Planéta Iliwian

Liz

*Zmĺkol. Konečne! Nastalo blahodárne ticho, ktoré ráčila využiť úžitočnejšie než on rapotaním... Chcela spať. Ibaže ako sa viac zachumlala do klbka, nos vnorila do pokožky na predlaktí, začula čosi zvláštne. Prudko otvorila oči. On sa skutočne začínal smiať! A jeho smiech neprestával, len narastal. Prudko sa posadila a zagánila na neho s tým ľadovým výrazom či si z nej robí srandu. Sivé oči ho prepaľovali a uvažovala nad možnosťami ako ho umlčať. V jej mysli sa ich objavilo naozaj viac než dosť. Päsť do brucha, hrdla, či krku, vyhodenie z postele, jej odchod do pracovne na stoličku, či k Adamovi na koberec na zem vedľa postele, alebo násilná smrť Cama náhodným udusením...* Zobudíš Adama! *Sykla na neho nevraživo a fľochla pohľadom kd verám. Len tak pre istotu mu predsa len strčila vankúš na tvár a stále sa tvárila šokovane že sa vedľa nej ocitol psychopat. Ale akosi moc dobre tušila čomu sa rehoce. Teľa, napadlo jej nespokojne.* Okrem toho ak ti je to tak moc smiešne, hraj sa na slobodného otecka či ho dostaneš na školu. *Dodala nevraživo a prasla sebou späť na matrac a znova sa mu obrátila chrbtom. Vankúš dala jemu na tvár, tak si hlavu zložila na ruky a kolená pritiahla k hrudi. Začínala jej byť zima na holé končatiny, tak jednu ruku uvoľnila a začala ňou pátrať smerom dozadu, kde niekde medzi nimi mala byť deka. Len dúfala, že sa nedotkne jeho, ale nájde ten mäkký kus látky po ktorom jej prsty pátrali.*

Rose Parks Kyriee

*Poslednýkrát si prejde rukou po čiernych obtiahnutých šatách končiacich jej tesne pod kolenami, zatiaľ čo v pozadí počuje, ako ju ktosi uvádza. Pamätá si, že sa jej predstavoval ešte keď sa dohadovali o podrobnostiach, no na mená nikdy nemala pamäť. Zhlboka sa nadýchne a vydýchne, prejdúc očami po všetkých, ktorí sa rozhodli prísť do ulíc a vypočuť si jej odkaz. Pohľad na ošarpané budovy a biedou zničené tváre ľudí ju len uistí v tom, že má zmysel stáť tu. Aj tak však cíti nervozitu a strach. Je to predsa najnebezpečnejšia planéta, na ktorej kedy bola, a ona stojí na pódiu celkom bez ochrany, bez čohokoľvek, čo by ju ochránilo. Musela to však odmietnuť. Ľudia by ju predsa nepočúvali, keby im hovorila o tom, ako majú potlačiť strach a začať bojovať, keby tam stála obrnená ako tank. Spotenú pravú ruku si nenápadne utrie o šaty na pravom stehne a pousmeje sa, len čo sa na ňu otočí uvádzač a naznačí jej, aby ho vystriedala. Ešte raz sa nadýchne a na vysokých opätkoch urobí vopred niekoľko ladných krokov, prejdúc ku mikrofónu.* Ďakujem veľmi pekne svojmu predchodcovi za také vrelé privítanie... *Týmito teplými slovkami sa pokúsi zakryť to, že jej celkom vypadlo jeho meno.* A taktiež vám, drahí Iliwiančania, že ste sa sem rozhodli prísť...

Gareth

*Prstami upravoval zameriavač, zatiaľ čo sa mu v hlave preháňali údaje. Smer vetra, rýchlosť, pravdepodobnosť a náhoda. Práve počasie mu robilo menej vrások, než faktory, ktoré sa jednoducho predvídať nedali, avšak on sa naučil brať do úvahy všetko. Mimovoľný pohyb, pohyb inam, o ktorom netuší ani cieľ, že ho musí vykonať. S jeho rukami sa ohýba aj špeciálny odev obopínajúci celé telo. Síce nemá rád moderné technológie v streľbe, ako tie hračičky čo strieľajú samé, avšak vedia iba mechanicky počítať. Za to oblek premietajúci pozadie na druhú stranu je perfektné krytie. Ľahne si a hlaveň zbrane strčí do škáry strechy. Naschvál si vybral vyvýšené miesto, kde sa zbraň dokonale schová, nehovoriac o strelcovi. Prst položil na spúšť. Obetný baránok príde až o chvíľu, má teda pár sekúnd na koncentráciu. Bolo mu úplne jedno, kto je tá žena. Hlavne, že od svojich zvyčajných klientov dostane peniaze. Spoliehal sa na to, veď zradu by si nemohli dovoliť, vedel o nich priveľa. No aj tak sa mu kdesi v kútiku duše škrabal von strach. Radšej teda vzal motúzok a prikvačil ho poriadne za nohu, lebo na pódium sa vybrala tá žena. Okamžite pritlačil oko k hľadáčiku. Zamieril, až keď zastala. No zatiaľ nestrieľal. Chcela čosi povedať. Pánom z hora by pár viet vadiť nemalo. Pravdepodobne aj tak nemala šancu získať na svoju stranu masy. Na Iliwiane by sa to nestalo nikdy.*

