Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)

*Dokonale sústredená na prastarý jazyk, si Maedelin vôbec neuvedomila, čo sa deje za jej chrbtom. Nehybná stále pokračovala, pozorujúc len zúrivé šelmy pred sebou. Kým dokázala udržať bariéru, poskytovala im aspoň čiastočnú ochranu, pred starou mágiou Warrasu.
Vlky sa ešte chvíľu snažili dostať k nej, no všetko len do momentu, než sa okolím rozľahol strašný výkrik. Akási zmes zúfalstva a divokosti, čiatočne ľudské aj zvieracie. Bolesť ju prinútila zakryť si uši, no napriek tomu pokračovala ďalej.

Valéria vnímala, ako jej každým ďalším slovom ubúda sila. Dedina bola príliš veľká, snaha ubrániť ju veľmi dlho, by ju mohla stáť život. Preto v momente, keď zaznel pretrvávajúci výkrik, spustila bariéru a rukou sa podoprela o Tantosov krk. Dravce teraz bude viac lákať jeho zdroj, než túžba po krvi. Ostávalo už len počkať, než sa s mŕtvou dievčinou vysporiadajú či už zvery alebo človek.
"Altera..." ozval sa šepot dedinčanov za jej chrbtom, keď zrazu zostalo ticho a zdalo sa, že je koniec. Valéria sa obrátila a prekvapená sledovala zopár približujúcich sa ľudí, ktotí zastavili pred Savaricom.
"Pane, priviedli ste k nám záchrankyňu Alteru. Patrí vám naša nevýslovná vďaka." poklonila sa stará žena k jeho nohám. Valéria sa nenápadne uškrnula a popchla koňa do cvalu. Toto už boli babské rozpŕávky a namiesto nich, by práve omnoho radšej videla muža, ktorý to všetko spôsobil.

Hneď, ako sa vrátila k vozu, zameirila priamo k Waleranovi. Maedelin síce vyzerala, že s ňou potrebuje hovoriť skôr, no jej spôsoby dámy sa zjavne opäť vrátili. Jej sestre však neušlo, že ochraňovala všetkých a nie len svoju kožu.
"Waleran, akým právom ste tam to mŕtve dievča nechali?" osopila sa naňho skôr, než spustila hromadu nadávok, ktoré do úst ženy rozhodne nepatrili. "Máte snáď pocit, že zažívate málo dobrodružstva? Alebo že si vymýšľam, len aby som vás pobavila?" prskala Valéria ešte chvíľu, než sa obrátila na odchod. Na jej prekvapenie tam však stála sestra.
"Nemôžeš tam ísť, Valéria. Nevieš, čo sa stalo. Mohol to ukončiť človek aj zviera."
"A čo mám podľa teba robiť? A vôbec, čo chceš robiť ty? Chceš pokračovať s týmito šialencami? Maedelin zobuď sa, sama vieš, čo po nás otec žiadal a napriek tomu sa stále chováš, akoby si to vôbec nechápala."
Červenovláska pevne spojila pery. Rozčulovala ju sestrina nevychovanosť, no súčasne vedela, že má pravdu. Budú sa musieť rozhodnúť, čo ďalej.*

*Keď prvý raz zaznelo jeho meno, otočil Waleran hlavu a čižmou pridržal mŕtve telo pumy, aby z nej vytiahol hrot oštepu. Pevne zvieral štandardu prstami, ktoré mu hánkach mierne obeleli, ale inak si zachovával rovnaký nezaujatý pokoj, ku ktorému sa uchyľoval vždy, keď niečomu nerozumel.
Valéria stála pred ním, oči jej planuli hnevom a rozstrapatené vlasy povievali okolo líc tak, že v tej chvíli v nej bolo ťažké vidieť šľachtickú dcéru. Možno preto sa pozabudol a dvoma ráznymi krokmi k nej pristúpil tak blízko, že musel skloniť hlavu, ak jej chcel aj naďalej hľadieť do očí. Utajený hnev, ktorý sa držal napätých svalov sánky a prísnej línie pier z neho urobil toho, kým naozaj bol - camarillského vojaka, ktorý by sa neštíti nijakých surovostí zvlášť vtedy, keď sa mu otočila chrbtom a začala sa zhovárať so sestrou akoby tam oni vôbec neboli.
"Tak dosť!"
Nekričal. Dokonca ani nezvýšil hlas, ale autorita z tej vety prekypovala priam mrazivo. Odhodil kopiju so štandardou nabok a v tej chvíli bol rád, že Savaric, ktorý práve pricválal na koni sa do ničoho nemieša. Očividne mu pôsobilo nemalé potešenie vidieť Walerana takého, akého ho mal najradšej - autoritatívneho a takého desivého, že len ten najväčší blázon by sa pokúsil ísť hlavou proti jeho chladnému hnevu.
"Ak som to naozaj spôsobil ja potom to aj ja napravím. Vy zostanete tu a nevstanete z toho milostivého zadku, kým sa nevrátim." Nehovoril to ako otázku. Chytil Valériu za rameno a ignorujúc akékoľvek pokusy o oslobodenie ju začal ťahať smerom ku koču. Keď prechádzal okolo Savarica šľachtic len s úškrnom pokrčil ramenami a otvoril im dvere.
"Začnite vysvetľovať hneď teraz a radím vám, aby ste nič nevynechali." Waleran postrčil Valériu do koča ako skutočný barbar a zatresol za ňou krehké dvierka až sa takmer naštiepili v pántoch. To isté zopakoval s Maedelin len po nej zatresol dvere z opačnej strany.
"Musíte môjho veliteľa ospravedlniť, dámy. So ženami nikdy nemal priveľa trpezlivosti." predniesol pokojne Savaric a pohľadom odprevádzal Walerana, ktorý vysadol na svojho koňa a so zúrivým výkrikom ho popohnal vpred.
"Čo to malo všetko znamenať? To v tej dedine a tu?" aj Savaricova tvár sa odrazu zmenila a výraz pobavenia vystriedala prísnosť.*

*Valéria, prekvapená náhlymi činmi Walerana, sa nestihla ani brániť pred jeho útokom. Až keď sa za ňou zabuchli dvere, klesla jej sánka a len bezmocne hľadela, ako odchádza preč. Všetko to však trvalo len veľmi krátko, kým si neuvedomila, čo spravil. Z koča naňho spustila ďalšiu vlnu nadávok, ktorú zastavila až ruka Maedelin na jej predlaktí. S pevne zovretými perami sa preto obrátila jej smerom.
"Pane," začala červenovláska pokojne. Vedela, že keby dostala šancu znovu jej sestra, bola by schopná na nich privolať diabla. Alebo by im aspoň všetkým vyškriabala oči. "Váš poddaný nesplnil, čo mu bolo nariadené. Prijali ste nás k vám, čím ste sa zaviazali plniť naše priania." na krátku chvíľu sa odmlčala, aby dala Savaricovi šancu zamyslieť sa nad pravdivosťou jej slov. Pri tej príležitosti vrhla krátky pohľad na Valériu, aby si overila, či vydrží ešte chvíľu mlčať.
"V tom lese napadol morag ľudí. Dievča, ktoré zabil, malo byť spálené, ale váš rytier tak zjavne neučinil. Volajte to mágiou, prekliatim alebo babskou poverou, neviem, čo to je, tie tvory sú staršie ako všetky naše kroniky. To, čo vieme je, že s blížiacim sa súmrakom, sú zvery v okolí stále divokejšie. Strácajú prirodzený inštinkt, túžia len po krvi. Akoby ich to ovládalo. V momente, keď sa ozve krik mŕtvol, ako to u nás volajú, sa ich pozornosť upriami tým smerom. Neviem, kedy to prestáva, nikdy som pri tom nebola naživo. Možno ju roztrhajú na kusy, možno je to človek alebo mágia, ťažko povedať." Maedelin sa opäť odmlčala, tentokrát však v zamyslení, či mu má povedať o niečo viac.
"Waleran neposlúchol sestru a k nám obom sa správal hrubo napriek tomu, že sme vám zrejme zachránili život. Pokiaľ sa nám za to obom neospravedlní a nezačne sa chovať s patričnou úctou, budeme nútené odísť bez sprievodu a znovu pokračovať samé."
Valérií sa až teraz rozšírili zrenice. Dúfala, že ten muž je rovnako tvrdohlavý, ako vyzerá a že jej žiadosť odmietne. Konečne by tak mohli pokračovať rovnako, ako doteraz. Bez zdržiavania, opitých vojakov a hlúpych príkazov.*

*Ticho, do ktorého Mormak vošiel začalo nadobúdať hmotnejšie obrysy, stalo sa ďalším elementom, ktorý popri vzduchu cítil na svojej tvári. Snažilo sa mu dostať pod kožu a preplaziť v tieňoch do srdca.
Siahol k opasku a vytiahol z neho pár nablýskaných dýk s umeleckým kovaním v podobe kríža na rukoväti a krátkou ostrou čepeľou. Sklonil hlavu, keď Artas prechádzal popod nízko visiace konáre stromov a pohľadom pozorne skúmal okolie.
Jeden krátky výkrik ho prinútil prudko sa otočiť doľava a prižmúriť oči, keď sa tou stranou mihol rýchly tieň.
"Len poď holubička," zapriadol si sám pre seba popod nos a prechytil dýky tak, že ich držal za čepeľ.
Následne zašuchotalo lístie o niekoľko metrov doľava, jeho reflexy dostali okamžitý podnet a vzápätí vzduchom presvišťala jedna z jeho dýk.
Čakal mučivý výkrik podobný praskaniu dreva, ale to, čo sa k nemu dostalo bol len neutíchajúci prúd nadávok, ktoré zneli až priveľmi ľudsky a povedome.
Mormak sa narovnal na Artasovom sedle a zostal na mieste, keď kríky poslednýkrát zašuchotali a potom sa z nich vynorila mužská ruka, ktorá konáre porastené lístím odhrnula nabok.
Muž, ktorý pred ním zostal stáť bol oblečený ako vojak so znakom Camarillu na širokých prsiach a vražedným výrazom v tvári, ktorý Mormaka prinútil nadvihnúť obočie. Vojakovi z ramena trčala rukoväť jeho dýky s ostrým hlboko zabodnutým do živého mäsa. Tak predsa len niečo trafil.
"Mohol by si mi vrátiť zbraň?" prihovoril sa cudzincovi a drzo k nemu natiahol ruku. Odmietal sa ospravedlniť a vypytovať na zbytočnosti, pretože sa v blízkosti pohybovalo niečo, čo by po správnosti malo zahnívať v hrobe.
Camarillec po Mormakovej výzve zaťal zuby až mu vystúpili svaly na spodnej čeľusti. Natiahol ruku k rukoväti a jediným trhnutím ju oslobodil zo svojho tela. Mormak sa potešene, aj keď netrpezlivo usmial.
"Táto krajina sa mi prestáva páčiť, čím ďalej tým viac."
Pretože sa zdalo, že svoju dýku tak rýchlo naspäť nedostane pokrútil Mormak hlavou a zoskočil z Artasovho chrbta.
"Mohol by si mi byť viac užitočnejší, keď už si tu. Tá beštia sa čoskoro objaví znovu."
Camarillec nechápavo nadvihol obočie, ale vzápätí sa ozvalo nové zaškriekanie, a to ho prinútilo obrátiť sa rovno tvárou v tvár "démonovi".



Savaric si bez prerušenia vypočul Maedelinine slová a popritom vrhal kradmé pohľady po jej sestre Valérií, ktorej mĺkvosť pôsobila ešte horšie než priama vyhrážka. Vedel, že stačí jediná dobrá zámienka na to, aby sa od nich odtrhli a on by potom nemohol dostáť svojmu slovu, ktoré zložil na svoju česť.
Zhlboka sa nadýchol a predsavzatie, ku ktorému dospel ho určite vyjde pekne draho. Ak nezaplatí zdravím svojho ducha potom si to určite vynahradí na vzhľade. * Ako som už povedal, Waleran nie je príkladom rytiera, ktorého by ste chceli mať po svojom boku v spoločnosti, ale je neoceniteľný ak vám hrozí nebezepečenstvo, a to je podľa vašich slov nepopierateľné. S8m neviem, čo sa tu deje, ale verím vám a hodlám postupovať opatrne.* Takže legendy neklamali, pomyslel si v duchu, ale nahlas pokračoval rovnakým kultivovaným a uhladeným hlasom, aký by bezpochyby chcela počuť každá žena, ktorej hrdosť práve urazili.* Postarám sa o to, aby vám obom zložil patričné ospravedlnenie a sám navrhujem trest. Desať rán bičom by mohlo stačiť.* Žiadny úškrn, žiadny náznak doťahovania v hlase ani pohľade, a to znamenalo, že Savaric myslí svoje slová smrteľne vážne. Druh nedruh. Waleran sa zachoval prudko a nerozvážne a tým ich oboch dostal do zlej pozície.*

Čo vás činí iným od ostatných? *zdvihla kráľovná spýtavo obočie, no jej výraz sa inak vôbec nezmenil.* Iným od zradcov či mužov, ktorí bez hanby zahodia všetku svoju minulosť a obetujú sa jedinej osobe? *Prenikavo sa mu zahľadela do očí, akoby jej stačil jediný pohľad a dokázala by odhaliť jeho zámery či prečítať každučké zákutie jeho duše.* A ako mám veriť, že ste skutočne verný len jedinému pánovi? A dokonca práve tomu, v ktorého mene rozprávate. *až teraz sa na jej perách objavil takmer nepatrný úsmev. Do rúk vzala prsteň, ktorý jej ukazoval a krátko si ho prezrela. Poznala jeho znaky a nepochybovala o pravosti kovu, z ktorého bol vyrobený. Stále to však nebolo dostatočne preukázateľným dôvodom, aby mu verila.
Už predtým uvažovala, aký môže byť skutočný dôvod, že ju vyhľadali. Možno vyzerá jej situácia byť aj zvonku rovnako zúfalá, ako je v skutočnosti. A možno ju zúfalý len ďalší muž, túžiaci po moci. Tak či onak, nemala príliš na výber.* Vypočujem si vás.





