Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)

*Rýchle detské nohy s ľahkosťou vybehli na kopec, kde okrem nízkej trávy vyrastali aj trsy bodocov. Ich hnedasté listy porastali tenučké, voľným okom sotva viditeľné chĺpky, ktoré spôsobovai pálčivú olesť a svrbenie kedykoľvek sa ich niekto z nepozornosti dotkol.
Arvyn skríkol od bolesti, keď sa mu tenké vlásie obtrelo o nahý členok, ale jeho túžba vidieť vojsko bola silnejšia. Do očí sa mu drali slzy bolesti a hnevu, keď sťažka došľapoval na zranenú nohu, ale cieľavedomo sa šinul dopredu. Konečne.
Akoby sa planinou vynula tetelivá čierna stuha, od ktorej sa miestami odrazilo striebristé svetlo. Ten pohľad mu na chvíľu vyrazil dych, pretože aj keď si vojsko ašarika Yona predstavoval už mnohokrát, skutočnosť predčila všetky jeho očakávania. Ďaleko vpredu sa cez nížinatý porast predieral predný voj a za nimi nasledovali radoví bojovníci. Arvyn prižmúril oči, ale nech sa snažil akokoľvek, svojho otca nikde nevidel. Ako súčasť jednoliatej masy mal určite aj on na sebe ochranný odev vofarbách ašarikovho rodu a so znamením jediného Boha na hrudi.
Tá myšlienka preletela Arvynovi hlavou spolu s pýchou, ktorá mu naplnila hruď pocitom teplým a sladkým ako rozohriaty med. Slzy sa mu znovu tlačili do očí, ale tentoraz to nebola ani bolesť ani hnev, ale akýsi zvláštny stav mysle, keď cítil, že je možno všetko. Dokonca aj postaviť sa barbarom a vyhrať. Ešte si pamätal otcov burácavý smiech, keď noc pred odchodom rozprával historky o zbabelých Lesovcoch, ktorísa radšej skrývali medzi stromami než aby čelili vetru a nepriazni ako ľudia z planín. "Obchody sa kazia," rozprával vtedy otec a Arvyn počúval so zatajeným dychom, "Lesovci sú podradná cháska. Uctievajú starých bohov a pritom nevidia, že časy pokročili. Dnes už na rozprávky o drakoch verí len decko. Keby ich lesy neboli také bohaté..." A potom sa mu pod nohy priplietol otrok s podnosom v ruke. Bol mladý a mrštný, ale nie rýchlejší a mrštnejší ako Eturiho noha, ktorá kopla mládenca do zadku až vo vzduchu urobil premet a ako bol celý sa roztiahol na podlahe za sprievodu hromadného revu Eturiho spolustolovníkov.
Arvyn by najradšej boj videl na vlastné oči a hnevalo ho, že ešte nedosiahol vhodný vek na to, aby mohol vstúpiť do armády. Ovládal boj s viacerými zbraňami, ale otec o tom nechcel ani počuť.
Bol taký prekvapený, že si ani nevšimol ako mu na pleci spočinula ľahká ruka. Guy. Jeho sestra bola vo svojich sedemnástich rokoch ako mladšia podobizeň matkinej veľkolepej osobnosti. Nebola vyložene krásna, pretože mala priveľký nos a pritenké pery, ale z jej postoja vyžarovala prirodzená sila ducha.
"Ašarik s nimi bude najskôr vyjednávať." prehovorila Guy akoby si myslela, že Arvyn potrebuje utešiť. Nie on sa o otca nebál. Hnevalo ho, že nemôže stáť po jeho boku. Znechutene si odfrkol.
"Nie je o čom vyjednávať. Otec to hovoril tiež. Lesovci sú barbari a zlodeji. Ničia náš obchod s východnými markami a keď sa naši posli snažia dostať cez ich les, ani jeden sa nevráti bez zranenia. Bránia nám v rozvoji." Arvyn bol hrdý, pretože použil presne otcove slová, ale keď zodvihol pohľad videl, že Guy s ním nezdiaľa rovnaké rozhorčenie. Namiesto toho sa tvárila smutne, preto ho tá chvíľa zamrzela. Nechcel, aby si o otca robila starosti aj preto, čo povedal o Lesovcoch. Všetci ľudia z planín vedeli, akí krutí môžu byť. Ako zver vydurená zo svojej nory. Chytil Guy za ruku a začal ju ťahať dolu kopcom k dedine.
"Poď, mama sa bude báť."
Guy sa nechala potiahnuť mladším bratom, ale myseľ jej blúdila ďaleko dopredu k lesom, kde sa ašarik chystá na stretnutie s vodcom Lesovcov. Ašarikov syn sa jej so všetkým pochválil, a preto vedela, čo má Yona skutočne za lubom. Nebála sa o jeho syna, Foryna nemilovala, aj keď by sa v markách nenašlo dievčaťa, ktoré by sa ním nedalo rado zavádzať. Nie, Guy mala na mysli niečo celkom iné, a to ju znepokojovalo....


( pokojne nadviaž už na to stretnutie )

*Zachmúrenosť ho trápila už odvtedy ako v Savaricových očiach zahliadol dobre známy lesk. Bola to túžba po dobrodružstve a pre Walerana zároveň aj istota, že domov do Camarillu sa tak skoro nevrátia.
Pomútil tekutinu v pohári a na jeden dúšok si ju nalial do hrdla, ktoré mu vzápätí zaplavil oheň. Šľachtický rod Lernerovcov na dobrom pití veru rozhodne nešetril a ako sa tak Waleran rozhliadol okolo seba, nestúplo do hlavy iba jemu. Muži, ktorých poznal z dlhých výprav a ktorí ho inokedy v zachmúrenosti predbiehali zdvíhali čaše k ústam a hlučne sa zabávali. Nakoniec pri dlhom drevenom stole ostal sedieť sám so svojou nedojedenou večerou a prázdnym pohárom, ktorý neostal bez povšimnutia.
Keď sa sluha s krčahom stiahol do úzadia prekvapila Walerana nečakaná prítomnosť Lernerovej dcéry. Prisadla si na lavicu k nemu a dlhými prstami vyberala z pečiva najchutnejšie kúsky. Oči mu samé od seba padli na jemnú pokožku jej rúk a zápästia, keď si niesla k ústam nové sústo. A od Valériiných pier bol už len kúsok k jej očiam, do ktorých nazrel možno trochu tvrdšie než mal pôvodne v úmysle. Bol len opitý a rany na chrbte ho znovu zaštípali, aj keď ich už scelila hojivá masť.
Nakoniec sa zdvorilo usmial a pokynul rukou, aby mu Valéria ukázala cestu.* Mám v láske oboje z týchto pokušení, ale zvlášť to jedno mi dnes udrelo do hlavy. Rád pobudnem trochu času na čerstvom vzduchu.* Už keď to hovoril zdvíhal sa z lavice, ale jeho počin si nikto z prítomných nevšímal. Zrejme preto, že Waleran sa ako veliteľ družiny všade pohyboval voľne a Lernerovu dcéru v jeho prítomnosti videli už mnohokrát predtým. Nikto sa nad ich nečakaným odchodom nepozastavoval.
Waleran kráčal len niekoľko krokov za Valériou a snažil sa udržať si vážnosť. Nepotešilo by ho, keby šľachtická dcéra videla ako sa ťažkopádne kníše a pletie sa mu jazyk. Aj preto sa snažil začať zdvorilú konverzáciu, keď sa ocitli od najväčšieho hluku v hodovnej sieni. Studené kamenné steny prepúšťali vlhko a chlad, preto si Waleran stiahol z pliec svoj kožušinový plášť a ponúkol ho Valérii.* Uľavilo sa vám, keď ste ocitli v bezpečí týchto hradieb? Videl som radosť vášho otca z návratu dcér, ale niečo mi hovorí, že časť vášho srdca sa nedá spútať otcovskou láskou.* Až keď dohovoril, uvedomil si akej neprístojnosti sa voči Valerii dopustil. Bol k nej až príliš úprimný a vôbec mu neprináležalo rozprávať sa s ňou ako so seberovnou. Inokedy by sa ovládol, ale teraz, keď stál tak blízko pri nej... Ešte stále pevne zvieral kraje kožušinového plášťa, ktorý jej nakoniec sám prehodil cez plecia hľadiac jej pritom uprene do tváre. Ako dýchal, nasával do seba jej vôňu a náhle netušil, čo mu pomútilo zmysli viac, či víno alebo ona. Priťahovala ho Valeriina ženská divokosť a pochopenie, ktoré jej už toľkokrát videl v očiach. Bola to žena hodná obdivu a s takou sa Waleran predtým nestretol. Nanešťastie pre neho, bola nedotknuteľná.* Pre všetko, čo je vám drahé,* prehovoril a hlas sa mu pritom drsne zasekával v hrdle,* dajte ma znovu zbičovať. Hneď teraz inak...* Pohľad mu horúčkovito odbiehal od Valériiných očí späť k perám, dych sa mu krátil a pod tunikou sa na hrudi rozlievala horúčosť šíriaca sa do celého tela.*




*Keď ho Lernerov sluha priviedol do šľachticovej komnaty netušil, čo za ponuku dostane, ale Savaricove očakávania sa naplnili. Dračie vajcia a Valériina ruka. Náhle bolo v jeho príbehu všetko, čo musí dobrý príbeh obsahovať, ale keď sa Lerner postavil a vyšiel na terasu Savaricov údiv sa rozrástol natoľko, že ho nebol schopný potlačiť. Ako v mrákotách sa aj on postavil z kresla a zastal si po šľachticovom boku, ktorý spokojne, ba až s úľubou, hľadel na tvora, ktorého samotný Savaric poznal len zo starých legiend.* Nikdy som nepochyboval, že existujú.* Vyslovil nahlas to, čo si chcel len pomyslieť a podvedome pritom siahol na svoj amulet. Drak si jeho pohyb zle vysvetlil a v okamihu znovu roztiahol svoje mohutné krídla, natiahol krk pokrytý lesklými čiernymi šupinami smerom k Savaricovi a so zvláštnym zasyčaním na neho vyceril dlhé hrozivo zaostrené zuby. Prúd vzduchu zasiahol mladého šľachtica celou silou, ale on sa nepohol ani o krok iba fascinovane sledoval drakove elegantné dravé pohyby.* Čo keby ste mi povedali viac o tých dračích vajciach?* nadhodil smerom k Lernerovi a ani sa pritom na neho nepozrel. Iba podľa hlasu a výrazu tváre sa dalo poznať, že si ho šľachtic získal na svoju stranu. Teraz už Savarica nemohlo nič zastaviť, aby získal to, po čom už odmalička túžil. Odrazu sa rozosmial.*

