Planéta Iliwian

/ https://www.youtube.com/watch?v=UkvNmb9tMII /

*Dlhú chvíľu nič nehovoril iba pozoroval obrys ženskej postavy na pozadí zániku. Aké príznačné, napadlo mu, zatiaľ čo si ruku vložil do vrecka na nohaviciach. Látka ticho vyberane zašušťala, keď z nej vytiahol priehľadný flakónik práve tak veľký, aby ho mohol bez problémov podržať medzi palcom a ukazovákom.* Každá jedna spomienka, každá emócia* urobil krok dopredu* nádeje,* ďalší krok* sny.* Kovové dno flakónika zvučne cinklo o hladkú dosku pracovného stola. V šerom prísvite sa vo vnútri zatetelila striebristá tekutina a Quin stiahol ruku, aby mala možnosť pozrieť sa na to zblízka.* Špičková nanotechnológia. Naša...* zdôraznil*...technológia. Vo vnútri sa nachádzajú celé miliardy nanoidov a každý jeden z nich je schopný okopírovať zložité kódy, špecifické znaky a rysy uchované v ľudskom podvedomí. Inými slovami, všetko, o čom si myslíte, že tvorí vás ako človeka nie je nič viac ako obraz zapísaný jazykom nukleínových kyselín na mnohonukleárnych asynchrónových kryštálikoch vášho mozgu.* Jeho pery sformovali dokonalý úsmev. Bol ako ušľachtilý rám, v ktorom však chýbalo to najdôležitejšie - vzácna maľba, duša.* Teraz by ste sa zrejme radi presvedčili, že vaše investície našli ten správny cieľ. * Prešiel okolo stola, odsunul nabok stoličku a na dotykovom plazmatickom panely odaktivoval bezpečnostný systém uzamykania. Stred podlahy sa zlomil pozdĺžne a potom priečne ako sa neviditeľné zámky zabudované v jej vnútri uvoľnili. Spod dna sa pomaly vynorila priehľadná, hermeticky uzavretá trubica naplnená množstvom káblov, hadičiek a prísaviek. Medzi nimi stála nahá ženská postava. Bez vlasov, bez ochlepenia, bez najmenšej chybičky na pokožke. Nehýbala sa, oči mala zavreté, bola prázdna, neľudská...* ....dokonalá. Presne tak, ako ste to žiadali. Chýba už len posledný komponent - Vy.



Citát z knihy Stanislawa Lema

Ona

*S obavami, ktoré v nej rástli, sa pozrela na tú vec, ktorú pred ňu položil. Áno, toto bol jej únik pred smrťou. Mohol byť. Ale.... Nebola si istá, či to chcela. Teda. Asi aj chcela, ale bol to vážny krok, ktorý celkom vypustila z mysle.* Môžete mi povedať ako to má prebiehať? *Prehovorila priškrteným hlasom, keď s apozrela na repliku. Ak sa vôbec dala nazvať replikou. Prišlo jej to príliš kruté, dívať sa na ňu práve takto. Potrebovala len trochu viac času na premyslenie a hlavne ujasniť si myšlienky. Jedno bolo požiadať o šialenú objednávku, druhé bolo vidieť, že šialenosť sa stala skutočnosťou a tretie bolo urobiť ten krok k dokonaniu šialeného plánu. Až jej z toho bolo na vracanie. Obišla trochu ženu a natiahla k nej ruku. Skôr než by sa však končeky jej prstov dotkli povrchu, ruku zase stiahla a pozrela sa na neho.* Aj vy ste si tým prešli? *Naklonila hlavu do strany a bolo jasne vidieť ako Ona baží po pravdivej odpovedi. Netušila totiž čo to bude všetko pre ňu znamenať. Nebolo to dosť, že prenesie sa do ženského tela. To bolo naozaj málo, ale ako sa bude cítiť? Kde boli záruky že to tak naozaj bude? Robotické telo skrslo jej v mysli. Viac žiadne dotyky, žiadne milovanie. Žiadne prežívanie toho čo sa udialo cez... Dosť! Nebola tam preto, aby sa nechala ovplyvňovať spomienkami. Vedela čo príde skôr, než s ním skončila v posteli....*

*Nenáhlivo obišiel stôl a postavil sa k trubici vedľa Nej. Jeho pohľad smeroval skrz priehľadné sklo a ticho spočíval na tvári humanoidnej ženy, ktorú vo vzpriamenej polohe držali len vyživovacie hadičky a spevňujúce kovové popruhy okolo ramien a bokov. Bol to produkt pripravený na používanie, vrchol jeho génia. Mohla by byť ešte dokonalejšia?
Pravou rukou si za chrbtom podoprel zápästie druhej ruky, slabé modravé svetlo prúdiace z vnútra trubice mu na tvári vytvorálo ostré tiene.* Som Goth. * Odpovedal bez obzretia.* Dokážem prijať akúkoľvek ľudskú podobu, ale nikdy som nebol človekom. Podstata mojej existencie nemá biologický základ, netúžim po bohatsve ani po sláve. Pretože ma neobmedzujú telesné potreby nemusím prijímať jedlo ani vodu, aby som prežil. Povedali by ste, že som stroj...*Nepatrne naklonil hlavu do strany, jemné nuansy ľudskosti vystupňované a dotvorené ľahkou gestikou výrazu až znepokojivo vystupovali na povrch. Obzrel sa. Jeho oči sa v tme nebezpečne leskli.*...ja by som povedal, že som niečo viac, než len dobre poprepájaný sieťový okruh.* Ustúpil o krok dozadu, uvoľnil ruky zo zovretia a dotkol sa hladkej steny trubice. Tá sa okamžite posunula z vertikálnej do horizontálnej polohy a systém stabilizátorov udržal telo vo vnútri vodorovne so zemou. Priehľadné sklo sa rozdelilo na dve časti a zasunulo k stranám trubice, takže vzniklo niečo ako kolíska. Quin pristúpil bližšie a prstami sa dotkol ženského líca. Jej črty boli dokonale symetrické, uplatnil pri nich všetko, čo sa naučil o vnímaní krásy. V jeho očiach...v jeho očiach jej nič nechýbalo.* Sérum sa vpichne priamo do krvného obehu, kde sa z neho uvoľnia nanoidy. Len čo sa krvou dostanú do vášho mozgu začnú v ňom zbierať, ukladať a archivovať všetky vaše osobnostné rysy, vedomosti, zručnosti a ako najdôležitejšie zo všetkého, vaše spomienky. Celý proces trvá dvadsaťštyri hodín a je prakticky bezbolestný. Nanoidy z vášho tela vyberiem a potom uschovám do tej istej konzervačnej banky až dovtedy, kým nebude čas použiť ich. Po vpichnutí do obehového systému ReY sa spoja s umelým nervovým konceptom a premietnu doň odkopírované vzorce vašej osobnosti alebo ak chcete, vašu psyché. Je dôležité, aby nanoidy vykonali svoju prácu skôr, než choroba postihne váš mozog natoľko, že nebude možné vykonať proces bezchybne. Ak sa rozhodne urobiť to teraz a prenos odložiťaž dovtedy, kým vaše biologické telo umrie, po prebudení si budete pamätať len to, čo sa stalo doteraz, preto vám odporúčam, aby ste jedno ani druhé príliš neodkladali.* Bruškami prstov skĺzol po ženinom líci k jej sánke a nebadane ju pohladil kĺbami prstov. Bol to krátky letmý dotyk, po ktorom sa okamžite odtiahol.* Nakoniec, je to paradox. Ľudia sa vždy snažili, aby sme sa im čo najviac priblížili a teraz sa vy snažíte čo najviac priblížiť k nám.

