Planéta Iliwian

Gareth

*Snažila sa zo seba vytlačiť náramne hlbokú myšlienky, nuž mlčky visel na jej perách, no akonáhle sa všetky posekané úseky spojili, pocítil krivdu. Ohlo to celým jeho presvedčením v dobro tejto akcie.* Si mi ty ale pacifistka. Asi som mal ísť radšej do kostola, pozhovárať sa s Bohom. Ľudia mu verili a on kázal, aby každý hriešnik dostal druhú šancu. Nehovorím, že ma trápia tie životy, čo som vzal. Prevažne to boli aj tak iba hajzli. Na druhej strane ma vôbec nepoznáš a dovolíš si ma posudzovať z toho, aké činy konám. To veľa ráz neodráža naše vnútrom. Mala by si byť moderátorka, alebo rosnička, lebo síce máš papuľu obrovskú, hovoríš pekne, avšak ty chceš dačo meniť? *Zavrtel hlavou. Neuvedomoval si, koľko slov sa z neho tlačilo, jednoducho potreboval dostať von všetky pocity. Ostreľovačom bol perfektným, až na na tento prípad, no nebolo tomu vždy tak, streľba ho kedysi bavila iba ako mimoškolská aktivita, veď vyštudoval psychológiu. Nedalo mu to nespomenúť si na dávne slová jedného profesora. Psychológ nemusí súhlasiť s pacientom, ale musí pochopiť, prečo konal, tak ako konal. * Myslel som si, že chceš zachraňovať ľudí. Asi ti to nikto nepovedal, ale po smrti to nejde.

Rose Parks Kyriee

*Chrapľavo a ťažko sa zasmiala nad jeho slovami. V tejto chvíli ju mrzelo, že nebola pri plnej sile, v podstate skoro žiadnej. Jediné, čo v tejto chvíli dokázala, bolo len na chvíľu potlačiť tie bolesti, aby na neho dokázala sústredene pozerať a ako-tak plynulo rozprávať.* Máš pravdu, nemám právo ťa posudzovať, keď ťa nepoznám... Aké si mal potom ale ty... *Na moment sa zasekla, aby na chvíľu pod ťarchou ďalšej bolesti zatvorila oči a zhlboka sa prerývane nadýchla.* právo súdiť tých, ktorých si zastrelil? Aké právo si mal vytiahnuť na nich pištoľ, bezcitne ich zastreliť, zobrať si za túto dobre odvedenú prácičku peniaze nazvať ich hajzlami? *Vychrlila na neho hneď niekoľko otázok, hľadiac mu priamo do očí, no potom ich opäť na chvíľu zatvorila.* Na jednej strane pochybuješ o mojej... spôsobilosti... *Dodala to slovo po určitej pauze, len čo konečne našla v svojej bolesťou zmietanej hlave vhodné pomenovanie.* a na druhej strane ma chceš presvedčiť, aby som bojovala za niečo, na čo podľa teba nie som vhodná... Dosť si protirečíš... *Krátky, slabý úškrn na jej perách.* Bol si bez mihnutia oka schopný zabiť hádam aj desiatky ľudí, hajzlov, ako ich nazývaš, a ja som mala byť rovnako na tvojom zozname, no nie som. A prečo? Lebo moja mama zachránila život tvojmu otcovi... *Tieto slová hovorila celkom potichu, pokojne.* A pritom táto skutočnosť nič nemení na mojom charaktere, na tom, kým skutočne som... Nebola to moja zásluha, potom nechápem, prečo mojej záchrane prikladáš takú dôležitosť... Som len meno, ktoré ti poslali, aby si ho navždy vymazal z povrchu zemského... Pre teba len meno.

Gareth

*Počúvať tie slová bolo ohromne ťažké. Možno preto, že sa v nich skrývala pravda. Okrem toho, tie dramatické pauzy všetko ešte len zhoršovali. Najradšej by odišiel. Ďaleko a tam si počkal na smrť, lenže otca pochoval sotva pred rokom, pričom mu na smrteľnej posteli sľúbil jedno. Nájsť tú ženu a oplatiť jej čin, nech to bude stáť čokoľvek. Zvraštil čelo. Mal by som si dávať pozor na sľuby. Pre budúcnosť. Len aby sa vďaka žene nejakej dožil. Od začiatku to nevyzeralo na lízanie medu. S povzdychom sa pohol k odpovedi. Hlas mu náhle znel chrapľavo.* Ja nikoho nesúdim. Nepýtam sa kto, čo urobil. Iba vykonávam nevyhnutné. Je to moja práca. Nazývam ich hajzlami preto, lebo ak si ostreľovač, musíš svoju obeť veľmi pozorne sledovať a vystihnúť správny okamih. Videl som veci, ktoré sa mi zdali zlé. Každí má predsa nejaké presvedčenie a podľa toho koná. Vždy je tu niekto s iným presvedčením. To si pre túto chvíľu asi ty. Taktiež som nepochyboval o tvojej vhodnosti. Len som premýšľal nahlas, ako chceš niekomu pomáhať po smrti. Je to ale čisto tvoja vec. *Chcel pokračovať, no doľahnutie jej posledných slov na jeho myseľ mu úplne reštartlo myšlienky. Na chvíľu sa zasekol, pretože sa trafila do čierneho.* Samozrejme si meno! Ale ostatní sú čísla. Chápeś ten rozdiel? Nedávam všetkým druhú šancu. Nechápem prečo chceš tak vehementne zomrieť. Myslíš, že keď ti ten zlý podá pomocnú ruku, budeš hriešna? Nie! Ja sa chcem len odvďačiť tvojej matke a ty by si sa mala tiež, za darovanie života. Nebudem tu večne. Rozhodni sa.

Rose Parks Kyriee

Samozrejme, videl si zlé veci… Lebo tvoje zabíjanie je vec posvätná, že? *Aj by sa uškrnula, keby jej telom opäť neprešla vlna bolesti, načo sa na jej tvári objavilo niekoľko hlbokých vrások. Zhlboka, prerývane dýchala, zatvoriac oči a zomknúc sa do klbka. Až po chvíli, keď sa tie muky dostali do znesiteľnej úrovne, opäť unavene otvorila oči a pozrela na neho, pozerajúc mu priamo do očí.* Nechápem... *Povedala celkom pokojne.* Tu nejde o to, že chcem zomrieť, ale o to, že nechcem byť zachránená tebou... *To posledné slovo naschvál zvýraznila.* Pretože moja mama bola zabitá presne takým človekom, akým si ty... Mimozemšťanom, ktorého nič netrápilo, ktorý mal úplnú rodinku, žil v dobrých podmienkach, nikdy ho netrápili také problémy, ako miešancov či pozemšťanov, no aj tak sa tváril, že ho život neustále bije. Rozhodol sa pre prácu vraha a zabíjal aj tých, ktorí sa snažili planéty zlepšiť aj pre jeho dobre. Zabíjal ľudí, ktorí si vytrpeli omnoho viac, ktorí si prešli skutočným peklom, no aj tak sa nikdy neznížili natoľko, aby namiesto pomoci zabíjali všetkých naokolo... Tí ľudia bojovali, zatiaľ čo ty si sa rozhodol pre čosi omnoho pohodlnejšie a ľahšie... Svojím spôsobom si strašný srab... *Vychrli všetky slová, všetko, čo len mala na jazyku. Všetko, čo si o ňom myslela. Po krátkej pauze však ešte dodala.* Nechcem tvoju pomoc, možno sa odtiaľto dostanem sama. Dovtedy máš chvíľu času na to, aby si si pobalil svoje veci a poriadne sa niekde zahrabal. Mňa čaká ešte niekoľko prejavov na iných planétach...

