Hl. mesto Telarionu

(lenivým ako ja sa nechce na Niekto prihlásiť )

Gretchem Blake



*Keď začuje tu čudnú skomoleninu svojho mena, zatvári sa nanajvýš zhrozene.* Fuj! To už aká skomolenina môjho mena. Počúvam že je hrozné i beztak, nieto ešte po tvojej úprave! *Normálne ju až strasie. O svojom mene často počúva že je zvláštne, nepekné a ktovie aké, no toto je ešte katastrofálnejšie. Jej sa jej meno pozdáva, no toto? Brr...* Neviem prečo, no cítiš zle, nesmieš byť taký domýšľavý. Som radšej keď si taký aký si, aj s tými tvojimi poznámkami, než falošná hra na poslušného chlapca. A k tomu nevieš o tom že ženy majú zlých chlapcov radi? Máme tyky snažiť sa ich zmeniť, i keď je to s vami zúfalé...* Pery sa držia v úsmeve, i napriek tomu jeho osloveniu. Potom však pozrie na jeho ruku, ktorou si ju privlastnil a nadvihne obočie.* Som snáď pod zámkou? *Spýta sa, keď jej drží zápästie. Jemne pohne rukou aby mu naznačila nech ju pustí, hádam sa nebojí že sa chystá utekať.* Hm...vyzeráš sebaisto no mám taký pocit že si si neni istý tým či dostaneš čo chceš, keď si na to skúšal ísť takou obklukou...*Venuje mu vyrývajúci pohľad, no potom jej do nosa udrie príjemná vôňa, ktorá musí vzbudiť hlad hádam aj u sýteho.*

PERDISOVA SÚKROMNÁ REZIDENCIA,TELARION

Och môj bože ja a kapitánom? Už od detstva som o tom sníval! Oh môj bože. Pripadám si ako malý chlapec. * Stál sám vo svojom súkromnom apartmáne rovno pred veľkým dobre nalešteným zrkadlom a s profesionálnou pretvárkou opakoval prázdne frázy radosti a nevinného šokovania. V skutočnosti však necítil nič pozitívne, nič čo by jeho srdce napĺňalo chlapeckým prekvapením či nemým úžasom, to čo mu zaplavovalo vnútro bola takmer hmatateľná zlosť nad senátom , hnev, že Toľké dlhé roky, toľké dekády úplatkárstva a zaliečania sa na vysokých miestach, toľké ťahanie za nitky podradných a ničotných birokratov prinieslo plody až teraz. Boli však trpké pretože nevzišli z jeho snaženia.* Nemám slov, naozaj nemám slov, som tak poctený, toľké roky v aktívnej vojenskej službe toľké misie a ohrozenie života a teraz , teraz....prepáčte ale ja nemám slov.* Aj keď jeho tvrdá a vráščitá tvár bola chladná a takmer kamenne jednotvárna, bol majstrom v ovládaní svojho hlasu. Dokázal ním uhrať aj tú najprotichodnejšiu emóciu , svojim držaním tela dokázal nahradiť všetko to čo mu upieral výrazovo mŕtvy obličaj, mohol klamať , mohol balamutiť aj tú najvyššiu bytosť bez následkov a odhalenia. Bol to notorický klamár hľadajúci aj tej najmizernejší benefit pre pozdvihnutie jeho titernej osobnosti vysoko na výslnie večnej slávy.* Teraz by som vás chcel poprosiť a pokoj, prosím nechajte mňa starého muža nech sa z tej šťastnej správy zotaví* Stiahol pery do niečoho čo mal byť unavený úsmev, v oku mu vlhko zablesklo a s pružnou mládeneckou chôdzou pristúpil k oknu. Senát mu odprisahal, že pri preberaní lode nebude prítomná tlač, no reportérske krisy sa dostanú všade a on nechcel byť prichytený nepripravený...* Pán Perdis je čas, mali by ste opustiť vašu bytovú jednotku a pripraviť sa na.....Zavri zobák ty odporná mechanická zvrátenosť!* zareval na svojho robotického sluhu prehodil cez svoje ramená čierny vojensky strihnutý plášť , chopil sa svojej multifunkčnej vychádzkovej palice a opäť tou sviežou mladou chôdzou prešiel cez celý priestor apartmánu k privátnemu turbovýťahu.*

O 2 HODINY NESKôR, TELARIONSKÝ PRÍSTAV


*Išiel sám, bez doprovodu , bez šoféra ...kráčal takmer celú cestu pešo , rezko s vychádzkovou palicou prehodenou cez ramená. Mal to rád...Prechádzky....Boli to zvláštne okamihy kedy nechával voľnú uzdu jeho fantázie a predstavoval si seba na mieste Vládcu, absolutistického monarchu , ktorý vstupoval do života aj tej najmenšej prachovej čiastočke. Teraz však na to nemal čas na takýto druh rojčenia, musel byť v strehu , musel sa tváriť dôstojne ako sa na muža jeho veku a jeho šarže patrí..Čakali ho, čo iné aj mohol mohol čakať? všade samé stráže , samé zastávky a opätovné kontrolovania senátneho predvolania, kontrola identity , skenovanie a následné“ Prepáčte kapitán Perdis za zdržanie, sú to predpisy. Salut pane.Dovidenia pane“ a konečné“ Vitajte na palube Kapitán očakávali sme vás“. Ak by sa Pasha nedokázal tak kontrolovať, ak by nemám necitlivú statickú tvár a výrazovo prázdne oči všetci by poznali ako veľmi nimi pohrdá, ako ich nenávidí a ako by ich rád vzal palicou cez tie otravné tváričky, nebol však na to čas..nie teraz...čas však dozrie a zvony zazvonia a potom....* Oh nechajte si tie reči o vítaní? Kde sme? Na čajovom večierku mojej tety Flávie . Počkajte? Nie, nie sme. Sme na bojovej lodi pokiaľ sa nemýlim. Oh nie ja sa nemýlim máte snáď pocit, že chybujem? A kto vlastne ste? Vaša menovka na uniforme je nečitateľná!* Pozdvihol svoju špacírku a poklepkal s ňou na ramene nešťastného muža povereného aby nového kapitána eskortoval spletitými koridormi lode za dočasným veliteľom. Muž nápadne preglgol, mal z Perdisa nepríjemný pocit ,jeho hlas bol síce pokojný no akosi nešiel dohromady so slovami čo práve povedal.Ten sarkazmus a náznak humoru ho nevysvetliteľne vydesili až mu na čele vyrazili kropaje potu* No tak dôstojník! Nerozumiete vtipu ? Oh nech sa predo mnou otvorí čierna diera ak si práve tento mladý neskúsený vojín nenaložil do uniformy! Vieš čo zlatko vášho milého dočasného veliteľa si nájdem sám. Ale ďakujem ti za....ochot...vlastne za nič ..* s ironickým úšlabkom sa zvrtol na päte klepol paličkou o chladnú oceľovú podlahu a vydal sa úzkymi chodbami lode nájsť Leea Marcusa Monegena...“Juhuuuuu Lee Monegen , Juhuuuuuhuuuu“ mal sto chuti posmešne zvolať cez celý veliteľský mostík, míňal jedného salutujúceho dôstojníka za druhým, počul hlasy, pozdravy aj zdvorilé návrhy o doprovod no on všetko chladne ignoroval a len vzpriamene kráčal ruchom a pohmkával si nejakú notoricky známu melódiu...Toto všetko je teraz jeho, jeho ľudia-lacná pracovná sila na ktorej sa bude môcť do sýtosti vybúriť, budú počúvať jeho rozkazy, jeho taktiky, budú sa mu klaňať a plaziť pri jeho nohách. Bude to chcieť čas, bude si ich prv musieť skrotiť ..bude si...* Oh to čerta aj s vami! Na čo tak pozeráte? Vezmite ma okamžite za Monegenom! * Nečakane zajačal , keď ho už stereotypné blúdenie Thanatosom prestalo baviť*