Ona

*Zdalo sa to ako dokonalý útek. Ako dokonalý plán zachovať vlastnú identitu v tom tele, ktoré sa viac nepodobalo jej, ale malo by všetko ostatné čo robilo Avelyne Ňou. A predsa si nebola istá, či to tak chcela. Bolo to východisko ako zachovať si život a nechať oficiálne Ju umrieť. Ale chcela to? Chcela tu zostávať aj po tom, čo sa jej telo utrápi a umrie? Čert to ber, že to si už nebude pamätať. Ona to teraz vedela, bude vedieť, že to bolo. Pozrela sa na neho. Keď prišla za ním pred niekoľkými mesiacmi s týmto šialeným nápadom, musela mu povedať pravdu. Bez pravdy by nebol obchod a bez neho by tam nebola tá žena, ktorá by sa mohla sstať Avelyne. Tou Avelyne, ktorá túžila po slobode.
Už roky financovala výskum liekov. Liekov, ktoré by jedného dňa mohli liečiť túto nezmyselnú šarádu, ktorá dokázala zamiesť so všetkým a s každým, kto prepadol tomuto odpornému prekliatiu. A teraz tu bolo pred ňou riešenie. Mohla by stále žiť, financovať tieto výskumy, aj keď by už nedisponovala takými financiami, tie by však pred záhadne po jej smrti zmizli a ona by ich tak mohla využiť. Jej telo by bolo poskytnuté na výskumy, aby mohli pátrať ďalej a.... Ona by tam aj tak bola. Obrátila sa k nemu a uprene mu pozrela do očí. Zamračila sa, medzi obočím sa jej objavila hlboká vráska.* Ako budem vedieť, že nie je príliš neskoro? *Čo ak už neskoro bolo?* Posledná fáza začala skôr než sme čakali. Bolesti sú znova tu a sú čoraz naliehavejšie, dlhšie a menej zvládnuteľné. Neviem ako dlho... *Hlas jej zanikol na perách a v očakávaní reakcie dvihla obočie.* Nesnažím sa priblížiť k vám. Vy najlepšie viete, že som nikdy vami všetkými nepohŕdala a keď ste to potrebovali, pomohla som vám. *Precedila cez stisnuté zuby. Jeho poznámnka ju rozladila ďaleko viac, než bolo potrebné.* Bolo by možné, keby ste do aplikácie a celého tohto kolobehu boli v mojej spoločnosti ?

*S rukami založenými za chrbtom v rovnakej pozícii ako predtým, neodtŕhal pohľad od tváre ženy v „kolíske“. Navonok pôsobil zamyslene, zdalo sa, akoby kútiky jeho úst niesli stopu po neurčitom smútku, ale s najväčšou pravdepodobnosťou to bola len hra svetla a tieňa. Bol predsa Goth.
Narovnal sa a potom, v jedinom okamihu, nadobudol svoju skutočnú podobu. Tvár muža postupne mizla, akoby sa rozdelila do štvorcovej siete, pričom sa každý jeden kúsok obrátil vo svoju pravú podstatu. Jeho prekvapivo ľudské oči, sýte a výrazné, sa upreli priamo do Jej očí.* Ak sa posledná fáza už začala, nemali by ste dlhšie čakať. Deň, nanajvýš dva. Ľudský mozog je komplikovaný orgán, skrýva veľa tajomstiev dokonca aj pre nás, preto vám nemôžem dať jednoznačnú odpoveď. Samozrejme, ak si to žiadate, zostanem pri vás, kým sa celý proces neuzavrie.* Jeho humanoidná tvár nič neprezrádzala, hlas mal bezfarebný, len v očiach akoby skrýval niečo hlbšie. Myslel na spôsob, akým im Ona pomohla. Gothi neboli vo veľkej obľube zvlášť u ľudí, ktorí v nich videli hrozbu. Humanoidi ako Quin nemali slabosť na peniaze, pretože ich nepotrebovali, nechceli moc, pretože nemali ľudské ambície vládnuť a nedali sa zlákať ani na slávu, ktorá bola nestála a pominuteľná. Mali úplne iné potreby.* Rozhodnutie je len na vás, ale ja som si svoju časť dohody splnil, teraz je rad na vás. Máte to, kvôli čomu sme dnes tu?