Prístavné mesto Chers










S poslednými slnečnými lúčmi prenikal čln nepozorovane do Cherského prístavu. O štíhle drevené boky v pravidelnom rytme narážali morské vlny a štyri páry vesiel posúvali trup bližšie ku brehu.
Keď sa spodok člna začal šúchať po piesčitom dne, muži zložili veslá a dvaja z nich preskočili cez okraj, aby bárku vytiahli na pláž.
Ako prvá sa vyhriateho piesku dotkla bosá noha Krivého Nicka, ktorý v neistom teréne mierne zavrávoral, ale potom nadobudol istotu aj na drevenej náhrade. Reiven, ktorý vystúpil hneď za ním by priateľa zachytil, ale pred očami dvoch členov pirátskej bandy by mu tým neurobil veľkú službu. Stačil okamih a Nick sa znovu pohyboval a rozprával tak sebaisto ako na svojej lodi. Jednonohý kapitán vyštekol rozkaz a muži okamžite začali z dna bárky vykladať zapečatené debny. Ukladali ich jednu na druhú a snažili sa nevšímať si tichý rozhovor medzi kapitánom a cudzincom, ktorý v nich už pri prvom pohľade vzbudzoval rovnakou mierou neistotu aj rešpekt.
Raiven sa obrátil chrbtom k člnu a úmyselne stíšil hlas.
„Nikdy ti nebudem môcť splatiť všetko, čo si pre mňa vykonal.“
Krivý Nick len stiahol črty tváre a nechal svoju ruku sťažka dopadnúť na Reivenovo rameno. Pod prstami cítil pevné pletence svalov, ktoré za čas strávený na palube jeho lode ešte viac zmocneli a podvedome sa pritom usmial.
„Stačí, aby sa tvoja noha dotkla pevnej zeme a už začínaš mäknúť, priateľu. Prenechaj sentiment ženským. Mal som z tvojej prítomnosti rovnaký úžitok ako ty z mojej ochrany a navyše...“ zuby Krivého Nicka sa v prehlbujúcej temnote belostne zaleskli „ ... stále mám časť tvojho pokladu.“
Obaja muži sa spoločne zasmiali a Reiven opätoval Nickovi zovretie ramena.
„To áno, nepoznám preň lepší úkryt než palubu pirátskej lode.“
„Len by ma zaujímalo načo tvoj brat potrebuje zbrane z dračích šupín a prach z ich kostí.“
„To by som chcel vedieť aj ja, ale pravdepodobne ide len o nejaký nový rozmar na kráľovskom dvore,“ zaklamal Reiven a necítil preto ani štipku výčitiek. Hoci boli on a Krivý Nick priatelia, Reiven nepochyboval, že na jeho mieste by kapitán urobil to isté. A on sám sa už nemienil dlhšie skrývať. Zvlášť, keď mal podozrenie, že kráľ sa pokúša o postup medzi božstvá, a to Reiven nemohol dopustiť. Jeho najstarší brat vládol ako netvor už v ľudskom svete a keby sa mu otvoril aj ten nebeský nebolo by v ňom už viac miesta pre ostatných.
Všetci štyria muži sa strhli, keď porast okolo pláže zašumel a jeden po druhom sa z neho začali vynárať štíhle tiene. Museli prísť po vlastných a kone ukryť niekde mimo cestu, pretože inak by ich určite počuli prichádzať.
Ako prvý sa od množstva pohybujúcich sa postáv oddelil vysoký muž celý odetý v ľahkom koženom odeve a s dlhými vlasmi posplietanými do množstva menších vrkôčikov, ktoré mu padali na ramená. Keď sa usmial na tvári sa mu rozžiaril rovnaký podmanivý úsmev, aký mal aj Krivý Nick.
„Braček!“ zvolal Mormak veselo a priateľsky sa s ním zvítal. „Mohol som tušiť, že sa ozveš, len keď ťa prikvačí potreba.“ Výraz na Mormakovej tvári sa nezmenil. Bol v tom kus irónie, že sa z dvoch bratov stali rovnakí zlodeji a vyvrheli hoci každý z nich iným spôsobom. Nakoniec im padlo dobre, že nemuseli svoju súťaživosť používať na úkor toho druhého a vzťahy medzi nimi sa rokmi a vzdialenosťou iba utužili.
„Bastardské plemeno sa nezaprie,“ uškrnul sa Krivý Nick a jeho tvár s ostro rezanými črtami na okamih nadobudla rovnakú podobu ako tvár jeho brata. „Toto je Reiven.“ Ukázal rukou na svojho priateľa, ktorý celý ten čas stál mlčky po jeho boku a ostražito, aj keď s úsmevom, si Mormaka premeriaval. Sám Mormak si to všimol, ale nijako to na sebe nedal poznať. Odhadoval cudzinca s rovnakou opatrnosťou a nedôverou akoby boli dvaja psi na jednom dvore, ktorým stačí najmenšia zámienka, aby sa na seba vrhli. Jediné, čo im v tom bránilo a nútilo ich k takmer slušnému správaniu bola úcta ku Krivému Nickovi.
Mormak poodstúpil a venoval Reivenovi dlhý pohľad, pri ktorom ani jeden nezakolísal. Mormak to ocenil súhlasným zamrmlaním a Reiven nebadaným úklonom hlavy, pri ktorom neodtrhol zrak zo zbojníkovej tváre.
„Môj brat ťa pozná a dôveruje ti natoľko, že ťa nepredhodil ako žrádlo rybám, preto ti ja budem veriť rovnako a nehodím ťa ako žrádlo divej zvery. Si mojím hosťom dokedy sám budeš chcieť. Teda ak sa nebojíš zveriť svoj život klamárskemu zlodejíčkovi,“ dodal Mormak a natiahol k Reivenovi ruku. Ten ju bez zaváhania uchopil a opätoval pevné zovretie.
„Piráti a zlodeji sú jediní ľudia, ktorým naozaj dôverujem.“





Svet sa menil tak rýchlo. S každým novým dňom a prejdenou vzdialenosťou sa Saorin snažil spomenúť si na ten istý kraj, ktorý videl pred mnohými rokmi. Ibaže tam, kde boli predtým močiare vyrástli nové osady a kedysi slávne prosperujúce mestá dnes skrz naskrz preliezla burina a mŕtvolné ticho.
Putoval v spoločnosti svojho brata a sestry, stretával ľudí, ktorých reč sa mu spočiatku bridila, ale netrvalo dlho a naučil sa jej rozumieť. Dračia krv kolujúca v jeho žilách mnohokrát splanula pri pohľade na krivdu a smilstvá, ktoré ľudia páchali na sebe navzájom. Vtedy mu buď na pleci spočinula Merthyrova ťažká upokojujúca ruka alebo mu medzi prsty pravice vnikla útla Agamina dlaň a pevne ju zovrela. V jej očiach videl varovanie a keď sa nebo nad jej hlavou začalo zaťahovať a plášť mu rozfúkal poryv vetra, podľa jej hnevu poznal, že nechce, aby rozdával smrť hoci ho pokožka pod rukavicou pálila nedočkavosťou. Dokázal sa nemiešať do ľudských vecí len preto, že s ním bola Agame a dávala na neho pozor. Rovnako ako Merthyr.
Nad vrcholcami stromov práve zapadalo slnko, keď trojica prešla ďalšou lúkou a ocitla sa v novom úseku lesa, ktorý bol ešte hustejší než ten pred ním. Saorin bez zaváhania kráčal vpred. Cítil, že sa v blízkosti nachádza ľudské obydlie a ostrý pach dymu, ktorý po chvíli zacítil vo vzduchu ho v tom len utvrdil. Čochvíľa sa pred nimi stromy rozostúpili a na neveľkej čistine sa ponúkol pohľad, ktorý Saorina prinútil spomaliť. Na priečelí neveľkého dreveného domu sedel muž, ktorému sa podľa strhanej tváre a dlhých, stále havraních vlasov ťažko odhadoval vek.
Keď ich prvýkrát zbadal, zarazil sa, ale potom odložil nedokončení prútený košík na lavicu vedľa seba a odvážne im vykročil v ústrety.
Saorin zhlboka nasával do pľúc vzduch a snažil sa v ňom rozoznať zápach strachu, podlosti, úlisnosti... čokoľvek, čo by ho presvedčilo, že na tomto mieste neprenocujú, ale namiesto toho cítil nervozitu, smelosť a priamosť. Muž bol dobrým človekom a očividne nechránil len sám seba. Saorin si bol istý, že Agame a Merthyr to poznajú rovnako ako on a Agame nebude mať dôvod znovu ho upokojovať.
Keď muž podišiel až k nim Saorin postúpil dopredu a opätoval si s ním úctivý pozdrav, pri ktorom sa obaja dotkli hrude presne nad srdcom.
„Pod koho ochranou je táto zem, statočný človeče?“ prehovoril Saorin ako prvý a muž okamžite rozpoznal, že sa nerozpráva s obyčajným pútnikom. Cítil okolo cudzinca a jeho dvoch spoločníkov takú silnú auru, že mu ruka podvedome vystrelila ku krku a tam nahmatala ochranný amulet. Možno sa mu to len zdalo, ale naozaj mal pocit akoby sa v tom okamihu na neho zlatooký cudzinec zhovievavo usmial. Vo zvláštnom tranze ho ani nenapadlo, že by odpovedal nečestne.
„Chráni nás Sarkan. To on drží správu nad všetkým, čo vidíš, ale môj dom stojí na okraji jeho panstva.“
Saorin zodvihol ruky a pomaly si z hlavy sňal kapucňu. „Akým je ten Sarkan vládcom?“
Muž mierne nahrbil ramená, pretože v slovách toho zvláštneho cudzinca začul opovrhnutie. Potom sa však rýchlo narovnal a hrdo odpovedal: „Nepoznám muža, ktorý by sa lepšie staral o potreby svojho ľudu. My žijeme v lese, Sarkanovo mesto je tu tiež, aj keď vzdialená a napriak tomu chráni nás všetkých. Aj teraz proti ľuďom z planín. Nazývajú nás barbarmi kvôli našej viere, ktorú považujú za starú a nehodnú. Kedysi sme spolu vychádzali dobre, ale nový ašarik nás nenávidí a túži ovládnuť Sarkanovu zem, našu zem.“ Muž bol prekvapený ako ľahko sa mu v prítomnosti cudzinca hľadajú slová. Pohľad do zlatých očí, ktoré ho tak uprene pozorovali, ho však nakoniec presvedčil, že koná správne.
Saorin nepoložil ďalšiu otázku. Namiesto toho sa obzrel cez plece a vyslal k Agame a Merthyrovi krátky pohľad. Planiny boli miestom, na ktoré smerovali, pretože tam sa nachádzalo miesto, z ktorého ich prebudili späť k životu, materská ruda všetkých Kameňov. Ak ľudia z Planín začali uctievať jediného boha a viesť spory so Sarkanom potom si dajú pozor aj na troch cudzincov snažiacich sa preniknúť na ich územie. Veci sa začali komplikovať odkedy si ľudia vytýčili hranice pre zem, ktorú potom nazývali svojou a zúrivo si ju bránili akoby naozaj patrila im.
Saorin potlačil nespokojné zavrčanie a aby sa upokojil, obrátil sa po útechu do Agaminých očí. Takmer okamžite pocítil uvoľnenie, ktoré mu nedokázal poskytnúť ani rozhovor s Merthyrom. Obrátil sa späť k mužovi, ktorý nepohnuto stál a čakal, čo sa bude diať ďalej.
„Mohol by si nás zaviesť k Sarkanovi, statočný človeče?“
Muž si vydýchol. „Volám sa Utme, pane. Veľmi rád by som vám poslúžil, ale môj jediný syn je ťažko ranený a ja sa bojím, že sa nedožije rána. Žena mi zomrela pred rokmi a okrem syna mám ešte tri dcéry, ktoré by som tu nerád nechával osamote.“
Strhanosť mužovej tváre sa prehĺbila. Teraz, keď sa už nepozeral do zlatistých očí cudzinca znovu ho zavalila ťarcha smútku a trápenia, ktorú pociťoval pred ich príchodom a pred ktorou márne hľadal únik v samote. Syn ležal v horúčke vo vnútri chalupy a jeho tri dcéry ostali pri ňom, keď liečiteľka zapálila v miske pri posteli chorého liečivé byliny, pomodlila sa a odišla.
„Dovolíš mi vidieť tvojho syna?“ prehovoril zrazu celkom nečakane cudzinec a Utme bez zaváhania prikývol. V srdci sa mu rozhorela nádej, ktorú nevedel vysvetliť, ale aj tak mal pocit, že je skutočná a prekvapivo hmatateľná. Pozval do svojho domu všetkých troch a pri pohľade na každého zažíval zvláštny stav bázne, strachu a hlbokej úcty. Bol jednoduchým človekom, ale nemohol si nevšimnúť hlboký pokoj vyžarujúci z druhého muža. Pohyboval sa rozvážne s utajovanou dravosťou berúc pritom ohľad na ženu, ktorej krása Utmemu vyrážala dych. Ani keď chodil predávať svoje výrobky do vzdialených miest nevidel nikdy takú krásu. Možno preto, že pri tejto žene nevyžarovala len z výzoru, ale prestupovala ju celú. Takto si Utme predstavoval kráľovnú, ale ona dokonca predčila aj jeho predstavy. Až teraz si všimol, že všetci traja majú rovnaké zlaté oči. Boli teda súrodencami? A ktorá matka mohla priviesť na svet tri také dokonalé deti?
Keď prvý cudzinec vošiel dovnútra izbice zamieril rovno k posteli, kde pod prikrývkami ležalo telo jeho syna. Dlhú chvíľu si ho len tak prehliadol a potom sa usadil na kraj postele. Utme zadržal dych.
„Čo mám urobiť Agame?“
Cudzincov hlas Utmeho prekvapil. Znel akosi unavene, ale nie bezradne. Skôr akoby si pýtal dovolenie, nie radu.*