/ fantasticky napísaný príspevok Pasha vážne, veľmi sa mi páči, normálne asi začnem mať zlého kapitána rada /



*Skláňal sa nad predbežnými plánmi ďalšej výpravy, ale rozruch, ktorý sa k nemu plížil ako prílivová vlna ho čoskoro vytrhol zo zamyslenia. Nemusel dvakrát hádať, aby prišiel na to, čo alebo skôr kto ho spôsobil, pretože na dnešný deň sa vnútorne pripravoval už od momentu ako mu senátorkin hologram vysvetlil celú situáciu s kapitánovým nástupcom. Pasha Perdis, svojrázny muž s ešte svojráznejším správaním, ktoré sa nikdy nedalo spoľahlivo prečítať a už vonkoncom nie predvídať. Aspoň taký bol jeho názor na nového kapitána Thanatosu, ktorého rázne kroky hrmeli na chodbe ako pochodovanie celej pechoty. Mladícky rezko a nezastaviteľne.
Lee si siahol ku krku a potiahol zúžený golier slávnostnej uniformy, ktorú si pre tú príležitosť musel obliecť. Vlastne bolo viac vecí, ktoré oficiálne musel, ale neoficiálne na ne kašlal. Tak napríklad jednou z nich bolo to, že mal kapitána čakať v nastúpení pred loďou, ale akýsi vnútorný odpor ho zahnal na veliaci mostík kde nemusel verejne podstupovať tu šarádu s odovzdávaním velenia.
Obrátil sa ku vchodu na mostík práve v tom okamihu ako sa dvere automaticky otvorili a v priechode sa ukázala kapitánova postava zaodetá do uniformy perfektného vojenského strihu. Dokonca aj jeho sebavedomý výraz akoby ušili na mieru drobné ihličky tvárových svalov takže okolo seba šíril fluidum nevyjednávajúcej autority a poriadku. Bol takmer neúprosný a čierna páska prekrývajúca pravé oko všetko len podčiarkovala. Radový vojak a aj väčšina dôstojníkov by ho určite dokázali osloviť len s veľkými ťažkosťami.
Lee k sebe okamžite zrazil opätky vyblýskaných čižiem a pravá ruka mu vystrelila krížom cez hruď až kým sa päsťou nedotkol miesta kde mu bilo srdce. Bol to starý úctivý pozdrav, ktorým odjakživa zdravil podriadený svojho kapitána, ale v jeho upätom prevedení a s bezvýraznou tvárou mal v sebe niečo urážajúce. Možno bolo konanie Senátu zdôvodniteľné pred obyčajnými vojakmi a ľudom, ale Lee vedel veľmi dobre odkiaľ vietor fúka. Perdis by sa nikdy nestal kapitánom keby Anastasij Derechov záhadne nezmizol. Bolo možné, že aj v tom má Senát namočené svoje byrokratické prsty, ale obviniť ho z niečoho takého priamo a bez dôkazov znamenalo podpísať si rozsudok smrti za vlastizradu. * Kapitán, vitajte na palube Thanatosu. Som prvý dôstojník Marcus Monegen a je mi cťou, že vám môžem odovzdať velenie.* Predstavil sa svojím druhým menom, pretože Lee ho volali len priatelia a niečo v Perdisovom výraze mu našepkávalo, že niečo také ako priateľstvo medzi nimi rozhodne nehrozí. Siahol k prackám na bielom koženom puzdre, ktoré mal prevesené cez hruď a opatrne chytil do ruky asay, slávnostný veliteľský meč, ktorý mal kapitán pri každej oficiálnej príležitosti ako insígniu svojej príslušnosti a moci. Lee obrátil ozdobne kovanú rukovať asay ku kapitánovi a s miernym úklonom hlavy k nemu natiahol ruky, aby ju prebral.*

Luke Alberti




A ja som domýšľavý?* nadvihol obočie a v provokačnom úsmeve odhalil rad bielych zubov. Vykročil na terasu k voľnému stolu, ktorý sa nachádzal úplne vzadu a z troch strán ho obklopovali husté zelené kríky takže im celkom zatieňovali výhľad na ulicu. Najskôr síce galantne Gretchem odtiahol stoličku, ale potom sa s výdychom zvalil na tú svoju bez toho, aby počkal kým si ona sadne ako prvá. Celý deň postával na chodníku a čakal na ňu takže to pokladal len za malú satisfakciu, ktorou ju chcel podvedome vytrestať. Aj keď Gretchem by sa aj bez toho nad tým zrejme preniesla veľmi ľahko. Ako povedala, teraz sa rozhodne nemohla sťažovať, že sa snaží hrať na niekoho kým nebol. Jediným kývnutím ruky privolal čašníka, ktorý ich úctivo pozdravil a podstrčil im dva jedálne lístky viazané v modrej koži. Luke sa ani neobťažoval otvoriť ten svoj a na začiatok objednal zrejme to najdrahšie víno aké v reštaurácii mali. Čašník už chcel niečo namietať, pretože sebaistý mladík na neho pôsobil podozrivo no keď si Luke siahol do vrecka na džínsoch a vytiahol z nich niekoľko veľkých bankoviek vysokému mužovi vo firemnej zástere takmer vypadli oči.
„Samozrejme pane, hneď to bude.“ Uklonil sa úslužne a zmizol akoby mu horelo za pätami.
Luke sa obrátil znovu ku Gretchem a nevinne pokrčil plecami. Bankovky na stole zaťažil soľničkou a ukazovákom postrčil jedálny lístok bližšie k nej.* Vyber si a potom sa porozprávame. S cenou si nelám hlavu, jednoducho si objednaj na čo máš chuť.

Gretchem Blake



*Ona je veru možno domýšľavá tiež, no aj tak si to stále myslí. Určite za ňou nebežal len tak a je len málo vecí, ktoré by od nemohol chcieť či potrebovať. No nejde predbiehať udalosti, veď čas všetko ukáže a ona trpezlivá je, veď inak by svoju prácu ani robiť nemohla. Šklbne jej kútikmi pier keď vidí ako zvalí do kresla. Zjavne bežal viac než sa nazdáva, alebo jej niečo podstatné uniklo či stále uniká. Potichu čaká než čašník donesie lístky a nijako neregistruje Lukovu žiadosť o vínu, teda až kým sa čašník netvári zvláštne a nevidí pred sebou scénku ako z filmu. Nemá tušenia ani prehľad o vínach a preto netuší čo to objednal, no určite nijakú lacnú položku tejto reštaurácie. Zahryzne si do pery, teda aspoň na čas kým čašník nezmizne a potom sa trochu nakloní cez stôl a pokrúti hlavou.* Nejdem si tým lámať hlavu, ale mal by si vedieť že nie je príjemné vedieť, že na teba niekto míňa toľko peňazí, i keď tebe to ťažkosti nerobí. *Vie z akej rodiny je, rovnako ako vie, že jeho otázka peňazí trápiť nemusí. Možno by ho to trápilo keby si ich zarába sám, ale nejde to komentovať, je to jeho vec a k tomu, nepozná ho. Môže sa mýliť, nemusí a môže v tom byť niečo viac o čom nevie. Tak načo sa starať do vecí, do ktorých nevidí. Napokon otvorí jedálny lístok a preletí pohľadom po názvoch s pizzou.* myslím že to budeš ešte po mne dojedať, až tak veľa zase nejem *Poznamená s úsmevom, keď na krátky okamih pridvihne pohľad od zoznamu k nemu. Potom ale napokon prstom ukáže na číslo trinásť, s názvom pomerne komplikovaným, no aspoň tie ingrediencie jej niečo hovoria.*