Rose Parks Kyriee

*Opäť ten nádych a chvíľka pauzy, aby pohľadom prešla po prejave, ktorí si vopred pripravila. Nič ju však nedokázalo pripraviť na to, čo v skutočnosti videla, ani rozprávania niektorých bývalých Iliwiančonov, ba ani zábery či fotky, ktoré sa ku nej dostali. Nič nedokázalo opísať badateľný strach a hrôzu zrkadliacu sa v tvárach ľudí pred ňou. Preto bolo všetko, čo napísala zbytočné. Spolu s výdychom v rukách pokrčila papier a zvierala ho v pravej ruke.* Mala som pripravený prejav, ktorý by hovoril o tom, ako uvedomelí ľudia na iných planétach bojujú za vašu záchranu, ako sú schopní obetovať aj svoj vlastný život, no pri pohľade na tieto ulice pochybujem, že by ste mi uverili, keďže nemáte žiaden dôkaz, nič, čo by tomu nasvedčovalo... Bohužiaľ, ani ja pre vás nemám nič... Len kúsok papiera preplnený sladkými slovami, ktorými by ste isto pohŕdali... Prečo som sem vlastne prišla? *Mikrofón si vzala do ľavej ruky a pomaly urobila niekoľko krokov do strany.* Možno posilniť vaše duše a dať vám nádej, vieru, že bojovať sa ešte oplatí, že to všetko nie je stratené... No najmä, drahí Ilawiančania, prosím, neprepadajte panike a neuchyľujte sa k tým najhorším možným riešeniam – ku vraždám, znásilňovaniu, vydieraniu, vykrádaniu... Ak sa poobzeráte okolo seba, urobíte stovky ľudí, ktorí to chcú zmeniť rovnako ako vy, takí, ktorí za to nemôžu... Tiež sa snažia len prežiť danú dobu... Snažte sa však pozerať aj na ostatných, bojujte spolu bok po boku, nie jeden proti sebe... Myslíte si, že čím vyššie pôjde kriminalita, tým viac sa o vás budú tí hore zaujímať? Nezáleží im na vás. Je im jedno, či tu ročne zomrie stovka alebo tisícka ľudí... Aspoň budú mať o to menej starostí... Preto ich donúťte, aby sa o vás zaujímali! Ukážte im, že stále máte svoje hlasy a ste schopní bojovať za svoje práva!

Gareth

*Prst na spúšti horel nedočkavosťou, no jeho rozum mu ešte uzdu nepopúšťal. Už prvé slová tej ženy ho nehorázne zarazili. Ba až prekvapili. Čakal čosi viac kvetnaté, preplnené prázdnymi metaforami. Ona však zvolila niečo, čo týmto ľuďom dávno nikto nedal. Úprimnosť. Náhle si uvedomil, čím mohla byť pre Vrchnosť taká nebezpečná. Možno nemali zvoliť ostrelovača, ale mäsiara, ktorý by sa jej postaral o jazyk a umlčal by ho na veky. Čo ako chcel počúvať jej slová, musel ju umlčať, pretože k stádu sa nesmel dostať schopný pastier. On bol tým vlkom útočiacim na gazdu, nie na košiar. Lebo bez vodcu ovečky blúdili a tak sa mohla najesť celá svorka. Zhlboka sa nadýchol. Tak ako si to želali. Rovno medzi oči. Dovolil prstu konečne skočiť poriadne na spúšť. Lenže nedopadlo to presne podla jeho plánov. Vo chvíli, kedy stláčal spúšť sa mu lakeť pošmykol o čosi klzké na povrchu strechy. Nevšimol.* Do čerta. *Mohol iba dúfať, že odkryvenie nebolo veľké, pretože za zlyhanie ho čakala smrť.*

Rose Parks Kyriee

*Pomaly začína cítiť, ako sa dav preberá, a tak ďalej pokračuje so širokým úsmevom na perách, zatiaľ čo jej srdce bije ako o dušu.* Samozrejme, nesľubujem vám, že to pôjde hladko ako po masle. Práve naopak, môžem vám sľúbiť, že prídu problémy, že sa budú snažiť vás potlačiť, ba dokonca aj zabiť, ako sa to už niekoľkokrát v minulosti stalo, no nes... *Neuveriteľná bolesť. To je to, čo ochromilo celé jej telo a teraz sa od ramena šírilo do každej jednej bunky jej tela, sťa by sa do nej zabodávalo tisícky nožov. Papier s jej úhľadne napísaným prejavom sa znesie na zem... Vzdialene počuje výkrik a až po nejakej chvíľke si uvedomila, že vychádzal z jej úst. V momente sa zvezie na podlahu pódia a pod rukami cíti, že sa dotýka jeho okraja. Zatvorí oči, pretože kvôli bolesti aj tak nie je schopná vnímať to, čo sa okolo nej deje. Len tlmene počuje rev davu a ešte slabšie slová, ktorými niekto volá jej meno. Nedokáže na ne však odpovedať, pretože bolesť je príliš mučivá... Bože, nech ma zabije ten, čo to začal...*

