Kráľovská letecká akadémia na Telarione

Mey Small



/nech je sranda /


*Naraz sa toho okolo nej dialo príliš veľa. Možno nie príliš veľa pre iného vnímavého človeka, ale jej city kolísali akoby balansovala na hrane medzi pevnou zemou a hlbokou priepasťou. Walie, Kala, Arutha a Maels. Stálu ju dosť síl, aby počúvala prvých troch a na Maelsa sa nepozerala celý ten čas, čo sa priblížil k tej...kútikom oka si ju premerala. Áno, vedela ako by ženu jej výzoru nazvala mužská časť osadenstva. Bola to stíhačka! A Maels k nej prišiel akoby sa oni dva ani nepoznali a predchádzajúca noc... keď si na to spomenula, na všetko, nechcelo sa jej veriť, že by bol Maels ako... ako Yori! Potlačila bolestné zastonanie a chuť okamžite vybehnúť z hangáru. Zmietala ňou žiarlivosť a sklamanie a...hnev. Líca jej hnevom priam horeli, ale nikto zo skupinky, v ktorej stála by niečo také určite nepripisoval práve tomu. Určite si všetci mysleli, že sa červená na Aruthových slovách, ktoré tak bezstarostne adresoval Kale. Odrazu pocítila hnev aj na neho. Prečo jej také veci hovorí? Dobre, možno len žartoval, ale to vážne nedokáže hovoriť o ničom inom len o dvojzmyselnostiach? Vrhla na Aruthu rýchly pohľad a potom, skôr než by si stihol všimnúť ako ho prebodla očami, ho stočila späť na Kalu. Chlapi! Vždy sa čudovala, keď niečo také začula od Milly alebo iných dievčat, ale teraz tomu rozumela.* Nevyzerá ako zebra ani ako kosatka.* zastala sa Walieho a ten na ňu prekvapene vyvalil oči. Výraz v tvári mala horúčkovitý akoby sa chystala už už vybuchnúť. Hnev na maelsa sa automaticky prelial na najbližšie stojaceho príslušníka mužského pohlavia, na Aruthu.* A Walie nie je Willy, mal by si to vedieť. Vďaka nemu ti nehorí pod zadkom, keď si tam hore. Mal by si to vedieť, lebo tvoje skúsenosti pilota tvoria len polovicu výsledku. Za tú druhú môžu ľudia ako Walie.* schválne zdôraznila Walieho meno a ten sa pomaly, ale isto dostával do rozpakov. Snažil sa Mey upokojiť.
„Ale veď o nič nejde. Je to len stroj a...“
Mey v tom okamihu odtrhla pohľad od Aruthu a obrátila sa na Kalu.
„Chceš radu staršej študentky? Dávaj si na nich pozor.“
Skôr než by ju niekto stihol zastaviť schmatla z Walieho zmeravených prstov prilbu a vytrhla mu ju z ruky. Štartovacia dráha nebola ďaleko a ona sa na ňu dostala v rekordne krátkom čase. Nasadila si prilbu na hlavu, zapla leteckú kombinézu až ku krku a s ľahkosťou vystúpila po rebríku až do kokpitu pristavenej stíhačky. Konečne. Teraz vystúpi vysoko nad oblaky a všetky problémy nechá na zemi. Čo na tom záleží, že potom sa k nim znovu vráti?*

Luka de Peligro



*Chlapče, keby si vedel kto v skutočnosti som tak by si tu rozhodne neobsmŕdal, pomyslela si v duchu no namiesto takejto úprimnej odpovede sa len natiahla po škatuľu s náradím a hrmotne ju otvorila. Chvíľu sa v nej zaujato prehrabovala a potom chytila do ruky Heiserov prístroj, ťažký poloesovito zakrútený kus kovu, ktorým sa zapieralo koleso. Zahrmel na podlahe len čo ho na ňu hodila a pätou nohy podsunula priamo pod podvozok stíhačky.* Saladin Ailes predsa o niečom takom nemusí hovoriť so študentom.* provokačne nadvihla jedno obočie a zdôraznila posledné slovo. Tón hlasu sa však stále niesol v rozpätí žartovania. Iba si ho doberala, ale zároveň mu dávala jasne najavo kto z nich dvoch má v tomto prípade navrch.* Možno by si mal utekať za svojou priateľkou. Zrejme si tvoj záujem o techniku berie príliš osobne.* Bingo. Tá malá jej nahrala do kariet. Ak ten mladík len mávne rukou potom sa na to vykašle, ale kým má podozrenie...Nevinne sa usmiala a odvrátila pohľad od mladíka späť na svoju skenovaciu tabuľku. Všetkými ostatnými zmyslami vnímala, čo sa udeje v najbližších chvíľach. Cítila chuť víťazstva na jazyku. Tak či tak, vždy to bude ona, ktorá má náskok.*

Kala

*Nebola si istá, čomu venovať v tej chvíli pozornosť. Či Aruthovmu vtipkovaniu na jej osobu, alebo k Mey, na ktorej pozorovala zmenu. Bola dievča a Kala bola dievča tiež. Síce povahovo iné, no presa dievča. A ako Mey spustila na Arutha svoj hnev, ktorý ale musel byť niečím vyvolaný, len prekvapene sledovala, ako sa z tichého dievčaťa stáva taká menšia dračica. Kala za ten čas neotvorila ústa, pretože ani nevedela čo povedať. Nechcela niečo len tak trepnúť na odľahčenie, pretože si nebola istá čo Mey viedlo k tomu čo hovorila. Nemala pocit že ide len o Walieho a jej vzťah k nemu. A tieto myšlienky sa jej naozaj i potvrdili, keď dostala radu, ktorú si pýtala. Radu staršej študentky, ktorá sa ale netýkala vyučovania ale...chlapov. Otvorila ústa, že konečne niečo povie, no Mey už utekala preč.* Mey počkaj! *Zavolala za ňou, no Mey utekala a utekala, bola neuveriteľne rýchla. Kala ju pozorovala, ako liezla do kokpitu a potom sa rozhliadla. Tá poznámka s chlapmi predsa musela súvisieť jedine s Maelsom a musela vidieť niečo tu, keď sa stretli, nič jej nebolo. Modré oči automaticky prešli po okolí a vtedy ho zbadala. Maelsa a nejakú ženu. No, nech to brala akokoľvek, bola to kosť.* neviem kde je Ema, kým som bola v izbe, neprišla. Kde býva Taliah? Asi by som mala ísť za ňou... *Nevedela čo má k Mey povedať. Teda s Mey by možno reč hodila, no čo by k tomu povedala Aruthovi? Veď ona sama nevedela čo tu oni medzi sebou majú, i keď niečo málo si domýšľala, hlavne z prekvapených včerajších výrazov práve Aruthu. Najlepšie bolo, venovať sa Eme, aspoň prezatiaľ. No zároveň nevie čo s Emou. Aj keď jej Arutha povie kde Taliah býva, čo tam len tak nabehne? Akoby bola Ema malé dieťa? Nechce aby si Ema myslela, že preto že nevidí na ňu ide dávať pozor alebo čo, len teraz mala jednoducho obavy, či je všetko na poriadku.*

