Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)

*Už tak dávno nebol v koži človeka, že bezmála pozabúdal všetky detaily, ktoré ho definovali v novom tele. Teraz sa už jeho myseľ nesústredila na nájdenie rukavíc, pretože ich mal bezpečne na sebe, utiahnuté silnými prackami až k lakťom a pomaly si zvykal na staronový pocit, tú zvláštnu odlúčenosť od zvyšku sveta, ktorého dotyk nikdy nepocítil.
Stál sám v strede neveľkej kamennej miestnosti s jedným jediným oknom a skromným plamienkom, ktorý stravoval knôt sviečky v jednoduchom svietniku. Za chrbtom mal kaďu akurát tak veľkú, aby sa v nej mohol vykúpať dospelý muž a z vody ešte stále stúpala do vzduchu jemná pavučinka kúdoliacej sa pary. V tom skromnom svetle sviečky vystupovala každá kvapka vody prichytená na jeho nahom tele ako perleťové slzy. Až tu bolo zreteľné, že každá bunka pokožky bola vlastne drobnou šupinou, ktorá v obyčajnom svetle vyzerala ako ľudská koža.
Netrápil ho ani očividný chlad držiaci sa medzi kamennými stenami, pretože teplo sa šírili z jeho vnútra a ohrievalo ho. Zahalil sa len preto, že tu to tak bolo zvykom, aj keď v nahote tela nevidel nič výnimočné ani hodné pohany. Bola to len schárnka, ktorá mu umožňovala preciťovať jeho prítomnosť na tomto mieste a v danom čase.
Správu o Jej príchode mu priniesol ten istý chlapec, to isté ľudské mláďa, ktoré ho predtým priviedlo za mníchom Utminom.
Zahalný len v plášti, bosý a s rukavicami, ktoré mu obopínali obe ruky nasledoval tohto posla do miestnosti, ktorá mu bola známa, aj keď si na ňu nespomínal. A tam, presne v strede, stála ona. Agame, napadlo ho, ale to meno do jeho mysle vstúpilo nevedno odkiaľ a spolu s ním akýsi neurčitý pocit, pri ktorom sa mu hladké čelo stiahlo nad tmavým súmerným obočím, ale znovu sa rýchlo vyrovnalo. Bol zvedavý, to áno, cítil akúsi potrebu, ktorú nevedel hneď definovať iba keď pristúpil bližšie. Nespúšťal ju z očí, premeriaval si ju a opisoval okolo nej nenáhlivý kruh, z ktorého sa k nemu šírila jej vôňa a stúpala mu hlboko do nozdier.*

*Počkala, až kým okolo nej prešiel celý kruh a pozorne ho pri tom pozorovala. Každučký pohyb, ktorý v jeho ľudskom tele vyzeral rovnako dokonale, ako si ho pamätala z dračieho. Vnímala však niečo iné, úplne odlišné od toho, čo pociťovala, kým lietali po oblohe. Človek dokázal odlišovať úplne odlišné vnemy, ako boli tie ich. Niektoré intenzívnejšie, iné úplne stratil.
Keď prešiel celú trasu, vydala zvuk, ktorý vôbec nepatril k jej telu. Sykot drakov, krátky, určený len preňho. Prešla vzdialenosť, ktorá ich oddeľovala a zastavila až tesne pri jeho tvári. Zatvorila oči a nenápadne vdýchla jeho vôňu. Keď ich znovu otvorila, naklonila hlavu jemne na stranu a pozorne si ho prezerala zlatými očami.* Saorin... *zašepkala potichu, kým sa natiahla rukou k jeho tvári no na pol ceste zastavila. Nerozumela tomu. Pocity ľudí ju miatli, akoby sa dobrovoľne vydávala na cestu smrti, odhaľujúc nepriateľovi všetky svoje zraniteľné miesta. V ich ríši by nič také nebolo tolerované, no tu... Akoby žiť bez toho bolo ešte väčšou obetou.*

*Len čo sa priblížila ustrnul na mieste. Nebolo v tom však nič meravé, svaly mal stále rovnako uvoľnené a pripravené ako predtým až to v ňom vyvolávalo akýsi zvláštny druh radosti zo sily a rýchlosti. Ľudské telo bolo dokonale stavané na to, aby sa k sebe dvaja dokázali priblížiť a keď to Agame urobila zodvihla sa v ňom nová vlna tepla. Pri jej sykote sa podvedome pousmial kútikom úst a keď jej tvár bola už tak blízko, že ju nemohol pozorovať privrel oči a všetky vnemy sa ešte zintenzívnili. Bol tak blízko, že sa špičkou nosa na okamih dotkol pokožky jej líca kým ona do seba vťahovala jeho vôňu a on jej to dovolil, pretože v tom momente neexistovalo nič, čo by bolo prirodzenejšie.
Len čo začul zvuk vlastného mena a jemné zašušťanie, keď sa od neho máličko odtiahla, znovu otvoril oči.* Agame...* opätoval jej pozdrav aj hlavu naklonil podobne ako ona ibaže do opačnej strany ako jej náprotivok. Sám nevedel prečo, ale znovu mal chuť urobiť so svojimi perami ten zvláštny kúsok, ten krivý úsmev jediným kútikom. A keď jej ruka zavisla vo vzduchu aj jemu sa dych zasekol na polceste k pľúcam. Ani netušil či je to takto správne a či to, čo sa v ňom teraz prebúdza niečo znamená alebo je to všetko prirodzené. Ako drak bol ochudobnený o mnoho pocitov, preto to bolo teraz také zvláštne. Chcel, aby sa ho dotkla, ale vedel, že o to nebude prosiť a ani si to sám vymáhať. Dotykov sa vzdal už veľmi dávno. No na ich spoločný pozdrav nezabudol. Pristúpil bližšie, zlatistým pohľadom sledoval Agame ako dravec, ktorý sa nechystá ubližovať a nakoniec jej hlavou spočinul na ramene.* Videla si úpadok tohto sveta? Zabudli na nás. Neuctievajú nás a náš chrám nechali premeniť na sutiny.

*Keď sa na krátku chvíľu oprela o jeho rameno, takmer sa pousmiala. Rukou sa mu z jeho voľnej strany dotkla jemne líca a prsty nechala dokonale ľahučkým pohybom skĺznuť až ku krku. Keď sa odtiahla, neodpovedala hneď, len vnímala jeho črty. Bolo to zúfalo veľa rokov, odkedy ich privolali naposledy. Všetky spomienky z tej doby sa menili na zastreté hmlou, než napokon úplne nezmizli pod jej ťažkým závojom. Všetko v tomto tele bolo obmedzenejšie. Možno práve to bol dôvod, prečo sa tento rod neustále bije za svoj kúsok slobody.*
Ľudia potrebujú neustále dôkazy. *zašepkala a do hlasu sa jej opäť vmiešal nádych zvuku horského vetra.* Inak prestanú veriť. *obišla ho dokola, tak ako on predtým ju, než sa vybrala von z miestnosti. Nenáhlivo, akoby si každý okamih užívala spôsobom, ktorý bol pre nerovných nepochopiteľným.* Kým ich nestihne skaza a zrazu nebudú poznať nikoho iného, kto by im pomohol. *do hlasu sa jej vkradla trpkosť. Pocit, ktorý vysoko v horách nad nimi vyvolal lavínu, no sama si to neuvedomila. Spojitosť v tom videl len jediný muž, trpezlivo sediaci na novo opravenom múre. Nepatril do tohto sveta, no úplne iným spôsobom, ako jeho dračí súrodenci. To viera bolo zdrojom jeho moci. Tá istá, ktorou dokázal ovplyvniť hocikoho vo svojej blízkosti.
Pohľad zo zeme zdvihol až v momente, keď sa otvorili prastaré dvere a v nich sa zjavila ženská postava. Aj napriek obyčajným šatám z nej pociťoval dokonalú eleganciu.* Agame *pousmial sa Merthyr nenápadne. Akoby však za tým pohybom tváre skrýval vedenie niečoho ďalšieho a nie len obyčajný pozdrav.* Dúfam, že Saorin nám bude vedieť objasniť dôvod, prečo sme tu.