Gareth

*Opakovane musel počúvať jej mylné predstavy. Tento raz však zašla priďaleko, lebo to čo o ňom tvrdila nebola vôbec pravda. Nikdy netvrdil, že je svätý, avšak boli aj horší. To ho ukludňovalo, hoc v jej ponímaní to bola pravdepodobne prislabá výhovorka. Najviac mu v hlave rezonovala veta zabitá presne takým človekom, akým si ty. Cítil, ako keby ho niekto poriadne udrel do hrude a on sa zvíjal v strete s realitou, lenže potom si uvedomil, že on nebol ten, ktorý dostával, ale ten čo sa prizeral. Síce mu nakladala, avšak tento raz nezasiahla pravdu ani ošuchnutím. Trpko sa na nej zasmial. Na svete viac nikoho nemal. A aj pokým ešte žil otec, pretĺkali sa životom. Keby nezískal štipendium, žiadne vzdelanie by nemal. Všetko čo vedel sa musel naučiť sám. Veľa ráz nemali čo jesť, hoc otec tvrdo pracoval.* Musíš byť na seba strašne hrdá. Na druhej strane si neuveriteľné hlúpa. Nanajvýš naivná, ak si myslíš, že sa dožijes viac, než deň. *Pozrel na hodinky, ktoré neukazovali čas, alebo odpočítavali z dvadsaťštyri hodinového ultimáta. Svietila tam sedemnástka.* Rob si teda čo chceš. Prajem ti veľa šťastia s tvojím nepriestrelným úsudkom. *Vzal vozík a vypochodoval z miestnosti, pričom mal sto chutí niečo rozbiť. Takéto arogantné mrchy mal najradšej. Mysleli si, že zachraňujú svet a pritom iba kecali na pódiu, o záchrane skutočne nič nevedeli. Nie ako bojovníci, ktorí bojovali, aby čosi naozaj dokázali. Oprel sa tvárou o dvere jej izby. Okoloidúci sa na neho zvedavo pozerali, no on na nich kašlal. Jeho vnútro zvádzalo vnútorný boj, aký sa v ňom ešte nikdy neodohrával. Hrdosť sa prela s rozumom. Veru, bol to náročný zápas, ale nakoniec ruku nad hlavu zdvihol rozum a on zobral z vozíka dve veci. Handričku a uspávací sprej. Nastriekal ho na handričku, vrátiac sa do jej izby. Preskočil k nej rýchlym korkom, aby nestihla reagovať, pritlačiac jej handričku na tvár. Následne siahol do nohavíc, odkiaľ vytiahol vrece na mŕtvoly. Bolo to epické k tejto chvíli, keby tak bola mŕtva skutočne.*

Rose Parks Kyriee

*Zazrela na neho, len čo začula jeho trpký smiech. Po jeho slovách však len mykla zdravým ramenom.* Všetci raz musíme zomrieť... *Predniesla to celkom pokojne. Odkedy ju mama viedla ku tomu, aby bojovala za práva ľudí, vždy bola zmierená s tým, že môže zomrieť ktorýkoľvek deň rukou človeka, ktorý bol podplatený tými hore. Keď presne takto zomrela jej mama, brala boj a takúto smrť takmer neoddeliteľnými vecami; jedna bol ukončená tou druhou.* Aj tebe... *Vrátila mu toto želanie, hoci na strane ani jedného z nich to nevyjadrovalo povedanú skutočnosť. Boli to len prázdne slová a želanie, že toho druhého už viac neuvidia. Len čo uvidela, ako berie vozík a vypochodoval z izby, pokojne si ľahla na posteľ a pohľad venovala stropu. Uvažovala nad tým, čo bude robiť ďalej... V prvom rade bude musieť zobrať pre istotu nejaké obväzy na to jej rameno a bude musieť počkať, kým bolesť spôsobená tým jedom, ktorý jej vstrekol do tela, poľaví aspoň natoľko, aby dokázala normálne chodiť a nevzbudzovala tým pozornosť. Normálne by isto vzala aj niečo proti bolesti, no podľa toho, čo jej povedal, to nepripadalo do úvahy. Z myšlienok ju však vytrhol náhly pohyb a ešte pred tým, ako čosi stihla zaregistrovať, ucítila, ako jej čosi ten chlap tlačí ku ústam. Snažila sa nedýchať, kým dvihla pravú, neporanenú ruku, položila ju na tú jeho, ktorou jej tlačil handričku ku ústam, a snažila sa ho premôcť, odtiahnuť to z jej tváre. Sila jej však vonkoncom nestačila a dych jej pomaly dochádzal. Musela sa nadýchnuť. Cítila, ako jej sladkastá vôňa vniká cez nos a balamutí mozog, aby sa uložil do spánku. Viečka jej pomaly padali, aj keď sa s tým snažila bojovať. Ruka, ktorou doteraz držala tú jeho, sa zošmykla a dopadla vedľa jej tela. Oči sa jej celkom zatvorili a hlava sa naklonila do strany.*

*Vôbec nečakal, že by sa mohla vzpierať, no nič to nemenilo na výsledku, keďže predsa sa jej krehké ruky nemohli meriť s jeho trénovanými svalmi. Netrvalo to dlho a ona podľahla vôni uspávadla. Handru si spokojne vopchal do vrecka, keby ju ešte potreboval. Vrece rozprestrel na zemi, kam ju preniesol z postele. Hoc mu povedala plno zlých vecí, narábal s jej telom opatrne, priam úctivo. Zavrel vrece. O vzduch sa báť nemusel, neplánoval ju tam držať dlho. Iba si ju prehodil cez plece a vykročil po chodbe k márnici, pri ktorej východe mal zaparkované auto, ako keby vopred vedel, kam to malo smerovať. Zamestnanci mu ustupovali, lebo niesol telo a to bolo pre nich vždy smutné. Len keby vedeli, že s hentou žiaden súcit držať nemuseli. Nanajvýš sladko spala. Doprial jej trocha času bez bolesti, mala by mu nohy bozkávať.*

*Len čo sa dostal k autu, naložil ju s vrecom na miesto spolujazdca a pripútal pásom. Nezabudol samozrejme vrece rozopnúť na úroveň bokov, ale ruky jej zviazal. Nebol hlúpy. Preto mohol pokojne sedieť za volantom a čakať, kedy sa preberie. Prstami poklepkával po koži, ktorá obťahovala volant. Autom sa niesla jemná melódia drsnej piesne.*