*Maedelin okamih uvažovala o slovách šľachtica, než napokon kývla hlavou.
-Myslím, že päť bude postačovať.- skôr, ako stihla pokračovať, sa jej sestra zdvihla a so zabuchnutím drevených dvierok, ich opustila.
-Musíte ju ospravedlniť. Odkedy ju bol otec donútený nechať zbičovať, berie podobné veci veľmi citlivo.- odvetila bez toho, aby sa za ňou čo i len ohliadla.

Valériu našla sedieť opodiaľ, s pevne zaťatou sánkou a pohľadom upreným do diaľky. Teraz, keď zvery upriamili pozornosť na mŕtve dievča, stal sa pohyb po okolí znovu bezpečným. Alebo aspoň bezpečnejším.
-Ten muž ti zachránil život.- ozvala sa Valéria skôr, ako sa stihla dostať až k nej. Maedelin to vzala ako náznak, že bližšie už chodiť ani nemusí.
-Tak, ako ja jemu.
-Je rozdiel zabiť dve divé mačky, ktoré sa chystajú zaútočiť na tvoj chrbát a vystavať bariéru medzi mužmi, ktorí sa vedia brániť, a zvieratami.
-Ten muž sa správal nevhodne. A ja sa nenechám urážať!
-Áno. A namiesto odchodu, ho radšej potrestáš, že sa dostatočne neuklonil k tvojim nohám. Myslíš si, že si tým získaš niekoho vernosť?
-Rozhodla som sa.
Maedelin sa bez ďalších slov vybrala naspäť. Jej sestra sa až teraz obrátila a pozorovala jej odchádzajúci chrbát. V ruke bolestivo zvierala kameň, ktorý sa jej zarýval do dlane, než ho napokon neochotne nechala spadnúť na zem. *

* -Čo váš činí iným od ostatných?-
Tá otázka spôsobila, že sa Wiliamov pohľad na kráľovnú zmenil. Nespôsobovala to noc, ktorá halila jej mladú, v istom zmysle ešte stále dievčenskú, tvár do tieňov. Ani tým ako jej vietor sfúkol pramene vlasov na líca a spánky, hral sa s jej rúchom, takže pôsobila ako éterická bytosť rovnako neskutočná ako ilúzia skutočnosti v sne.
-Iným od zradcov či mužov, ktorí bez hanby zahodia všetku svoju minulosť a obetujú sa jedinej osobe?-
Zodvihol hlavu a pohliadol do rovno do očí, ktoré si ho premeriavali tak, ako na to u žien nebol zvyknutý. To ho zarazilo, vyviedlo z rovnováhy, ale neuhol pred ňou. V krátkom okamihu zabudol na to pred kým to vlastne stojí a zajatý v okruží tmavých zreníc pristúpil bližšie.
Najskôr si odopol pracku na opasku, ktorý držal puzdro s mečom a bez prerušenia očného kontaktu ho odložil na múr citadely. Jemný prach mu zaškrípal pod nohami ako váhu tela presunul na prednú časť chodidiel a naklonil sa ponad kráľovnú.* A ja vám za to ďakujem. Nemôžete mi veriť rovnako ako ja nemôžem veriť tomu, že keď odtiaľto odídem nedáte ma uvrhnúť do temnice.* Pomaly sa nadýchol kráľovninej vône, ktorá mu pošteklila zmysly a vliala do stuhnutých údov nebezpečný pocit horúčosti. Ako dlho už necítil vôňu kvetín? Nedokázal si spomenúť a keď prehovoril hlas mal chrapľavý. * Chcem vám dať odpoveď, na ktorú ste sa ma pýtali.* zodvihol ruky a šikovnými úspornými ťahmi si začal rozväzovať šnúrky tuniky. Povolil hodvábne viazanie a potom jeden cíp látky odhrnul nabok. Hruď mal porastenú krátkymi svetlými chĺpkami a na ľavom prsnom svale sa vynímala nepekná podlhovastá jazva.* Nebyť Cairna Trevlynna, ten šíp by neminul moje srdce. Som mu zaviazaný hlbšie než komukoľvek na tejto zemi. Kráľ, ktorý teraz sedí na tróne si nezaslúži vládnuť.* pri poslednej vete sa výraz vo Wiliamovej tváre zmenil z oduševnenia na odhodlanie. Oheň v jeho očiach hovoril o tom, že za jeho slovami sa ukrýva viac než len nepodložené tvrdenie.
Rýchlo sa zahalil a siahol do vrecka dômyselne našitého na spodnej strane košele.* Môj pán je nablízku, aby vás podporil a postaral sa o všetko tak, aby ste ničoho nemuseli ľutovať.* Položil malú nádobku s priezračnou tekutinou na múr k svojmu meču, na dosah kráľovninej ruky a trochu od nej odstúpil, aby jej dal priestor.*

*Savaric bol prekvapený tým, ako si sestry odrazu zamenili úlohy. Dovtedy si myslel, že Maedelin je skôr nežná a krehká šľachtická dcéra a Valéria ako jej nespútaný protiklad. V niečom mu skôr pripomínala vojaka ako ženu, ktorá by bola ochotná nosiť dlhé rúcha a podriaďovať sa mužovej vôli.
Nečakal, že za potrestanie Walerana vystúpi práve Maedelin, aj keď si ani teraz svoje rozhodnutie nerozmyslel. Nemienil sa ani miešať do sporu oboch sestier no uvedomil si, že po tom, čo sa práve dozvedel sa jeho pohľad na Valériu v niečom zmenil. Aspoň nakrátko. Keď na ňu hľadel, stojac opodiaľ v skupine svojich mužov, prvýkrát za celý čas ich spoločnej cesty v ňom jej správanie nevzbudzovalo hnev. Istom zmysle ju dokonca chápal. Alebo si to aspoň myslel.
odvrátil tvár a radšej sa venoval rozhovoru medzi vojakmi, ktorý ho mal odpútať od toho, čo ho ešte len čaká. Vyslovil síce prísny trest pre priateľa, ale on a Waleran si nikdy neboli rovní. V prvom rade to bol veliteľ jeho družiny a až potom priateľ.
Akoby tie myšlienky pritiahli Walerana späť do tábora. Savaric zodvihol hlavu a pohliadol do očí muža, ktorého tvár bola zvláštne bledá a stuhnutá.


Prehodil nohu cez žrebcovu klenutú šiju a zoskočil na zem s hrmotom, ktorý vydával len plne ozbrojený vojak. Plášť sa zošuchol za ním a rozvial drobný prach okolo jeho členkov, takže zakryl neistotu pri prvom kroku, ktorý urobil. Mal by ísť okamžite za Savaricom a povedať mu, čoho bol svedkom, ale jeho pohľad priťahovala Valéria sediaca na kameni mimo skupinku vojakov a dokonca aj vlastnej sestry.
Pohľad na ňu mu ktovieprečo spôsoboval zvieravý pocit okolo srdca, ale skôr než k nej stihol urobiť viac ako zo pár krokov, zastavil iho dvaja vojaci. Edmund a Simak.
"Čo sa deje?" vrhol na nich spýtavý pohľad, keď si zastali po jeho boku, každý z jednej strany a chytili ho za ramená. Vytrhol sa im a pohľadom vyhľadal v tábore Savarica. Bol pri ňom skôr ako ho jeho osobná stráž stihla zadržať.
Savaric sa tváril vážne a v očiach mal pohľad, ktorý nezastieralo nijaké pobavenie. Aj podľa toho poznal, že sa stalo niečo vážne.
"Waleran, syn Irmov, svojím chovaním si urazil urodzené ženy zo šľachtického rodu. Musíš za to niesť zodpovednosť..."
"Koľko?" prerušil ho tvrdo Waleran, keď si zo šľachticových slov všetko domyslel. Neobťažoval sa obzrieť za seba a nevnímal ani pohľady vojakov, ktorým sa na tvárach zračili zmiešané pocity. Pozerali sa jeden po druhom akoby u seba hľadali niečo, čoho by sa mohli zachytiť.
"Koľko?" zopakoval Waleran otázku a zhodil zo seba plášť. Po ňom nasledovalp puzdro s mečom a vesta s erbom Camarillu. Keď si cez hlavu pretiahol ľahkú tuniku svaly na chrbte sa mu napli. Výraz v jeho tvári zatvrdol, ale nie pre trest. Uvedomoval si ako sa mu zohavenej pokožky na chrbte dotýka studený vzduch a bezmála tucet pohľadov. Nerád pred druhými odhaľoval svoje jazvy, ale teraz k nim pribudnú ďalšie. Po ramene sa mu ešte stále spúšťal pramienok krvi zo zranenia spôsobeného cudzincovou dýkou.
"Päť a tvoje ospravedlnenie," odvetil konečne Savaric a prijal od jedného z vojakov bič. Sklonil hlavu a aby sa nemusel pozerať Waleranovi do očí pustil sa rozväzovať kožené remienky.
Waleran sa otočil a v dave vyhľadal pohľadom najskôr Maedelin a potom Valériu. Zvlášť pohľad na ňu odkladal dlhšie, pretože v duchu pociťoval hanbu. Ani nie tak za svoj skutok ako za to, že to všetko sa odohrá priamo pred ňou. Nikomu nedovolí, aby ho okradol o hrdosť. Nikomu. *Ľutujem svoje správanie, ku ktorému by nedošlo, keby som poznal to, čo viem teraz.* na viac sa nezmohol iba kývol Savaricovi a pristúpil k stromu s hladkou kôrou. Sklonil hlavu a čakal, kým mu na zjazvený chrbát dopadne prvý úder. A nemusel dlho čakať....

Pri prvom údere sa Savaricovi zdalo, že nebude môcť ďalej pojračovať, ale čo bolo na tom všetkom najdesivejšie? To, že mohol a aj pokračoval. Dokázal medzi tým, čo robil a svojím svedomím vybudovať rovnakú priepasť ako keď podrezával hrdlo nepriateľovi.
Keď skončil a Waleran mal krížom cez chrbát nové krvavé pásy netušil, čo má urobiť alebo povedať. Zvinul bič a na prstoch ešte stále cítil teplú krv, ktorá sa udržala na kožených remencoch.
Našťastie jeho nerozhodnosť vyriešil sám Waleran, ktorý trochu roztrasene pristúpil naspäť k svojmu oblečeniu a začal sa obliekať.*
"teraz sme už vyrovnaní."
Počul ho prehovoriť a keď sa obzrel cez plece videl ako sa jeho veliteľ pripája ku skupinke vojakov pri ohni akoby sa nič nebolo stalo. Tí ho mĺkvo prijali medzi seba a nikto nič nehovoril a dokonca na neho ani nehľadel. Pre tú chvíľu to bola pre Walerana najvhodnejšia spoločnosť.*

*Kráľovná bez pohybu sledovala, ako lord odkladá meč a pristupuje k nej. Nedala znamenie svojmu strážcovi dokonca ani keď sa muž nad ňou nahol, vyzliekajúc si časti oblečenia. Z akýchsi podivných dôvodov chcela o ňom vedieť viac. Presviedčala sa, že sa vždy môže stať jej spojencom alebo nepriateľom a každá informácia by pre ňu bola nesmierne cenná. V skutočnosti však bola zvedavá. Niečo na odhodlaní toho muža jej hovorilo, že by ho mala vypočuť dokonca.*
Verný muž, *ozvala sa potichu, keď jej odhalil jazvu. Zaujímalo by ju, koľko rovnako verných Cairn má. Nech by však bol ich počet akýkoľvek, už teraz ich je viac, ako má kráľ. Čo však zmôžu pri kráľovskom tróne, ak sú to len vojaci? Nech by boli ich stratégie akékoľvek, stále sa budú líšiť od ľudí z dvora. Nevyrastali tu, len málo z nich by preto bolo schopných posúdiť dôvody rozhodnutí, za chrbtom vymýšľané plány či každodenné intrigy. Napriek tomu, ako veľmi ich neznášala, aj ona bola donútená hrať rovnakú hru. Kráľovské mesto žilo úplne odlišne ako okolité domovy lordov.* Lord Wiliam. *začala znovu až po dlhej odmlke.* Iste viete, že kráľ nie je veľmi obľúbenou osobnosťou. Neboli by ste prvý, kto sa pokúša otráviť ho. Takto to však nepôjde. Napriek tomu, aký je, stále nie je hlupákom. Ak by niečo také aj vyšlo, dvor a ľudia si budú žiadať obeť. Ako chcete niekoho nahnať do takej pozície? *a to vôbec nebol jediný z dôvodov, prečo sa jej to nepozdávalo. Lord Trevlynn bude za to určite požadovať kráľovské kreslo. Ak nie on, tak jeho mladší brat. A z nej by sa mohla veľmi rýchlo stať len vyhnaná žena, ktorá nedala kráľovi následníka a preto nemá nárok dlhšie sa tu zdržiavať.*

*Prvý dojem, ktorý na neho kráľovná urobila sa len umocnil po jej slovách, ktoré svedčili o tom, že ak sa preto sama rozhodne môže z nej byť rovnako dobrý spojenec ako nepriateľ. Nebola len krásna, ale za tvárou s ušľachtilými črtami sa skrývala aj bystrosť budiaca rešpekt. Keby kráľ nebol natoľko zahĺbený do seba a svojich vychýrených zvrhlostí dával by na ňu pozor ako na oko v hlave.* Nebudem musieť.* odpovedal na kráľovninu otázku a na krok, dva od nej odstúpil so zmeneným pohľadom. Vedel, že žiadať od nej niečo také je nemysliteľné, ale nebolo lepšej príležitosti ako tej, ktorú jej mal navrhnúť. Mal aspoň trochu svedomia v tele, že na chvíľu zaváhal. Ale potom si spomenul na Cairnove slová a na všetky neprávosti, ktorých sa terjaší kráľ dopustil. Tu už nešlo o jedného človeka, o jednu ženu a ak mal príležitosť podielať sa na kráľovom páde potom bol ochotný uvažovať sebecky.* Dnes je prvý deň nového mesiaca.* začal váhavo, ale potom si odkašľal a hlas sa mu zmenil. Nešlo o nič, čo by kráľovná nemusela podstúpiť už predtým a vďaka klebetným ústam nebolo tajomstvom, kedy kráľ navštevuje svoju ženu na lôžku. William nadvihol obočie a skúmavo sa zahľadel do kráľovninej tváre, aby zistil či pochopila, kam tým mieri.* Ak zariadite, aby sa jed dostal do kráľovho nápoja ešte predtým, než... než si začne uplatňovať svoje manželské právo...* Bolo to ťažké a nedalo sa predísť tomu, aby kráľovnú svojimi slovami neurazil. Ibaže nemal inú možnosť.* Zostanete kráľovnou.* dodal rýchlo, aby prešiel na inú tému.* Prsteň, ktorý vám po mne poslal lord Trevllyn je zároveň jeho žiadosťou o vašu ruku. Uvedomuje si, že okolnosti, za ktorých sa tak deje ho nestavajú do lichotivého svetla, ale je to verný a čestný muž.