Luke Alberti




*Tá narážka na peniaze ho mala zrejme vyviesť z rovnováhy, ale dobre vedel, že v tomto prípade môže Gretchem len tápať. Bola priveľmi slušná a spoločenská na to, aby sa ho pýtala práve na zdroj financií, aj keď si zrejme myslela, že trafila klinček po hlavičke. Nebolo potrebné rozrušovať ju pravdou, pretože v poslednom čase s rodičmi úplne prerušil kontakt. Otec sa mu vždy snažil zasahovať do života a zašlo to až tak ďaleko, že mu naplánoval budúcnosť podľa svojich predstáv. Luke mu to však nemienil uľahčovať a aj to bol dôvod prečo ho zakaždým vyhodili z ďalšej a snobskejšej súkromnej školy. Dlho sa len tak bezcieľne potĺkal, využíval peniaze, ktoré od neho dostával, ale tie ktoré si zarobil sám schovával bokom. Boli to také menšie zadné vrátka, lebo vedel, že ak sa raz vo svojom živote rozhodne pre niečo sám bude si to chcieť aj sám financovať. Za tie roky sa mu nazbierala celkom slušná kôpka peňazí. Dosť na to, aby si mohol hradiť výdavky za prvý semester na akadémii a pozvať Gretchem na drahý obed. To či svoje peniaze aj účelne minie záviselo práve od nej. Natiahol sa za jedálnym lístkom, ktorý k nemu podsunula, ale skôr než mu oči padli na názov na chvíľu sa Gretchem zahľadel do očí a s úškrnom poznamenal.* Vážne Gretchem, nemusíš si s tým robiť starosti ani sa cítiť previnilo. Z mojej strany nejde o žiadnu pozornosť skôr to beriem ako nevyhnutnú investíciu pri ceste za tým o čo mi ide.* Povedal by tie slová bez úsmevu a viac vážne a mohli by vyznieť ako urážka alebo to bol len nešikovný pokus o to, aby sa Gretchem cítila lepšie? Zabodol pohľad k miestu kde prišpendlila svoj prst a spýtavo nadvihol obočie. Ústa sa mu mierne vykrivili v grimasu.* To nemyslíš vážne. Pizza s morskými príšerami? To musí byť humus.* čašník k nim už kráčal so striebornou tácňou, na ktorej opatrne niesol staro vyzerajúcu vínovú fľašku a karafu s vodou. Pracoval rýchlo a snažil sa tváriť diskrétne takže šikovne rozostavil všetky poháre na stole a do každého nalial obsah z príslušnej nádoby. Víno malo slabo ružovú farbu a šírila sa z neho príjemná ovocná vôňa. Bolo hustejšie a skôr pripomínalo nektár ako vodový alkohol. Voda v pohári bola len tradičnou výbavou ku každému stolu keby zákazníka prepadol smäd a chcel by si vyčistiť ústa po viacerých chodoch.
„Vybrali ste si?“ podlhovastá tvár muža sa ešte viac natiahla, pretože kútiky jeho úst zostali vážne ovisnuté smerom nadol. Tváril sa ako majordómus, o ktorých si Luke čítal v starých knižkách pozemských dejín. Takmer nevydržal a vybuchol v smiech, ale včas si odkašľal a palcom si prešiel po spodnej pere.
„Áno, tuto slečna by si dala vašu špecialitu s morskými príšerami a mne postačia vaše slávne špagety.“ Zaklapol jedálny lístok v ruke a oba potom podal čašníkovi, ktorý sa s rýchlym úklonom znovu vzdialil. * Takže, aký si mala deň?* Luke sa už znovu ovládal no stále si palcom zamyslene trel spodnú peru. Sledoval Gretchem zvedavým pohľadom, ktorý naznačoval, že v jeho otázke išlo o viac než sa na prvý pohľad mohlo zdať.*

Gretchem Blake



*Aj napriek úškrnu ktorý mal Lucas stále na tvári, pocítila, že sa jej jeho slová o „investícií“ dotkli. Výraz tváre sa jej ale nezmenil, prehtla to, veď ona sama mu povedala nech sa správa normálne a toto k tomu patrilo. A stále to bolo lepšie akoby sa hral na niekoho kým nie je. Zaujímalo by ju ale, čo tými slovami sledoval. Dúfal že v nej vyvolá pocit že mu musí vyhovieť v tom čo chce dosiahnuť, mal hádam pocit že je „kúpiteľná“? A možno to myslel inak. Bol príliš nevyspytateľný aby si mohla byť niečím úplne istá, preto sa radšej venovala jeho slovám o morských príšerách.* Humus? Počkaj keď po tebe šmarím polovicu aby si ochutnal čo to nazývaš humusom. *Odvetila mu s úškrnom a s provokačným výrazom nadvihla obočie.* Uvidíme či budeš mať potom dosť odvahy strčiť to do pusy. *A ak áno, ona sa teda postará aby mu to sťažila. Pri myšlienke ako mu bude rozprávať o niečom dostatočne slizkom a ktovie akom sa až uškrnula a diabolsky zazubila. * Deň sa ešte neskončil.* Odvetila na jeho otázku s pobaveným úsmevom. Hádam nepotrebuje počúvať o tom, že spovedala pacientov, od problémov s pomočovaním súvisiacich s pacientovou matkou, ktorá by asi potrebovala sedenie tiež, po ženu, ktorá snívala o tom, ako jedného dňa skončí svoj život skokom z mosta.* Ale inak bol celkom...pestrý. A čo tvoj doterajší? *Spýtala sa napokon. Celkom by ju zaujímalo, ako niekto ako on trávi svoj voľný čas.*

Luke Alberti




Celý deň som postával na rohu ulice a čakal na teba.* vyslovil tie slová tak prirodzene a úprimne akoby hovoril o tej najsamozrejšej veci na svete. Tentoraz sa neusmieval, bol vážny a zároveň mu v hlase zaznieval slabý odtienok zaujatia a príťažlivé oči sa plne sústredili na Gretcheminu jemnú tvár. Prestal si palcom šúchať spodnú peru a naklonil sa na stoličke do opačnej strany pričom si rukou podoprel bradu a zamyslene sa usmieval. Na prípravu jedla bol potrebný istý čas a on nechcel kaziť túto príjemnú chvíľu kedy sa znovu mohol pozerať na Gretcheminu usmiatu tvár tým, že by jej na ňu svojou prosbou nasadil výraz pochybovačnosti.* Takže hovoríš pestrý? Prečo sa mi zdá, že ty si skôr ten typ, ktorý si zodpovedne robí svoju prácu a potom sa ňou ešte celé hodiny zaoberá doma? Nemáš niekedy chuť na všetko sa vykašľať a trochu sa uvoľniť. Mohol by som ti s tým pomôcť, v tomto som expert. Mohol by som ti ukázať aké je to fajn keď sa človek neriadi večnými pravidlami...