Planiny




Mesiac jasne svietil na Planiny a osvetľoval aj tenký prúžok podlahy v Guynej izbe, z ktorého nedokázala odtrhnúť zrak.
´Keď napočítam do desiatich a mesiac dovtedy nič nezatieni, zostanem,´ povedala si v duchu a v končekoch prstov pocítila nepokojné mravčenie. No skôr než napočítala do šiestich privial vietor skupinu oblakov a striebristý prúžok sa Guy na okamih stratil z dohľadu, pretože jeden z oblakov preplával popred mesiac a zatienil ho.
´Zostanem ak si matka ľahne skôr než...´
Ani to nestihla v duchu dopovedať a už počula z vedľajšej izby zavŕzgať posteľ, keď sa matka ukladala na spánok. Guy sa triasla na celom tele, ale predsa zo seba odhodila periny a preložila nohy cez okraj lôžka, na ktorom celý čas ležala už oblečená. Celý deň si vymýšľala dôvody a prečo by sa mala správať rozumne, ako dcéra svojho otca, ale bohovia jej zakaždým odpovedali a vytýčili jej cestu. Možno bola jedinou zo svojho rodu a ľudí z Planín, ktorá sa ich všetkých chystá zradiť, ale aj keď cítila výčitky svedomia voči matke a ľútosť k bratovi, svojho otca nemala prečo ľutovať. Bol to krutý muž, ktorý ubližoval všetkým vo svojom dome bez rozdielu. Snáď až na svojho najmladšieho syna, Guyinho brata, ktorý bol jeho jedinou pýchou a preto ho Arvyn tak slepo obdivoval.
Guy sa naozaj snažila prijať ašarikovi vieru, svoj spôsob života, ale odvtedy ako pred rokmi našla skryté miesto a v ňom stopy po Kameňoch, hľadela na ľudí z Lesov inak. Počula o nich už veľa príbehov, rovnako ako aj príbehov o starej viere, ktoré boli všetky poprekrúcané na zverstvá, aby ešte viac prebudili nenávisť Planín k Lesom.
Guy bosá zamierila k dverám svojej izby. V jednej ruke držala topánky a druhou opatrne zovrela kľučku. Bola zvyknutá nepozorovane vychádzať z domu, preto to ani teraz nebolo také ťažké.
Oveľa ťažšie bolo osedlať v tme jedného z otcových koní a vyviesť ho zo stajní priamo pod nosom chrápajúcemu sluhovi, ktorý sa mohol každú chvíľu prebudiť a vyvolať rozruch. Ibaže Guy sa už rozhodla, dostala požehnanie od samotných bohov a radšej skúsi šťastie v cudzej zemi než by mala dovoliť, aby s ňou Foryn zaobchádzal rovnako ako jej otec. Nikdy by už nemala väčšiu šancu na útek než teraz, keď otec odtiahol s vojskom proti Lesovcom a nechal svoj dom len v opatere vlastne ženy.
Guy bola rozhodnutá vyhnúť sa veľkým oblúkom tomu miestu, kde by mohla naraziť na voje ašarikovho vojska, preto nasmerovala koňa na juhovýchod a dúfala, že rýchlym cvalom sa dostane k Východným markám bližšie než by jej trvala cesta počas dňa a pokojnejšej jazde.
Zo začiatku to bolo jednoduché, pretože planiny poskytovali otvorený priestor, z ktorého sa však chcela čo najrýchlejšie dostať do lesov. Postupne ju však prepadávali myšlienky na to, čo otec asi urobí, keď sa dozvie, že ušla. Upokojovalo ju len vedomie, že teraz je na míle ďaleko a ona má sedlový vak plný jedla a peňazí, s ktorými bude môcť začať niekde inde celkom iný život.
Nezastavovala sa, hnala koňa prudko dopredu bez ohľadu na bolesť, ktorú začala cítiť v celom tele. Až keď sa ocitla v lesoch spomalila koňa a viedla ho opatrnejšie. Mesiac znovu jasne svietil a nič ho nezakrývalo, ale aj tak musela občas zosadnúť a ísť popri koňovi pešky. Nechcela riskovať, že by sa mu na hrboľatom teréne šmyklo, pretože sama by sa nikam nedostala. Keď sa žrebcovi prihovárala, netušila či sa snaží upokojiť viac seba ako jeho. Srdce jej od strachu miestami tĺklo tak silno, že preň pomaly nepočula ostatné zvuky, ale aj tak sa vždy strhla, keď niekde blízko zapraskala vetvička alebo zašumelo lístie. Les ju desil a fascinoval, pretože predtým ešte v žiadnom nebola. Celý svoj doterajší život prežila na pláni alebo medzi skaliskami, kde stromy rástli len poskromne, ale teraz prvýkrát videla toľko mohutných drevín pohromade.
Možno sa až príliš nechala uniesť novým miestom, pretože keď za ňou pukla vetvička a ona sa preľaknuto otočila narazila priamo do niečej hrude. Ruky veľké ako lopaty a drsné ako neopracovaná ruda jej zapchali ústa, uväznili ju a prinútili nehýbať sa hoci sa spočiatku bránila ako mohla.
„Hej, pozrite sa koho to tu máme. Špeha z Planín a celkom vydareného.“ Muž sa drsne zasmial a vystavil ju na obdiv zvyšku svojich spoločníkov. Iba jeden z nich sa nesmial. Odrazu odstrčil nabok niekoľkých druhov a za ich hlasného nadávania sa Guy prizrel bližšie.
„Tak toto sa ti podarilo, Vargh,“ prehovoril muž po chvíli obzerania, pri ktorom sa Guy znovu snažila brániť.
„Podarilo sa ti uloviť niečo z čoho bude mať Sarkan naozaj radosť. Tvár tohto dievčaťa si nemôžem pomýliť. Je to Eturiho dcéra, nech ten diabol zhorí na hranici. A počul som, že toto dievča bolo zasľúbené ašarikovmu synovi.“
„Tak na čo ešte čakáme? Nech sa Sarkan poteší ešte dnes večer.“
Zo smiechu mužov prebehol Guy mráz po chrbte. Načo jej bolo, že ju nezneužijú a nezabijú hneď tu a teraz? Veď ich vládca to druhé bezpochyby urobí oveľa lepšie.



/ ak je niečo zle tak to prepíšem, stačí len povedať chcela som to trochu spojiť, aby bolo vidno, že všetko so všetkým nejako súvisí môže byť? /

/jasnee, je to super, super /



Svet sa zmenil a jeho obyvatelia ešte viac. Trvalo jej veľmi dlho, než si zvykla na všetky tie rozdielne spôsoby, ktoré ovládli ľudí naokolo. Neustála snaha vyrábať nové nástroje uľahčujúce prácu, potreba privlastňovať, rozdeľovať a predávať za peniaze ďalej, bolo jej to úplne cudzie. Občas mala pocit, že nebyť Merthyrovej prítomnosti, ktorá ovplyvňovala osobnosti, by už aj za úsmev chceli mať niektorí zaplatené. Jedine komplikovaná hierarchia podľa postavenia osobnosti, jej trošku pripomínala ich dračie siene. Avšak chodci zrejme nepochopili jej zmysel, pretože každý sa snažil dostať na čo najvyššiu priečku tohto imaginárneho zoznamu, napriek tomu, že vôbec nemal vlastnosti ani prostriedky, ktoré by ho k tomu oprávňovali. Chvíľami sa jej dokonca zdalo, že takmer každý by bol rád kráľom. Čo by robili potom?
Cesta (alebo možno skôr Saorin) ich viedla stále ďalej smerom k planinám. Bolo to zvláštne, akoby sa vracala domov. To miesto bolo s nimi podivným spôsobom prepojené, no už storočia nemali dôvod vyhľadávať ho. Keby bola v tejto podobe dlhšie, možno by sa trochu obávala, čo tam nájdu. Avšak dračica možno nedokázala úplne usmerňovať svoje ľudské pocity, no niečo také, ako strach sa k nej stále nijak nepriblížilo.
Možno by nad tým vôbec neuvažovala, nebyť Saorina. Všetko teraz vnímala z pohľadu dĺžky života chodcov. Toho, čo priniesli svojim blízkym vďaka tomu, že existovali. Toho, čo im vzali. Toho, čo by nikdy nespoznali. Pri bojoch, nad ktorými vládla, neurčovala, ktorá strana má viac poslušných synov, a kde je zase viac správnych otcov. Bol len súboj a víťaz. Saorin však videl jednotlivé osobnosti. Bola si istá, že spôsob, akým sa ľudstvo menilo, ho ovplyvňuje viac, ako Merthyra alebo ju. Aj keď si to neuvedomovala, podvedome ho pred tým chcela chrániť.
Muž, na ktorého narazili, bol preto útechou. Nevnímala z neho žiadnu zlobu alebo opovrhnutie, nebol preto dôvod, aby mu neverila. Nasledovala Saorina do domu a zlatými očami si pozorne prezerala jeho obyvateľov. Trochu ju zaskočilo, keď sa na ňu drak obrátil s otázkou, nepatrne sa preto pousmiala. Akoby aj počasie zareagovalo na jej náladu a skrz slamu na oknách a otvorené dvere začalo dnu prenikať viac svetla.
„To nie je moje rozhodnutie.“ odvetila pokojným, takmer éterickým hlasom. Človek mal pri ňom pocit, akoby prichádzal skôr z vlastného vnútra, než od tej zvláštnej ženy dračice.
Prešla až k Saorinovi a na krátko sa dotkla jeho vlasov, než znovu vyšla von, zanechávajúc za sebou oboch súrodencov. Merthyr len nadvihol obočie a jeho pokojná tvár sa obrátila na nebeského brata. Obom muselo byť jasné, že Agame opäť začínala nachádzať rovnováhu medzi človekom a drakom. Len ťažko sa však určovalo, či to jej pobytu medzi chodcami prospeje alebo nie.

Napriek tomu, že na les svietilo slnko, ďaleko pred nimi sa zhmotňovala búrka. Cítila jej prítomnosť, neustále sa násobiacu silu. Niekde uprostred nej udrel krvavý blesk. Agame zatvorila oči a len sa nadýchla chladného vzduchu, naplneného arómou ihličia. Vedela, že zatiaľ čo ona odtiaľto prítomnosť znamenia vnímala, niekde hlboko v lesoch, bolo len jediné dievča, ktoré si ho všimlo. Dievča, s ktorým sa bude musieť v blízkej dobe stretnúť.

„Namare, vezmi Keynlu do svojej izby, je neskoro.“ Stál pri stole s mapami, strapatil dcére vlasy, zatiaľ čo stále zvažoval všetky možnosti boja. Ráno sa mal niekto z nich stretnúť s vyslancom ľudí z planiny. Nemal z toho dobrý pocit, no nemohol nechať dohodu o mieri uniknúť len tak. Aj keď nebola veľmi pravdepodobná, stále tu bola šanca. Mal by tam ísť on sám, aby neohrozil niekoho zo svojich mužov.
„Áno, pane.“ žena kývla hlavou a pristúpila k dievčine. Keynla sa chvíľu mračila na svoju namare, no napokon s povzdychom poťahala otca za rukáv. Ten sa k nej sklonil a hlasnom bozku, ktorý dostal na líce, sa usmial.
„Prídeš za mnou ráno?“ spýtala sa podozrievavo.
„Chvíľu po svitaní sa stretneme s ľuďmi z planiny. Čo keby sme sa stretli neskôr?“
„Tak dobre.“ kývlo dievča napokon a odťapkalo vedľa staršej ženy, smerujúc do svojej izby.
Sarkan dnes nemal v pláne príliš veľa spánku. Potreboval premyslieť všetky útoky, ktoré mohli z planín prísť. Tiež musel rátať, že aj keď pocestuje len niekoľko jazdcov, cesta na miesto stretnutia, im pár hodín potrvá. Pohodlie spánku bude musieť chvíľu počkať.
„Pane,“ do miestnosti náhle vošiel mladý muž, „Varghova skupina posiela zajatca. Vraj s ním budete chcieť hovoriť hneď.“
Sakran zvažoval svoju odpoveď len okamih: „Priveďte mi ho.“
Muž rýchlo kývol hlavou a rovnako náhle ako sa objavil, teraz aj zmizol za obrovskými dverami. Stačila len chvíľa, než sa za spoza dvier ozvali hlučné kroky nasledované ťažkým zabúchaním päsťou o drevo. Dnu sa presunul mohutný chlap, nesúci zviazanú postavu prehodenú cez rameno.
„Vargh posiela pozdravy.“ hovoril, zatiaľ čo ju spustil z ramena a postavil pred vládcu. „Vraj sa vám bude mladá dáma veľmi pozdávať.“
„Dáma?“ Sarkan zvedavo nadvihol obočie a natiahol sa k látke, ktorá pokrývala dievčine hlavu. Stiahol ju dole a stále pomerne prekvapený, si ju prezrel.
„Kde ste ju našli?“
„Na hraniciach. Skupina je tam na stráži už pár dní, no ona je prvá, ktorá sa pokúšala dostať skrz.“
„Ďakujem. Odkáž chlapom, že ich čaká kráľovská hostina“ jeden kútik sa mu nadvihol v úsmeve, ktorý bol preňho pomerne typický. Muž vďačne kývol hlavou a znovu zmizol.
Sarkan ostal chvíľu stáť a len si prezeral dievčinu. Ak mala byť pascou, bola buď veľmi dobrou alebo úplne hlúpou návnadou. Nevedel sa rozhodnúť, čo sa k ľuďom z planín hodí viac. Zamkol dvere komnaty a rozrezal všetky povrazy, ktoré jej znemožňovali pohyb.
„Vitajte medzi divochmi, Guy.“ pousmial sa jej smerom. „Ospravedlňujem sa, ak vás zajali nešetrne. Predsalen, sú to muži, ktorí žijú v lesoch.“ Vôbec sa nedalo odhadnúť, či si z nej robí srandu alebo to myslí vážne. Aby ju však ušetril rozhodovania sa nad tým, prešiel k nedotknutej večeri, ktorú mu na jednom zo stolov nechali sluhovia.
„Najedzte sa, pokiaľ chcete. Zrejme to bude studené, ale Narissa by určite vôbec neocenila, keby som ju takto neskoro budil kvôli ďalšiemu jedlu.“
Usadil sa do svojho kresla a znovu si vytiahol jednu máp, ktorým sa doteraz venoval, len občasne zdvihol pohľad na ich novú zajatkyňu.

