Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)

*Keby bola čo i len o kúsok prchkejšia, určite by mu za ten návrh jednu strelila. Bolo až neuveriteľné, do akých extrémov by boli jej poradcovia schopní zájsť, len aby si zachránili kožu.* A nenapadlo kráľovskú radu, že s takýmto prístupom budem skôr či neskôr musieť byť tehotná? *nadvihla obočie, navonok pokojne. Cítila sa však skutočne hrozne. Rozzúrená, že s niečim takým za ňou vôbec prišiel a pokorená, pretože vedela, že jeho plán by mohol priniesť aspoň čiastočný úspech. Príliš mnoho podobných rozhodnutí a klamstiev v nej však zachoval starý kráľ.* Na zajtra zvolaj radu. Dovtedy sa rozhodnem.* dodala po krátkej úvahe, čím mu dala jasne najavo, že je čas opustiť jej komnaty.
Dlho potom, ako sa za Azemom zatvorili dvere, sa v nich objavil Lancel. Kráľovná sedela v knižnici, ktorá bola súčasťou jej komnát, nad starým, ručne písaným zväzkom. Nad faktom, že dnes sa všetci rozhodli navštíviť ju bez pozvania, už sa ani nepozastavovala.
"Vieš, že mi ju kedysi dali ako svadobný dar?" opýtala sa s pohľadom stále upreným na popísané listy.
"Iste pre vás veľa znamená." odvetil Lancel so skrytým úsmevom. Až po tej poznámke sa naňho obrátila a dlho si ho premeriavala. Keby jej to povedal hocikto iný, bola by to bežná zdvorilosť. Z jeho úst do však bolo takmer vyzvanie.
"Potrebujem, aby si mi priviedol Cairna." ozvala sa bez toho, aby dostal šancu vysvetliť, prečo za ňou prišiel. "Túto noc, na severnom konci kráľovskej záhrady. Povedz mu, že ak príde neozbrojený, budem to považovať za znak jeho dobrých úmyslov."
Lancel na ňu prekvapene zdvihol jedno obočie.
"Neboj sa, nejdem ho otráviť." neubránila sa pohľadu smerom k stropu, než mu kývla rukou, aby si išiel plniť svoje povinnosti.*

"Čo si o tom myslíš?"
Cairnov pohľad preklenul vzdialenosť, ktorá ho delila od jeho najvernejšieho vojaka bez toho, aby vôbec vstal z lavice. William stál na opačnom konci stanu a chrbtom sa opieral o drevený trám, ktorý napínal látku až do výšky niekoľkých siah nad jeho hlavou. Ruka sa mu vláčnymi ťahmi kĺzala po ostrí meča, keď ho obrusoval a potom naň zatlačil bruškom palca. Na chvíľu medzi nimi celý priestor ovládol len rytmický chrastivý hvizd, ale potom William poťažkal meč v ruke a obratne ním švihol vo vzduchu.
"Toho rytiera som už videl. Zrejme má kráľovninu plnú dôveru, keď sa ho rozhodla poslať za tebou s odkazom, môj pane. A ten muž tiež videl početnosť tvojho vojska, takže teraz o tom už zrejme podáva správu." William ani potom nezodvihol pohľad, ale stále ním rovnako sústredene pozoroval pohyby svojho predlaktia vedúceho meč. Preto prekvapene nadvihol obočie, keď ostrie zazvonilo o ostrie a oproti nemu sa zjavila Cairnova tvár. Tlak v oboch zbraniach nasvedčoval tomu, že proti sebe stoja rovnocenní súperi, ale odtiahli sa takmer v rovnakej chvíli. Iba Cairn sa letmo pousmial a vyložil si meč plochou stranou ostria na plece.
"Zdá sa, že tvoje telo je tu, ale myseľ máš ďaleko. Pri nejakej žene a nezapieraj. Poznám ten výraz, ktorý nemá s bojom nič spoločného."
William nemohol čeliť Cairnovmu priamemu pohľadu a namiesto toho sa mu obrátil chrbtom. Presunul váhu tela z jednej nohy na druhú a jednoduchým ťahom zasunul svoj meč do pošvy na boku. Mladý princ ho poznal až priveľmi dobre na to, aby mohol zapierať, ale tentoraz netušil, ktorá žena v jeho mysli zaujíma viac miesta. Či jeho vlastná manželka alebo kráľovná.
"Mali by ste jej vyhovieť," prehovoril vzápätí krátko a obzrel sa cez plece na mladého muža, ktorého tvár poznal lepšie, než ktorúkoľvek inú. Bola to tvár mladíka, ktorý dospel priveľmi rýchlo. Pripomínala mu všetko, čím spolu prešli a všetko, prečo si ho tak vážil. Zatlačil obraz kráľovninej tváre do úzadia a nahradil ho Cairnovým.
"Dobre priateľu, vážim si tvojich rád, ale urobím tak so všetkými obmedzeniami, ktoré mi boli ponúknuté. Kým sa to bude dať, budú moje úmysly s kráľovnou len dobré."
Po tých slovách Cairn pristúpil k Williamovi a ponúkol mu rukoväť svojho meča. "Do úschovy," doplnil krátko a keď ho William prijal zamieril k východu. Odhrnul nabok látku prekrývajúcu vchod a za ňou splynul s tmou vonku.


Severný koniec kráľovskej záhrady bol obohnaný rovnakým vysokým múrom ako zvyšok hradu, ale ako každá zdanlivo nedobytná pevnosť mala aj táto svoju slabinu. Cairn zoskočil z koňa a nechal ho priviazaného na okraji lesa, aby ho nikto nezahliadol a neohrozil tým bezpečnosť stretnutia, ku ktorému malo dôjsť.
Cairn si uvedomoval ako veľmi riskuje, neozbrojený by proti kráľovninej stráži nemal nijakú šancu, ale takto aspoň mohol splatiť svoj dlh. Ona sa rozhodla dôverovať jemu, preto bude táto výmena dôvery vzájommná.
Využil tiene a krátky okamih, keď mesiac zakryli oblaky, aby sa nepozorovane prikradol k hradnému múru. položil naň dlaň a ako kráčal popri ňom snažil sa pod privretými očami rozpoznať to správne miesto. Prešiel ďalší krok, dva, tri, až kým nenarazil na miesto, kde nebola stena hladká, ale drapľavá a pokrytá výčnelkami. Nahmatal jeden z nich priamo nad svojou hlavou a špičkou ľavej nohy sa zaprel o múr. Vyšplhať sa po ňom až hore ho stálo nemálo úsilia, po ktorom mu čelo pokrývala ligotavá vrstva potu a svaly vo vysilených rukách brneli. Prekonal najťažšiu časť steny a ke´d sa prešvihol cez jej okraj dal si pozor, aby dopadol na špičky. Stlmil zoskok tak, že sa pri ňom prikrčil a roztiahnutými prstami na kamennej podlahe vyrovnal rovnováhu. Konečne sa mohol postaviť a len čo to urobil prehodil si cez plece koniec čierneho plášťa tak, aby ho celého zahaľoval. Netušil, kde na neho bude kráľovná čakať, ale medzitým si našiel vhodné miesto na úkryt, keby do záhrady vošiel niekto iný.*

*Skrytá v tieni stromov pozorovala, ako mladý muž preskakoval cez plot. Na tvári sa jej mihol jemný úsmev, keď potichu dopadol. Stačilo to, aby videla, že s jej bývalým manželom budú mať len pramálo spoločné. Dokonca aj svit mesiaca, ktorý mu krátko na to dopadol na tvár, jej to potvrdil. Vyzeral byť mladým, ako jej všetci tvrdili, no ich dejiny hovorili o mnohých kráľoch, ktorí nastúpila na trón ako deti. Aresten nastúpil dokonca ako šestnásť ročný a dokázal si udržať svoje postavenie po celý život. Môže sa s ním predsa aspoň porozprávať a zistiť, čo je zač.*
Už ste mali šestnásť rokov, pane? *vystúpila spoza jeho chrbta a napriek tomu, že jej tvár bola vážna, v hlase bolo cítiť hru. Elegantne ho obišla a usadila sa na kamenný okraj jednej z fontán, ktorými bola ich záhrada povestná. Šaty si na kolenách zo zvyku vyrovnala, než mu kývnutím ponúkla miesto vedľa seba.* Ospravedlňujem sa, za toto vyrušenie. Potrebovala som len... *na okamih, ktorý poskytoval dostatok času predstavivosti, sa zamyslela.* Povedzme, že overiť si to, čo bolo doteraz len dohadom. *krátko si ho prezrela, zvažujúc, čo všetko si o tom myslí. Možno od neho nepotrebovala úplne presné informácie, skôr len porozprávať sa. Vytvoriť si naňho konečne názor, ktorý nebude rozkúskovaný podľa rečí ostatných. Mala v pláne riskovať viac, ako obyčajne, ostávalo jej už len vybrať si svojho spojenca. Možno sám tušil, že práve jeho odpovede určia, čo sa stane s ich kráľovstvom. Žiadna rada lordov, žiadne mŕtve telá vojakov. Len jediná noc v spoločnosti kráľovnej.*
Prečo kráľ považoval za tak dôležité zbaviť sa vás?* nenápadne kývla hlavou na stranu. Samozrejme, narážala na dobu, keď sa ho ešte Cairn nerozhodol zabiť. Určite po tom netúži od svojho narodenia. Nebola si však istá, či aj samotné vyhnanie dokáže v človeku vzbudiť taký odpor. Aj keď ona sama by o odpore ku kráľovi dokázala rozprávať veľmi dlho.* Spravme to zaujímavejšie. *usmiala sa zrazu spôsobom, aký za posledných pár rokov videl snáď len Lancel a aj to len keď mala skutočne dobrú náladu a nebol s nimi nikto iný.* Za každú odpoveď dostanete jednu aj odo mňa.