Tak dosť! *ozvala sa napokon kráľovná a napriek tomu, že nekričala, jej hlas bol dokonale ľadový. Mala pokrk nikam nevedúceho dohadovania rady, ktorej nikdy nešlo o viac, ako vlastný krk. Nikto z nich by nezískal dostatok podpory, aby si dovolil verejne proti nej vystúpiť, no počas zasadnutí viedla každý ich krok otázka, čo to prinesie im. Pri prvej príležitosti ich vymení a aj keď nad tým uvažovala už dlho, možno sa jej konečne naskytne príležitosť.*
Všetci vieme, aký bol náš kráľ panovník. *aspoň, že všetci veria v jeho prirodzenú smrť, napadlo ju, po tých slovách. Nevedela, či bol jed tak dokonalým alebo mal Cairn svojich verných omnoho viac ako sa zdalo, každopádne jej to prišlo vhod. Riešiť ešte aj špekulácie o jeho úmrtí by sa jej teraz vôbec nehodilo.* Nepokoje môžme očakávať takmer všade. Kto by nechcel získať územie pre seba, všakže? *pohľadom prebodávala mužov okolo seba a zjavne to nebola len výčitka smerujúca na lordov mimo hradu.* Nechajte vyhlásiť, že sa lordi môžu uchádzať o moju ruku, aspoň na chvíľu ich to uchlácholí. *postavila sa na odchod.* Ak nie, necháme opovážlivcov povesiť na útes nad morom a ich jedinou radosťou až do smrti budú vtáky. *Pri odchode jej dlhá róba rozviala vzduch v okolí. So vztýčenou hlavou prešla až do svojich komnát a až tam si dovolila dlho vydýchnuť. Ak sa William mýlil, čoskoro bude mať omnoho väčší problém, ako obvinenie zo smrti. Neostávalo je jvšak nič iné, než čakať na jeho pána.*

*Niekoľko dní pretrpela Valéria spoločnosť svojej sestry mlčky. Odpovedala len keď jej bola položená otázka a ona už nemala na výber. Na druhú stranu, mala tak aspoň príležitosť poznať mužov, s ktorými cestovali a zmeniť tak svoj prvotný názor na nich. Niektorí jej pripomínali rytierov z ich domova - mužov, ktorých doma čaká rodina a povinnosti, no boli povolaní do služieb a nemali preto na výber. Ostatní len hľadali dobrodružstvo, ktorého sa im v rodnom kraji nedostávalo, alebo túžili po sláve v piesňach. Nech však patrili kamkoľvek, vždy ju bavilo počúvať ich príbehy.
Vzduch sa po nejakej dobe ochladil a Valéria sa stávala stále viac netrpezlivou. Blížili sa k horám a ona sa nevedela dočkať chvíle, keď konečne uvidia prechod Karshak. V momente, keď vyšli na vrchol posledného kopca, ktorý im bránil vo výhľade, a skutočne sa tak splnilo jej prianie, akoby zabudla na všetko zlé a stalo sa z nej na chvíľu natešené dievča.* Waleran, vitajte v domove rodu Lerner. *uškrnula sa a s výkrikom pohnala svojho žrebca. Nechala ho hnať sa po strmom chodníku dolu do údolia k jedinej ceste, ktorá viedla k ich sídlu. Celý ich domov bol obklopený horami. Na prvý pohľad to dokonca vyzeralo, že budú musieť prejsť skrz ne, až kým sa zrazu nezjavil úzky priechod, akoby dokonale vytesaný medzi úbočia hôr a vedúci skrz ne až na druhú stranu. Podľa starých legiend to bolo dielo mágov, čo dokázalo vysekať do kameňa trasu, ktorá by nebola nebezpečná pre obchodníkov. Vtedajší vládca za to zaplatil vlastnou krvou, aby pomohol svojim ľuďom.
Zastavila úplne dole a zhlboka sa nadýchla. S úsmevom pozorovala najvyššie hory, siahajúce až k oblakom. Na niektorých bolo vo výškach dokonca vidieť celoročný sneh, len málokedy poznačený ľudskou stopou. Vykročila popod strážne veže a už po pár krokoch sa z nich začalo ozývať trúbenie oznamujúce príchod rodiny lorda. Potešilo ju to natoľko, že znovu nechala Tantosa prejsť do cvalu a užiť si posledný kúsok cesty vedúci k domovu. Hnal sa dopredu, až kým nenarazili na sprievod, ktorý ich prišiel privítať.
„Arnas,“ zasmiala sa veselo, keď si medzi mužmi všimla aj rytiera, ktorého poznala od detstva.
„Vitaj doma, Valie.“ opätoval jej muž úsmev a nechal koňa zrovnať tempo s tým jej. Muži okolo zareagovali na ten pohyb a nechali ich prejsť do čela, čím sa Valérií naskytol prekrásny pohľad na zelené údolie medzi horami, ktoré im patrilo. Osady, ktoré sa tiahli v okolí pokračujúcej cesty a kúsok od priechodu aj mesto, v ktorom žili. Nirtha bola majstrovským dielom vytesaným priamo do skál, neohrozene strážiaca celý svoj kraj. „Tvoj otec sa vás nemôže dočkať.“



/Ak chceš, pokojne ich presuň až do hradu na uvítanie /

//ona za ním išla von //

„Ja viem,“ pousmial sa Merthyr. „Len som chcel, aby to počula od teba.“ obrátil sa na Agame, z ktorej takmer ihneď pocítil emócie, spúšťajúce dračie schopnosti. Rád skúšal jej hranice, ktoré boli vždy po premene takmer nedosiahnuteľné.
„Prečo?“ zamračila sa naňho, zatiaľ čo v jej zlatých očiach tlela zlosť.
Vnímal jemné chvenie zeme vychádzajúce z vnútra hory, na ktorej stál ich chrám, no napriek tomu pokračoval. „Saorin zabil ľudských poslov, ktorí nás vyvolali. Dve deti.“ vyslovil to s rovnakou nenútenosťou, ako jeho brat, keď mu odpovedal na otázku. Bol však zvedavý na reakciu dračice. Ako človek bola inou, než v skutočnosti. Múdre rozhodnutia úplne podľahli ľudským pocitom a prítomnosť Saorina to vôbec nezlepšovala. Úprimne ho však aj zaujímalo, či už stihla prísť aj na to, že práve po prítomnosti draka života začne túžiť vždy, keď sa zmenia. Alebo jej to možno opäť potrvá a on bude musieť byť tým, kto postráži jej neočakávané útoky.
„Prečo si to spravil?“ obrátila sa okamžite na druhého z drakov. „Ani muži, ktorí idú v mojom mene do vojny, by sa tak nezachovali. Iba ak by chceli umrieť.
Merthyr, dokážeš to vrátiť naspäť?“ prskala Agame, bez toho, aby zo Saorina spustila pozornosť. Zem pod ňou sa zatiaľ začala viditeľne chvieť. Merthyr sa pousmial, uvedomujúc si, že ani tentokrát sa nevyhnú jej pocitom. Rozhodol sa však neovládať jej schopnosti, kým sa nepokúsi Saorina spáliť zaživa alebo naňho poslať víchricu. Možno ju, napokon, dokáže zastaviť aj sám.
„Nie. Aj keby nepoužil medzitým svoju moc, nemôžem zmeniť fakt, že ich zožral ešte ako drak.“ odvetil pokojne, na čo sa Agame ešte viac rozzúrila. Skutočne jej chýbal už len kúsok, aby sa naňho vrhla a určite potom neostane len pri Saorinovi.
„A hneď, ako si to medzi sebou vyriešite, by som rád poznamenal, že kamene som ukryl v Hore snov. Pokiaľ sa niekedy chceme dostať naspäť, navrhujem začať tam a po ceste upozorniť pár smrteľníkov, že niektorým legendám je lepšie veriť.“

