Gerry, vila v hlavnom meste

* So zaujmom sledoval zmeny na Ayoninej tvari a po pravde niekedy si nebol celkom isty tym co v nej uvidel. Akoby mu aj ona chcela povedat viac nez nakoniec predsa len prezradila. Davala si az privelky pozor na svoje slova a v suvislosti s touto myslienkou sa mierne pousmial, pretože mu to pripomenulo jeho sameho, jeho rovnako tajomne a neurčite odpovede. * Predtym nez splnis svoju povinnost?* zopakoval po nej zamyslene no vzapati sa ozval znova.* Znie to tak akoby ta vasa rodinna tradicia vobec netesila, ale rozhodla sa podla seba čo je vlastne aj samozrejme. Smiem sa opytat aka povinnost ta vlastne caka?* pohlad neodtrhol od Ayoninej tvare hoci cesta okolo nich stale ubiehala pokojnym tempom akym kone tahali kociar. Nadherne zakutia parku sa striedali s kaviarnickami, ktore iba dotvarali okolie a nijako zo vsadepritomnej zelene nevynikali ani neputali pozornost prilis modernymi tvarmi. Postupom casu vsak aj tie usptupovali pred najkrajsou stavou umiestneneou do scenerie parku... kopulovitym preskelnym divadlom, na ktoreho povrchu sa odrazal ligot blizkej vodnej hladiny jazera takže to vyzeralo tak akoby na zem dopadol kusok ziveho tekuteho striebra, ktore sa pokojne vlnilo na zelenom pozadi.* A Ayon...* ozval sa odrazu no pohladom stale sledoval jej tvar a nevenoval nijaku pozornost krase okolo seba.*... kedže som presiel na tykanie bez toho aby som si vobec pytal dovolenie bol by som rad keby si mi aj ty zacala tykat.

Povinnosť ma neteší, ale ani ju neodmietam splniť. Osud predsa nebýva vždy ako zábava na záver večera. *uškrnula sa po použití slov z jej obľúbenej knihy.* Naozaj mi to nevadí, ale ani sa do toho nehrniem. V našej rodine sa dedí menší rodinný podnik a spolu s ním zdedím aj zodpovednosť za niekoľko ľudí a nerada by som niekoho sklamala... *sklopila pohlad na svoje kolená. Dobre, tak to neni menšia spoločnosť, ale väčšinový podiel bankovej spološnosti a zamestnancov neni zopár, ale stovky. Ale povedať mu to teraz by nebolo vhodné. A tiež by mu potom určite prišiel divný aj dôvod, prečo je uňho.
Keď je prestalo baviť hladenie dolu, otočila sa nabok a sledovala okolitú krajinu. Všimla si tiež budovu divadla, ku ktorej sa práve približovali. Zvedavo nadvihla obočia a pozrela na Gerryho, či práve ono je cielom ich cesty.* Viete, ale slušná zamestnankyňa svojmu vedúcemu vyká.. *uškrnula sa a v očiach jej zahrali veselé plamienky* Rada ti budem tykať.. *dodala pre pípad, že by nepochochopil jej predchádzajúce slová.*

Zaleží len na tom či v osud veríš alebo sa ti paci vedomie, že si svoj zivot riadis sama.* usmial sa po Ayoninych prvych slovach, ktore ho tak velmi zaujali. Vobec to o nej netusil. Mensi rodinny podnik ako spominala mal dost daleko od prace pomocnej sily v domacnosti. Rad by sa jej na to opytal viac no zrazu sa ocitli pred budovou divadla a koc zastavil. Postavil sa teda, zostupil z koca na pevnu zem a natiahol ruku k Ayon aby pomohol vystupit aj jej. Predtym nez zaplatil kocisovi a zaviedol ju dovnutra divadla vsak este zartom dodal.* Myslim, že nepotrva dlho a budeme kolegovia z branže takže hrat sa na veduceho a podriadeneho sa nemusime.* uskrnul sa veselo hoci ho mimovolne zaplavil aj celkom opacny pocit. Pri svojich slovach si uvedomil, že Ayon skor ci neskor predsa len odíde... Vidal ju denne uz dva roky, odvtedy co u neho zacala pracovat. Nikdy nad jej pritomnostou v dome velmi neuvazoval, pretože ju povazoval za samozrejmu no teraz videl ako velmi sa mylil. Ayon bola nadherna mlada žena. Nemala ani ten najmensi dovod ostavat v jeho dome ako obycajna sluzka. V niekolkych kratkych okamihoch ho zaplavili metuce pocity, pretože si spomenul na vsetky tie rana ked vstupil do kuchyne celkom rozospaty,bez nalady no ked tam nasiel Ayon ako mu pripravuje ranajky a rozpráva sa s nim svojim krasnym zamatovym hlasom hned mu bolo lepsie. Nocne mory bledli v jej oslnujucej pritomnosti no ako Slnka sa ju nikdy neodvazil dotknut. Nebal sa toho že by sa mohol popalit, skor že by jej ublizil on... tak vela o nom netusila, nic o jeho schopnostiach, ktore mu vecer kradli spanok a cez den pracovny cas. Nemohol predsa dovolit aby sa zlocin, ktory videl naozaj stal ak mu mohol zabranit. No nebol ani nijaky superhrdina. Naopak bol az privelmi ludsky... privelmi unaveny. Celou cestou sa s Ayon rozprával a snazil sa zo svojej mysle vytesnit vsetky podobne myslienky. Nechcel si prispustit že za tie dva roky pre neho Ayon zacala znamenat viac...ovela viac ako by sa jej mozno pacilo.
Viedol ju presklenou aulou na ktorej sa zrkadlili odlesky vody až k sedadlam vo velke sale, ktora ako cela budova bola postavena cisto zo skla a pevnej striebornej zliatiny. Ich miesta boli na balkone taže mali vynikajuci vyhlad na celu miestnost ako aj na podium, ktore sa rozkladalo dole priamo oproti nim. Galantne ponukol Ayon miesto a pockajuc kym sa neusadi urobil to iste aj on no bol nuteny sadnut si na sedadlo za jej chrbtom, pretože vedla uz bolo obsadene stasou zenou, ktora si pri ociach držala okuliare aby lepsie videla. Gerry sa teda nahol blizsie a zasepkal len niekolko centimetrov od Ayninho ucha.* POvedal som, že ti ukažem príbeh k tvojmu nahrdelniku.* v jeho hlase bolo mozne rozoznat usmev ked sa opona zodvihla a na scenu nastupili herci.*

Život si riadim sama, ale niečo ovlyvniť nemôžem. *usmiala sa a nasledovala ho von z koča. V tomto naozaj nechcela nijak sklamať svojho otca a keď dedičstvo prepíše na ňu, nebude sa tomu nijako vzdorovať. Koniec koncov, aj školy, ktoré študovala boli vybraté podľa jej budúcej úlohy.
Prešla s ním až na balkón, z ktorého sa mali výhľad na hladisko. Usadila sa na miesto a zvedavo hladela na zdvihajucu sa oponu.* Na ten príbeh sa teším *pošepkala mu usmiata. Rukou si podvedome siahla na krk, pohodlne sa usadila a zahladela sa pred seba.*