*Saorin po celý čas pozoroval mladíkovu poblednutú tvár a neodtrhol od nej pohľad ani vtedy, keď ho Agamina ruka pohladila po vlasoch. Ani ona nemohla vidieť, ako na okamih zadržal dych a útrobami sa mu rozlialo príjemné teplo, ktoré vzala so sebou, keď odišla.
Po prvýkrát zodvihol hlavu a zachytil uprené pohľady štyroch párov očí. Jedny patrili Utmemu a zvyšné jeho trom dcéram. Boli to len deti a predsa v nich nevidel strach iba zvedavosť a prirodzenú detskú ostražitosť. Všetky tri mali veľké belasé oči a svetlé kučeravé vlasy. Najstaršia z nich stála v strede a držala za ruku svoje o málo mladšie sestry. V tom jednoduchom geste bolo toľko lásky a obety, že od nich Saorin na chvíľu nemohol odtrhnúť zrak.
"Pane," ozval sa Utme a v hlase mu zaznievala neistota.
" Smrť si vybrala tvojho syna," prehovoril Saorin a v tom okamihu sa už jeho oči vpíjali do mužovej zarazenej tváre. "Môžem tvojmu synovi pomôcť len ak mi dáš niečo na výmenu za jeho život." Saorin sa znovu pozrel na tri dievčatká, ale výhľad na ne mu čoskoro zakryla Utmeho šľachovitá postava.
"Nie, moje dcéry nie!" zvolal Utme a bolestivo pozrel pritom na synovo lôžko. "Mal som vás spoznať skôr!" zvolal a padnúc pred Saorinom a Merthyrom na kolená sa chytil svojho amuletu na krku.
"Necháš nás tu o samote, brat môj?" prehovoril pokojne Saorin a vzhliadol pritom na Merthyra. Kľačiaceho Utmeho si nevšímal ani jeho dcéry, ktoré konečne pocítili strach.*

Po celý ten čas, ktorý strávila v temnote sa snažila potlačiť rastúcu paniku. Vedela, že si nepomôže ak popustí uzdu svojej predstavivosti, a tak sa radšej sústredila na cestu. Stačilo pár minút alebo možno celá večnosť, kým pochopila, že to nemá zmysel a prestala sa snažiť. Cestu naspäť cez les by si nezapamätala ani počas dňa a s otvorenými očami. Nepomohlo jej ani pozorné načúvanie mužskému rozhovoru, z ktorého by vydolovala aspoň kúsok poznania a jediné, čo jej ostávalo boli zvuky okolia. Cez látku, ktorú jej zakrývala hlavu počula tlmený zurkot vody, zrejme rieky, ktorá bola dosť blízko na to, aby zachytila aj kŕkanie žiab.
Zdalo sa jej, že na strávila celú večnosť pri nepohodlnej jazde na koni, keď oboma koncami tela prevísala cez chrbát zvieraťa. Zahryzla do prúžku látky, ktorým jej previazali ústa a potlačila ston, keď náhle zastali a niečie ruky ju zodvihli do vzduchu. Rozohnala sa rukami a udrela muža spojenými päsťami rovno doprostred chrbta. Nezdalo sa, že by to pocítil, a tak svoj útok zopakovala snažiac sa použiť aj poviazané nohy.
Znehybnela len vtedy, keď sa jej únosca niekomu prihovoril.
Sarkan!
Počuť jeho hlas znamenalo, že nastal jej čas. Bola pripravená brániť sa, ale keď jej z hlavy stiahol látku, uvoľnil povrazy na rukách aj nohách a odstúpil, zostala prekvapená. Len podvedome vnímala miestnosť, v ktorej sa ocitla, pretože zrak nemohla spustiť z vodcu Lesných ľudí. Počula o ňom toľko príbehov a legiend a ani jedna ho nezobrazovala veľmi prívetivo.
A odrazu pred Guy stál muž, jej nepriateľ, divoch a ponúkal ju svojou vlastnou večerou. Dokonca bol natoľko vľúdny, že ju zbavil pút a natoľko nevšímavý, že sa čochvíľa zahĺbil do máp akoby tam ani nebola.
Opatrne si z úst vytiahla zdrap látky a namáhavo preglgla. Nehýbala sa, iba Sarkana ostražito pozorovala a na svoju zlosť zistila, že jej strach o vlastný život nebráni vnímať divochovu príťažlivú tvár.
Akoby tušil nad čím premýšľa, zodvihol v tej chvíli hlavu, zadíval sa jej do tváre a pozorne si ju premeral. S hanbou a hnevom na neho aj na seba samú sa odvrátila a radšej uprela pohľad do plameňov v ohnisku. Cítila, že sa na ňu ešte niekoľkokrát pozrel ponad okraj mapy, ktorú študoval, ale mlčal akoby chcel, aby prvá prehovorila ona. Dlho sa k tomu odhodlávala. * Takže poznáte moje meno a neprekvapuje vás, kto som,* prehovorila napokon a stále tvrdohlavo civela do plameňov. Nahovárala si tak, že jej ostalo ešte aspoň trochu hrdosti.* Čo so mnou mienite urobiť?* Konečne k nemu obrátila tvár a rovno vyhľadala jeho oči.* Pretože ak ma plánujete zabiť, neponúkajte ma jedlom. Ak nie, môžete mi vrátiť môjho koňa zaželať šťastnú cestu. Nič som vám neurobila, nemáte právo držať ma tu.

Trochu prekvapene vzhliadol od mapy a zahľadel sa na mladú dámu. Tak rýchlo si vyslúžiť toľko opovrhnutia, to sa už dlho nestalo. Vôbec to však nebral ako urážku, skôr ho to zaujalo.
"Stačí vám povesť mlynára, aby ste s istotou vedeli, že spraví tú najlepšiu múku v okolí?" jeho hlas znel úplne rovnako, ako by práve konštatoval chuť mladého bažanta, podávaného na večeru. Možno sa doňho vkradol len nenápadný náznak zvedavosti.
"Ako iste viete, chystáme sa do vojny. Ráno prebehne posledné stretnutie, ktoré by mohlo situáciu zachrániť, no nevkladám doňho príliš veľkú nádej. Ľudia z planín sú skôr mužmi činu, ako slov." za tými pár vetami sa snáď aj skrývalo niečo viac, no vládca sa rozhodol ubrať iným smerom.
"Môžem vás vydať naspäť ako znak dobrej vôle. Alebo vás môžme držať ako zajatca a pokúšať sa vydierať vášho otca. Ďalšia možnosť je nikomu o vás nepovedať a tváriť sa, že neexistujete. Pokiaľ sa boje nedotknú tohoto územia, môžem vydať rozkaz, aby vás po nich prepustili." Na chvíľu sa odmlčal. Mapu, ktorú držal, zroloval a odložil na stranu. Zo stola si vzal ďalšiu a chvíľu si ju prezeral, než opäť prehovoril.
"Vy mi povedzte, čo by ste spravili na mojom mieste." Bezstarostnosť bola preňho vždy najjednoduchším spôsobom, ako sa nad vecami zamýšľať. Príliš zaťažená hlava sa snažila upierať na problém len z jedného smeru a obmedzovalo to jej rozhľad. Prezrieť si situáciu z každej strany bolo preňho vždy výhodnejšie.

Merthyr chvíľu sledoval scénu, ktorá sa mu odohrávala pred očami, akoby to bolo len divadlo, zostavené podľa zložitého systému. Jediný, kto mu porozumel, bol Saorin, drak života, rozdávajúci a prijímajúci smrť spôsobom, o akom mohol hocikto iný len snívať alebo sa ho právoplatne obávať.
Prekvapila ho však neutralita jeho brata. Len málokedy žiadal niečo výmenou za záchranu či smrť. Aspoň nie v časoch, kedy boli ľuďmi, a ich činy boli riadené skôr jednotlivými situáciami.
Nehlučne a s eleganciou, ktorá prináleží božstvu, prešiel k druhému drakovi a zahladel sa mu do zlatých očí. Natiahol pred seba ruku a dotkol sa ňou rukavice, pod ktorou sa skrývala moc smrti.
"Je to len schránka. Pri ďalšom vyvolaní budem vyzerať znovu rovnako." Koľko rokov by mohol ubrať výmenou za život toho chlapca? Pri moci, akej vládol, to neodhadoval na viac ako sedem či osem, no pri bratovi si nemohol byť úplne istý. Saorin bol rovnako záhadný ako moc, ktorej vládol, a práve to z neho boha. Nie fakt, že bol drakom schopným prevteliť sa do človeka.
Ktovie, prečo sa vlastne rozhodol pre taký krok. Obeta pre obyčajného chodca. Bola to obeta otca, ktorá ho tak prekvapila? Možno len pocit, že zatiaľ čo vrahovia si v tomto svete môžu užívať slobody a radosti, ten, kto sa celý život poctivo snaží, príde buď o svoj život alebo syna. Zaujímavá voľba, aj keď pre nesobeckého a milujúceho človeka pomerne jednoznačná.