*Nepáčil sa mu tón, s akým sa s ním obaja draci rozprávali, Agame nahnevane a Merthyr takmer s ľahostajným pokojom akoby plánoval ostať len nestranným pozorovateľom toho, ako Agame ničí chrám a jeho okolie na sutiny. Z tohto hľadiska netušil, ktorí z nich dvoch v ňom vyvoláva väčší hnev, ale nepotreboval ani Merthyrovu nezaujatosť ani Agaminu zúrivosť, aby dokázal dať najavo, že nehodlá nikomu nič vysvetľovať.
Opätoval dračici jej uprený pohľad a ignoroval pritom fakt, že svet okolo neho stráca svoj pevný bod a keď sa zo stropu uvoľnila jedna kamenná tehla a rozbila sa mu pri nohách iba nevzrušene nadvihol tmavé obočie. Mohol by sa začať hájiť a pripomenuť jej, že nemá nijaké morálne zábrany ako obyčajní ľudia. Nebol stvorený na to, aby cítil vinu, pretože potom by nikomu nemohol vziať život a ani ho nikomu dať. Bol drak života a smrti, nie drak milosrdenstva, preto teraz búchala na zlé dvere a jeho nevýpočítateľnosť sa znovu prejavila v okamihu, keď mu obočie znovu kleslo a on prehovoril hlbokým sípavým hlasom akoby ju chcel naozaj vyprovokovať.* Nie som tvoj poskok vznešená Agame, preto sa ma nepokúšaj porovnávať s tými, ktorí ti slúžia.* Svoj dlh životom splatil. Zabil dve deti a dve zase vyliečil tesne pred smrťou. Život a smrť boli vyrovnané a on necítil nijaké výčitky svedomia, ktoré by nemohol cítiť ani keby chcel.* A čo sa týka tvojho návrhu, Merthyr, táto doba nás potrebuje viac, než kedykoľvek predtým. Ale najskôr nájdem toho, kto zneužil kamene.

*Slová, ktoré od neho počula, v nej vyvolali len väčšiu zlosť. Vôbec ju nezaujímal ich problém s kameňmi či potrebou dokazovať ľuďom, v koho majú veriť. Saorin nemá právo urážať ju spôsobom, za ktorý by smrteľníka nechala umrieť. Spravila dva kroky a zlaté oči sa jej nebezpečne zúžili, keď ich oboch skryli pred okolitým svetom ohnivé plamene. Napriek tomu, že ich nevyvolala vlastnou vôľou, nezastavilo ju to a pokračovala stále bližšie k drakovi.
"Ako sa opovažuješ." vrčala potichu slová v dračom jazyku. Zastavila len kúsok od neho, keď jej obyčajné ľudské šaty pohltil oheň, no jej samotnej sa nestalo vôbec nič.

Merthyr sa celú dobu len mlčky prizeral, zatiaľ čo výraz na jeho tvári by sa dal takmer nazvať úsmevom. Nevidel dôvod, prečo prerušovať dračiu hádku, kým nezasahovali aj do okolitého sveta. Tých pár škôd na chráme dokáže napraviť aj samotná Agame, keď si napokon uvedomí, čo spravila. A taký malý dračí súboj určite neostane bez povšimnutia pre obyčajných ľudí. Ak si potom uvedomia, čoho sú skutočne ich bohovia schopní, boli by blázni, keby nezačali rozmýšlať nad starou vierou rovnako, ako kedysi.*

*Len čo do okolia vyšľahli prvé plamene vzduch v miestnosti sa začal vlniť a plniť lačným praskavým zvukom, ktorý by obyčajného smrteľníka vydesil na smrť.
Saorin stál pokojne na svojom mieste, svetlo z ohňa mu zvýraznilo bronzové zafarbenie pokožky a jemnú, takmer neviditeľnú, štruktúru šupín, ktoré by boli v dennom svetle nepostrehnuteľné. A len čo sa páľava vystupňovala, prekročil ohnivý kruh, ktorý mu nijako neublížil, ale spálil na ňom ten jediný kus odevu, ktorý si obliekol, keď vyšiel z kúpeľa. Dlhý plášť na ňom zhorel tak rýchlo ako Agamine šaty. Jediné, čo zostalo boli rukavice.
Pohyboval sa bez námahy akoby sa jeho chodidlá ani nedotýkali zeme a v zlatistých očiach, ktoré na Agame upieral sa mu zrkadlili plamene jej ohňa. Krivý úsmev znemožňoval odhadnúť či sa naozaj usmieva alebo mračí.
Po pár krokoch zastal a siahol k zapínaniu rukavíc. Povýšil ten jednoduchý úkon na rituál, keď rozopínal pracku za prackou od zápästí až k lakťom a potom uvoľnil aj zvyšné remence. Keď si rukavice vyzliekol a prehodil cez plece nesiahol dopredu. Pravú ruku, tú, ktorá zabíjala život, natiahol do strany, ponoril ju hlboko do ohnivých jazykov a v plamene v tom okamihu zmenili smer. Začali sa vťahovať do vnútra jeho dlane, ale nezostávali v nej, pretože v tom istom okamihu Saorin natiahol aj druhú ruku a pomedzi prsty mu vyšľahli prvé tlmené plamienky. Jednou rukou oheň pohlcoval a druhou ho znovu oživoval, až kým sa na dlani nevytvorila masa stlačených ohnivočervených plameňov.* Môžeme spolu bojovať veľmi dlho, Agame, a ani jeden z nás pritom neutrpí priveľa zranení.* Odrazu k ohnivej guli priložil pravú ruku a po plameňoch zostali len kúdoly tmavého dymu, ktoré ich oboch obostreli ako ťažká prikrývka.* Mali by sme podniknúť niečo užitočnejšie.

//takže sme ich nechali v tom chráme? //

*Agame vydala zúrivé dračie vrčanie, no nepohla sa ani o krok. Bez najmenšej námahy vzkriesila zo vzduchu viac plameňov, ktoré v momente zmenila na ľadovú vodu. Jej ľudské telo len náznakom pocítilo chlad, ktorý ich okamžite obklopil a premenil celú miestnosť na jazero.
Merthyr len lenivo mávol rukou a vytvoril akúsi neviditeľnú ochranu okolo mníchov vo vedľajšej miestnosti. Takmer okamžite na to, začali v stavebných kameňoch chrámu, ktoré donedávna rozpaľoval oheň, vznikať obrovské trhliny po prudkom ochladení. Strop nad nimi sa začal drtiť na kúsky a steny okolo na tom neboli o nič lepšie. Ako prvá padla stena, ktorá ich oddeľovala od ostatných ľudí a hneď po nej nasledovala strecha. Niekto z mužov vykríkol, no nevedno či strach alebo samotný Merthyr, ich udržoval na mieste pod svojou ochranou.
Hneď, ako Agame pocítila, že ich neobmedzujú steny, zmenila svoju moc a nechala vodu pripojiť sa k ľadovej búrke, ktorú rozpútala. Sneh a zmrznutá voda takmer okamžite zaplnili chrám, ktorý sa stal skôr rozvalinami, než budovou. V momente, keď zdvihla ruku nad seba, sa Merthyr postavil a inak úplne čierne oči mu náhle zažiarili rovnako zlatou farbou, akú mali druh9 dvaja draci neustále.
„Ach, ty potvora.“ šomral si popod nos, napriek tomu, že navonok vyzeral pokojný, možno dokonca potešený. V krátkom pohybe zrušil všetku ich moc a okolo sa na okamih rozľahlo nečakané ticho. Posledné vločky vyvolaného snehu lenivo dopadali na zem a stali sa tak jediným zvukom, ktorý ten moment vyrušil. Merthyr sa postavil a chvíľu to vyzeralo, že im za predstavenie ešte aj zatlieska. Zatvoril žiariace oči a celý chrám sa okolo nich znovu vystaval, akoby ten proces len vrátil v čase. Novovybudované steny im zatienili pohľad na vystrašených mníchov a pár udivených ľudí z neďalekej dediny, ktorí pribehli, lebo si mysleli, že v horách začalo horieť.
„Tak,“ ozval sa znovu drak, keď všetko stálo na pôvodnom mieste a jeho oči sa opäť zmenili na pôvodnú čiernu. „Kým sa nenaučíte spolupracovať, nebudú žiadne schopnosti.“ pohľadom pri tých slovách zablúdil k Agame a dlho si ju prezeral, kým znovu prehovoril.
„Na cestu vyrazíme hneď. Oblečenie vám síce nevrátim, ale mnísi budú našim odchodom určite potešení natoľko, že vám nejaké dajú.“