Ona

*Bez mihnutia oka sledovala ako sa premenil do svojej podoby. Na ňu to nijako nezapôsobilo. Toto už videla nie raz a tak to divadielko prehliadla s absolútnym pokojom. Hľadela do tých jasnomodrých očí a celkom vypustila z mysle okolie. Ona len bola plne sústredená na jeho slová a hlas.* Bude to tak lepšie. *Pasha bude šalieť ak sa dozvie ako dobre sa pripravila na vlastnú smrť. Čo jej pripomenulo ďalšiu otázku.* Bude môcť začať fungovať skôr než umriem? *Pozrela k žene. Bolo to zvláštne ak chcela, aby zažila vlastnú smrť? Vedela, že to už nebude viac ona, ale ten zvláštny pocit súdržnosti sa jej páčil. Tak iné. Tak svojské a zvláštne.* Mám to, ale bohužiaľ nie so sebou. *Vzdychla si potichu a obrátila svoj pohľad znova na ten zvláštny výhľad, ktorý sa jej tam ponúkal.* Budeme musieť ísť ku mne. Už tri dni som nebola v korporácii, mala som sťažené podmienky, nemohla som to doniesť. *Keby bola, vzbudilo by to veľa otázok u Pashu a zdržali by sa ešte viac. Ak sa však Goth rozhodol zotrvať s ňou až kým nebude všetko dokonané, nevidela problém v tom, aby mu to predala neskôr.* Papiere sú prichystané, stačí ich iba podpísať - samozrejme, aby sme predišli vopred právnym problémom a vy ste boli zaopatrení, tak ako si to žiada. Potom bude všetko už len na tom, ako sa vám to bude pozdávať. Ešte stále je možnosť upraviť nezrovnalosti. *Mal svoje podmienky, ktoré splnili, ale ým to haslo. Mali ešte čas, na úpravu.* Ak ste sa rozhodli niečo doplniť, najvyšší čas vyjsť s tým von. *Znova uprela pohľad na neho. Bolo to zvláštne, ako sa pokojne cítila v jeho spoločnosti. Tak jednoducho, normálne.*

((Si mi teda pekne zavarila ))

/no ktovie či viac tebe alebo sebe /

*Bez pohnutia sledoval Jej postavu na pozadí modrastého prísvitu. Hra svetla a tieňa zvýrazňovala črty jej tváre a dodávala im nádych tajomna. Quin tušil, že má strach. Nie vďaka jej postoju, ktorý v skutočnosti nič neprezrádzal, ale pretože stála tvárou v tvár smrti a stále váhala. Nechcela sa rozlúčiť so svojou ľudskosťou, ktorá bola tým jediným, na čom si človek zakladal svoju existenciu a odlišnosť od ostatných foriem života.* Prenos je možné uskutočniť ešte počas vášho života, ale neodporúčam vám to. Z psychologického hľadiska, samozrejme.* Uvoľnil postoj a prešiel k oknu s výhľadom na vrakovisko.* Študoval som ľudské povahy a jedno, čo mi bolo od začiatku jasné je skutočnosť, že každý jeden z vás považuje samého seba za príliš veľkú individualitu, aby bol ochotný akceptovať aj možnosť, že sa jeho najčistejšie Ja rozdelí. Ak sa to predsa len stane, považujete tento jav za chorobu.* Stojac chrbtom k Nej zodihol ruku a dotkol sa skla, ktoré odrážalo jeho tvár ako zrkadlo.* Schizofrénia. * Ruku stiahol a obzrel sa cez plece. Jeho humanoidná tvár neodrážala nijaký výraz a predsa bolo okamžite jasné, že nie je spokojný.* Ale aby som sa vrátil späť, v našej dohode nebolo nič o osobnom odbere. Nedávate mi preto na výber. Pôjdem s vami, ale len za podmienky, že udržíte moju skutočnú identitu v tajnosti. Muž, ktorý vás sprevádza nesmie prehovoriť. O ostatnom sa s vami budem rozprávať, až keď sa presvedčím, že naozaj máte to, čo som požadoval. Ste obchodníčka, mali by ste mojej opatrnosti rozumieť.

Ona

((Tak to je otázne, ale ja mám vážny problém Dovtedy sa budem vykrúcať ako to len pôjde ))

Schizofrénia nie je rozdvojená osobnosť, iba sa to pletie. *povedala celkom potichu skôr pre seba stále upierajúc zamyslený pohľad preč, len nie na neho. Váhala pred tým krokom. Netušila či vlastne to chcela podstúpiť a či chcela skutočne takto pokračovať. Zasvätiť tak život iba práci, ktorú by dokázala vykonávať a potom by skončila práve hentak, ako sa jej naskytol pohľad dolu. Lákavá predstava. Príde za ním a povie "Hej, Quin, myslím, že sa mi niečo pohrkalo, mrkneš sa mi nato?" a on úplne v pohode jej rozoberie hlavu "Hahaha, odkrútila sa ti jedna matica, už je to v poriadku." ..... Chcelo sa jej vracať nad vlastnými šialenými myšlienkami. Ale nejak tak bude potom fungovať? Keď okúsila radosti, ale aj strasti ľudského života?* Mrzí ma, že nemôžem splniť našu dohodu tak, ako sme sa dohodli. *Keď obrátila svoj pohľad k nemu, tvárila sa naozaj vážne a jej slová boli plne úprimné. Ona dodržiavala dohody, aj keď meškala a tým dávala druhým najavo, že nimi pohŕda, Quina ani neplánovala oklamať, ani mu dať pocítiť, že by bola ním pohŕdala. V skutočnosti si ich technológie naozaj vážila.* A plne rozumiem. Môj muž neprehovorí a ja vám zabezpečím úplnú ochranu. Vaša identita ostane utajená. *Trochu sa pousmiala. Ani nevedela prečo vlastne.* Ale vopred vás musím varovať, že sama neviem ako to bude teraz. Do akého prostredia prídeme. *Založila si ruky za chrbtom, kde sa ukrývala pripravená zbraň.* Pravdepodobne ma vyhlásili za mŕtvu a teraz všetci oslavujú môjho nástupcu. *V očiach sa jej nepríjemne zalesklo, keď urobila krok stranou.* Najvyšší čas to zistiť. *A najvyšší čas, aby si nasadil ľudskú tvár a v poslednom pohľade do jeho očí jej napadlo, či to aj u nej bude tak fungovať. Vtedy sa jej vkradla do mysle tichá bolesť sľubujúca horúce chvíle načo len Ona privrela oči a sklopila pohľad k zemi. Ešte nebol vhodný čas.*