Taliah Nura

*No, nedá sa povedať, žeby bol prekvapený o tom jej priznaní, týkajúcom sa červenania. Mal vlastne pocit, že dievčatá sa červenali oveľa viac než chalani. Ktovie prečo, asi si brali veci viac k srdcu.* Netráp sa, mne nepokazíš nič. Ani povesť samotára, to nie je niečo také, čo sa zmení preto, že u mňa prespí dievča, alebo si nájdem kamaráta či kamarátku. Oni jednoducho nevedia o čom sa so mnou baviť, tak ako to neviem ja s nimi. Zaujímajú ma iné veci než ich, viac mi záleží na škole než na tom, aby som sa opil či sa šiel baviť. Oni sa aj pokúšali stiahnuť ma do kolektívu, no ja na to jednoducho nie som. Potrebujem svoj pokoj, no napríklad mi nevadí takto sa s tebou zhovárať, keď to ide a nemusím hľadať témy o čom ten rozhovor ide. Toto sa mi páči, ide to tak samé od seba, zatiaľ čo väčšinou je to také tápanie...*Uvedomil si, že sa trošku rozkecal, no nejako ho to nezaujímalo a tak pokračoval.* Takže určite nečakám nával osôb ktoré budú túžiť pokecať si so mnou *Uvoľnene sa zasmeje, nič také by si teda neprial ale ani sa toho v najmenšom neobáva.* Chováš krokodíla? Nebojíš sa že ťa vyžerie z vnútra keď je hladný? Pečeň by mu možno chutila...*Podpichol ju a prekvapene pozrel na tričko.* Zanechala si na ňom nejaké zvyšky DNA keď hovoríš v minulom čase? *Nadvihol obočie a stále nechápal, o čom Ema hovorila. Čo bolo s tým tričom?* No áno, milujem ho, je moja večná láska a ak nie je v poriadku, obávam sa, že budem po nociach plakať a možno sa i pomočovať...hovnenie nechám tebe *Vyplazil jej jazyk, keď sa jej to slovo tak zapáčilo*

Remediuss Ezecha, Aizac Hayden






„Je ťažké vás zohnať, pán Hayden.“ Remiho ruka zablúdila k drevenej škatuľke s cigarami na boku stola. Jednu z nich si vytiahol a na malú chvíľu labužnícku podržal pod nosom. Vôňa bola perfektne vyvážená, ani stopa po lacnej šmuline, ktorou bol trh doslova zaplavený. Otočil škatuľku Haydenovým smerom, ale ten odmietavo pokrútil hlavou a vyložil si nohy na opierku druhej stoličky. Správal sa uvoľnene, pôsobil uvoľnene – Remi si kládol otázku dokedy.
„Očividne nie až také ťažké.“ Zamrmlal Aizac s ľahkým úsmevom a jeho oči sa podozrievavo zúžili. „Predpokladám, že kauciu ste za mňa nezaplatili len z dobročinnosti.“
Remi sa búrlivo rozosmial. Ten drzý chlap sa mu páčil čoraz viac. Len človek, ktorý nemal čo stratiť si pri ňom dovolil také správanie a práve takého človeka potreboval. Samotár nebude nikomu chýbať a nikto si nevšimne ak sa odrazu niekam vyparí. Zodvihol ruku a ukazovákom si pošúchal čelo na tom istom mieste kde sa Aizacovi tiahol zakrvavený šrám. Rozdeľoval mu obočie na dve časti a s napuchnutou perou pôsobil výtržnícky. Navzdory tomu sa Aizac stále usmieval hoci to bol úsmev viac ironický ako úprimný.
„Predpokladáte správne, na dobročinnosť som si vyhradil štvrtky a dnes je utorok.“
„Radšej nechcem vedieť na čo ste si vyhradili stredy.“
Remi nedbanlivo pokrčil ramenami a mávnutím ruky k sebe privolal jednu zo svojich goríl. Vysoký muž s tupým výrazom podišiel k Remiho pracovnému stolu a z vrecka na čiernej bunde vytiahol zapaľovač. Stačil len malý okamih a Aizac sa presvedčil, čo ďalšie sa skrýva pod mužovou pazuchou. Na tričku mal cez ramená pripevnené kožené remence s puzdrom a v ňom zastrčenú zbraň.
Remi si poťahoval z cigary a kútikom oka pritom Aizaca pozoroval. Až keď koniec cigary slabo zadymil, pričom sa do vzduchu vzniesli sivasté obláčiky, znovu kývol hlavou načo muž so zbraňou poslušne odstúpil do úzadia a venoval Aizacovi široký úsmev.
„Zrejme so mnou budete súhlasiť ak poviem, že túto tému snáď nebude potrebné otvárať. Namiesto toho mám pre vás ponuku.“
Aizac spýtavo nadvihol obočie a čakal. V každom prípade nebude na škodu ak si Remiho vypočuje.
„Chcem, aby ste sa vrátili na okruh. Postarám sa o všetko potrebné. Vašu stíhačku, poplatok za štartovné, všetky vedľajšie výdavky...“ Remiho prsty sa pri vymenúvaní postupne vystierali a úsmev prechádzal do úškrnku, pri ktorom jeho tvár pôsobila dojmom záhadnej veselosti.
„A čo bude mojou úlohou? Vyhrať?“
„Práve naopak milý pán Hayden. Nebudem vám všetko vysvetľovať do podrobností, a preto poviem len to, že v púštnych závodoch sa skrýva istá časť mojich financií, ktoré by som rád získal naspäť. Chcem si ich len poistiť. Vašou úlohou bude vyšachovať z hry každého pilota, ktorý by sa čo i len priblížil k mojej divokej karte. Ste tak trochu hazardér, myslím, že niečo také by vám nemalo robiť problémy.“
Takže o toto tu išlo. Aizac si pretrel prstami ústa akoby sa z nich snažil zotrieť chápavý úškrn. Mal nastaviť svoj vlastný krk za iného pilota, pomôcť mu prebojovať sa až k víťazstvu a pritom sa celý čas držať nenápadne v úzadí.
„Som dobrý, ale neviem či až tak dobrý. Rád vyhrávam.“
Remiho oči sa v širokom úsmeve prižmúrili, keď po stole posunul Aizacovým smerom pripravené dosky. Okrem obrázku stíhačky v nich bol aj šek vypísaný peknou sumičkou peňazí. Aizacovi mimovoľne napadlo, že na človeka s takou povesťou akú mal Remi sa tento muž tváril až prekvapivo dobrosrdečne. No jeho neoklamal. Natiahol sa po doskách a so zahvízdaním prešiel po sume očami.
„Myslím, že sa nakoniec predsa len dohodneme.“

Yori




*Konečne rovnocenný súper alebo, lepšie povedané, súperka, pomyslel si Yori a vrhol na Ashietu rýchly pohľad kútikom oka. Jej ironický humor mu zlepšoval náladu a konečne si nemusel dávať pozor na ústa. Pri Ash sa predsa nesnažil, aby ju dostal do postele, a tak sa aj celkové vychádzanie s ňou stalo oveľa jednoduchšie. Občas bol už unavený a z tých medových rečičiek sa mu dvíhal žalúdok. Ak mu všetky baby naleteli na rovnaké drísty ako si vôbec mohol o ženskom pokolení myslieť niečo dobré? Na jednej strane rád zneužíval ich nevinnosť a na druhej strane ju miestami pokladal až za naivitu. *Netuším Ash, musel by som nad tým pouvažovať, ale to predsa nedokážem zabudla si?*
S táckou v ruke prekvapene sledoval ako si Ashieta nakladá na tanier obrovský hamburger a samému pritom zaškvŕkalo v bruchu. Ani sa nenamáhal, aby zavrel ústa.* Dopekla, páčia si mi dievčatá so správnym apetítom.* uškrnul sa a podľa Ashietinho príkladu si taktiež štedro naložil. Plecom ju potom doštuchal až na koniec radu a tam kývol hlavou k najbližšiemu voľnému stolu, aby si sadli.* Chceš na mňa zapôsobiť? * podpichol ju provokačne drzým hlasom a po chvíli doplnil.* Pretože ak áno stačil mi ten pohľad na teba v sprche.* žmurkol, hodil tácku na stôl až hamburger na tanieri podskočil a potom si obrátil stoličku operadlom dopredu. Obkročmo sa na ňu posadil a nedočkavo natiahol po chutnom jedle.*