* Pokojne sa usmial a oprel sa dozadu o svoje sedadlo, z ktoreho mal nielen dobry vyhlad na podium, ale predovsetkym, a to bral ako najvacsiu vyhodu zo vsetkych, aj na Ayon. Ako sedela pred nim hra svetiel z javiska jej na vlasy vyliala makke zlate svetlo, ktore iba doplnilo ich prirodzeny zlastisty lesk. Bola ako tajomny anjel so svatoziarou a dlhy spodok siat sa jej naskladal pri nohach ako poslusne zvlnene oblaciky kremovej farby, presne takej aku mava obloha na vychode predtym ako vyjde slnko. Polozil si laket na drevenu vyrezavanu opierku svojho sedadla a bradu si zamyslene oprel o mierne pokrčene prsty. Vobec nesledoval scenu, pretože vedel velmi dobre co sa na nej odohrava. Namiesto toho pozoroval vzrusenie a radost s akou Ayon hladela pred seba a sledovala ako sa na javisku pocas hodinu a pol trvajuceho predstavenia striedali herci rozvijajuci pribeh o nahrdelniku, ktory mala páve na sebe. Ako inak bol to príbeh o laske, v ktorom ako hlavna postava vystupovala dcera sulatana pustnej krajiny nazyvanej Darthlian . Jeho bohatstvo bolo priam rozprávkove a mnohi ludia, ktorý sulatna poznali, tvrdili, že by mohol každe zrnko piesku rozlahlej puste obklupujucej Darthlian vymenit za zrnko zlata zo svojich pokladnic. No aj napriek tomu jeho srdce zostavalo ciste a jeho mysel jasna, nezaslepena pokusenim, o ktorom on sam tvrdil, že mu ho zoslal samotny Akbud aby si overil ci je on tym vyvolenym vykonavat povolanie maedirtha, Strazcu rovnovahy. Jeho najvacsim bohatstvom a radostou, ktorou sa nebal a chcel vždy obklopovat bola jeho dcera Isaelian. Mala nadherne cierne oci mandloveho tvaru preplnene neznostou a laskou. Ladne pohyby doplnali vznesene crty jej tvare a utlu postavu, ktorou pripominala lasnu vilu zhmotnenu priamo z Rozprávok lesov Magarthu. Ked dospela do toho správneho veku zacali ju obletovat muzi, ktorí sa tuzili stat jej manzelmi. No sama nevedela ci pre nu samu alebo nemsierne bohatstvo jej otca. Vždy totiz videla ten chamtivy lesk v ich ociach ked spolu obedovali v nadhernych palacovych zahradach a jedlo zapíjali tym najlepsim vinom v zlatych casiach posiatych drahokami. Isaelian tuzila po laske tak ako ostatny tuzili po zlate... s vasnivou nadejou, že ju raz opoji a navžd ypri nej uz zostane. Aj to bol dovod prečo odmietala jedneho napadnika za druhym. Casom prisla na sposob ako sa zbavit nezelanej pritomnosti ziskuchtivych muzov. Stanovila si iste pravidlo alebo skor skusku. To znamenalo, že ak ju chcel nejaky muz ziskat pre seba musel jej podarovat niečo co by sam premenil z prachu na zlato tak ako to zvykli o bohatstve jej otca casto tvrdit ludia. Nikto siroko daleko ani len netusil akoby mohol z prachu stvoriz zlato aj ked sa mnohí o to pokusali. Alchymisty, blazni, bohaci... tí vsetci a dalsi sa snazili Isaelian presvedcit.. klamstvami .. ani jednemu sa to nepodarilo. Az kym pred nu jedneho dna nepredtupil mlady Ismion. Bol to obycajny sochar z Darthlianu, ktory zivil seba i starych rodicov, jedine bytosti, ktore na svete este mal, tym že vdychoval nezivej hline luske crty a teda akoby do nej vlieval aspon naznak zivota. Vacsina jeho soch predtsavovala Isaelian, pretože sa do nej zamiloval uz v okamihu ako bol prvykat stvarnovat jej bustu na ziadost sulatana. Zamiloval sa do každej crty jej tvare no najma do jej duse, ktoru sa tak aspon pre neho neuspesne pokusal vtlacit aj do mrtvej hliny. Pritom ako mu vtedy pozovala viedla dlhe rozhovory so svojim otcom a on ju ocarene pocuval. Nemohol sa zapojit do rozhovoru no v duchu zasol nad jej nesmiernou mudrostou a laskavostou.
O niekolko mesiacov potom ho prepadli v psuti Dargha a nechali ho sameho bludit jednotvarnou krajinou. Pri svojich nezelanych potulkach narazil aj na Jadriath, Udolie bieleho piesku. To co vsak z dialky pripominalo piesok bola v skutocnosti velmi vzacna hlina . Ismion zobral so sebou tolko hliny kolko vladal a ked po niekokych dlhych hodinach predsa len nasiel cestu domov pustil sa do prace. Z bielej hliny vznikla nadherna socha mladej Isaelian, ktoru odkupil za nemalu ciastku samotny sulatan. Zaplatil mu nahrdelnikom zo zlatych listkov a zlatistych drahokamov. Jeden jediny listok by stacil na desat daslich Isionovych zivotov.
Ten vsak o nic take nestal. Na druhy den sa pobral do palaca kde ho prijala Isaelian. Tam jej podaroval nahrdelnik, ktorý sa mu ocitol v rukach len vdaka bielemu piesku a jeho laske k nej, ktora mu v mysli ustavicne crtala jej tvar, telo...sultan sam mohol potvrdit, že Ismion neklame a tak aj Isaelian splnila to k comu sa zaviazala. Nikdy nic neolutovala a nahrdenik nosila s laskou pretože vedela, čo vsetko predstavoval...

Herci pomaly koncili svoje zaverecne repliky ked sa Gerry bez slova zodvihol a stratil sa za zavesom, ktory oddeloval balkon od schodiska veduceho nadol. Trvalo len niekolko minut kym vysiel na javisko k hercom a usadil sa za klavir naboku podia. Pozrel pritom nahor k balkonu kde sedela Ayon a na perach sa mu mihol takmer nebadany usmev. Zamlcal, že v tejto hre vystupoval chvilu aj on. Aj ked len hral zaverecnu piesen, Otocil sa naspat ku klavseom a polozil na ne svoje dlhe stihle prsty. Okolit ysvet sa rozplynul a zrazu bol len o hudba...

https://www.youtube.com/watch?v=jCSe66pWNmc

*Ticho sledovala príbeh, ktorý sa jej odohrával pred očami. S napätím očakávala, čo sa stane a bez toho, aby si to nejak uvedomila, sa úplne vžila do úloh hercov a všetko prežívala s nimi, očakávajúc, či sa Ismionovi nakoniec podarí získať princeznú pre seba, alebo nie a sťastne si vydýchla, keď nastala záverečná scéna. Tesne pred koncom sa otočila za seba, keď sa chcela Gerryho spýtať na niečo z príbehu, no na jej počudovanie tam nesedel. Trochu sa zamračila a otočila naspäť do hladiska, kde ho chvíľu nato uvidela. Prekvapene si rukou zakryla ústa a mlčky sa pozerala, ako hrá. Zdalo sa jej, že krajšiu melódiu nikdy ani nepočula. Chvíľu potom ako začal, zatvorila oči a vnímala každý tón. V Gerryho podaní jej to pršlo ako majstrovské dielo, predvedené s dokonalý citom. Po skončení sa spolu so zbytkom hľadiska pripojila k dlhotrvajúcim ováciam, aj keď jej potlesk patril len jemu, pretože zakončenie predstavenia bolo naozaj dokonalou čerešničkou na torte, ktorá všetko prekrásne ukončila. Pre ňu by postačovala len záverečná pieseň, od človeka, ktorého už tak dlho zbožňovala a doteraz s tým nedokázala nič viac spraviť.*