*Sarkanova príhodná poznámka o mlynárovi zaujala Guy natoľko, že obrátila tvár jeho smerom a pozornejšie si ho premerala. Doma jej rozprávali, že ľudia z lesov sú divosi, ktorí len s ťažkosťami dokážu napísať do zeme vlastné meno a teraz jej to muž sediaci oproti nej vyvracal svojou očividnou sčítanosťou a prenikavým úsudkom. Pochybnosti ju nahlodávali o to viac, že Sarkan sa k nej nesprával tak, ako to očakávala. Síce si ju ledva všímal, ale stále sa k nej choval zdvorilo. Udivil ju aj výpočet možností, podľa ktorých by sňou mohol naložiť a tá, kde ju z dobrej vôle prepúšťa otcovi znela najmenej pravdepodobne aspoň pre ňu samú. Jedno však vedela naisto.* Nevrátim sa tam.* prehovorila rozhodne a na zemi sa usadila na päty. Chrbát vystretý tak dokonale až to pôsobilo nepohodlne, vlasy rozstrapatené od vreca, ktoré mala dlhší čas na hlave, brada bojovne vystrčená dopredu.* To tu radšej budem robiť slúžku, ale k otcovi sa späť nevrátim.* Táto možnosť jej znela najreálnejšie, pretože v jednom mal Sarkan pravdu - ašarikovo vojsko neustúpi a ak sa jej najneskôr do dvoch dní nepodarí odtiaľto dostať, ašarik vsúpi do lesov, nájde ju a odovzdá naspäť pod otcovu pevnú ruku. Nepochybovala o víťazstve ľudí nad Sarkanom, pretože ašarikov syn jej pred odchodom prezradil, akú pascu pre Lesovcov chystajú. Zrejme si pritom myslel, že je len hlúpučké dievčatko, ktorému môže prezradiť všetko, ale práve v tejto chvíli mala tá informácia cenu zlata.*

"Zaujímavý výber." pousmial sa nad jej voľbou slúžky. Druhá mapa skončila zrolovaná rovnako ako predchádzajúca, no tentokrát ju neodložil. Namiesto toho sa postavil a začal sa prechádzať v náhodných kruhoch, poklepávajúc si ňou po voľnej dlani. Zvažoval dve možnosti. Buď bol otec Guy skutočne neznesiteľný a ona sa rozhodla radšej ujsť z domova, ako by ho mala znášať dlhšie, alebo bola príliš rozmaznanou a tvrdohlavou, a aby na seba upozornila, sa rozhodla absolvovať zbesilú nočnú jazdu. Len si to nenasmerovala úplne najvhodnejšou cestou. Na chvíľu sa rozhodol ignorovať možnosť, že to je pasca, s neznámym účelom. Viac sa mu pozdával názov hra. Jeden jeho kruh trochu pozmenil tvar a nasmeroval ho priamo pred Guy. Pred ňou sa zohol, aby bol na rovnakej úrovni a mohol jej hľadieť priamo do očí.
"Tak dobre, vzdávam sa. Prečo by sa niekto ako vy podvoliť radšej pracovať so služobníctvom, ako byť doma a užívať si svojho vysokého postavenia a splneného každého priania? Určite sú aj lepšie miesta, kam sa dá ísť a vyhnúť sa otcovi. Divosi nebývajú príliš šťastnou voľbou. Väčšinou."

*Tam, kde bol život, bola aj smrť a tenkú hranicu medzi nimi tvorila rovnováha. Jeho moc si vyžadovala, aby ju rešpektoval, a preto tam, kde dal, musel inde zase vziať a naopak.
Pohliadol na brata, ktorý sa náhle ocitol pred ním vyslovujúc slová o obete akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.
Saorin sa v Merthirových očiach snažil nájsť pochybnosti, ktoré by ho presvedčili, že bratovo srdce je väčšie než jeho zdravý úsudok, ale nachádzal tam len odhodlanie. Utme a deti akoby v tom okamihu prestali existovať a stali sa súčasťou mĺkveho obrazu, v ktorom si Saorin po dlhom čase vymenil ruku spod Merthyrovej a obe mu potom dlaňami priložil k lícam.* Vieš rovnako dobre, ako ja, že smrť pozná svojich vyvolených a napriek tomu mi veríš brat môj. Nesklamem ťa.* Saorin sa stiahol a s ľahkosťou uvoľnil viazanie na rukaviciach, ktoré mu po pokožke skĺzli priamo do lona. Jediné, čo cítil bol chladný vzduch v miestnosti a potom krátky nával tepla v končekoch prstov, ktorý mu prešiel celým telom, keď sa pravou rukou dotkol Merthyrovho spánku a ľavou chlapcovej hrude. Celý čas ako z Merthyra unikal život Saorin hľadel bratovi do tváre. Mĺkvy a vážny až do posledného okamihu s nečitateľnou tvárou a prenikavým pohľadom.
Keď potom vyšiel von z chalupy, uťahoval si šnúrky na rukaviciach siahajúcich až k lakťom a zastal len pár krkov od Agame. Navonok sa na ňom nič nezmenilo, ale v duchu zápasil s myšlienkami, ktorých intenzita ho oberala o vnútorný pokoj. Merthyr sa rozhodol a Saorin to vedel hoci jedna časť jeho ja s tým nesúhlasila, zatiaľ, čo druhá to rozhodnutie prijala.* Chlapec bude žiť.* prehovoril napokon a myslel pritom na Merthyra, ktorého nehybne telo uložil na lôžko namiesto chlapcovho.* Merthyr sa ponúkol vyrovnať dlh so smrťou.

/zabili sme ho uplne? /

/ nieeee iba dočasne teraz maju o dovod viac dostať sa na Planiny k tým Kameňom, ktore maju moc vyvolať ich /

/ vyborneee /


Ticho sa nadýchol a kúsok naklonil hlavu smerom k bratovej ruke. Nebolo to prvýkrát, čo jeho ľudské telo umieralo, no nikdy to nebolo úplne rovnaké. Premohol ho chlad, postupne sa šíriaci vnútrom, až kým nepohltil všetko okolo seba. Svetlo z okolia sa postupne rozostrovalo, než sa zmenilo na akúsi zmes šedej. Nevedel, ako dlho to potrvá, ani čo má očakávať. Jediné, čo vedel, bolo, že nepotrvá dlho, než sa bude opäť vznášať slobodne oblohou, než ho znovu nepovolajú naspäť medzi chodcov.
Vydýchol naposledy a na jeho tvári ostal akýsi zvláštny pocit spokojnosti.

"Saorin!" jeho meno sa okolo nich neustále opakovalo v ozvene, aj keď nikde naokolo neboli skaly, ktoré by niečo také mohli spôsobiť. Agame sa začala chvieť a na ňu zareagovala aj zem takmer nepatrným zemetrasením. Pekné počasie bolo fuč.
"Ako si mohol?" znovu ozvena. Tentokrát však znela zúfalejšie, v prepojení s jej vydeseným pohľadom. Zlaté oči sa na draka upierali v zmesi bezmocnosti a smútku. Agame nemala ďaleko od toho, aby ju pocity úplne ovládli. Len trhane sa nadýchla a odvrátila sa na stranu. Ani si neuvedomila, kedy klesla k zemi a rukou sa podopierala o vlhkú hlinu.
Ako keby to nevedel! Smrť ich nikdy nenechala prejsť len tak. Draci museli okrem svojho ľudského tela obetovať vždy niečo navyše. Merthyrovi môže trvať roky, než nadobudne svoju moc v plnej sile naspäť. Aj to len v prípade, že nemusel odovzdať niečo naviac. Im potrvá týždne, než sa dostanú na planinu. A čo spravia potom? Čo ak sa im nepodarí vyvolať brata a budú musieť ostať medzi chodcami? Vyvolaní boli traja, traja preto museli plniť svoju úlohu.
Po líci jej stiekla kvapka vody, akoby to bola vlastná slza. Zo zamračenej oblohy sa spustil dážď, zatiaľ čo ona stále sledovala neurčité miesto pred sebou. Bojovala so svojimi ľudskými pocitmi. Uvedomovala si, že keby ich nechala vyhrať, mohla by zničiť hocičo okolo. Bez Merthyra tu však nebol nikto, kto by jej činy dokázal navrátiť späť.

Jocellyn

Kráľovná sedela na vyvýšenom tróne a zamračene pozorovala gestikulujúceho rozzúreného lorda pod sebou. Už to nebola len poslušná žena trpiaca mužov v okolí, nech už išlo o radcov alebo šľachticov. S jazvou na tvári takto dokonca vyzerala trochu hrôzostrašne.
"Nepripustím, aby ste mi vzali pôdu, ktorá vám nepatrí! Ostrovom vládneme už desiatky rokov, nemôžete sa rozhodnúť na základe jedinej chyby."
"Váš otec zradil kráľovskú korunu. Za túto vašu chybu," dala si záležať na tom, aby to slovo vyslovila s dostatočne zreteľným opovrhnutím. "Sa umiera. Vy tu však stojíte, dokonca s hlavou na krku, a namiesto vďaky mi odporujete." Takéto rozhodnutia nerobila rada. Nemohla však nechať všetko bez povšimnutia. Ich kráľovstvo držalo len na pár tenkých nitkách a každý čakal na jej chybný krok.
"Ale... nemôžete..."
"Môžem, čo len chcem!" Na okamih zvýšila hlas, čím upútala pozornosť stráží pri hlavnej bráne. Veľmi rýchlo si to však uvedomila, preto znovu prešla len do svojej zamračenej masky. "Som kráľovná, jediný, komu sa zodpovedám, sú bohovia. Stačí slovo a skončíte pri upratovaní chlievov alebo čistení rýb v prístave.
Stráže, vezmite ho naspať do jeho komnát. S mladým lordom si pohovoríme, keď si premyslí svoje priority."
Muži okamžite vzali syna zradcu a odviedli ho preč. Až potom si Jocellyn vydýchla a dlaňami si pretrela oči.
"To bolo celkom pôsobivé predstavenie. Keď vás prestane baviť kraľovanie, v divadle vás určite ocenia."
"Lancel." znelo to ako pomerne nešťastne, dokonca aj napriek jeho žartovaniu. "Možno by som tam mala ísť hneď, kým nestratím všetku svoju dôstojnosť."
"Vôbec si nevediete zle." zhodnotil krátko a postavil sa na jeden zo schodov tak, aby mal oči len o kúsok nižšie, než kráľovná.
"Ten muž je a vždy bude lojálny svojmu otcovi. Mala som ho nechať popraviť spolu s ním. Na slobode bude príliš nebezpečný a v hrade ho nemôžem držať naveky."
"Mám ho nechať popraviť teraz?"
"Požiadajte lorda Cairna," budúceho kráľa, prebleslo jej hlavou. "aby na ostrovoch našiel nejaký dôkaz o ich spolupráci."
"A ak žiadny nebude?"
Chvíľu si ho premeriavala vážnym pohľadom, na čo Lancel s pochopením kývol hlavou a odišiel plniť svoje rozkazy.
Nezačínala byť ako jej mŕtvy manžel? Okamih sa trápila tou myšlienkou, než si uvedomila, že on by ich zrejme nechal všetkých žiť a nejakou zradou by sa príliš netrápil.


Svadba sa mala konať na ostrove Thylos, ktorý bolo vidieť dokonca aj z jej kráľovských komnát. Práve tam sa nachádzal prastarý chrám zasvätený dračím bohom, kde sa už storočia brával najdôležitejší pár v krajine.
So starým kráľom sa vzali v hrade a už vtedy si poverčiví dvorania šepkali, že to nie je dobré znamenie. Pohŕdať najvyššou mocou sa nikdy neoplácalo. Skôr ako kvôli poverám si však toto miesto zvolila, aby sa jej čo najmenej spájalo so spomienkami.

Kočiar spomalil pred malým prístavným mestom. Práve kúsok za ním mala stráviť noc v jednom z ich menších sídiel a ráno sa loďou prepraviť priamo na svadbu.