*Skupina Botov dokončila svoju prácu pri recyklovaní toho, čo zostalo z tiel opotrebovaných Ghotov a automaticky sa jeden za druhým vypli. Keď sa zložil aj posledný z nich, Quin sa obrátil tvárou k Nej a pomaly, krok za krokom, pristúpil dosť blízko na to, aby sa jej mohol pozrieť do tváre. Mlčal a čím dlhšie mlčal, tým sa ticho stávalo nepríjemnejším, pretože jeho výraz bol nečitateľný, stoický a mŕtvy ako výraz ktoréhokoľvek iného Ghota. Jediné, čo na ňom v tej chvíli bolo ako tak prístupne, boli kobaltovomodré oči, ktoré sa leskli a hýbali presne ako ľudské.* Zaujíma ma len náš obchod, a to, čo zaň dostanem. Nebudem sa zaplietať do vašich ľudských sporov ak priamo neohrozia to, čo mi patrí.* Odmlčal sa a znovu si Ju premeral. Na malú chvíľu sa zdalo, akoby v jej tvári hľadal odpoveď na nevyslovenú otázku, ktorú však nenašiel.* Pôjdem s vami, ako som povedal, ale poprosím vás o trochu času. Musím sa pripraviť.* Natiahol ruku a dvere za Jej chrbtom sa otvorili, akoby im dal priamy príkaz.* Prosím, bude to len chvíľa.

Ona

*Pokojným krokom vyšla von. Ani len pohľad nevenovala ochranke pri dverách. Iba si to priamo zamierila k autu, ktoré odstavil Pasha pred vchodom.* Ešte neodchádzame. *Prehovorila bez pozdravu a sadla si na sadné sedadlo nechajúc otvorené dvere. Pohľad uprela na dvere a na tvári jej nebolo nič badať. Ani hnev, ani rozrušenie, nič, iba jednoducho mlčala a hľadela. Až po chvíli ticha znova otvorila ústa, aby prehovorila.* Quin pôjde s nami. Ešte s ním musím niečo doriešiť. Bude lepšie ak nikto mimo nás nebude vedieť kto je to. *Bola síce pravda, že za tými slovami sa skrýval tichý rozkaz, aj keď Ona to podala celkom pokojným hlasom.* Ty sa budeš môcť aspoň pustiť do preverovania Surina. Chcem, aby si to robil sám, dobre? *Pohľadom ho vyhľadala, aby zdôraznila ako moc jej na tom vlastne záleží. Nič nechcela nechať na náhodu.*

*Pozoroval siluetu Jej vzďalujúcej sa postavy až do chvíle, kým bez obzretia vyšla z jeho pracovne a potom ešte ďalší okamih hľadel na zatvorené dvere. Až keď si bol naozaj istý, že je preč odvrátil sa. Urobil prvý váhavý krok a potom ešte jeden. Zakaždým sa zdalo, akoby si to vyžadovalo neuveriteľnú námahu, ale nakoniec predsa len zastal vedľa kolísky. Ženské telo v nej ležalo bez pohybu, bez života a bolo tak dokonale krásne, tak zraniteľné a vskutku výnimočné. V rôznych smeroch a ohľadoch to bol vrchol technologickej evolúcie, vrchol jeho vlastných predstáv o dokonalosti, ktorej sa biológia nemohla ani len priblížiť.
Natiahol ruku a v tej istej chvíli začal nadobúdať svoju ľudskú podobu. V okamihu ako sa ženy dotkol, nebolo už nič, čím by pripomínal stroj. Bruškami prstov ju zľahka hladil po líci, po perách, viečkach zavretých očí. Pohľadom uprene sledoval profil jej tváre, akoby čakal, že sa čochvíľa pohne, že ožije.* „Ak môžete, bohovia, všetko na svete splniť, dajteže, aby sa mi ženou stala – tá panna podobná slonovej soche.“ (Pygmalion)* Sklonil sa a veľmi opatrne priložil ústa na ženine pery.* Zbohom.* Zašepkal bez výrazu, odtiahol sa a so sklonenou hlavou udrel po hlavnom spínači. Mechanika zasyčala ako sa kolíska začala zatvárať až kým sa z nej nestala presklená trubica, ktorá sa znovu zasunula bezpečne pod zem. Quin pristúpil k stolu a vzal z neho nádobu s nanoidovým sérom. Chvíľu ho poťažkal v ruke a potom si ho vložil do vnútorného vrecka na čiernom elegantnom obleku.


Pasha

*Keď Avelyn nastúpila do auta otvoril dvere na strane vodiča a sadol si za volant. Pozrel sa do spätného zrkadla a chvíľu ju v ňom pozoroval. Mal otázky, ktoré jej nechcel položiť hneď, pretože súviseli s jej prácou a bez ohľadu na to, čo sa medzi nimi cez víkend stalo, dohodli sa, že svoj vzťah udržia mimo prácu. Na druhej strane nemohol dať od toho ruky len tak preč. * Urobím, čo povieš. Len mi povedz, či si v poriadku.* Všimol si výraz jej tváre a hoci sa nepoznali dlho, tušil, že v Quinovej kancelárii sa stalo niečo, čo ju rozrušilo. Nebol si tým však istý. Okrem toho zahliadol vo vonkajšom spätnom zrkadle približujúcu sa postavu. Muž kráčal ľahko, ladne, nie vŕzgavo ako si to v duchu Pasha predstavoval. Goth v mnohom nespĺňal jeho predstavy o chladných androidoch, pretože ten, ktorý sa k nim blížil, vyzeral na nerozoznanie od človeka. Prvý rozdiel bol badateľný až v okamihu ako si otvoril dvere na druhej strane a usadil sa k Avelyn. Bez slova, bez náznaku akejkoľvek emócie. Strnulo si položil ruky na kolená, akoby sám netušil, čo má s nimi robiť a pohľad uprel dopredu. Nevyzeralo to tak, že sa chystal na zdvorilostnú konverzáciu.*