*Po odchode kráľovnej si Azem vymenil rýchly pohľad s Tamirom, ale keď ten vykročil dopredu, aby vyplnil kráľovský rozkaz, Azem mu položil ruku na plece a zadržal ho. Tamir prekvapene nadvihol obočie a jeho supia tvár sa ešte viac predĺžila. Bol to ľstivý, nepríjemný výraz, ktorý však za sebou neskrýval vôbec nič. Navzdory nepeknému výzoru nebol Tamir z dvojice radcov tým nebezpečným. A ak by sa ľudský duch a charakter dali k niečomu pripodobniť potom bol Tamir len prázdnou ozvenou a Azem zvukom, ktorý ju vyvolal.
Azemova naliata tvár sa rozšírila do pokojného úsmevu a keď pokrútil hlavou voľná koža na krku sa mu mierne zachvela.
„Ešte počkaj, drahý priateľu. Nebolo by múdre konať unáhlene, zvlášť, keď naše miesta pri kráľovskom tróne už nie sú vôbec isté.“
„Čo navrhuješ vykonať?“ opýtal sa Tamir a v očiach mu zažiarilo nové svetlo, odhodlanie, ktoré už ani nedúfal objaviť. Ibaže Azemove ústa sa stiahli akoby už nechcel vysloviť ani slovo a len s tým tajnostkárskym úškrnkom na plných perách znovu pokrútil hlavou.
„Veľké veci, veľké veci, priateľ môj.“
Po tých neurčitých slovách zanechal Tamira v dumách nad kráľovým mŕtvym telom a sám zamieril ku kráľovniným komnatám. Ozvena jeho krokov sa niesla sieťou kamenných chodieb a ticho, ktoré v nich vládlo, ten zvuk ešte zvýraznilo. Letmý pohľad von oknom ho utvrdil v domnienke, že sa celý kráľovský dvor ponoril do smútku. Na holých múroch už teraz viseli dlhé čierne zástavy a najvyššie veže sa obťahovali čiernym súknom. Iba tváre poddaných sa nezmenili. Dlhoročná bieda na nich vykonala svoje dielo, ukradla im z očí lesk a z myslí chuť vzpierať sa. Keď telo sužuje hlad, nedokáže myslieť na nič iné len na to, ako ho udržať pri živote. Preto za starým kráľom nikto nesmútil a pre nového nebude ťažké zmocniť sa trónu. Iba ak...
Dvere do kráľovninej komnaty pred ním vyrástli ako chrbát dračieho strážcu. Ťažké a obité železom, s párom vojakov strážiacich vchod, každý po jednej strane. Len čo sa k nim Azem priblížil skrížili pred ním svoje zbrane, ale on na ne bez strachu položil svoje ruky.
„Musím hovoriť s kráľovnou. Je to dôležité, som jej radca.“
V tej poslednej časti klamal, ale najbližšia spoveď z neho zmyje všetky hriechy, preto si nijako nezaťažoval svedomie. A mal úspech, pretože stráže poľavili a pustili ho dnu.
„Moja kráľovná,“ poklonil sa hlboko len čo prekročil prah nádherných komnát a pohľadom spočinul na kráľovninej tvári.
„Viem akú nedôveru vo mňa máte, ale bol som a stále som radcom. Kráľ mal svoju vlastnú hlavu, ale vy...* rozmýšľal ako čo možno najdelikátnejšie vyjadriť, že kráľovná nemá s vládnutím a panovníckymi povinnosťami nijaké skúsenosti. * Vy, Vaše Veličenstvo, sa môžete rozhodnúť inak. Čas ide proti vám, to iste viete, veď ste sami spomínali, že každý teraz túži po získaní majetku. Ale čo ak poviem, že máte na výber?* Nechcel sa zdržiavať nijakými hrami. Nečakal na odpoveď, pretože ho kráľovná mohla rýchlo vykázať a potom by už nemal možnosť zdôveriť sa jej. Pomôcť jej a vlastne aj sebe. Postúpil o pár krokov k oknu a roztiahol pritom ruky.* Kráľovstvo je síce veľké, ale panuje v ňom bieda. Každý, kto by si teraz chcel nárokovať korunu a mal by dosť veľké a silné vojsko môže vyhrať. A my nemôžeme vedieť,ako to pre nás potom skončí moja pani. Nový kráľ môže byť ešte horší ako ten predchádzajúci a to nielen k ľudu, ale aj k vám, Vaša Výsosť. Samozrejme, kráľ má aj bratov a tí sa určite prihlásia, ale uvážte. Ten najmladší je ešte len holobriadok a mladosť býva búrlivá. Kráľovstvo si nemôže dovoliť rozhadzovať na márnivosti a ten prostredný... Nuž, počul som o ňom, Vaša Výsosť, samé zvláštnosti. Vraj je to blázon a sám vám môžem predstaviť ľudí, ktorí to potvrdia.* Azamov hlas postupne naberal na vážnosti, aj keď ho nijako nezvýšil a stále rozprával pokojne. Ako radca sa naučil len našeptávať myšlienky, nie ich pretláčať do popredia. Poskytnúť dosť presvedčivých aj odradzujúcich možností.* Nemusí to byť takto. Nemusíte si vziať za manžela jedného z nich. Môžete si vybrať alebo vládnuť sama. Dá sa to, ale na to, ako som už povedal potrebujete podporu a silné vojsko, aby sa kráľovstvu nikto nemohol vyhrážať napadnutím. Chystáte sa prehovoriť pred lordmi z kráľovstva. Iba oni majú dosť prostriedkov na to, aby vám boli nápomocní. Zaviažte si ich vernosťou a potom budete môcť rozhodovať sama.