Gareth

*Namiesto strachu sa ho zmocňuje nervozita. Cez čelo sa mu prediera kvapka potu. Osamotená hrozba, ktorá mu dáva najavo, že on sa takto nikdy nemusel zachovať. Tá žena mala očividne omnoho väčší dar, akoby sama predpokladala. Preto musela zomrieť. Lenže on sa netrafil. Hýbala sa.* Do čerta. *Najradšej by rozkopal celú strechu, no nemohol na seba upozorňovať. Potreboval zmiznúť. Tak sa aj zariadil. Bral zbraň a opatrne sa plazil preč. Čakal spojenie s nimi, lenže napriek tomu sa strhol, keď z vysielačky v pravom uchu započul hlas jedného z nich.
,,Netrafil si."
,,Videl som." Hádam ani nemohol znieť znechutenejšie. Avšak nadávať smie jedine sebe. Zabával sa a nesústredil sa na úlohu. Nezradil ho vietor, náhoda či pravdepodobnosť, to vlastná nepozorná hlava.
,,Dáme ti druhú šancu CX0. Máš Dvadsaťštyri hodín, aby si svoju chybu napravil. V opačnom prípade to do rúk vezmeme my a ona nebude jediná, po kom pôjdeme."
Vysielačku si vybral z ucha a položil ju na zem. Dal si veľmi záležať, keď po nej dupal nohou. Po chvíli usúdil, že by ho nikto nemal vidieť, nuž vstal, prejdúc k druhej strane strechy. Jednou stranou k nej bolo pripevnené lano. Druhú si pripevnil k odevu a so zbraňou pod pazuchou sa hodil dolu, premýšľajúc nad ďalśím plánom.*

Rose Parks Kyriee

*Ohlušujúci rev davu a aj hlasy volajúce jej meno pomaly utíchali, akoby sa dav upokojil a tí, čo sa okolo nej zhlúkli náhle potlačili paniku a prestali na ňu divo volať. Pochybovala však, že to tak naozaj bolo. Bolo to len zdanie, keď pomaly upadala do akéhosi beztiažového stavu, kde ju nespaľovali už ani muky spôsobené bolesťou, ktorá jej vystreľovala do celého tela. Bola tam už len tma a prázdno a ona mala pocit, akoby sa mala znova narodiť do toho otrasného sveta. Keď však ale konečne otvorila oči po čase, ktorý sa jej zdal ako stotina sekundy, uvedomila si, že leží v nemocnici a pri pohľade na hodinky zistila, že je o 6 hodín neskôr. Alebo o deň a 6 hodín neskôr. Alebo aj viac dní. O čase nemala ani poňatia... Jedno však vedela – cítila sa ako zbitý pes. Vedome začala pomaly dýchať, snažiac sa potlačiť bolesť, ktorá sa znova dostavovala a pohltila jej telo.* Dopekla... *Zašomrala nahnevane a pomaličky pootočila hlavu do strany, aby zistila, či v izbe niekto nie je. Až na ňu tam však nikto nebol. Len cez medzeru medzi zárubňou a dverami k nej doliehali tiché hlasy ľudí na chodbe. Počula akési hlásenie volajúce doktora Wintona, aby sa dostavil na operačku. Takže bola v nemocnici. Bohvie kde, bohvie na akom poschodí...*

Gareth

*S úsmevom podal sestre ďalšiu tácku s injekciami. Ona mu úsmev opätovala a odišla s jedným vozíkom. Druhý ostal na neho. Ako vychádzala, započul hlásenie o doktorovi Wintonovi. Veru, v nemocnici mali kopu práce, ale keby sa trafil, bolo by o jednu starosť menej. Dvadsaťštyri hodín je strašne krátka doba, pretože ak by niečo zanedbal, mohlo by sa stať, že by sa k nej viac nedostal. Vybaviť ochranu na Iliwiane trvalo dlho, okrem toho bolo potrebné presvedčiť príslušné orgány, že tá osoba za to stojí. Inak sa nikomu nechcelo pohnúť prstom. Radšej však konal, druhý raz nemohol nechať všetko na náhodu. Pokojne by predal jej život za vlastný. Takže hneď, ako zoskočil zo strechy, spálil odev a zbraň rozložil na malé kúsky, ktoré vybuchli vďaka zabudovaným bombám. Takzvaná jednorázová zbraň s neidentifikovateľnými stopami a nábojmi. Ako on ju miloval. Následne nasadol do auta, sledujúc sanitku, čo brala tú ženu. Keď ju zaviezli do nemocnice, začal pracovať na tom, aby sa k nej dostal celkom blízko. Získať identifikačnú kartu zamestnanca nebolo ťažké, veď v Stredy vždy brali doborovoľníkov a on mal tak krásne sfalśované odporúčanie, že ho ihneď šupli na výdajov liekov. Preto stojí tu. V miestnosti, kde ich všetky skladujú. Z vnútorného vrecka odevu personálu si vyberie vlastnú injekciu a stčil ju medzi ostatné, aby presne vedel, komu ju dal. Po skontrolovaní ostatných vykročil aj s vozíkom von, do jej izby. Niekde začať musel, najlepšie pri zdroji. Konať rýchlo. To jediné si opakoval v mysli. Prejdúc chodbou zabočil za roh. Prvá dvere, to bola jej izba. S povzdychom zaklopal a otvoril. Oči mala otvorené. S tým nepočítal.* Ako sa máte?