Gretchem Blake



*Prekvapene nadvihla obočie. Bolo jej síce jasné, že nejaký čas musel počkať, ale celý deň? Verila mu a vlastne ešte lepšie chápala tomu jeho hodeniu sa na stoličku. Keby na niekoho celý deň vyčkáva, tiež by bola rada že si konečne sadne a naje sa.* To musí ísť o niečo veľké, keď si celý deň musel čakať na moju maličkosť *Jej zvedavosť v nej pomaly rástla. Zjavne mu išlo o jej podpis, čo iné také cenné mu mohla dať, žeby kvôli tomu čakal a snažil sa? No netušila k čomu mu je. Otázku ale prehltla a po jeho slovách sa na chvíľku zasekla. Myseľ jej ihneď pripomenula niekoľko večerov kedy naozaj i doma dumala nad prípadmi.* Niečo z teba možno bude *Poznamenala po chvíľke s pobaveným úsmevom a prikývla.* Je to zložité a máš i pravdu, i keď, viem sa baviť. Nie som žiaden suchár čo sa riadi len pravidlami...*Veď aj keď sa prvý raz stretli, bavila sa celkom dobre, nebyť tej jej pacientky.* ...no niektoré prípady sa nedajú len tak po práci odložiť do zásuvky a nemyslieť na ne. Viem že sa ti to nezdá, no niekedy sú ľudia s mojou prácou zodpovední zato, čo pacient spraví. Stačí jedna zlá odpoveď ktorú si niekto zle vysvetlí a môže sa stať niečo zlé, takže áno, prácu beriem často veľmi vážne a zodpovedne. *Veď čo by mu klamala, keď je to tak. Jeho ponuka ju ale zaujala.* A ako by si mi chcel ukázať bezstarostný život bez pravidiel? I keď je pravda že pred chvíľou som rozmýšľala, ako asi vyzerá tvoj normálny deň, keď nepostávaš na rohu ulice a nevyčkávaš na niekoho *Kútiky pier sa neustále držali vysoko v úsmeve.* Niekedy by som si priala byť neviditeľná a len tak sledovať niekoho, čo robí, s kým sa stýka, ako sa správa k rozličným osobám zo svojho okolia...*Zarazila sa, tiež mu vešia na nos takéto somariny. Jemne sa zapýri, je to takmer nebadateľné a nechá si do tváre spadnúť pár prameňov, aby to zakryla.*

Luke Alberti






Jej červenanie, keď si myslela, že mu o sebe prezradila až príliš veľa považoval jednoducho za...roztomilé. Zrejme to nebolo to najvhodnejšie slovo, ale znovu si spomenul ako ju zľahka bozkával na pery. Pohľad mu skĺzol po jej tvári na ústa takže na okamih zovrel rukami kovové opierky stoličky a potom tú spomienku rýchlo zahnal. Keby bol k sebe čestný pripustil by si, že sa ju práve snaží hnusne využiť, ale na to, aby sa pred sebou ospravedlnil radšej zvolil nápad s niečím za niečo. Impulzívne sa natiahol ponad stôl a odhrnul Gretchem tých niekoľko rušivých prameňov za ucho, prinútil ju, aby sa na neho pozrela pričom pod bruškami prstov cítil hladkú pokožku jej tváre.* Niekedy chodím večer po meste a pozerám sa do vysvietených okien. Viem, že tam žijú ľudia, ale zároveň k ich životu nemám nijaký prístup. Môžem si len domýšľať kým sú a či som ich už niekedy nestretol na ulici. Je to paradox, pretože vtedy ma obklopuje toľko ľudí, ale zároveň som celkom sám. Je to desivé a upokojujúce zároveň.* Rozprával bez úsmevu, vážne hľadel Gretchem do očí a neuhýbal pohľadom. Sám netušil, čo ho vyprovokovalo k tej nečakanej otvorenosti. Možno Gretchem prelomila bariéru, za ktoru sa už dlho schovával a zaujala ho svojou úprimnosťou. Po chvíli však ruku stiahol a keď sa znovu chrbtom oprel o operadlo stoličky na tvári mu znovu žiaril ten ľahko provokačný úškrn.* Myslíš, že je to nejaká choroba?* zasmial sa, ale keď chcel pokračovať a odpovedať na ďalšiu Gretcheminu otázku prišiel čašník a položil pred nich objednané jedlo. Luke sa skepticky pozrel na tanier kde trónila exotická pizza keď sa čašník vzdialil stiahol pery do falošného úsmevu.* Mňam, dobrú chuť.* Potom si s istou dávkou úľavy pritiahol misku špagiet a zaboril do nich vidličku. Tá vôňa bola fantastická a chuť ešte lepšia. Slastne privrel oči a prežúval. Nezabudol však po očku sledovať výraz v Gretcheminej tvári, keď aj ona prvýkrát zahryzne do svojho jedla. *

Gretchem Blake



*Cítila na svojej tvári jeho pohľad. Ihneď jej dôjde, že jej začervenanie mu nemohlo ujsť, napriek všetkému čo Luke bol, určite nepatril k nevšímavým. Práveže bol vnímavý, všetko vedel obrátiť na svoj prospech, všetko vedel využiť. Pravdepodobne práve využíval ju, no túto myšlienku potlačila niekam preč, veď on sa to vlastne ani nesnažil pred chvíľou zakryť. Je prostriedok k dosiahnutiu toho, čo chce. Pocítila na svojej brade jeho dotyk a prekvapene zdvihla zrak, uvedomujúc si, že každé slovo ktoré vychádza z jeho úst myslí vážne. Naozaj bol vnímavý, nemohla mu to uprieť.* Nie nemyslím si že je to nejaká choroba, i keď, podľa toho čo čakáš že v tých oknách uvidíš za dianie *Jeho zvrátenie sa do fázy smiechu mu nechcela zobrať, možno bol sám prekvapený ako vážne chvíľu hovoril. Ale pocítila vďačnosť že po jej podivných slovách sa s niečím priznal i on a ona sa nemusela cítiť tak zvláštne. Preto sa jemne usmiala, a potom počkala na to, kým čašník zase neodíde. Zvedavo hľadela na pizzu a jeho poznámku odignorovala, aspoň tú ktorú myslel falošne. Namiesto toho mu popiriala dobrú chuť úprimne.* Dobrú chuť i tebe. *Ale čo keby mu ju trošku...napravila? Najprv ale odtrhla kúsok pizze a zobrala si jeden trojuholník do rúk. Nechcela radšej vidieť čo si pomyslí ten čašník, predsa len tu by asi mala jesť príborom, no komu sa chce krájať?* Dnes sa tu za mňa ešte budeš hanbiť *Poznamenala Lucasovi s chuťou prežúvajúc. Netušila čo jemu sa na morských príšerkách nevidí, veď tá pizza chutila fantasticky. Potom sa rozhodla zrealizovať svoj plán, len sa obávala, či tým neodsúdi jeho obed k záhube. Nerada by, keby mu takto minie zbytočne peniaze, pokazí chuť a tak celkovo. No riskne to. On spomínal život bez pravidiel. Natiahla sa po príbor, na vidličku nabrala kus morskej príšery a so zubatým úsmevom mu to šupla do špagiet a začala sa smiať.* Dobrú chuť ešte raz, vieš, prichádzaš o veľa