*Počul už chýry o kráľovninej kráse, ale brat ho vyhnal z kráľovstva skôr než si na dvor priviedol svoju ženu. Preto, keď sa vynorila z tieňa za jeho chrbtom a potom ho predišla, zdržal sa chvíľu pohľadom na jej tvári, aby sa presvedčil, že tentoraz boli zvesti pravdivé.
Nič ho však nemohlo pripraviť na kráľovnin ostrovtip, ktorým tak príhodne ohodnotila jeho vek. Necítil sa preto menejcenne, skôr ho tá skutočnosť pobavila. Myslel si, že to bude jedna z tých elegantných no rezervovaných bytostí, ktoré všetku svoju gráciu držia len na povrchu, ale vo vnútri sú pritom celkom prázdne. Poznal už také, mal s nimi česť na viacerých dvoroch, ktoré počas svojej cesty navštívil, ale tu bol vskutku príjemne prekvapený. Myslel si, že život s jeho najstarším bratom dokáže človeka zničiť. Veľmi dobre poznal jeho zvrátenosť a krutosť. V istom zmysle si boli v niečom podobní.
Pomalými krokmi podišiel k fontáne, ale neprijal kráľovninu ponuku, aby sa usadil vedľa nej. Radšej sa pozeral priamo do jej tváre a očí, nehovoriac o tom, že takto prejavoval kráľovskej výsosti viac úcty, než keby urobil opak. Stáli boli jeden pre druhého cudzincami a príliš veľkými hádankami.
Vojenská obyčaj ho viedla k tomu, aby si dlaň pravej ruky položil na rukoväť meča, ale pretože nijakú zbraň pri sebe nemal, nechal ruku skĺznuť povedľa boku a namiesto toho sa pred kráľovnou uklonil. Bol možno mladý, ale mladé bolo len jeho telo. Vyznal sa v dvorskej etikete, vedel konverzovať s dámami o bežných hlúpostiach, aj keď by najradšej stál na bojovom poli a stínal nepriateľom hlavy. Pohyboval sa v mori pretvárky a spoločenskej falše akoby držal v ruke meč a sebaisto ním mieril na hrdlo súpera. Úsmev bola len forma s mnohými tvarmi, ale skutočne pravdivé boli len oči. Tie jeho hľadeli na kráľovnú priamo, sebaisto a zároveň pokojne. Nebolo v nich nič z mladíckej vystatovačnosti, pretože ju nepotreboval a považoval ju za prejav nezrelosti a hlúposti.* Ubezpečujem vás, že vek plnoletosti som presiahol už veľmi dávno, ale rozumiem vašim pochybnostiam, Vaša Výsosť.* Neusmiali sa jeho pery, ale oči. Prižmúril ich v kútikoch a opätoval kráľovnin zvedavý, miestami až trúfalý pohľad, ktorým jej odpovedal na otázku. Potom sa od nej na chvíľu odvrátil a vykročil k záhradnému múru, do ktorého bolo vsadené neveľké zamrežované okno. Po kove sa hadili úponky popínavej rastliny a listami zakryli takmer celý priestor. Pohyboval sa na neistej pôde príliš dlho, aby sa len tak zbavil svojho zvyku. Ostražito sa započúval do tmy okolo seba, ale nenašiel v nej nič, čo by v ňom vzbudzovalo obavy. Znovu sa obrátil ku kráľovnej a ostražitosť v jeho tvári vystriedala nefalšovaná zvedavosť. Bol by rád odhadol jej úmysly, ale takto bolo zrejmé len to, že ho skúša. Rozumel dôvodom, pre ktoré tak robila a dokonca ich sám schvaľoval. Muž, ktorý dá zavraždiť vlastného brata takým potupným spôsobom predsa v žene musí vzbudzovať veľkú nedôveru.* Pýtate sa prečo sa ma chcel môj brat zbaviť?* Preniesol váhu tela z jednej nohy na druhú ako to občas zvyknú robiť aj vojaci a ruka mu znovu podvedome zamierila k boku.* Už len preto, že som mladší a na rozdiel od nášho prostredného brata netrpím choromyseľnosťou. Ibaže kráľ si moje vyhnanstvo naplánoval pridobre a vskutku presvedčivo. Nemohol ma z tejto zeme vykázať len tak, preto ma poveril správou v odľahlej časti krajiny, na hraniciach so Severnou stržou a ak ste o tej pevnosti už niečo počuli potom dobre viete, že odtiaľ sa nezvykne vrátiť veľa ľudí. Boje s Divochmi tam prebiehajú takmer neustále.* Do hlase sa mu vkradla trpkosť a strohý cynizmus, ktorý nenadobudol sám, ale s pomocou všetkého, čo už prežil a natrvalo sa to na ňom podpísalo. Nesnažil sa kúpiť si kráľovnin súcit, preto sa znovu rýchlo zatvrdil spomienkam a pohliadol na ňu s novým záujmom.* Nakoniec ste vypočuli moju prosbu. Čo si teraz o mne myslíte ako o vojakovi, o mužovi?





*William mieril domov. V cvale jeho žrebec vytrhával zo zeme celé kusy pôdy a nechával ich ďaleko za sebou. Tma na oblohe sa zlievala do jednej veľkej černe a naťahovala za nimi prsty, pretože putovali cez kraj od západu a Williamovo panstvo ležalo východne od Arkadského hradu. Zbesilá jazda ho upokojovala, pretože vo vetre, ktorý mu ostro hvižďal okolo tváre a bodal do očí, sa dalo len ťažko myslieť na to, čo ho čaká.
Nakoniec dorazil pred brány svojho panstva, spotený a unavený rovnako ako jeho kôň, ktorému sa na pysku perlila pena a srsť vo svite fakieľ ligotala ako naleštený mahagón. Opraty podal mladému koniarovi, ktorý v jednej ruke držal fakľu a svietil si ňou na cestu.
„Pane,“ mladík úctivo sklonil hlavu a pochodeň podal ešte mladšiemu chlapcovi, ktorý mu pri koňoch vypomáhal. Williamov žrebec sa neľakal tak ľahko, ale pach dymu ho vždy dokázal znervózniť a už teraz nepokojne prešľapoval z miesta na miesto. William ho naposledy potľapkal po šiji a zamieril ku schodisku vedúcemu do vstupnej haly, kde bol každučký kúsoček podlahy a zariadenia v dokonalom poriadku a čistote. Z tej zeme by sa dalo aj jesť, napadlo ho nevdojak ako si skladal ťažké kožené rukavice a radšej ich podržal v rukách. Náhle sa mu priečil pot a prach prichytený na jeho tele akoby už len svojou prítomnosťou učinil svätokrádež. Medzi mužmi v tábore ho nikdy nenapadlo premýšľať nad takými taľafatkami, ale teraz sa chcel umyť čo najrýchlejšie. Preto zavolal na služobníctvo a prikázal mu pripraviť kúpeľ v jeho komnatách.
Meč, ktorý mu zveril Cairn ho ťažil v rukách, preto ho odložil na komodu len čo vkročil do izby a zamyslene po ňom prešiel dlaňou. Veľmi zreteľne si uvedomoval, že nastávajú časy, ktoré určite nebudú ľahké. Pre nikoho z nich.
Zodvihol hlavu a zahľadel sa priamo do zrkadla, v ktorom sa obraz jeho tváre deformoval tmou. Jediná sviečka mu svietila v poloprázdnej izbe, kde mal len to najnutnejšie, žijúc viac ako vojak než ako šľachtic. Zodvihol ruku a skusmo si prešiel po zarastenom líci. Ani on sám, triezvy k svojim nedostatkom, by sa neoznačil za krásneho. Vždy bol presvedčený, že krása sa k mužovi nehodí, preto ho oveľa menej obťažovala skutočnosť, že jeho vlastná tvár akoby ani nebola schopná mierneho výrazu. Iba keď sa oženil sa veci trochu zmenili. Jeho žena bola krehká a jemná dáma zo šľachtického rodu, nevzali sa preto, že chceli, ale preto, lebo bolo zvykom uzatvárať zväzky bez lásky. On ženu potreboval, tak si jednu vybral. Ibaže vtedy ešte netušil, že sa pri nej bude cítiť neohrabane. Ako zločinec a násilník.
Ibaže tentoraz ho o návštevu požiadala sama. Už dávno prestal chodiť do jej komnát, ale teraz by rád poznal dôvod, pre ktorý ho k sebe volala.
Rýchlo sa okúpal. Zmyl zo seba všetky nečistoty a spláchol ich vlažnou vodou, po ktorej mu na chrbte prebehlo príjemné mrazenie. Neobťažoval sa s obliekaním iba si cez seba prehodil dlhší župan a v ňom bosky zamieril k ženiným komnatám. Pred jej dverami chvíľu váhal, cítil sa ako hlúpy mládenček, ktorý neisto prešľapuje z miesta na miesto, ale taký predsa už dávno nebol. Vyrástol z mladíckeho zbožňovania a stal sa skutočným milovníkom.
Zaklopal raz, potom druhý a na tretí sa spoza dverí ozvalo slabé pozvanie. Potlačil kľučku a vstúpil dnu. Jeho žena sedela na stoličke pred zrkadlom. V jednej ruke hrebeň, v druhej husté kadere vlasov. Stolička nemala operadlo a ona na nej sedela tak graciózne, ako bábika. Dokonalá krivka chrbtice vo svetle sviečok presvitala cez tenučkú látku nočnej košele a len čo prekročil prah a zavrel, zabodol sa do neho pár ostražitých očí. Znovu bol lovec a ona vystrašená srna.
Nakoniec prekonala strach a privítala ho slabým úsmevom.
„Dobrý večer, pán môj. Nič by ma nepotešilo viac ako vaše slová, že sa vám dobre darilo celý dnešný deň.“
Slová z jej krásnych úst zneli tak sladko, ale chýbala im duša. Chrbtom sa na chvíľu oprel o dvere za sebou a len ju pozoroval. To úchvatné mladé telo, tvár s ľúbeznými črtami a ľakavý pohľad.
To, že sa pohol si uvedomil až v okamihu ako si zastal za jej chrbtom, pozrel sa na ich spoločný odraz v zrkadle a ruku natiahol k jej krku.
„Bol to vskutku dobrý deň,“ odvetil a prstami jej odhrnul zo šije niekoľko pramienkov. Prekĺzli mu pomedzi prsty ako ten najjemnejší hodváb. Ešte stále v ňom dokázala vzbudiť túžbu. No niečo v držaní jej tela sa zmenilo. Už nebola taká uvoľnená ako predtým. Sedela stroho vystretá a nechala sa od neho láskať so sklonenou hlavou a zavretými očami.
„Neboj sa ma. Neublížim ti,“ prihovoril sa jej tak nežne ako to dokázal a opatrne jej vzal z ruky hrebeň. Díval sa na jej tvár v zrkadle a prahol po tom, aby mu aspoň raz uverila. Bola taká krásna, taká jemná, že by zabil každého, kto by jej spôsobil krivdu. Preto tak nenávidel sám seba vždy, keď bol s ňou. Uvedomoval si, že nezáleží na tom, čo jej povie, nikdy sa ho celkom neprestane báť, aj ke´d jej ani jedinký raz nedal dôvod k strachu. To je tvár. Ta prekliata bezcitná maska!
„Viem, môj pane,“ odvetila po chvíli, otočila k nemu hlavu a mierne ju zaklonila, aby sa na neho mohla pozrieť. William si chvíľu bláhovo myslel, že sa ho dotkne, ale ona len vstala a zamierila k posteli. Sledoval ju zo svojho miesta ako si líha na chrbát a opatrne od seba odťahuje nohy.
Mohlo to byť iné. Mohlo to byť pekné, myslel si, keď zamieril k nej a uvoľňoval si pritom viazanie na opasku. Potom sa lôžku trochu preborilo ako si na ňu líhal nahý zatiaľ čo ona si len vyhrnula nočnú košeľu nad boky a prsty zarylo do lôžkovín. Musela chcieť, aby sa s ňou miloval, pretože tentoraz od neho neodvrátila hlavu. Spočívala na ňom pohľadom, ale nie na jeho tvári, iba na brade. Lakťami sa zaprel povedľa jej hlavy a sklonil sa, aby ju pobozkal. Nebránila sa, ale ani mu nežnosti nijako neopätovala. Nech mu Vznešení pomôžu, ale túžil po nej aj tak. Preklínal sa a zároveň cítil rozkoš, keď do nej vnikol a ona mu zasykla pri uchu. Zobral jej tvár do dlaní, nosom sa oprel o jej čelo a nežne po ňom prechádzal perami, zatiaľ čo ona sa ho ani nedotkla a trpezlivo ho na sebe znášala.Mal pocit akoby ju znásilňoval.*