* Len co sa jeho prsty zastavili na poslednych klavesoch, ktore stlacil a dozneli posledne tony hudby uz zaznel burlivy potlesk, ktory patril ako jemu, tak predosvetkym hercom, ktorí tak majstrovsky dokazali zhmotnit slova napísane a tradovane v knihach uz tolko storoci do skutocneho pribehu. Vstal od klavira a poklonil sa obecenstvu spolu s nimi aj ked s miernou zdržanlivostou predsa vsak len radostou v ociach a usmeve, pretože vedel, že ho pocula Ayon. Len na jej nazore mu zalezalo, len ona mu mohla pozriet do tvare tymi nadhernymi uprimnymi ocami a povedat mu tak bez akychkolvek slov pravdu. Pohlad mu neustala smeroval k jej balkonu no vsimla si to aj stasia žena, ktora cely cas sedela na sedadle vedla nej. Bystrimi ocami odhadla na koho sa to Gerry stale pozera a pohlad jej mimovolne zaletel rovnakych smerom. Zrazu si vzdychla pretože ked si premerala Ayon od hlavy až po paty zvedvym pohladom vsimla si na jej krku nahrdelnik. *
- Srdce Darthlienu...- zmohla sa len na tych par slov a v soku nepsutila z oci naherny sperk na jeho este krajsej majitelke. Medzitym potlesk ustal a Gerry ako rychlo sa vytratil tak sa aj vartil na balkon aby odviedol Ayon prec. Urobil tak prave vo chvili ked sa žene preberala z omamenia. Cestu naspat domov stravil tak, že sa ayon vypytoval na jej zazitky ohladom divadla a celeho dna ako aj preberanim dlasich tem, ktore ich aspon z jeho uhla pohlad este viac zblizovali...


***************************************************

*Cesta ubehla rýchlejšie ako by si želala. Bola rada, že mohla čas tráviť s Gerrym, rozprávať mu svoje zážitky a zdielať jeho názory a preto jej to prišlo akoby bola jeho vila vzdialená od divadla len pár metrov. Stále viac sa jej zdalo, že je v prekrásnom sne, kde sa jej plnia priania, ale netušila čo spraví, ak sa z toho sna prebudí. Mohol by byť život tak krutý, že by sa to nakoniec ešte všetko proti nej obrátilo..?
Len čo vystúpila pred jeho domom, zarazil ju neporiadok v záhrade. Zamračila sa a uvažovala, či si záhradník nerobil žúrku, kým tu nemal nadriadeného, alebo či s tadiaľ nebodaj neprehnalo stádo divokej zveri, ktorá tu síce moc nežije, ale možné je predsa všetko.. Žltá páska s nápisom nalepená krížom cez dvere však vyzerala ešte podivnejšie ako pôvodný plán.* Čo tu robila polícia? *otočila sa na Gerryho, aj keď si bola takmer istá, že nemá odkiaľ vedieť skutočný dôvod toho všetkého.* Žeby niečo so služobníctvom? *keďže policajti sa neunúvali ani riešiť, či dom ostal zamknutý, alebo nie, stačilo jej potlačiť dvere a podliezť pásku, aby sa dostala dnu.*

DETEKTIV DARKMAN

*Ked odoslal Rowene sms-ku potuloval sa dalej po miestach činu ktorou bola kuchyna a Ricardova izba. Snažil sa najst jeden
jediný dokaz o jeho nevine. Ani nevedel ako, no tušil že bol nevinný aj ked ani on nemal žiadne dokazy. Poznal vela prípadov
že nejaký nepriatel našil vraždu na niekoho kto to neurobil. A preto si najal odborníčku ktorá ho dokázala dostat s basy.
Správa o Ricardovom uteku sa rozširila už po celom meste a možno aj dalej lebo pre všetkych bol vyhlasený za nebezpečneho
zabijaka.Nikto však samozrejme nič netušil že práve on mal v jeho uteku tiež prsty a že sa nachádza v kralovskom paláci.
Vačšina policajtov už odišla a ten zvyšok sa už tiež zberal takže tu zostal sám.Práve sa nachádzal v kuchyni ked začul nejake
kroky. Myslel si že to je Ricardov brat ktoreho videl na maly okamih z okna no aj tak vytiahol zbraň a pomaly kráčal smerom
von z kuchyne, ked začul dalsi krok vybehol a namieril zbraň rovno pred seba.Na svoje prekvapenie zbadal nejake dievča. Zbraň
hned zložil a zastrčil si ju do nohavic* prepačte mi prosim, som policajt *ukaže odznak* to bolo len na taku malu kontrolu prosím prapačte mi.

* Už tak dlho sa neoddal tomu, čomu sa hovorí príjemný rozhovor, pretože len málokedy mal možnosť byť v spoločnosti niekoho tak príjemneho a rozhladeneho cloveka, ktory navyse opvplyval ocraujucim humorom ako bola Ayon. Len teraz si zacal do hlbky uvedomovat čo ho to vlastne držalo cely den na nohach až kym sa vecer nevratil unevany z prace alebo z povinnosti vyplyvajucich z jeho schopností. Castokrat bol na tom velmi zle a kym spociatku nechapal co sa s nim deje bola tu vzdy Ayon, ktora sa o neho starala až s dojemnou neznostou. Pripamatal si dotyk jej studenych ruk na svojom horucom cele po jednom z nocnych mor, ktore prezival každy vecer a tiez pocit pokoja a ulavy, ktory ho vtedy zaplavil. Myslel si, že je to sposobene len tym, že sa uz konecne prebral z toho bludneho kruhu videní a prizrakov no teraz si uz bol celkom isty, že jedine Ayon mohla mat taku silu aby upokojila jeho rozburene zmysli ako liecivy balzam. Jej hlas ked mu v tme sepkala, že to vsetko sa mu len zdalo, ked mu vodou ovlazila vyschnute pery a rukou odhrnula z cela spotene pramienky jeho ciernych vlasov... dlhoval jej viac ako by si bola mohla mysliet.
Pri ceste domov sa na nu, v nestrazeny okamih ked jej pozornost uputalo niečo mimo auta, zahladel skumavym pohladom, do ktoreho sa pomaly zacla vkradat neznost. Mal chut natiahnut ruku a pohladit ju po hladkej pokozke broskynovej farby a este ocraujucejsej vone no niečo ho zadržalo. Bol to velmi prijemny vecer.. nechcel nic pokzit ..ani skomplikovat... teraz ked si uz aj do tych najmensich detailov uvedomoval aky je zavysli na ayoninej pritomnosti nehccel ju stratit neuvazenym krokom. Vsetky myslienky, ktore mu vsak v mysli malovali lakave obrazy sa rozplnuly ked zazrel vchod do svojho domu oramovany kriklavymi policajnymi paskami. Vstupil dnu prave v okamihu aby stihol Ayon strhnut za seba aby ju chranil pred zbranou muza stojaceho priamo oproti nim. V dalsej sekunde vsak vysvitlo, že je to policajt a tak zmiernil napaty postoj a trochu odstupil od Ayon nabok aj ked ju este stale neprestal držat za svojim telom. Na tvari uz nemal ani stopy po umseve a teraz skor pripominal chladnokrvneho obchodnika, od ktoreho sikovnosti a shcopnosti zavisi cela buducnost zverenej firmy.*
- Mozete mi laskavo vysvetlit co sa to tu deje?- slova ktore zvolil a najma ton len nepovedali o tom ako velmi sa musi miernit aby na policajt enevyskocil a nezacal od neho mamit podrobnosti k comu sa samozrejme odhodla len co ayon nebude stat za jeho chrbtom. Situacia vyzerala vazne a cokolvek sa uz stalo nechcel aby do toho nola zapletena aj Ayon, preto sa k nej rychlo otocil a bez rozmyslu ju nezne pohladil po lici. Upokojujuco sa na usmial akoby jej chcel nemo naznacit že vsteko bude v poriadku a potom jej ticho zasepkal do ucha.* Mozno bude lepsie ak teraz poviem Murphymu aby ta zaviezol domov. Potrebujes si oddychnut.