/ Čo keby sa stretla s jeho bratom ešte pred svadbou? /

*Reiven sedel mlčky pri ohnisku, kde sa okrem neho tiesnili ešte ďalší štyria muži a Mormak oberajúci prstami krehké mäso divého vtáka priamo od kosti. Jedol rovnako, ako robil všetko ostatné. Bez zaváhania si vkladal šťavnaté sústa rovno do úst a netrápil sa žiadnymi návykmi, ktoré by v civilizovanej spoločnosti považovali za samozrejmé. Keď si k tomu hlasno odgrgol a spakruky prešiel po mastných ústach Reiven po rýchlom úsmeve iba pokrútil hlavou a pokračoval vo svojej práci. Medzi prstami otáčal kúsok dreva, ktorý začal pomaly nadobúdať konkrétnu podobu. Špičkou ostrej dýky najskôr zbavil prút vrchnej vrstvy a potom ho pomaly zrezával, až kým nebol spokojný s veľkosťou. Nikto sa nezaujímal o to, čo robí, iba keď sa štyria Mormakovi muži s hlučným smiechom zodvihli na odchod prisadol si ich vodca bližšie k nemu. Pod zámienkou, ktorá by vysvetlila zmenu jeho polohy, chytil Mormak kus obhoreného dreva a strčil ho hlbšie do pahreby.
"To je Agame," kývol hlavou smerom k Reivenovým rukám, ktoré ustali v práci. "Si verný starým božstvám?"
Po chvíli ticha Reiven odpovedal.
"Nikdy som neprestal." ruky sa mu znovu pustili do vyrezávania a dodali prívesku známejší tvar dračice s krídlami zloženými pozdĺž tela a elegantne ohnutým krkom. Mormak súhlasne zamrmlal niečo na odpoveď a potom pokračoval: "Neviem, ako to bolo na bratovej lodi, ale tu si medzi vyvrheľmi. Najhoršie na tom je, že ak chcú ujsť môžu, čo sa na mori nedá, preto Nicka jeho muži tak poslúchajú. Musím priznať, že ja mám občas s tými mojimi problém."
Reiven zodvihol hlavu a venoval Mormakovi dlhý, skúmavý pohľad. Bolo očividné, že svojimi slovami niečo mieni.
"Čo lepšie utuží mužske nátury než boj?"
"Chceš, aby som sa k vám pridal na zbojstvá?" Reivenov nôž skončil čepeľou zapichnutý v udupanej zemi pri jeho nohách a amulet vo vrecku voľnej tuniky. Keď sa Mormak zatváril súhlasne iba skrivil ústa do ironického úškľabku.
"To, čo hovoríš dáva zmysel o to viac, ak tu mám prečkať istý čas. Ibaže ja ľudí nezabíjam bez dôvodu." Sybarill by to urobil, ale Reiven nie.
Mormak pokrútil hlavou a pustil sa do rýchleho vysvetľovania. "To po tebe ani nežiadam. Stačí ak prevezmeš lup a postaráš sa, aby sa bezpečne dostal do tábora. Viem, že niektorí moji chlapi si z koristi sem tam niečo ulejú, ale tebe verí môj brat. Možno ešte viac než mne, preto lepšiu záruku nepotrebujem."
To, čo Mormak hovoril znelo rozumne a Reiven už istý čas pozoroval, že si ho muži v tábore premeriavajú s nedôverou. To, že ešte neskončil s podrezaným hrdlom bolo len zasluhou ich kapitána. Možno by bolo lepšie dokázať im, že ich neprišiel sudiť. Len raz a pre to, čo ešte musel vykonať. Nemohol si dovoliť pohrdať svojimi hostiteľmi, aj keď to boli obyčajní vyvrheli.
"Dobre," suhlasil napokon neochotne. " Ale môj meč ostane suchý, kým bude treba..."


"Ty hlupák," zasyčal Mormak a jeho otvorená dlaň spoľahlivo našla zlodejovu hlavu. "Dolu pod nimi sa cestou hnal kráľovský koč sprevádzaný ozbrojencami. Bolo záhadou, koho vezie, či kráľa, kráľovnu alebo oboch, ale to bolo jedno. Mormak mal vážnejší problém, pretože ani jeden z tých hlupákov, ktorým velil, nevedel čítať. Erbi boli pre nich len obrázky a skutočne zaujímvý ostal len obsah mešcov okradnutých šľachticov. No už nebol čas vydať signál, aby sa stiahli, pretože vojaci by ich mohli počuť a zaútočiť ako prví. Mormak sa rozhodol, že dá svojim chlapom moment prekvapenia a potom nech im pomáhaju Vznešení. Ešte nikdy necítil na svojom krku slučku tak jasne ako v okamihu, keď sa prvá vlna zbojníkov vyrútila na cestu.
Prekvapenie sa ukázalo ako skutočná výhoda a kým vojaci z neveľkého sprievodu zmätene obracali hlavy, tasili meče a snažili sa upokojiť splašené kone, jeden z Mormakových mužov zhodil z kozlíka pohoniča a chytil sa oprát na koči. Šibol nimi zadky koní ešte skôr než by z koča stihol niekto vystúpiť a tých pár vojakov, ktorí sa vrhli na jeho ochranu narazili na odpor. V poslednej chvíli sa do sedla jedného z koní vyšvihol ešte jeden zlodej a s kumpánom zbesilo uháňali po ceste hlbšie do lesov odkiaľ sprievod len pred chvíľou vyšiel.


Reiven stál sám za ohybom cesty a kým z diaľky začul dupot konských kopýt pripravil sa na rýchlu výmenu. Tvár mal, rovnako ako ostatní zbojníci, zahalenú šatkou, ktorej voľný koniec si omotal aj okolo hlavy, takže mu bolo z celej tváre vidieť len oči. Keď sa hluk priblížil, vyšiel zo svojho dočasného úkrytu a v pravici pevnejšie zovrel meč s krátkou čepeľou. Konal tak bez rozmyslu, jeho telo si pamätalo roky výcviku a nikdy naň nezabúdalo. Potom strnul na mieste. Koňom spod kopýt odfrkovali celé kusy zeme, pysky pokryté penou mali vyhrnuté a nozdrami prudko násavali vzduch. Reivena zamrazilo, ale nie z pohľadu na rozbesnené zvieratá. Kráľovský koč! Jeho brat!
Zbojník sediaci na kozlíku pritiahol prudko opraty k sebe a spomalil rýchlosť rozbehnutého povozu, až kým pozvoľna nezastal a kone s odfrkovaním nezačali prestupovať z nohy na nohu.
Druhý muž sa zošuchol z konského chrbta a bez otáľania vyrazil k okienku, za ktorým sa ukrýval cestujúci.
"No to ma podrž, Will. Poď sa pozrieť, na akú paničku sme to naďabili." drsný smiech muža prerástol v chechot, keď sa k nemu pridal aj druhý."
"Veru, nezaškodilo by trochu si s ňou zašpásovať," pritakal muž menom Will a rukou sa chytil v rozkroku.
Na ďalšiu odpoveď sa však už nezmohol, pretože Reiven priskočil za jeho chrbát ako tieň a ostrým dýky mu podrezal hrdlo. Stačil okamih prekvapenia a ani druhý muž sa nezmohol na odpor. Keď mu obaja zbojníci ležala mŕtvi pri nohách Reiven ešte stále prudko dýchal a hľadel na nich akoby si nebol istý či sa ešte pohnú. Nepohli sa. *

Jocellyn

„Moja pani,“ mladý člen stráže nechal koňa priklusať až ku kočiaru a popri ňom udržiaval tempo, aby sa mohol zhovárať s kráľovnou. „Prešli sme poslednú rybársku osadu, vaše sídlo je už len chvíľu cesty.“
„Ďakujem, Karnai.“ pousmiala sa jeho smerom.
„Ste si istá, že vás nemáme uniesť, aby ste sa vyhli svadbe?“ uškrnul sa mladý muž, na čo sa kráľovná po prvýkrát za celý deň rozosmiala. Keby sa so strážou nepoznala toľké roky, určite by si také správanie nikto z nich nedovolil.
„Iba ak poznáte dostatočne dobre ukryté miesto.“
„Požiadame Vznešených. Kto už by odmietol tak krásnu kráľovnú?“ poslednú vetu povedal dostatočne nahlas, aby ju počuli aj ostatní zo sprievodu.
„Ja by som sa kvôli nej vzdal aj vlastnej manželky.“ ozvalo sa odniekiaľ zozadu.
„Herb, ale tvoja manželka je škaredá ako noc, určite si si ju potme aj bral.“ zaznel ďalší hlas, na čo sa všetci pustili do hlučného smiechu.
Jocellyn nad nimi s úsmevom pokrútila hlavou a znovu sa skryla za závesom kočiara. Ešte, že s nimi nebol Lancel, ten by svojich mužov pohnal za takúto stratu pozornosti. Akoby si to tou myšlienkou privolala, z kopca sa na nich spustila skupina zlodejov a skôr, ako by stihla niečo povedať či spraviť, sa ujali koča a hnali ho niekam do lesov. Spod jedného zo sedadiel vytiahla dlhú dýku a s tlčúcim srdcom zvažovala, či by mala šancu prebodnúť s ňou stenu koča. Nakoniec však usúdila, že nielen, že cez drevo sa jej niečo také nepodarí, ale ona ani netuší, či tam stále nesedí niekto z jej vlastných mužov. Počkala preto, až kým voz nezastavil a k okienku sa neprihrnuli dvaja muži a zbraň is zatiaľ skryla .
Obaja však zrazu padli mŕtvi a ju to vydesilo natoľko, že vybehla opačnou stranou von z kočiara. Obišla kone a s dýkou pred sebou, namierila na ich vraha.
„Neviem, kto ste a je mi to jedno. Jediné, čo potrebujem, je dostať sa naspäť do svojho sídla a stihnúť tú prekliatu svadbu.“ samú ju prekvapilo, že sa jej podarilo niečo také zo seba dostať.
Ak jej predchádzajúci sobáš považoval niekto za zlé znamenie, toto bude určite jasná apokalypsa.

/mám to premyslené, ale cez môj úžasný plán stojí na tom, že sa Waleran nedozvie, aká bude ich odmena. Inak to bude ťažšie. /


Valéria

Spod hrubého plášťa, ktorý dostala, len s nepatrným úsmevom pozorovala svojho spoločníka. Miešali sa v nej protichodné pocity, no jej vychovanie v dome lorda hovorilo úplne jasne. Byť dcérou Lernera so sebou prináša jednoznačné pravidlá a zákony. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa môže zdať, že sa im vzpiera.
"Waleran," zašepkala s tým svojim neurčitým úsmevom. Namiesto pokračovania tej vety sa však len nahla o kúsok bližšie a chrbtom ruky ho pohladila po tvári. Hneď na to sa otočila a zmizla v chodbách ich hradu.

Cestu do jej komnát lemovalo niekoľko ďalších miestností. Cez všetky prešla bez povšimnutia, no jedny dvere ju donútili zastaviť. Chvíľu pred nimi prešlapovala, zvažujúc či nebude lepšie ich otvorenie nechať na neskôr. Napokon však zvíťazila jej zvedavosť a po krátkom zaklopaní nahliadla dnu. Spoza stola sa na ňu zahladeli tmavé oči a Valéria si zrazu nebola istá, čo má spraviť. Až keď sa muž postavil, rozbehla sa k nemu a vrhla sa mu do náručia. Prekvapený tou náhlou reakciou si chvíľu nebol istý, čo má spraviť a až keď si uvedomil, že Valéria sa na jeho hrudi uškŕňa, jej objatie opätoval.
"Aká bola cesta, sestra?" začal, zjavne trochu nesvoj z toľkých emócií.
"Ale no tak, Waldemar." rozosmiala sa. "Ako keby moja cesta bola zaujímavá. To ty si bol navštíviť Sathiu. Začnime radšej o tom."

*Dvaja muži mu ležali mŕtvy pri nohách a on ešte stále v ruke zvieral dýku, z ktorej na zem odkvapkávala krv. Vyrušil ho až šuchot krokov v lístí a keď sa mu do zorného poľa dostala ďalšia postava, zodvihol hlavu a obrátil k nej tvár,z ktorej boli viditeľné len oči. Pomaly si ju premeral a nakoniec sa k nej obrátil aj zvyškom tela. V tej chvíli muselo byť pre ňu ťažké odhadnúť, čo urobí muž, ktorý dosiaľ neprevravel ani slovko iba si ju dlho skúmavo premeriaval a dýku nepúšťal z ruky.
Reiven presunul váhu tela a chystal sa vykročiť bližšie k Jocellyn, keď z ohybu cesty začul dupot kopýt. Mohli to byť stráže, ktoré premohli Mormakovu skupinu, ale rovnako dobre to mohli byť aj Mormakovi ľudia samotní. A dve mŕtvoly práve nesvedčili v Reivenov prospech. Rozhodol sa v okamihu. Namiesto toho, aby pristúpil bližšie k Jocellyn, zamieril ku koňom a namiesto toho, aby sa trápil s uvoľnovaním postroja, jednoducho ho rozrezal. V záprahu boli spolu dva páry, ale on vyslobodil len jedného koňa, ktorý splašene zaspätkoval keď naňho vysadal, ale po krátkom trhnutí oťaží sa znovu upokojil. Už to vyzeralo tak, že odíde bez Jocellyn keď na poslednú chvíľu koňa obrátil, nahol sa zo sedla a šikovne si ju vysadil pred seba.* Ak vám je život milý teraz tú dýku nepoužijete.* zavrčal jej do ucha a pophnal koňa do rýchleho cvalu. Jocellyn celý čas držal na sedle pred sebou, oboma pažami ju objímal popritom ako držal oťaže a dával pozor na to, aby nespadla. Jej vlasy ho šteklili na brade, pretože keď sa chcel vyhnúť nízko visiacemu konáru musel skloniť hlavu a oprieť sa Jocellyn o plece. Nemal žiadny cieľ, okrem tábora Morkamkovej družiny sa v lese nevyznal, ale ešte nenastal ten okamih, aby si lámal hlavu s tým, kam ho jeho konanie doviedlo. Možno sa mu to len zdalo, ale mal pocit akoby dupot kopýt za nimi doznel. Potiahol oťažami a zmiernil cval na mierny poklus, povolil zovretie paží okolo Jocellyninho tela a na malú chvíľu sa sústredil len na zvuky okolia.*