/Tiuška, viem ako sme sa dohodli ohľadom Cairna, ale toto ma dnes napadlo, keď sme sa rozprávali s Ivou to je ten obrat deja, rozhodni sa za kráľovnú, ako budeš chcieť, urobme tú hru menej predvídateľnú, dajme do nej intrigy, lásku, nenávisť, presne ako to býva aj v historických filmoch, rozhodni sa ako budeš chcieť, ako by sa rozhodla kráľovná /

*V povznesenej nálade sa niesol na chrbte svojho koňa a radosť z úspešného lovu mu kazilo len to, že jeho mech na víno bol už takmer prázdny. Zodvihol si ho k ústam a vycedil z neho posledné kvapky, zápästím si osušil ústa a bezcenný vak odhodil za seba. Už sa zvečerievalo, ale nemal náladu vrátiť sa naspäť do tábora, kde by mu za zadkom behal pätolízač a vykrikoval: "Mormak toto, Mormak tamto..."
Myšlienka na slaboduchosť toho miesta ho podráždila a v kombinácií s tuhým vínom prudko stúpla do hlavy.* Tak kde sa schovávate vy beštie!? Smradľavé diablove cundry!* Len čo slová utíchli nahradil ich smiechom otráveným opovrhnutím. Mal v tele ešte dosť energie na to, aby nejakú z nich zabil a nepochyboval, že tunajšie lesy sú tých príšer plné.*

*Scania, malá lesná bytosť, vyzerajúca ako mladá žena, sa nehlučne prechádzala po chladnej zemi. Možno vyzerala rovnako, no v žilách jej namiesto krvi koloval čierny jed. Ten istý, ktorý tvoril celé jej telo a preto stačilo, aby niekoho poškriabala a mala o večeru kedykoľvek postarané. Tak, ako obyčajne, aj teraz si zháňala potravu, no namiesto králikov cítila vo vzduchu pach človeka. Tá zmena ju nečakane potešila, stačilo už len nájsť toho úbožiaka a postarať sa o jeho smrť. Potichu preto vyliezla na najbližší strom a skryla sa v jeho korune. Nepotrebovala ľudské zbrane, aby ho dostala. Stačilo by, aby prišiel dostatočne blízko a s ich hlučnými povahami určite nebude problém, aby ho ulovila.*

*Jeho kôň poznal cestu do tábora naspäť, preto sa nemusel obťažovať s takými maličkosťami ako bolo držanie oprát. Namiesto toho siahol po dýke, ktorú vždy nosil so sebou a s ktorou by aj spával, keby zvyčajne nemal v posteli taj tesno. Znovu sa rozosmial a z náhleho popudu zaklonil hlavu. Urobil to práve včas, aby si všimol bytosť sediacu v korune stromu, ktorý rozkladal konáre priamo nad jeho hlavou. v hustnúcej tme sa zablysol rýchly úsmev, keď prehodil jednu nohu cez hlavu koňa a zošuchol sa na zem.* Zdravím, milostivá.* natiahol ruku dopredu a urobil pritom smiešny pukerlík, v hlase stoický konverzačný tón.* Ste tu na prechádzke alebo na večeri?

*Stvorenie pozorne sledovalo, ako sa k nemu ľudia blížia. Ten druhý, bez koňa, vyzeral ako omnoho jednoduchšia korisť a kým sa jeho spoločník stihne obrátiť, bude aj s jedlom dávno preč. Keď sa jej však náhle stretol pohľad s mužovým, vydala zúrivé vrčanie. Ich hlasy... tak strašne škriekajúce zvuky, bez zjavného rytmu. Vždy zabúdala, ako ju vedeli rozzúriť.
Jej úkryt bol prezradený, bolo preto zbytočné naďalej sa v ňom zdržiavať. Zoskočila z konáru o niečo nižšie, než sa dostala až na zem. Prikrčená, neustále ticho vrčiaca, sa v oblúku približovala k mužovi. Hľadala miesto, odkiaľ by bolo najjednoduchšie zaútočiť. Napokon sa rozbehla smerom k nemu, no namiesto toho, aby zaútočila, ho obišla a v rýchlom pohybe sa ohnala po jeho koňovi. Zviera bude vždy lepšie, ako nič. Hneď nato prebehla za neďaleký strom a prikrčená pozorovala nepriateľa. Poznala silu ich zbraní, aj hony na ich druhy, nemohla preto nič riskovať.*

*Tá potvora bola naozaj mrštná. Možno to bude chcieť viac ako jednu dýku, preto siahol k opasku a z puzdra vytrhol aj druhú. Vyskúšal ich váhu v rukách rýchlym otočením čepelí a keď v dlani znovu pevne zovrel rukoväte obrátil sa k miestu, kde potvora zmizla. Výhľad mu však zastrel jeho vlastný kôň, ktorý inokedy stál pokojne na mieste, ale teraz sa mu stranou šije tiahol dlhý škrabanec. Žrebec pohadzoval hlavou zo strany na stranu a pysk mal celý obalený hustou penou. Kopytom nervózne hrabal do zeme, oči vytreštené strachom a bolesťou. Mormak v duchu zanadával a posledný alkoholový opar zmizol. Teraz to už bolo osobné.* Ukáž sa ty zbabelec a bojuj so mnou. Alebo si trúfneš len na kone a zver?* Vyceril doširoka biele zuby, na koncoch mierne zaostrené a vrhol prvú dýku.*

*Len krátko pohliadla na vstupujúceho muža, ktorý sa pred svojim príchodom neuráčil ani ohlásiť. Skutočne všetci si tu robili, čo sa im chcelo. Napriek tomu však krátko kývla rukou, že môže pokračovať vo svojom vyrušovaní, kým ona sa obrátila k otvorenému oknu. Výhľad na jej kraj spolu s chladným vzduchom jej poskytovalo aspoň určitý pocit spojenia so svojim kráľovstvom. Bolo až smiešne, ako krátkodobou záležitosťou sa môže jej vládnutie stať a nech by to dopadlo akokoľvek, ľudia tam dole budú stále rovnako trpieť a stále ich budú sužovať rovnaké choroby alebo suchá pôdy. Jej muž nezmenil nič z ich utrpenia. Snáď im len pridal neustálym zvyšovaním daní, zatiaľ čo on si len viac užíval svoje kráľovské slávnosti. Bol vôbec spôsob, ako to všetko zmeniť? Potrebovala by na svoju stranu získať mnoho obchodníkov, uzavrieť spojenectvá s južnými krajmi lordov, s územiami omnoho úrodnejšími, ako boli tie ich. Ale najskôr zo všetkého, by si musela udržať svoje postavenie a na to skutočne potrebuje armádu. Ďalšie krky, ktoré budú za svoje služby chcieť odmeny. Všetko to bol jeden obrovský bludný kruh, z ktorého nebolo východisko. Pravdou zostával aj fakt, že Cairn nemôže v plnom rozsahu tušiť, po akej krajine zatúžil. Musel by na svoju stranu obrátiť každého, kto spravuje čo i len najmenší kúsok pôdy, úplne obnoviť rozpadajúce sa obchody, zmeniť ľudí v najvyšších pozíciach hlavného mesta. Ako by mohol ten mladý rytierik poznať všetky problémy, ktoré okolo vládli? A malo vôbec cenu, aby sa to všetko snažila zmeniť ona?* Ako? *odvetila napokon, pomerne dlho potom, čo Azem dohovoril.* Sám dobre vieš, ako to tu vyzerá. *rukou pritom jemne kývla smerom k k oknu.* Vieš, v akom stave zanechal starý kráľ všetko, na čo jeho prsty dosiahli. Stojíme len na zlomkoch toho, čo bývalo našou pýchou. *napriek tomu, že hovorila pokojne, bola pre lepšieho pozorovateľa patrná trpkosť v jej hlase. Vedela, že ak chce skutočne niečo zmeniť, bude k tomu potrebovať obrovskú podporu.*

