Hráme sa tak odveci...(mimo scifi)

/šalalaaa, neviem, či robím dobre, prinajhoršom ma zastav //





Oni skutočne existujú? Nie je to len báchorka, výmysel starcov, aby mali spôsob, ako utíšiť svoje vnúčatá? Či rozprávanie starešinov, držiacich pokope ľud? Mohla to byť naozaj pravda? Z Jocellyn vyšiel tichý bolestivý ston, keď sa zviechala naspäť na nohy. Bola však kráľovnou, jej postavenie jej nedovoľovalo žiadne slabosti. Pred mŕtvym manželom, ani pred samotnými bohmi. Len rukávom – ešte stále mokrým od dažďa, ktorý ich dohnal v skalnom labyrinte – si pretrela ústa a prešla až pred Reivena, akoby ho aj napriek svojej omnoho menšej postave chcela chrániť. Ešte stále sa vysilená triasla a po nohe jej stekala krv, zrejme ešte z pádu z okraja útesu.
„To ja som vás nechala privolať.“ ozvala sa a hneď v tom momente svoje slová oľutovala. Lenže Reiven bol taký strašný hlupák, verný starým zvykom, hovoriaci pravdu pred bohmi, ktorí nimi boli len vďaka veriacim ľuďom.
„Zaplatila som muža, ktorý tvrdil, že to dokáže. Ja...“ zdvíhal sa vietor, no vôbec nepripomínal ten, ktorý poznala z domova. Tento bol chladný a ostrý aj napriek lesom, ktoré ich chránili. Nabitý magickou energiou. Vedela, pokiaľ dostane čas na vysvetlenie, nebude ho mnoho. Rukou, ktorú mala za chrbtom sa dotkla Reivenovej dlane a s krátkym nádychom rýchlo pokračovala ďalej. „Mŕtvy kráľ sa snažil získať prach dračích kostí, vedela som o tom už v dobách ,keď to iba plánoval. V tej dobe som netušila, že sa ukáže spojenec, ktorý by mi poskytol šancu zbaviť sa ho naveky. Keby...“
„Nijaký smrteľník nemá právo prebudiť najvyšších.“ pokojne plynúci hlas Agame sa zmenil na búrku lámajúcu stromy, ničiaciu až ku koreňom. Vietor okolo nich zosilnel a niekoľko stromov na okraji lúky podľahlo jeho náporu. Jocellyn hrdo odolávala jeho sile, no napriek tomu cítila strach.
„Agame,“ ozval sa dračici v hlave Merthyrov hlas. Spolu s ním znovu pociťovala aj jeho moc, ktorá ju v ľudskej podobe zväzovala.  „Vypočuj si ich do konca.“
„Tá žena musí umrieť.“ aj keď mu to mohla vyslať len ako myšlienku, vyriekla svoj ortieľ nahlas, hlasnejšie ako poryvy vetra, ktoré jej slová unášali ďalej.

Prach z dračích kostí. Po tých slovách Saorin spozornel a premeral si ľudskú kráľovnú prenikavým pohľadom. Jej konanie mu nedávalo zmysel, hoci si veľmi dobre uvedomoval, že prach z dračích kostí bol jedinou zbraňou, ktorá drakom dokázala naozaj ublížiť. Ba čo viac, prach by preniesol ich silu a schopnosti na človeka, ktorý by ho použil, a to bolo priveľa moci na jedného smrteľníka. Podľa toho, ako sa kráľovnin spoločník zatváril, keď Agame vyriekla svoj rozsudok, bolo Saorinovi jasné, že sa ju muž pokúsi ochrániť. Ak pritom sám nezahynie a kráľovnú zabijú, nielenže si vytvoria nového nepriateľa, ale ani sa nikdy nedozvedia, kde prach je. S touto myšlienkou Saorin pristúpil k Agame bližšie a ľavou rukou, tou, ktorá dávala život, sa dotkol jej líca. Cez látku na rukaviciach necítil nič len neurčitosť drsného materiálu, ktorý s Agaminou pokožkou nemal nič spoločné. Vedel, že sa na neho ešte stále hnevá, ale teraz aj ona musela zachovať trpezlivosť. "Moja milovaná sestra," prihovoril sa jej v dračej reči, ktorá ľudským ušiam musela znieť ako milióny rokov stará pieseň samotnej zeme. "Ak ten človek vie, kde sa ukrýva prach, musíme ho nájsť a postarať sa o to, aby sa k nemu nedostali iní ľudia. To by bol koniec nielen pre nás, ale aj pre tento svet." Bol tak blízko, že cítil teplo sálajúce z tela dračice, ktorá vo svojej ľudskej podobe pôsobila na Saorina spôsobom, aký si nedokázal vysvetliť. Nevedel, kde sa v ňom berie všetka tá telesnosť a potreba po niečom, čo ani nedokázal popísať, ale bola každým dňom čoraz silnejšia. Dokonca sa mu priečilo nazvať ju svojou sestrou, akoby cítil, že je a že vždy aj bola pre neho niečím viac.*