Ona

*Otázku od Pashu rozhodne ani nečakala. Prekvapene šklbla pohľadom k nemu a v tvári mala údiv. Zadívala sa mu dlho do očí a v tej chvíli odolávala nutkaniu nakloniť sa k nemu, obrátiť jeho tvár k svojej a dať mu bozk. Nakoniec sa iba pomaly usmiala.* Netráp sa. Neskôr sa porozprávame. *Aj keď chcela sa rozhodnúť sama, nezávisle od neho, nepovediac mu nič, keď tam teraz sedeli a on sa zaujímal či je v poriadku, vedela, že mu to nebude môcť zatajiť a že najlepšie bude, ak mu povie skutočnú pravdu.
Pohľad uprela na Quina, ktorý sa usadil vedľa nej.* Pôsobíte príliš strnulo, Quin, uvoľnite sa. *Takmer ako rozkaz to vyznelo, keď sa natiahla k svojim dverám a zabuchla dvere. Pozrela na Pashu a kývla mu, aby vyrazil. Keby nebol šiel Guin s nimi, sadla by si dopredu. Možno ešte na poslednú cestu by mu položila ruku na stehno a držala sa ho, tak ako to robili, celý víkend, keď niekam šli. Teraz však iba sedela vzadu a znova uprela svoj pohľad von. Tá hlava ju začínala bolieť. Uvedomovala si to hlavne na ostrom svetle, kedy musela žmúriť oči viac než obyčajne. Stále to však našťastie bolo len v hranici, kedy dokázala svoje bolesti ovládať natoľko, aby ju neovplyvňovali. a hlavne v tej chvíli musela ovládať aj svoje myšlienky. Prúd paniky, ktorý klopal na dvere by ju zničil a ona by dokázala vystrájať v strachu príchodzieho. Pohľadom znova zablúdila do spätného zrkadielka hľadajúc tam jeho oči. Hovorí sa, že na každého raz príde. Na ňu prišlo. Brali jej to, čo získala.*

*Uvoľniť sa? Necítil sa nepríjemne, ale tušil, čo tým Ona myslela. Pomaly sa nadýchol a s rovnako pomalým výdychom zmiernil ostrý uhol, ktorý vytváralo jeho sediace telo. Ramená mu mierne poklesli, držanie tela nebolo také strnulé ako predtým. Párkrát za sebou žmurkol a potom si zvolil jednoduchý, ale účinný rytmus s akým sa jeho hrudník dvíhal a klesal. Imitovanie ľudského správania bolo založené na detailoch, ktoré dlho študoval. S každým jedným pocitom sa spájalo typické podvedomé gesto. Zahrabnutie do vlasov, prekríženie rúk a nôh, mračenie, úsmev - to bol len zlomok toho, čo sa naučil simulovať na svojej vlastnej tvári. V spätnom zrkadle zachytil pohľad muža, ktorý si ho rýchlo premeral, akoby sa snažil odhadnúť či pre neho predstavuje nejakú hrozbu a potom sa znovu sústredil na cestu pred sebou. Tesne predtým, než sa muž odvrátil, venoval ešte jeden krátky pohľad žene sediacej vedľa Quina. Bolo zrejmé, že sa o ňu stará, aj keď nebolo jasné, aký druh vzťahu majú medzi sebou.
Ouin bol možno stroj, ale vďaka tomu (nie napriek tomu) dokázal vnímať oveľa viac ľudských signálov ako obyčajný človek, ktorý bol vo väčšine prípadov zameraný predovšetkým sám na seba.
Nič nepovedal, nepotreboval viesť zdvorilostnú konverzáciu, aby sa cítil príjemne, preto sa ponoril do svojich vlastných myšlienok. Hlavu obrátil smerom k oknu a sledoval ako cesta ubieha okolo nich. Rozpadnuté a ošarpané kolosy niekdajších dokov rýchlo vystriedalo oveľa modernejšie bludisko diaľnic, ktorým sa dostávali stále hlbšie do srdca mesta. Budovy okolo nich rástli, zväčovali sa a naťahovali smerom k oblohe do ozrutných megalomanských výšok budiacich rešpekt. Svetlá, ruch, špina, smrad. Nezameniteľná kombinácia svedčiaca o prítomnosti ľudského druhu. Quinove ústa sa zlomili do ostrého nepríjemného úsmevu.*

Ona

*všimla si ako sa Quin prispôsobil a takmer sa nad tým pousmiala. Mal ich prečítaných spredu aj zozadu, lebo v okamihu pôsobil ako človek, ktorý sa len trochu necíti vo svojej koži a nie android hrajúci sa na človeka. Tak to bolo lepšie, tak to jednoducho malo byť. A Ona sa trochu upokojila.
Aspoň na pohľad tak pôsobila aj v okamihu, kedy sa blížili ku korporácii.* Pasha, pôjdeme z garáží. *Zavelila pokojným hlasom. Nechcela ísť hlavným vchodom. Toľko pozornosti pútať nepotrebovala a prišlo jej to viac vhod jednoducho sa vyviesť na dané podlažie, kde mala kanceláriu a zamieriť si to priamo do nej, než prechádzať celou budovou. Na takúto prechádzku si vyhradí čas, ktorý neskôr venuje Quinovi a ich obchodu.
Obrátila svoju pozornosť ku Quinovi.* Svoju časť dohody splním hneď čo to bude možné, ale musíte mi dať trochu času. Len chvíľu strpenia. *Zahrávala sa s ohňom, keď tvrdila, že to nebude okamžite, len potrebovala sa tam ukázať, akoby sa nič nebolo udialo. Akoby celý víkend nebola preč s otáznikom či ešte žije. V bolesti hlavy prižmúrila oči, keď sa na neho pozerala a vedela, že mu ten detail neunikne, no naliehavosť ako sa jej objavila v pohľade hovorila o tom, aby pomlčal a radšej sa k tomu nevyjadril. Nebola taký blázon, aby na úkor jeho námahy odďaľovala niečo, čo bolo prakticky nevyhnutné. Aj keď v podstate sa toho posledného kroku obávala. Nevedela si to predstaviť. Ale na druhej strane, nič okrem ľudskosti stratiť aj tak nemohla. Iba život. A nato bola pripravená v podstate už roky.*