Luke Alberti






*Pri Gretcheminej poznámke o hanbe na ňu len uprel spýtavý pohľad. Bolo to vtedy, keď mu z úst trčala polovica špagiet a on ich na jediný nádych vtiahol do seba pričom sa to nezaobišlo bez hlasného mľaskavého zvuku a zvyškoch omáčky, ktorá mu zostala prilepená na perách. Pomaly si ju oblízal jazykom a popritom venoval Gretchem sprisahanecký úškrn akoby si tým, čo povedala nebol až taký istý. V tomto boli rozhodne spolu. Chystal sa vidličkou namotať novú dávku špagiet keď sa mu na olivách rezpleskol zvláštny ružový tvor so sieťou drobných nožičiek. Tvár sa mu okamžite stiahla zmesou nechuti a opatrnosti, keď až s poverčivou ostražitosťou najskôr štuchol hrotom vidličky do ružového telíčka a potom ho opatrne dogúľal na kraj taniera. Bol tou činnosťou taký zaujatý, že sa na chvíľu odmlčal a rýchlo zhrnul morského tvora na servítku.* Vďaka Gretchie, zoberiem to kamošovi určite sa poteší, že som na neho myslel.* Keď tá nohatá príšera zmizla z jeho dohľadu znovu sa s chuťou pustil do jedla a dokonca sa bezstarostne usmieval. Už sa netváril akoby bol vedcom, ktorý manipuluje so smrteľne nebezpečným vírusom. Misia bola skončená, ružové čudo bezpečne pochované pod nánosmi bielej servítky. Malá mŕtvolka mohla v pokoji odpočívať. To samozrejme Gretchem nepovedal, lebo by skazil chuť do jedla on jej. Vždy mal z tých nohatých oblúd tak trochu strach.* Ale spomenul som si na to, čo si hovorila. Napíš mi dobrý posudok do Kráľovskej akadémie a ja ti ukážem aké je to zabávať sa na štýl Luka Albertiho. Zažiješ ten najkrajší a najbláznivejší deň v živote. Potom o ňom budeš môcť porozprávať vnúčatám.* uškrnul sa po tom ako Gretchem podpichol a vlastne pred ňu aj predostrel dôvod, pre ktorý ju vyhľadal.*

Gretchem Blake



*No musela prehodnotiť svoju poznámku, zjavne ani jeden z nich nezapadal tak úplne do tunajších podmienok. No kým nerobia hluk a kým sa čašník neobáva že nedostane zaplatené, majú zjavne pokoj. Čo ju však zaujalo oveľa viac, bol ten úchvatný a „nadšený“ výraz na Lukovej tvári, keď mu tam šupla jednu zo svojich príšeriek. Akurát, že ju vôbec nezjedol. Akurát mala možnosť ako nechutne na ňu hľadí a snaží sa ju odpratať zo svojho obeda.* Nevieš o čo prichádzaš *Poznamená s plnou pusou, prežúvajúc práve podobné stvorenie.* No a kamoš by sa možno potešil, keby si mu do tej servítky zabalil aj kúsok cesta, lebo takto to vyzerá že si len čosi vyšprtal z ktovie čoho *Ktovie akoby sa tváril ten jeho kamarát, keby mu tú servítku naozaj dá, prípadne aj s mašličkou. Asi by ho poslal kade ľahšie.* Chceš ísť do Kráľovskej akadémie? Až tak ťa nadchlo to tvoje lietanie na Thanatose? *Nepochybovala, že to čo vyslovil myslel vážne, akurát nechápala, prečo sa hnal a čakal práve na ňu. Ten podpis mohol mať od hocktorého psychológa, nemusel byť práve od nej.* Počula som že tam majú veľké nároky na budúcich študentov i študentov a šepká sa, že tvoj bývalý kapitán dostal ponuku na miesto *Čo je na tom ale pravdy to vie asi len on a jeho rodina a škola samozrejme.* Prečo si si nešiel po ten posudok k nejakému psychológovi čo máš blízko a normálne k nemu prídeš do kancelárie? *Nejako jej to nejde do hlavy. Mal by to v podstate oveľa jednoduchšie. Ponuku zatiaľ nekomentuje i keď, znie to lákavo. Lenže posudky sa nerozdávajú len tak, takže radšej sa najprv oboznámi s určitými skutočnosťami. Predsa len, Lucas je dosť bláznivý a má problémy s autoritami a pravidlami, na ktoré v najlepšej akadémii určite dbajú až až. Vydanie takého posudku by ešte mohol byť koniec dobrého mena jej práce.*

Luke Alberti






*Skúmavo pozoroval Gretcheminu tvár a zdalo sa, že sa v nej odohráva menší vnútorný boj. Videl ako ju svojimi slovami prekvapil a ani sa nečudoval, že nad jeho ponukou váhala. Predsa len jeden bláznivý úlet, keď na Thanatose nasadol do stíhačky ešte nevyjadroval ako veľmi mu naozaj záležalo na tejto časti jeho života.
Zabodol vidličku do kopčeka špagiet a rukou sa starostlivo vyhol servítke s morskou príšerou. Prešiel si dlaňou po ústach, aby sa uistil, že mu na nich nezostal zvyšok omáčky a za ten čas, čo vykonával všetky tieto drobné zbytočnosti rozmýšľal ako Gretchem do celej veci zasvätiť. Už to skúšal s pretvárkou a náhodným stretnutím na ulici, ale prekukla ho dosť rýchlo. Možno bola ešte mladá, ale odhadovať ľudí vedela naozaj dokonale. Nakoniec sa teda rozhodol pre úprimnosť a aby jej nedal nijakú možnosť spochybniť ho hľadel jej celý ten čas do očí.* Kiež by to bolo také ľahké a aj keď mi to neslúži práve ku cti väčšina miestnych psychológov mi už robila posudky do škôl. Stačí ak poviem, že z každej jednej ma vyrazili a v kartotékach sa začali kopiť zložky o mojej „zlej povahe“. * na chvíľu sa odmlčal a zvážnel ešte viac. Naklonil sa bližšie k stolu a stíšil hlas akoby chcel, aby ho počula len Gretchem. V tvári sa mu odrážalo odhodlanie a úprimné presvedčenie.* Pozri som si vedomý toho, že som v živote urobil už veľa hlúpostí a ako sa poznám ešte aj nejaké vyvediem, ale na tomto mi vážne záleží. Cítim, že je to to pravé čomu sa chcem venovať. Už viac nedokážem len tak sedieť a počúvať tie bláboly na školách. Chcem robiť niečo, čo prináša výsledky a má zmysel a hlavne chcem robiť niečo, pre čo som sa rozhodol ja sám.