Rose Parks Kyriee

*Hlavu o chvíľu natočila doprava a vykrútila ju tak, aby sa dokázala pozrieť na miesto, odkiaľ sa šírila bolesť. Veľa však nevidela, len bandáž, ktorá pomaly presakovala jej teplou krvou. Zhlboka sa nadýchla a rýchlo otočila tvár do opačnej strany, na čo sa jej telom prehnala bolesť.* Dopekla, opatrne...*Od chvíle, čo jej mama zomrela v náručí nenávidela pohľad na krv. Nie že by to pred tým bolo niečo príjemné, no nerobilo jej to problém. No odvtedy z nej mala priam panický strach. Nemysli na to, nemysli na to… Pozri von oknom, aké je pekné počasie… Možno by to aj zabralo, keby počasie na Ilawiane nebolo vždy ako duše tých nešťastníkov, ktorí tam žili – pochmúrne, beznádejné. Našťastie ju však z pomyslenia na krv vytrhol akýsi mužský hlas. Pomaly natočila tvár do strany, odkiaľ ho začula. Príjemný. Pousmiala sa na neho a pozrela na všetky tie injekčné striekačky, ktoré mal položené na tácni. Zvraštila čelo.* Celkom dobre, ale to viete, radšej by som bola tam vonku, ako tu v nemocnici... postrelená? To je to, čo sa mi stalo? *Spýtala sa ho s miernym úsmevom.* Ako sa máte vy? *Zo slušnosti mu opätovala otázku. Aspoň ju rozhovor odvádzal od tej bolesti.*

Gareth

*Prikývol. Bol skvelý strelec. Jeden z najlepších, ale to jej na nos vešať nešiel. Mala dnes jedno nesmierne šťastie, za ktoré sa ďakovalo nebesám.* Mali ste šťastie, slečna. Zásah prešiel ramenom. Ale nebojte sa. Dáme vám injekciu proti bolesti a rana sa vám čoskoro zahojí, Viac si na to nespomeniete. *V dnešnej dobe neboli podobné zranenia žiadnym problémom. Liečili sa ľahko. Tabletky rôzneho druhu, mastičky, ktoré ľahko prenikali k jadru problému. S úškrnom siahol po injekcii, ktorá reagovala so skutočnými liekmi proti bolesti a rozpúšťala po sebe stopy. Stačilo dokonať plán a tešiť sa z výbavy od Vrchnosti. Pomaly sa k nej začal približovať.* Tak, malý vpich a bude vám lepšie.

Rose Parks Kyriee

*Takže po nej predsa len niekto strieľal... A prešlo to. Aspoň jej to nemuseli vyberať. Šťastie v nešťastní, ako sa hovorí.* Neviete, či toho strelca už chytili? *Spýta sa ho s nádejou v hlase, hoci pochybuje, že je to tak. Ako sa ku nej už niekoľkokrát dostalo, na Iliwiane sa dávajú veci do pohybu len veľmi pomaly a čakať od polície, že by okamžite spustila akciu, bolo nemysliteľné. Najmä ak mali tí hore, čo sa chceli postarať o jej smrť, pod palcom políciu. Len čo sa k nej začne ten zdravotník približovať, okamžite sa aj napriek neuveriteľnej bolesti posadí a len veľmi sa premáha, aby sa tá bolesť neodzrkadlila na jej tvári.* Nie, nie... Vidíte? Som celkom v poriadku... *Pousmeje sa, hoci najradšej by vrieskala od bolesti.* Žiadne bolesti, to radšej ušetrite pre tých, čo naozaj trpia... *Hádam jej uverí, veď sa o nej hovorí ako o ľudomilovi. Hádam tým aspoň zakryje nedôveru, kvôli ktorej to odmieta. Teraz predsa nemôže veriť ľuďom, najmä po tom, čo sa dnes stalo.* Radšej mi povedzte, ako dlho tu ležím? A kde sú všetci? Najmä ten... ten pán, ktorý ma uvádzal? *Hlúpa pamäť!*