Azem

*Jeho slová museli mať úspech, pretože mu hlava ešte stále sedela na pleciach a kráľovná o jeho myšlienky prejavila záujem. Akýkoľvek odpor k nemu cítila, musela vedieť, že v tejto chvíli sa musí rozhodnúť tak, aby svoje konanie neoľutovala a kým to je aj v jeho záujeme nemal dôvod spriadať proti nej intrigy.
Odhodil úlisnosť, ku ktorej sa zvyčajne uchyľoval prvý radca a dal kráľovnej najavo, ako dobre si je istý vzťahom, ktorý medzi nimi vládne. Pred starým panovníkom sa musel pretvarovať, využívať lesť a úskoky, aby ho aspoň prinútil popremýšľať o svojich návrhoch, ale jeho manželka bola možno kráľovnou viac, než si sama v tejto chvíli uvedomovala. Stačila štipka inteligencie, priehrštie krásy a ochota počúvať dobre mienené rady.* Viem, na čo myslíte, pani moja, a aj tu existuje riešenie.* To, čo mu zdvihlo kútik krivých úst do napodobeniny úsmevu nebolo nič menšie ako prefíkanosť, v ktorej sa snúbili dlhé roky pozorovania a majstrovstvo intríg.* Šľachtici sú teraz nejednotní, nemajú cieľ, za ktorým by išli, ale oveľa viac ich trápi, aký bude muž, ktorý sa posadí na trón. Sú priveľmi pohodlní na to, aby sa vzdali svojich majetkov a zeme v prospech prívržencov a obľúbencov nového kráľa. Tu musíte udrieť, Vaša Milosť.* Úsmev sa rozšíril aj do druhého kútika Azemových úst a hoci mal ruky pokojne založené za chrbtom, pôsobil dojmom akoby si spokojne pomädlil dlane.* Klmastvo, pani moja. To udrží šľachticov na vašej strane. Stačí, ak teraz pred nimi vystúpite a oznámite tú radostnú správu, že hoci je kráľ mrtvý stihol vás priviesť do požehnaného stavu. Na mieste ich prinútite odprisahať vernosť a oni poslúchnu, môžete mi veriť. Väčšia než chamtivosť šľachticov je už len ich strach zo zmeny. A kým si budú myslieť, že obhajujú trón ešte nenarodeného následníka, prestanú medzi sebou súperiť a spoja sa, aby vás ochránili pred nepriateľom. Podcenia vás ako ženu a ako panovníčku, ale za ten čas vy už nadviažete oveľa silnejšie spojenectvá, ku ktorým vám môžem dopomôcť.* Vedel na akých vratkých nohách sa jeho slová pohybujú, ale skutočný panovník niekedy musí riskovať a zvoliť lesť. Do dejín nevstúpia láskaví a štedrí, pretože tí nakoniec privedú kráľovstvo do záhuby, ani zlovoľní a tyranskí, ale tí, ktorí sa dokážu pohybovať na vratkej pôde intríg s neomylnou eleganciu a vždy so vztýčenou hlavou, aj keď je ich zlaté rúcho len ilúziou skutočnosti.* Tehotenstvo vám poskytne čas na nové rozhodnutia, chamtivosť iných vás ochráni a ak by to aj niekto považoval za lož neodváži sa vystúpiť proti vám. Stále ste našou kráľovnou. Kráľ mal možno zvláštne chúťky, ale o množstve jeho návštev vo vašej spálni sa na dvore stále vedú iba dohady.

Dardenské more

"Ušetri si trochu toho nevraživého pohľadu pre svojich skutočných nepriateľov a nemhraj ním na obyčajnú knihu."
Smiech, ktorý sa vzápätí ozval odo dverí kajuty síce neprinútil Nicholasa zodvihnúť zrak, ale spôsobil, že mu v hrdle zovrelo krátke zavrčanie, keď spustil ruky a knihu odhodil na stôl. S ťažkým žuchnutím dopadla na naleštenú drevenú dosku a pred pádom na druhom konci ju zachránil len zásah ukazováka, ktorý sa pohotovo zabodol do mäkkej koženej väzby.
"Tých chlapov, ktorí ťa vylovili z mora som mal do neho sám hodiť," prehodil Nicholas sucho a pohľadom vysledoval cestičku od priateľovho ukazováka až k jeho tvári. Svetlo prenikajúce skrz okná mu dopadalo na profil a skresľovalo už beztak výrazné črty, vysoké čelo, široké lícne kosti a sánku mierne vysunutú dopredu, takže aj vo chvíľach najväčšieho pokoja vyzeral bojovne a odhodlane. A keď sa usmial, ako v tej chvíli, svaly na lícach mu vytiahli kútiky len do polovice ako skrátené šľachy, ktoré sa často nepoužívajú. Reiven, pod pozorným Nicholasovým dohľadom, vzal do rúk odhodenú knihu a otvoril ju na náhodnej strane. Chvíľu sa jeho pohľad iba zvoľna kĺzal po vytlačených slovách, ale čím viac toho prečítal, tým vyššie sa mu dvíhalo tmavé obočie.
"Vidím, že Krivý Nick si vie vybrať kvalitnú literatúru. " prehovoril oceňujúcim hlasom, čo Nicholasa v rovnakej miere potešilo aj rozladilo. Ešte stále cítil rozpaky z toho, ako ho mladý šľachtic učil čítať, ale v konečnom dôsledku mu práve to zachránilo život. Po istom čase presvedčil samého seba, že si ho na palube drží len číreho rozmaru, ale keď sa Reiven spolu s knihou posadil oproti nemu, nebol si tým taký istý. Teraz sa ho už nemohol zbaviť ako ostatných nepríjemností a ani pustiť ho na slobodu, pretože poznal priveľa jeho tajomstiev.
"Neviem, čo odo mňa chceš, Havran, ale teraz nemám náladu počúvať tvoje reči," odvrkol stále trochu rozmrzene a nohou sa odsunul od stola, pričom dlážka pod váhou jeho tela nepríjemne zaškripela. V pravom stehennom svale cítil nepríjemnú stuhnutosť, preto si ho začal pozvoľna trieť a hnietiť prstami, až kým sa do neho znovu nevrátil cit.
"Viem, ako sa tu všetci vyžívajú v používaní prezývok, ale nemôžem dostať inú? Povedzme, výstižnejšiu?" Reivenovo mohutné telo sa na lavici naklonilo trochu dopredu akoby v napätom očakávaní, ale ak predpokladal, že tým na Nicholasa urobí nejaký dojem potom sa prekliato mýlil. Obaja sa výškou aj robustnosťnosťou postavy na seba navzájom ponášali a jediné, v čom sa odlišovali bol Reivenov uhladený šľachtický výzor a jeho slnkom a morom ošľahaná tvár. Inak rovnako dobre ovládali umenie boja a uzurpovali si aj rovnaký diel mužskej tvrdohlavosti, ktorá ich často postavila proti sebe. Ibaže tu mal posledné slovo on, Krivý Nick, a Havran to musel rešpektovať.
"Princ Krasoň?" odvrkol skusmo Nicholas, ale bola to už len pretvárka. "Vidím, že ťa zmáha nečinnosť, inak by si mi nekládol také hlúpe otázky, preto ti odpúšťam, " veľkodušne mávol rukou a potom si svojpomocne vyložil na roh stola kýpeť pravej nohy. Cit v ňom už mal, a tak siahol po drevenej násade, ktorá sa remencami pripevňovala nad ohyb kolena. Zručnosť, ktorú po rokoch nadobudol mala aj iné výhody. Prsty mal dosť dlhé a šikovné na to, aby vedeli rovnako dobre zaväzovať, ako aj rozväzovať všetko, čo malo šnúrky a pracky a najlepšie ak to bolo na ženskom tele. Ibaže teraz boli na mori už dlhý čas a na pevninu sa tak skoro neodvážia. Všimol si Reivenov uprený pohľad a znovu ho to pobavilo, pretože jeho výraz bol zmesou ťažko potláčaného znechutenia a výčitiek. Nemohol mu to mať za zlé. Pohľad na jeho nohu nebol príjemný ani odolnejším žalúdkom, pretože v čase zranenia pri sebe nemal nijakého felčiara, ktorý by napravil potrhané svaly a prekryl trčiacu kosť kožou.
Nakoniec zo seba urobil dvojnožca celkom rýchlo a keď skončil pobúchal si päsťou po drevenom lýtku.
Reiven sa zhlboka nadýchol a konečne zapadol naspäť do lavice. "Myslím, že všetci, ktorí ťa ešte nevideli si pod menom Krivý Nick predstavujú starého pupkáča s mastnou bradou a ... koľko to máš vlastne detí?"
"Myslíš na tomto pobreží alebo všeobecne?" odvetil ľahkomyseľne Nicholas a obaja muži si vymenili významný smiech. Nič tak nesvedčilo o mužových schopnostiach, ako jeho danosť urobiť ženu ťarchavou.
Na dvere sa tentoraz ozvalo skutočné zaklopanie a po Nicholasovom zvolaní dnu nazrela chudbá pehatá tvár s vodnatými očami, ktoré stále behali z miesta na miesto akoby ich nič nemohlo zaujať na dosť dlhý čas.
"Pán kapitán," prihovoril sa pehavec Nicholasovi a Reiven sa ani neobťažoval zakriť úškrn. "Pred nami sa plaví loď Jeho Veličenstva. Ak teraz napneme plachty mohli by sme ju dohnať."
"Obchodná?"
"Obchodná," potvrdil Pehavec a v štrbavom hladnom úsmeve zasvietili čierne diery vyplnené len klzkým jazykom.
"Tak, priateľu, zdá sa, že máme prácu," prehovoril Nicholas a krívajúc na drevenej nohe nasledoval Pehavca na vrchnú palubu, kde sa to len tak hemžilo námorníkmi, ktorí sa pri drsných žartoch venovali starostlivosti o loď. Nicholas zodvihol hlavu a signálom ruky naznačil vyvesiť vlajku. Niekoľo lán sa naplo, zaznelo pár nadávok a vzápätí sa na stožiari zatrepotala karmínová látka so symblom lebky a prekrížených hnátov.*