*Vedela, že mal pravdu. Nemohla mu nijak zvlášť pomôcť a okrem toho, aj po nádhernom dni, ktorý spolu strávili bola ona tou, ktorá uňho pracovala a ktorá by mala splniť, čo jej povedal. Na policajta hodila ešte jeden rýchli pohlad, snáď aj trochu varovný, nech si dáva pozor nato, čo povie, pokial je v dome, kde mu nič nepatrí. Otočila sa na Gerryho a trochu neochotne kývla hlavou na súhlas.* Pôjdem kludne pešo, nemusíš si robiť starosti.. *Usmiala sa a obrátila na odchod. Tesne predtým ako vykročila si to však ešte rozmyslela. Zahladela sa Gerrymu na okamih do tváre, prešla ten kúsok, čo ich oddeloval a naklonila sa k nemu.* Ďakujem za nádherný večer *zašepkala mu do ucha a perami sa jemne dotkla jeho líca. Ešte raz sa naňho usmiala a vybrala sa ku dverám a von. Len čo bola na ulici, namierila si to priamo do svojho bytu v meste. Na tvári jej stále hral úsmev, ktorý v kombinácií s jej novými drahými šatami musel vyzerať pre okolie naozaj zaujímavo. Bolo jej to však jedno a aj tak pochybovala, že o tejto dobe by sa Telarionskými ulicami potulovalo nejak výnimočne vela ľudí. A taká neskorá jesenná vychádza jej aspoň pomôže ukludniť sa a dať si nejak dokopy myšlienky z celého dňa.*

DETEKTIV DARKMAN

*Nesnažil sa im zasahovat do rozhovoru a tak tam stál pričom rozmýšlal nad tým ako to všetko čo najrýchlejšie vysvetli a či mu vobec povie že on a jeho spoločnička pomohli utiect jeho bratovi z vazenia lebo to nikto nevedel a keby sa niekto dozvedel zbavili by ho nielen funkcie detektiva ale za pomoc vrahovi by si aj posedel v base. Ked už mladé dievča odišlo pozrel na Gerryho pripravený povedat mu čo sa tu vlastne stalo* viete je to komplikované a.. *na chvílu sa zamlči a vyberie sa spat do kuchyne kde si nechal na stole položený dijár. Hned ho schmatol a vybral sa za Gerrym ktorý stál na chodbe. Otvoril dijár a začal v ňom listovat* Paul Burrell váš komorník, Lorena Hiltan a Nicol Loven dve lesbičkovské priatelky boli dnes u vás popoludní zavraždené *pristupi ku Gerrymu a podá mu dijár v ktorom boli aj ich fotky a všetky informacie o nich* policia obvinila vašho brata Ricarda ktoreho odviezli do vazby no bohužial z nej už aj stihol utiect takže po ňom všetci teraz patraju *chcel mu povedat že jeho brat je v poriadku no nevedel ako sa zachová a čo urobi tak radšej počkal kým nezisti aký Gerry je* mam ešte jednu povinnost pane, musim vas vypočut nechcem to však urobit na stanici ale ak je možné tak u vás doma.

* Dotyk Ayoninych pier na svojom lici vnimal ako dotyk motylich kridel, ktore sa o neho nahodou obtreli no predsa cítil ich vlacnu krehkost. Sklonil hlavu o niečo nizsie akoby sa snazil najst Ayonine pery na svojich, ale to sa uz odtiahla a vykricila po chodnicku smerom von na ulicu.* Davaj si pozor.*stihol jej este odvetit a s mierne zasnenym pohladom sa zadival na detktiva. Zasnenost sa vsak rychlo stratila ked mu detektiv, ktorý sa podla odznaku volal Darkman, podal do ruky dokumenty so sprievodnymi slovami o vražde. Neveriaco hladel na tvare troch ludi na fotkach a v prvom okamihu nemohol uverit tomu co pocul. POznal vsetkych troch. Paul Burrel pracoval u neho uz velmi dlhy cas a vychadzali spolu velmi dobre. Hoci Paul uz mal davno odist do dochodku nechcel nechat Gerryho v doma samotneho... akoby sa zhostil role jeho druheho otca. V soku trhane vydychol zadrziavany vzduch z pluc a bolestne zmrastil celo. Aj tie dve mlade ženy poznal. Sice nie tak ako Paula, ale videl ich predsa len pred niekolkymi hodinami a vtedy este boli zive a zdrave. Zaplavila ho hroza pri pomysleni, že jeho brat v case vraždy určite bol doma. Nikde ho nevidel ani nestal vedla detktiva Darkmana... nestihol sa vsak opytat ci je jeho brat v poriadku a kde je ked ho detektiv predbehol a povedal mu slova, ktore mu nacisto vyrazili dych.* To je absolutne vylucene! Moj brat nie je nijaky vrah!* ani si neuvedomil že zvysil hlas. Teraz ho uz popri strachu zacal ovladat aj hnev, ktoremu sa poddaval len malokedy.* Vysvetilte mi laskavo ako vas niečo take mohlo napadnut a radim vam aby ste nevynechali nic!* sibol pohladom za detektivov chrbat do vnutr adomu akoby sa tam snazil najst Ricarda, ale podla toho co sa dozvedel bol uz pravdepodobne na policajnej stanici. Za nijakych okolnosti nebol ochotny uverit tomu, že by jeho brat niekoho zabil. A uz vobec nie ich komornika ani dve mlade ženy.*

DARKMAN

*Vobec sa nečudoval jeho zvýšenemu hlasu ktorý prijal akoby sa nič nedialo. Mal právo byt teraz nahnevaný nielen na neho ale aj na všetkých policajtov* možno mate pravdu a váš brat je nevinný no odtlačky prstov na zbrani hovoria niečo iné *povie a zoberie si od neho dijár naspat* nemusíte sa však bát váš brat je v poriadku *pousmeje sa ked si spomenie ako dobre mu musi byt v paláci* teraz však ak dovolite spýtam sa vas zopár otazok *začal si hladat pero v bunde aby si zapísal jeho odpovede do dijára ked mu v tom zrazu zapípala vysielačka. zobral ju do ruky a stačil gombík ktorým okamžite prijal hovor*
- detektív Darkman tu policajný dostojník z 9 okrsku prepínam *ozve sa na druhej strane vysielačky*
- pri vysielačke detektív Darkman prepínam, čo sa deje? *spýta sa hladiac na Gerryho*
- dostali sme správy s policajneho vazenia na 28 Ulici že nebezpečný vrah Ricardo Constantine ušiel s jedným dievčatom s vedlašej celi. Vyparili sa a nikto o nich nič nevie, takže bud v strehu a pokus sa ich tiež najst. Ide skor o toho vraha to dievča nie je až take doležité, prepínam ..
- *Informácia o uteku ho neprekvapila kedže mu pomohol utiect no o tom druhom dievčati nemal ani ponatia, Rowena mu to zrejme zabudla spomenut* rozumiem budem ich hladat prepinam a končim *dopovie a vysílačku vypne* takže kde sme to prestali *povie akoby sa znovu nič nedialo a vyberie si pero s bundy* kedy a kde ste naspoledy videli svojho brata?