*Kráľovná sa ani nepohla, dokonca aj keď dohovoril, ho len podozrievavo sledovala ďalej. Všetko, čo jej tu predkladal, boli len prázdne slová a on sám to určite musel vedieť. Stala by sa ich obetným baránkom, odsúdeným len na rozhodnutie majiteľa, čo sa s ním stane neskôr. Cairnovi by stačilo prísť a vyhlásiť ju za vrahyňu, vyhnať alebo zabiť. Úprimne, ani jedna z tých možností jej nepripadala príliš lichotivá a v porovnaní so súčasným stavom, by si rozhodne neprilepšila. Taktiež sa mohla kráľa zbaviť sama, aby ostala na tróne len ona. Nebolo by to síce rovnako bezpečné ako s jeho bratom po boku, no aspoň by to nebol žalár v podzemí ich hradu. Určite by neskôr našla lordov ochotných postaviť sa na jej stranu.
Spravila pár krokov dozadu a chrbtom sa oprela o zvýšený múr hradby.* Nie. *odvetila napokon.* Viete, že mi dávate len ubezpečenia od muža, ktorý má v pláne otráviť svojho brata. A prosím, neoháňajme sa tu česťou, ktorá má s vraždou len pramálo spoločné. To zo mňa urobíte vašu bábku, ktorá spraví všetku prácu. Nič mi nezaručí, že sa ma nezbavíte rovnako rýchlo ako kráľa. *Natiahla sa smerom k jedu, ktorý ležal len kúsok od nej a jemne po ňom prešla prstom. Bolo to lákavé, no nemohla si dovoliť stratiť všetko, čo mala. Všetko, v čo doteraz musela bojovať.* Lord Wiliam, iste preto chápete, že z mojej pozície to nie je vôbec výhodné a len slovo poddaného nebude úplne postačujúce, aby som bola ochotná riskovať svoj život.

*Valéria sedela celú dobu osamotene od skupiny, zahľadená kamsi do lesa, utopená vo vlastným myšlienkach. Nemali vôbec právo zasahovať do osudu týchto mužov. Mali pokračovať vo svojej vlastnej ceste domov a nie narúšať ich honbu za dobrodružstvom a povoľnými ženami. Maedelin to vedela a napriek tomu sa medzi nich takmer nanútila. Len pre svoje blaho, pohodlie alebo kto vie vlastne, prečo ešte. A rozhodne už vôbec nemala právo požadovať trest pre jedného z nich. Akoby tým činom medzi sestrami vykopala priepasť, ktorú mladšia z nich odmietla prekonať. O to viac si teraz uvedomovala, ako je videnie Maedelin obmedzené len na vežu svojho hradu a jej skalopevné presvedčenie, že iba ona môže byť pravou dámou tohto sveta.
Jej pohľad pritiahol až muž prichádzajúci naspäť do tábora. Opatrne sledovala, ako sa ho stráž pokúsila zajať, než sa k Savaricovi dostal sám. Neschádzala však medzi nich ani keď lord vytiahol bič a jeho rytier sa zbavil brnenia a košele. Nebol to jej trest, ale Maedelinin. Nechcela sa do toho preto nijak zapájať. Už prvé švihnutie biča vak vnímala bolestne silno a najradšej by sa od toho všetkého odvrátila preč.
Keď bolo po všetkom, Maedelin, zjavne spokojná, odišla do koča. Určite si tam chcela prezliecť šaty, ktoré mala po dnešku úplne zničené. Valéria len dúfala, že žena, ktorú jej vybrali, neurobí nič, čím by si dámu pohnala proti sebe.
Opatrne zišla pomedzi skaly až dolu k mužom. Obávala sa, že bude vzbudzovať pohľady plné opovrhnutia, preto sa vopred obrnila odhodlaním. Našla Walerana a postavila sa mu do cesty, aby si aspoň na chvíľu vynútila jeho pozornosť.* Ja... *keď zdvihla pohľad do jeho očí, zasekla sa. Chcela sa ho opýtať, čo videl v lese, prečo prišiel zranený a čo sa tam vlastne stalo. Potrebovala predsa zistiť, ako nájsť Azraela.* ...je mi to hrozne ľúto. Nemala som sestre vôbec hovoriť, že to bolo môj príkaz. Mala som to urobiť sama a nič z tohoto by sa nestalo. *prekvapená svojimi vlastnými slovami pokračovala stále ďalej.* V dedine, kde sme boli, mali liečiteľa. Prosím, keby sme sa tam mohli aspoň na chvíľu zastaviť. Alebo si to nechajte natrieť aspoň niečím, čo máme tu.

*Tunika sa mu prilepila na otvorené rany ako keď ústa smädného prilipnú k okraju pohára a potom z neho hltavo pijú plnými dúškami. Tkanina bola o chvíľu premáčaná krvou, ale neurobil nič, aby tomu zabránil. Možno ešte stále nedokázal uveriť tomu, čoho bol v lese svedkom, a tak neuvažoval triezvo, keď si nohy natiahol bližšie k ohňu a od jedného z vojakov prijal poloprázdny vak. Ako si ho dvíhal k perám zacítil nezameniteľnú arómu alkoholu, ktorý mu už po prvom hlte zaplavil hrdlo horúčosťou. Niekoľko kvapiek mu skĺzlo po brade. Spakruky ich zachytil rukávom špinavej tuniky a vtedy si po prvýkrát uvedomil, že by sa mal o seba postarať. Bolesť vnímal už len ako tupé pnutie kože a pálčivé rezanie na okrajoch rán.
Muži stíchli v rozhovore a ich pohľady sa vzniesli ponad jeho plecia k niekomu, koho nemal možnosť vidieť, ale dokázal si jej tvár predstaviť. Nechal ju rozprávať bez toho, aby sa vôbec uráčil obzrieť a k perám znovu priložil vak s alkoholom. Poriadne si z neho potiahol, ale musel by vypiť oveľa viac, aby sa dostal do takého stavu, ktorý by sa začínal čo len približovať opitosti. Každý dobrý rytier toho zniesol veľa. A nielen alkoholu...
Pomaly sa obrátil a vstal. Priečilo sa mu hľadieť na šľachtičnú tak, aby pri tom musel zakláňať hlavu, preto urobil krok dopredu a vztýčil sa nad ňou v celej svojej výške. Bol možno otrhaný a oproti nej celkom obyčajný, ale hrdosť mu dodávala tam, kde mu chýbalo.
Chvíľu si ju mlčky premeriaval, ale neskĺzol pohľadom nižšie, než po jej tvár –prenikavé oči, malý nos (ten tvrdohlavo zdvihnutý nosík, ktorý ho nevedno prečo tak veľmi dráždil) a pery, ktoré sa otvárali akoby mu niečo hovorila, ale on nič nepočul. Zrejme toho vypil viac než si myslel. Podarilo sa mu zachytiť niekoľko slov a už-už mal na jazyku štipľavú poznámku no našťastie sa včas zadržal a radšej si namiesto toho odpil ďalší dúšok páleného. Tekutina vo vaku zašpliechala ako ju prevrátil k hrdlu a potom zložil naspäť.* Netrápte sa, neurobili ste nič zlé.* Nechcel sa už k tomu vracať. Čo malo byť splatené sa splatilo a nič iné ho nezaujímalo. V istom zmysle musel dokonca oceniť to, ako sa mladá šľachtičná znížila k tomu, aby vyslovila svoj súcit obyčajnému vojakovi. Do horúcich pekiel! No aj tak ho to dopaľovalo. Nie rany na jeho chrbte, ale toto.* Bola moja chyba, že som vám neuveril skôr, ale musel som sa presvedčiť na vlastné oči.* odrazu stíšil hlas a obzrel sa ponad plece na vojakov, ktorí sa znovu venovali rozhovoru nad pečeným mäsom. Keď prehovoril znovu stíšil hlas.* Teraz pôjdem k rieke, umyť sa a ošetriť. Budem blízko brehu pri šachorine, z tábora to miesto nie je vidieť.* Nadvihol obočie v mĺkvom geste a chvíľu počkal, aby sa uistil, že mu porozumela. Potom jej nahlas zaželal dobrú noc a s vakom v ruke sa vzdialil k okraju táboriska, kde sa pásli kone. Nikto ho nezastavil. Zo sedlového vaku upevneného na chrbte svojho žrebca vytiahol poslednú čistú tuniku, ktorá po častom praní nadobudla farbu pergamenu no niektoré tmavšie škvrny, stopy po preliatej krvi, z nej predsa nezmizli. Vak s alkoholom zastrčil hlboko na dno a namiesto neho vzal nádobku s liečivou masťou. Vždy ju nosil pri sebe ako všeliek na popáleniny, omrzliny, drobné aj väčšie rany, ktoré sa nechceli sceliť a zahnisali.
So svojím skromným majetkom, ktorý sa mu zmestil do jednej ruky, zamieril k rieke, presne na to miesto, ktoré opísal šľachtičnej. Vedel ako veľmi ju musí zaujímať to, čo videl v lese. Videl to v jej zvedavom, nedočkavom a predsa ostýchavom pohľade, keď mu hľadela do očí a snažila sa mu vyjadriť sympatie. Ktovieprečo, ale napadlo ho, že to nerobí často.
Položil tuniku s masťou do trávy a chystal sa pretiahnuť si tú starú a zničenú cez hlavu, keď zachytil tieň približujúcej sa postavy.* Všetko, čo ste povedali bola pravda.* ruky spustil naspäť k bokom.* Telo toho dievčaťa som pochoval, lebo som...* Dopekla! Nerád rozprával a niekedy strácal niť a keď chcel vyjadriť svoje pocity slová sa mu zasekávali v hrdle ako kamenie.* Jednoducho sa mi nedalo urobiť inak. Ale potom som počul ten škrek, niečo také sa mi nikdy predtým nestalo. Stopoval som tú bytosť, ale skôr než sa mi k nej podarilo priblížiť narazil som v lese na muža. Namiesto pozdravu do mňa hodil dýku, ale nemyslím, že taký bol jeho úmysel, pretože o chvíľu na to sa tá vec, tá bytosť objavila za mojím chrbtom a ja...* pokrútil hlavou. Ako by to mohol opísať? Nič, čo predtým tvorilo tvár dievčaťa nebolo také ako malo byť. Akoby hľadel do očí démonovi. A potom položil základnú otázku.* Kto ste? Vy a vaša sestra?

Zápach alkoholu. Jediná vec, na ktorú sa upriamila jej pozornosť, keď k nej Waleran podišiel bližšie. Bojovala sama so sebou, aby ho neurazila znechuteným výrazom alebo útekom. Za každú cenu sa preto sústredila na to, aby jej tvár nevyjadrila ani najmenší náznak skrytých pocitov. Za jeho návrh, stretnúť sa pri vode, bola preto nesmierne vďačná. Bez slova zmizla na opačnom konci tábora a okľukou sa vybrala k miestu, ktoré spomenul.
Hneď, ako sa jej ho znovu podarilo nájsť, sa strategicky postavila za jeho chrbát. Aby to nevyzeralo úplne nápadne, mu vzala z ruky masť a zo skrytého vrecka vytiahla kus drahej látky. Namočila ju vo vode a nepočúvajúc jeho prípadné protesty, mu vyhrnula tuniku a začala čistiť rany. Naučenými ľahučkými pohybmi sa ho opatrne dotýkala. Nech jej predsa netvrdí, že si dokáže celý chrbát ošetriť sám.*
Kto som? *zaskočila ju náhla otázka. Ruka jej stuhla, kým uvažovala nad odpoveďou, ktorá by bola preňho dostačujúca. Mala však výčitky, kvôli tomu, čo si musel vytrpieť. Taktiež bol zatiahnutý do príbehu, kam nepatril, možno by bolo načase, aby sa dozvedel, čo sa v ňom odohráva.* Keď som bola malá, povedali nám, že mama zomrela. *začala z úplne iného konca.* V jej hrobke však nikdy nebolo uložené telo. Vedela som o tom, a preto som začala vyzvedať. Ako dieťa som nechcela prijať, že nás opustila. Neustále som sa pýtala otca, prečo niečo nespraví, prečo ju nevráti naspäť. Vždy mi odpovedal len, že to už nikdy nepôjde. *Na krátku chvíľu sa zastavila. Látka, ktorú držala v ruke, bola takmer úplne nasiaknutá krvou, preto sa znovu vybrala k rieke a ponorila ju do chladnej vody.* Moja matka bola dcérou Azraela. Prastarého mága, možno dokonca démona, ktorý žije vďaka tomu, že časti svojej duše presúva do iných ľudí, najlepšie svojej vlastnej krvi. Keď nastal jej čas, prišiel si pre ňu. *Dlho si vydýchla a vrátila sa naspäť k ošetrovaniu. Mala pocit, že to z jej rozprávania aj tak nepochopí, všetky dôvody, no nevedela, ako lepšie mu to vysvetliť.* Bola súčasťou dohody, ktorú uzavrel Azrael s otcom. Niekdy ti možno porozprávam aj o nej... *nenápadne sa pousmiala, kým pokračovala ďalej.* Stala sa súčasťou mága. Bytosťou, ktorá nie je ovládaná len vlastnou vôľou. Vďaka nej môže Azrael ďalej viesť svoj nesmrteľný život. A keď nadíde správny čas, príde si opäť pre niekoho svojej krvi. Pre niekoho z detí lorda.