*Zaregistroval ako sa sedadlo vedľa neho mierne prehlo, keď Ona zmenila polohu a všetko naznačovalo tomu, že sa mu chystá niečo povedať. S nepredsteraným záujmom k nej obrátil tvár a uprene sa na ňu zahľadel. Iba keď prižmúrila oči zdalo sa, že sa v jeho stoickom výraze niečo pohlo, nepatrný sťah svalu, ktorý mu nakrátko nadvihol pravé obočie a potom...nič, znovu vyzeral chladne a nečitateľne ako predtým. Prečítal si nevyslovenú prosbu a nával Jej bolesti prešiel mlčaním, ktoré si pred mužom menom Pasha priala zachovať. Na druhej strane obchody už boli inou záležitosťou.* Dúfam, že sa vás nijako nedotknem, ale začínam mať pocit, že sa ma snažíte upokojiť výhovorkami.* Hlas mal vážny, hlboký, mužský bez ohľadu na to kým bol. Dokonca si na ňom dal záležať natoľko, že občas použil veľmi špecifický prízvuk, pri ktorom jednotlivé slabiky lenivo naťahoval.
V interiéry odrazu nastalo šero, pretože auto vošlo do garáže. Quin po celý čas upieral oči na Ňu. Sídlo ani jeho okolie ho nezaujímalo, akoby ho videl už predtým. Dvere na jej strane sa po chvíli otvorili...

Pasha

*Netušil, aký druh obchodu Avelyn uzavrela s Gothom, ale ani najmenej sa mu nepáčila skutočnosť, že sa do mesta vracal spolu s nimi. Vymýšlať možné scenáre by mu nepomohlo, mohol by sa v nich stratiť a k pravde by sa pritom zrejme ani zďaleka nepriblížil. Nechal si hodnoenie na neskôr a namiesto toho si v duchu prechádzal zoznam svojich ďalších povinností. Poznal Avelynine obavy ohľadom jej postavenia a bol rozhodnutý urobiť všetko preto, aby aj najmenší tieň pochybností zmizol. Ak budetreba, prevezme plnú zodpovednosť, pretože všetko bola vlastne jeho vina.
S podobnými myšlienkami prešiel cez bránu sídla a podľa Avelyniných rozkazov zamieril ku garáži. Vypol motor a keď vystúpil, obišiel auto spredu, aby jej mohol otvoriť dvere. Gothovi, ktorý na neho upieral nečitateľný pohľad nevenoval priveľkú pozornosť. Zaujímalo by ho, čo chce Avelyn urobiť, ale odhadoval, že si bude musieť na ďalšie inštrukcie počkať.
Všimol si ako Goth sám vystúpil z auta a zastal si s rukami založenými za chrbtom, akoby to bolo jeho typické gesto.*

Ona

*Jeho slovám rozumela, nepotrebovali žiadne ďalšie zbytočné komentáre, preto iba mlčky prikývla a pohľad mu opätovala až kým sa neotvorili jej dvere. Obrátila sa k Pashovi a vystúpila. Venovala mu jeden krátky pohľad, ktorý bol až príliš veľavravným a následne ako prvá zamierila k dverám od výťahu. Zadala kód a kým sa dvere na výťahu otvorili, venovala svoj pohľad do kamery nad dverami. Pozerá sa nato Liz? Netušila, ale dúfala, že áno...
Nastúpila dnu a následne zadala číslo podlažia kam sa chcela vyviesť. Všetkci traja na to isté a až keď si bude istá, že je všetko v poriadku, prepustí Pashu k jeho povinnostiam. Dovtedy ho potrebovala pri sebe.Výťah sa pohol smerom hore takmer nečujne, iba malé číslice ukazovali koľké podlažie práve míňali, no Ona si ich nevšímala. Hľadela na dvere, ktoré jej čoskoro mali ukázať či sa niečo zmenilo. Ak áno, nakoľko.
Ozvalo sa tiché cinknutie a dvere do pekla sa otvorili. Ako prvé Ju ovalil hluk kancelárie. Následne potom si všimla, že niečo sa zmenilo...*

/čo sa zmenilo? /

(( No, to som nechala na tvojej fantázii či tam niečo dáš ))

( cha, len aby si to neľutovala, muhahaha ale hádam je to jedna jedna, ako ti ide vymýšľanie toho, čo chce Quin? /

(( nulovo ))

*Nastúpil do výťahu spolu s Gothom, ale namiesto toho, aby sa jednoducho postavil dozadu, zaujal miesto po Avelyninom boku. Postúpil dopredu, takže mal plece len kúsok pred ňou a cítil sa oveľa pohodlnejšie. Predlaktím zavadil o puzdro zbrane a popritom si rozpol jeden gombík na saku, aby sa k nemu po prípade dostal rýchlejšie. Na rozdiel od Avelyn, ale upieral pohľad na lesklý povrch výťahu, ktorý ako zrkadlo odrážal celú Gothovu postavu aj nečitateľnú tvár. Ich oči sa stretli, ale potom sa dvere výťahu otvorili a jeho pozornosť okamžite upútal okolitý ruch. Nikdy si ho však neuvedomoval tak prenikavo ako v okamihu, keď množstvo hlasov odrazu naraz stíchlo a všetky oči sa upreli priamo na nich. Bolo to, akoby z miestnosti niekto vysal všetok vzduch a zostalo len dokonalé vákuum.
V tom tichu sa Pasha poobzeral okolo seba a po zbežnom prieskume zistil, že z priestor zmizlo už takmer všetko zariadenie. Elektronika, kancelárske zariadenie, všetko, čo mohlo byť cenné, bolo preč a to, čo zostalo, balili ostatní do škatúľ alebo prepravných boxov.
A potom do miestnosti odrazu vtrhla žena. Tvárila sa mrzuto, jej chladný hlas štípal ako uštipnutie hada.
"Čo sa to tu deje? Prečo ste prestali?" Prebehla pohľadom po niekoľkých najbližších pracovníkoch a potom si aj ona všimla Avelyn. Chvíľu pôsobila zarazene, ale potom sa jej pery roztiahli do nepríjemného úsmevu.
"Žeby fénix povstal z popola?" Zvuk ženiných ihličkových opätkov sa vo vyprázdnenej hale odrážal ako hromobitie. Na dlhých štíhlych nohách graciózne a sebavedomo kráčala priamo k nim. Bola to Theres Leiková.*