* Nikdy sa tak nepotreboval ovladat ako prave v tej chvili. Detektivove slova mu pripomenuli, že reaguje prehnane a ked bude na neho zvysovat hlas moze tym docielit len to, že nakoniec sa o svojom bratovi dozvie este menej informacii nez by to za inych okolnosti bolo mozne. Presiel si rukou nervozne po perach a druhou si podoprel bok. Detektiv tvrdil, že na zbrani, ktoru boli zabití traja ludia boli Ricardove odtlacky no to est enic nedokazovalo. Ricardo bol dlho prec a aj ked to bol jeho brat a on ho mal rad vedel, že nie vsetci z jeho znamych musia zdielat rovnaký nazor. Vraždu na Ricarda mohol hodit ktorýkolvek z nich. Zo zavisti, nenavisti... Chcel sa opytat na to či Ricardovi robili aj test na kontrolu pusneho prachu co by bol neodvratny dokaz pravosti predpokladov policie, ale z nejakeho zvlastneho dovodu uz tusil, že tito neschopní pajaci najskor konaju az potom myslia. Za nijakych okolnosti neveril, že by sa Ricrado namocil do takejto spinavosti.
Len co sa detektivovi ozval hlas vo vysielacke zbystril pozornost. * Moj brat usiel?* opytal sa s naliehavo zvysenym tonom hlasu a takmer by detektiva chytil za golier kosele a vytriasol z neho odpoved keby s nou co i len trochu zavahal.* Odpoviem vam na vsetko co chcete len mi povedzte co viete.* stisol hlas a uprel na muza neuprosny tvrdy pohlad.*

DETEKTIV DARKMAN

*Ricardov brat vyzeral dôverihodne no nechcel riskovat to že by išiel do basy keby nahodou políci nejak spomenul že on mu pomohol utiect s vazenia. Stále zaváhal pričom sledoval Gerryho správanie. Bolo vidno že sa bál o svojho brata, ved kto by sa nebál. Nervozne si prešiel rukou po tvári pričom sa porozhliadal dookola miestnosti aby sa uistil že ich nikto nepočúva* som detektív ktorý nepošle nevinného len tak do tej hroznej ostražitej vaznice a tak som .. *pristupil bližšie ku Gerrymu* pomohol som vášmu bratovi utiect skor než by ho tam previezli *povie a pozrie sa na hodinky* jeden človek ktoreho som si najal mi s tým pomohol nikto však nevie že som to urobil a preto by som vás chcel poprosit aby sa to ani nikto nikdy nedozvedel *dopovie a odstupi od neho* doležite je že vas brat je v absolutnom poriadku *povie presvedčivým hlasom*

* Myslel si, že v ten večer, po tom všetkom čo sa už stalo, by ho nedokázalo prekvapiť už nič, ale opak bol pravdou. Najskôr sa dozvedel, že jeho brat mal údajne zabiť troch ľudí aj keď na to nemal žiadny zrejmý dôvod, potom, že ho už vlastne odsúdili aj bez toho aby tie babrácke policajné indivíduá vôbec niečo vyšetrili a teraz mu tu jeden z nich tvrdí, že pomohol jeho bratovi na slobodu. Keby za posledné roky neprešiel takou radikálnou zmenou aká sa v ňom odohrala po tej nehode asi by mu terajšie informácie ešte dlho bezcieľne blúdili hlavou. No dokázal sa zorientovať obdivuhodne rýchlo. Teraz nebol čas na nechápavé otázky. Uprene sa zahľadel policajtovi do očí a niečo v jeho vnútri, niečo čo ho sklamalo v úsudku len málokedy mu nešepkalo, že muž hovorí pravdu. Lebo ak nie... ak je toto len ďalšia pasca, tak potom do nej ochotne skočí len aby Ricardovi pomohol. Bol ochotný zobrať vinu na seba aj napriek tomu, že mal na tento večer alibi. Stále však mohol tvrdiť, že si vraždu objednal a že Ricardo bol len v nesprávny čas na nesprávnom mieste... pravda musel by veľa vecí ešte podrobnejšie premyslieť keby chcel zvoliť tento postup záchrany svojho brata. Tu sa nejednalo len o obyčajné odsedenie si trestu vo väznici s minimálnou ostrahou. Toto bolo oveľa závažnejšie. Stíšil hlas do ostražitého šepotu a naklonil sa k policajtovi bližšie aby ho mohol počuť len on.* Myslím, že tušíte ako neuveriteľne mi vaše tvrdenie môže znieť, ale predpokladajme, že mi hovoríte pravdu a naozaj ste urobili to, čo ste mi pred chvíľou prezradili...* úmyselne sa vyhýbal voľbe priamych slov ak by sa v ich blízkosti predsa len našiel niekto kto by mal dlhý sluch a ešte dlhší jazyk.*... kde môžem nájsť svojho brata aby som sa presvedčil či je naozaj v poriadku?* aj napriek tomu, že nechcel aby sa v jeho hlase odrazila podráždená vyhrážka mierne sa mu zatriasol a v spodných tóninách prešiel až do tichého zavrčania. Avšak skôr než si stihol vypočuť odpoveď mu myseľ preťala ostrá bolesť, ktorá zatienila všetko na čo sa dovtedy pozeral. Policajt ako aj aj pozadie jeho kuchyne sa rozplynuli pred oveľa ostrejšími a hrôzostrašnejšími obrazmi. Trhane sa nadýchol a črty tváre sa mu skrivili bolesťou, ktorá mu išla roztrhnúť hlavu na kúsky. Mierne sa zapotácal smerom k stene za svojím chrbtom a držiac si hlavu v dlaniach oboch rúk sa po nej zosunul nadol. – Prečo teraz? Prečo práve teraz?- mrmlal si v duchu kým sa jeho obrazy stávali postupne zreteľnejšími a nadobúdali konkrétne tvary, zvuky či dokonca vône. Srdce mu na krátky okamih celkom prestalo biť...