Gretchem Blake




*Potichu žula ďalší kúsok z pizze, no celý čas ho pozorne počúvala a vnímala jeho slová. Nevedno prečo, verila mu, i napriek tomu, ako ľahko to celé na ňu mohol hrať, len preto, aby dostal čo potreboval. Sám už dnes naznačil, že k tomu čo chce sa mieni nejako dopracovať.* Nebudeme si klamať Luke, ono to nie je také jednoduché. Či ten posúdok napíšem alebo nie, dostanú i tvoje predošlé zložky, celý rad vecí ktoré si vyviedol. Ten posudok ti nezaručí prijatie, určite tam majú i skúšky a ktovie čo ešte. *Ona sa v tom nevyznala, no určite to nebolo také jednoduché.* Možno som hlúpa, no v tomto ti verím, pretože nech si to zoberiem akokoľvek, je pravda, že nikto nerobí niečo s nadšením ak ho nútia. Napíšem ti ten posudok, no ak to pokašleš, už to nebude len o tebe ale i o mne, pretože ja tam budem podpísaná. *Uvedomoval asi vôbec, na koho vsádza celú svoju pracovnú povesť? No vždy bola názoru, že treba dávať i druhé šance a toto bola jeho šanca. Ukázať, že nie je žiadne bohaté sopľavé decko ale dokáže sa k niečomu čo sám chce postaviť.* Bude to tvoja šanca Luke, tak to nepokašli. *Mala vážny hlas, pretože jej to prišlo ako vážna debata. Následne sa ale pokúsila uvoľniť to a tak sa ušknula a ešte dodala* A ten deň zábavy beriem ako odmenu za písanie posudku, len aby ti bolo jasné...*Zazubila sa.*

Luke Alberti






*Gretchem hovorila pravdu. Naozaj to bude ťažké, ale raz mu jeden priateľ múdro povedal, že nič, čo v živote naozaj stojí za to nie je ľahké. Treba sa chytiť príležitosti aj keby nakoniec nikam neviedla, a to presne urobí. Mal chuť vyskočiť zo stoličky a vybozkávať Gretchem od radosti ibaže by si tým zrejme podpísal rozsudok smrti. Jej rozhodnutie pre neho veľa znamenalo a bolo mu to aj poznať na hlase, keď prehovoril.* V tomto ťa nesklamem Gretchem, sľubujem. Urobím všetko pre to, aby si svoje rozhodnutie neoľutovala.* potom, pretože sa predsa len nemohol ovládnuť, jej chytil ruku a na okamih si ju pritiahol k perám. Galantný bozk zakončil šibalským úsmevom a potom sa s dlaňami zodvihnutými nahor oprel o stoličku akoby sa vzdával.* Bude to celý deň Gretchem. Prídem po teba o ôsmej ráno len mi povedz kde a kedy a ja sa postarám o ostatné.

Gretchem Blake



*Ostávalo len dúfať a modliť sa, že naozaj neoľutuje toto nie veľmi premyslené rozhodnutie. No vždy zastávala názor, že i keď sa spolieha na svoju hlavu, občas musí použiť i inštinkty a urobiť niečo, čo by pri triezvom uvažovaní neurobila. A toto bolo presne to rozhodnutie, keď sa skôr riadila vnútorným pocitom než rozumom, pretože rozum tak trochu viac protestoval.* To dúfam, lebo potom ťa nájdem a zožeriem za živa *Odvetila so smiechom a po jeho galantnej rekacii len pokrútila hlavou. Verila mu že to myslí vážne, verila že i on to myslí vážne, takže už len aby mu to presvedčenie, že toto je správna cesta vydržalo. No mala pocit, že možno naozaj našiel niečo, čo naplní jeho bláznivý bezstarostný život zodpovednosťou i keď bude stále veselý a bláznivý. Predsa len je to škola a tam sa nielen učí zodpovednosti ale aj vyvádza...* Som zvedavá Luke, naozaj zvedavá a popravde, teším sa. *To chcelo ešte zrušiť zajtrajšie sedenia, ale to už nejako zariadi. Hádam to nebude mať nijaké vážne následky, alebo možno predsa len zavolá kolegyni nech ju zastúpi.* Bývam v tej malej uličke za parkom, tretia budova. Budem ťa ráno o ôsmej čakať *Ani neklamala, naozaj sa veľmi tešila na ten jeden bláznivý deň jej života. A bola tiež zvedavá, ako sediaci Luke pred ňou trávieva svoje voľné dni*

Luke Alberti




*Mierne pokyvoval hlavou akoby si do pamäte ukladal všetky Gretchemine slová a inštrukcie a keď skončila chytil do ruky pohárik s vínom a slávnostne ho zodvihol k prípitku.* Na druhé šance.* zvolal veselo takže sa k ich stolu obrátilo niekoľko hostí a prekvapene si premeriavalo usmiatu tvár mladého muža, ktorého pohľad sa neodtrhol od ženy sediacej oproti nemu. Niektorí nechápavo pokrútili hlavou a znovu sa venovali jedlu alebo rozhovoru, ale iným toto nádejné zvolanie vyvolalo na tvárach slabý úsmev. Luke si priložil pohár k perám a odpil si dúšok zo sladkastej tekutiny, ktorá mu ľahko skĺzla dolu hrdlom a zanechala v ústach príjemnú ovocnú chuť. Potom si na vidličku namotal nové sústo a naplnil si ním ústa tak, že sa mu obe líca naduli akoby týždeň nejedol. Sprisahanecky sa na Gretchem usmial a pre istotu si misku odtiahol z jej dosahu. Ktovie, táto mladá psychologička bola celkom nepredvídateľná a možno by sa jej opäť zachcelo hodiť mu do omáčky ďalšiu mŕtvolku.* Ale zajtra nechcem počuť žiadne výhovorky.* prehovoril znovu s prázdnymi ústami a nesúhlasne pokýval vidličkou vo vzduchu.* Budeš stále pri mne a urobíš všetko, čo od teba budem chcieť. Pamätaj, že si chcela prežiť deň Luka Albertiho a to ti rozhodne splním.* uškrnul sa a nabodol na vidličku poslednú olivu.*

Gretchem Blake



*Keď videla ako slávnostne zdvíhal pohár s vínom na prípitok, sama ho chytila do rúk a pridvihla s jemným úsmevom na perách.* Hlavne na tvoju druhú šancu a prijatie a zotrvanie na škole.* Takto jej to znelo krajšie. Nešlo len o jej prácu a povesť, ale, priala si aby ho to bavilo a on našiel niečo, čo bude mať hlbší zmysel, pretože bezcieľne pofľakovanie mohlo byť fajn, no nie na celý život. Potom si odpila a uvedomila si, že pár pohľadov uprelo zraky ich smerom, no rozhodla sa ich ignorovať, akoby ich ani nevidela, rovnako ako Luke. Potom sa pustila do ďalšieho kúsku jedla, no pri jeho naledujúcich slovách sa skoro zadrhla. Ako chcela ihneď zaprotestovať, vdýchla pravdepodobne jednu z mŕtvolieka začala sa jemne dusiť, až jej do očí vyhŕkli slzy. Siahla po vode a kašľajúc sa napila, aby sa ako tak upokojila. Cítila sa značne hlúpo keď na neho pozrela a ospravedlňujúco pokrčila útlymi ramenami. Potom si však náhle uvedomila čo chcela povedať a po ospravedlňujúcom geste nebolo ani chýru ani slychu. Nebudem robiť nič protizákonné len aby ti to bolo jasné! A ak chodíš do nejakých povážlivých klubov, to mi tiež netreba vidieť a vyzliekať sa tiež nikde nebudem...a som si istá že ma ešte niečo napadne...*Možno mal pravdu, tak úplne sa uričte uvoľniť nevedela.*

Luke Alberti





*Vložil si olivu do úst a rozkošnícky ju rozpučil medzi zubami. Chvíľu mlčky prežúval akoby chcel Gretchem držať v napätí, ale potom len nedbanlivo pokrčil ramenami a lenivo sa na ňu usmial.* Síce mi tvoja predstava o mne lichotí, ale nemusíš mať žiadne obavy Gretchie. Neprejdem ani na červenú ak to ty nebudeš chcieť.* veselo žmurkol a kývol čašníkovi, aby mu priniesol ďalšiu porciu. Jedna miska mu rozhodne nestačila veď od rána nič nejedol a teraz sa to chystal vykompenzovať.* Dáš si ešte niečo?* obrátil sa na Gretchem a bez toho, aby počkal na jej odpoveď objednal pre ňu ešte obrovský zmrzlinový pohár. Veď keby ho aj odmietla on ním rozhodne nepohrdne.