Ona

*Jej pohľad sa kĺzal po okolí a na jej tvári nebolo nič badať. Takže oni začali rovno baliť? To znamenalo, že v jej pracovni ešte nikto nebol a nenašli papiere, ktoré ustanovili jej nasledovníka. Ktovie prečo. A možno... Možno si ich niekto ukryl, niekto ako napríklad Leiková.* Aké patetické. *Precedila Ona cez zuby a vystúpila spoza Pashu. Ako sa hýbala okolo neho, vystrela ukazovák a skĺzla mu ním po celej jeho dlani. Keď sa postavila pred Leikovú, ruky mala voľne zvesené vedľa tela. Aj keď tá príliš akčná žena mala na nohách ihličky, Ona bola stále vyššia od nej. Bola by pravdepodobne aj keby nemala na nohách čižmy na opätku. Až nato, že tie jej nevydávali tak odporné zvuky.* Kto by to bol čakal, že keď sa tu na pár dní neukážem, všetci sa tak zázračne zmobilizujete, aby ste to tu vypratali. *Aj keď sa dívala Leikovej do očí, svoje slová adresovala všetkým, ktorí sa prizerali. Už znova bola Ňou a nie Avelyne, ktorá by u toho radšej mávla rukou a vykašľala sa nato.* Každý mal dostatok práce, aby víkend strávil ďaleko efektívnejšie, než balením vecí! *Jej hlas sa nebezpečne dvihol a urobila ďalší krok k tej prekliatej ženskej.* Okamžite dajte všetko tak, ako bolo. *Keď stíšila hlas, aby ju počula iba Leiková a Pasha za jej chrbtom, medzi každým slovom dávala výhražné medzery, aby ženská pochopila ako vážne to myslí.* A náklady za celé toto divadielko uhradíte z vlastného vrecka.

Jej sídlo

*Keď Ona pristúpila bližšie na tvári Theres Leikovej sa nepohol ani sval a jej očividný nedostatok úctivosti mohol znamenať len jediné. Buď pracovala pre niekoho, kto mal rovnako dôležité postavenie ako Ona alebo pre niekoho ešte dôležitejšieho. Tvrdé slová na ňu neurobili taký dojem, aký by sa zrejme očakával, a tak stála jedna ženská sila a rozhodnosť proti druhej.
„Je mi ľúto, ale nemôžem to urobiť,“ odvetila Theres a podľa ostrého uhla, do ktorého sa stočil kútik jej úst bolo jasné, že ľútosť bola pre ňu len bezcenným slovom silenej zdvorilosti.
„Po tom incidente v budove Milénia si vaši obchodní partneri robili starosti o svoje investície. Rozhodli, že kým sa celá záležitosť nevyjasní, poveria spravovaním Centra niekoho rovnako kompetentného.“
Quin nepatrne naklonil hlavu nabok. Keby nemal tvár ako vytesanú z kameňa mohlo to vyzerať, akoby sa celkom dobre bavil. Na druhej strane Pasha svoje rozčúlenie skrýval len ťažko. Svaly na sánke mal napnuté a ruky založené na bokoch, veľmi blízko koženého puzdra so zbraňou. No bol len ochrankár, jeho úlohou bolo držať sa v úzadí, aj keď bolo čoraz ťažšie dodržiavať podobné prikázania.*



*Ak bol Lizin byt malý a stiesnený s jej jednou izbou a jednou posteľou, tak po nasťahovaní nového nábytku sa v ňom dalo ledva hýbať. Camovi bolo jasné, že takto to ani jeden z nich dlho nevydrží, pretože nech by sa snažili akokoľvek, na pár metroch štvorcových nebolo dosť miesta ani na to, aby si zachovali aspoň aké také zdanie súkromia. Na druhej strane sa zdalo, že Adam je spokojný, a to bolo niečo, čo očividne už dlho nezažil, pretože každú chvíľu mal v tvári ten opatrný neveriaci výraz štvaného zvieratka, ktoré konečne našlo bezpečný úkryt. Cam nemohol povedať, že by s ním ten postoj zdieľal. Stojac na prahu izby, o ktorú sa mal deliť s Liz si viac než kedykoľvek predtým uvedomoval komplikovanosť ich vzťahu. Neznášala ho, o tom vôbec nepochyboval. On zase neznášal predstavu, že jej je vlastne za veľa zaviazaný. Dočerta! Preto nikdy nestál o zbližovanie.* Nemusíš sa báť, odídeme s Adamom tak rýchlo, ako to len bude možné.* Chrbtom sa oprel o rám dvier a pohľad znovu obrátil do izby. Vyzeral zamyslene.* Tak? Ako to urobíme?* ozval sa po chvíli ticha a s istou rozpačitosťou zaregistroval vo svojom zornom uhle posteľ.*