Rose Parks Kyriee

*Aj v spánku cítila, ako jej slnečné svetlo dopadalo na viečka a počula akýsi zvláštny, šuchtavý zvuk o čosi vedľa nej. Následne cítila, ako ju čosi opatrne zdvihlo do vzduchu a položilo ju na niečo tvrdé, studené. Cítila chlad, ktorý akoby upokojoval aj tú slabú bolesť jej tela, ktorú teraz cítila. O čosi neskôr sa však naokolo zotmelo, akoby zo sekundy na sekundu zapadlo slnko a deň sa zmenil na tmu. Čosi jemné sa jej dotklo kože na rukách a na tvári. Nebola to však látka, akoby to bol igelit alebo čosi podobné. Cítila teplo na tvári, keď pomaly, v spánku vydychovala teplý vzduch, ktorý sa okolo nej stáčal a vracal späť. Následne ju však niečo opäť zdvihlo a na bruchu ucítila tlmený náraz. A zrazu pohyb. Voľne to s ňou kolísalo a ona v pravidelnom rytme mierne narážala hlavou o čosi tvrdé. Počula okolo seba hluk, aký bol pred tým na chodbe; hlásenia volajúce lekárov a chaos okolo nej. Počula, ako niektorí hľadajú, kde sú uložení ich známi, či ako sa sestričky rozprávajú o stave svojich pacientov. A potom sa hluk spôsobený prelínaním hlasov ľudí, zmenil na hluk ulice. Počula, ako sa odomklo auto, ako sa otvorili dvere a čosi ju do neho uložilo. Tma sa opäť zmenila na svetlo. Okolo tela cítila pás, ktorý ju držal opretú o sedadlo. Ruky pritom mala uväznené v igelite. Dvere sa zabuchli a o pár sekúnd otvorili, keď si ten chlap sadol vedľa nej. Hluk prechádzajúcich áut utíchol, len čo opäť zatvoril dvere. Najprv počula zvuk, akoby poklepkával po čomsi mäkkom, no potom sa autom rozniesla melódia drsnej hudby. Počula zúrivé bicie, gitaru a zjapanie, ktorému sa asi hovorilo spev. Netrvalo dlho, kým ju tá hudba vytrhla z umelo navodeného spánku. Pomaly otvorila oči a zažmúrila pod silným žiarením slnka. Pozrela najprv na seba, na to, ako mala spútané ruky. Snažila sa nimi nejako pohnúť, no pohyb pravej ruky len navodil bolesť v ramene. Irónia bola, že bolesť spôsobenú jedom už nepociťovala, akoby ju to, čoho sa nadýchala, potláčalo. Jediné, čo cítila bola akási zvláštna nemohúcnosť a bolesť hlavy, akoby ju mala stlačenú v zveráku. A ako keby to nestačilo, zhoršoval ju ešte aj ten bengál z rádia. Zasyčala a pozrela na svojho spolujazdca.* A ja naivka som si myslela, že ma tam fakt necháš... *Prehodila ironicky.* Mohol by si ten rámus vypnúť? Už som sa prebudila... *Keby mala voľné ruky, už dávno by sa postarala o to, aby to stíchlo. Nedalo sa to počúvať...* Máš aj nejaký plán, či len budeme stáť na mieste a čakať, kým nás nájdu?

*Stačilo sa dívať pred seba, aby periférne zazrel jej pohyb. Mal chuť zanadávať, lebo na jeho vkus sa prebudila priskoro. Nanešťastie nemal nahratú uspávanku a sťahovať priamo nemohol, aby ho nenašli cez internetové záznamy. Preto sa neodvažoval zapnúť ani navigáciu. Aj tak by mu nepomohla premyslieť, kam ísť. Nemal tušenia. Mal teóriu o podobných útekoch. Každý by očakával, že obeť sa po vyhrážaní utečie ukrývať čo najďalej. Lenže pod lampou bývala najväčšia tma. Napriek tomu to bolo trúfalé. Mal plán zabiť ju, preto sa mu teraz zaťažko vymýšľalo čosi nové, najmä ak ho ešte desil strach o vlastný život. Smrti sa nehorázne desil, veď mal ešte plno teplých dní pred sebou. Nadvihol obočie. Zaujať voči nej postoj bolo nemožné.* Ak ma budeš veľmi hnevať, udusím ťa hneď, lebo mám len jedny nervy. A čo sa týka toho státia ty expertka, tak my ideme. To len ty si tu chrápala, nie ja. *Rukou mávol smerom k jej oknu, aby si prezrela, že sú už dávno preč od nemocnice.*

Rose Parks Kyriee

*Keď jej odpovedal nie práve milým tónom hlasu, zostala ticho a chvíľu ho mlčky sledovala. To, ako sa pri šoférovaní tváril, ako aj napriek tomu strachu o svoj vlastný život, ktorý mu priam kričal z oči, z tejto polohy v ktorej sedel, z neho vyžaroval akýsi pokoj. Bolo vidno, že šoféruje dlhé roky. Naznačovalo tomu všetko; to, ako sa krátkym pohľadom pozrel do spätného zrkadla, aby zistil, či môže prejsť do vedľajšieho pruhu, to, ako ľahko narábal s prevodovkou, ako plynulo točil volantom, no najmä to, ako jemne narábal s pedálmi. Aj kvôli plynulosti jeho šoférovania si doteraz, kým jej to povedal, nevšimla, že sa hýbu. Až keď sa poriadne zamerala na slabé otrasy auta, cítila pohyb. V prirodzenom prostredí pôsobil celkom normálne. Nikdy by o ňom nepovedala, že by mohol byť vrahom, no najmä, že sa zameria práve na ňu, ale nakoniec jej bude chcieť zachrániť život. Irónia osudu.* Obaja vieme, že ma nezabiješ. *Vyhlásila, akoby sa rozprávali o krásnom počasí a nie o tom, či jej vezme život alebo nie.* Môj spev ale je schopný zabiť a prisahám, že keď ten rámus nevypneš, spustím... *Povedala vážnym tónom hlasu. Hlava ju totižto stále bolela a mala pocit, že na tom má svoj podiel aj to čosi, čo nazýval hudbou.* Smiem tiež vedieť, kam ideme, a kedy ma konečne rozviažeš? V tom vreci... *Opatrne pohla nohami, načo sa ozvalo zašušťanie* sa cítim ako mŕtvola...