Hmla hustla na každom kroku a prevaľovala sa v chladnom vzduchu do špirál podobných dymovým kúdelom. Zadržiavala zvuky okolitého lesa tak dokonale až Utemu prešiel po chrbte mráz a vystrašeným pohľadom sa snažil zachytiť aspoň niečo povedomé. Obrysy stromov, nízko rastúce konáre kríkov, kusy skál porastených mäkkým, vlhkým machom...
„Nemali by sme sa radšej vrátiť?“ navrhol nesmelo svojmu bratovi, ktorý kráčal o pár krokov popredu. Ute k nemu natiahol ruky a zachytil sa koženej vesty, ktorú mal Imra pevne uviazanú okolo pása.
„Vrátiť?“ odfrkol si Imra a vrhol na mladšieho chlapca posmešný pohľad, po ktorom Uteho ramená klesli a hlava mu neisto padla dolu. Hanbil sa. A Imre pokračoval: „Do Štvrte sa už nikdy nevrátim. Alkin by nás oboch zabil, ale už ho viac nepotrebujeme. Už pre neho nebudeme musieť žobrať!“ oči mu zasvietili, hľadel priamo pred seba akoby aj napriek hustej hmle dokázal v diaľke vidieť svetlú budúcnosť, ktorá ich oboch čakala. Podvedome siahol do záhrenia a pod tunikou nahmatal dve kožené vrecká. Jedno bolo príjemné ťažké a keď po ňom prešiel bruškami prstov pocítil oblé hrany mincí, skutočných zlatých mincí! Druhé bolo o niečo ľahšie, ale boli v ňom len obyčajné farebné kamene – o tom sa už presvedčil.
Iba Ute bol čoraz nervóznejší a ako malé vystrašené zvieratko prudko vťahoval nosom ostrý vzduch a hľadal v ňom výstrahu.
„Ani nevieš, kto to bol,“ prihovoril sa bratovi stíšeným hlasom a pri každom kroku nedokázal myslieť na nič iné, len na to, že sa nachádzajú na posvätnom mieste a že keby im ten cudzinec tak dobre nezaplatil a nesľúbil im potom ešte väčšiu odmenu, neboli by tu.
Imre sa konečne zastavil a chytil Uteho za plecia. Teraz obaja bratia stáli oproti sebe a hľadeli si do očí. Iba Imre bol pokojný akoby mu váha peňazí vlievala do tela istotu a pokoj, ktoré by inak necítil. Po dlhom, veľmi dlhom čase, boli do sýta najedení a ak splnia jedinú ľahkú úlohu do konca života im už nebude nič chýbať.
„Ten muž vyzeral ako blázon a zrejme aj bol. Prečo inak by nám ponúkol také bohatstvo len za to, že uložíme pár kameňov do lesa? Je to jednoduché.“
Ute sa už už nadychoval, aby bratovi odporoval. Áno, bolo to jednoduché, ale až príliš a tvár toho muža v krčme sa mu nepáčila. Nedôveroval mu, ale brata by neopustil, aj keď všetko v ňom kričalo, aby vzal nohy na plecia a rýchlo z tohto miesta ušiel. Za ten čas, ktorý strávil na ulici sa tento jeho zmysel vycibril a zdokonalil takmer do neomylnosti. Potom sa Imreho pozornosť náhle rozptýlila a už nehľadel na neho, ale na niečo za jeho chrbtom.
Ute sa tým smerom otočil a uvidel jeden z tých machom porastených balvanov, ktoré videl po ceste sem. Všetky mali zvláštne zaokrúhlené hrany až pripomínali obrovské kamenné vajcia. Najzvláštnejšie na tom bolo, že v lese sa nenachádzala jediná skalná stena, z ktorej by sa mohli odlúpnuť, ležali na lúkach, na brehu potoka a medzi stromami akoby ich tam niekto zhodil priamo z oblohy.
„To budú posledné,“ zamrmlal Imre a vytiahol z koženého vrecúška tri modrosivé kamienky. Obišiel Uteho a pristúpil k trom balvanom, ktoré trčali zo zeme a opierali sa jeden o druhý ako unavení zošúverení starci. Na každý položil jeden kamienok a keď kládol posledný musel sa usmiať. To boli ich najľahšie zarobené peniaze za celý život a on už mal plán, ako s nimi naložia. Mali by sa vydať do južnej časti kráľovstva, tam, odkiaľ pochádzajú. Neveril, že tam nájdu svoju rodinu, veď ich od matky odtrhli ešte ako malé deti, ale možno začnú od začiatku. Nikto ich neposzná...
Vtom Ute zakvílil a Imre prekvapene nadvihol obočie. Bol taký zamyslený, že si ani nevšimol ako sa hmla okolo nich utiahla a zovrela ich ako rubáš. Okrem Uteho vzlykov nepočul už nič, nezachytával už ani poryv vetra, ktorý hýbal korunami stromov priamo nad nimi.
Obrátil sa a Uteho bledá tvár bola to posledné, čo videl...

Obrovské telo jaštera sa vynorilo z hmly a zase do nej zapadalo akoby sa kĺzalo na spenených vlnách morského príboja. Elegantný tichý pohyb sprevádzaný tlmeným rytmickým žuchnutím podobným uvoľnenému plachtoviu. A potom sa do Uteho mysle vkradol hlas, ktorému nerozumel. Vycítil len jeho hnev a naliehavosť, s ktorou sa opakovali jednotlivé slová, takže rozpoznal otázku, na ktorú však nevedel odpovedať.
Keď hlas utíchol, hmlou sa znovu mihol tieň, ktorý sa snažil sledovať očami, ale keď sa prudko zvrtol, zistil, že Imre zmizol, utopený v sivastých vlnách. Stihol vydať len krátky výkrik, pri ktorom si Ute zapchal uši rukami, ale akokoľvek sa snažil stále počul praskanie kostí a strašidelné odporné mliaskavé zvuky. Mal plné brucho, preto ho razom naplo na vracanie, ale bál sa tak veľmi, že len tuho zažmúril oči a stočil sa do klbôčka ako jež. Nemalo zmysel utekať. Pod zavretými viečkami videl bratovu tvár a tvár toho muža, ktorý to všetko spôsobil....

O niekoľko minút neskôr sa z lesa za Hmlistými horami vynoril muž. Na nahej pokožke sa útržky svetla prenikajúce spod mračien zvláštne lámali a vytvárali mozaiku farieb podobných perleti. Perleť slabla, kontúry šupín na pokožke sa zlievali a mizli, posledné zvyšky blanitých krídel vťahovali do lopatiek a na údolie hľadeli dve živé, zlatavé oči. Nikto ho nevítal, nik ho neoslavoval a navyše bol sám. To sa nijakému z božstiev nepáči.
Muž sa krátko zamračil, jeho pekná tvár potemnela a súmernosť čŕt narušil úškľabok, keď ho s prvým krokom vpred zasiahol krátky poryv vetru. Spakruky si zotrel z kútika úst krv a zreničky zlatavých očí sa mu nepokojne zúžili.*

William neočakával, že presvedčiť kráľovnú, aby sa podieľala na vražde svojho muža bude jednoduché. Odporovalo by to všetkému, čo sa o nej posiaľ dozvedel a jej slová boli slovami rozumnej ženy nie mladého a neskúseného dievčaťa, ktoré v poblúznení zabúda na svoju vlastnú bezpečnosť. Bol síce verný iba Cairnovi, ale každý vojak by so cťou zložil prísahu takej žene akou bola ona. Chvíľu mlčal, sledoval zamyslené pohyby kráľovninho prsta, ktorým hladkala nádobku s jedom akoby to bol jeden z dvorných miláčikov slúžiacich na potechu a až potom sa hlboko uklonil.* Váš život a blaho je pre môjho pána veľmi dôležité, preto na vás nechce naliehať a spôsobiť, že by na vás mohol padnúť krivý tieň hoci polovica kráľových verných by ho nechala...* vetu nedokončil, pretože sa v nej nahromadilo príliš veľa trpkosti. Namiesto toho sa zhlboka nadýchol a na malú chvíľu privrel oči a sklonil hlavu. Keď sa znovu narovnal natiahol ruku ku koženému pásu, ktorý predtým odložil na hradby a nanovo si pripevnil pošvu k pásu. Pevne utiahol remence a až keď sa mu hrana meča dotýkala stehna, zodvihol hlavu a prehovoril. Tentoraz sa mu však do hlasu a pohľadu vkradlo niečo mäkké a dôverne známe, ako keď sa priateľ prihovára priateľovi.* Chápem dôvodom, ktoré vás vedú k nedôvere lepšie než si možno myslíte, aj keď som vyslancom svojho pána a mám v prvom rade na zreteli jeho záujmy. Prisahal som mu vernosť a stojím za ním v jeho rozhodnutiach týkajúcich sa kráľa, preto, aj keď sa nestanete naším spojencom, budeme pokračovať vo svojich plánoch iným spôsobom. Hovorím vám to preto, že vaším odmietnutím sa nič nezmení. Určite existuje viacero duší, ktoré by sme mohli získať pre svoje úmysly.* znovu sa hlboko úctivo uklonil a pravou rukou pritom pridržal rukoväť meča.* Ďakujem za čas, ktorý ste venovali môjmu vypočutiu, Vaša Výsosť. Bez ohľadu na vaše rozhodnutie žiadosť môjho pána o vašu ruku stále platí.


Kráľ bol spokojný a mieru svojej spokojnosti vyvažoval mierou vína, ktoré v ten večer vypil. Inokedy červená tvár mu teraz tak zbrunátnela, že každá črta na nej vynikla oveľa jasnejšie od klenutého spoteného čela až po pery lesknúce sa od slín. Potácavým krokom mieril po chodbe do kráľovniných komnát, kde ho čakal jeden z večerov, kedy svoju ženu mohol ponížiť lepšie než akoukoľvek zdrvujúcou slovnou poznámkou. Vo svojom manželskom práve tak našiel nečakané zaľúbenie a už len myšlienka na to, ako ho voči nej uplatňuje dokázala vyvolať v jeho mužstve potrebné vzrušenie.
Tesne predtým ako vstúpil do súkromných komnát prikázal strážam, aby sa postavili k ústiu chodieb a postarali sa o to, aby ho nikto nevyrušoval. Potom potisol kľučku a vstúpil do miestností, ktorým sa väčšinu mesiaca vyhýbal.