/Ja a pán Aizac by sme sa radi osobne zoznámili /

Ashieta

*Mohol ju tento chlapec ešte väšmi prekvapiť? Ani by nepredpokladala, že budú medzi sebou viesť tak uvoľnený rozhovor. A predsa ju vždy pri srdci pichlo, keď z úst vypustil nehanebnú poznámku, ktorú ale vždy musela odbiť správnym smerom. Nesmela zaostávať. Obojstranné fungovanie bolo fajn a ona nebola žiadna utiahnutá chudinka, any nechala rozprávanie na neho. Nikto normálny by nenechal Yoriho rozprávať. To bol stav ohrozujúci život.* Och jasné. To mi vlastne napadlo. No nič. Nájdeme ti nepotrebný mozog niekde na ulici. Tebe by stačil aj od akéhosi zvieratka. Len aby si mal čím prejsť cez správne dvere. *Vysloví posmutnelo. Už dávno s nikým neviedla takúto malú slovnú vojnu. Samozrejme to obaja brali ako žart, čo pri jej povrchných ,,kamarátkach" nehrozilo. Slinky sa jej zbiehali na ten lahodný hamburger na tácke. Chcela ho samou láskou pohladiť.* Vďaka chlapče. Hádam si nečakal, že mi kvoli tebe narastú zajačie zuby a dám si šalát, len aby som sa náhodou napchala do večerných šiat. Nezvetšil sa mi zadok? *Zamyslí sa úprimne. Nie to by si bola všimla. Uškrnie sa. Smerovala k stolu, na ktorý ukázal Yori. Pohľady pomaly opadávali, takže sa mohla sústrediť už len na svoj hamburger plný láskavého mäsa.* Na teba? Prosím ťa? Stačilo by si rozopnúť podprsenku. *Alebo v tomto prípade vyzliecť tričko, keďže žiadnu podprsenku nemala. Ani ju nepotrebovala. Sadla si na stoličku a jednu nohu prehodila grandiózne cez druhú. Na dobré spôsoby si stále potrpela. Teda až kým neprišlo na konzumáciu. Zasmeje sa.* To som si exkluzívne pre teba vybrala ten zadok. Cez víkendy mám o tri čísla vätší.* Zaklipká nevinne očami. Vzala hamburger a zahryzla sa do neho. Asi si nabrala priveĺké sústo a pri tlaku jej zubov na veĺký hamburger zozadu vyletel kus dresingu.* Hups. *Ospravedlnila sa chabo s plnými ústami žemle a mäsa.*

/ a kto presne je ten niekto nech viem ako mám zariadiť stretnutie? /

Ema

*To čo rozprával bolo naozaj zaujímavé. Nikdy sa na veci nedívala tak ako on. Nikdy ich tak neponímala. A vlastne takého človeka ako je on ani doteraz nepoznala, takže teraz mohla povedať, že je zase o niečo múdrejšia. A vlastne ani do školy ako je táto nechodila, tak nepoznala aké to je mať spolužiakov, ktorí radi klebetia. Učila sa doma. Mala troch učiteľov a tí ju naučili všetko čo potrebovala. A samozrejme aj Thomasa, ktorý ju naučil základy toho čo považovala za svoju vášeň.* Máš zaujímavé názory, Taliah.* Povedala smrteľne vážne a pritom ešte pokývala hlavou súhlasiac s tým čo hovorila. Červeň však na seba dlho nenechala čakať a ona sa po jeho slovách o tom ako sa mu dobre s ňou rozpráva začala zase červenať a tvár si schovala do dlaní.* Budem sa červenať, prestaň!* Zachichotala sa pomedzi prsty na neho urobila kuk a potom zase zvolala.* Veď ja už sa zase červenám!* Závidela dievčatá, ktoré sa nevedeli červenať. Ona sa červenala vždy a stále. Vždy ju vlastná tvár prezradila. Rumenec ju oblial pri každej lichôtke, pri každej narážke, jednoducho pri všetkom.* Ale teší ma že so mnou sa nemusíš do ničoho nútiť a ide ti to aj samému takto pekne.* Povedala keď sa konečne ukľudníla a príjala jeho lichôtku.* No však práve! Už s tým začína, mali by sme si pohnúť, lebo zo mňa nič neostane!* Mala sto chutí sa rozbehnúť preč, bez odpovede o tričku, ale tak nedalo sa jej nesmiať ned tými jeho nechápavými slovami. Pevnejšie si pritlačila ruky k hrudi, akoby sa bála, že by jej ho chcel strhnúť priamo z tela.* Tak v tom prípade ti kúpim plienky, ale na tričko môžeš veľmi rýchlo zabudnúť.* A nakoniec predsa len ten beh. Trhla dverami a so smiechom sa rozbehla k dverám izby. Otvorila ich, nezavrela však za sebou, to len aby naznačila Taliahovi, aby šiel potom dnu a nečakal na chodbe a keď sa prehrabla vecami a našla lesklé kombiné čiernej farby zmizla v kúpeľni.*



Arutha

*A čo on zasa urobil? Cíti sa tak trápne ako keby ho mama vyhrešila. Spýtavo sa pozriel k Waliemu. Ten predsa vždy chápal Aruthove narážky a nikdy sa nesťažoval. Dokonca sa na nich aj niekedy bavili, tak necápe o čo jej tým výstupom ide. Iba neveriacky hľadí ako uteká a keď Kala zavolala za Mey, ktorá aj tak ťažko ignorovala iba lakťom drgol do Walieho.
"Ušlo mi niečo?" No odpovede sa nedočkal. Stál tam asi ako stĺp hodnú chvíľu kým si uvedomil, že Kala sa ho niečo opýtala.* Taliah je vedľa nás.* Poveda sucho. Teraz mu nebolo vôbec do smiechu a ak náznaky, ktoré videl boli správne, tak začínal úprimne Maelsa ľutovať. Očami zamieril k priateľovi. Nechápal. Absolútne tú ženskú nebalil, neočumoval ju, len sa s ňou rozprával. Dokonca vyzeral akoby ona po ňom mierne štartovala a on sa držal. Však Mey nemala žiaden dôvod nato, aby takto vystrájala. Bratku, asi si si zavesil na krk riadnu skrytú harpyu a nie nevinné dievča.. Pokýval nesúhlasne hlavou a pritom potľapkal Walieho po ramene.
"A to sme sa tak dobre bavili, že Willy. Ale pekne si ju zmaľoval. Však ty vieš, že tá kosatka bol kompliment." Nebol to posmech tak ako to slečna Urážlivka pochopila. Najviac ho však dožral fakt, čo dala za radu Kale. Teraz šla všetka sranda bokom.* A tej rady čo ti dala by si sa asi mala aj držať.* Povedal napokon a na päte sa otočil. Ak si Mey myslela, že ho môže urážať ako sa mu zachce, tak budiš, ale on si to už zariadi s Maelsom, aby jej niečo povedal. Odkráčal k starému lietadielku, ktoré volali Šťastíčko a bolo to skôr lietadielko pre ich radosť ako na lietanie. Aj tak si potreboval trochu vydýchnuť, aby sa upokojil a nemal nutkanie niečo nie moc príjemné vykríknuť. Takto ho uraziť a ponížiť! Už sa nevie dočkať na ďalšiu hodinu s Querym. Sám si vyberie Mey ako protivníčku a teraz jej to spočíta aj s úrokmi. Vydýchaný a mierne upokojený sa otočil spať a vrátil sa ku Kale.* Ak sa však nebojíš, príjmeš pozvanie na raňajky? Aj tak to tu nestojí za nič...