*Viedol svojho koňa na čele sprievodu, ktorý sa pozvoľným krokom posúval vpred ako ťažká železná stuha. Vojaci sa držali na svojich miestach, rozostavení tak, aby v prípade nečakaného útoku mohli brániť voz a jeho cestujúcich. Vŕzganie pretáčaných kolies svojou monotónnosťou udalo tempo celej družine, ktorá sa odrazu nemala kam ponáhľať, pretože domov šľachtičných bol na dosah.
Waleran zodvihol hlavu a pohliadol na oblohu, ktorá už nebola nebesky modrá, ale valili sa po nej husté kúdoly oblakov, vzduch sa ochladil a prinútil ho tesnejšie si utiahnuť plášť, takže si jeden jeho koniec prehodil krížom cez plece.
„Waleran, vitajte v domove Lerner.“
Obrátiť hlavu ho neprinútili slová ako skôr tón, akým boli prednesené. Veláriina tvár so sviežim nádychom červene na lícach žiarila. Oči jej planuli pod tmavými obrvami a keď popchla svojho žrebca do cvalu Waleran zovrel opraty a obzrel sa na Savarica, ktorý zľahka pokrútil hlavou. Doklusal až k nemu a chvíľu si ho mlčky premeriaval.
„O chvíľu sa naša púť na toto miesto dovŕši a starostlivosť o sestry prevezme ich vlastný otec, Waleran.“
Aj keď sa mu to nepáčilo, musel Waleran uznať, že jeho priateľ má pravdu. Už viac nebude zodpovedať za nečakané Valériine odchody od skupiny. Keby bola mužom, obyčajným vojakom pod jeho velením, nemohla by si takú zbrklosť dovoliť, ale ich miesta v spoločnosti sa líšili. On bol tým obyčajným vojakom a ona pochádzalo zo šľachtického rodu. Už mal tú česť oboznámiť sa s trestom za priveľkú opovážlivosť a nič ho nepoteší viac ako odchod z tohto miesta, čo ako bolo krásne.
„Vidíš ten hrad? Stavitelia v našom kraji by zaplakali závisťou a musím uznať, že aj moja márnivosť plače nad toľkou nespravodlivosťou,“ prehovoril znovu Savaric a Waleran sa nútene zasmial.
„Vynikáš inými prednosťami, môj pane, a v Camarille to každý pozná aj bez hradu vytesaného do skaly.“
Savaric sa rozosmial a nahol ponad chrbát svojho koňa, aby mohol Walerana pobúchať po ramene. „Už som sa bál, že po tom všetkom sa ti odnechcelo uťahovať si zo mňa, priateľu, ale klameš sám seba. S krásou Nirthy môže súperiť len veľmi málo miest.“
Po tých slovách Savaric popchol koňa a zaradil sa namiesto neho do čela sprievodu. Nirtha znovu pritiahla Waleranovu pozornosť a čím bližšie Lernerovým vojakom boli, tým viac jeho tvár pripomínala jednu z tých kamenných sôch, ktoré zdobili priečelia chrámov a podopierali vysoké steny. Poznal svoje miesto, preto sa vzdialil do ústrania medzi svojich mužov a pozoroval, ako si Savaric vymieňa bežné zdvorilostné pozdravy s veliteľom Lernerovej družiny. Čoskoro sa k nim pričlenili a kopytá koní po chvíli prešli na skutočnú kamennú cestu, na ktorej vyklopkávali viacnásobný rytmus dopĺňaní cinkaním postrojov a šľahavým trepotom udávaným camarillskými štandardami.
Pri prechode ulicami mesta Waleran prechádzal pohľadom po tvárach ľudí a hľadal v nich rovnaký tieň znechutenia na aký bol zvyknutý z doterajších výprav. Všade, kam prišli, si so sebou camarillskí vojaci neniesli len svoje meče a štíty, ale aj zlú povesť krutých a nepredvídateľných bojovníkov. Ak nocovali v hostincoch, deti pred nimi vyháňali von a mladé dievčatá zamykali do izieb.
Bez Savarica by pripomínali svorku vyhladovaných vlkov, ktorí si ostražito strážia vlastnú bezpečnosť, kedykoľvek pripravení na útok. Ale šľachtic na ich čele mal výzor a uhladené spôsoby vznešeného muža, ktorý dokázal účinne zastrieť všetky známky toho, čo ho v skutočnosti robilo najväčším pôžitkárom a zmyselníkom v camarillskej družine. Avšak na jeho slovo sa mohli vždy spoľahnúť akoby česť bola spôsobom očisty od ostatných hriechov, ktoré páchal.
„ Moje meno je Savaric a som synom lorda Azgerského, pána Camarillu. So svojou družinou som bol na ceste domov, keď sme s vašimi dcérami na seba náhodne narazili a ponúkli im bezpečný sprievod.“ Savaric zoskočil pred hradným pánom z koňa a úctivo sa pred ním uklonil. Ani príliš nízko ani príliš hlboko a keď sa narovnal, ten diabol, uhladenosť jeho výrazu presne zodpovedala merítku dôveryhodného šľachtica. „Musím sa vám poďakovať za príjemné privítanie a vysloviť vám aj vaším dcéram svoje zbohom. Svoj sľub som dodržal.“
Waleran si všimol ako po tých slovách Savaric vyhľadal Maedelininu tvár a chvíľu na nej spočinul pohľadom akoby jej niečo pripomínal. Nepríjemne ho pritom zamrazilo, pretože mal v živej pamäti dotyk biča na svojom chrbte.*