Prekvapená náhlym chovaním muža, sa rozhodla neodporovať jeho návrhu a nechať dýku zatiaľ nepoužitú. Chvíľu sa síce vzpierala na sedle pred ním, no bolo jasné, že nemá príliš veľkú šancu. Až bolestne dobre si uvedomovala jeho silu a objímajúce ramená ju značne znervózňovali. Jediné, čo ju ako tak utešovalo bol fakt, že miesta, kadiaľ ich viedol, sa jej zdali známe. V podobných lesoch bola nútená sprevádzať lordov a svojho nebohého muža na poľovačkách. Pretože kráľ nikdy nebol zrovna vďačným pozorovacím objektom, sústreďovala sa často viac na okolie, než jeho. Nikdy by ju nenapadlo, že jej nechuť voči manželovi niekedy prinesie aj niečo dobré.
„Kto ste?“ opýtala sa, keď konečne spomalili. Obrátila sa v sedle, ako jej to obmedzené podmienky dovoľovali, a nahla sa jeho smerom. S prižmúrenými očami zvažovala, aké sú jej momentálne možnosti. Činy toho muža však takmer vôbec nedávali zmysel. Vyzeralo to, akoby patril medzi zbojníkov, ktorí ich prepadli, no prečo by potom zavraždil vlastných ľudí? Dokonca spolu unikali, nevediac či pred strážami alebo ich vrahmi. Cennosti ostali v koči a o ňu zjavne tiež nemal záujem. Ak by sa snažil byť jej záchrancom, išli by smerom k nejakému zo sídiel a nie len tak náhodne do lesa. Chcela sa ešte spýtať, čo sa stalo s jej mužmi, no nepredpokladala, že by jej k tomu vedel niečo viac povedať. Úprimne mala z neho takmer pocit, akoby sa len náhodou ocitol v zlú dobu na zlom mieste a momentálne sa nevedel rozhodnúť, čo bude najlepšie spraviť.
Skôr, než si úplne uvedomila, čo robí, vytiahla dýku z rukáva, kde ju počas jazdy skryla, a jej hrotom mu stiahla šatku, ktorú mal obviazanú okolo tváre. Zbraň jej však vykĺzla z ruky v momente, keď si uvedomila, kto v skutočnosti je jej únosca. Dlaňou si zakryla ústa a prekvapené oči si ho neustále premeriavali, kým sa nevedela rozhodnúť, čo sa jej to len nezdá. Musel to byť on. Bolo až neuveriteľné, ako sa niektoré znaky v ich rodine zachovávali. Črty, ktoré si všímala každý deň, najskôr na jeho staršom a v posledných dňoch aj na mladšom bratovi. Ako to bolo možné? Dávno ho predsa vyhnali, dokonca si nebola istá, či nie je mŕtvy.
"Reiven?" zašepkala a prstami sa zľahka dotkla jeho tváre, akoby si nebola istá, či nie je duchom. Úplne zabudla na ovládanie svojich pocitov, ktorému ju učili v kráľovskom dvore a na krátku chvíľu z nej bola obyčajná žena, otvorená svetu rovnako ako všetky ostatné. "Ako...?"

Saorin

*Agame kľačala pri Saorinových nohách a on tam len tak stál, pohľad upieral na ňu a keď mu na tvár dopadla prvá kvapka iba privrel oči a nechal ju skĺznuť po líci. Boli chvíle, medzi ktoré patrila aj táto, keď by chcel vnímať iba jeden pocit. Dokázal by sa potom oddať smútku tak, ako jeho sestra, preliať slzy a uľaviť si od útrap, ale predovšetkým by s ňou tú bolesť dokázal zdieľať. Ibaže on nebol smutný, netrpel smrťou Merthyra tak, ako Agame, pretože Merthyr sa sám rozhodol obetovať a tam, kde Saorin život dal, musel ho aj vziať. To bola nevyhnutnosť, rovnováha života a smrti a on ako vykonávateľ oboch bol omilostený od prežívania ľútosti, zbavený schopnosti prežívať hlbokú lásku, ktoré by mu len bránili vykonávať to, k čomu bol zrodený. Všetko cítil len polovične, nikdy nie úplne a to bol aj dôvod, pre ktorý nikdy nedokázal nájsť pokoj.
Preto k Agame nepodišiel, nepoložil jej ruku na plece, ako by to bol urobil Merthyr a neutešil ju.* Chlapcov otec pozná cestu k Sarkanovi a jeho ľuďom. Zavedie nás do lesov a keď budeme tam, rozhodneme sa ako ďalej. Ak sa naozaj schyľuje k vojne potom sa chcem čo najrýchlejšie dostať na Planiny.* Keď dohovoril prešiel okolo plačúcej Agame, časť jeho mysle na neho kričala, aby sa k nej vrátil a druhá, aby ju nechal tak. Jedna jeho časť ju milovala natoľko, že cítil bolesť, keď ju teraz nechával len tak a druhá by ju bez zaváhania obetovala rovnako ako Merthyra, keby o to sama stála. Takto rozpoltený sa dostal až k blízkej hranici lesa, vpotácal sa cez kríky do hustého lesného príkrovu a tam sa oprel o strom. Mohutný kmeň niesol jeho váhu akoby na svete neexistovalo nič jednoduchšie a on sa zatiaľ mučil a tvár mal rovnako suchú ako predtým, keď si z nej zotrel aj posledné kvapky dažďa.*


Reiven

*Stiahnutá šatka vo chvíli nepozornosti odhalila tajomstvo Reivenovho pôvodu, ale keď Jocellyn vyslovila jeho meno, bolo to, akoby mu ju znovu nasadila. Odtiahol si od líca jej ruku a nechal ju vykĺznuť zo svojej dlane, hoci sa predtým neubránil krátkemu pocitu, ktorý mu do tela vystrelil pálčivú túžbu. Ani po rokoch sa Jocellynina krása nezmenila tak, ako v to tajne dúfal, keď sa ešte plavil po moriach na lodi Krivého Nicka. Čeliť jej takto bolo preto oveľa ťažšie. Črty tváre mu sprísneli, pohľad sa zakalil tvrdosťou, ktorá nebola vždy taká zreteľná, ale účinne od seba odrážala akúkoľvek slabosť, jeho či Jocellyninu.* Už je to dávno, pani moja.* Oslovil ju so zdvorilosťou, ktorá vyžarovala odstup a rovnako tak úsmev, keď pred ňou sklonil hlavu ako poslušný sluha. Vedel, že by sa mal opanovať, že by mal rýchlo nájsť nejaký úkryt a až potom sa púšťať do dlhého kladenia otázok a vysvetľovania, ale bez ohľadu na to, čo k Jocellyn cítil, niečo bolo predsa len dôležitejšie.* V Milekay som počul vyzváňať slávnostné zvony. Takže ty sa znovu vydávaš a môj brat sa kaja v pekle, šťastný koniec nešťastného začiatku.* Dýka, ktorá Jocellyn vypadla z ruky, keď mu sňala šatku skončila nakoniec na jeho stehne. Vzal jej rukoväť a ostrím podobral šnúrky na Jocellyninom živôtiku. Napol ich až látka zapraskala, ale neprerezal.* Ako zomrel môj brat, Jocellyn?


Guy

*Pozorne sledovala každý Sarkanov krok a keď sa k nej začal približovať iba sa v duchu posmeľovala, aby zostala pokojne sedieť na mieste a celá sa neschúlila do seba ako keď ešte bola malé dievčatko a bála sa otcovho káravého pohľadu. Časom si všimla, že to isté robí aj jej matka, ale Eturiho jej poddajnosť ešte viac provokovala.
Srdce jej bilo v hrudi tak rýchlo až pociťovala bolesť a tlak na pľúcach, keď podvedome zadržala dych. Bol toto ten moment, kedy ju Sarkan udrie? Nebol by prvý, ktorý svoju výbušnosť skrýva za masku pokoja a potom, v poslednej chvíli, nečakane zaútočí.
Ibaže keď sa k nej Sarakanova tvár priblížila dosť blízko na to, aby si ho mohla prehliadnuť každý detail jeho čŕt, položil jej len otázku. Pomaly vydýchala, ale nespúšťala z neho pohľad. Už aj tak nemala dosť času a tu zostať nemohla, pretože mesto čochvíľa obkľúčia ašarikovi vojaci. Potom by sa už na slobodu nikdy nedostala.* Nebolo mojím úmyslom dostať sa k vám. Bola to len nešťastná náhoda, pretože keď ma vaši muži objavili v lese, smerovala som k Východným markám a ak teraz dodržíte, čo ste povedali, dáte mi koňa a umožníte voľný prechod, sľubujem, že ma už nikdy neuvidíte.* Hlas jej pomaly tíchol a strach zo Sarkana vystriedala netrpezlivosť. Musela sa odtiaľto dostať čím skôr.* Necháte ma ísť?

Jocellyn

Kráľovnú na okamih zarazila dýka pri jej tele, no tá chvíľa pominula rýchlejšie, než bolo vhodné. Hneď na to jej vystrelila ruka priamo k Reivenovmu lícu.
„Ty drzé šteňa!“
U bohov, bol presne taký, akého si ho pamätala. Nemohla si pomôcť, ale uvedomila si, ako často túžievala po jeho prítomnosti v dobách, keď musela znášať svojho manžela. V dobách, keď mohol byť kráľom, nebyť toho strašného prekliatia. Nebyť jeho staršieho brata, ktorý tú slabosť okamžite využil.
Cairna možno vôbec nepoznala, než sa neukázal na hrade so svojim tajným plánom, no s Reivenom to tak nikdy nebolo. Napriek tomu, že všetkým tvrdila opak. Dokonca aj samú seba sa snažila presvedčiť, že ho vôbec nepoznala, že nebol viac, než mužom, ktorého párkrát stretla na hrade.
„Prečo si sa nikdy nevrátil? Prečo si ma s ním nechal? Toľko rokov v nevedomosti, čo sa vlastne stalo a či vôbec žiješ!“ s pevne spojenými perami naňho neúprostne hľadela.
„A ten... prasiak,“ vyprskla výstižnejšie slovo, než aké plánovala pôvodne. Z hradu ich tu aj tak nikto nepočuje a jej spôsoby už tiež značne utrpeli na povesti. Štipka soli na kope aj tak veľa nezmení a pochybovala, že by Reiven bol z tých, ktorí by menili názory na základe slovíčok. Hlavne, keď poznal svojho brata. „...sa vždy tváril, akú službu nám všetkým spravil.“
Keď si uvedomila, že z toľkého rozhorčenia sa jej zrýchlil dych, na okamih zmĺkla. Ostala len hľadieť Reivenovi do očí a postupne sa oddávať skutočnosti, že nie je mŕtvy, ako jej stále tvrdili.
„To ja som ho zabila.“ odpovedala napokon aj na jeho otázku. Hlas jej zrazu znel omnoho vyrovnanejšie. „Otrávila som ho jeho vlastným vínom a ostala som tam až do jeho posledného výdychu. Cairn prišiel s tým návrhom. To on je ten, koho si mám vziať, aby posílil svoje, a snáď aj moje, postavenie, zabránil nepokojom a rozdeleniu ríše.“ S výdychom uprela pohľad do zeme, ktorá pod nimi stále pomaly ubiehala v rytme kroku ich koňa. Náhle si pripadala, akoby potrebovala zachrániť. Z celého toho sveta plného intríg, tajných plánov, nikdy nekončiacich súbojov o moc. Z ďalšej svadby, ktorá bude účel plniť len pre divákov.
„Chceš ma za to zabiť?“

//inak... keďže zatiaľ vôbec netuším, akú skvelú spoločnú históriu mala Jocellyn a Reiven, budem len rada, ak im niečo vymyslíš //