Gareth

*Jej otázka ho zaskočí. No na druhej strane je logická. Predsa ju postrelil a ona chce iba vedieť či ten človek nepríde sem a nedokoná celé predstavenie. Lenže on už vstúpil do posledného obrazu. A nijakovsky si nemohol dovoliť cúvnuť.* Tuším sú mu už na stope, prenasledovali ho kdesi k dokom. pravdepodobne sa snaží teraz zdrhnúť kdesi do exilu. Policajti by sa vlastne ani nechytili do jeho prenasledovania, no náhodou im narazil auto a viete, to si policajtí nenechajú, tak ho naháňajú. *Prevrátil očami, ignorujú jej reakciu. Jednoducho sa rozhodol jej to pichnúť a nemohla ho zastaviť. Nikto.* Ste tu okolo šiestich hodín. Ale dovoľte mi uľavi´t vám od bolesti. Lekár povedal, že vám to mám pichnúť a ak neurobím svoju prácu, vyhodia ma. Bude vám lepšie. Istotne to pekelne bolí. *Usmeje sa, az pristúpi celkom k nej, mieriac injekciou na cieľ.*

Rose Parks Kyriee

*Pri jeho slovách len prikyvuje, hoci má na tvári prekvapený výraz.* Všivavci jedni... *Zašepká potichu. Jasné, že by niekoho neprenasledovali niekoho len preto, že sa pokúsil zastreliť iného človeka. Zato narazenie do ich úžasných áut s plechmi takými tvrdými, že keby do nich narazil čo i ten meteorit, nepokriví ich ani len o uhol do strany, to im trhá žily. Celkom odignoruje informáciu o tom, ako dlho tam je. Na posteli sa na rukách pokúsi posunúť do strany, načo sa jej od bolesti ohne ruka v lakti a ona padne na posteľ.* Sss... *Zasyčí od bolesti.* Dopekla! *Zasyčí, no potom vražedne pozrie na toho zdravotníka.* Mám právo odmietnuť akýkoľvek lekársky zákrok, čokoľvek, čo sa s mojím telom deje, kým som pri vedomí a v plnom duševnom zdraví. *Odrecituje, vynechajúc všetky tie nezmysly o paragrafoch a odsekoch.* A ak by Vás chceli vyhodiť, pošlite Vášho nadriadeného za mnou a ja mu to vysvetlím...

Gareth

*Injekcia bola celkom blízko jej nezranenej ruky, no ona presne vtedy uhla posunutím do strany. Nad jej bolestivými zasyčaniami nemykol ani brvou. Spôsobovala si to sama. Keby ho nechala dokončiť prácu, mala by po bolesti. Vlastne nie tak skoro, avšak zbavila by sa jej aspoň na dobro. Sadol si k nej na posteľ a zadíval sa jej do očí, lebo nemohol počúvať ten monológ. Keď skončila, znudene pretočil očami.* Veru, pri zmysloch očividne nie ste. Ale pokojne sa tak správajte. Možno vám niekto uverí. *Periférne si všimol akýsi záblesk. Zvedavo si prezrel ruku nezohavenú postrelením. Mala na nej akýsi náramok, ktorý nebolo dobre vidieť, lebo bol skoro z úplne priesvitného materiálu pripomínajúceho plast. Ten sa zas lepil na prúžok látky, potiahnutý kamienkami. Finálny výsledok hádzal neopísateľné farby. On zatiaľ videl iba dva také náramky. Jeden mal na ruke a druhý mala ona. To nie je možné. Zarazene ju vzal za ruku, aby si ju pritiahol bližšie pred oči.* Tento náramok. Mali by existovať iba dva. Moja matka bola vedkyňa a skôr, než umrela, doniesla mi z jednej cesty tieto náramky. Vraj ich dostala od obyvateľov toho miesta. Jeden náramok dala mne, druhý otcovi. Po jej smrti bol otec nesmierne smutný, ako keby ani nežil. Dokonca sa pokúsil o samovraždu, no našťastie mu nevyšla, lebo ho zachránila istá žena. Tej dal ten náramok od mamy, ako vďaku, lenźe podľa mňa je to hriešne málo za život druhého rodiča. *Hoc sa trocha otvoril, to nemenilo nić na jeho pôvodnom pláne. Ani vlastne nevedel, čo to malo znamenať. Znovu zaútočil injekciou na jej ruku, bola to ideálna príležitosť, keďže ju mala tak blízko.*

Rose Parks Kyriee

*Len prekvapene zdvihla obočie pri jeho reakcii, pri tom, ako si sadol na jej posteľ a znudene pretočil očami. Zamračila sa na neho a keby nebolo tej postrelenej ruky, ktorá ju pravidelne „zásobovala“ bolesťou, odsunula by sa od neho.* Hlavne že vy ste celkom v poriadku... *Prednesie ironickým tónom. Len čo jej chytí ruku a zadíva sa na jej náramok od mamy, v momente ju vytrhne a položí si ju vedľa seba tak, aby nemohol vidieť na náramok.* Zaujímavý príbeh, vskutku srdcervúci... *Znova ten jej ironický tón. Celkom pritom zamlčí to, že jej ho dala mama, keď umierala, a všetko z toho, čo jej on práve povedal sedelo s tým, čo jej vravela ona. Radšej však bude naivne veriť v krásny príbeh, v ktorom jej mama zachránila starčeka s množstvom milých mladých detí a vnúčat, ako znak toho, že zachraňovať životy iných sa oplatí, než si bude pamätať jeho. Hnusného, drzého zdravotníka, ktorý je celkom neodbytný a dotieravý.* A teraz Vás žiadam o to, aby ste odišli... *Prednesie celkom vážne.*