*Pozrel na ňu s nadvihnutým obočím. To dievča si nejako verilo.* To, že som ti povedal o otcovi a jeho sľube neznamená, že by som ho s veľkou vnútornou bolesťou nemohol porušiť. Nebudeš mi teraz po hlave skákať iba pre nejaké tvoje dohady. Som trpezlivý, ale mám iba jedny nervy. *Zamračenú tvár obrátil k ceste, aj keď pred sebou nemali žiadne auto. Prekvapivo ani za sebou. Pokrčil ramenami nad jej otázkou. Pokojne premýšľal. Tie roky čakania na obeť ho naučili trpezlivosti a pokoja aj v najhoršej chvíli. Nevadilo, že mal strach, napriek tomu nehodlal utekať. Iba striehol na vhodný nápad. Nasávajúc do pľúc vzduch zapískal, aby vypol rádio. To zareagovalo na zvuk jeho hlasu okamžite.* Tak trénuj ďalej. Smrť nie je príjemná. Hoc musí umrieť každý, mali by sme sa byť o právo dýchať čo len o desať minút dlhšie. Rozviažem ťa, keď ma napadne čosi zmysluplné. Tebe to aj tak neuškodí. *Zviazal ju preto, keby sa prebudila zo spánku a chcela byť hneď akćnou. Náhodou by mu sekla po rukách a boli by mŕtvi obaja. Žiadne také. Neuráčil by Vrchnosti takú radosť, ak ich mali dostať, museli sa potrápiť.*

Rose Parks Kyriee

Ak ma chceš zabiť, mal by si to urobiť čo najskôr, aby si mal pokoj od tých hore... *Prehodila celkom pokojne a krátko pozrela von oknom, ako prechádzali okolo hotela, v ktorom bola ešte včera ubytovaná. Vzdychla si a pozrela na neho, len čo pokrčil ramenami. Takže nemal ani poňatia, kam by sa mohli schovať.* Vieš... prekvapuje ma, že nemáš už dávno vymyslený nejaký náhradný plán, keby si si znepriatelil tých hore a chceli by ťa odstrániť... Počula som, že kariéra ich zabijakov končí po niekoľkých rokoch náhlym zmiznutím daného poskoka... *Povedala mu celkom pokojne, berúc ohľad na jeho nervy, ktoré tak často a s láskou spomínal.* Choď na roh Waltesovej a Hyllovej... *Povedala mu striktným tónom hlasu.* Býva tam jeden môj známy... Postarám sa o ubytovanie aj auto, ty sa zatiaľ musíš zbaviť tohto, najlepšie tak, aby to vyzeralo, že sme v ňom obaja zomreli... Alebo ty si zomrel a ja utiekla... Tiež potrebujem topánky a niečo na seba, v tomto by som asi bola príliš nápadná... *Pozrela na seba, na svoju zakrvavenú tenkú košieľku z nemocnice. V igelitke cítila, ako sa jej bosé nohy dotýkajú látky.*

Ja ťa nechcem zabiť, no je rozdiel nechcieť a nemôcť. Obrovský. To si zapamätaj. *Unudene počúval jej slová. Samozrejme mal plán. Vždy pracoval minimálne o dva kroky vopred, no premýšľal, ktorý rok by bol najvhodnejší k predĺženiu ich života. Ostal pri nich predsa lebo vedel, že ak sa rozhodne odísť, môže si vyberať rovno typ a tvar náhrobku. Dokonca ani informácie nemá dobré. Pár stálych im ostalo a tí, ktorí chceli zradiť, jednoducho museli zmiznúť. S povzdychom znovu poklepkal po volante, ako keby to malo vyriešiť jeho problémy. No upokojovalo ho to a to bolo hlavné. Myšlienky sa mu ľahšie rozkladali v mysli.* Ty si pracovala v nejakej jednotke? Takéto praktiky. Nebudem sa zbavovať auta. Klávesnica! *Rádio sa náhle vyklopilo a vysunula sa holografická obrazovka. Postláčal pár gombíkov. V tej chvíli sa interiér auta začal meniť a takisto aj jeho vonkajśok. Trocha sa zvýšilo a zmenilo úplne farbu, takisto aj črty daného modelu.* Výrobok od jediného človeka, ktorému ešte verím. Auto, ktoré má dve podoby. Jednu skutočnú a jednu dočasnú, ktorá mätie. Tým chcem povedať, že odmietam veriť nejakému tvojmu priateľovi. Pri prvej príležitosti by si mi do chrbta bodla nôž. Ideme za človekom, čo stvoril toto auto. *Viac o tom nehodlal diskutovať. No naložil si cestu, keďže to nebolo tak blízko.*

Rose Parks Kyriee

*Nad jeho slovami len pretočila očami. Keby ju chcel skutočne zabiť, urobil by to dávno a neriskoval by svoj život. Ak to skutočne pravda je. Ktovie, či ju práve nevezie na miesto, kde by ju chceli vypočúvať a mučiť, alebo čosi podobné. Ako by potom ale vedel o jej mame? Hoci... Mohlo sa stať, že v tom dome vtedy ostal niekto z tých zabijakov. A možno práve to bol plán, aby sa jej dostal niekto pod kožu a zistil, kde sa schovávajú ostatní, kde ostatným pomáhajú a pripravujú svoje akcie. Len čo jej myšlienky prerušil jeho hlas, pozrela na rádio, odkiaľ sa vysunula klávesnica a po naťukaní niektorých tlačidiel sa začalo auto meniť.* Skutočne impozantné, keby si to neurobil takto na verejnosti, kde nás mohol hocikto vidieť, alebo nás mohla zachytiť nejaká kamera... A dosť pravdepodobné by bolo aj to, že kým si bol v nemocnici, namontovali ti na auto vyhľadávací systém... Proti tomu ti nepomôže ani len zmena auta na helikoptéru... *Vzdychla si a zadívala sa von oknom. Očami čítala názvy všetkých ulíc, ktoré míňali. Ešte stále vedela, v ktorej časti mesta sa nachádza. Nikdy pred tým tu síce nebola, no mama si kedysi zaumienila, že ju naučí názvy ulíc všetkých hlavných miest, aby v prípade, že sa jej niečo stane, mohla vyhľadať nejakého z ich blízkych priateľov.* Áno, bojujem za ľudské práva, a preto zabíjam ľudí na každom kroku... To je presne môj prístup... *Ako to vravela, hľadela na neho. Podľa jeho výrazu bolo jasné, že sa o tom ďalej nechce rozprávať. Ona však mienila opak. Rozhodla sa, že ho rozčúli, celkom rozhodí, že nakoniec bude musieť pristáť na jej pravidlá.* Čo ak ten tvoj priateľ už dávno povedal tvojim nadriadeným, na aký iný typ auta sa mení toto? Čo ak by sa tvojmu priateľovi zdala cena za tvoju hlavu taká lákavá, že by ťa bez problému zabil? Alebo čo ak som bola ja len návnadou, ktorá mala overiť tvoju dôveryhodnosť? Čo ak bolo to všetko s náramkom len nastražené, aby zistili, či by si bol schopný neposlúchnuť ich rozkaz? *Na jeden dych spustila hneď niekoľko otázok, hľadiac priamo do jeho tváre, hoci on sa díval na cestu. Vedela však, že musí cítiť jej sústredený pohľad.* Pokiaľ si si o mne pred svojou akciou čosi zisťoval, tak si sa isto dozvedel aj to, že som na Iliwiane nikdy nebola. Ako som potom mohla vedieť presné názvy ulíc, kde som chcela, aby si ma pustil? Ako by som mohla vedieť, že keby si teraz zabočil doľava, sme na Hicksovej, vľavo na Železničnej? *Zaradom vymenovala ešte niekoľko ulíc, keď ich míňali, bez toho, aby od neho odtrhla zrak. Chcela ho zneistiť, chcela, aby ju čo najskôr pustil a staral sa o svoje. V jej ďalšej budúcnosti bol nežiaducou osobnosťou.* Zbav sa ma čím skôr... *Povedala mu celkom vážne.* Dokonca ak sa riadiš svojím sľubom, už si ho aj dodržal, veď si ma zachránil, spokojne si to môžeš odfajknúť na svojom liste sľubov a problém je vyriešený... *Posledné slovo nemyslela ani trochu vážne. Nezachránil ju on, len šťastná zhoda náhod. Nebyť neho, buď by bola kdesi živá a zdravá alebo hlboko v studenej zemi. Takáto možnosť však pri tom, čo robí, prichádza vždy do úvahy.*

