú kávu? *usmeje sa trocha ironicky a v myšlienkach sa mu objaví chuť odpornej nemocničnej kávy*

* Zo zamyslenia ju vytrhol hlas tmavovlasej ženy, ktorú videla už predtým, no s ktorou sa zatial nemala prilezitosť pozhovarať osobne, pretože prave vtedy bola lekarka zaneprazdnena inym rozhovorom. Pousmiala sa a v ociach sa jej zaleskli dlho potlacovane slzy.* To vy ste ich operovali?* odpovedala na otazku protiotazkou no v jej hlase nebolo nic ulisne ani nic co by sa dalo pokladať za sposob ako sa zbaviť nevhodneho vyzvadania, ktore v konecnom dosledku bolo celkom logicke a opravnene.*

*ako inak, žena jej neopovedala na jej otázku. Slabo si pri tej jej otázke vzdychla a nakoniec prikývla* dá sa to tak povedať* odvetila pokojne, pretože ich pravdaže nedávala do poriadku sama ale s pomocou sestričiek a iného lekára* no stále ste mi neodpovedali...* dodala aby si nemysella že zabudla nas voju otázku*

* Usmev na jej perach sa ešte rozsiril po lekarkinych slovach. Takže ona ich zachranila... ale bola to vhodna osoba, ktorej mohla na zaciatok zveriť svoje tajomstvo? Bude potrebovať niekoho kto by jej pomohol presvedciť dvoch princov, že neklame. Tato žena im obom zachranila život. Nebola teda nepriatel. Skumavym pohladom si ju este chvilu premeriavala a potom sa rozhodla.* Prepacte no povazovala som za vhodnejsie najskor vam podakovať za zachranu mojich synov... volam sa Amalia de Cruer.* vznesene v uklone zvesila hlavu a teraz jej zjav už v nicom nepripominal ubohu staru ženu, ktora sa mohla pomiatnuť. Aj ked bola oblecena v straych handrach vyzarovalo z nej niečo čo sa pre toto pochmurne miesto vobec nehodilo.* Slečna Ling Xiaoyu.