Gareth

*Pri zhodnotení jeho stavu iba ledabolo pokrčí ramenami. No čo. Asi preto mu nerobí problém strieľať po hocikom a stačí mu na to povel Vrchnosti. Skoro ho šľak trafil, keď tá hlupaňa vytrhla ruku z jeho zovretia znovu sa mu nepodarilo ju pichnúť. Najradšej by chytil vankúš a pritlačil by jej ho na tvár, no musel sa krotiť, pretože by na neho padlo podozrenie. To samozrejme nesmel dovoliť. Lenže táto ženská bola terč aj nad jeho sily. Posledným pokusom napadol jej ruku a zo srdce mu padla neskutočná skalisko, keďže ihla prenikla cez kožu. Zatlačil a bolo.* Tak. Hneď je mi lepšie. *Spokojne sa pomrvil na jej posteli a zadíval sa jej do očí. Ten náramok mu do hlavy nasadil obrovského chrobáka.* Prosím, zachránila vaša matka nejakého chlapa? Potrebujem to vedieť, lebo vaša odpoveď ma posunie cez životne dôležité rozhodnutie.

Rose Parks Kyriee

*Na jej výzvu však ten chlap nezareaguje, ba ani sa nezdalo, že by nad tým vôbec uvažoval.* Pokiaľ nezmiznete, zavolám zdravotnú sestru! *Zdvihne na neho hlas, už-už sa naťahujúc zdravou rukou po tlačidlu na ľavej strane postele, kde sa usadilo jeho veličenstvo, keď jej v tom zapichne do ruky injekčnú striekačku.* Choď do pekla! *Zasyčí na neho a ohne ruku v lakti, zatínajúc zuby, len čo jej bolesť nespôsobuje už len prestrelené rameno, no aj tá látka, ktorú jej vpichol do krvi. Cíti, ako sa šíri po celom tele, ako ju srdce pumpuje ďalej a ďalej, ako to neuveriteľne bolí, akoby jej horelo celé telo, každá jedna bunka, kam sa len látka dostala. Jeho slová ani poriadne nepočuje, v ušiach jej hučí a hlava ju neuveriteľne bolí, sťa by ju niekto zovrel do zveráka.* Zachránila, ty hajzel... *Zasyčí cez zaťaté zuby.*

Gareth

Ale pokojne, aspoň si nahlásim obed. *Uškrnie sa nad jej reakciou. Je poctený, že ho takto kdesi posiela. Potom však vysloví tie slová. Až mu sánka padne.* Do čerta! *Bezradne si rukami zakryje tvár a ovisne na mieste. Jej matka zachránila jeho otcovi život a on sa zaviazal, že ak ju jedného dňa stretne, odvďačí sa jej kráľovsky. Teraz tu mal rovno jej dcéru. S povzdychom vstal a vzal tácku s injekciami, ktoré okamžite hodil do steny. Jej tela sa nesmela dotknúť žiadna injekcia proti bolesti, inak by umrela. Následne sa k nej vrátil. Rozhodol sa dávno. Jediné, čo mohol teraz urobiť pre tú neznámu ženu, bolo nedovoliť Vrchnosti, aby dostala jeho dcéru. Život za život.* Počúvaj. To ja som ťa postrelil a keby som nebol nepozorný, si dávno vo vreci na mŕtvoly. Ale tvoja matka zachránila môjho otca. Dlžím jej záchranu tvojho života. Sem som prišiel, aby som dokončil zbabranú akciu na tej streche. Vpichol som ti injekciu, ktorej jedovaté látky rozkladajú injekcie proti bolesti, preto by nikto nikdy nezistil, že som to bol ja. Vina by padla na nejakého zdravotníka. Lenže ak aj ja nedokončím svoju misiu, niekto to príde urobiť za mňa, no dostane za cieľ aj mňa. Dostal som dvadsaťštyri hodín. Bol by to značný náskok. *Len čo dopovedal, pozrel na ňu. Dúfal, že nechcela zomrieť.*