Maels

*Díval sa ako sa naťahovala za krabicou, no nepomohol jej. Nemal potrebu. Aj tak sa mu niečo na nej nepáčilo. MOžno nad ňou budú chalani slintať, on však nie. Je síce pekná, ale v jej očiach je niečo čo ho odpudzuje ako veľký výkričník. Napríklad aj ten malý náznak, že je iba študentom. Pousmial sa, aj keď pointa mu veľmi rýchlo došla. Tak chlapci, na túto stíhačku môžte rýchlo zabudnúť. Tá len tak ľahko nôžky nerozkročí. Pousmial sa ešte viacej s náznakom irónie v tvári a výraze. Najskôr jej slová o priateľke nepochopil a keď sa pozrel smerom odkiaľ prichádzal rozruch mierne nadvihol jedno obočie. Čo to stvára? pýtal sa sám seba a váhal. Naozaj váhal urobiť čo i len krok, či náznak. Zaregistroval aj ako sa Arutha išiel ukľudniť k lietadlu, tak to mohlo znamenať len jedno, že Mey niečo prestrelila. Arutha sa málokedy hneval. A vtedy sa mu v mysli objavili slová Prečo by si mal reagovať, keď zbytočne žiarli?. A aj by za ňou išiel, ale ona len bežala, aj keď ju Kala volala. Aký by malo zmysel keby šiel za ňou?* Nie je to moja priateľka.* Ani netušil prečo to vlastne povedal tak neoosobne. Asi aj preto, že takéto správanie ho desilo. Takáto žiarlivosť. On žiarlivých ľudí nemal rád a vždy konal akosi zvláštne. Jednoducho nereagoval.* Nechám vás pracovať.* Povedal stroho a bez toho aby si počkal na jej reakciu sa zvrtol a odišiel smerom k Ailesovi.
"Ja to tu dnes balím. Nezabudnite si pozrieť správy, jednu máte odo mňa. A dajte si teraz pozor na Mey. Nazúrená si sadla do kokpitu." Také emócie nikdy nekonali dobrotu a on začínal byť tiež zlostný. Ignorujúc svoje okolie, aj keby na neho Ailes niečo kričal, jednoducho odišiel smerom do šatní. Tam sa plánoval prezliecť, zájsť si do jedálne po svačinu a potom počkať na Remiho. Mey si môže byť istá, že ak sa bude chcieť tých pretekov zúčastniť, bude mať väčšie problémy s ním, než s kýmkoľvek iným. Avšak teraz sa nevedel striasť spomienky na jej žiarlivostnú scénku. Až ho striaslo pri tej myšlienke.*

Gabriel Ailes



*Asi už starne. To bola jeho prvá myšlienka. Alebo by potreboval mať oči aj na zadku. Druhá myšlienka. No pomohlo by to vôbec? Po Maelsovej poznámke pohľadom rýchlo preletel hangár a skontroloval pozície všetkých prítomných. O Nicka a Jill si , výnimočne, nemusel robiť strasti, pretože im už prehovoril do duše – ktovie na ako dlho – ale čo tí ostatní? Najskôr si všimol Aruthu a podľa výrazu na jeho tvári určite neprežíval pocity aké má človek na vrchole blaha, Kala pôsobila zmätene, čo bolo na takú nezvyčajne veselú osobu ešte nezvyčajnejšie, Walie vyzeral, že sa každú chvíľu rozplače, Mey zase, že sa každú chvíľu zabije, Maels – u toho si nebol nikdy istý, ale jeho hlas znel naliehavo. Ako počítal a hodnotil jediný kto sa správal uvoľnene bola Luka, ale už aj tá so záujmom pozorovala vzniknutú situáciu. Bolo to akoby niekto v celom hangári vypustil kyslík a nahradil ho plynom. Jedovatým plynom, po ktorom sa všetci rozutekali.
Bleskovo vytiahol z vrecka Rem a preletel si správu od Malesa. Všetok zmätok sa mu zračil na tvári tak dokonale, že keby niekto ten pocit nepoznal mohli by mu ho ukázať na Gabrielovom príklade. Bez ďalšieho otáľania vyštartoval k jazdnej dráhe a cestou kričal na všetkých rozkazy. Už nevyzeral zmätene, ale rozhodne, pretože sa potreboval sústrediť.* Dnešná hodina sa ruší!* túto informáciu ani nemusel hovoriť – bolo to predsa jasné a aj tak takmer nikto neprišiel.* Arutha, Kala dajte si pohov, na môj účet.* v behu za ním zaviala bankovka a kolísavo dopadla ku Kaliným nohám. Walie stihol len zodvihnúť ruku s vystretým ukazovákom a Gabriel okolo neho prebehol až k stíhačke, v ktorej sedela Mey. Rebrík sa automaticky ešte celkom neodsunul a on sa vyštveral po jeho posledných priečkach. Prehupol sa do kabíny a rukou stlačil gombík núdzového vypínania motorov.
„Čo to stváraš dievča?“ opýtal sa zadýchane a keď k nej zodvihol pohľad všimol si aká je vystrašená.
„Ja...ja neviem.“ Oči upierala pred seba a pery na kriedovo bielej tvári sa jej chveli. Tak nakoniec mal jej strýko predsa len pravdu. Je dcérou svojho otca a patrí do rodiny! Tá horkokrvnosť! To, čo urobila si uvedomila už v okamihu ako zaznelo prvé hučanie turbín, a to akoby ju vyliečilo. Spomenula si na to, čo jej raz Remi povedal. Že možno navonok pôsobí nevinne, má pár dobrých vlastností, ale vo vnútri je presne taká ako všetci z ich rodiny – horkokrvná, výbušná a majetnícka. Nič také si dosiaľ nevšimla, pretože na ničom jej ani naozaj nezáležalo až na Malesovi a teraz? Cítila sa tak trápne, tak úboho. „Mal pravdu. Patrím k nim.“ Mrmlala si ticho popod nos a Gabrielovi sa to pomaly, ale isto prestávalo páčiť. Tá správa od Malesa ho znepokojovala najviac.
„To nič, Mey. Vyriešime to spolu. Vieš predsa, že nie si sama.“ Natiahol ruku a pohladil ju zľahka po vlasoch. Zdalo sa, že ho vníma len na pol ucha. Aj jej pohľad sa na neho obracal neskutočne pomaly.
„Teraz už áno.“ Hlupaňa, ach bolo snáď možné, aby človek dokázal uniesť toľko hanby? A saladinova láskavosť to iba zhoršovala. „Môžem odtiaľto odísť? Potichu?“ cez závoj sĺz už ani nevidela a všetok hnev z nej vyprchal. Všetka zlosť, ktorou si svoje konanie odôvodňovala ako napríklad aj ten včerajšok, keď chcel Maels Yorimu ublížiť len preto, že ju pobozkal aj keď mu ona sama potom uštedrila facku. Hnevala sa a v duchu si hovorila, že keď si on myslel, že má právo Yorimu aj naďalej ubližovať hoci ona sama sa už o tú záležitosť postarala, tak potom má aj ona práve urobiť niečo šialené... ale prepískla to.
„Porozprávame sa dobre?“ Gabriel pomohol Mey vystúpiť a potom ju viedol opačným smerom po pristávacej dráhe, aby sa nemuseli vracať späť do hangáru.
„Tak povieš mi, čo sa to tu deje?“

/ešte raz sa ospravedlnujem, z Mey to bolo príliš... očividne /

Yori

*Práve sa skláňal nad tanierom a odhrýzal si prvé sústo, keď mu do tváre vyprskol dressing z Ashietinho hamburgera. Na okamih celkom stuhol a popritom cítil ako mu tá biela gebuzina pomaly steká dolu po lícach a z brady po kvapkách dopadá na jeho ruky, ktorými ešte stále zdržal svoje jedlo.* Hups?* neveriaco zopakoval po Ash a po slepiačky hmatkal na stole po nejakom obrúsku. Nič nenašiel, a tak si musel dressing z očí zotrieť vlastnoručne.* To je jediné, čo mi na to povieš? Nebude žiadne, Yori tak strašne sa ti ospravedlňujem?* ústa sa mu pomaly krivili do úškrnu, keď sa konečne zahľadel priamo do Ashietiných očí.* Za iných okolností by som chcel, aby si svoje jedlo dostala z mojej tváre istým veľmi príjemným spôsobom, ale keďže sa na teba vzťahuje nedotknuteľnosť...* Nedokončil, zložil vrch hamburgeru a jeho potretú časť prilepil Ash na líce. Hamburger sa na nej chvíľu držal, ale potom jej pomaly padol do lona. Yori to všetko sledoval s výrazom zadosťučinenia a sám si ešte zotieral zvyšky dressingu z tváre.* Hups.* prehodil s nevinným úsmevom a potom sa potešene zasmial. Bol zvedavý ako Ashieta zareaguje.* Som to ale nešikovný.