Voda v rieke bola ľadová. Žena do nej ponorila zošúverené, od chladu a práce popraskané, ruky a opláchla práve vypranú košeľu. Nepremýšľala nad ničím, iba sa nahýnala ponad hladinu a ostré výstupky kostí jej smutne napínali látku zle padnúcich šiat. Postavou sa podobala malému dievčatku, ale bola to dospelá žena, z ktorej namáhavý život urobil predčasnú starenu.
Na chvíľu prerušila prácu a mokrou rukou si spakruky zahrnula za ucho pramienok vlasov, viac šedivých ako hnedých, ktorý sa jej uvoľnil z tuhého vrkoča. Potom stočila vypranú látku a vyžmýkala z nej zvyšky vody, ktoré sa cícerkom liali naspäť do rieky aj po jej zápästiach až lakťom a na nich vysúkaným rukávom.
Odložila vlhké prádlo do koša, kde sa už vŕšila kôpka vypraného oblečenia a pohľad jej pritom, ako veľakrát predtým, zaletel k chalupe na opačnej strane lúky. Skromný domček z ohoblovaných drevených brvien potretých hlinou, aby sa dnu udržalo viac tepla.
K vráskam na tvári pribudla žene ďalšia, priamo nad obočie v mieste, kde sa stretávalo pri zamyslenom mračení. Odrazu ju premohla únava. Jednou rukou sa chytila za bok a druhú pritisla k čelu, aby si ho aspoň trochu ochladila. Chalúpku spravovala sama odkedy jej muž zomrel pri zvážaní dreva z hory. Nevyhnali ju aj s deťmi po žobraní len preto, že horáreň stála zvyšku kráľovstva za chrbtom a na jej obyvateľov sa rýchlo zabúdalo. Vďaka Vznešeným za to! Žena mala aspoň kúsok poľa, strechu nad hlavou a dosť odhodlania na to, aby sa pokúsila uživiť svoju rodinu najlepšie ako vedela. Vždy pred spaním si ako modlitbu opakovala jedinú vetu: „Mohlo byť aj horšie.“ a pokúšala sa jej uveriť. No občas, vo chvíľach ako bola táto, na ňu doľahla samota a ťažké hrdlačenie. Napriek tomu cítila aj uspokojenie z práce vlastných rúk a vynaliezavosti rozumu, pomocou ktorých sa dokázala postarať o svojich najmilších. Tá myšlienka jej vždy dodala odvahy.
Preto rýchlo zažmurkala, aby vyhnala z očí slzy a pohľad jej pritom padol na cudzinca, ktorý si pokojne vykračoval k chalupe. Ani si neuvedomila ako, pustila z rúk kôš na čisté prádlo a rozbehla sa za ním. Život na samote ju naučil nedôverovať cudzincom a tento, odetý len v zdrape akejsi látky, ktorú veľmi ľahko mohol ukradnúť aj z jej dvora, sa pohyboval až príliš sebavedomo.
Inokedy by sa bála k nemu priblížiť a radšej by riskovala škodu na majetku než vlastný život. A beztak, bolo aj dosť iných príkorí, po ktorých si ženy radšej priali smrť. No ona mala v izbe dve choré deti, to jediné, čo jej ostalo a kým na to bude mať síl nedovolí, aby im niekto ublížil.
V behu chvatne vytrhla z pňa vedľa prázdnej kôlne sekeru, ani sa v rozčúlení nezapotácala, a vtrhla dnu. Zarazená zostala stáť na prahu a hoci jej pľúca po rýchlom behu napínalo na prasknutie, podvedome zatajila dych a porisko sekery spustila k boku.
Muž, cudzinec, sedel v poloprázdnej izbici na kraji postele a pred ním sa pod perinou chúlili drobné detské telíčka. Chlapček s tmavými a dievčatko so svetlými vláskami mali čielka rozpálené horúčkou a ťažké kropaje potu premáčali periny, ktoré im len pred chvíľou vymenila. Očká mali zavreté a vyzerali oveľa pokojnejšie, než keď ich videla naposledy prehadzovať sa v bolestiach. Mužova ľavá ruka nad nimi visela akoby im dával požehnanie a potom ich obe pohladil po sluchách. Ženinu hruď zaplavila vlna tepla a oči sa jej rozšírili úžasom, keď si všimla ako spod cudzincových prstov presvitá matná žiara. Prudko zodvihla ruku, aby na krku nahmatala svoj amulet, látka na jej šatách zašušťala a tým pritiahla mužovu pozornosť. Obzrel sa ponad plece, jeho zlatisté oči sa do nej zabodli tak hlboko a s takou silou, že v tom okamihu s istotou vytušila, že na ňu nehľadí obyčajný človek. Tmavé vlasy mu padali do polovice tváre a nebyť tých zlatých dúhoviek určite by ako prvé upútali pozornosť jeho podmanivé črty: vysoké čelo, ostro vystupujúce lícne kosti, nos nad krivkou plných pier. Tá krása nemohla byť o nič skutočnejšia než sen, a preto bola taká desivá. Temná. Keby chcela zaútočiť na túto bytosť, pretože tak si ju v duchu nazvala, nikdy by nad ňou nemohla zvíťaziť, ale aspoň by sa o to pokúsila, keby jej deťom ubližovala. Ibaže ona, s pohľadom stále upretým na ňu, odtiahla ruku z detských hlávok a žena s materinským inštinktom okamžite poznala, že sa im uľavilo. Vpadnuté líčka už nemali také bledé a telíčka pod nadýchanými perinami sa zdali uvoľnené akoby konečne pokojne zaspali.
Žena zovrela amulet s božstvom v dlani tak silno až sa jej do brušiek prstov ostro vtlačili výbežky dračích krídel, pustila sekeru, ktorá s tupým žuchnutím narazila o podlahu a padla pred cudzincom na kolená. Všimla si jeho bosé nohy, ktoré v chlade tam vonku museli mrznúť, blato prilepené na silné lýtka a špinavý lem nočnej košele, ktorá kedysi patrila jej mužovi a cudzinec ju musel zvesiť z konára, na ktorom sa sušila. Nič z toho jej nevadilo, keď svoje pery pritisla na jeho chodidlá a z očí sa jej vyrinuli slzy vďačnosti. Tak dlho a úpenlivo sa k nemu modlila za záchranu svojich detí, ponúkla mu obete podľa starej obyčaje a on prišiel! Musel vycítiť ostrý pach dymu, ktorý ho k nim nakoniec prilákal. Nahlas spustila ďakovnú modlitbu bozkávajúc mu nohy a lem košele, ale keď chcela pobozkať aj ruku, ktorá jej deťom vrátila život odtiahol ju a pozrel na ňu tak zhovievavo až sa v okamihu upokojila. Pekné črty mužovej tváre sa uvoľnili, tváril sa spokojne, ale potom sa stalo niečo, čo ich oboch prekvapilo. Od hladu mu zaškvŕkalo v bruchu a bol to zvuk tak prozaický a nevýslovne ľudský, že žena vyskočila na nohy a pustila sa v izbici zháňať jedlo síce netušila, čo by mu mala a mohla ponúknuť. Nová činnosť ju zamestnávala natoľko, že pri tom prišla na iné myšlienky a keď na muža pohliadla znovu všimla si, že stále sedí na posteli a hľadí na svoje brucho. Ako dlho už nebol človekom? Dosiaľ neprehovoril, ale podľa toho ako sústredene na ňu hľadel žena poznala, že sa jej snaží rozumieť. Pozvala ho k stolu, na ktorý už medzitým rozložila misky s jedlom, to najlepšie, čo ušanovala z obeda hoci to stále bola biedna strava. Muž vstal, bolo ťažké myslieť na neho inak ako na muža, aj keď každučká jeho črta, pohyb a dokonca aj vôňa svedčili o tom, že je niečím viac. Usadil sa na lavicu a ruky nechal zložené v lone. Žena poznala, že má hlad, ale jedla sa nedotkol. Dovolila si úchytkom na neho pozrieť a jeho tvár vyjadrovala napätie, ktoré tam predtým nebolo. So sústredením sa nakoniec natiahol pravou rukou za kúskom mäsa a chleba. Za tú krátku chvíľu, čo si sústo niesol k ústam sa však s jedlom stalo niečo nečakané. Zhnilo mu medzi prstami tak rýchlo, že keď sa ho už už chystal položiť na jazyk, bolo nestráviteľné. Muž sa zamračil a zopakoval pokus ľavou rukou. Ibaže tentoraz sa stalo niečo iné. Kúsky potravy akoby ožili, upečené mäso znovu pustilo krvavú šťavu a chlieb sa začal drobiť na maličké zrniečka podobné pšenici.
Nezáležalo na tom koľkokrát muž zopakoval postup pravou či ľavou rukou, výsledok bol vždy istý a on, hoci mal jedlo na dosah ruky, nemohol si ho sám vložiť do úst. Jedna dlaň prinášala zánik a druhá oživenie.
Nakoniec sa muž vzdal svojich pokusov a chystal sa vstať od stola.
„Pane môj,“ vyhŕkla žena rýchlo, skôr pudovo ako z rozumu, aby ho zastavila a muž naozaj uvoľnil kolená a znovu sa usadil zvedavo pozerajúc spod privretých očí akoby tušil, že ju zvláštna farba jeho dúhoviek privádza do rozpakov. Nepadlo medzi nimi veľa slov, ale tie, ktoré odzneli mali veľkú váhu.
„Pomohol si mojim deťom. Vyliečil si ich z ťažkej choroby a vrátil matke. Dovoľ, aby aj ona z hlbokej vďaky a úcty pre teba tiež niečo vykonala.“
Ako to hovorila hlas sa jej triasol, ale postupne nadobúdal odhodlanie. Muž sa na ňu pozeral tak prenikavo akoby odhadoval jej ducha a jeho úprimnosť. Všimla si ako zatína a uvoľňuje päste v lone, pričom mu nepokoj napína svaly na pevne zaťatej sánke. Jej návrh bol opovážlivý, ale nemohla konať inak. Nakoniec muž predsa len prikývol. Pohol hlavou tak nepatrne, že to skoro prehliadla, ale aspoň už nevyzeral tak bojovne ako predtým, aj keď temnota ostávala stále prítomná v každom jeho pohľade.
Žena pomaly pristúpila k stolu a vzala do rúk poloprázdnu misku. Usadila sa na lavicu oproti a sklopila pohľad na svoje prsty, ktorými šikovne pripravovala prvé sústo. Nakoniec sa natiahla a ponúkla ho mužovi, ktorý ešte chvíľu váhal, ale potom sa aj on nenáhlivo, stále trochu nedôverčivo, sklonil a zachytil chlieb zubami. Prvý hlt bol pre neho očividne najťažší, ale stupňujúci sa hlad uspal na krátko jeho prirodzenú nedôverčivosť a vrodenú hrdosť, aby zo ženiných rúk mohol prijímať potravu. Ona si nič nenahovárala. Stále to bol niekto, komu bola hlboko zaviazaná, ale nepochybovala, že keby sa voči nemu niečím previnila, stihol by ju za to trest. Saorin bol z drakov ten najnevypočítateľnejší a jeho konanie sa nedalo nikdy vopred odhadnúť ani vysvetliť. Jeho zlatisté oči na ňu uprene hľadeli, aj keď sa dívala na svoje ruky a cítila rovnakou mierou bázeň aj strach.

*Starší muž, vyhladovaný, kvôli neúrode, pozorne počúval slová vodcu ich osady. Dažde stále neprichádzali a nikto nevedel, ako sa zachrániť.
-Žiadali sme bohov, aby nám priniesli dážď, no nič nepomohlo. Všetci dobre viete, koľko sme im obetovali.- niekoľko ľudí súhlasne prikyvovalo hlavami. Areg však vedel, že mnoho z nich sa na trojicu drakov obracia len vtedy, keď potrebujú pomoc a ďalší svoje prosby len predstierajú.
-Hovoril som preto s potulným šamanom a ten mi prezradil, že problém je zakopaný inde. V našich lesoch žije temný démon a všetku vodu si nechal pre seba. Musíme ho nájsť a zbaviť sa ho!- z davu sa opäť ozvalo pár pokrikov a niektorí sa dokonca rozbehli pre vidly či sekery. Areg si len ticho vydýchol.
Žiadny démon v ich lese neexistuje.
Všetko sú to len výmysly bláznov, ktorí sa boja o svoj krk. S príchodom sucha len narástli rozdieli v neveľkej osade a každý trochu lepší obchodník, sa naučil, ako na tom profitovať.
Napriek tomu sa však vybral s davom. Sám by mohol byť označený za rúhača, keby ostal v osade a to by len ohrozilo hladné krky, ktoré doma živil.


Miesto, kde sa ocitla, jej niečo hovorilo. Zrejme tu už niekedy bola, no tie spomienky boli zastreté akoby ani nepatrili jej. Nahá, skrytá medzi koreňmi stromov, pozorne sledovala krajinu okolo. Okraj lesa z jednej strany, kde zvuky vtáctva utíchli spolu s jej príchodom, a rozľahlé pole, ktoré mala pred sebou. Pšenica... mala pocit, že presne tak to nazývali, no netušila, odkiaľ by to slovo mohla poznať. Rastliny vyzerali byť úplne suché, po týždňoch bez vody, teraz balansovali na hranici so zničením. Žena sa pomaly postavila, odhadujúc svoje schopnosti, a prešla pár krokov. Zatavila na suchej pôde a bosou nohou po nej zľahka prechádzala. Privrela oči v snahe spomenúť si, prečo jej to je povedomé alebo aspoň, prečo sa ocitla práve tu. Posledné, čo sa jej vybavovalo, bol však len na oblohe a potom... všetko bolo preč.
Skôr, ako mala šancu, na niečo sa rozpomenúť, sa pred ňou objavila skupina ľudí. Niekto z nich zakričal slová, ktorým úplne nerozumela, no význam tých smiešnych zbraní jej bol jasný takmer okamžite. Prekvapilo ju, ako veľmi ju to rozzúrilo. Pocit, ktorý jej inak nebol veľmi vlastný, sa v ľudskej podobe dostavil takmer okamžite. Spolu s hnevom, sa však náhle zdvihol prudký vietor, obloha stmavla a spustila sa búrka.
Dedinčania, prekvapení tou náhodu zmenou, ostali nepohnute stáť na mieste. Nikto z nich si nevšimol, keď žena zmizla v tmavom lese.
-Hovoril som vám, že je to démon!- rozkrikoval sa vodca spokojne, napriek tomu, že pomedzi neutíchajúci dážď a zvuk hromu ho bolo ledva počuť.
-Nie...- ozval sa Areg. - To bola dračica.
Ľudia, ktorí stáli tesne okolo neho, sa prekvapene začali obzerať. Čo ak to bola naozaj pravda? Bohovia na nich zošlú svoj trest, ak ju naozaj zahnali.*

*Pokojne mu kývla hlavou na znak porozumenia. Rytier vyzeral byť rozumným človekom, schopným vyhodnotiť situáciu z každého pohľadu, ako pravý vojak. Verila, že Cairn si jeho služieb patrične váži. Bol by rovnaký, ako jeho kráľovský brat, ak by tak nerobil. Ľutovala len, že ho nikdy nestretla osobne. Jeho záujmy a plány by tak dokázala odhaliť aspoň o niečo lepšie, než len cez jeho prostredníka. Zaujímalo ju, koľko má toho spoločného so súrodencami.
Možno k tomu bude mať čoskoro príležitosť...

„Lancel,“ začala Jocellyn, keď kráčala chodbou naspäť do svojich komnát.
„Moja pani?“
„Aký dlhý je život kráľa, ktorý vládne len svojej čaši s vínom?“
„Krátky, moja pani. Niektorí môžu skončiť dnes, iní zajtra...“
Kráľovná sa nenápadne pousmiala. Starý rytier bol mužom, ktorý rozprával len s málokým úprimne. Vedel toho však viac, ako väčšina dvoranov. Predpokladala, že o jej nočnom stretnutí vedel skôr, ako naň bola ona sama pozvaná.
„A čo sa stáva ich manželkám?“
„Niektoré to vedia obrátiť vo svoj prospech. Tie múdrejšie si však nájdu spojenca, silnejšieho ako sú ony, aby sa vyhli zbytočným bojom.“
„Ako pozná, ktorý to má byť?“
„To už je len na nej. Počul som však, že mladší bratia sú vždy pohľadnejší.“
„A predpokladám, že ty si najmladší spomedzi svojich súrodencov.“ pousmiala sa.