Chrbtom sa opieral o stenu jedného z murovaných domov v tej istej polohe do akej sa skrčil v kuchyni no tentoraz sa bolesť z jeho hlavy akoby zázrakom vytratila. Pomaly sa narovnal a trénovaným pohľadom sa snažil zachytiť čo najviac zo svojho okolia aby ho mohol neskôr čo najrýchlejšie niekam zaradiť, a tak zabrániť tomu aby mu zbytočne neutiekol čas potrebný k záchrane človeka. Stál na druhej strane preplnenej ulice, po ktorej sa v oboch smeroch rinula nekonečná masa ľudí. Pouličné osvetlenie im kreslilo na tvárach až démonicky vyzerajúce tiene a ich oči žiarili ako páry hviezd na bezoblačnej nočnej oblohe. Otočil hlavu doľava akoby ho odtiaľ niečo volalo a všimol si starú rozložitú budovu, ktorú len pred niekoľkými mesiacmi zrenovovali na moderné divadlo. Aj keď to sa samozrejme dalo poznať len pri pohľade z vnútra. Navonok budova vyzerala ako klasická pamiatka predchádzajúceho architektonického slohu, nostalgická spomienka na klasicizmus prenesený na Telarion zo Zeme. Zodvihol pohľad až hore pod strechu kde bola upevnená veľká tabuľa so žiarivým nadpisom. Vôbec sa tam nehodila aj keď slová boli pomerne výstižné... : „ Čas zomrieť.“ a pod tým dátum s hodinou premietania. To bolo veľmi užitočné. Stávalo sa len málokedy, že by sa mu nápovedy ukázali tak ľahko. Prúd ľudí, tá nezastaviteľná masa tiel sa v jednom smere rinula von z budovy kina zatiaľ čo druhá sa tlačila dovnútra na ďalšie premietanie. A odrazu si ju všimol... prepletala sa pomedzi ľudské bariéry tak ľahko akoby bola neviditeľný anjel, ktorému sa však aj tak všetci uhýbali z cesty. Možno za to mohli jej dlhé krémové šaty vzadu s takmer princeznovskou vlečkou alebo skôr výraz na jej tvári, ktorý žiaril šťastím a spokojnosťou akoby práve premýšľala nad niečím čo ju hrialo pri srdci. Ľudia sa jej uhýbali, pozerali na ňu prekvapenými pohľadmi, pretože sa medzi nimi objavila tak náhle a oplývala takou krásou a nadpozemskou ľahkosťou akoby pred nich bola spadla priamo z neba. Ayon. Len pred chvíľou mal možnosť dotknúť sa perami jej hodvábnej pokožky voňajúcej po jarných kvetoch. Prečo si ju len vtedy nepritiahol k sebe? Prečo ju nepobozkal tak ako to chcel v skutočnosti urobiť už veľmi dávno? Keby ju zadržal... nemusel by sa teraz pozerať na to ako sa s opačnej strany ulice prirútilo obrovskou rýchlosťou nákladné auto a... odrazu sedel vedľa vodiča toho nákladiaka a s hrôzou stuhnutými končatinami sledoval ako sa chytá za srdce a tvár mu modravie... infarkt... pozrel sa mu do tváre... bol už starý no nie natoľko aby dostal infarkt! Vodič pustil volant aj druhou rukou takže teraz sa stalo vozidlo úplne nekontrolovateľné. Gery sa v sekunde natiahol po volante aby ho udžal v správnej rovine, ale ako už mnohokrát predtým... aj teraz zabudol, že to čo vidí je len vízia a on do nej nemôže zasiahnuť aj keby akokoľvek chcel, akokoľvek by bola živá a desivá... obraz sa odrazu opäť zmenil a on sa ocitol uväznený v tele vodiča, ktorý lapal po dychu a s vlastnou hrôzou sledoval ako sa kolesá obrovského vozidla posunuli z cesty na chodník... Ayon! Niééé. Zreval nahlas no jeho ústa ostali nemé. Len vnútro samu trieštilo na črepiny a smrť mu zastavila srdce práve vo chvíli keď Ayonino takmer tancujúce telo zmizlo pod mohutným podvozkom. Zacítil ako neľútostné páry obrích kolies prechádzajú po jej krehkosti a jej teplá krv vystrekla do takej výšky, že začala stekať po prednom skle. Predtým než ho myseľ začala ťahať späť do skutočnosti mu už nezmazateľne utkvel v spomienkach obraz Ayoninej horúcej krvi a svetlých pramienkov vlasov prilepených na kolesách nákladiaka. Len jej tvár nikde nemohol nájsť...


Keď otvoril oči znova už nestál bezmocne vedľa kamióna, ale zosunutý na podlahe vo svojej kuchyni ticho vzlykal a triaška mu sťahovala telo do kŕčov. Mal pocit, že sa zadusí ak sa okamžite nenadýchne no pľúca mu vypovedali službu. Práve teraz! Keď ich potreboval najviac. Úplne zabudol na policajta, ktorý sa na neho pravdepodobne pozeral s nechápavo vytreštenými očami. Teraz mu potreboval veriť ako nikomu inému, že jeho brat je v poriadku...musí zachrániť Ayon... musí.. musí... tieto slová sa mu stále odrážali v bolesťou otupenej zmysli ako echo krokov v prázdnej chladnej ulici. Bez slov v sekunde zodvihol hlavu a pohľadom prevŕtal nástenné hodiny na náprotivnej stene kuchyne. Mal päť minút! Iba päť minút! Vôbec si neuvedomoval s akou rýchlosťou vyskočil na nohy ako zasiahnutý bleskom a vyletel z dverí svojho domu rovno do garáže. Kľúčiky od áut si zvyčajne zakladal do schránky pod prístrojovou doskou a aj teraz ich tam spoľahlivo našiel. Len čo ich strčil do zapaľovania na svojom najrýchlejšom a najvýkonnejšom aute začala sa u neho prejavovať jeho typická črta. Zachvátila ho vždy keď sa jednalo o záchranu života a teraz ešte viac, pretože život, ktorý chcel zachrániť patril žene, ktorú miluje. Takmer by sa začal ironicky smiať nad tým aký je hlupák keby situácia nebola taká vážna. Prečo si niečo tak životne dôležité uvedomil až teraz keď mal o Ayon prísť? Nie! Nepríde o ňu! Nesmie! Chladnokrvne šliapol na plynový pedál a športové auto s oranžovou metalýzou sa s revom pustilo krájať vzduch pred sebou. Bolo mu jedno či za ním vyšlú celú policajnú eskortu. Aj tak by ho nechytili... nemôžu... nesmú... Ayon....

https://www.youtube.com/watch?v=Jz7A3iKi1qw&feature=related

*Dobrá nálada jej vydržala celou cestou domov. Po tak krásnom dni by bolo aj divné, keby to bolo naopak. S trochu zasneným pohladom si vykračovala posledných pár metrov ku vchodu, vedúcemu až k jej bytu a sledovala hviezdy nad sebou. Uvažovala pritom, že si nikdy nevšimla, ako vyzerá tento pohľad iných planét. Niekedy na najbližšom výlete mimo Telarionu by to mohla zistiť...
Doma zo seba zhodila kabát, opatrne si vyzliekla nové šaty a zavesila ich. Chvílu na ne ešte usmiata pozerala, až kým si to namierila rovno do kúpelne. Všetky umývacie procesy skrátila na desať minút a vybrala sa v nočnej košeli smerom k posteli. Skôr ako prišla až k nej, jej v tom zabránilo zvonenie mobilu. Zamračila sa, nenápadne si kusla do spodnej pery, uvažujúc, či sa chce vyspať, alebo ísť riešiť hocičo, čo dotyčná osoba po nej chce. Nakoniec sa rozhodla, že bude lepšie zdvihnúť do a následne sa mobilu zbaviť, najlepšie vyhodením z okna. Tvárou sa jej mihol úškrn, prešla ku kabátu a z vrecka vytiahla telefón.*
Áno? *na nič dlhšie, či slušnejšie už sa nezmohla, neobťažovala sa preto nijak ďalej pokračovať.*
-Ai?
*Nedalo jej nenadvihnúť prekvapene obočie nad hlasom, ktorý počula.* Mami? *stále si nebola istá, či počuje naozaj ju. Matka sa s ňou predsa odmietala rozprávať, odkedy sa rozhodla, že si bude žiť život podľa seba a svojich rozhodnutí. Niečo sa muselo stať.. prebleslo jej hlavou a až vtedy si uvedomia, že hlas jej mamy vôbec neznel upokojujúco, ako sa jej vždy javil.*
-Tvoj otec... Je v nemocnici Akari.. stalo sa niečo hrozné..- hlas a jej triasol stále viac, bola len otázka času, kedy sa úplne zlomí.
*Ayon len ticho trhane vydýchla a zatvorila oči, akoby odmietala uveriť, že to to všetko nemôže byť len zlý sen.* Hneď som tam *odvetila takmer šeptom a hodila telefón naspäť, ani sa neunúvala to zložiť. Nemohla sa jej pýtať viac, len by ju tým vystavila ďalšej bolesti a strachu. Radšej to zistí všetko až tam a najlepšie len od doktorov. Narýchlo sa obliekla a vybehla von. Akari, bol komplex budov, stojacich hneď vedla nedávno prerobeného divadla. Z bytu tam bude omnoho rýchlejšie peši, než keby musela ísť po auto do garáže v podzemí a následne s ním obiehala pol mesta. Prebehla cez ulicu do parku, krížom cezeň, až sa ocitla pri novo zrekonštruovanej stavbe, v ktorej sa teraz takmer určite odohrávala nová hra.*