Gareth

Môjho auta by sa nedotkli bez toho, aby som o tom vedel. Okrem toho, viem čo môžem robiť, lebo túto zmenu okrem nás nikto nezaregistroval. *Zaškeril sa. Jeho pokoj stúpal tým väčšmi, čím ho ona podpichovala a snažila sa nájsť štrbinku v jeho dokonalom pláne. Ale on si veril, robil to mnoho ráz. Navyše, nemal dôvoď neveriť najlepšiemu technikovi, akého kedy poznal. Nemohla preto narušiť jeho železnú dôveru. Zasmial sa. Očividne nemala nič iné na práci, iba mu papekom šťuchať do nervov. Skôr, než sa rozhodol odpovedať, zabočil na jednu z ciest, ktoré viedli preč z hlavného mesta.* Čo ak, čo ak, čo ak....sú to len dohady tvojej chorej mysle. Vieš, dôvera je krehká, avšak vzácna vec a môj priateľ ju má. Keby chcel, dávno by zmizol, vyberúc si bezpečie. Nie všetkým ide o prachy. Ty sa hádam bojíš aj vlastného tieňa. *Hoc sa jej vysmieval, vedel aké to je. Veď aj jeho prenasledovala paranoja, lenže boli body, kde ju dokázal ustáť. Toto bol jeden z nich. Istota vážiaca viac, než hmotný statok. Ďalší príval jej slov jednoducho ignoroval. Auto plynule prechádzalo cestou. Boli na nej sami a táto skutočnosť ho nejak nezrazila, cesty z centra neboli nejako frekventované, lebo na okraj sa dobrovoľne rinulo iba pár bláznov. Náhle sa im pred očami objavila scenéria impozantných skál. Tam hore sa presne schovával ich cieľ.*

Rose Parks Kyriee

*Pri jeho slovách len pretočila očami a zadívala sa von oknom sledujúc cestu, ktorou viedol auto. Ešte stále pritom vedela, v ktorej časti mesta sa nachádzali a bola si istá, že každou sekundou, každým metrom sa rýchlo rútili von z mesta. Jej dohady sa stali skutočnosťou, len čo zabočil a oni minuli posledné domy, pričom sa pred nimi rozprestierala len prázdna cesta vedúca neosídlenou krajinou. Zhlboka sa nadýchla.* Musíš byť so sebou a svojím, pre teba, dokonalým plánom úplne spokojný ak si myslíš, že stále nevedia, kde sme... Samozrejme by ti dali jeden deň na dorazenie osoby bez toho, aby ťa sledovali... *Prehodila ironicky.* Človek by si myslel, že keď si pre nich pracoval, budeš ich aj trochu poznať. Ty si ale totálne mimo... *Uškrnula sa a natočila hlavou smerom k nemu, pričom jej v momente prešla ľavou rukou bolesť, vystreľujúca od toho ramena... Sykla od bolesti a zhlboka sa nadýchla a vydýchla.* Aha... *Prehovorila po chvíľke, mierne zachrípnutým hlasom.* Sú to dohady mojej chorej mysle... Zaujímavé, pretože sa mi zdalo, že ma pred pár hodinami niekto postrelil a teraz tu sedím s prestreleným ramenom... Ale áno, inak sú moje obavy celkom neopodstatnené... *Povedala pomaly, občas sa zastaviac, aby sa pokúsila potlačiť bolesť ramena. Celý čas sa pritom snažila sledovať cestu, ktorou idú.* Ak sa smiem opýtať... *Povedala, no vôbec nečakala na jeho odpoveď. Chce ho rozhodiť, rovnako ako pred tým. Teraz však dúfa, že sa jej to podarí, keďže už raz sa jej to mierne podarilo v nemocnici. Skúsi teda nadviazať na ten rozhovor...* V nemocnici si nazval všetkých tých, ktorých si zabil, hajzlami... Hovoril si, že si ich sledoval a videl si, koľko zlých vecí urobili... Čo som teda podľa teba urobila ja, za čo som si zaslúžila zomrieť? A čo všetko si sa o mne z tých ich zložiek dozvedel? *Spýta sa, hovoriac celkom pokojným hlasom, akoby sa nerozprávali o jeho práci vraha, ale o tom, aké je vonku počasie.* A prečo si ma vlastne nechal tak dlho rečniť na pódiu pred tým, ako si mi prehnal guľku rukou, v snahe zasiahnuť hlavu?

Gareth

*Rozhodol sa neodpovedať, pretože v opačnom prípade by sa lačne chytala každého slovíčka ako piraňa mäsa a to on vonkoncom nepotreboval. Mal pocit, že ta tých pár hodín stihol zostarnúť o celé dlhé roky. Podfarbené beznádejou a špinou. Bolo mu zle, no zároveň vedel jednu vec, musel pokračovať. Nie kvôli sebe. On vedel čo robí. Viedol ich pekne za sebou a robil opatrenia iba tak na oko, aby si mysleli, že sa ich snaží striasť z cesty a je presvedčený o svojej predčasnej výhre. Nemal na výber. Až v tejto chvíli chápal všetky tie nezmyselné slová filmových hrdinov, kedy sa bili do pŕs, pretože ani oni nemali na výber a nejaká dobrá víla sa usmievala s krásnym mottom na jazýčku, veď na výber je vždy. Aj by si odfrkol, no tým by tú ježibabu vedľa seba upozornil na vnútorné deje vlastnej mysle, nuž sa rozhodol krotiť vášne. Keď už bol presvedčený o pokoji pre zvyšok jazdy, jej hlas sa nanovo rozozvučal celým autom. Lenže tieto slová nešli ignorovať, nepýtala sa totiž iba ona, i svedomie mu kládlo rovnakú otázku. A odoprieť odpovede sebe, to prosto nešlo.* Ty? Mal som pocit, že priveľa a prázdno rozprávaš. Že chceš zas iba klamať ľudí, ktorým slovo nádej dávno nič nehovorí, nabádať ľudí k činom a potom sa hriať v peknom páse ich bolesti. No potom si otvorila ústa a ja som spadol do hypnózy tvojich rečí. Ale prekvapila si ma, boli reálne a skutočné. Až vtedy som pochopil, prečo si sa ocitla na mojom zozname. Oni si nemôžu dovoliť nikoho takého ako si ty, behať po uliciach, lebo čoskoro by si na svoju stranu pretiahla všetky neveriace ovce. Na malú chvíľu som medzi ne chcel patriť. *Odmlčí sa. Chcela pravdu, má pravdu. On je však ohromený z toho, že to dokázal vysloviť, rozmotať celé to klbko, čo mu dráždilo vnútro prehnitým zväčšovaním.*