"...ponúkli im bezpečný sprievod."
Valéria pri tých slovách krátko nadvihla obočie smerom k Savaricovi a len ťažko sa jej potláčal úškrn. Musela však uznať, že napriek všetkým nepríjemnostiam svoje slovo splnil a napokon sa dostali až domov.
"Savaric D´Ecare, príbuzný našej drahej kráľovnej." postarší muž, ktorému však jeho vek zjavne nerobil starosti, sa hlboko uklonil pred lordom. Na tvári sa mu pohrával neurčitý výraz typický pre každého, kto sa aspoň trochu vyznal v šľachtických hrách. "Celý rod Lerner je vám veľmi zaviazaný. Prosím, prijmite naše pohostenie, vaši muži si to po tak dlhej ceste zaslúžia." spoliehajúc sa na to, že pozvanie lorda sa neodmieta, obrátil sa muž rovno naspäť do obrovskej uvítacej haly, pripravenej na pohostenie pre mnohonásobne viac ľudí, ako medzi nimi bolo. Valéria ešte krátko postávala na schodoch, striedajúc pohľad medzi Savaricom a jej otcom. Nielen, že musel o ich príchode vedieť už dávno, teraz to ešte k tomu vyzeralo tak, že má v pláne omnoho viac, ako len slávnostné privítanie návštevy z ďaleka. Keď nad tým tak uvažovala, jej otec by bol schopný naplánovať aj to náhodné stretnutie s družinou severského lorda. Napokon sa však obrátila, vyšla tých pár schodov a zamierila do haly rovnako, ako lord.
Obrovská miestnosť bola presne taká, ako keď ju naposledy opúšťali. Vysoký strop s detailnou maľbou trojice drakov vládnucej ich svetu a desiatkami menších, podopieralo osem pravidelne rozmiestnených stĺpov. Ani ony neušli šikovnej ruke umelca, ktorý na ne vytesal prastaré symboly, s dávno zabudnutým významom. Práve tie nápisy však mali vraj poskytnúť cestu k najväčšiemu pokladu ľudských duší. Okrem toho bol na vrchu každého zo stĺpov znázornený jeden z elementov - štyri základné a štyri prepojené. Steny boli podobným spôsobom vyzdobené tesne nad zemou, no od pása vyššie sa ich symboly začali postupne strácať, až kým neprešli do akejsi tmavej verzie bielej. Vďaka tomu, bola hlavnou dominantou priamo oproti vstupným dverám lebka draka. Keď Valéria vošla, s privretými očami jej smerom zašepkala pár slov, než znovu vykročila ďalej. Podľa legiend nenechá žiadny drak svoju smrť nepomstenú, preto ho vždy návštevníci žiadali o odpustenie. Prvý lord, vládnuci nielen nad obrovským horským údolím, ale aj južnými krajmi, zaplatil za svoju pýchu, keď sa odvážil siahnuť na dračí život. Práve lebka mu bola osudnou, keď sa počas jednej z osláv, zrútila na kreslo umiestnené pri vrchole stola. Žiadne slávne bitky ani vyhrané vojny, len prebodnutie jedným z rohov, priamo počas zábavy. V ich domove bola teraz znakom moci nad vlastnými rozhodnutiami. Symbolom, ktorý by sa nikto neodvážil znevážiť.
Hneď, ako sa miesta popri stole začali zapĺňať, objavili sa okolo hostí sluhovia, prinášajúci tie najlepšie jedlá a nápoje. Až teraz si Valéria uvedomila, ako veľmi jej chýbalo to jedlo. Príliš dlho nebolo ich večerami nič iné, ako pečené mäso z menších hostincov, ktoré len veľmi ťažko zháňali dobroty, aké mali tu. Napriek tomu neuveriteľnému lákadlu, si však veľmi rýchlo povšimla, že jej sestra zmizla. Venovala preto krátky pohľad otcovi, no z jeho nepatrného kývnutia jej bolo okamžite jasné, že sestra ocení viac horúci kúpeľ, ako večeru s vojakmi. Nenápadne sa pri tej myšlienke uškrnula. Ak ju uvidia ešte dnes, bude to zázrak.
"Ďakujem," začal starý lord, na čo sa hrmot v miestnosti o niečo utíšil. "trojici za to, že dohliadli na moje dcéry a priviedli k nim statočných mužov severu." nemusel ani pokračovať, aby sa ozvalo hlučné pokrikovanie na súhlas. Lordovi rytieri si dokázali patrične užiť každé pohostenie bez ohľadu na to, aký malo dôvod. O to viac, keď kvôli neprítomnosti jeho dcér, museli znášať takmer až obdobie smútku.
"A pokiaľ má náš drahý hosť chuť na ďalšie dobrodružstvo, určite by sa preňho našlo jedno výnimočné." dodal, keď už sedel na svojom mieste. Valéria spozornela, pozorne sledujúc svojho otca. Naozaj mal niečo v pláne.*

*Savaric nemal dôvod odmietnuť lordovo pozvanie, preto bola teraz jeho družina usadená okolo bohatého stola a prijímala láskavosť, ktorej sa im od pána domu dostalo. Neuniklo mu, že nedokážu zakryť výraz obdivu, pretože sídlo rodu Lerner bolo veľkolepou ukážkou skvelého vkusu, ktorý aj napriek všetkému bohatstvu nepôsobil vulgárne. Často bol hosťom v domoch, kde umenie znehodnotila nenásytnosť. Zlato je zlato, ale každý do neho vkladá rozdielne hodnoty. Bohatí ním plytvajú, pretože nepoznajú jeho nedostatok a chudobní by za jediný pozlátený lístoček zapreli vlastné deti. Možno opovrhovať jednými a necítiť to isté k druhým? K sebe samému?
Savaric sa natiahol ku kalichu, do ktorého mu Lernerov sluha práve nalial víno a priložil si ho k perám. Žiadny dobrý Camarillec nikdy neodmietol dobré pitie a on nebol výnimkou. Keď otočil hlavu k lordovi kútikom oka vnímal ako sa do neho z druhej strany zabodáva prázdny pohľad dračej lebky. Necítil sa v jej spoločnosti dobre a mal nutkanie siahnuť si na hruď, kde mu pod košeľou spočíval na prsiach starý amulet. Dotyk rozohriateho kovu, jeho známy tvar pod prstami by ho určite upokojil, ale bol predsa šľachtický syn. Venoval Lernerovi zdvorilý úsmev a zodvihol ruku s kalichom, aby mu pripil na zdravie. Ostatní vojaci z jeho družiny to po ňom zopakovali a pustili sa do jedla, ktoré bolo odlišné od toho, čím sa kŕmili na ceste. V hluku, ktorý spôsobovali typické mužské spôsoby pri stolovaní počnúc drsným smiechom až po občasné odgrgnutie jedného z jeho vojakov, iba Waleran sedel na svojom mieste oproti Savaricovi a netváril sa uvoľnene. Keby v tej chvíli zniesol žarty povedal by mu Savaric, že sa mračí na kus diviny akoby mu práve vyhlásil vojnu. Príbor v jeho rukách sa menil na meč a štít, keď ostrím odkrajoval pláty mäsa a nechával ich na tanieri.
Savaricovu pozornosť však čoskoro upútali lordove slová, po ktorých v sále zavládlo ticho plné očakávania. Ako sa teraz zachová? Bol mužom, ktorý má rád dobrodružstvá, ale nebol natoľko vetroplachom, aby nepostrehol, že lord svojimi slovami niekam mieri.* Odhadli ste moju povahu dobre, môj pane. K nevôli môjho otca ma dobrodružstvá zaujímali vždy viac ako správa majetku. Obzvlášť tie výnimočné dobrodružstvá...* dodal a znovu si pomaly odpil z kalicha. Nepozrel sa síce tým smerom, ale vedel, že ho Waleran potajme pozoruje.*

*Sledovala, ako prešiel až k múru a mlčky sa sústredila na jeho pohyby. Aj z toho najmenšieho gesta sa dalo o ľuďoch vždy veľmi veľa vyzistiť. Stačilo sa len správne pozerať. Avšak napriek tomu, že na to bola naučená, to u Cairna nebola úplne jednoduchá úloha.
"Lancel stojí na veži nad nami." ozvala sa pokojne, keď sa vrátil naspäť od múra. "Svit mesiaca mu poskytuje dostatočný výhľad, no žiadne slová nášho rozhovoru. Nevedela som vás dopredu odhadnúť, preto som s jeho návrhom súhlasila. Teraz to však považujem za zbytočné." rozprávala, akoby to oblo len ďalšou konverzačnou témou na kráľovskom dvore. Dávala mu tak v podstate aj čiastočnú odpoveď na jeho otázku. Vedomie, že sa rozhovor obrátil len na neho, ju celkom potešil.
"Jeden jeho muž ostal niekde v lese, ale moc schopností nepreukázal. Nevšimol si vás, ani len prichádzať." istým spôsobom ju to uspokojovalo. Lancel mal veľmi dobre vycvičených vojakov, čo dokazovalo, že Cairn skutočne vie čo robí a nie je to len ďalšia rozprávka, ktorú si niekto vymyslel, aby na ňu spravil dojem.
"Viete, že sama pochádzam zo severných krajov? Môj rod preto nevládne ničomu inému, než vycvičeným bojovníkom. Bol to jeden z dôvodov, prečo sa kráľovi oplatilo vziať si ma za ženu." pohľad jej pri tých slovách náhle stvrdol a tmavohnedé oči zostali zahľadené kdesi skrz mladého muža. Pre kráľa bola len obchodným jednaním, z ktorého vyšiel ako jednoznačný víťaz. Nielen, že sa stala rukojemníčkou, ktorú by určite použil, ak by sa severskí lordi obrátili proti nemu, ale zbavil tým jej otca jedinej dedičky a všetok ich majetok tak prejde na jej bratranca Savarica. Dodnes si vybavovala, ako jej to otec prišiel oznámiť. V tú noc nechal stráže pred jej komnatami, aby sa nepokúsila utiecť. Keď nad tým spätne uvažuje, možno práve to bolo jeho želanie. Ona však bola hlúpa, netušiac, čo ju čaká, sa tešila na svoju svadbu. Veľmi rýchlo však zistila, ako hrozne sa mýlila.
"Pochopiteľne, k hraniciam so Severnou stržou, som sa nikdy nedostala. Avšak prítomnosť mieru a pokoja v našom domove hovorilo o tom, že muži tam neprichádzajú o svoje životy nadarmo." dodala napokon. Uvedomovala si, že jej reakcie boli na kráľovnú možno príliš úprimné, no príliš sa tým nezaťažovala. Mal právo poznať ju aspoň natoľko, koľko bolo z toho jediného stretnutia možné. A až budúcnosť ukáže, čo s nimi bude ďalej.
"Je náročné odhadnúť vás úplne." začala znovu s odpoveďou na jeho otázku, možno trochu vyhýbavo. "Ste skutočným rytierom, vaša ruka neustále túži po meči." krátko pritom kývla smerom k jeho boku. "Vaše telo hovorí o tom, že tomu tak je aj v skutočnosti. Chodíte ako predátor, ale podľa vašich slov sa za neho úplne nepovažujete. Aj keby ste sa nenarodili do kráľovského rodu, získali by ste svoje momentálne postavenie a vernosť vojakov. Ako muž sa odhadujete ťažšie. O jednom z vašich bratov sa vraví, že je choromyseľný, zvrhlosť toho druhého som okúsila sama. Ostáva mi iné, ako dúfať, že to nie je dedičné?" za jej nadľahčeným tónom sa skrývali stále reálne spomienky. Sama si uvedomovala, že určite potrvá dlho, než sa ich dokáže zbaviť aj vo vnútri.
"Prečo ste chceli, aby som ho zabila práve ja?"

*Mal svoju predstavu o ženách a nebol hlúpy ako väčšina mužov, ktorí v nich videli len krásne ozdoby svojej vlastnej márnivosti. Mať po boku krásnu ženu bolo ako nosiť na ruke prsteň s drahokamom a vystavovať sa ním pred ostatnými. Niekedy bol však lesk taký uchvacujúci, taký podmanivý, že pod ním muž nevidel ostré hrany a tie ho zradili len čo sa k nim otočil chrbtom. To isté sa stalo aj kráľovi. William mal pravdu. Kráľovnin pôvab by si dokázal získať srdce každého, ale skutočne cenný bol až jej dôvtip. Mať takú ženu po svojom boku by bolo skutočným víťazstvom, nehovoriac o tom, akým neoceniteľným spojencom by sa mohla stať v jeho plánoch.
Ruky nechal voľne visieť popri boku, ale aj napriek tomu sa v nich tajil akýsi nepokoj, pretože prsty striedavo zvieral a uvoľňoval akoby si nechcel dovoliť ani okamih bez toho, aby ustal. Nepôsobil však zbrklo. Premeriaval si kráľovnú, ale jeho tvár bola nečitateľná ako maska muža zo severu. Potom sa mu nad čelom a v kútikoch úst začala lámať do zdržanlivého úsmevu, keď kráľovná spomenula postihnutie ich rodu. Zo všetkých troch bratov ani jeden z nich nebol celkom v poriadku.* Tomu sa hovorí prekliatie.* odvetil stíšeným hlasom a napriek mladému veku nebolo v jeho vystupovaní nič strojené. Nesnažil sa pôsobiť ako dospelý muž, pretože v jeho očiach nebolo už nič detské.
Postúpil o niekoľko krokov dopredu, aby mu tvár nezahaľovali nočné tiene, ale aby mu do nich kráľovná dobre videla. Veľmi dobre vedel o čo tu ide. Rozhodovala si či príjme jeho ponuku a stane sa jeho kráľovnou.* Môj brat nebol dobrý ani ako muž a nebol dobrý ani ako kráľ.* Nenávisť je nebezpečná, ale dá sa proti nej bojovať, ak ju človek dokáže prejaviť tvárou v tvár nepriateľovi, ale na Cairnovej tvári bola nenávisť votkaná hustou sieťou jemných nití priamo pod kožu. Nemrzačila mu šľachtické črty, ale dýchala temnotou s každým pohnutím jeho hrude.* Nezaslúžil si, aby kvôli nemu zomreli ďalší ľudia. Navyše sú v tom zapojené aj isté politické ciele. Mám dosť verných vojakov a šľachtu, ktorá ma podporuje. Najsilnejším z nich je lord Urgan z Niramských plání. Je to miesto, ktoré už dlho unikalo kráľovej pozornosti, pretože podcenil húževnatosť miestnych obyvateľov a bohatstvo ukryté v rudách. Ak by ste nevykonali to, čo som vám navrhol bol som odhodlaný vystúpiť proti svojmu bratovi v boji. Podpora Urganovho vojska by ma však vyšla draho a aby som lordovi oplatil jeho veľkú láskavosť musel by som mu prideliť veľký kus pôdy v blízkosti hradu. Nebol by som preto rád, ak by sa raz rozhodol obrátiť proti mne. Môžem uplatniť svoj nárok na trón podľa práva, ale rád by som vás mal po svojom boku, ak ma neprinútite konať inak.* Mierne sa uklonil, úctivosť v jeho hlase miernila slová, ktoré kráľovnej mohli znieť ako vyhrážka. Pravda však bola taká, že vedel veľmi dobre, po čom túži, aj ako to dosiahnuť.* Zavolali ste ma dnes večer preto, lebo si stále nie ste istá, či moju ponuku prijímate?