* Kontroloval svoje zufale myslienky aspon do takej miery aby mu nesposobovali bolestive zvieranie okolo srdca. Nikdy predtym sa nepotreboval sustredit tak ako teraz aby prisiel vcas. Skrutol volant prudko doprava až pneumatiky po oboch stranach auta hlasno zaskripali a vyvalil sa spod nich kudol bieleho dymu po tom ako vzapati dupol na brzdu. Plnou rychlostou sa sa znovu pustil kluckovat pomedzi trubiace auta, po ktorych v jeho spatnom zrkadle zostavala len neurčita rozmazana skvrna. Musel vyzerat ako blazon, ktory si splietol pretekarsku drahu s obycajnou mestskou cestou comu nasvedcovali aj neveriace vyrazy na tvarach ludi okolo ktorych preletel v okamihu sekundy zanechavajuc za sebou len vietor a zavan spalenych pnematik. Dokonca si vsimol ako sa z anim pustilo niekolko policajnych aut ale vsetky za nim coskoro zaostali. Napriek svojej zufalej tuzbe byt co najskor pri Ayon ovladal auto s lahkostou a sustredenim, ktorým chcel predist dalsej zbytocnej nehode, ktoru by mal tentoraz na vine on.
Od ulavy zadržal dych ked dorazil pred budovu kina a na hodinkach si vsimol minutovu rucicku, ktora neuprosne postupovala vpred. Oci rychlo odtrhol od preskleneho ovalu a pri tom ako zaparkoval auto na kraji ulice horuckovito prehliadal tvare vsetkych okoloiducich ci v nich nespoza tu Ayoninu. V tej istej sekunde ako sa spoza rohu objavil kamion si vsimol zaplavu jej zlatistych vlasov mihnut sa len niekolko metrov od neho. Bez toho aby este na niečo cakal vyrazil vpred a pri behu odstrkoval ludi na bok.* Uhnite! Z cesty!* krical nahlas aby ho vsetci poculi a aby stihli aj oni uskocit nabok pre nekontrolovanym kamionom, ktory sa uz teraz celkom jasne rutil k chodniku pre svoju obet.* Ayon!* jeho hlas plny sialenej hrozy a strachu o jej zivot ju mal zastavit ale predpokladal, že to nebude dost na to aby ju takto mohol dostatocne varovat. Zrychlil este viac až ho vzduch zacal palit v plucach ako kyselina, ale on si nevsimal nijaku bolest. Pred sebou mal niekoho ovela cennejsieho ako bol jeho vlastny zivot.
Takmer v poslednej sekunde ako sa kolesa nakladiaka zahryzli do obrubnika na chodniku natiahol ruku, pevne ju obtocil okolo Ayoninho pása a prudko ju potiahol k sebe a na stranu. Udržat rovnovahu uz nebolo v jeho silach, a tak zacal padat smerom k zemi no este predtym nez sa tak stihlo stat otocil sa do smeru padu aby Ayon padla na neho a nie opacne. Takto tu bola vacsia moznost že sa pri pade nezrani. Na sebe mu vobec nezalezalo.*

*Ako kráčala, nevnímala nič z okolia. Neustále jej hlavou prebiehali myšlienky, spájajúce sa z jej otcom. Chcela byť čo najskôr v nemocnici a dozvedieť sa, čo sa s ním stalo. Možno sa mala predsalen opýtať matky, prečo ho tam priviezli. Nie, bola na tom príliš zle.. zavrhla ihneď pôvodný nápad a pridala do kroku. Stačí sa dostať na koniec ulice a na druhej strane cesty je jej cieľ, kde sa všetko dozvie. Ako si neustále opakovala, že je určite v poriadku a mama len zbytočne všetko prežíva, uvedomila si, že sa niečo deje. Zdvihla hlavu, sklonenú do zeme, a všimla si, že len neďaleko nej je kamión, ktorý nejde úplne tak, ako by mal. Všetko sa jej zrazu zdalo hrozne spomalené. Vedela, že ide priamo jej smerom, no nedokázala sa pohnúť. Pocítila ako sa jej zrýchlil tlkot svojho srdca. Hlavu mala úplne prázdnu, akoby odmietala prijať to, čo sa pred ňou odohráva. Z tohto všetkého ju doslova vytrhol dotyk okolo pása. Zatvorila oči, aj keď chcela vidieť, čo sa okolo nej deje, no strach bol väčší ako zvedavosť. Otvorila ich, až potom, ako sa neďaleko ozval náraz, spôsobený kamiónom, ktorý zastavil až na jednej zo stien obrovského divadla. Trhane sa nadýchla, tesne predtým ako jej došlo, kto ju vlastne zachránil.* Gerry.. *zašepkala potichu, keď sa z neho opatrne zošuchla na chodník, no ostala sedieť. Celá sa triasla, nepochybovala o tom, že by ju nohy neposlúchli.* Si v poriadku? *hlas sa jej stále triasol, ako sa k nemu nahla, tentokrát však už aj preto, lebo sa oňho bála.*

* Všade naokolo sa rozliehal zvuk narastajúcej paniky. Nikto z prítomných ľudí sa našťastienezranil no to neplatilo o šoférovi kamiónu, ktorý skrz rozbité sklo na vodičových dverách túžobne lapal po vzduchu. Jeho tvár menila farby raz z bledo okrovej na atramentovo modrú čo mohlo spôsobiť len to, že sa dusil. Niekoľko ochotných ľudí k nemu už stihlo pribehnúť a zatiaľ čo iní sa starali viac o seba oni mali na zreteli aj zdravie a bezpečnosť iných. Odkialsi sa ozvalo náhle zakričanie: " Som lekár enchajte ma prejsť!" a dav medzi zvyškom steny divadla a kamiónom sa rozostúpil.
Jediné čo však počul Gerry v tej cjvíli bolo hučanie vlastnej krvi v cievach jeho hlavy a potom mu do zmátoženej mysle prenikol oveľa príjemnejší zvuk. Zvuk hlasu, ktorý tak túžil ešte raz počuť. Musel sa uistiť či je v poriadku, či je už nič nehrzí , a tak, s vynaložením obrovského sebazaprenia, pretkačil svoje veomie cez tú stale sivejúcu hmlu a sťažka otvoril oči. len čo sa mu pohlad po niekolkych rychlych zazmurkaniach vyjasnil zbadal nad sebou sklanat sa Ayoninu tvar. Bola ako anjlek a on sa na malu chvilu zlakol, že prisiel neskoro, že ju nestrhol na stranu a nezachranil ju tak pred strašnou smrťou, ktorej už raz bol svedkom.* Ayon.* jej meno vyslovené jeho hlasom mohlo byť rovnak dobre zaseptanim plným vdacnosti ako aj bolestivo tlmeným výkrikom. Z kutika ust sa mu spustil k brade tenký pramienok krvi a dalsim vydychom ešte jeden, ktorý ten prvý len nanovo napojil. Potreboval dokaz... dokaz... nutiac svoje svaly k spolupraci natiahol pred seba ruku a zlahka sa končekmi prstov dotkol Ayoninje tváre. Makkost jej pokozky a teplo salajuce skrze nu bolo tým najvacsim dokazom, že nesniva aký potreboval pre pokoj svojho srdca. Slzy uľavy sa mu uvoľnili z kútika očí a začali sa predierať špinou usadenou na jeho tvari. Pomaly k sebe Ayon pritiahol blizsie a teraz už oboma rukami držal jej tvar v dlaniach bozkavajuc každučký kusok jej pokožky.* Skoro som to nestihol... skoro som to nestihol...* opakoval neveriaco cez bozky, ktorých sa nemienil vzdat. Odarz vsak prestal a s novou obavou sa zahaldel ayon do ocí.* Povedz mi, že ti nič nie je, že si v poriadku...* ozval sa prosebne a hroza v jeho ociach sa nanovo obnovila pred obrazom Ayoninho znetvoreného tela.*