*Auto sa škriabalo hore skalou po upravenej ceste. V okolí nebolo nič, iba akési kovové tyčky zapichnuté v zemi, tak tenké, že človek ich skoro ani nepostrehol. Cesta bola dlhá, no našťastie bola za ním. Veď sa mu viečka začínali zatvárať. Auto konečne vyšlo až úplne na vrchol a postupovalo ďalej vpred k domu, ktorý sa črtal v diali, no bol tak zastrčený naschvál, veď z dola ho ešte nevideli. Dlho sa schovávali a on ich teraz priviedol rovno sem. Čakal výčitky, lenže tento raz bol pevne rozhodnutý zájsť ďalej, než bolo skutočne treba, použiť tú najkrajnešiu možnosť a pokiaľ to šlo, využiť to najväčšie možné riziko, pretože iba vtedy sa mohol stretnúť s úspechom a napľuť mu do tváre za všetky tie útraty. Čím bližšie boli k domu, tým sa upokojoval na tej skutočnej úrovni, nie na tej bežne stačiacej bytiu. Napokon prešli z asfaltu na štrkovú príjazdovú cestu. Zvuk motora vzbudil pozornosť troch rotvajlerov, ktorí sa okamžite rozbehli k autu. Gareth dupol na brzdu.* Sadnúť! *Psy ako na povel hodili zadky k zemi. Otvoril dvere a vystúpil. Ostal stáť pri aute, sledujúc ženu.* Rád by som ti predstavil najlepšieho technika, akého vesmír videl. Ryan! *Nemusel kričať to meno, aj tak o nich vedel skôr, než by chceli, ak by sa zabalili do darčekového balenia.*



Ryan

*Sediac na posteli iba v Garethovej loveckej košeli po otcovi, prehadzovala stránky kníh. Ponárala sa do pokojného stereotypu nasávania spleti písmenok, keď niť príbehu rozťal na pár sekúnd výhražný zvuk. O chvíľu sa však ozval opäť. S povzdychom vstala. Samozrejme systém nastavila tak, aby sa vypol až po tom, čo klikne na počítač. Prešla k stolu, sadnúc si za stoličku. Obrazovka sa zatiaľ sama rozsvietila, ukazujúc zábery z kamier, ktoré boli po ceste už od stúpania na skaly. Odľahlo jej, keďže spoznala svoje auto čo robila pre Garetha. Mala nejaký čas, pokým mal prísť, preto skontrolovala či sú zapnuté všetky rušičky a ochranné systémy. Všetko šlapalo na plné obrátky, nuž sa pomaly pobrala po schodoch dolu. Vypila si šálku čaju a po malom zahľadení do okna si uvedomila, že psy štekajú. S úsmevom prešla k dverám, no skôr, než vyšla von, natiahla si na nohy gumáky. Následne vyšla von. Usmiala sa na Garetha, no úsmev jej z tváre zmizol pri pohľade na ženu v aute. Spoznala ju. Jeho posledný cieľ. Kašľala na svoje nahé nohy, košeľa jej zakrývala všetko až po stehná, tak sa tým nezaoberala.*
,,Zbláznil si sa? Čo tu robí?"
Gareth si reakciu Ryan nevšímal, vedel ako to dopadne. Iba si unavene pretrel oči. Kývol hlavou k Ryan. ,,To je Ryan, najlepší technik."
,,A jeho priateľka." Skrížila si ruky na prsiach.
,,Bývalá." Vyslovil pomedzi hladenie psov. Nerád to hovoril, ale bolo to tak lepšie, hoc si ju tu stále držal, no z jeho strany šlo o prácu. Mal strach, že u nej to bolo úplne inak. Pustil psov a prešiel popri Ryan dovnútra. Ona ostala gániť na ženu v aute.*

Rose Parks Kyriee

*Po chvíľke, čo jej slová celkom zanikli v tichu auta si uvedomí, že na ne už isto neodpovie. Vidno to aj na jeho tvári; síce vidno jeho mierne zamračený výraz naznačujúci, že tuho nad niečím rozmýšľa, no jeho pery sa od seba ani na sekundu neodlepili. Natočí preto hlavu dopredu a sleduje neskrotenú krajinu pred nimi, na vysoké skaliská, ktoré ich obkolesujú zo všetkých strán. Každé z nich však vyzerá celkom rovnako, a tak sa snaží zamerať na nejaké detaily, ktoré by jej pri prípadnom úniku pomohli nájsť cestu, odkiaľ sem prišli. Snaží sa teda zapamätať malý zvláštne ohnutý ker tmavozelenej farby, pri ktorom sa nachádza niekoľko priam úhľadne vedľa seba poukladaných kameňov. Následne zazrie dieru v zemi v tvare skrčeného ľudského tela a potom... Niť jej myšlienok okamžite prerušia jeho slová. Pomaly otočí tvár k nemu, aby sa čo najviac sa to dá, vyhla bolesti vystreľujúcej z jej ramena. Na bolesť ale v tom momente celkom začuje, keď pochopí význam toho, čo jej hovorí. Počuje v tom jedine dávku pravdy. Žiadna irónia, sarkazmus, pohŕdanie... Nič, čo v ich doterajšej komunikácii nemohlo chýbať. V tomto sa skrýva len pravda. Pousmeje sa. Svojím spôsobom tú bitku vyhrala. Takmer ho získala na svoju stranu... Keď dohovorí, ešte chvíľu na neho hľadí a očami prechádza po jeho tvári, skúma pohľad, akým hypnotizuje cestu pred sebou. Po chvíľke však tvár znova otočí ku ceste pred nimi a snaží sa nájsť nejaké oporné body... Preto si len sotva uvedomí koľko času ubehlo, kým sa začnú hýbať do kopca, až sa ocitnú na jednom z tých skalísk a jej sa pred očami objaví dvojposchodový dom. Uškrnie sa. Zaujímavo urobené... Zdola ho vôbec nebolo vidno. Avšak z vtáčej perspektívy by ho človek zazrel v stotine sekundy... V pozadí jej myšlienok počuje štekot psov, a práve, keď im chce venovať svoju pozornosť, ňou prudko trhne dopredu.* Dopekla! *Zasyčí od bolesti a zazrie na neho. Následne sleduje, ako vystupuje z auta a o chvíľu na to sa vo dverách domu ocitne mladá blondína. Prekvapene nadvihne jedno obočie, keď jej ju predstaví ako toho slávneho technika. V momente si všimne, že žiarlivého technika... Uškrnie sa nad tým, ako sa jej predstaví. Zaujímavé, že ju pokladá za konkurenciu, keďže to, že jej prestrelil rameno a uniesol ju z nemocnice z jeho strany nepokladá za akýkoľvek prejav lásky. Na to by iste nežiarlila...* Aj by som sa predstavila, ale podľa tej reakcie asi aj tak vieš, kto som... *Prehovorila, hľadiac jej priamo do očí s úškrnom na perách. Ten jej však rýchlo zmizol, len čo sa jej únosca stratil v dome a nechal ju jej tam na pospas. Pretrela si o seba nohy, skúmajúc, či by v tom hroznom sáčku na mŕtvoly vedela chodiť. Okamžite však prišla ku zápornej odpovedi. Bolo to príliš tesné a spolu so zaviazanými rukami nechcela riskovať, že by si čosi pri páde zlomila. Už tak to rameno bolí ako ďas... V duchu ho preklína.*