Všetci dobre vieme, že sa rútiš z rieky do jazera, zvažovala kráľovná, lým prechádzala osamotená po svojich komnatách. Nevedela, aké z jej rozhodnutí by mohlo byť najlepším a čo sa stane, ak napokon nespraví vôbec nič. Najskôr uvažovala aj nad možnosťou oznámiť kráľovi úmysly jeho brata, no napokon tú myšlienku zavrhla. Jej manžel by niečo také vôbec neocenil. Buď by nespravil nič a vysmial sa jej alebo by ju obvinil, že sa spojila s jeho nepriateľom. Vždy hladal len zámienku, ako ju ponížiť. Mohla by aj nechať udalosti tak a počkať, ako sa vyvinú. Lenže tá možnosť skrývala príliš veľa nezodpovedaných otázok. A napokon, mohla byť ona tou, ktorá sa zbaví manžela. Ocenil by Cairn jej spojenectvo alebo by sa jej zbavil? Pri troche šťastia by ju vyhnal na niektorý zo severných hradov a nechal ju tam napokoji. Považuje ju však natoľko neškodnú, aby sa ju nechal bez dozoru?
Ticho si vydýchla a prešla k otvorenému oknu. Cez nádvorie v tej chvíli prechádzal kráľ, určite nadšený zo svojej najbližšej činnosti. Už len pri pohľade naňho sa jej zdvíhal žalúdok.
Nasledujúce pohyby jej trvali len pár sekúnd. Nachystala víno, naliala ho do čase a pridala k nemu jed, ktorý dnes dostala. Neostávalo jej iné, len sa modliť, aby William a jeho pán vedeli, čo robia. Keď sa o chvíľu neskôr otvorili dvere, stala kúsok od nich s rovnako kamennou tvárou, ako obyčajne, a manželovi rovno ponúkla jeho obľúbený nápoj.*

Tajomný muž sedel na kope sena uprostred trhoviska a pozoroval ľudí okolo. Tak dlho tu nebol, že mnoho z ich zvykov už úplne zabudol. Nehovoriac o tom, ako veľmi sa ich za tú dobu stihlo zmeniť. Fascinovalo ho, ako sa tieto bytosti dokážu prispôsobiť zmenám. Dokonca mal pocit, že mnoho z nich si sami vytváraú len preto, aby si stále viac uľahčovali život. Vôbec však však nerozumel, ako môže niečo také neustále fungovať.
Popred neho prešiel muž. Starý mlynár, ktorý už dlhé roky žil sám, odkedy mu po trápení v chorobe umrela manželka. Predávať chodil len vtedy, keď k nemu neprichádzalo dostatok zákazníkov. Aj v tie vzácne chvíle však dokázal svojou neustále zlou náladou, nakaziť mnohých. Niet divu, keď sa jeho jediná dcéra nikdy neukázala, odkedy odišla do vzdialenej dediny, a keď prišiel aj o ženu, jediné spojenie s okolitým svetom, úplne sa uzavrel do seba. Ľudia o tom vedeli, no nikomu sa nedarilo pomôcť starému mužovi. Netušili, ako obšťastniť jeho dušu aspoň na chvíľku. Práve jeho neustále zlá nálada, sa stala časom dôvodom, prečo k nemu prichádzalo stále menej a menej dedinčanov. Niekto ho dokonca rozčúlil natoľko, že ho pohnal do horúcich pekiel, napriek štedrej odmene, ktorú mohol dostať.
Dnes bol z neho však iný človek. Ráno sa uňho zastavil pocestný, trochu podivín. Nerozprával a na sebe nemal nič oblečené. Prišlo mu ho ľúto, možno to bol nejaký blázonko, ktorý sa stratil alebo dokonca utiekol z domu. Vzal ho preto k sebe, dal mu šaty a pripravil jedlo. Aj keď muž vôbec nerozprával, mlynár mal z neho veľmi dobrý pocit. Dokonca natoľko, že sa rozhodol vyjsť na trhy a zistiť, čo sa deje v okolitom svete. Keď teraz prechádzal okolo nového priateľa, na vráskavej tvári sa mu objavil úsmev. Tak nevídaný jav dokonca prekvapil niekoľkých jeho vzdialených susedov a jedna z nich, postaršia príjemná dáma, predávajúca kvety a bylinky, sa pri ňom dokonca prekvapená zastavila a dala sa na kus reči.
Ďalším jeho objektom, sa stala kopa detí, ktoré obďaleč hrali, na prvý pohľad veľmi zložitú, hru s farebnými kamienkami a paličkami. Pozorne ich sledoval, akoby v snahe zistiť, čo sa za tým skutočne skrýva. Ako bolo možné, že ich to dokázalo tak veľmi fascinovať? Bolo len ťažko uveriteľné, ako všetky neustále prejavovali emócie, niečo jemu tak veľmi vzdialené. Tá myšlienka ho priviedla až k jeho dračím spoločníkom a na ich pocity, ktoré vždy po rokoch zabudnú a stanú sa im preto úplne nepochopiteľné. Vnímanie dokonale ľudské, tajomnejšie, ako všetko, čo doteraz poznal.
-Ahoj,- ozvalo sa zrazu dievčatko, ktoré sa ešte pred chvíľou hralo so skupinou ostatných. Chvíľu si ho zvedavo prezerala. Nevedel však odhadnúť, či zvažuje nakoľko je bezpečný, alebo si len hľadá vhodné miesto v kope sena. Keď však náhle vyskočila veľa neho, vyzeralo to skôr na druhú možnosť.
-Ja viem, kto si.- zašepkala mu sprisahanecky, keď dokončila takmer nekonečné presúvanie stebiel pod sebou. Dokonca naňho aj veselo žmurkla. Muž si ju prekvapene prezeral. Chcel jej odpovedať, no uvedomil si, že aj keď ich slovám rozumie, stále nedokáže rozprávať rovnakou rečou. A dračí jazyk by bol len dokonalým spôsobom, ako sa prezradiť. Akoby to dievčatko vytušilo a veselo sa zachichotalo.
-Nemusíš sa báť, nič na teba nepoviem.- pokračovalo veselo ďalej. -Všetci okolo to cítia, nikto to však nedokáže rozoznať. Dospelí často nevidia, čo majú priamo pred sebou a na všetko majú svoje vlastné vysvetlenia. Ako moja mama. Stále mi nechce veriť, že mám pod postelou ducha. Vraj si vymýšlam, pretože ona sama ho nikdy nevidela. Ale ako môžeš vidieť ducha? Je predsa neviditeľný.- muž po tých slovách zvedavo naklonil hlavu na bok v pohybe, ktorý bol skôr zvierací. Nepatrne sa pousmial, pretože mal pocit, že tu je niečo také úplne prirodzené.
-Všetci okolo majú dnes dobrú náladu.- pokračovalo dievča. -Dokonca aj starý mlynár, ktorý inokedy ani nevychádza z domu. A to všetko len vďaka tebe.- víťazoslávne sa usmiala. Takmer akoby práve zoznámila mamu s duchom, ktorý prebýva v jej izbe.
-Si jedným z drakov, však?

*Dovolil šľachtičnej, aby ho ošetrila a snažil sa pritom sám seba presvedčiť, že tak konal z rozumných dôvodov a nie preto, že mu jej dotyky prinášali nečakanú potechu. V zamyslení sklonil hlavu a vždy, keď mal chuť syknúť od bolesti iba sa viac zamračil a tuhšie zovrel pery. Zvlášť pred šľachtickou dcérou nechcel vyzerať ako slaboch hoci jej prsty boli jemné a šikovné. Pozvoľna triezvel a ako rozprávanie pokračovalo ďalej, už mu nič nezatemňovalo myseľ.
Pomaly zodvihol hlavu a pozoroval ako sa šľachtičná skláňa nad hladinou a ponára ruku so zakrvaveným kusom tkaniny do vody. Citlivejšia žena by to nedokázala, pri pohľade na krv by jej prišlo zle a odpadla by mu k nohám ako sa to už toľkokrát predtým stalo, keď sa po boji ocitol v jednej miestnosti nielen so Savaricom, ale aj s dvornými dámami jeho matky.
Voda okolo útleho ženského zápästia zašpliechala, ale už nehľadel na ňu. Pozeral sa priamo do tváre s jemnými súmernými črtami, ktoré by chcel každý maliar aspoň raz preniesť štetcom na plátno. Priblížila sa k nemu a chcela pokračovať, ale on sa obrátil a chytil ju za ruku, v ktorej držala látku. Hľadel jej priamo do očí a na malú chvíľu jej bol bližšie než akýmkoľvek iným dotykom či slovom.* V žilách vám potom koluje veľmi silná krv. Už rozumiem tomu, čo som videl, vašu sestru...* Skúmal hĺbku jej pohľadu a cítil...porozumenie. Odrazu akoby si však uvedomil, že sa správa nevhodne a ruku jej rýchlo pustil.* Postarám sa o to, aby ste sa k svojmu otcovi dostali čo najrýchlejšie. Dávam vám svoje slovo.

*Prvé, na čo mu v kráľovniných komnatách padol zrak bola samotná kráľovná. Stála tam akoby na neho čakala a táto bláznivá myšlienka ho rozosmiala. Sivasté riedke obočie sa mu pritom prekvapene nadvihlo a z úst sa vyvalil pach korenistého vína a jedla, ktoré predtým strávil.* Vidím, že ste nezabudli na náš spoločný večer.* prihovoril sa jej a prijal ponúkaný nápoj, ktorý jediný dokázal uspokojiť jeho smäd. Ak sa mal dnes večer postarať o splodenie svojho dediča mal by sa predtým poriadne opiť.
S utíchajúcim smiechom prešiel okolo svojej cnostnej ženy a zamieril k vysokému oknu na druhej strane spálne. Mohutná posteľ s nebesami sa ako nemý výkričník rozkladala medzi nimi, delila ich do dvoch svetov, ktoré nemali nikdy šancu naozaj splynúť v jeden.* Dnes som mal jedno veľmi príjemné stretnutie.* začal rozprávať priložiac si okraj pohára k perám, ale ešte sa z neho nenapil. Najskôr len pomútil nápoj a spokojne k nemu privoňal.* Navštívil ma mních s neďalekého kláštora so prosbou, aby som venoval niekoľko zlatiek pre ich chovancov. Sú to veľmi vychovaní chlapci, veľmi poslušní...* zopakoval a zdanlivo obyčajné slová nadobúdali v jeho ústach pachuť pohany, s ktorou sa obracal priamo na kráľovnú. Bol to len ďalší spôsob, ktorým ju chcel najskôr ponížiť akoby jeho hriechy mohli ich spoločným spojením prejsť aj na ňu.* Je len samozrejmé, že som im prispel.* nepríjemne sa na kráľovnú usmial, zodvihol pohár akoby jej pripíjal a potom ho na dúšok vypil až do dna. Korenistý mok sa mu rozlial v ústach a zanechal po sebe trpkastú pachuť. Odložil pohár na podokenicu a spakruky si utrel ústa prejdúc bližšie k posteli. Rukou si siahol k nohaviciam a pomaly ich začal rozopínať, vôbec nebol vzrušený, ale to sa rýchlo zmení, len čo svojej žene nebude musieť hľadieť do tváre. Nespoliehal sa na jej poslušnosť, rovno ju chytil a zvalil na posteľ, aby to mali čo najrýchlejšie za sebou. Bol síce starý, ale keď ju pritláčal bruchom k poduškám a druhou rukou jej vyhŕňal bohato nariasenú sukňu až k pásu, mal stále dosť veľkú silu. Už beztak vlhké ústa mu ešte viac zvlhli slinami a jeho studené prsty sa konečne dotkli hladkých stehien. Násilím sa vkliesnil medzi ne a voľnou rukou si siahol do nohavíc. Musel sa sústrediť aby jeho vzrušenie neopadlo tak rýchlo ako začalo, preto si už pri prvých pohyboch začal predstavovať, že namiesto jeho ženy pred ním leží niekto iný a vychádzal proti nej oveľa tvrdšie. Krv mu začala rýchlejšie prúdiť žilami, po chvíli zbesilej námahy sa objavila triaška. Telo sa mu zachvievalo v drobných kŕčoch, ktoré postupne prerastali do silnej triašky. Ku koncu už nestačil s dychom a v náhlom záchvate paniky sa prestal pohybovať. Vzduch lapal ako topiaci sa človek, ale nemal silu už ani na výkrik. Chrbtom padol na podušky vedľa kráľovny a snažil sa jej tvár nájsť pohľadom, nazančiť jej, aby mu pomohla. S dochádzajúcim dychom a brunátnejúcou tvárou lapkal po jej šatách, rukách, tvári...


William opustil hrad, stráže ho nechali prejsť a keď ich míňal iba nevšímavo hľadeli pred seba, rovnako ako vždy, zvierali sekery s končistými hrotmi a dlhým poriskami akoby boli predĺžením ich vlastných rúk. Nijaký pohyb, nijaký krik a už sa niesol na koni bezmesačnou nocou. V mysli si vybavoval stretnutie s kráľovnou, ktorá mu, napriek jeho vlastnej vôli, učarila. Pocítil akúsi neurčitú ľútosť nesúcu v sebe niečo trpké, takže sa mu vždy zamračená tvár ešte viac skrivila a bez toho, aby si to uvedomil zodvihol hlavu a vrhol posledný pohľad na hrad, ktorý žmurkal do tmy množstvom osvetlených komnát a priechodov. Ľútosť sa pomaly rozpúšťala, riedila pachuťou odporu, keď si vyvolal v mysli obraz hodujúceho kráľa, až kým v ňom nezostalo len pevné rozhodnutie. Bolo isté, že kráľ musí padnúť a ak to nebude s pomocou kráľovnej potom si nájdu iný spôsob.
S touto myšlienkou popchol koňa a v prudkom cvale sa spolu s ním pohrúžil do temnoty lesnej cesty. Bol si takmer istý, že z hradu už vyšiel niekto, kto ho mal sledovať, ale v tunajších lesoch sa vyznal lepšie, než ktorýkoľvek kráľovský vojak. Čierny plášť mu pomohol skryť sa pred prenasledovateľom a keď jazdec precválal okolo neho vyviedol žrebca z hustého porastu a nasmeroval ho opačnou cestou.
Ponáhľal sa priamo za Cairnom, ktorý aj najvernejšími vojakmi táboril na sútoku dvoch miestnych riek. Mal čas do úsvitu, kým sa družina znovu nevydá na cestu za novým táboriskom. Takto sa postupne približovali k hradu už niekoľko týždňov, nechceli vzbudiť veľkú pozornosť, a tak sa držali v ústraní. Občas narazili na kráľových zvedov, ale o tých sa postarali a vinu za ich smrť hodili na potulných zlodejov.
Keď William pricválal do tábora obloha na východe už začínala blednúť. Nezdržiaval sa iba hodil opraty mladšiemu chlapcovi, ktorého so sebou mali ako koniara a zoskočil zo žrebcovho chrbta. Zamieril k najbližšiemu stanu, ktorý sa ničím nelíšil od stanov ostatných vojakov iba pred týmto stála ozbrojená stráž. Muži mu nerobili nijaké problémy, dokonca sa s nimi priateľsky pozdravil a keď vstúpil dnu privítala ho dobre známa tvár. Keby Cairna nepoznal tak dobre považoval by ho za mladíka, ktorý toho ešte o svete a bojoch v ňom nemôže veľa vedieť, ale hoci mal následník trónu výzor mladíka jeho oči boli očami starca. Sálala z nich nebezpečná inteligencia, pohyboval sa ľahko a mrštne akoby bol vždy pripravený na nečakaný útok. Aj od priateľa akým bol pre neho Wiliam.
"Vitaj." privítal ho s priateľským úsmevom a keď si obaja položili ruky na plecia a krátko stisli povedali si tak viac, než samotnými slovami. Williama neprestalo udivovať, že na svoj vek Cairn pôsobil ako dospelý muž. Všetci vojaci sa k nemu správali úctivo, mal u nich prirodzenú autoritu, ktorá sa u takých mladých ľudí nevidí často, ale pravdupovediac toho Cairn zažil toľko, že ho to odlišovalo od ostatných.
"Ako kráľovná prijala môj odkaz?" Cairn zvedavo nadvihol obočie a nespustil ruku z Williamovho pleca. Ten sa zatváril neurčito, nie víťazne ani v predzvesti neúspechu.
"Je to veľmi múdra žena. Neurobí nič, čo by ju ohrozilo. Budeme musieť počkať:"