Po privítaní s bratom, sa dostala konečne do svojich komnát. Ani tam však na Valériu nečakal vytúžený pokoj. Na jej posteli sedela Cesil, viac šľachtičná ako slúžka, no na svoje spoločenské postavenie si tu nikdy príliš nenárokovala. Aspoň nie tak, ako by sa predpokladalo.
„Moja pani prišla konečne domov.“ zapriadla príjemným hlasom a pomaly sa zdvihla. Až keď stála tesne pri Valérií, vysvitlo, že jej šaty sú takmer dokonale priesvitné, zdobené tisíckami malých farebných kamienkov. Keď si uvedomila, kam smeruje pohľad jej pani, pomaly sa otočila, aby ju nechala prezrieť si to špeciálne oblečenie zo všetkých strán.
„Priniesol mi ich váš brat zo svojej cesty.“
Valéria sa veselo rozosmiala. Waldemar zjavne správne usúdil, že na nej ich ocení viac ako na sebe a rozhodne sa nemýlil.
„Pripravila som vám kúpeľ,“ pokračovala Cesil spokojne, zatiaľ čo ju obišla zozadu a dlhými prstami sa rýchlo zbavila všetkých viazaní a hneď po nich sa pustila aj do rozpletania vlasov. Valéria nechala skĺznuť mužské oblečenie na zem, čím odhalila svoje najnovšie modriny a škrabance. Spoza jej chrbta sa ozvalo nesúhlasné cmuknutie, na čo nedokázala zareagovať inak, než úsmevom.
„Čo sa udialo v údolí, kým sme boli preč?“ nadhodila, kým kráčala do vedľajšej miestnosti, kde bola a do zeme vybudovaná nádrž s vodou – vynález prevzatý od južanov.
„Hmm, v najvzdialenejších dedinách vraj začali miznúť ľudia. Niekto tvrdil, že za to môžu orthovia.“
„Dvojhlavé psi tu u nás?“
„Tiež ma to prekvapilo. Ale možno sú to len výmysly.“
Mračiaca sa Valéria pomaly vošla do kúpeľa a usadila sa na kamennom okraji. Pokiaľ to bola pravda, budú sa čoskoro musieť vydať na východ a to len teraz dorazila domov. Príliš sa jej to nepozdávalo. Jeden útok tvorov tmy zažili len pred pár dňami na ceste a teraz tu bol hneď ďalší? Mohlo by to znamenať, že draky nemôžu strážiť brány do Darethu? Jej pochmúrne myšlienky však rozptýlila ruka Cesil, pomaly schádzajúca po jej chrbte až pod vodu. Po nej následoval jemný dotyk pier na ramene, pokračujúci ďalej ku krku. Valéria ticho vydýchla a nahla hlavu na stranu.
„Stratená princezná znovu našla cestu až domov.“ zašepkala jej Cesil pri uchu. „Až ku mne.“

.....


Napriek tomu, že drak zmizol v oblakoch, v miestnosti po ňom stále ostávalo kúzlo jeho prítomnosti. Lord objasnil všetky podrobnosti jeho plánu, o ktorom si veľmi skromne myslel, že je dokonalý. Stačilo ísť do hôr, nájsť niekoľko drakov z najnižšej kasty a ukradnúť im vajcia. Presne tri. Na toľko mal ešte nárok podľa starej dohody, ktorú uzavrel s Azraelom pred mnohými rokmi. Koľko jeho krvi, toľko drakov. Ďalšie detaily si však, pre istotu, nechával pre seba. Mladý Savaric predsa nemusel vedieť všetko.
Po prejdení celého postupu si nechal lord zavolať svoju dcéru.
„Valéria, budem potrebovať, aby sa nachystala na cestu.“ začal ignorujúc jej mokré rozpustené vlasy a nenápadný rumenec na lícach. „Budeš sprevádzať lorda D' Ecare na jeho ceste do hôr.“
„Ale, veď sme len teraz...“
„Vyrazíte za dva dni.“
„Prečo by sme šli do hôr?“ zamračila sa na otca. „Iba ak... Nie. Nie, to snáď nemyslíš vážne! Veď on ani netuší, ako sa správať, aby si ho pri prvej príležitosti nepodali ako zákusok na večeru.“
„Valéria, nezabudni, kde je tvoje miesto.“
Namiesto upokojenia ju to však len viac rozzúrilo. Neznášala, keď s ňou hovoril ako so psom, rovnako, ako keď z nej robil figúrku, ktorou pohyboval podľa svojich rozhodnutí. Svoj vražedný pohľad však presunula na Savarica.
„Sľúbil vám za to peniaze? Alebo nebodaj draka, že ste ochotní obetovať svoj život?“
„Sľúbil som mu tvoju ruku.“ ozval sa znovu najstarší Lerner a s úsmevom sledoval, ako z Valérie okamžite vyprchala všetka farba.

Reiven



*Líce, na mieste, kde naň dopadla Jocellynina dlaň, ho stále pálilo. Nespôsobil to ani tak samotný úder, ako skôr slová, ktoré ho sprevádzali, ale pretože nikdy nezbil ženu, nehodlal tak urobiť ani teraz, aj keď čeľuste mal pevne zovreté a hrot dýky sa neprestal opierať o Jocellynino hrdlo.
Bolo by príliš skoro odpovedať jej na všetky otázky, ktoré z nej vytriskli s takou vášňou, zlosťou a určite aj sklamaním. V spomienkach sa vzdialenosť medzi rokmi prekonávala ľahšie a Reiven znovu videl Jocellyn vo svojom náručí. Dokonca ani jej vôňa sa nezmenila, len aby ho mučila a oživovala v jeho mysli starú túžbu, takže sa mu chcelo spôsobiť jej bolesť, zovrieť prsty okolo toho štíhleho bieleho krku a ... milovať ju. Ako by jej mohol povedať, čo sa stalo bez toho, aby ho ešte viac znenávidela? Radšej nech ho pokladá za slabocha než za vraha. Radšej nech sa ho neštítu udrieť, než by sa na neho mala pozerať práznym pohľadom a teplo z jej ruky sa rozpustí v chlade.
Zmienka o Caironovi vyvolala na Reivenovej tvári ironický úškľabok. Zodvihol ruku a odhrnul z cesty nízko rastúci konár stromu, ktorý by ich mohol udrieť popritom ako si kôň vykračoval svojím vlastným tempom.
"Takže môj malý braček sa hrá na spasiteľa? Aké šľachetné od neho a čestné, že si ťa po tom všetkom ešte chce vziať za ženu a ty sa cítiš akoby ti robil láskavosť?" Reiven si odfrkol v satyrskom smiechu, ktorý znel sýpavo akoby sa mu v hrdle prelieval piesok. Stiskom stehien prinútil koňa zastaviť a ostrie dýky odklonil od Jocellyninho hrdla. "Nemusím ťa zabiť, pretože si to už urobila sama. Jocellyn, moja malá krásna Jocellyn, vždy si mala slabosť na mužov, ktorý ťa nakoniec zničia." Dýka sa s kovovým zasvišťaním ocitla v koženom puzdre na Reivenovom opasku. Už už otváral ústa, ale zarazil ho zvuk problížujúcich sa konských kopýt. Zbojníci sa zrejme nechceli tak ľahko vzdať svojej pomsty. Dupot znel čoraz ráznejšie, bol hlučnejší a bil na poplach.
Reiven v rýchlosti strhol žrebcovi opraty, Jocellyn objal jednou rukou, pritiahol k sebe a znovu vyrazil dopredu.
"Ocenil by som vašu pomoc, kráľovná. Samozrejme, budete musieť zniesť skutočnosť, že okrem seba tým zachránite aj mňa." zašepkal jej do ucha a sklonil sa ešte nižšie ponad žrebcovu naťahujúcu sa šiju.*

Jocellyn


"Viem len o jedinom takom mužovi." odvetila trpko a znovu sa obrátila na koni dopredu, aby nevidel jej výraz tváre miešajúci bolesť a hnev.
Zviera zrazu zrýchlilo a Jocellyn, prekvapená tou zmenou, sa znovu podvolila jeho Reivenovým dotykom. Nebola si istá, či si to celé náhodou len nevymyslel, až do chvíle, kým ich prenásledovateľov nepočula aj ona. Chvíľu sa pohrávala s myšlienkou, že by ich nechala zajať. Reiven by si aj tak nič iné nezaslúžil a ju by pri troche šťastia vymenili za poklady hradu. Pokiaľ nie, mal jej spoločník pravdu, a jej život sa blíži ku koncu. Rozum však napokon zvíťazil nad zlomyseľnosťou a ona sa nahla viac dopredu, aby prevzala opraty. Strhla unavené zviera na stranu a nechala ho cválať krížom cez les. Vedela, že ich kôň má za sebou niekoľko hodín cesty z hradu a napriek svojmu tréningu nedokáže ísť rýchlejšie, ako sa približovali zbojníci. Zvolila preto kľukatú cestu cez miesta, kde nebolo dosť priestoru, aby nemali šancu rozostúpiť sa okolo nich.
Priviedla ich až k skalnému útesu, medzi miestnymi známemu ako bludisko zrady. Kôň neochotne zafŕkal, no napokon vbehol do úzkych tmavých uličiek, ktoré vytvárali kamenné steny. Cesta sa niekoľkokrát rozdvojovala, no Jocellyn vždy jednoznačne určila ich ďalší smer. Po jednej zo zákrut však zastavila.
"Poď dolu." zašepkala smerom k Reivenovi a sama zliezla zo zvieraťa na zem. Veľmi rýchlo to však oľutovala. Po rokoch na hrade, si zvykla už len na pomalé prechádzky a divoké besnenie z mladosti ju úplne opustilo. Mala preto čo robiť, aby sa jej nepodlomili kolená a dokázala chodiť aspoň trochu ako človek.
"Tadiaľ." kývla mu hlavou smerom k ďalšej uličke, ktorá sa postupne menila na tmavý tunel. Pred jeho vchodom sa však kôň vydesene vzopäl a pokúsil sa zaspätkovať. Kráľovná, ešte stále držiaca opraty, nimi párkrát jemne trhla, aby ho donútila aspoň trochu sa sústrediť na ňu.
"Nebuď hlupák," šepkala zvieraťu, keď sa prestalo snažiť o útek. "akurát by si sa tu stratil." Natiahla ruku smerom k jeho krku a párkrát ho pohladila po spotenej srsti. Okamih bezradne pozerala na Reivena. Bolo jej jasné, že aj keby koňa dostali dnu, chodba bola v niektorých miestach príliš nízka nato, aby tadiaľ prešiel. Napokon mu nešťastne stiahla ohlávku a jednou z oprát švihla smerom k jeho zadku. Vyplašený žrebec okamžite zareagoval a vystrelil smerom, odkiaľ prišli. Koženú postroj si prehodila cez rameno, aby tu nenechali žiadne stopy a s trápiacim sa pohľadom vzala Reivena za ruku a vošla do tmy.
Niekoľkokrát ho cestou upozornila, keď sa bolo treba zohnúť alebo niekde príliš vyčnievali skaly. Jednou rukou sa pritom stále dotýkala chladnej steny a druhou jemne ťahala muža za sebou. Po chvílke, ktorá sa jej v tme javila ako nekonečne dlhá, vyšli na malej planine. Na kúsku zeme stála drevená chatrč, dávno vyhasnuté ohnisko a pár stromov, ktoré v týchto miestach odhodlane odolávali vetru. V časti, kde končila pevná pôda, sa začínal niekoľko metrov hlboký útes s dravou riekou na dne. Za ňou pokračovali listnaté lesy a v diaľke bolo dokonca vidieť aj osadu, kam pôvodne mierila, spolu s ich kráľovským sídlom. A hneď potom nekonečné more.
Jocellyn prešla posledných pár krokov, než sa unavene zviezla na plochý kameň a konskú postroj spustila do trávy vedľa seba. Konečne boli v bezpečí, obklopení skalnými stenami, s jedinou prístupovou cestou, ktorá by sa v prípade potreby dala pomerne jednoducho brániť. Dlane si položila na líca a pokúšala sa konečne upokojiť. Po tých udalostiach sa cítila neskutočne slabá a unavená, dokonca vnímala, ako sa jej chveje celé telo. Napriek tomu všetkému sa napokon zdvihla a postavila sa tesne pred Reivena. Chvíľu ho mlčky pozorovala, s neurčitým výrazom na tvári. Celé to bolo ako zo sna - napadnú ich kočiar, unesú ju a ako záchranca sa ukáže človek, o ktorom si myslela, že už dávno nie je medzi živými. Človek, ktorého milovala. Muž, ktorý ju zradil a opustil. Reiven, ktorého nechali kvôli nej umrieť.
Zrazu ho objala a čelo si oprela o jeho rameno.
"Prepáč mi to."