Ryan, Gareth


*Ryan sa úškrn tej ženskej absolútne nepáči. Ako keby sa nad nich vyvyšovala iba tým, ako ľahšie dýcha a pritom oni mali v rukách jej život. Pravdepodobne jej na zmene sveta nezáležalo, keď s ním tak hazardovala. Gareth vedel o jej prchkosti, ktorá sa dala kontrolovať jedine v tom momente, keď niečo montovala či skladala. V okamihu zmizlo všetko napätie a stres zo všetkého, čo sa na nich dvoch v živote valilo. Stále Garetha veľmi milovala, nehodlala ho opustiť, pretože dúfala, že sa to raz skončí a následne by mu znovu nevadil ich vzťah. Jej nádej bola obrovská. Živila si ju v kútiku duše. Obraz na lepšie zajtrajšky. Síce to znelo nehorázne naivne, no práve to ju držalo denne na nohách.* Viem, ale napriek tomu si si mohla zachovať aspoň nejakú slušnosť. Nebyť Garetha, si mŕtva. *Odsekla jej. Nesmela sa opovážiť používať na ňu tento tón. Nevedela, prečo ju Gareth doviedol sem, avšak hocičo ho ovládalo, na ňu nemalo šancu účinkovať. S povzdychom prešla k autu a otvorila dvere tej ženskej. Pohľad na jej telo vopchaté v sáčku na mŕtvoly ju pobavil. Roztvorila ho viac a pomohla jej dostať sa z neho úplne. Následne ju potiahla za pásku, omotanú okolo rúk, ťahajúc celú jej váhu za sebou. Len čo vošli do domu, zamyslela sa, čo s ňou spraviť, ale Gareth myslel aj za ňu.
,,Chcelo by to oblečenie a posteľ. Pichol som jej tú vec, ak dostane lieky od bolesti, je mŕtva. V jej žilách to nejako zle účinkovalo."
,,Dobre, ale potom by som sa s tebou rada porozprávala."
Gareth prikývol a pretrúc si unavené oči, vybral sa do spálne, aby sa snažil udržať viečka otvorené do chvíle rozhovoru s Ryan. Tá zas viedla Rose do vedľajšej izby, kde spal Gareth. Usadila ju na posteľ.* Neverím ti, asi ostaneš spútaná.

Ryan


*Pretočí očami nad rečami tej ženy. Áno, Gareth zvykne mieriť presne, ešte nevidela na živo nejakú jeho obeť, pretože ak sa s nimi stretol, zvykli odchádzať v čiernych plastových vreciach. Odpad ako ona. Tiež tam mala byť, avšak nebyť jeho rozhodnutia, nemala by sa nad čím paprčiť, nuž nechápala ten jej neúnavný odpor. Bola jej síce príťažou, no Garethovi v očiach svietil plán a ona horela zvedavosťou dozvedieť sa podrobnosti. Akonáhle si tá žena sadla na posteľ, zlostne sa k nej stočila.* Tak počúvaj, ty jedno chudiatko! Mnohí pred tebou by boli šťastní, keby dostali druhú šancu, keby sa mu nepodaril zásah, lebo ty si v jeho štatistike prvý čierny bod a my všetci sme mŕtvi, ak je jeho plán príliš trúfalý, alebo padne na maličkosti. Myseľ ostreľovača pracuje minimálne o dva kroky dopredu, tvoja záchrana určite nebola iba sprisahanie jednej mĺkvej sekundy, bojoval s touto myšlienkou odvtedy, čo sa hľadáčik zasekol na tebe. Vďaka tomu, nevedno prečo, ich schválne vedie sem, viem to, ani sa s ním rozprávať nemusím. Nie je totiž blbý, určite vás sledovali. Takže sa priprav na rýchly presun. *Obrátila sa ku skrini, vytiahnuc rýchlo nejaké nohavice a teplejší sveter. Prešla k žene, položiac jej veci na kolená.* Idem za Garethom, potom ti prídem previazať rameno. Kúpeľňa je tam. *Hodila hlavou smerom, kde stáli oproti dverám na chodbu, dvere do kúpeľne.* Nepokúšaj sa utiecť, von prejdeš iba s týmto náramkom. *Odhalila rukáv, aby si prezrela kovový náramok, blikajúci zelenými diódami.* Garethove psy sú vycvičené trhať a to nie je všetko. Vieš, bez skrytých nástrah by to nebolo ono. *S úškrnom sa vytratila z izby, kráčajúc za Garethom. Skôr než k nemu vošla, privrela dvere.*

Rose Parks Kyriee

*Pri jej slovách sa len uškrnie, hľadiac jej priamo do očí, aby ju vyprovokovala.* Áno, veď ja som neuveriteľne vďačná za to, že sa ma nejaký úbohý, „životom bitý“ ostreľovač snaží zabiť len preto, že mu to prikázali zhora, pričom bojujem za práva nás všetkých, a pritom ma minie. Neuveriteľne vďačná za to, že mi potom pichne nejaké svinstvo do tela a odvedie ma kdesi do riti Paľovej! *Aj keď na konci mierne dvihne hlas, nekričí. Len sa tým snažila dodať váhu jej ironickým slovám. Na jej ďalšie reči len pokrúti hlavou a kútiky úst sa jej dvihnú ešte o čosi vyššie.* Mimochodom, ani o to som sa neprosila... Hnusí sa mi, že mi pomáha niekoľkonásobný vrah a jeho... *Prehliadne si ju od hlavy po päty.* poslíček, ktorého už len, mimochodom, využíva... Možno si génius do počítačov, no čo sa týka pochopenia celkom zjavnej mimiky, tvoje IQ je asi na úrovni idiota...*Dobre vie, že ju kvôli tomuto tá ženská znenávidí, možno jej aj jednu poriadnu ranu uštedrí, možno aj viac, no chce, aby stratila nervy. Presne o to jej ide... Zasiahnuť tú najväčšiu slabinu, nech sa prestane ovládať a rozhodne sa jej zbaviť aj napriek Garethovmu rozhodnutiu. Potom už sleduje, ako sa žena otočí ku skrini a vytiahne odtiaľ nejaké oblečenie pre ňu, ktoré jej následne položí na kolená.* Uhm, ďakujem... S týmto... *Povie, pohľad venuje páske, ktorou ma priviazané ruky k trupu.* sa mi bude isto dobre obliekať... *Tú ženskú to ale asi netrápi, keďže si bohorovne a nanajvýš narcisticky melie svoje o dokonalom zabezpečení celého toho domu. Super, aspoň ju pripravila na to, čo všetko bude musieť obísť, aby sa z tej diery dostala... Len čo sa žena otočí a odkráča, podľa jej predchádzajúcich slov, za Garethom, Rose ostane sedieť na mieste a čo najbližšie sa posunie po posteli dozadu ku stene, aby na ňu mohla pritlačiť ucho a načúvať ich rozhovoru.*