Leito


*Shaininu iróniu prešiel bez komentára iba si pri nej založil ruky v bok a s chladným úsmevom párkrát pokýval hlavou akoby jej tým naznačoval ako veľa si z tých posmešných slov robí. Očividne sa cítila lepšie, pretože len zdravá Shaine sa dokázala vrátiť späť k svojej neznesiteľnej povahe. Ale potom padlo to „zázračné“ slovo alebo skôr meno a jeho oči sa podozrievavo zúžili.* Netušil som, že ty a Yori máte k sebe tak blízko. Ale ste si podobní takže by som sa tomu asi nemal čudovať.* Bol možno ostrejší než pôvodne chcel, ale z nejakého dôvodu ho spoločná predstava Yoriho a Shaine ešte viac nabrúsila. Nepomohla ani tá poznámka o Gemovi. Podišiel o pár krokov bližšie k ošetrovaciemu stolu a s prehnane sladkým úsmevom podložil jednu ruku pod Shainine pazuchy a druhú popod jej kolená. Zodvihol ju akoby nič nevážila a celá jej váha pre neho nestála ani za najmenšiu zmienku. Zato niečo iné za zmienku stálo.* To si asi hovorí každá, ktorá sa ráno zobudí vedľa Yoriho.* So Shaine v náručí vyšiel opäť na chodbu a na malú chvíľu prižmúril oči pred ostrým svetlom. V ordinácii vládol polotieň a teraz sa mu na malý okamih zatmilo pred očami takže musel na chvíľku ostať stáť. Vedel veľmi dobre kam Shaine zavedie a kde ju presvedčí, aby ho poslúchla. Internátna časť pre starších študentov nebola ďaleko a jeho kroky viedli na istotu. Ani raz nezaváhal, iba pevnejšie zovrel Shaine v náručí, aby sa mu z neho nevykrútila.*

/Stačí mi ho poslať v obálke. Ostatné zariadia hormóny. /

Taliah Nura

*Chvíľku na ňu neurčito hľadel, vlastne už len na miesto kde pred chvíľou stála a akosi mu nedochádzalo to s tým tričkom. Načo jej je jeho tričko? V samej podstate mu ho vzalo cudzie dievča, len tak bez nejakého dôvodu. Toto bola asi tá jedna zo ženských vecí, myšlienkových pochodov, ktoré nechápal.* Dáš prst a zožerú ti ruku *Pripomenul si slová svojho brata, no na rozdiel od neho sa uškŕňal. Vyšiel na chodbu, oči mu padli na dvere ktoré nezavrela, no nešiel za ňou. Chcelo sa to i jemu vychystať skôr než pôjdu, lebo po raňajkách, ktoré určite budú pre rozprávanie dlhé, pôjde na vyučovanie. Preto sa obliekol, pobalil veci na jednotlivé predmety a vyšiel na chodbu, presunúc sa do jej izby. Pohľad mu padol na Kalinu posteľ, bola uprataná, takže dievča sa zrána asi činilo. On sám si sadol na Eminu posteľ, teda aspoň tak súdi že je to podelené a začal si popiskovať.* Dievča trvá ti to ako lačnému...kakať...*Zavolal podpichujúc ju, nepochybne buď náročný spomalí alebo sa bude náhliť ako o život. Za ten čas vytiahol mobil, niečo poštukal a občasne pri tom skontroloval dvere, či je už hotová.* Či už ťa zožral ten krokodíl?



Kala

*No paráda. To jej preletelo hlavou, keď jej Arutha adresoval naozaj príjemne znejúce slová o tej rade. Nemusela ani ústa otvoriť a bola do toho zatiahnutá tiež. A to sa ak nestranný pozorovateľ chcela držať späť. Fakt skvelé. Ale aspoň vedela, kde Ema pravdepodobne je a aj sa chystala zvrtnúť na odchod a ísť za Emou a jej kamošom Taliahom, keď sa Arutha vrátil. Poriadne nestihla ani reagovať a už okolo nich prefrčal ako víchor saladin a jedna bankovka zostala priamo pred ňou.* Nepôjdeme zavolať aj tých dvoch? *Bola to narážka na Emu a Taliaha, i keď zrak jej po chvíli padol i smerom k Mey. Saladin sa s ňou istotne pozhovára a zistí čo sa deje, aspoň ak má na ňu taký vplyv ako na Emu. Ona sama už zjedla raňajky, no čaj si s Aruthom dá, no trochu ju trápi, či ju nehľadá Ema. I keď, tá si na ňu možno pri tom chalanovi ani nespomenula. Ktohovie. Zohla sa po tú bankovku a natiahla ruku s ňou k Aruthovi, nech ju vezme, lebo ona i tak nemá na sukni vrecko, akurát také maličké zvnútra akurát na kartičku. Mobil nenosila nikdy, veď kto by jej volal keď je na úteku a prachy tam síce nejaké mala, no bolo jej blbé teraz šahať pod suknu po to vrecko, asi by to vyzeralo dosť čudne, hlavne ak on má možnosť niekam ich dať.*

Ashieta

*S akousi ospravedlňujúcou grimasou sledovala jeho veľmi vydarený monológ. Kútiky sa jej dvíhali hore po každom slovíčku. Čo chcel? Vcelku to bolo vtipné. Na chvíľu síce stratil príťažlivosť, ale to sa dá predsa vždy napraviť. Pre Yoriho to bol asi silný úder. Pery už chceli vysloviť tie slová plné ospravedlnení, no nemohli to urobiť. Žemla bohato potretá dressingom spočinula na jej líci a pohotovo sa zviezla až ku kraju jej tváre. Nakoniec jej padol do lona ako zrelá hruška Výbuch zlosti bol neočakávaný.* Yori ty idiot. Ja som ti to neurobila naschvál. Ty sa ani nehanbíš plytvať jedlom? *Zavrtí neveriacky hlavou. Vezme si žemlu z nohavíc a s chuťou do nej zahryzne. Vydá príjemné tóny spájané s chuťou do jedla.* Mňam. *Toto mu však musí oplatiť. Veľmi rafinovane a s noblesou. Byť to jej veci postriekané dresingom, vymlátila by z neho dušu. Takto len chytí obrúsok a vysaje nečistotu z oblečenia. Keď je po všetkom hodí obrúsok Yorimu do tváre. So zadosťučinením sleduje jeho reakcie. Toto ešte nie je tá očakávaná odplata.* Si ako malé decko. *Zatvári sa urazene a náhlivo vstane. Prejde sa neurvale strčiť do radu. Zabudla na pitie. Odignoruje brblanie o predbiehaní. Vezme dva poháre a vráti sa späť k Yorimu. Postaví sa za neho s úsmevom na tvári.* Nech sa páći Yori. Nech ti chutí. *Jeden obsah pohára mu vyleje na hlavu a druhý do lona. Obíde stôl. Sadne si na svoje miesto oproti nemu, akoby nič.* Dneska máme nádherný deň.