Na starom Come zaškrípali brzdy, keď ho Luke pristavil ku kraju chodníka a narýchlo z neho vyskočil. Mohli byť tak dve minúty pred ôsmou, ale nevybehol hore schodmi, aby Gretchem zazvonil. Namiesto toho sa oprel chrbtom o bok auta a natiahol pred seba ruku s hodinkami. Čas na nich bol nastavený na sekundu presne takže, keď odrátal posledných tri, dva, jedna a číslice sa vynulovali do celej hodiny pretiahol sa skrz stiahnuté okienko a párkrát stlačil klaksón. Ostrý zvuk sa rozľahol po tichom nádvorí akoby sa spustila protiletecká siréna a niekoľko najnižších okeníc na štvorposchodovej budove sa zatriaslo.
„Idiot!“
Luke sa narovnal práve včas, aby zachytil v jednom z okien tvár starej ženy. Polovicou tela prevísala cez vonkajší parapet a hrozila mu zaťatou päsťou.
„Aj vám dobré ráno, madam!“ zakričal jej veselo naspäť a dvoma prstami sa pritom na okamih dotkol čela akoby jej salutoval. Vonku bolo nádherne a v zlatisto sfarbenej oblohe na východe rástol prísľub teplého dňa. Preto mal na sebe len staré obdraté džínsy, krátke tričko a na ňom oblečenú károvanú košeľu. Niekoľko gombíkov na nej chýbalo, a tak mu spodné cípy voľne poletovali okolo bokov zatiaľ čo so strapatými vlasmi pôsobil dojmom akoby si ich len narýchlo párkrát prehrabol prstami a ďalej sa svojím výzorom nezaoberal. No bol zvedavý na Gretchem. Baby mali večné problémy s tým, čo na seba navliecť a vrchol všetkého zla nastal vtedy, keď vôbec ani len netušili kam ich chlap zoberie. Dokonca to zašlo až tak ďaleko, že by dal neviem čo za to, aby mohol sledovať ako Gretchem nerozhodne postáva pred šatníkom a hromží, že jej neprezradil nič bližšie.*

/ dovolila som si posunúť dej nevadí? /

Gretchem Blake



/To s tým obliekaním som mala v pláne písať! Aké prekuknutie /

*Už hodnú chvíľu behala po byte a nespokojne hľadela raz na skriňu, raz na svoj odraz v zrkadle. Aké to bolo hlúpe, to si uvedomovala i sama a napriek tomu s tým nemohla prestať. Bola hore už nejakú tu dobu a za ten čas si akurát tak hodila rýchlu sprchu a umyla zuby. Teraz len v spodnom prádle prešľapovala pred skriňou a váhala, čo si má vlastne obliecť. Normálne rifle a tenisky, alebo to bude hlúpe? Ale no tak, ide predsa o Luka. Ten isto príde oblečený v niečom pokojne i roztrhanom a ty tu stepuješ ak taká školáčka... Konečne natiahla ruku k normálnym rigliam a pri pohľade na hodiny skoro spadla pri tom obliekaní. O necelé dve minúty bolo osem a ona ešte nebola vychystaná. Kam sa to dostali, že bude meškať práve ona? Možno bude meškať tiež! Táto myšlienka sa rýchlo rozplynula, keď cez pootvorené okno ktorým ráno vetrala začula trúbenie. Nepochybovala o tom, že toto mohlo napadnúť len jeho. Zhrabla zo skrine prvý kus šatstva, pritlačila si ho na hruď a bežala k oknu. Vytrčila strapatú hlavu von a vyhľadala Luka a nedbajúc na susedov vytrčila dva prsty a zakričala* DVE minúty! *A už jej zase nebolo. Rýchlo prevliekla to čo mala v rukách ( oblečko )cez seba a tým ukončila zamýšľanie sa nad tým čo na seba hodiť a rýchlo sa postavila k zrkadlu. Prebehla po strapatých vlasoch, pokrútila nad sebou hlavou, obula topánky a chytro zamkla. Potom zobrala schody po dvoch a ani nevedela ako, ocitla sa vonku s trochu červenými lícami a zadýchaná.* Prepáč, trošku som sa...zašišmala...

Luke Alberti




Tridsať sekundové meškanie Gretchem. Už ti niekto povedal, že si beznádejný prípad?* privítal ju so smiechom a s provokačne nadvihnutým obočím. Aj keby mal na ňu čakať celú hodinu urobil by to. Vlastne už na ňu predsa čakal takmer celý deň, a preto ho jej ospravedlnenie tak pobavilo. Lenivo sa odlepil od boku auta a potom pred Gretchem otvoril dvere na strane spolujazdca. Zo spojov odpadol tenký pásik zhrdzavenej farby a ukázal sa pod ním starší broznový náter. Takto malo celé auto len neurčitú sivastú farbu, ktorá miestami prechádzala do čiernej v závislosti od toho ako na kapotu dopadalo svetlo. Luke veľavýznamne mávol rukou a naznačil Gretchem, aby nastúpila.* Dobré ráno, slečna. Váš kočiar čaká.* uškrnul sa a potom rýchlo obehol staručké Como spredu. Ľahko sa pretiahol cez stiahnuté okno akoby takto nasadal po celý život, zhrabol z prístrojovej dosky ošúchanú šiltovku a obrátene si ju nasadil na hlavu. Svetlé vlasy mu spod nej vytŕčali všetkými smermi, ale konečne aj niečo videl. Strčil kľúčik do zapaľovania a zošliapol spojku pričom pravú ruku položil na opierku Gretcheminho sedadla a sústredene sa natočil dozadu. Kontrolka na rádiu párkrát zablikala a potom sa vnútrom Coma rozľahla ohlušujúca hudba. / https://www.youtube.com/watch?v=g0rTWgS5820 / Slnečné lúče sa pomaly skĺzli po predku auta a prenikli skrz čelné sklo na Lukovu ruku, ktorou skúsene otáčal volantom. * Dámy a páni, ďakujeme, že ste si vybrali našu dopravu, želáme vám príjemnú cestu a nezabudnite sa pripútať. * odrecitoval vážnym hlasom, so smiechom vzrušene vykríkol a potom prudko stočil volant doprava. Kolesá auta sa na vozovke párkrát pretočili a spod gúm sa vyvalili kúdoly bieleho dymu. Už to vyzeralo, že Como vystrelí dopredu akoby niekto vypálil zo štartovacej pištole, ale nakoniec sa pohlo predpísanou rýchlosťou smerom na hlavnú cestu. Luke vrhol rýchly pohľad na Gretchem, na tvári typický drzí úsmev.* Žiadne strachy, predsa som ti sľúbil, že bez tvojho dovolenia neprejdem ani na červenú. Chcel som len vidieť ako sa zatváriš.* uškrnul sa a aby nadviazal na plán dnešného dňa dodal.* Poznáš tie korčule s kolieskami?* spýtavo nadvihol obočie, ale pohľad neodtrhol od cesty. Zámerne sa na to vyzvedal, pretože táto vecička bola u nich dosť málo známa. Poznal celú históriu kolieskových korčúľ, a preto vedel, že najväčšiu slávu si získali na Zemi ešte v 21. storočí. Teda strašne strašne dávno no u nich to bola novinka.*