pesnička k tomu : https://www.youtube.com/watch?v=hBcXe2B97TQ&feature=related


*Agamine schopnosti v ňom nepohli údiv, spomienky na jej náruživosť a prudkosť, s akými vedela prijímať výzvy, sa mu do pamäte vracali pozvoľna akoby z nich ten ohnivý príval stopil ľad. Znovu cítil staré vône a videl farby uchované v takmer zabudnutých obrazoch na život, ktorý už nemohol patriť jemu, ale niekomu inému. Nezmenil polohu ani vtedy, keď sa mu nad hlavou začali víriť mračná a z nich sypať snehové vločky, takže cítil aký mrazivý hnev v Agame vyvolal. Mohli by takto pokračovať ešte dlhé hodiny, možno aj dni, kým by sa unavili, ale Merthyr to nenechal zájsť až tak ďaleko. Uvážlivý a pokojný ako vždy. Občas si Saorin myslel, že v tom zrejme nachádza akési uspokojenie. Tá moc zvrátiť všetko späť a rozohnať napätie medzi ním a Agame.
Znovu si preto pozvoľna natiahol na ruky rukavice z dračej kože a teraz už oveľa pokojnejší pristúpil k dračici. Bola rovnako nahá ako on, ale cudnosť bola stále výsadou ľudí, ktorí svojim smrteľným telám prikladali viac váhy a viac sa ich aj stránili.* Smrť berie a život dáva, Agame. Ty by si to mala vedieť najlepšie, pretože každý vojak, ktorý ide do boja s tvojím menom na perách...* Odrazu natiahol ruku a prstom sa jej dotkol spodnej pery. Nič necítil. Iba ľahký tlak mäkkej dračej kože na brušku ukazováka.*... a padne, uvoľní na tomto svete miesto pre novú dušu. Nie sme až takí rozdielni.* Nenáhlivým krokom ju obišiel a zastal si tesne za jej chrbtom rovnako, ako keď sa vítali prvý raz. Nevšímal si pritom Merthyra, namiesto toho urobil prvú vec, ktorá ho napadla. Uvoľnil napätie v kolenách a ako klesal k zemi pozdĺž jej tela, sledoval pohľadom oblé krivky jej pliec, úzky pás a mäkké boky, ktoré pozvoľna prechádzali do dlhých štíhlych nôh. Nevydychoval nosom, ale pootvorenými ústami a na miestach, kde sa jej pokožky dotkol jeho dych, usychali úzke ligotavé prúžky vody, ktoré na nej zanechali roztopené snehové vločky.
Pomaly sa posúval po jej tele stále nižšie bez toho, aby sa jej dotkol inak, než svojím dychom, ktorým ju starostlivo osušoval a len čo kľačal zozadu pri jej nohách, zohol sa a zodvihol zo zeme kúsok obhorenej tkaniny, ktorá bola predtým súčasťou jej šiat. Stiahol si rukavicu z ľavej ruky a keď sa znovu narovnal do plnej výšky, chytil tkaninu medzi prsty, pravou rukou ,stále v rukavici, odhrnul Agame vlasy z krku a ten kúsok látky jej zľahučka priložil zboku na šiju. Už po chvíli sa vlákna začali samé od seba predlžovať a opätovne spletať do jemne tkanej štruktúry látky, ktorá postupne zahaľovala Agamino nahé telo. Po celý ten čas stál Saorin za ňou, hlavu mal sklonenú a ústami sa letmo dotýkal tmavých kaderí jej vlasov za uchom. Zhlboka sa nadychoval vône, ktorá mu búšila do spánkov a chcela niečo pripomenúť. * Odpusti mi, sestra, zabudol som na to, že teba, na rozdiel odo mňa, vedie hlas svedomia. Ale ja túto stráž ducha nepoznám. Toto je môj dar pre teba za stratu, ktorú som ti spôsobil.* Po tých slovách odtiahol ľavú ruku a ustúpil o niekoľko krokov dozadu. Šaty na Agaminom tele v sebe nemali jediného švu, mäkko a pohodlne obopínali jej telo až k členkom a boli dosť voľné na to, aby jej nebránili v pohybe. Boli síce jednoduché, ale štíhlosť a elegancia Agaminho tela im dodávala na kráse. Saorin si znovu natiahol rukavicu a utiahol na nej viazanie.* Máš pravdu Merthyr, mali by sme čestných mníchov zanechať ich modlitbám a poobzerať sa po svete, nakoľko sa zmenil a nakoľko sem ešte patríme.* Po tých slovách prešiel k dverám, ktoré nechal Merthyr znovu postaviť a nahý vyšiel pred skupinu mníchov zhromaždených vonku. Boli takí prekvapení, že mu jeden z nich len bez slova a s trasúcimi sa rukami podal odev.* Ďakujem.* Saorin prijal kusy látky akoby už mal na sebe niekoľko vrstiev zahaľujúceho oblečenia a krivo sa usmial, pretože to inak nevedel. Mních pootvoril ústa, ale stále mlčal no Saorinovi to nijako nevadilo. S rukavicami mu už nerobilo problém obliecť sa a keď po chvíli vošiel do izbice práve si cez čistú košeľu prehadzoval plášť.* Zamierime do mesta? Chcem počúvať, čo ľudia hovoria a znovu sa naučiť ich jazyk, ktorý je mi teraz cudzí.* Uprel pokojný pohľad najskôr na Agame a potom na Merthyra a čakal či sa k nemu pripoja.*

*Agame ostala bez pohybu stáť hneď, ako Merthyr zrušil všetky jej sily. Akoby z nej sňal váhu celého sveta a ona sa na okamih cítila slobodná. Rovnako nespútaná, ako keď bola drakom a stačilo jej natiahnuť krídla a nechať sa unášať vetrom kamkoľvek sa jej zachcelo. Tých okamihov bolo len pár a o to intenzívnejšie ich vždy vnímala. Dokonalé splynutie s kolobehom sveta, s otvorenou mysľou, ktorú nič neobmedzovalo. Nikdy by ju nenapadlo, že niečo také je možné aj keď je z nej človek.
Náhle ju z toho striaslo a ona zostala prekvapene pozorovať Saorina. Jeho elegantné pohyby a spôsoby, ktoré boli preňho typické, teraz vnímala ako súčasť kolobehu. Jeho slová to len potvrdili a ona nenápadne prikývla a zatvorila oči. Pokojne vyčkala, kým sa na jej tele znovu objavili šaty, ktoré sám vytvoril, než si dovolila obrátiť sa na dračieho muža. Spojila pery, kým pozorovala, ako vyšiel z miestnosti a spolu s ním sa presúvala aj moc jeho prítomnosti. Krátko pohliadla na Merthyra a v očiach sa jej objavila otázka. No napriek tomu, že presne vedel, čo by chcela vedieť, len sa pousmial a sklopil pohľad, akoby ani on sám nebol hodný hľadieť do zlatých očí bohyne.
"Súhlasím," kývol napokon Merthyr a vybral sa za svojim bratom, smerujúc k najbližšej z ciest, zatiaľ čo Agame nechával ako omámenú hľadieť na ich chrbty.
"Saorin, mal by si vedieť, že aj keď jej neublíži tvoja moc, je zraniteľnejšia, než sa zdá. Spôsobom, ktorý nemusím vedieť vrátiť ani ja." Merthyr rozprával potichu, zahľadený do zeme. Z jeho hlasu bolo cítiť, že svoje slová vôbec nemieni zle. Napriek tomu, že medzi drakmi nebolo žiadne pokrvné puto, nazývali sa bratmi a sestrami, kvôli tisícročiam, ktoré spolu prežívali. Práve na ňom zostávala úloha najstaršieho, ktorý sa jednoducho obáva o svojich súrodencov.
"Mágia, ktorá nás vyvolala, má základ len neďaleko odtiaľto." prehovoril napokon, jasne dávajúc najavo, že všetko, čo sa stalo, už považuje za uzavrené. V stopovaní ľudských životov si bol vždy lepší a práve s týmto sme sa už raz stretli, preto by to pre teba nemal byť problém." pousmial sa nenápadne, zatiaľ čo za jeho chrbtom sa zjavila Agame, kráčajúca vo svojej mlčanlivej kráse.
"Sestra, a pre teba mám inú úlohu... keď nastane jej čas." jeho úsmev sa rozšíril na tajomný.*