Shaine

*Jej telo sa opäť hompálalo v Leitových rukách. Čo proti nemu zmohla? Jeho slová ju však zaboleli. Niekde kdesi hlboko v nej vyrastal pocit, že mu to musí vysvetliť. Prečo? Nevedela ani sama.* Žiarliš? *Načala bezducho.* Pretože tak tvoje slová vyzneli. Včera večer sme sa nedopatrením aj s mojou spolubývajúcou s Yorim zlepili. To bola tá, ktorej si spod neho pomáhal. Yori by to nezvládol, tak sme ho spolu odvliekli do jeho izby. Gem nás pomohol rozlepiť. Bola na to potrebná studená voda, takže sme boli mokrí. Ponúkli nám suché veci. Nič viac. *Tie prvé vety ju až tak neboleli. Ale tá o zobudení vedľa Yoriho, zabrnkali na citlivú strunku. To by radšej skočila z najvyššieho mrakodrapu. Zas v nej tá nespravodlivosť vrela.* Ešte aby som nezabudla. Ja som sa vedľa Yoriho nezobudila. Možno sa vedĺa neho chceš zobudiť ty, keď k nemu prechovávaš takéto emócie. *Oduto našpúlila pery. Nevedela kam ju nesie. Jediné čo vedela bolo, že Leito si to u nej nehorázne prepískol. Už nikdy na neho neprehovorí. To by však mohol brať viac ako službu, než trest. No skutočne ho treba trestať? Je to predsa ochranca ľudských práv. Lenže ten by sa takto nebol vyjadroval. V jeho hlase bolo niećo viac, neź len obyčajné pobavenie, či podráždenie. Podozrievavo prižmúrila oči a s rukami prekríźenými na prsiach ho preskenovala pohľadom. Nebyť v jeho náručí urobila by na neho svoje obĺúbené gesto. Len čo by mu nevypichla oko v tejto situácii. To by mohol byť viac než rád.*

/vopred sa ospravedlňujem všetkým citlivým dušiam, ale nechala som voľný priechod svojej najtemnejšej fantázií nech tu nie je všetko také dokonalé potrebujeme naozajstného zloducha a psychopata takže sa zrodil Lucien Kto by povedal, že ma k tomu inšpiruje včerajší seriál, ktorý som pozrela u babky /





Ruka, ktorou držala vysokú stopku elegantného vínového pohára sa jej mierne zachvela. Tá náhla slabosť ju presvedčila, aby potlačila chuť na jeden poriadny dúšok zlatistého moku, pretože by bolo priveľkým fo-pá keby sa ním tak nešikovne pooblievala. Bola predsa zrelou ženou, prežila si svoje a nebolo toho málo. Ako je možné, že sa znovu cíti ako školáčka? Mladá, hlúpa, naivná školáčka, ktorá nedokáže ovládnuť vzrušený tlkot srdca.
Pevnejšie zovrela pery a vyčarila na nich niečo podobné silenému úsmevu, ktorým však svojho spoločníka aj napriek tomu dokázala presvedčiť, že mu plne venuje všetku pozornosť. Aký hlupák! Nevšímavý ťuťmák! Len s ťažkosťou sa dokázala sústrediť na Jorymove slaboduché reči, keď pri druhom stole sedel On. S pocitom mučeníčky sa nakoniec predsa len poddala a odovzdane sledovala ako Joryma vidličkou naháňa hrášok po tanieri. Bolo to trápne, mala chuť natiahnuť ruku a streliť svojmu manželovi facku nech sa konečne preberie. Plešinka na vrchu hlavy sa mu spotene leskla a tvár brunátnela vynaloženou námahou hoci to bola námaha až smiešne malá. Očami sledoval unikajúci hrášok, takže mu nebolo vidno vodnaté zelenkavé dúhovky a žltkasté bielka – následok nezdravého životného štýlu. Vlastne sa stačilo pozrieť na jeho neforemné obrovské telo a triezveho človeka hneď prešla chuť, na všetko. A to doslova. Saria od seba odtisla tanier s nedojedenou špecialitou už pred niekoľkými minútami a teraz znechutene uvažovala nad tým, že toto je jej osud už do konca mizerného manželského spolužitia. Možno by sa pokúsila zabiť, keby jej v živote neostalo aspoň jedno jediné potešenie, ale aj to s pribúdajúcimi rokmi bolo čoraz nedosiahnuteľnejšie. Kým Joryma hovoril o nudných záležitostiach podniku pohľad jej opäť mimovoľne prekĺzol ponad jeho plece k Nemu. Vedela, že ju neustále pozoruje hoci to robil tak nenápadne až sprvoti pochybovala či ten pohľad patrí naozaj jej. Bola v pokušení otočiť sa na stoličke a obzrieť či za ňou nesedí nejaká kráska, modelka s dokonalou postavou a tvárou, ktorá by ho mohla zaujať viac ako zostarnutá druhotriedna herečka. Ale v jednu chvíľu sa na ňu pozrel tak uprene až sa všetky pochyby vyparili a ona cítila ako sa jej vnútro rozochvieva. Mal taký tajomný, taký vábivý pohľad, že hľadieť na neho dlhšie bolo skoro hriechom. Sladkým a neodolateľným, pretože jeho tvár bola až neznesiteľne krásna a pritom dokonale mužná s tvrdými črtami a ostrou hranou sánky. Takých mužov ženy nestretávajú často a ona sama to vedela najlepšie. Považovala sa za bohémku, ktorou aj vskutku bola, ale tento neznámy sa jej svojimi sivomodrými očami dostával pod kožu a vzbudzoval v nej túžbu ako v mladom neskúsenom dievčati. Bolo to dávno, čo na ňu niekto hľadel tak ako on. Akoby bola jedinou v miestnosti, jedinou nádhernou ženou na celom svete a pravdupovediac to bol opojný pocit, ktorý jej zamotal hlavu viac než by to dokázal alkohol.
Bola dosť bohatá na to, aby pri takom nezvyčajnom záujem začala pochybovať o jeho pravosti no čas bol neúprosný a melanchólia za odchádzajúcou mladosťou čoraz väčšia, takže sa rada uchyľovala k sebaklamu. Ak sa okolo nej obšmietal muž a mal záujem potom sa tomu nebránila. Veď platila naozaj štedro. Joryma o tom vedel, ale nikdy sa spolu o takých veciach nezhovárali už od doby ako prestali zdieľať spoločnú posteľ. Saria vedela, že ju za to nenávidí, ale zvyk bol železná košeľa a oni obaja už mali svoje roky, aby sa takpovediac na staré kolená rozvádzali.
„Prepáč, budem musieť ísť.“
„Hm?“ nechápavo pozrela na manžela a párkrát zaklipkala viečkami akoby sa preberala z dlhého spánku. Rozprava o finančnej situácií podniku a nákupe nových nehnuteľností ju skutočne dostávala do kómy. Jorymov bezvýrazný hlas by dostal do kómy každého kto by ho počúval dlhšie ako jednu hodinu.
„Volali mi z firmy. Musím sa tam ešte vrátiť a dokončiť papierovanie. Vezmi si taxík, uvidíme sa neskôr.“
Strohé Jorymove vety neboli ničím oproti nonšalantnosti s akou hodil na stôl zväzok bankoviek a potom sa jej otočil chrbtom bez jediného pozdravu. Tlmene si vzdychla a pozorovala ho až dovtedy kým vonku pred reštauráciou nenasadol do služobného auta a čierna kapota sa jej nestratila z dohľadu. Bola sama. Ale na ako dlho?