Rose Parks Kyriee

*Viečka tisne k sebe a snaží sa myslieť na čokoľvek iné, než na bolesť, ktorá spôsobuje jej telu triašky. Irónia, že to postrelenie ju bolelo menej, než injekcia, keďže po postrelení aspoň hneď odpadla. Pochybuje však, že takéto šťastie bude mať aj teraz. Len vzdialene počuje, ako zakľaje, cíti, ako sa posteľ mierne zatrasie po tom, čo vstane, a následne sa ozve jej izbou náraz čohosi, podľa zvuku zjavne kovového, čo narazilo o stenu. Nevládze však otvoriť oči, aby zistila, čo to skutočne bolo. Jeho slová vníma len veľmi ťažko a musí si spájať každé druhé slovo, aby vôbec dokázala pochopiť to, čo sa jej snaží povedať, no aj tak jej obsah jeho správy nedáva zmysel. Nedokáže uveriť tomu, že by sa niečo takéto niekedy mohlo stať. Niekto tam hore sa na nich očividne dobre zabáva.* Tomu sa nadáva karma... *Zasyčí potichu, takmer nepočuteľne na správu o tom, že zomrie tiež.* Zabi ma... *Precedí pomedzi zovreté zuby, no nedokáže to hneď dokončiť. Od bolesti sa prehne v páse, len čo sa bolesť presunie ku bruchu.* A máš po probléme...

*Nemusel byť majstrom v odčítaní z tváre, aby podľa Lizinho výrazu zistil, že to skutočne prepískol. Ale na svoju obhajobu, neurobil to úmyselne, jednoducho sú občas v živote človeka momenty, keď vládu nad mozgom prevezme entita blbosti a tá zničí krehkú rovnováhu medzi ňou a svedomím.
Zložil si z tváre vankúš, ktorým ho Liz chcela umlčať, ale všimol si, že sa mu znovu otočila chrbtom. Schúlená na jednom boku mu pripomínala malé urazené dievčatko. Keby vedela, ako o nej uvažuje, zrejme by sa jej to nepáčilo, ale jemu sa v hrudi niečo pohlo - možno to stratené svedomie a zahanbil sa za svoju reakciu. Zvážnel a keď na matraci vedľa seba pocítil pohyb, natiahol sa a chytil Lizinu ruku do svojej. Bez toho, aby ju silou nútil otočiť sa, zaprel sa o jeden lakeť a potom urobil niečo, čo nikdy predtým neurobil. Ospravedlnil sa.* Prepáč mi to Liz, neviem, čo to do mňa vošlo, ja len, že v tvojom byte sa stretla skupinka, ktorá by za normálnych okolností o seba ani nezakopla. Nemyslel som to tak, že ty by si..., že ja by som...* Zarazil sa. Uvedomil si, že ešte stále drží Lizinu ruku vo svojej, už po druhýkrát v ten deň. Pomaly ju pustil.* Ešte raz prepáč. A dobrú noc.* Odkašlal si, možno by sa aj poškrabal na hlave, ako vždy, keď bol nervózny, ale namiesto toho sa len otočil k Liz znovu chrbtom a zavrel oči. Tak fajn, zajtra ich čaká zaujímavý deň.



/ môžeme to dať aj na rano potom, ak by si chcela /

*Mlčal po celý čas trvania audiorozhovoru a pohol sa len vtedy, keď k nemu Avelyn pristúpila sama od seba. Chcel jej nechať priestor na to, aby sa vo svojom pracovnom prostredí znovu cítila sama sebou, ale keď sa ho dotkla, musel sa usmiať. Bol v pokušení hladiť ju po vlasoch, skloniť hlavu a bozkávať ju zboku na krk, preto ju radšej rukami objal okolo pása a nohami sa pevnejšie zaprel, keď sa o neho oprela chrbtom. Aj tak ju však neskôr musel pustiť hoci ju aj naďalej pozorne sledoval. Videl sa jej mení výraz tváre a nespokojnosť bola jasne čitateľná v kútikoch jej očí a stiahnutých oblúčikoch obočia.* Zdá sa, že Wilhelm je na tvojej strane. Mám sa postarať o SEverina?* Hlas mu nečakane stvrdol.*

*Vôbec sa nevyspala. Neustále ju v mysli mátala spomienka nato ako sa jej chytil a ospravedlnil. Bola taká ohromená, že nič nepovedala. Ale mal úplnú pravdu a ona mu rozumela. Nikdy by sa neboli stretli také tri indivíduá, akými oni boli. Ako tri trosky, ktoré sa rozhodli že začnú žiť. Bolo to nepredstaviteľné a predsa prežívali ten kus výnimočnosti. A ona ich jednoducho prijala pod svoju strechu s pomocou. Ale komu vlastne mala pomáhať? Im? Alebo sebe? Možno to bol nový začiatok pre všetkých. Adam mal začať chodiť do školy, Cam mal nájsť uplatnenie a spolu s Liz sa mali naučiť byť AKO rodina. Aspoň na ten čas, kým budú spolu.
Ráno sa Liz vytrepala z postele ako prvá. Keď odchádzala z postele Cam ešte ležal, možno spal, alebo to predstieral, nepátrala po zistení. Odišla na nákup a keď sa vrátila do bytu, celú kuchyňu prevoňala čerstvým pečivom, šunkou, syrom a zeleninou. Do trochu pohárov naliala pomarančový džús, plus k dvom ešte dve šálky kávy a tretiu plnú extra sladkého kakaa až so šiestimi lyžičkami čokolády. Nešla ich však budiť. Všetko enchala porozkladané na stole a na malom tanieriku nechala ešte maslo. Natrela si ho na rožok a priložila syr. S plnými ústami jedla potichu vošla do spálne. "Raňajky sú na stole," zašepkala tichým hlasom a vzala zo skrine veci. Keď sa stratila v kúpeľni, trochu to trvalo. Neobyčajne dlho než inokedy, ale len čo vyšla z kúpeľne, bola z nej celkom iná žena.*