*Až jej meno, vyslovené človekom, ktorého ľúbila a ktorý ju práve zachránil pred smrťou, spôsobilo, že sa aspoň trochu upokojila. Avšak keď pocítila dotyk na svojej tvári, srdce sa jej nanovo divoko splašilo a ešte rýchlejšie sa ozvalo pri bozkoch, ktoré nasledovali. Na líci pocítila teplú Gerryho krv a až vtedy si uvedomila, že aj on musí ísť ihneď do nemocnice.* Som v poriadku *ticho mu zašepkala, neustále naklonená nad ním* ale ty sa musíš dať ošetriť... *Skôr ako tú vetu dokončila sa pri nich objavili doktori z nemocnice. Vodiča kamiónu už niesli na druhú stanu cesty priamo do budovy, kľučkujúc pritom pomedzi stojace autá. Jeden zo zdravotníkov sa zastavil aj nad nimi a hlavou kývol na svojich kolegov, aby zobrali dnu aj ich. *

* * * * * * * * * (¬_¬") * * * * * * * * *

*Ticho sedela na okraji Gerrryho postele a hladela mu do tváre. Dnešný deň toho priniesol naozaj viac ako sa ráno tváril. Rukou mu jemne prešla po dlani, no pohlad neodvracala z jeho očí.* Asi mi dlžíš vysvetlenie... *zašepkala, nenechajúc sa vyrušovať hlukom za dverami nemocničnej izby a na tvári sa jej mihol úsmev.*

* Len lezal na svojom lozku drziac Ayon za ruku a bruskom palca ju nežne hladil po hankach. Stale tomu tak celkom nemohol uverit a vlastne stastie z toho, že je nazive sposobovalo, že nevnimal zvysok ostatneho sveta, ktory s Ayon nejako nesuvisel. Ani ked mu lekar zasival poranenu hlavu, ani ked ho zaviedli na pozorovanie do nemocnicnej izby, z ktorej bol rozhodnuty okamzite odist keby v tej chvili prah neprekročila Ayon. opat sa teda oprel dozadu o vankuse a dlho na nu len hladel...s usmevom a neznym svitom v ociach, ktorý tak dokonale prekryval to tajomno až by sa zdalo, že sa celkom stratilo. No Ayonina otazka mu len pripomenula, že tam bolo stale. vyraz tvare mu odraz zvaznel ked prehovoril tichym hlasom.* Myslím, že ti určite dlžím vysvetlenie..* opravil ju s miernym usmevom*... no to nie je vsetko co som mal urobit uz davno...* doplnil tichym septom pomaly sa posadiac na posteli. Jeho pohyby boli pomale a pokojne no dost jasne naznacovali aky bol jeho umysel len co sa koncekmi prstov dotkol Ayoninho lica a pohladil ho az nadol k brade. Velmi jemne jej ju uchopil medzi palec a ukazovak pricom pohladom stale hypnotizoval jej oci. Boli tak nadherne, ich hlbka tak opojna až sa v nich kazdym jednym centimetrom, ktorý sa posunul blizsie k jej peram citil coraz stratenejsi.* Mas plne pravo ma teraz zatsavit.* zasepkal odrazu len niekolko milimetrov vzdialený od hodvábnych rubinov jej ust.*

*Po jeho poslednej vete a náhlom zastavení niekde na ceste k jej perám sa pousmiala, ale vzdialenosť medzi nimi nechala rovnakú. Hlavu naklonila trochu nabok a chvílu len ticho hladela na Gerryho. Napokon zdvihla ruku a prstom mu jemnučko prešla po ústach. Nato sa trochu odtiahla a ruku presunula ku svojej brade, kde ešte stále cítila tú jeho. Zložila mu ju opatrne dolu a znovu sa pousmiala. Ani netušila, či to spravila preto, aby mu dokázala, že to robí z vlastnej vôle alebo aby ho len tak chvílku ponaťahovala, no už to prestala zvládať aj ona. Nahla sa až k jeho tvári a venovala mu dlhý nežný bozk. Pripadala si pritom ako z rozprávky, kde sa slúžka dočkala svojho princa.* Keď už sme pri vysvetlovaniach, aj ja by som ti mala asi zopár vecí objasniť trochu bližšie... *dodala šeptom keď skončila, stále len kúsok od jeho sladkých pier. Kúsok, ktorý jej teraz prišiel ako príliš veľká vzdialenosť, ktorú treba hneď prekonať. Znovu sa preto sklonila a pokračovala v tej príjemnej činnosti, po ktorej túžila.*

* V tej chvíli ako mu Ayon chytila ruku a jemne ju odtiahla dalej od svojej brady mu zamrelo srdce. Bol si uz takmer isty, že si vsetko rozmyslela a lutuje, že si ho k sebe pustila tak blizko. Skor nez vsak stihol rozvit dalsie myslienky zacitil Ayonine pery na svojich. Na malu chvilku sa k nej zlahka pritlacil vpijajuc sa tak do makkosti jej ust no každou sekundou zacali byt jeho bozky ovela odvažnejsie. Až jej nakoniec jazykom jemne otvoril pery a vklzol nim do jej ust. Bola taka sladka. Jej chut by nedokazal prirovnat k nicomu inemu co sa mu uz v zivote rozplyvalo na jazyku, pretože bola celkom neopakovatelna. Ako len mohol byt tak dlho zaslepeny?* Lubim ťa Ayon...a bol som strasny zaslepeny hlupak...* nadychol sa aby mohol pokracovat nezmenenym neznym hlasom.*... no pochybujem, že tvoje priznanie bude pre mna prekvapujucejsie nez to moje pre teba. Vždy si však pri mne stala a to mi dava nadej, že...* no to sa ich pery uz opat stretli a on zabudol na to čo predchadzajucou vetou chcel vlastne povedat. Objal Ayon okolo pasa a pritiahol si ju blizsie k sebe meniac bozk z nežneho na vasnivy a hned zase naspat. Nemohol sa jej nasytait. Bola ako lakavy nektar ktory si z vlastneho blaznostva odpoieral uz prilis dlhy cas na to aby teraz len tak mohol odtrhnut pery od okraja kalichu.*