Hranou škatuľky niekoľkokrát poklopal o vrch stola a nakoniec si z nej perami vytiahol vytŕčajúci šúľok cigarety. Vôňa tabaku mu pošteklila nos a keď si zapálil takmer okamžite na jazyku pocítil jeho trpkastú príchuť. Vynikajúce. Znovu si potiahol a dym vyfúkol smerom k zrkadlovej stene, ktorá dokonale niesla jeho odraz. Stačila mu chvíľa na to, aby zistil, že jeho výzor je naozaj neodolateľný. Dal si na sebe záležať. Polhodinová horúca sprcha, zvláčňujúci sprchový gél, šampón a balzam na vlasy trpko korenistej vône boli len časťou kúry, ktorú podstupoval každý deň. Potom nasledoval oblek. Nie príliš upätý a formálny, ale ani ležérny – skôr niečo medzitým. Nohavice aj sako boli čierne, sako na ramenách nevypasované, pretože jeho svalnatá a širokoplecá postava niečo také vôbec nepotrebovala. Práve naopak, v obleku jednoduchého strihu a tmavomodrej košeli kontrastujúcej so sivastými očami, vynikla jeho vlastná neobyčajnosť a prirodzená elegancia. Pestoval sa, ale nie tak, aby pôsobil zženštilo a to mu vyhovovalo, pretože k dokonale zvládnutej charizme sa pripojila ďalšia zbraň, a to ho robilo ešte mocnejším. Ženy ani netušili s kým majú do činenia až kým nebolo neskoro.
Keď sa znovu obrátil herečka už vychádzala z reštaurácie. Sledoval jej kolísavý krok a prehnané vrtenie bokmi, ktoré v ňom očividne malo vyvolať túžbu a možno trochu nezvyčajne to aj zabralo. Bol zvrátený a zlý až do špiku a kostí a vedel to, pretože nachádzal až sadistické potešenie v rozpitvávaní vlastnej osobnosti. Prišiel na to, že vlastná pekná tvár ho podnecuje k tomu, aby nachádzal záľubu v nedokonalostiach iných. Dávalo mu to pocit všemocnosti a príjemne pohládzalo ego vždy, keď sa na neho taký človek zahľadel obdivným až psím pohľadom, lebo si sám uvedomoval , že sa nestáva často, aby mu niekto ako on venoval pozornosť. Vzrušovali ho všetky telesné nedokonalosti, ktoré boli v protiklade s jeho vlastným perfektným výzorom. Pribraté postavy, zvráskavená koža, rozstrapatené vlasy, tvár s nepravidelnými črtami, krivoľaké pery ... to všetko mu vyvolávalo trhanie v slabinách a v mysli predstavu ako sa toho všetkého zmocňuje pričom sám zostáva aj naďalej až hriešne krásnym.
Postrehol, že herečka si zabudla na stoličke svoj pléd. Ocenil ten pekný trik ako ho vylákať von a keďže s ňou mal ešte nejakú prácičku rád sa nechal viesť takýmto spôsobom. Nechal na stole štedrú sumu peňazí a predtým než vyšiel z reštaurácie a pripojil sa k herečke na chodníku vzal jej pléd.
„Prepáčte, zabudli ste si ho vnútri. Bola by škoda, keby stratil takú očarujúcu majiteľku.“ Prehovoril s úsmevom pričom používal svoj hlas tak, aby mal dostatočnú zamatovú hĺbku a prehodil pléd herečke cez plecia. Bruškami prstov sa len na malý okamih dotkol jej šije. Potešene sa na neho usmiala a rukami tuhšie zovrela okraje látky.
„To bolo od vás veľmi milé, ďakujem. Rada by som sa vám za vašu láskavosť nejako odvďačila pán...“
„Stačí Lucien.“ Vábivo sa uškrnul a herečkina dvojzmyselnosť spolu s jazvičkou, ktorú mala nad hornou perou ho okamžite vzrušili. Toto bude ľahké. Až smiešne ľahké a pritom si to sám užije. Miloval svoju prácu.


Vyčerpane klesla do perín a telom jej spolu s malátnosťou prechádzala aj horúčosť. Cítila doznievajúce pulzovanie v lone a niekde na spodnej hranici ukojenej túžby nové záchvevy rozkoše. Bolo to neuveriteľné a načisto nemožné. Ešte stále prudko dýchala a sledovala ako Lucien oddychuje na posteli vedľa nej. Plné pery mal mierne pootvorené a jej sa v mysli okamžite vybavila spomienka na to ako ju nimi bozkával, hravo sa maznal s jej jazykom tak nenáhlivo a nežne až jej doslova vyrazilo dych, keď do nej prvýkrát prudko vnikol. Páčilo sa jej to a chcela, aby to zopakoval no nemusela ho o to prosiť. Akoby sám najlepšie vedel, že netúži po opatrnom úctivom zaobchádzaný, ale naozajstnej vášni, ktorá ju strhne. Nechcela sa cítiť ako bábika z cukru len kvôli tomu, že už nebola najmladšia a túto noc sa tak veru vôbec necítila. Slzy jej vyšli do očí len preto, lebo si myslela, že niečo také už nikdy nezažije. Lucien musel byť diabol. Hriešnik, pri ktorom sa aj ona cítila hriešne a zároveň ako najvyššia bohyňa. Dokonca aj jeho meno mohlo byť len skratkou pre Lucifera. Tá myšlienka ju rozosmiala, takže si z očí zotrela slzu a obrátila sa k Lucienovi, ktorý ju už zvedavo pozoroval.
„Ublížil som ti?“ spýtal sa jej takým hrejivým a upokojujúcim hlasom, ktorý ju paradoxne vzrušil ešte viac. Znovu. Pokrútila hlavou a s privretými očami pozorovala ako jeho ruka hladí jej prsník. Možno inokedy by sa zahanbila, že jej telo je oproti jeho telu také nedokonalé, že v istej zvrátenej predstave by mohla byť skôr jeho matka ako milenka, ale podobné veci zahnala preč, nechcela sa nimi zaoberať.
„Ublížiš mi tak ešte prosím?“
Sama takmer neverila o čo to žobroní, ale keď pootvorila oči videla, že jej slová berie vážne. Tvárou sa mu mihlo niečo temné, možno tieň zvonku, ale vzápätí sa sklonil, aby ju pobozkal, takže na to prestala myslieť.
„S radosťou.“ Zašepkal jej tesne pred ďalším bozkom a potom už znovu cítila v ústach jeho chuť a na tele skúsené ruky milenca. Ticho mu stonala do úst, keď sa jeho prsty dotkli jej hrdla a náhrdelníka, ktorý si na jeho žiadosť ako jediný nechala na sebe. Veci vnímala len spomalene, a tak sa v prvotnom šoku ani nepohla, keď sa od nej odrazu odtrhol a na tvár jej pritlačil páperový vankúš. Telom jej prešiel celkom iný záchvev a keď tlak zosilnej a ona sa nemohla pod Lucienovým telom ani pohnúť bolo jej jasné o čo sa snaží. Chcela sa brániť, ale bol príliš silný a hoci sa metala a snažila sa vyslobodiť, kričala, ale jej hlas tlmila látka a vzduch dochádzal žalostne rýchlo. Nebol čas myslieť na to ako hlúpo naletela a až teraz cítila naozajstný strach a adrenalín. Nechcela zomrieť a už vôbec nie takto, ale to holé a prázdne nič, ktoré si ani nevedela predstaviť sa blížilo veľkou rýchlosťou ako postupne strácala vedomie a údy jej oťažievali. Najviac ju desila vlastná bezmocnosť a myšlienka, že aj napriek všetkému svoj život nedrží pevne v rukách tak, ako si myslela. Cítila sa krehká, stará a slabá...strašidelne bezmocná.