*Oblečené mala na sebe iba čierne nohavice a pletený sveter, ktorý mala stiahnutý celkom až na plecia. Na nohách jej dominovali lodičky na vysokom opätku, ktoré jej dodali na výške a zvýraznili tak jej ináč štíhlu, len drobnú postavu. Asi sa hanbila, lebo ani si to neuvedomila a rukáve na svetri žmolila medzi prstami. Ruky mala ukryté až po hánky prstov. Zmizli všetky pearcingy, náučnice a tetovania na jej tele ostali dokonale zakryté.*

Gareth

*Mlčky sledoval jej telo oblápané vedľajšími účinkami. Ani sa nečudovať, síce to mali byť neodhaliteľné látky, nespôsobiť ujmu, dokonca navodiť na dobu rovnú vyše hodiny pocit úľavy, no malá dávka tekutiny stačila na to, aby v reakcii s nesprávnym telom spôsobila takéto stavy. A muselo sa to stať práve teraz, keď jej nemohol dať dvadsaťštyri hodín nič proti bolesti. Čelo mu náhle rozryla vrásku, akú zvykli mávať starý ľudia od problémov mladosti. Nikdy s tým nemával problém, no s touto ženou to mohol veľmi rýchlo dohnať. Privádzala ho do šialenstva a preto si ,ako inak pokojný chlap, pripadal zúfalo. Možno to bola karma. Pravdepodobne sa vesmír rozhodol za tie jeho vraždy v pravidelných intervaloch času, rozhodol vrátiť aj s úrokmi v jeden moment, aby prehodnotil či konal správne. Nemal však možnosť zamýšľať sa nad fazuľkami. Tak mu pripadala minulosť, nepodstatná, keďže v priamom prenose im z rúk utekali zrnká možností na útek. Teraz išlo o jeho život. Bolo to bláznivé rozhodnutie a predsa strašne ľahké. Predátor zhodil maskovanie a obalený perím, vybehol do terénu hrať sa pre zmenu na obeť. Pri jej slovách sa musel bezbranne poškrabať na zátylku. Pred pár minútami by k nej okamźite priskočil a bol by vykonal potrebné, ale teraz si jednoducho nedokázal pomôcť. Sľuby podobného charakteru v sebe niesli omnoho väčšiu vážnosť, než obyčajný strach o vlastný život.* Nemôžem. Nechcem. Viac ťa ohrozovať nedokážem. Nájdem ti bezpečný úkryt. Kvôli tvojej matke.

Rose Parks Kyriee

*Jej izba sa na chvíľu ponorila do ticha a jediné, čo to ticho občas preťalo, bolo jej tiché zastonanie, keď už nedokázala v sebe potlačiť bolesť. Zmietala sa na posteli ako nejaký červík, do ktorého človek bezohľadne pichne a s úsmevom na perách sleduje jeho muky, ako sa jeho telo v bolesti stáča do čudesných tvarov. Presne tak sa cítila. Akoby sa každá bunka v jej tele snažila utiecť bolesti, čím v podstate spôsobovala ešte väčšiu agóniu. Aká irónia. Ponorená do ticha len počula, ako ten chlap rýchlo dýcha a na chodbe sa pravidelne premávajú sestričky, celkom ignorujúc pacientov v izbách. Normálne by však na to nepozerala takto kriticky, veď predsa Iliwian bol tou najobávanejšou planétou s najväčším počtom vrážd, napadnutí a znásilnení, a preto niet sa čomu čudovať, keď sestrička nemala každú chvíľu vojsť do izby a s úsmevom na perách sa porozprávať s pacientom o tom, aké je vonku počasie. Jej myšlienka sa však rozplynula, len čo začula jeho slová. Chvíľku jej trvalo, kým bol jej mozog schopný ich celkom spracovať. Normálne by sa sarkasticky pousmiala, no teraz by to nedokázala.* Vieš... *Začala, zhlboka sa nadýchnuc.* že týmto neodčiníš to, že si vlastnou rukou zabil už dosť ľudí? *Skonštatuje sucho.* I keď kto vie... *Zašepkala potichu, strácajúc dych.* Či ich bolo až toľko pri tvojej... *Krátka odmlka, pri ktorej ešte o čosi silnejšie stisla viečka, v snahe potlačiť bolesť, ktorá sa náhle rozliahla jej telom.* mizernej muške... *Nedovolila si aj napriek svojmu stavu prehltnúť túto poznámku.* A netvár sa, že ti ide o moju záchranu... V prvom rade sa snažíš zachrániť si vlastnú kožu. *Na krátku chvíľu otvorila oči a pozrela na neho.*