Vlastne som sa už rozhodla. *odvetila takmer ledabolo, kým mu opätovala pohľad. Vedela, že nasledujúci deň dokonale odhalí, nakoľko veľmi je skutočne možná spolupráca s mladým dedičom trónu. Pokiaľ zvládne zajtrajšok, zvyšok jeho dní bude už len jednoduchších... alebo aspoň väčšina.*
Budete mi musieť dôverovať ešte počas jednej skúšky. *elegantne sa zdvihla a spravila pár krokov, vlečúc spodnú časť svojich dlhých šiat za sebou. Nebola práve v nálade, kedy by jej niečo podobné prekážalo.* Stretnutie lordov totiž zajtra nie je jedinou udalosťou dňa. *krátko si ho ešte prezrela, akoby zvažovala nejakú ďalšiu možnosť, no napokon sa len nenápadne pousmiala.* Verte mi, svoju úlohu zahráte lepšie, keď nebudete o ničom vedieť. Lancel vás vyhľadá. *krátko mu kývla hlavou, než zmizla v tieňoch záhrady.

Dlhý spánok nikdy nepatril ku kráľovnej, ktorú vytvoril život na dvore. Možno, kým bola Jocellyn mladou a nič netušiacou ženou, by si taký prepych dovolila. Teraz to bol jeden zo spôsobov, ako stratiť zbytočne veľa z dňa a premárniť ho tak.
V momente, keď si vyberala šperky vhodné na privítanie lordov, sa za jej dverami ozval hluk. Krátko vzhliadla tým smerom, keď sa dvere s rachotom otvorili a v nich stál Ranes, jeden z kráľovských radcov.
-Vaše veličenstvo,- hlboko a strojene sa uklonil. -Rád by som podotkol, že nad mestom už viac nemáte kontrolu.- zasmial sa krátko. Takmer ako dôkaz jeho slov sa muk nohám zviezol jeden z vojakov, ktorý doteraz strážil kráľovské komnaty.*

V rovnakej chvíli pricválal Lancel do tábora mladého Cairna. Takto pôvodný plán rozhodne nemal vyzerať. Niekto ich musel zradiť.
-Pane, kráľovské mesto napadli vojská z ostrovov. Lord Salen žiada o kontrolu nad mestskou strážou.

*Cairn sedel vo svojom stane na peľasti tvrdej vojenskej postele a v rukách zvieral meč, ktorý predchádzajúci večer zveril Williamovi do opatery. Teraz bol lord vonku medzi vojakmi a podráždenejší než zvyčajne. V takej nálade by z neho Cairn nedostal ani pol slušného slova, ale pretože povahu svojho spoločníka poznal veľmi dobre, nijako ho to netrápilo.
To však znamenalo, že na úvahy o rozhovore s kráľovnou bol sám. Znovu a znovu sa k nemu vracal a pohľadom pritom zamyslene prechádzal po ostrí svojho meča.
Nemal rád, keď sa s ním niekto hral hry a kráľovná sa ho rozhodla skúšať. Bola to vskutku inteligentná žena, naozajstná kráľovná, ale ak by si ju mal znepriateliť potom bude musieť podniknúť isté opatrenia.
Aj preto zachoval pokoj, keď do jeho stanu vtrhol Lancel a v tesnom závese za ním William, ktorý sa ho zrejme pokúsil zastaviť. Cairn sa postavil a vypočul si správu, ktorá mohla znamenať jediné. Začiatok kráľovninej skúšky. No bolo to od nej až také prezieravé? Predstierať, že na hrad zaútočili ostrovné národy? Možno chcela s akým veľkým počtom vojakov príde, aby sa sama presvedčila či ju neklamal. Mohlo to znamenať čokoľvek a nikomu neveril menej než kráľovninmu vernému rytierovi. Urobil by pre ňu všetko a hoci takú oddanosť chápal musel si zachovať aj istý nadhľad, ak by bola táto správa pascou.
Chvíľu si lacnela mlčky premeriaval potom zasunul meč do pošvy na boku a pohliadol do Williamovej tváre. Skúška či nie, musel niečo podniknúť.
„William, zoberieš si skupinu vojakov tak, aby to vyzeralo ako obyčajný sprievod. Dostaneš sa do blízkosti hradu a vydáš znamenie ak zistíš, že sa niečo deje. My zatiaľ počkáme v ústraní a kráľovnin rytier zostane s nami. Daj vojakom príkaz, aby sa pripravili.“
Po tých slovách William vyšiel zo stanu a Cairn venoval Lancelovi uprený pohľad. „Aký by to bol trón, ak by nebol vykúpený krvou?“ Nedôvera z Cairnovho hlasu zaznievala ako urážka a výčitka v jednom, ale česť mu velila, aby kráľovstvu išiel na pomoc. Mohol sa však poistiť, aby hlúpo nepadol do pasce.
„Sám viete, že obliehať hrad je bláznovstvom. Ak kráľovstvo naozaj napadli potom by sme mali použiť na vstup rovnaký východ ako ste použili, keď vás kráľovná poverila mojím informovaním. Alebo mám veriť, že ste bez úhony prekráčali celým zástupom vojsk rovno cez hlavnú bránu?“
Podľa chvatného dupotu kopýt bolo jasné, že vojaci sa rýchlo zoskupili do nacvičených formácií a čakali už len na neho.*

*Obe lode sa pohupovali na vlnách zboku pospájané silnými lanami.
Krivý Nick sa prechádzal po palube dobytej obchodnej lode a obratne sa vyhýbal krvavým mlákam, ktoré sa rozpíjali pod mŕtvymi telami námorníkov. Veľká väčšina z nich mala na sebe uniformu kráľovskej stráže, ale našlo sa aj pár jeho ľudí, ktorí v boji prišli o život. Straty, s ktorými počítal.
"Ktorý z vás je kapitán?" zahrmel otázku ku skupinke poviazaných chlapov, ktorí jediní prežili útok pirátov. Kľačali na palube v rade vedľa seba a za každým z nich stál jeden pirát so šabľou v ruke.
Krivý Nick sa, balansujúc na drevenej nohe, dostal takmer na koniec, keď jeden z mužov za jeho chrbtom pomaly vstal.
"Ja som kapitán, Trigon. Toto je loď Jeho Veličenstva, kráľa z Arkadu a ty odvisneš na šibenici, pirát, za túto opovážlivosť!"
Koľko odhodlania a viery vložil bývalý kapitán obchodnej lode do svojho hlasu tak zúrivo sa mu všetci vysmiali. Piráti sa začali pochechtávať až nakoniec vypukli do hlasného smiechu, pri ktorom im z rozďavených úst trčali zvyšky pokazených zubov. Boli medzi nimi aj takí, ktorí sa nesmiali a jedným z nich bol Krivý Nick. Otočil sa ku kapitánovi tvárou a čelil jeho opovržlivému pohľadu akoby to nebol on, ale pirátsky kapitán, ktorý bol teraz poviazaný na palube vlastnej lode. Veru, zabíjať statočných mužov nebola nijaká sláva, ale vždy to boli tí statoční a verní, ktorí by radšej zomreli než by sa mali pridať na jeho stranu. Preto bola väčšina z jeho chlapov vyvrheľmi, zbabelcami z lodí, ktoré dobyl a potom dal milosť každému, kto sa mu rozhodol slúžiť za peniaze.
Odrazu zadupotali ťažké kroky a z podpalubia sa vynorila Reivenova tmavovlasá hlava. "Toto by si mal vidieť."
Viac krivému Niickovi nebolo treba. Výhražne nadviihol obočie, aby dal svojim mužom najavo, že si neželá nijaké hlúposti a nasledoval Reivena, ktorý znovu zišiel po schodoch. Ak by však v útrobách lode čakali zlato, truhlice plné zlata potom by to bolo zbytočné túženie. namiesto šperkov, drahokamov a cenných tkanín boli na dne lode uložené truhlice plné akýchsi ostrých začernených plátov a prášku. "Čo to je?"
Reiven si zastal pri jednej z truhlíc a ponoril do prášku ruku. Trochu si z neho nabral do dlane a presypal ho pomedzi prsty. "Dračie šupiny."
Krivý Nick povytiahol obočie a ruky si založil v bok, aby vyrovnal kolísanie lode. "Načo by boli tvojmu bratovi dračie šupiny?"
Reiven si oprášil ruku, ale aj keď veľmi dobre poznal odpoveď pred Krivým Nickom ju zamlčal. Takže jeho kráľovský brat bol nakoniec ambicióznejší ako predpokladal. Ibaže ak boli jeho úvahy správne a kráľ sa chystal stať skutočným bohom medzi ľuďmi potom musela byť Trojica už medzi nimi.

Draka nezabiješ obyčajnými zbraňami. Iba dračie šupiny sú dosť ostré a prášok z ich kostí dosť smrtiaci, aby to dokázal.

"To netuším." zaklamal Reiven a cítil ako mu telom začína prechádzať triaška. Krivý Nick si to všimol a okamžite pristúpil k nemu.
"Začína sa ďalší záchvat. Mal by si sa vrátiť na loď.."
"Nie!" zakričal Reiven a chytil si hlavu do dlaní. Mozgom mu ako horúca čepeľ prenikla bolesť. "Musíš ma zavrieť tu!"
Krivý Nick pustil svojho priateľa a sledoval ako sa mu krivia črty tváre. Vedel ako to bude vyzerať ďalej. reiven bude čím ďalej tým nervóznejší, až kým nebude vôbec reagovať na svoje meno. Vtedy už nebude mať do činenia s Reivenom, ale so Sybarilom. Sybaril mal Reivenovu tvár, ale nie jeho povahu. Sybaril bol krutý, krutejší než Krivý Nick, preto ho držali pod zámkom, keď po prvýkrát vyšiel na povrch z Reivenovej mysle.*

"Pane," Lancel krátko kývol hlavou. Sňal si prilbu, pretože to vyzeralo, že Cairn sa skutočne rozhodol nechať si ho tu na dlhšie. "Smerom od mora je jaskyňa, ktorá pokračuje až do hradu. Odtiaľto je to možno naokolo, no bola to bezpečnejšia cesta, ako sám hovoríte." Možno tým riskoval, no kráľovná bola v nebezpečí. Sám by ju zachrániť nedokázal a kráľovský rád Sirathov, ktorému velil, práve bojoval v meste s nepriateľom.
"Z ostrovov priplávali len dve lode, preto tu nemôžu mať príliš mnoho vojakov. Zaútočili hlavne na strážnice mesta a budovy kráľovského rádu. V dobe, keď som opúšťal mesto nič nehorelo, preto predpokladám, že ho chcú prebrať s čo najmenšími škodami. Podľa toho, ako rýchlo sa dostali do hradu a zajali lordov a ich poslov, ktorí sa mali zúčastniť stretnutia, to vyzerá, že bol medzi nami zradca."