Ona

*Bolo to len dobré, že nevidela čo sa dialo za jej chrbtom. Že nevidela ako sa Quin tváril, či Pasha. Obaja muži by ju boli len zbytočne ovplyvnili a ona to nepotrebovala. Už beztak teraz bola príliš ovplyvnená pocitmi, ktoré ju ovládli z toho čo cítila, keď si uvedomila, že jej brali čo bolo Jej. Žene pred ňou očividne chýbal pud sebazáchovy, čo v ich brandži nebolo ani tak moc prekvapivé, ale to, ako tvrdošijne stála za svojim a pritom ani nemrkla ani brvou, bolo jasným znakom ako sa k Nej stavala. Ako k nulovej autorite. A Ona jej to veru ráčila pripomenúť.
Zhlboka sa nadýchla vzduchu, ktorý akoby jej hlave chýbal, keďže stresom sa bolesť začínala stupňovať a naberať na intenzite. Nepríjemné bodanie v spánku bolo toho jasným znakom, keď dvihla ruku a päsťou udrela schuti ženu do tváre. A veruže do vlastného úderu vložila toľko sily, čo vládala. V momente jej druhá ruka vystrelila do výšky a schytila ženskú pod krkom. Prsty jej schuti zaborila do hrdla a stlačila.* Skôr než sa vrátim, radím vám začať s nápravou, nielen svojho správania voči mne, ináč ďalšíkrát taká jemná nebudem. *Zavrčala jej do tváre a s odporom pustila ženin krk. Chápala rozkazom. Jednoducho rozkaz je rozkaz, keď ho nadriadený vydal, neostávalo nič iné, iba vykonať tak. Ale čo Avelyne vytočilo do nepríčetnosti, bolo ženino správanie voči nej. Na takéto správanie nebola vo vlastnej spoločnosti zvyknutá!
Nazúrene vykročila opačným smerom krížom cez celú miestnosť, kde každý sledoval divadielko, ktoré predviedla. Cez plece pozrela k Pashovi a Quinovi, či ju nasledujú a na svojom agresívnom kroku neubrala ani, keď vychádzala desiatky schodov k svojmu poschodiu. Tmavý červený koberec na bielej mramorovej dlažbe tlmil jej kroky, ktoré zlostne búchali a zneli takmer ako výstrely zo zbrane. Aspoň že jej androidná sekretárka bola tak ako vždy a ani ona nepôsobila štýlom, že by ráčila odchádzať.
„Pani!“ hlesla šokovane, keď Ju zbadala. Pôsobila, že by jej dokázali vypadnúť oči z jamiek, keby ich ešte viac vypúli. „Mysleli sme si, že ste mŕtva!“
„Ja viem, ale nie som.“ Precedila cez zuby ešte stále nazlostene Avelyne, keď sa obzrela a pohľadom spočinula na Quinovi. „Musím si vybaviť jeden telefonát. Sofia vás zavedie kde ma budete môcť počkať a potom budeme pokračovať kde sme skončili.“
Pozrela sa k Sofii a kývla jej hlavou k chodbe. Potrebovala byť teraz osamote. Bez Quina za chrbtom a jeho pohľadu, ktorým akoby sa jej vysmieval, aj keď vedela, že to nerobil. Čo si však potrebovala vybaviť nebolo pre jeho uši. „Pasha, ty poď so mnou.“
Obyčajne by nebola pozvala ani jeho k tomu, aby si vypočul rozhovor Avelyne s Wilhelmom a Severinom, ale dnes bolo potrebné, aby bol pri nej. Vošla do kancelárie, ktorá ešte stále bola nedotknutá. Sofia očividne bojovala za ich priestory ako levica. Vedela, že to žieňa sa oplatilo najať. V ich svete strojov to ľahké nemávala.
Tých dvoch mala na automatickej voľbe, ktorú stlačila na telefóne okamžite. Jeden z nich za tým bol.*



(( U Adama, Liz a Cama sme sa posunuli domov? Akože sú už nasťahovani? Lebo potom sa asi nechápeme ohľadne zariadenia jej bytu. Má dve izby a jedna má byť pre krpca, jedna pre hentých dvoch miláčikov ))

/chcela som to urýchliť to sťahovanie a ja viem, že Adam má svoju izbu teraz to sa vzťahovalo len na nich dvoch teraz /

*Keď Avelynina ruka vystrelila do vzduchu a zasiahla Theresino líce, Pasha si udržal na tvári konštantný kamenný výraz. Neobzeral sa okolo seba, ale kútikom oka zachytil ako sa výrazy niektorých ľudí naokolo zmenili. Náhle ticho vyjadrovalo šok a prevapenie tak dokonale, že nebolo potrebné dívať sa, aby poznal, že Avelynin rešpekt bol späť.
Keď okolo Theres prechádzal ďalej, všimol si v jej očiach zvláštny záblesk, ktorý nebol nenávisťou, ale akýmsi nevysvetliteľným zadosťučinením, akoby nevnímala svoju potupu, pretože vedela niečo viac. Kútikom úst jej trhlo, ale on sa v tej chvíli odvrátil a nasledovaný Quinom vošiel za ohyb chodby. Zdalo sa, že Goth voči Avelyninmu návrhu nemá žiadne námietky, aj keď sa s istotou nedalo hovoriť ani o jeho spokojnosti. Očividne ho však zaujala Avelynina sekretárka, pretože si ju prehliadol od hlavy po päty nič nehovoriacim pohľadom, nepatrne kývol hlavou a potom sa ňou nechal odviesť preč.
Pasha nasledoval Avelyn do jej kancelárie a keď za nimi zavrel dvere, otočil sa a zostal pri nich stáť. Mĺkvo pozoroval ako sa podišla ku komunikátoru na svojom stole a dotkla sa niekoľkých tlačidiel. Iba veľmi pomaly urobil krok dopredu. Nenáhlivo sa presunul bližšie k nej a potom natiahol ruku, aby sa dotkol jej brady. Zodvihol ju zohnutým ukazovákom a stále počul slabé spojovacie pípanie bez odpovede. Bruškom palca prešiel Avelyn po sánke dívajúc sa jej pritom uprene do očí, akoby si chcel overiť či je naozaj v poriadku. Potom ju pustil a o krok odstúpil. Spojovacie pípanie ustalo a namiesto neho sa ozval hlas.*