Ryan, Gareth

*Ryan padol zrak na Garetha. Ležal na posteli a len sťažka premáhal spánok. Hoc vyzeral tak nevinne, tá ženská ju tak vytočila, že sa rozhodla nešetriť ho. Podišla bližšie, obsadiac stoličku za stolom, kde blikal na počítači jej bezpečnostný systém.
,,Povedzme, že máš sakra dobrý plán a hlavne dôvod, aby si robil to, čo robíš. Jednému však nechápem. Prečo?"
,,Ryan ja..."
,,Nie! Tá špina má pravdu. Nenechám sa ďalej využívať."
Garethovo obočie vyletelo prudko na hor. Pri týchto slovách sa musel posadiť.
,,Využívať? Myslel som si, že som ťa poslal preč." Na Ryan bolo okamžite vidieť ľútosť. S povzdychom sa natiahol, posunúc ju na stoličke bližšie k nemu. Následne ju pohladil po vlasoch.
,,Nepusť si ju do hlavy, chce nás rozoštvať. Si výbušná a ona si stihla všimnúť, ako ľahko sa rozohníš. Čo sa týka tvojej otázky. Jej matka zachránila môjho otca. Som jej to dlžný, napriek tomu, že o to nestojí."
,,Gareth, ona tu nechce byť. Nadpozemsky. Radšej by hnila v pekle."
,,To je hlúposť. Človek, ktorý bojuje za ľudské práva sa nevzdá života. Ona len tak hovorí, lebo jej nejde priamo o život."
Ryan pokrútila hlavou a on sa jej musel zahľadieť do očí. Dobre vedel, kam smerovali jej unáhlené myšlienky a musel priznať, aj on na to myslel.
,,Mal som plán. Trúfalý, ale my nemáme na iné šance. No teraz sa mi nezdá dobrý."
,,Skutočne by radšej odišla?"
,,Nikoho som nevidela mať taký odpor k podávanej ruke."
,,Tak potom ju jednoducho pustíme."
,,Čože?"
,,Počula si. Ak chce odísť, nech si ide. Ak si myslí, že to zvládne, nech si ide. Ak si myslí, že prežije, nech si ide. Navyše, nevieme či aj my máme šancu."
,,Otvoríme jej dvere a len tak necháme odkráčať?"
Gareth prikývol. Ryan na neho zarazene upierala zrak. On však nečakal, vstal, idúc za Rose. Neobťažoval sa klopaním. Ako poznal Ryan, istotne jej nezložila z pomsty putá a veru, nesklamal sa v jej povahe. Z vrecka pomaly vytiahol nožík, rozrežúc pásku.

Rose Parks Kyriee

*S uchom pritisnutým na stenu načúva ich rozhovoru. Po chvíľu sa od nej však odtisne a znovu sa posadí na kraj postele, keďže vďaka pootvoreným dverám a tomu, že sú vo vedľajšej izbe, počuje všetko. Musí sa síce poriadne snažiť zachytiť každé jedno slovo, ktoré vyslovia, no celý rozhovor jej dokopy dáva zmysel. Takmer odpadla. Neverila, že by sa jej podarilo presvedčiť ich, aby ju pustili. A že na to pristal. Nie najmä po tom, čo mu uši pílila celú cestu späť a on bol vtedy neoblomný ako baran. A teraz je ako malý baranček, poslušný, skrotený, prístupný všetkému, čo povie. Nerozumie tomu. Vonkoncom nie. Preto sa aj tvári prekvapene, len čo ho uvidí do dverách, no ešte viac, keď roztrhne pásku, ktorou mala priviazané ruky k telu. V momente ucíti uvoľnenie, no zároveň aj bolesť na miestach, kde jej páska rezala ruky. Postaví sa, zbaví sa toho, hodiac to na zem, a následne si začne šúchať jednou rukou tú druhú. Hneď nato ale upriami prekvapený pohľad na Garetha.* Nechápem... Celý ten čas si ma mohol pustiť, kdekoľvek, kde by si ich nepriviedol ku nej... Riskoval si život aj seba, aj jeho, aby si ma nakoniec pustil? *Spýta sa ho tichým hlasom, hľadiac mu priamo do očí. Pokrúti hlavou. Najradšej by sa zmlátila za to, čo sa ho chystá spýtať... Je ale bojovníčka za ľudské práva... A človekom je každý, aj oni dvaja, hoci sa postarali o smrť mnohých, ktorí za to nemohli...* Máte sa kam skryť? Máte ešte nejakú takúto základňu, alebo ako to nazvať, okrem tejto jednej? *Ako sa ho to opýta, v momente sa jej v hlave vytvárajú rôzne nápady, hodnotiace šancu, akou by sa im podarilo sa schovať, možno aj utiecť preč z Iliwianu bez toho, aby o tom niekto zhora vedel. Vždy si však uvedomí, že je to takmer beznádejné...*

Gareth

*Zatiaľ čo sa Rose zbavovala pásky, on prešiel ku skrini, kde bola za vecami schovaná lekárnička. Vytiahol z nej obväz a sterilné krytie. Takto vybavený si sadol vedľa nej. Potreboval viac času, nejako jeho tok jednoducho zastaviť, no ono nie a nie čosi vymyslieť.* Vieš Rose, ty si ma úplne vykoľajila. Odkedy som počul tvoju reč, šmykla sa mi ruka a skoro som si ľahol spať vo chvíli, kedy musíme s Ryan pracovať, aby sme sa pokúsili môj plán dotiahnuť do konca. *Nešiel jej hovoriť, že bez nej to nemohlo vyjsť, aj tak by jej to bolo jedno. Na jeho prekvapenie ale jej slová smerovali úplným opakom. Nemohla to myslieť vážne, veď pred chvíľou ich ešte do pekla posielala a odrazu sa o nich strachovala. Popravde to ale nešlo k sebe tak, ako jeho náhly popud pustiť ju.* Tvoj život je v podstate cennejší. Či sa to Ryan páči, alebo nie, to sa nezmení. Nemusíš sa o nás starať Rose. Vždy sme vyviazli. Oslavuj to, že sa nás zbavíš. *Pomedzi rozprávanie jej zložil starý, krvou presiaknutý obväz. Sterilné krytie pekne previazaním na novo. Následne vstal, poberajúc  sa za Ryan. Avšak vo dverách sa za ňou ešte otočil.* Čo najrýchlejšie ako to dokážeš sa osprchuj a obleč. Potom príď. Ja a Ryan zatiaľ preberieme môj plán. *Z izby vyšiel s povzdychom. Ryan ho hodlala zožrať za živa. Mal sa on radšej trafiť. Ako jedná malá klzká stopa dokázal takto všetko pohnojiť.*