"Jeden by sa až divil, ako dlho som musel čakať na túto príležitosť." Ranes pomaly prechádzal po komnate. Len čo mŕtve stráže vystriedali jeho vlastní muži, za sebou zatvoril dvere a rozhodol sa sám venovať len kráľovnej.
"Ponúknem vám niečo na pitie, Vaša Výsosť? Alebo by som mal skôr použiť slovo bývalá?" úškrn na jeho tvári prezrádzal, za aké veľké víťazstvo považuje dnešný deň. Náladu mu nezhoršil ani fakt, že kráľovná ho len s odporom sledovala.
"Vždy som mal pocit, že kráľovský jazyk je podrezanejší, než môj vlastný..." pritiahol si ťažkú zdobenú stoličku ku kráľovninej, priamo pred drahé zrkadlo dovezené z ostrovov. Aké príhodné.
"Viete, ešte stále máme spolu pár nevyrovnaných účtov. Váš manžel bol hlupák, keď si myslel, že neprídem na to, kto dal vypáliť dom môjho brata. Ale keďže ho postihla tá nešťastná náhoda, nemôžem si svoju pomstu užiť na ňom. Čo už, vyzerá to tak, že vás jeho úlisné drápy dosiahnu aj po smrti." znovu ten úsečný smiech. Ranes sa ukazovákom krátko dotkol Jocellynej tváre. Trhla sa nabok, no chytil ju nasilu a donútil pozerať sa priamo do drahého zrkadla, kde sa teraz odrážali obe ich tváre vedľa seba.
"Čo tak začať vašou krásou?" skôr, ako by jej dal šancu niečo spraviť, sa vo vzduchu mihla jeho dýka. Ranes s ňou spravil jednoduchý ťah a zastavil až tesne pred koncom svojho diela, so zbraňou stále priloženou ku kráľovninej tvári.
Okamih ostala Jocellyn len prekvapene hľadieť na svoj odraz a krv, ktorá sa pomaly spúšťala po jej tvári. Na líci pod ľavým okom sa jej objavil takmer dokonale rovný ťah. Až v tom momente, jej skutočne došlo, čo sa deje. Vytrhla sa mužovi a hodila po ňom stoličku, na ktorej doteraz sedela. Ranes sa však len znovu rozosmial.
"Vedel som, že sa postavíš na odpor. Určite si to robila aj kráľovi."
"Vypadni, ty bastard." zavrčala. Až teraz si uvedomila, že spravila obrovskú chybu, keď nepátrala v minulosti kráľovského radcu. O vražde jeho rodiny nemala ani potuchy.*

*Cairn zodvihol ruku a čepeľ jeho meča spočinula na Lancelovom krku. "Kráľovná mi prezradila, že sa ma chystá v najbližších dňoch podrobiť skúške no ak ma teraz klameš, rytier, alebo ak je toto všetko len pasca, prisahám ti, že skôr než vydýchnem naposledy vezmem ťa do pekla so sebou."
Ako rýchlo sa ostrie ocitlo v blízkosti rytierovho krku tak rýchlo znovu zasvišťalo vzduchom, keď si ho Cairn zasunul do pošvy na boku. Plášť mu zavíril okolo tela, keď s chvatom vyšiel zo stanu a pripojil sa k vojakom, ktorí sa na Williamov príkaz odeli do plnej zbroje.
"Koňa!" zakričal Cairn ako kráčal na čelo sprievodu a o niečo neskôr mu jeho koniar priviedol žrebca. Bolo to mohutné zviera s hrubým krkom a silnými nohami, ktoré dokázalo prekonávať veľké vzdialenosti rovnako dobre ako tie najrýchlejšie plnokrvníky. Cairn si vzal opraty, nohu strčil do strmeňa a druhou sa prudko odrazil od zeme. Keď dosadol plnou váhou na široká chrbát žrebec so zaerdžaním cúvol a niekoľkokrát nervózne pohodil hlavou. Všade vládol čulý ruch mužov pripravujúcich sa na boj. Pokriky, nadávky, miestami aj nedočkavý smiech.
Cairn vydal posledné príkazy, vydelil z vojska ešte jednu časť, ktorá mala kryť Williamov postup, zatiaľ čo on so zvyškom zamieri k moru a preskúma vchod cez jaskyňu ako o nej hovoril Lancel.
Kone vyrazili vpred cvalom, pretože ak na hrade bojovali s nepriateľom nemohli sa nikde zdržiavať. Obliehanie hradu bolo tou najnešťastnejšou možnosťou, ktorá ich mohla postretnúť.


William velil skupine mužov, ktorá nebola taká veľká, aby sa dala považovať za priveľmi nebezpečnú, ale pravdou bolo, že mal po svojom boku mnohých vynikajúcich bojovníkov. Každý z nich bol schopný vziať so sebou desať ďalších nepriateľských vojakov, preto sa pomer síl vyrovnal.
Blížili sa k hradu, ktorý bol z jednej časti chránený morom a na druhej padacím mostom, ktorý spájal hradné námestie s druhou stranou priekopy. Navonok sa všetko zdalo v poriadku, žiadny dym ani zvuky boja, ktorý však mohol prebiehať o niečo hlbšie za hradbami. Ak tomu bolo tak potom nepriateľ podcenil situáciu, pretože padací most bol stále spustený.
"Pane!" vykríkol jeden z vojakov cválajúcich po jeho boku, keď slnko prekryl rýchlo postupujúci mrak.
"Štíty!" zavelil William a vojaci v poslednej chvíli zodvihli drevené štíty, ktorými si chránili slabé časti brnenia. Dva, tri šípy však našli štrbinu v obrane a zasiahli vojaka s krúžkovým brnením na hlave. Mladík spadol z koňa na zem a niekoľko metrov sa po nej kotúľal kým jeho bezvládne telo nezostalo ležať v nepríjemnom uhle.
V tom istom okamihu sa padací most začal dvíhať. Mohutné reťaze sa napínali a drevo na kolesách praskalo, keď sa celý mechanizmus spustil do chodu.
"Rýchlo! Rýchlo!"
Nepriateľ očividne nepredpokladal, že by mohla byť na blízku aj iná armáda. Príliš sa spoliehal na to, že keď všetkých šľachticov uväzní vo vnútri ich vojaci sa neopovážia podniknúť nijaké kroky.
Čochvíľa bol William so svojimi vojakmi príliš blízko, aby sa ešte dali použiť šípy s ďalekým doletom a váhy štítov ich spomaľovali. Preto svoj štít odhodil nabok a nútil žrebca ešte do rýchlejšieho cvalu. Padací most bol príliš ťažký, aby sa zodvihol naraz a pred Williamom boli posledné metre. Chystali sa preskočiť.

Cairn s päťdesiatimi mužmi dorazil na pobrežie. Pred ním sa týčila strmá skalná stena, z ktorej ako jej pokračovanie vyrastali strohé múry Arkadu. Cairn sa otočil k lancelovi a kývol rukou k rybárskym lodiam vytiahnutým na brehu.* Môžete nám ukázať cestu .

*Lancel mlčky znášal Cairnove správanie. Nepotreboval ho len viac zneistiť a dopomôcť tak smrti svojej kráľovnej. Vôbec sa mu však nepozdávalo, čo hovoril. Ak kráľovná hovorila o skúške, mohlo to byť naozaj povstanie? A prečo nespravila nič, aby mu zabránila? Ako je vôbec možné, že to nezistil sám? Tichý výdych pri vykročení za lordom bol jediným náznakom jeho myšlienok. Nechcel a nemohol si dovoliť viac. Možno len dúfať, že ak o tom kráľovná vedela, pridala sa k mužom prichádzajúcim na stretnutie. Pár z nich je určite ešte stále ochotných položiť za ňu život.


"Prečo si sa ho nezbavil už dávno? Tvoj brat je mŕtvy už roky." cúvla až ku dverám vedúcim do knižnice. Vedela, že keď bude donútená prejsť až tam, ocitne sa v pasci. Jediné, čo jej teraz mohlo pomôcť, bolo zdržať Ranesa, zamestnať ho vysvetľovaním, až kým sem niekto nepríde. Pokiaľ by to nebol Lancel, stále je tu možnosť, že ju zachráni lord z Ostrovov, pokiaľ o tejto malej výprave svojho spojenca nevie.
"Nebola príležitosť." kývol takmer ledabolo ramenami. "Ten starý muž sa neustále obklopoval ľuďmi, ktorí ho dokázali ochrániť. Pokúsil som sa k nemu dostať tú noc, keď bol v Navarre, ale nepodarilo sa mi to. Pamätáš si ten malý požiar? Trochu sa mi to vymklo z rúk..."
"Prečo oheň?"
"Nebuď hlúpa, moja drahá." uškrnul sa, kým prešiel o dva kroky bližšie. "Všetci dobre vieme, že smrť je v Navarre je tým najhorším zločinom. Kráľovi by rýchlo došlo, že to musel byť niekto z jeho vlastných. Obyvatelia toho mesta by takého človeka prekliali, zničili, nechali ho zblázniť sa. Vyzerám snáď ja ako blázon? Ha! To teda rozhodne nie."
Napriek tomu, ako veľmi o jeho presvedčení pochybovala, neodvážila sa povedať ani slovo. Kým rozprával, nesústreďoval sa na skutočný dôvod, prečo prišiel.
"Ten vojak, čo ma odhalil, umrel ako prvý. Po ňom ešte jeden, narobil som pritom príliš veľa hluku. Potreboval som sa len zbaviť mŕtvol tak, aby to vyzeralo ako náhoda." znovu sa začal smiať. Najskôr len potichu, no postupne stále hlasnejšie, až prešiel do takmer šialeného smiechu. "Nikto..." pokúšal sa začať znovu pomedzi nádychy. "Nikto ani len netušil, že som to bol ja."


Obrovské skaly nad vodou odrážali kvílivé zvuky vody a šírili tak ponurú náladu aj do okolia. Práve ony tvorili prirodzenú ochranu pred nepriateľom a súčasne ponúkali jedinečnú možnosť dostať sa nepozorovane do hradu aj z neho. Tá cesta tu musela byť dávno predtým, ako sa sem nasťahovali prví ľudia. Tajomná spleť chodieb, z ktorých mnoho končilo znovu v temných vodách mora. Len málokto o nich vedel a ešte menej ľudí sa v nich dokázalo orientovať.
Lancel len kývol hlavou a svoj pohľad venoval mladému lordovi. Hneď potom popchol koňa do klusu a prešiel s nim až k miestam, kde začínala morská hladina. Okamih tam stál, pozoroval vlny triešťace sa o skaly pred ním. V duchu niečo odpočítaval, čakal na okamih, keď sa more vzdiali čo najviac, aby nabralo silu na ďalšiu vlnu. V momente, keď sa jedna znovu rozbila o útes, pohnal tmavú kobylu do šialeného cvalu skrz ustupujúcu vodu a zmizol za neďalekou skalou.
Vchod do jaskyne bol krytý zo všetkých strán a tvoril len akúsi štrbinu v tieni, ktorá na prvý pohľad vyzerala len ako ďalšia hra vody a zeme. Rozdiel medzi prílivom a odlivom tu nebol príliš veľký, no napriek tomu to bolo dosť, aby sa ich cesta stala nepoužívateľnou.
Kobyla, zvyknutá na podobnú trasu, síce spomalila, keď sa ocitli vnútri, no poslušne kráčala skrz tmu. Až po krátkej chvíli k nim začalo prenikať svetlo spoza rohu, odkiaľ Lancel o chvíľu neskôr vytiahol horiacu pochodeň. Večný dračí oheň bol skrytý na oboch koncoch trasy, preto práve tam nechávali pripravené fakle pre cestovateľov.
Ostávalo už len počkať, kým sa skrz vodu dostanú všetci jazdci.*


"Je milé, že si sa tak rozrečnila, no prestáva ma to baviť..."