„Kto by zabúdal na naše spoločné noci, všakže?“ odvetila kráľovná s neskrývaným znechutením. Už si nedávala ani tú námahu, aby predstierala aspoň štipku sympatií a nič na svete by ju nedokázalo od toho odradiť. Jej muž bol zvrhlou paródiou na kráľa a ak by ju napokon, predsalen, uvrhli do žalára, mnoho ľudí bude vďačných za jeho smrť. Jeho ďalšie slová si však vypočula mlčky a keď ju o chvíľu neskôr strhol pod seba, nenamáhala sa ani pohnúť. Nebude mu to, predsa, nijak zľahčovať. V momente, keď mala pocit, že Williamov jed, už snáď ani nesplní účel, sa kráľ začal dusiť. Okamžite sa zdvihla a s jednou rukou opretou o drevený stĺpik postele, sa s krutým úsmevom zohla nad manžela.
„Chceš mi snáď niečo povedať?“ nahla sa o kúsok nižšie, no stále bola dostatočne vzdialená, aby na ňu nedočiahol. „Niečo o svojich nových chlapcoch? Ó, som si istá, že v posteli sú lepšími spoločníkmi ako ja.“ nehybne počkala, až kým kráľ nevydýchol naposledy.
„Alebo možno nie...“
Až po dostatočne dlhej chvíli sa skutočne veľmi pomaly presunula ku dverám. Jej tvár sa zo spokojného výrazu zmenila na vystrašené zvieratko, keď otvorila dvere jej komnaty.
„Stráže, zavolajte sem liečiteľa. Rýchlo, kráľovi je zle!“ muži, ktorí stáli o pár metrov ďalej, nepotrebovali viac príkazov a takmer súčasne sa rozbehli preč. Kráľovná mala chuť smiať sa. Po toľkých rokoch ponižovania a urážania, si konečne aspoň na kratučkú chvíľu pripadala dokonale slobodná.

Netrvalo dlho, než bol na nohách takmer celý hrad. Všetci si potajme šepkali, že opitý kráľ nezvládol svoju panovnícku povinnosť. Jeho manželka bola naňho príliš mladá, tvrdili niektorí. Ďalší zase zastávali názor, že je to spiknutie kupcov spoza mora kvôli daniam. Netrvalo dlho, než so správou vyleteli z hradu desiatky holubov, ktoré mali informovať okolitých lordov. V žiadnej z nich však stále nebola zmienka o následníkovi.

Ako slnko zachádzalo za hory svetla v miestnosti postupne ubúdalo. Tiene sa predĺžili a keď dosiahli až ku kalamáru a kôpke starých, v koži viazaných kníh, brat Utamin prerušil písanie. Položil brko na drevenú dosku stola zarovno s papierom a konečne dovolil svojmu telu uvoľniť sa na operadle stoličky. Zavrel oči, ruky zložil na hrudi ako pri modlitbe a keď ustalo vŕzganie dreva započúval sa do monotónneho nápevu náboženskej piesne. Bratia sa venovali večernej modlitbe naozaj svedomito a keby sa sústredil, dokázal by rozoznať jednotlivé hlasy a priradiť k nim tvár. Brat Jeronym mal hlboký, pekne modulovaný bas, zatiaľ čo brat Alamo zase spieval čisté, povznášajúce tóny. Napriek tomu bola pieseň ťažká a hutná, držala sa medzi kamennými stenami kláštora ako sa bieda už dlho držala ich rádu. Bol najstarší a zároveň posledný svojho druhu, pretože ľudia žijúci v údolí začali pomaly zabúdať na staré božstvá a spolu s nimi aj na ich najvernejších služobníkov.
Brat Utmin sa prinútil znovu otvoriť oči a pohliadol na potemnenú izbu. Holé kamenné steny prikrývali len police plné kníh a dlhoročného prachu. Zvyšok zaradenia bol striedmy s jednoduchým písacím stolom a stoličkou, oboje zhotovené z dreva. Jedinú cennosť nosil brat Utmin na krku spolu s ochranným amuletom a neskladal si ju dokonca ani počas spánku. Ak sa skutočná viera preveruje v hlade a biede potom by mu museli Vznešení odpustiť aj hriech spupnosti, pretože ani lad ani bieda ho zatiaľ nedohnali ku krádeži.
Modlitby sa ešte neskončili, keď zaznelo prvé nesmelé zaklopanie na dvere. Trudnomyseľne na hľadel, až kým sa klopanie nezopakovalo, tentoraz o čosi naliehavejšie.
„Brat Utmin, odpusťte, že vás ruším pri rozjímaní, ale je tu niekto, kto by s vami rád hovoril.“
Utmin sám pre seba pokýval hlavou a chvíľu mu trvalo, kým odpovedal.
„Kto je to?“
„Nepovedal svoje meno.“
To bolo zvláštne.
„Priveď ho.“
Chlapcov tieň sa mihol v škáre naspodku dvier a rýchlo sa vzdialil.
Utmin vstal zo stoličky a jednu po druhej pozapaľoval všetky voskové sviečky, ktoré miestnosť vytrhli z pochmúrneho prítmia. Chcel sa tomu neznámemu dobre prizrieť, ale možno to bol len bedár, jeden z tých nemých, ktorí si ešte pamätali na staré časy a pohostinnosť, s ktorou sa tu nikdy neminuli.
„Čo ťa k nám privádza takto neskoro?“ opýtal sa, keď začul zvuk otváraných dverí a podvedome sa za ním otočil. Ticho. Iba úzky plamienok pohlcoval dlhú triesku, ktorou Utmin zapaľoval knôty. Urobil najskôr krok, potom druhý, dopredu a zostal stáť. Zlaté oči ho zvedavo pozorovali z potemnenej tváre, keď sa muž vystrel a premeriaval si ho spolu s miestnosťou akoby tvorili jeden celok, starý zatrpknutý mních a izbica plná prachu a zabudnutých vedomostí.
To, že sa chveje si Utmin všimol až vo chvíli, keď mu plamienok popálil prsty a zlaté oči muža zažiarili v tieni akoby za tými zvláštnymi dúhovkami horel celkom iný druh ohňa.
V prehlbujúcom sa tichu počul Utmin svoj vlastný dych a potom ľahké kroky muža, keď sa pohol bližšie k nemu. Podvedome cúvol, ale vzápätí narazil na dosku stola, ktorá ho zastavila a vystavila napospas mužovej prítomnosti. Tá v sebe mala niečo zničujúce a povznášajúce zároveň, takže mu z pier skĺzol ľahký ston strachu a bázne súčasne, za ktorý sa rovnakou mierou potešil aj zahanbil, a to v tom istom momente. To, čo cítil nemohlo byť skutočné a krátky pohľad do príťažlivých zlatých očí ho v tom len utvrdil, pretože všetky emócie odporu a túžby sa zdvojnásobili. Podvedome si ruky zodvihol k hrdlu a nahmatal dve retiazky. Jednu s dračím amuletom a druhú so zlatým kľúčom a mužovou podobizňou vytepanou do hlavičky, ktorú poznal naspamäť, pretože ju dlhé roky študoval a uvažoval nad ňou. A teraz keď pred ním stál jeden zo Vznešených nemohol uveriť tomu, že v najslabších chvíľach o jeho existencii pochyboval. Vyzeral ako obyčajný muž z mäsa a kostí, ale nálada, ktorú okolo seba šíril nebola dielom ľudského cítenia, pretože nič na svete nemohlo byť rozporuplnejšie než svetlo a tma, radosť a smútok, život a smrť stelesnené v jednej bytosti.


Časy sa zmenili. Cítil som to na každom kroku a potvrdzovala to aj tvár mnícha, ktorý spravoval kláštor, moje jediné útočisko vo svete, kde každý strom bol mladší než ja a korytá riek hlbšie než ako mi utkveli v spomienkach, keď som bol naposledy človekom. Prahol som po ľudskom slove, ktoré sa za desiatky rokov vyvinulo na nepoznanie. Teraz reč pripomínala vodu, tóny v nej preskakovali ako vlny z kameňa na kameň, zatiaľ čo tváre sa menili podľa toho aký pocit práve odrážali. Ale čítať v ľuďoch bolo ľahšie než počúvať, čo o sebe sami hovorili a muž stojaci predo mnou ma miloval a nenávidel súčasne. Odrazu som pocítil ako sa usmievam s jedným kútikom úst nadvihnutým a druhým poklesnutým, pretože ani ja som sa nemohol milovať viac ako som sa nenávidel a nenávidieť sa viac ako som sa miloval.
Mníchovi visel na krku kľúč, ktorý mi bol známy z ďalekých spomienok, zahalených a matných ako hmly, v ktorým som donedávna žil. No bola to len jedna časť a tú druhú mal pri sebe muž, ktorý bol ešte starší než mních. Ležal na posteli v malej izbici, do ktorej ma zaviedli a len čo som mu pohliadol do tváre poznal som, že aj on ma poznáva. Podišiel som bližšie a usadil sa na kraj postele bez toho, aby sme jeden druhého spustili z očí ako starí priatelia, ktorí si veria alebo súperi očakávajúci od seba len to najhoršie. A tento muž poznal moju reč.
„Vrátil si sa do smutného sveta,“ prihovoril sa mi hlasom, ktorý sa mu triasol. Neviem prečo, ale spomenul som si na listy, farebné a suché, trhajúce sa od konárov pri svojej stopke. Smutné a pritom tak veselé.
„Ale ty si rád, že ma vidíš.“
Starec prikývol a keď sa usmial okolo očí mu pribudli nové vrásky. Pri srdci ma zalial zvláštny nový pocit, ale nenašiel som slová, ktorými by som si ho sám pre seba vhodne opísal.
„Podarilo sa nám uchovať všetko z tvojho majetku...“
„Ššš,“ ten zvuk som vydal podvedome, lebo starca napínalo na kašeľ a mne záležalo na jedinom majetku, ktorý som ako človek vlastnil. Chorý si z krku stiahol druhú polovicu kľúča a podal ju mníchovi, ktorý vzápätí odišiel a nechal nás dvoch osamote.
„Slúžil si mi verne, spomínam si,“ usmial som sa a natiahol k nemu ľavú ruku prinášajúcu život ako som to urobil už veľakrát predtým. No tentoraz sa starec mykol, odvrátil odo mňa pohľad a spočinul ním v tieni nikde za mojím chrbtom. Bol som prekvapený ako rýchlo mi niečo ťažké stlačilo hruď a vyhnalo z nej ten hrejivý pocit.
„Som už unavený,“ prehovoril starec. „Netúžim už po ďalšej mladosti, aj keď bola plná viery v teba, môj pane. Dovoľ mi odísť tam, kde som mal byť už veľmi dávno a brat Utmin nech sa stane mojím nástupcom.“
Odrazu sa mi pozrel priamo do očí a prvýkrát vo svojom živote som pocítil niečo tak jasne a zreteľne, že som neváhal. Namiesto ľavej ruky som starcove prsty zovrel v pravej dlani a o chvíľu pozoroval ako z neho uniká život. Toto som dokázal a ešte omnoho viac, ale to, čo som urobil som vzápätí aj oľutoval. Pamätám sa, že keď som sa prvýkrát stal človekom bolo ťažké rozhodnúť sa či sa mi viac páči uschýnajúci alebo kvitnúci kvet, a tak som ho dlhé hodiny striedal v rukách a sledoval zmeny, ale nikdy som nepocítil úplné uspokojenie len z jednej voľby. Starca mi bolo ľúto, ale nechal som ho odísť hoci som vlastne ani nechcel.
Myšlienky ma našťastie nepohltili celého a keď sa objavil brat Utmin jediné, čo ma zaujímalo boli rukavice v jeho rukách. Dračia koža bola nahladko opracovaná a taká jemná, že pôsobila krehko, aj keď dokázala moje schopnosti udržať v bezpečí od zvyšku sveta. Jej hebkosť bola to jediné čo som v živote pocítil na končekoch svojich prstov a okrem nej už nič. Až teraz ma zaplavil pokoj.