Gretchem Blake



*Bola si istá že to bolo viac ako tridsaťsekundové meškanie, ale milé od neho. Na jeho otázku sa len zazubila a letmo pokrčila ramenami.* Tak vieš, nemôžem predsa kaziť ženskú reputáciu v tom ako nám to trvá pred skriňou a zrkadlom *Odvetila mu veselo a pohľadom preletela po aute. Prekvapil ju, i keď to na sebe nedala znať. Ktovie aké auto čakal, asi nejaký nablýskaný športiak od otca alebo niečo podobné a nie staršie auto na ktorom bolo vidno trošku hrdze. Ale nedalo sa povedať žeby ju táto varianta nepotešila viac z niekoľkých dôvodov, ktoré sa jej v hlave vynorili.* Tvoj miláčik? *Spýtala sa s úsmevom pri obzeraní auta. Muži a autá, to bolo čosi čo asi žiadna žena nemohla pochopiť, alebo aspoň máloktorá. Usadila sa šikovne do auta a pobavene sledovala jeho spôsob nasadania.* No pekne a prečo som i ja takto nenastupovala? *Zachechtala sa pri tej predstave koľko času by jej asi taký pokus o vlezenie do auta zabral a vysmiata ho pozorovala s tou jeho šiltkou. No pohľad z neho rýchlo presunula do spätného zrkadla, keď začula gumy s pod ktorých sa vynoril kúdol dymu. V prvom okamihu otvorila ústa že mu niečo povie, no ani nestihla a auto sa pomaly rozbehlo po ceste.* Luke ty potvora jedna! *Zvolala predstieraným rozhorčeným hlasom, no radšej sa pripútala, keďže doteraz to akosi nespravila. Jeden pri ňom nikdy nevie a tak radšej bezpečnosť nadovšetko.* A čo sa týka tej jazdy a tak, rozmýšľala som, že som chcela vidieť ako vyzerá tvoj typický deň, takže rob čo musíš *Išlo to ťažko z úst lebo si nebola istá kam sa po tejto vete dostane a či vôbec prežije, takže si napokon neodpustila menší dodatok.* ...ale rada by som prežila a neskončila za mrežami...*Niežeby si myslela že on tam nejako pravidelne končí, no ktovie do čoho by ju v rámci zábavy chcle namočiť. Keď však začula jeho otázku, otočila k nemu zrak a zvedavo pridvihla obočie.* No počula som o nich a viem ako vyzerajú, toď asi vše...prečo? *Nenápadné vyzvedanie na záver, určite sa nepýtal len tak konverzačne.*

Luke Alberti





*Pohľad na okamih odtrhol od cesty a pobavene ním preletel po Gretcheminej tvári.* Je to auto môjho kamoša. Niekedy mi ho požičiava, ale vtedy ja cvakám benzín. Je to spravodlivé, takáto dohoda mi vyhovuje zvlášť, keď som po teba nemusel prísť na bicykli.* uškrnul sa a jednu ruku voľne položil na stiahnuté okienko zatiaľ čo druhou pevne držal volant. Prstami bubnoval po vonkajšom povrchu dverí v rytme hudby a podvedome pritom kýval hlavou. Hudba bola síce hlasná, ale nie natoľko, aby ju musel prekričať. Navyše to bola práve Gretchem, ktorá mu dala voľnosť. Rozhodne mu nemohla vyčítať, že sa v jej spoločnosti správa inak ako obvykle, pretože pôsobil dokonale uvoľnene a bolo mu to vidieť aj tvári. Veselo sa smial, keď predbehol jedno z áut, ktoré sa pomaly plazili po ceste a zaradil sa s Comom do rýchlejšieho pruhu. * Som rád, že to hovoríš Gretchem, pretože chcem, aby si si to dnes poriadne užila, a preto...* rukou, ktorú mal až dovtedy vyloženú na okne zašmátral v bočnej priehrade a podal Gretchem igelitku.*... malý darček. Ale je to účelné.* V igelitke bola šiltovka podobná akú mal on. Čierna a s logom Devils vyšitým vpredu červenou niťou. * Radšej si ju rýchlo nasaď inak nič neuvidíš.* zasmial sa a stlačil gombík na prístrojovej doske pričom sa o niekoľko sekúnd na to začala sklápať strecha. Vietor začal doslova štípať na tvári a svišťať popri ušiach no práve to na tom Luke miloval.*

Gretchem Blake


*Ďalšie slová boli ešte prekvapujúce než samotné auto. Naozaj o ňom mala inú predstavu, než bola realita. Vzbudilo to v nej väčšiu zvedavosť než si myslela, ktovie v čom všetkom sa stihla mýliť. Predsa len on nebol práve priehľadný a ľahko zašpecifikovateľný typ osoby.* Milé od neho že sa nebojí že mu ho niekde oškreš *Niežeby si myslela že nevie jazdiť, to by si s ním do auta nesadla, ale tak stať sa môže predsa len hocičo. Ona sama tiež nemala auto, ale načo by jej aj bolo, keď prácu mala kúsok od bydliska a spoje jazdili tiež. Započúvala sa do hudby a sledovala ako si Luke obiehal akési pomalé auto, keď prehovoril a ona k nemu zvedavo otočila hlavu. V prvom okamihu prekvapene pozrela na igelitku a potom siahla dnu. S úškrnom pozrela na logo a zasmiala sa* A to som sa cítila ako anjelik....áá ďakujem *Ani sa nespýtala ako účelné, predpokladala že sa to dozvie, i keď ju nenapadlo že tak skoro. Len čo sa strecha začala sklápať, až tak podskočila na sedačke a rozžiarila sa.* Och! Ešte nikdy som nešla v aute bez strechy! *Zvolala celá nadšená a bez toho aby sa zamyslela nad tým zdvihla ruky dohora abby jej trčali z auta. Šiltovku si nenasadila, držala ju medzi kolenami, páčilo sa jej ako sa jej vlasy hmýrili do všetkých strán a nedbala na to ako vyzerá. Naozaj nikdy nesedela v ničom, čo malo strechu preč, teda iba na bicykli, takže si to patrične užívala, pretože to mohlo byť prvý i posledný raz.* Ešteže som nevenovala ráno pozornosť vlasom, teraz by som si nadávala *Zasmiala sa a po chvíli spustila ruky k šiltovke a nasadila si ju podľa jeho príkladu na hlavu. Keď už tak pekne sedela, cítila sa trochu zvláštne že ju videl takú...divnú, ale tak čo.*