*Obrovská vzdúvajúca sa masa vody narážala do strmej steny útesu a odrážala sa od nej v spŕškach kvapiek, vodnej pary a peny. Ak malo peklo svoj oheň potom more bolo divoké a surové. Plavba k útesu by zmietla rybárske člny a vymrštila ich na skaliská ešte skôr, než by stihli doplávať k jaskyni. Ak tam aj nejaká bola.
Cairn more nenávidel. Vlny sa driapali na pláž a znovu z nej ustupovali v pravidelných intervaloch akoby sa naťahovali za kopytami jeho koňa a chceli ho strhnúť so sebou. V mori žili obludy a život na ňom bol vymedzený trupom lode. S výchovou bojovníka bolo pre neho nemysliteľná predstava, že by mal čeliť nepriateľovi, proti ktorému bol jeho meč bezmocný.
Zahnal chvíľkovú slabosť, ktorá ho premohla pri pohľade na rozbúrenú hladinu a sústredil sa radšej na Lancelovu tvár. Teraz ešte viac pochyboval či predsa len nenaletel akémusi zvrátenému kúsku. Ibaže tvár starého rytiera vyzerala sústredene akoby niečo počítal a rybárskym člnom vytiahnutým na brehu nevenoval najmenšiu pozornosť. Nakoniec Cairn vypátral príčinu jeho sústredenosti v sledovaní vĺn. Jedná veľká sa priblížila, s hukotom narazila do skalenej steny a keď ju neviditeľná sila stiahla dozadu Lancel popohnal svojho koňa a čochvíľa sa s ním stratil v ohybe, ktorý z ich pozície vyzeral ako jednoliaty kus skaly.* Ten starý diabol.* počastoval rytiera Cairn a v širokom úsmeve vynikli jeho zovreté zuby.* Počítajte vlny! Na môj povel vyrazí vždy dvojica vojakov!


Williamovi a jeho mužom sa podarilo preskočiť na most. Váha konských tiel a vojakov v ťažkom zbroji spôsobila, že sa mechanizmus navíjajúci reťaze zastavil a nepriateľ sa zoskupil pred bránou. Znaky boja boli jasne viditeľné, dopĺňané hlukom bojujúcich vojakov, muž proti mužovi. Hotová kakofónia zvuko, ktorá v sebe zahŕňala všetko bez čoho sa skutočný boj ani nedal predstaviť. Rinčanie železa o železo, výkriky bojujúcich a všadeprítomný zápach smrti.
Ostrovania sa od hradných stráží a miestneho rádu dali ľahko odlíšiť, preto keď sa oproti Williamovi rozbehol vojak na rýchlom koni, napriahol ruku s mečom a v poslednej chvíli odrazil útok. Jeh omuži sa s vervou pustili do boja, v ktorom boli síce spoločne, ale zároveň každý sám za seba.
O chvíľu už bol boj z konského chrbta viac nebezpečný ako osožný, preto z neho William zoskočil priamo tvárou v tvár nepriateľovi.

Keď všetci vojaci v poriadku prebrodili úžinu a dostali sa tajnou cestou za útes, ktorý tvoril jednu hradnú stenu, prikázal Cairn zoskočiť z koňa. Cesta ďalej viedla tunelom vyhĺbeným do skaly a vďaka svetlu pochodní zistil, že sa navonok zdá akoby tá cesta ani nemala konca. Pevnou rukou vytasil meč a tentoraz neposlal Lancela ako prvého. Iba zbabelec sa skrýva za chrbtom iného rytiera.
S touto myšlienkou, mečom v jednej a s plápolajúcou pochodňou v druhej ruke, vkročil do temnoty tunelu. Prvých pár metrov musel nahrbiť plecia a skloniť hlavu, aby sa prepchal chodbou, ale čím dlhšie kráčal, tým viac priestoru okolo seba mal, až kým celkom stratil pojem o veľkosti vyhĺbeného priestoru. Fakľa pred ním osvetľovala len časť kamennej podlahy, a to, či idú správne Cairn poznal len podľa toho ako bol kameň na jednotlivých miestach ošúchaný. Aj keď nebežal pohyboval sa rýchlo. Dosť rýchlo na to, aby ho tajný tunel zaviedol rovno doprostred vrcholiaceho boja.

Ďalší obrat, prudké seknutie a krv postriekala Williamovu tvár, jeho šaty a dostala sa mu aj do vlasov. Po polhodine boja bol pokrytý tou hustou lepkavou tekutinou akoby sa v nej kúpal a keď pri rozdávaní úderov námahou vyceril zuby, svietili mu v špinavej tvári ako pekelný úsmev. Všade okolo neho zúril boj, hostina pre smrť, ktorá prišla štedro odmieňať peklom svojich vyvolencov.
Odrazu odniekiaľ zaznel pokrik: "Na hrad! Na hrad!" a v tom okamihu William zodvihol hlavu. Zdalo sa, že nepriateľa zovreli zo všetkých strán a teraz ho zatláčali smerom do stredu. Toto už nebol boj. Toto boli jatky a uprostred toho všetkého sa týčil hrad Arkad. William od seba odstrčil jedného vojaka z kráľovskej stráže a začal si presekávať cestu smerom k vchodu cez hradné brány.


Hlasy prichádzali z knižnice v kráľovniných komnatách, ale nezneli priateľsky. Už nešlo o moment prekvapenia, ale o cenné minúty. Ten kto zaútočil na hrad zrejme sledoval oveľa vyššie ciele, zamenil cieľavedomosť za pomstu.* Vzdajte sa, v mene Boha, a prisahám, že vaša smrť bude bezbolestná.* William stál na prahu dvier a v rukách držal meč, z ktorého ešte odkvapkávala krv. Hruď sa mu prudko dvíhala a klesala, dávala tušiť námahe, ktorú už dosiaľ vynaložil a tiež tomu, ako rýchlo sa prebojoval ku kráľovniným komnatám. Vnímal jej prítomnosť za nepriateľovým chrbtom, ale aj keď by sa na ňu najradšej pozrel zrak nespúšťal z muža, ktorý velil útoku na hrad. Podľa oblečenia a aury moci, ktorú okolo seba šíril to musel byť šľachtic. Nič z toho však neprinútilo Williama odstúpiť.* Prepustite kráľovnu a bojujte so mnou ako to velí česť.* Hlas mal pevný a črty tváre napnuté sústredením a odhodlaním.*

"Pamätáš si naňho?" tichý hlas vedľa jej hlavy už takmer nevnímala. Bol len akousi ozvenou jej pocitov stratených v prázdnote.
"Mal ťa tiež tak veľmi rád?" znovu ten smiech. Niekde ho dnes už počula. Niekoľkokrát.
"Nie," zašepkala len z akéhosi vnútorného pocitu, že sa po nej očakáva odpoveď. Nevedela však, či vôbec mohla byť správnou. Snáď stačilo, že nejaká zaznela. Lebo ak nie... ak nie.
Opatrne otvorila oči a neprítomný pohľad venovala mužovi pred sebou. Ticho vydýchla, keď si uvedomila, že s prichádzajúcim vedomím sa zosilňuje aj bolesť. Každý pohyb sa stával utrpením, trýzniacou spomienkou na posledné minúty či hodiny. V ústach cítila kovovú pachuť, no ani zďaleka sa jej to nezdalo ako to najhoršie. Pomaly zdvihla ruku k lícu a priložila ju na zasychajúcu krv. Rana, ktorú tam vnímala, pulzovala omnoho viac, ako si ju pamätala naposledy. Akoby ich bolo niekoľko tesne pod sebou, aby tak zosilnili jej trápenie.
Miestnosť okolo už vôbec nevyzerala ako jej knižnica. Police pozhadzované na zem, knihy všade okolo, niektoré dokonca s roztrhanými stranami úhľadného rukopisu.
"No tak. požiadaj ma, aby som prestal. Žiadaj o svoj život, kým ho máš." znovu ten smiech.
"Nie." ozvala sa opäť, tentokrát však o niečo rozhodnejšie. Jej spomienky sa postupne vracali naspäť. Vedela, že ak je niečo, čo tomu mužovi nikdy nedá, je je poslušnosť. Žiadny muž ju nikdy nemal, dokonca ani kráľ.
Ranes ju stiahol za vlasy dozadu a do ruky vzal znovu svoju dýku. V tom momente sa však otvorili dvere do miestnosti a upútali jeho pozornosť.
"Chceš si tiež užiť?" ozval sa posmešne. Vytasil svoj meč a ledabolo s ním trhol smerom k tomu drzému rytierikovi. "Tak sa snaž."

Wiliam


*Vedel, že pohľad na kráľovnú ho rozptýli, ale jeho oči ju vyhľadali za šľachticovým chrbtom a v okamihu obsiahli črty jej tváre. Stuhol a prestal vnímať meč vo svojich rukách, čo ho o pár sekúnd na to stálo jeden výpad, keď sa Ranes rozohnal a ostrím svojho meča zasiahol Williamovu koženú vestu na hrudi. Bolesť ho prebrala, rukou si podvedome zašiel k rane, ale bol to len škrabanec. Ranes sa na neho usmieval svojím vlčím úsmevom akoby mu hovoril, že ho mal možnosť zabiť, ale predtým, než to urobí, sa chce ešte pobaviť.
William z mysle vyhnal všetky nadbytočné myšlienky, dokonca aj obraz dokaličenej kráľovninej tváre, a našiel pokoj, ktorý mu v boji pomáhal prežiť. Pevnejšie zovrel rukoväť meča a so zúrivým výkrikom sa rozohnal proti šľachticovi, ktorý mu nastavil svoju zbraň. Ostrie sa so zaškrípaním oprelo o ostrie, útoky boli vedené so sústredenosťou a postupne naberali na intenzite aj sile. Ranesa mohlo poháňať čokoľvek, ale viac ako túžba po víťazstve z jeho očí sálala prudká nenávisť. William možno nemyslel na kráľovnú priamo, ale stále si uvedomoval jej prítomnosť.
Vyčerpávajúci boj na meče z oboch súperov čoskoro odčerpal veľa síl a William začal za Ranesom zaostávať už len z množstva predchádzajúcich súbojov, ktoré zviedol na hradnom nádvorí, kým sa dostal ku kráľovským komnatám. Šľachtic akoby to vycítil a v novom prívale síl uštedril Williamovi hlbokú ranu na zápästí ruky, v ktorej držal meč. Nezostávalo mu preto nič iné ako si rukoväť prehodiť do ľavej ruky. Tá chvíľa, keď si začal pripúšťať možnosť, že proti Ranesovi prehrá mu v krátkosti pripomenula, čo všetko riskuje ak sa vzdá. Úder a odtlačenie, ktoré ho nakrátko dostali na kolená, kde lapal po dychu, využil na nečakaný útok proti šľachticovi. Keď Ranes zodvihol obe ruky, aby mu zasadil smrteľný úder William nahmatal na zemi rukoväť svojho meča, ktorý mu predtým vypadol a v poslednej chvíli obrátil jeho ostrie proti Ranesovi. Šľachtic prekvapene pozrel dolu, zaváhal a vlastnú zbraň nechal padnúť na zem za svojím chrbtom. S tupým buchotom dopadla na koberce a o chvíľu ju nasledovalo aj jeho telo. Ešte stále žil, ale krvavé bublinky vzduchu nasvedčovali tomu, že William zasiahol jedno z pľúc.
„V pekle už pre teba majú pripravený kruh pre zradcov,“ zašepkal William, vytiahol dýku s krátkou čepeľou, ktorú nosil zastrčenú v puzdre na lýtku a jediným ťahom urobil na Ranesovej tvári jazvu podobnú tej kráľovninej. Potom ho podrezal a čepeľ dýky utrel do jeho plášťa. Ledva vstal, znovu sa zapotácal a chrbtom narazil do kamennej steny vedľa výklenku okna. Jeden pohľad na nádvorie mu stačil na to, aby poznal, že vyhrávajú. A potom, pomaly, akoby si nebol istý, čo uvidí, obrátil hlavu ku kráľovnej.
„Pani moja, odpustite...“ hlas sa mu zadrhol v hrdle ako hľadel na krvavú stopu na jej tvári. „Mal som tu byť skôr.“