/ pokojne už tam aj napíš nech to spojíme .D /

Keď sa William nadránom vrátil na svoj statok nečakal, že ho tam zastihne správa priamo z kráľovského dvora. Prijal list od sluhu a palcom prechádzal po pečati ešte dávno potom, čo sa vo svojej komnate ocitol sám. Ako v mrákotách podišiel k oknu, kde bolo viac svetla a pohľadom mimovoľne zablúdil k obzoru. Uvedomoval si, že vo svojich rukách drží dôkaz o vlastnom úspechu, ale prekvapilo ho, že na krátky moment predsa len zaváhal. Nakoniec rozlomil pečať medzi prstami a prečítal si krátku správu o kráľovej smrti, ktorá nehovorila nič o tom, ako zomrel, ale William sám vedel svoje a obraz kráľovnej mu neschádzal z mysle. Jej tvár so vznešenými črtami a ladné pohyby. Akoby sa už kráľovnou narodila. Neklamal, keď tvrdil, že by jej prisahal rovnakú vernosť a službu ako Cairnovi iba nečakal, že sa v ňom ten pocit zrodí tak rýchlo.
List znovu úhľadne zložil a založil si ho pod tuniku priamo na srdce. Potom sa otočil a schádzajúc po kamennom schodisku zavolal na jedného zo svojich rytierov, aby mu priviedol čerstvého koňa.
„Pane môj, už odchádzate? Veď ste len nedávno prišli.“
Zarazil sa na polceste k dverám a hlavu obrátil do chodby, kde stála jeho žena. Všimol si na nej nové šaty z ťažkého červeného zamatu, ktoré zdôrazňovali jej útlu postavičku a tvár s jemnými ,ešte stále dievčenskými , črtami. Upierala na neho veľké modré oči a jej krása v to ráno bola žiarivá ako lesk v zlatých kučerách, ktoré mala sputnané sieťkou na temene hlavy. Svojím výzorom a tvárnou povahou predstavovala vrchol toho, po čom muž ako on mohol túžiť. Bola mu dobrou ženou a on ju mal rád, ale nedokázal sa zbaviť myšlienky, že ju jeho prítomnosť desí. Ako vojak bol zvyknutý na bezprostredné správanie, ale pri svojej žene sa musel mierniť. Videl, že ju mätie, pretože sa skoro nikdy neusmieval a keď sa predsa len rozhodol dať najavo dobrú vôľu jeho úsmev mu zoškaredil tvár ešte viac než by ju u iných skrášlil. Necítil sa dobre v spoločnosti strachu, ktorý v nej vyvolával, preto obmedzil ich spoločné chvíle na najnižšiu možnú mieru.
No teraz si iba odkašľal a pristúpil k nej bližšie. S každým jeho krokom sa chúlila hlbšie do seba akoby sa bála, že ju udrie.
„Večer vás navštívim vo vašich komnatách,“ už keď to hovoril cítil sa ako zločinec a to nenávidel. Čelo sa mu zachmúrilo a jej pohľad ustrašene spadol k jeho nohám obutým v ťažkých čižmách. Prečo chcela, aby si k nej líhal, keď sa ho tak bála? To jediné nevedel pochopiť, ale priečilo sa mu opýtať sa.
Už si nemali čo povedať, preto sa máličko naklonil a dal jej cudný bozk na spánok, pri ktorom sa od neho ešte viac odvrátila. Zvrtol sa na päte s jedinou túžbou, a to čo najrýchlejšie opustiť toto miesto. Vonku na nádvorí si vzal od koniara svojho žrebca a jediným odrazom sa mu vyšvihol na chrbát a vyrazil prudko dopredu.



Na hrade zatiaľ felčiar ukončil prehliadku kráľových pozostatkov a keď telo prikryl bielou plachtou podišiel k sluhovi, ktorý držal misu s vodou. Ponoril si do nej obe ruky a vo zvyčajnom rituály zbavil pokožku akýchkoľvek stôp po dotyku s mŕtvolou. Najvyšší kráľovskí radcovia obkolesovali vchod do komnaty a od nedočkavosti im oči svietili ako číhajúcim dravcom. Chtivosť z nich nakrátko opadla len vtedy, keď felčiar vyhlásil, že kráľ skonal prirodzeným spôsobom.
„Staroba skolila nášho milovaného kráľa,“ prehovoril radca Tamir a jeho supia tvár sa ešte viac predĺžila sklamaním. Neľutoval smrti, ktorá si so sebou vzala kráľov posledný výdych, ale toho, že vinu za ňu nemôže zvaliť na niekoho z mäsa a kostí.
Ako ďalší prehovoril Azem, ktorý sa najlepšie vyznal v plánovaní a dvorských intrigách. Navonok pôsobil neškodne, jeho okrúhle červené líca a bucľatá postava skôr vzbudzovali súcit ako ostražitosť, a to bolo jeho najväčšou zbraňou, pretože keď sa rozhodol konať bolo už pre súpera neskoro. Nevedel sa síce oháňať mečom, ale jeho slová boli často ostrejšie a mierili presnejšie než ruka rytiera držiaca zbraň.
„Krajina sa už počas kráľovho života zmietala v nepokojoch a bude to ešte horšie ak sa čoskoro nezaplní prázdne miesto na tróne. Všetko by bolo oveľa jednoduchšie, keby Jeho Výsosť po sebe zanechala dediča.“ Pri tých slovách preniesol Azem pohľad priamo na kráľovnú a hoci to, čo poznamenal bolo celkom neškodné, zmysel medzi riadkami mal kráľovnú zasiahnuť priamo ako výčitka. „Vaša Milosť, nemáte za sebou takú podporu, aby ste kráľovstvo mohli spravovať bez manžela a kráľ svojich dvoch bratov už pred rokmi vyhnal.“
Pre všetkých teraz mali nastať ťažké časy. Kráľ, hoci bol, aký bol, predstavoval stabilitu a jedinú zvrchovanú moc. Takto sa ľud nemal na koho obrátiť a nablízko žilo dosť lordov, ktorí túžili po korune a na jej získanie mali aj dosť prostriedkov.
„Úbohé Veličenstvo,“ bedákal Tamir s pohľadom stále upretým na telo prikryté bielou plachtou, ale v skutočnosti ľutoval len sám seba. Nový vládca si pri sebe určite nebude chcieť držať starých radcov, a preto sa Tamir rozhodol, že neurobí rovnakú chybu ako Azem a nebude kráľovnej nič vyčítať. Namiesto toho sa pridá na jej stranu, aby ho potom ušetrila a myslela na svojho verného služobníka. Supia tvár sa obrátila k nej a ostré črty zmiernila zaliečavosť.
„Nemusíte mať obavy, kráľovná moja. Čochvíľa sa v sieni stretnú lordi a vy pred nimi vystúpite. Budete očarujúca ako vždy a tým si ich určite získate na svoju stranu. Nič tak účinne nezadrží horúce hlavy ako prosba krásnej ženy.“
„Nebudú vás počúvať,“ prorokoval Azem a nič nepredstieral. Bola to jednoducho pravda nech Tamir tvrdil čokoľvek.
„Možno ak navrhnete súboj alebo im ponúknete úlohu, ktorú by museli splniť...“ Tamir pokrčil kostnatými ramenami a vyzeral pritom ako dravec, ktorý sa chystá vzlietnuť.*

*Keď nastala noc, Areg sa potajme vykradol von z osady. S vrecom plným jedla a najlepším oblečením jeho manželky, hľadal tajomnú ženu, ktorú ostatní považovali za démona. Veril tomu, že je bohyňou a len vďaka nej sa nad ich poliami znovu ukázali oblaky plné vody. Dlho kráčal lesom osvetleným len nočným svetlom a dúfal, že nenarazí na hladného dravca. Len ťažko by sa dokázal ubrániť pred šelmou. Šťastie ho však doviedlo až k bohyni, sediacej na brehu neveľkého jazera. Mal pocit, akoby okolo nej svietilo mesačné svetlo jasnejšie ako kdekoľvek inde.
"Ja.. som Areg, pani." zašepkal potichu dúfajúc, že ju nevystraší alebo, ešte horšie, nerozzúri. Keď naňho uprela zlaté oči, ostal ako omámený. Cítil sa úplne bezmocný, zbytočný v tom obrovskom svete.
"Pri... priniesol som vám šaty." ozval sa znovu až keď pohľad nenápadne sklopila a on si náhle uvedomil, že by tak mohol ostať hľadieť aj celé roky a vôbec by si to neuvedomil.
"Je mi moc ľúto, čo sa stalo." spustil znovu, kým pred ňu opatrne vykladal jedlo a šaty. Veľmi dúfal, že ju tým nijak neurazí. "Naša dedina nemá ani chrám, kde by vyznávali starých bohov."
"Chrám," zopakovala po ňom žena. Aregovi spadla sánka, keď si uvedomil, že to skutočne vyslovila ona. Mal pocit, akoby rozprával vietor a voda v spojení do zvláštne éterického hlasu.
"Náš chrám?" opýtal sa opatrne. Kývla mu však hlavou, že myslela niečo iné a rukou ukázala smerom k horám na severe.
"Chrám trojice drakov." uvedomil si náhle. "Rieka, ktorá sa vlieva to tohto jazera vyviera neďaleko horskej cesty. Potom už stačí pokračovať len ďalej do kopcov."
Poďakovala sa mu jemným úsmevom, vzala si od neho veci a vybrala sa smerom, ktorý jej popísal.

Dedina, kde sa len pred pár dňami ukázala nadpozemská bytosť, sa rozdelila na dva tábory. Ľahšie ovplyvniteľná skupina, ktorá nebola ochotná ani na okamih si pripustiť, že by pochybili, sa pridala k vodcovi. Ich počty sa postupne znižovali, no napriek tomu ich bolo stále dosť, aby dokázali zabrániť konaniu ostatných. Areg sa stal akýmsi dočasným správcom, snažiacim sa veci urovnať. Vodca mu však neustále kládol stále nové a nové prekážky. Nech bol jeho zámer akýkoľvek, ten muž sa stal príliš ovplyvneným svojou pozíciou a hocaká zámienka, ktorá by ho o ňu mohla pripraviť, musela byť potlačená. Práve to bol dôvod, prečo stále všetkých presviedčal o existencií démona a nutnosti zabiť ho.
"Areg, takto to nemôže ostať. Konečne začali dažde a namiesto toho, aby sme sa starali o pôdu, bojujeme medzi sebou."
Dlho hľadel na svoju manželku, než jej odpovedal. "Ja viem a obávam sa, že to je moja vina. Keby som do toho nezasahoval, nič také by sa nestalo."
"Tak som to nemyslela..." pousmiala sa nenápadne a sadla si vedľa neho. Odkedy sa ich osada búrila proti sebe, cítila, že sa tým neustále trápi. "Všetci mohli byť mŕtvi, keby si ich nezastavil."
"Budeme mŕtvi, ak nezačneme obrábať pôdu."

"Areg to celú dobu plánoval. Už dlho sa snaží stať vodcom a útok démona mu v tom len dopomohol." tlstý vodca stál na lavici, aby zvýraznil svoje postavenie. "Niečo také nemôžme dovoliť!
Norm!" prstom ukázal na muža sediaceho opodiaľ. "Vezmi mužov a prineste od kováča všetko, čo sa dá použiť ako zbraň. Pôjdeme to ukončiť."
Norm sa krátky okamih zdráhal, vodca si to však veľmi rýchlo všimol. "Ak sa nájde niekto, kto nesplní svoje povinnosti, bude potrestaný rovnako, ako zradcovia!"

Vyzbrojení muži z dediny kráčali smerom k domu Arega. Ľudia, ktorí ich po ceste videli, sa ukrývali pred ich zrakom, okrem pár odvážnych smerujúcich na pomoc svojmu priateľovi.
"Mary, bež sa s deťmi schovať." kývol Areg na svoju ženu tesne pretým, než sa pred jeho dverami zastavil dav ľudí.
"Areg, syn Maranta, vyjdi von, pokiaľ chceš ochrániť svoju rodinu."
Muž vyšiel pred dvere a pozorne si prezeral všetkých susedov stojacich proti nemu.
"Porušil si zákony, za čo budeš potrestaný smrťou."
"Ničím som sa voči vám neprevinil. Všetci to dobre viete." ozval sa pokojne. Nemohol ohroziť svoju rodinu, pokiaľ sa naozaj rozhodnú potrestať ho, bude to musieť prijať a dúfať, že ich nechajú napokoji.
"Postavil si sa proti mne - jedinému právoplatnému vodcovi! Ako sa opovažuješ tvrdiť, že si sa neprevinil?! Zviažte toho psa!"
Skôr, ako niekto stihol vyplniť príkazy vodcu dediny, sa zem začala chvieť. Ľudia začali panikáriť a rozpŕchli sa po okolí. Len vodca zostal stáť a spod kabáta vytiahol dlhý nôž.
"Budiž, keď nikto iný, spravím to sám a poriadne."
Chvejúca zem sa však náhle roztrhla, pohltila starého vodcu a všetky otrasy zrazu ustali.
"Areg, záchranca polí, požehnaný úsmevom bohyne." zašepkal niekto v dave, než to ľudia začali medzi sebou vykrikovať nahlas.


Agame konečne našla chrám, ktorý potrebovala. Tesne pred jeho zničenými bránami však zostala stáť a zamračene si ho prezerala. Stačila len nenápadná zmena jej nálady a obloha sa začala zaťahovať. Sama si však vôbec neuvedomila, že jediný pohľad na biedu, ktorá tu pretrvávala a jej emócie spustili schopnosti, ktoré ovládala. Obe ruky nenápadne zdvihla po stranách, s dlaňami nasmerovanými hore. Polorozpadnuté kamenné múry sa začali chvieť, než zo zeme znovu narástli do pôvodného výzoru, aký si pamätala z poslednej návštevy. Neboli síce plné ozdobných vyobrazení, ale to by mohli zvládnuť aj mnísi, ktorí tu žili.
Znovu vykročila ďalej, no na polceste zastavila. Zohla sa k zemi , dlaňou sa dotkla chladnej hliny a zatvorila oči. Keď sa o chvíľu neskôr postavila, držala hrsť drahých, ešte neotesaných kameňov, ktoré nasypala do nádoby určenej na dary. Až potom vošla do priestrannej haly a nechala sa odviesť prekvapeným mužom do miestnosti, kde mal vraj čakať Saorin.*