*Na tvári kráľovnej sa objavil nepatrný úsmev. Možno, keby sa necítila tak hrozne zúfalo, začala by sa aj smiať. Skutočný rytier, prebojujúci si celú cestu až k jej komnatám a ešte sa jej aj ospravedlní za neskorý príchod.* William, viac mužov s vašou povahou a záchrana tohto kráľovstva by nevyzerala tak zúfalo. *rozprávala chrapľavo, a len natoľko, ako jej povolil jej stav.* Môžete mi pomôcť vstať? *zdvihla k nemu znovu pohľad.* Potrebujem sa dostať k lordom v hale. *Pretože bolo jasné, že ak by protestoval, pokúsila by sa tam dostať aj sama, vrátil William svoj meč naspäť na jeho miesto a prešiel až ku kráľovnej, aby jej ponúkol pomocnú ruku. S bolesťami sa postavila, no statočne žiadnu z nich neprejavovala. Opierajúc sa oňho, vykročili smerom z komnát k sále, kde doteraz držali lordov a ich zástupcov. Takmer okamžite narazili na Lancela, ktorý zostal zarazene stáť, keď videl zranenia kráľovnej.
"Moja pani," hlboko sa uklonil. Podľa jeho výrazu sa dalo ľahko odhadovať, že sa z toho sám obviňuje. Žena však len mávla rukou, akoby to bola úplná zbytočnosť.
"Kde je lord z ostrovov?"
"Narazili sme naňho tu v hrade. Bolo treba piatich mužov, aby ho premohli, no podarilo sa nám ho dostať do väzenia."
Len krátko mu kývla a naznačila Wiliamovi, aby pokračovali v ceste.
Kráľovská hala, kde sa zhromaždili takmer všetci lordi, tiež nebola ušetrená bojov. Napriek tomu sa však našli aj takí, ktorí nepovažovali za dôležité, postaviť sa stranu Arkadu a zostali len nečinne postávať opodiaľ. Pri pohľade na kráľovnine zranenia to na nich okamžite vrhlo zlé svetlo.
"Páni," hovorila hlasnejšie, ako doteraz, no pre všetkých, čo stáli nablízku, bolo jasné, koľko úsilia ju to stojí. "Lord Cairn a William zachránili hrad pred povstaním. Vojaci týchto mužov sa postavili na našu stranu a nenechali nás napospas zrade. Verím, že nikto nebude protestovať, keď ich nechám, aby si rozdelili ostrovy ako svoje nové pozemky" *medzi mužmi sa ozvalo súhlasné mrmlanie. Nikto nemohol pochybovať, že to boli práve oni, kto pobil najviac z nepriateľových mužov.
"Prosím oslávme dnes ich víťazstvo." po tých slovách im jemne kýla hlavou a obrátila sa na odchod. Spoza chrbta počula ešte obdiv na svoje meno a dokonca sa jej zdalo, že niekto oslavoval záchranu kráľovnej. Gesto, ktoré práve prejavila, bolo skutočne významné. Dať pozemky pre dediča trónu značilo podporovať ho. Jeho aj jeho armádu, ktorá, zdá sa, bola skutočne dobre vycvičená.
Jocellyn sa dostala naspäť do svojich komnát, kde ju čakal Lancel aj s liečiteľkou. Dvere do knižnice boli pozorne zatvorené a podľa pobiehajúcich slúžok a relatívneho poriadku odhadovala, že Lancel ich zohnal ihneď po ich odchode.
"William, prosím, ostaňte tu a nechajte si ošetriť zranenia. Lancel, ty tiež. Som si istá, že ten plášť mal pred tvojim odchodom bielu farbu..."

William

*Po kráľovninom prehlásení vo veľkej sále bol William stále trochu prekvapený a zmätený z toho, ako sa okolnosti vyvinuli. Netúžil po novej zemi, ale vzoprieť sa takému významnému a štedrému gestu bolo jednoducho nemysliteľné. So zasmušilou náladou nasledoval Lancela do izby, kde sa liečiteľka mala postarať o kráľovnine zranenia a zavrel za nimi dvere. Už podvedome zamieril najskôr k oknu a vyhliadol z neho von. Zbežným pohľadom skontroloval situáciu na nádvorí a ako prvá mu udrela do očí postava vysokého štíhleho mladíka, ktorý sa energicky rozohnal mečom a hlava posledného nepriateľa sa skotúľala po dlažbe k jeho nohám. Potom sa mladík otočil, ale namiesto tváre mal na sebe masku precízneho sústredenia, chladnokrvnej zloby postriekanej krvou a špinou a hoci sa nedalo presne povedať, čo kričia vojaci okolo neho, bolo jasné, že mu prevolávajú na slávu. William už to videl nespočetnekrát a možno to bol práve zvyk, ktorý ho nútil zapierať, že mladý Cairn má v sebe nebezpečnú divokosť svojho otca. V takýchto chvíľach sa jej plne oddával, opitý víťazstvom a povzbudzovaním svojich mužov. A potom, akoby Cairn vytušil, že sa na neho niekto pozerá, zodvihol pohľad nad strmé hradné múry a podvedome ním pátral po stenách. Avšak komnaty, v ktorých sa kráľovná nachádzala boli príliš vysoko a Cairn sa začal pretláčať cez oslavujúcich mužov, aby sa dostal do hradu.
William sa odvrátil od okna a venoval kráľovnej ľahký úklon s odtienkom slabého úsmevu, ktorý paradoxne jeho nezvyčajné črty ohavil ešte viac. Iba keď bol zamyslený alebo sa mračil mohlo sa v súvislosti s jeho tvárou hovoriť o pohľadnosti, ale aj tá bola surová a ostražitá.* Vaša Výsosť už pre mňa vykonala dosť a patrí jej za to moja najhlbšia vďaka. Budem ostrovy spravovať tak, aby ste svoje rozhodnutie nemuseli ľutovať.* znovu sa uklonil prekryjúc si zdravou rukou tú zranenú akoby chcel od nej odviesť pozornosť a v tom okamihu sa dvere na komnatách prudko otvorili a dnu vtrhol Cairn. Šaty aj tvár mal špinavú, pokrytú zasychajúcimi krvavými škvrnami, oči sa mu ešte leskli od zápalu boja a v pravej ruke stále zvieral meč. Vďaka postaveniu ľudí v miestnosti si všimol ako prvú kráľovnú a keď zbadal ranu tiahnucu sa dolu jej tvárou bolo vidno ako zatína zuby a svaly na sánke mu vystupujú.* Idem príliš neskoro, aby som pomstil krivdu, ktorá sa vám stala. Počul som, čo ste prehlásili pred šľachticmi, ale viac než pozemky by som uvítal hlavu toho, kto sa opovážil vztiahnuť na vás ruku.* Nevšímajúc si Williama, Lancela ani postaršiu ženu žmoliacu medzi prstami bylinky, zamieril krížom cez izbu priamo ku kráľovnej. Plášť mu víril okolo členkov a temný pohľad v očiach nie dosť jasne naznačoval, čo sa mu odohráva v mysli. Pravú ruku s mečom spustil vedľa tela a ľavú natiahol ku kráľovninej tvári. Keď to William videl svaly na pažiach sa mu nevysvetliteľne napli a zadržal dych. Bolo to hlúpe, pretože Cairn zľahučka chytil kráľovninu bradu medzi palec a ukazovák a otočil si jej líce do svetla.* Myslel som si, že je to len skúška, ktorú ste mi sľúbili, ale kiež by som prišiel skôr. Môj meč síce poslúžil na nádvorí medzi nepriateľmi, ale vás neochránil. Moja je hanba a váš trest no predtým mi dovoľte postarať sa o vás. Mám v tábore felčiara, ktorý scelí aj tie najhlbšie rany tak, že po nich takmer nebadať jazvy.

"Verím, že sa o ne postaráte rovnako dobre, ako o mňa." pousmiala sa kráľovná unavene. Nechala sa usadiť do vlastnej postele a trpezlivo znášala dotyky liečitelky. Cítila sa skutočne príšerne. Teraz, keď jej telo nemalo dôvod reagovať na nebezpečenstvo, vnímala, ako sa jej bolesť postupne prehlbuje. Dokonca ocenila, že môže konečne sedieť a nikto z prítomných tak nemal šancu všimnúť si, že sa jej začali chvieť svaly.
"To je v poriadku." zhodnotila, keď všetky väčšie rany vyzerali byť ošetrené. "Určite je tu viac mužov, ktorým sa treba venovať." Žene krátko kývla, na znak, že môže odísť. Tá sa spýtavo obzrela smerom k Lancelovi a počkala, kým jej nenápadným pohybom hlavy nenaznačil, že môže skutočne splniť kráľovnino prianie. Až potom si zbalila svoje veci a vybrala sa na námestie pod hradom, kde prebehla najväčšia časť súboju.
"Lancel, ako je na tom mesto?" Spýtala sa Jocellyn krátko, sledujúc zatvorené dvere do jej knižnice. Viac ako jej vlastné zranenia ju teraz začínali trápiť zničené knihy. Rukopisy, ktoré zháňala takmer celý svoj doterajší život budú nenávratne preč. Starý muž si uvedomil jej pohľad a skôr, ako odpovedal na otázku, zastavil pri sebe jednu služobnú a potichu jej povedal pár pokynov.
"Muži z ostrovov chceli len prevziať vládu, preto nič veľké nevypálili a ani neplienili. Pár zástupcov lordov je zranených, ale nikto príliš vážne. Niekoľko spomedzi zradcových mužov sa vzdalo dobrovoľne. Zatiaľ sú vo väzení, kým nerozhodnete, čo s nimi."
Kráľovná sa nadýchla, aby mu odpovedala, no do miestnosti vošiel Cairn. Trochu prekvapená ho nechala, aby si prezrel jej ranu.
"Prosím, nechajte nás osamote." pohľadom pritom zašla smerom k Wiliamovi a nenápadne sa pousmiala. Vyzeralo to, že mu chcela ešte niečo povedať, no napokon to nechala tak. Dnes však bol jej hrdinom, to mu nemohol vôbec nikto uprieť.
Keď z miestnosti odišli všetky služobné nasledované Lancelom, znovu sa obrátila k mladému lordovi. "Myslím, že to nebude vôbec potrebné. Určite sa zahojí sama." Trochu dúfala v pravý opak. Jazva bude najlepším pripomenutím, aké dôležité je poznať ľudí okolo seba. "Ospravedlňujem sa, že som vám nepovedala viac. O povstaní nevedel ani Lancel, napriek jeho kontaktom. Pokiaľ by sa o ňom dozvedel, určite by sa snažil čo najviac pripraviť a v snahe ochrániť ma, by tak vôbec nedal príležitosť vašim vojakom." Aj ona sama sa o ňom dozvedela len vďaka niekoho dobre vôli alebo dokonca tajným plánom. Niekoľko dní pred smrťou kráľa prišiel posol s listom, ktorý vyzeral ako poďakovanie za jej pozvanie. Pod pečaťou rodu Lerner sa však ukrývali odkazy na úryvky z niekoľkých kníh a dokopy tvorili presnú informáciu. Nech ho písal ktokoľvek, musel nielen poznať vzácne zväzky, ale aj presne vedieť, čo obsahovala kráľovská knižnica. Keď sa veci vyriešia, mala v pláne zistiť, kto za tým stál a prečo.
"Pre lordov, ktorým ste zachránili krky a ľudí z mesta, budete teraz spasiteľom. Tiež máte v správe pozemky, bez ktorých by sa uplatňoval nárok na trón ťažko. Ďalší postup by som zrejme mala nechať na vás."

Oblohu preťal blesk podivnej, krvavočervenej farby. Všimlo si toho však len jediné dievča, malá Keynla z rodu airenov, lesných ľudí. Ešte chvíľu pozorovala tmavú oblohu, postávajúc pod deravým prístreškom a zvažovala, či sa jej to len nezdalo. Znamenie krvi nikdy neveštilo nič dobré. Prinášala so sebou hrôzu a smrť, utrpenie pre blízkych. Možno by o tom mala povedať namare, lenže ak sa jej to len zdalo, zbytočne by spôsobila rozruch v meste. Takže ostával len jediný, kto ju môže vypočuť. Na jej detskej tvári sa objavil jemný úsmev, keď sa rozbehla do dažďa, križujúc každú kaluž.
"Oci, oci," miestnosťou sa rozľahol veselý hlas a ťapkanie bosých nôh po podlahe. "musím ti niečo povedať."
Sarkan presunul pozornosť na svoju dcéru a napriek tomu, že pracoval, sa k nej sklonil a vyložil si ju na koleno. "Počúvam."
"Videla som červený blesk. Ale nie len tak trochu, ale úplne, že úplne."
"A nie je to nejaká ďalšia pasť, ako ten tvoj príbeh s divokými ropuchami?" usmial sa na ňu.
"Ale oni sú naozajstné, to len nikto iný ich doteraz nevidel!" rozosmialo sa dievča.
"Tak dobre, budem ti veriť." postrapatil jej mokré vlasy. "Ale skôr, ako mi to povieš, by si sa mala ísť prezlieť." svoj hrubý plášť si stiahol z ramien a zababušil ju doňho.
"Nie, ja ešte nemôžem ísť. Najskôr mi musíš povedať, či to je naozaj zlé znamenie. Je to kvôli bojom?"
Muž si krátko vydýchol a chvíľu ju len pozoroval. "Vieš, nie všetko je také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Náš domov ide do války, pretože ľudia z planín prestali rešpektovať staré sľuby. Nazývajú nás barbarmi, no sami nedodržujú svoje pravidlá. Už príliš dlho sme znášali ich správanie. Krvavé znamenie nemusí vôbec znamenať zlé správy len pre nás. Hlavne, ak dopadlo smerom k planinám."
Chvíľu rozmýšľala nad jeho slovami, no skôr, ako by sa mohla ešte niečo opýtať, sa v miestnosti objavil ozbrojený muž."
"Vaše veličenstvo, sme pripravení." poklonil sa pred Sarkanom.
"Nechajte mi nachystať koňa." kývol na muža, než sa znovu obrátil k dcére, "a ty sa bež prezliecť. Namare na nás oboch privolá kliatbu, ak ťa tu takto uvidí."

Savaric

*Savaric nemal dôvod odmietnuť lordovo pozvanie, preto bola teraz jeho družina usadená okolo bohatého stola a prijímala láskavosť, ktorej sa im od pána domu dostalo. Neuniklo mu, že nedokážu zakryť výraz obdivu, pretože sídlo rodu Lerner bolo veľkolepou ukážkou skvelého vkusu, ktorý aj napriek všetkému bohatstvu nepôsobil vulgárne. Často bol hosťom v domoch, kde umenie znehodnotila nenásytnosť. Zlato je zlato, ale každý do neho vkladá rozdielne hodnoty. Bohatí ním plytvajú, pretože nepoznajú jeho nedostatok a chudobní by za jediný pozlátený lístoček zapreli vlastné deti. Možno opovrhovať jednými a necítiť to isté k druhým? K sebe samému?
Savaric sa natiahol ku kalichu, do ktorého mu Lernerov sluha práve nalial víno a priložil si ho k perám. Žiadny dobrý Camarillec nikdy neodmietol dobré pitie a on nebol výnimkou. Keď otočil hlavu k lordovi kútikom oka vnímal ako sa do neho z druhej strany zabodáva prázdny pohľad dračej lebky. Necítil sa v jej spoločnosti dobre a mal nutkanie siahnuť si na hruď, kde mu pod košeľou spočíval na prsiach starý amulet. Dotyk rozohriateho kovu, jeho známy tvar pod prstami by ho určite upokojil, ale bol predsa šľachtický syn. Venoval Lernerovi zdvorilý úsmev a zodvihol ruku s kalichom, aby mu pripil na zdravie. Ostatní vojaci z jeho družiny to po ňom zopakovali a pustili sa do jedla, ktoré bolo odlišné od toho, čím sa kŕmili na ceste. V hluku, ktorý spôsobovali typické mužské spôsoby pri stolovaní počnúc drsným smiechom až po občasné odgrgnutie jedného z jeho vojakov, iba Waleran sedel na svojom mieste oproti Savaricovi a netváril sa uvoľnene. Keby v tej chvíli zniesol žarty povedal by mu Savaric, že sa mračí na kus diviny akoby mu práve vyhlásil vojnu. Príbor v jeho rukách sa menil na meč a štít, keď ostrím odkrajoval pláty mäsa a nechával ich na tanieri.
Savaricovu pozornosť však čoskoro upútali lordove slová, po ktorých v sále zavládlo ticho plné očakávania. Ako sa teraz zachová? Bol mužom, ktorý má rád dobrodružstvá, ale nebol natoľko vetroplachom, aby nepostrehol, že lord svojimi slovami niekam mieri.* Odhadli ste moju povahu dobre, môj pane. K nevôli môjho otca ma dobrodružstvá zaujímali vždy viac ako správa majetku. Obzvlášť tie výnimočné dobrodružstvá...* dodal a znovu si pomaly odpil z kalicha. Nepozrel sa síce tým smerom, ale vedel, že ho Waleran potajme pozoruje.* ( to som len prekopčila to, čo je vyššie, aby sa ti ľahšie odpisovalo )



Cairn

*Nečakal, že sa kráľovná bude správať tak vyrovnane, a to aj napriek tomu, že ešte pred niekoľkými hodinami jej samej hrozila smrť, ak nie aj niečo horšie. Vzbudzovalo to v ňom obdiv, ktorý si však rozumne nechal pre seba. Jeho veci by nijako neprospelo, keby v kráľovniných očiach získal k povesti nespoľahlivého muža aj povesť lichotníka, ktorý z ošúchaného mešca vyhadzuje celé priehrštia falošných poklôn.
Namiesto toho sa tváril vážne a keď pokýval hlavou, kovové krúžky všité v brnení tlmene zacinakli. Pri tom zvuku si uvedomil, že je celý pokrytý krvou a nánosmi špiny, ktorá sa do vyberanej miestnosti kráľovniných komnát nijako nehodila.* Teraz už naozaj nie je nijaký dôvod, aby som nevzniesol svoj nárok. Šľachticov upokojí správa o tom, že si za manželku zoberiem vás. Potlačí to ich strach o majetky.* Nakoniec len nadviazal na to, čo začala samotná kráľovná, ale stále medzi nimi vládol odstup. Nerozrpávali sa o ničom intímnejšom len sa dohadovali na ďalšom pláne. Cairn sústredene prižmúril oči a prešiel si kráľovninu tvár nenáhlivým pohľadom mladého muža, ktorý necíti hanbu pri uprenom pohľade.* Myslím, že za daných okolností bude dobre ak so svadbou nebudeme dlho otálať. Zariadim všetko potrebné.* A pretože netušil, čo viac by mal povedať, prestúpil z nohy na nohu a obzrel sa k oknu, z ktorého sa otváral výhľad na priľahlé pozemky.* Nebojíte sa zveriť svoj život do mojich rúk?* ozval sa odrazu, ale od okna sa neodvrátil.* Myslím, že by to medzi nami mohlo vyzerať aj inak. Menej formálne.* dodal akoby mimochodom, a to bol okamih, kedy sa znovu pozrel Jocellyn do tváre. Pôsobil oveľa prístupnejšie, istejšie, ale v očiach nemal nijakú psiu oddanosť ani nádej poblázneného muža. Bol to triezvy pohľad muža, ktorý čakal priamu odpoveď.*

/ a dúfam, že Sarkan nebol len tak na krátko páčila by sa mi o ňom aj celá kniha /

/ak by si vedela o zaujímavom spôsobe, ako sa pripojiť (napr. nedobrovoľný zajatec? ), pokojne odpíš aj na neho /

/pardon, dovolím si presunúť ťa /

Keby mal lord Lerner vo zvyku usmievať sa, na jeho tvári by sa teraz určite nejaká podobná emócia objavila. Čas a okolnosti ho však kruto naučili, že podobné prejavy nie sú v jeho postavení nikdy vhodné, preto len kývol hlavou.
"Po večeri by sme mohli navštíviť našu knižnicu." zhodnotil bez väčšieho záujmu a pustil sa do jedla, ktoré pred nimi stále len pribúdalo.
Valéria ho ešte chvíľu pozorovala spod zamračeného obočia. Vedela, že otec mal svoje činy väčšinou pripravené dlho dopredu, dôkladne zvažujúc každú možnosť, ktorá mu bola poskytnutá. Mohol byť naozaj pripravený, že prídu aj so severským lordom? Muž vycítil jej pohľad a zahľadel sa na dcéru. Chvíľu sa navzájom pozorovali, než Valériu niečo v jeho očiach prekvapilo. Jemne sa pousmiala, aby skryla svoje rozrušenie a rozhodla sa radšej venovať hosťom a poriadnemu jedlu.
Nedostali sa ešte ani k dezertu, keď sa rytieri slúžiaci ich rodu rozhodli pokračovať v oslave tancom. Lord len pokynom ruky odsúhlasil ich plány, vďaka čomu sa v miestnosti takmer okamžite objavili hudobníci a spustili svoje najlepšie piesne. Valéria využila zmätku skôr, ako by si na ňu niekto stihol spomenúť a presunula sa k Waleranovi.
"Nepáči sa vám naša oslava?" pousmiala sa nad jeho zamračeným výrazom, zatiaľ čo z prineseného plneného koláča, vyjedala orechy. "Pokiaľ nemáte v láske jedlo a alkohol, mohla by som vám ukázať výhľad na hory. Z najvyššej terasy je ten najlepší pohľad v celom našom domove." nechcela si ho nijakým spôsobom doberať, skôr len hľadala zámienku, ako sa odtiaľto dostať. Tanec bol skôr pre Maedelin, ktorá si podobné udalosti dokázala v správnej spoločnosti náležite užiť. Valéria sa im však vyhýbala, ako to len išlo, pretože tancovať vedela jedine s mečom v ruke.

"Pane, náš lord vám odkazuje, že počká v knižnici. Pokiaľ dovolíte, odprevadil by som vás tam." sluha slušne vyčkával vedľa Savarica, kým sa nezdvihol a nevyšiel s ním von z miestnosti, nechávajúc za sebou všetkých oslavujúcich.
"Lord D´Ecare," pokynul mu, aby sa spoločne usadili k mohutnému stolu. "Nezvyknem dlho tliachať o zbytočnostiach, preto prejdem rovno k téme. Ako iste viete, legendy hovoria, že jediný ochočený drak, žije práve u nás. Náš rod je zviazaný s pradávnym sľubom, vďaka ktorému je niečo také skutočne možné." na okamih sa odmlčal a nechal mladého lorda zvažovať o jeho slovách. Predpokladal, že mu nebude hneď veriť, mal však v zálohe zopár celkom presvedčivých dôkazov.
"Sľub môžem uplatniť znovu, no aby sa tak stalo, potrebujem niekoho, kto mi dokáže z hôr priniesť tri dračie vajcia. Ako odmenu vám ponúkam ruku svojej dcéry a spolu s ňou aj jedného z drakov." lord sa postavil a otvoril dvere na obrovskú terasu , ktorá obklopovala celé poschodie s knižnicou. Zahľadel sa do diaľky, natiahol ruku pred seba a zašepkal pár slov v rovnakom jazyku, aký mohol Savaric počuť od Valérie a Maedelin, keď ich napadli divé zvieratá.
V diaľke sa ozval zvuk podobný hrmeniu. Rozliehal sa okolo, neustále zosilujúc, až kým nebol na hranici znesiteľnosti. Z oblakov sa v vtedy vynorilo obrovské zviera, mieriacie priamo k nim. Keď pristálo na terase, podlaha sa zachvela a na tvári lorda sa dnes po prvýkrát objavil úsmev.
Drak.
V celej svojej majestátnosti a divokosti. Napriek tomu, že nepatril medzi najväčších svojho druhu, a rozhodne mal veľmi ďaleko od rodov vznešených drakov, bol stále dosť mocný, aby dokázal zbúrať väčšinu budov ich hradu. "Pokiaľ by ste súhlasili, Valéria je najlepší sprievodca horami, akého môžem ponúknuť."