Pomaly sa obliekal a pred zrkadlom zapínal gombíky na košeli, keď sa dvere na izbe otvorili a dnu vstúpil ďalší muž. Lucien si ho nevšímal, namiesto toho dokončil obliekanie a rukami si párkrát zahrabol do vlasov, aby dostali ten správny tvar.
„Je skutočne po nej?“ prehovoril muž a Lucien kútikom oka zachytil ako sa zviezol na kolená povedľa postele.
„Tuhá ako klát dreva.“ Prehodil Lucien s konverzačným úsmevom a potom sa na opätku dokonale vyleštenej topánky obrátil k Jorymovi. Rukou siahol do vnútorného vrecka na saku a vytiahol z neho krabičku cigariet. Jednu si vytriasol a vložil do úst. Jedno šťuknutie a zapaľovač dokončil robotu. Do vzduchu sa vzniesli sivasté obláčiky dymu a na Lucienovej tvári sa pri tých krutých slovách nepohol ani sval.
Joryma opatrne natiahol ruku a ukazovákom štuchol do mŕtveho tela akoby sa mohlo každou chvíľou prebrať k životu. Amatér.
„Druhú polovicu peňazí som vám už previedol na účet. Dodržal som dohodu. Ja – ja... Ďakujem vám.“
Lucienovo obočie vystrelilo dohora. Potláčal chuť na pobavený smiech. Za čo mu ten odporný červ vlastne ďakuje? Za to, že si tak dobre zasexoval s jeho ženou alebo za to, že ju potom namiesto neho zabil? V každom prípade mu oboje spôsobilo potešenie, takže by mal vlastne poďakovať on.
„Bolo mi potešením.“ Prehovoril dvojzmyselne a ukazovákom sa na okamih dotkol čela. S úsmevom vyšiel z izby a vo vrecku saka ho príjemne ťažil starý šperk, ktorý ešte pred Jorymovým príchodom zvesil herečke z hrdla. Bol to úspešný večer. Dvojnásobne úspešný.



„Kde si bol?“
Fantastické, ešte sa ani nevyzul a už sa mal podrobiť žiarlivému výsluchu? S kamennou tvárou za sebou zavrel dvere na byte a tlmené klopkanie topánok ho sprevádzalo až do kuchyne. Nabral si pohár vody a na dúšok ho vypil.
„Nepočul si ma?“
Pocítil na ramene ruku, ktorá si ho k sebe otáčala a pretože sa tomu nemohol vyhýbať dlhšie nakoniec sa podvolil. Dovolil, aby mu prsty šikovne vytiahli z ruky pohár a potom ho pohladili na tvári. Privrel oči a na okamih zovrel pery. „Pracoval som.“ Prehovoril nakoniec neutrálne a pozrel sa do pochudnutej tváre a horúčkovitých zelených očí. „A ak si spomínam už pred dvoma dňami som ti povedal, aby si odtiaľto vypadol.“
„Viem, Lucien, ale myslel som si, že večer som ťa zakaždým presvedčil...“
Damirove ruky si pritiahli jeho tvár bližšie a Lucien pocítil na lícach jeho horúci dych. Najskôr ho chcel od seba odtlačiť, ale Damir sa nevzdával a jemu sa také zápasenie začalo páčiť čoraz viac. Mal slabosť pre skrachovancov a Damir bol jedným z nich. Bol ako pes, do ktorého chcel človek kopnúť, aby sa ho zbavil, ale ten aj napriek tomu vždy priliezol naspäť. Prevzal iniciatívu, pritiahol si ho k sebe a vzápätí vnikol jazykom do jeho úst. Bol to drsný bozk, skoro násilný, ale Damir aj tak zastonal rozkošou a nechal sa pritlačiť o kuchynskú linku. Lucien bol k nemu nežný len zriedka, ale jemu sa to tak páčilo a podvoľoval sa. Chcel mu vyzliecť sako, ale vtedy ho Lucien zadržal, a tak namiesto toho aspoň vkĺzol rukami pod jeho košeľu a s uspokojením mu prechádzal dlaňami po silnom chrbte. Zaklonil hlavu a zastonal znovu, keď na krku pocítil Lucienove vzrušujúce ústa. Úmyselne ho mučil a jednu chvíľu mu to chcel vrátiť, takže keď sa opäť začali bozkávať silnejšie mu zahryzol do spodnej pery.
„Do pekla!“ skríkol Lucien a v okamihu sa od Damira odtiahol. Všetko vzrušenie bolo preč, keď v ústach pocítil chuť vlastnej krvi. Prstom sa dotkol opuchnutého a boľavého miesta.
„Prepáč.“ Zamrmlal Damir a snažil sa situáciu zachrániť aspoň slovami, ale Lucien ho umlčal mávnutím ruky. Bolo to také silné a rozhodné gesto, že začínal mať naozajstný strach a celý sa roztriasol. Dlhú chvíľu sa nič nedialo, ale potom akoby sa Lucien upokojil a znovu získal svoj vyrovnaný výzor.
„To nič. Druhýkrát sa to nestane.“ Usmial sa.
A naozaj sa nestalo, pretože chudák Damir o niekoľko minút neskôr vykrvácal v kúpeľni. Lucien tresol nôž na umývadlo a zamračene na seba hľadel v zrkadle. Naklonil hlavu, aby lepšie dovidel na ranku a opuch, ktorý sa začal na jeho ústach rozširovať.
„Všivák.“ Zamrmlal si popod nos a vrhol na Damirovo telo posledný pohľad. Mohol sa zachrániť, ale bol na to príliš hlúpy. Lucien pokrútil hlavou a s nechuťou začal upratovať po sebe ten bodrel. O pár hodín sa má stretnúť s Remediusssom a odovzdať mu náhrdelník. Nerád odchádzal od nedokončenej práce.

Gabriel Ailes


*Bol čoraz zmätenejší, pretože sa mu nedostávalo odpovedí, ktorým by uveril. Nebol saladinom krátko, a tak vedel, ktoré slová sú pravdivé a ktoré len majú zastrieť pravdu. Vôbec Mey neveril v tom, čo mu tvrdila, ale keď si to tak spätne premietal ani mu toho nepovedala veľa, takže ju nechal ísť a radšej sa vybral pohľadať Maelsa. To on mu posielal správu a bol teda jediným zdrojom, ktorý mohol do celej záležitosti vniesť viac svetla.
Okrem starostí sa mu však tvári odrážala aj nespokojnosť. Vlastní študenti si z jeho hodiny robili holubník a pomaly ale isto mu prerastajú cez hlavu. Keď sa to dozvie Alcor...nie, nechcel myslieť na to, čo sa stane, keď sa to dozvie. Dopekla! Všetci sú predsa dospelí ľudia len sa s nimi bude musieť pozhovárať. A začne s Malesom. Nepustí ho skôr kým mu nevysolí celú pravdu.
V hangári už nebol tak skúsil šatne. Otvoril dvere a vstúpil do miestnosti, ku ktorej sa pravouhlo pripájali sprchy.* Maels, si tu? Potrebujem s tebou hovoriť o tej správe.

Ema

*Ani si neuvedomovala ako moc jej to trvá. Sprchu mala rýchlo, možno pár minútovú, ale úplne ju zradilo kombiné. Keď už materiál natiahla na seba, nie a nie ho zapnúť. Už tam pišťala, skackala, sťahovala brucho, trikrát sa vyutierala do uteráka, no nie! Jednoducho ani ten zips sa nechcel pohnúť. A čo mala výjsť s rozopnutým zipsom na celom chrbte? Hlavne keď pod tým vlastne nemala nič, keďže tento typ odevu sa nosil čisto na holé telo? Stála opretá, tvárou o zrkadlo, keď počula Taliahov hlas. Aj keď jej práve bolo z tej bezradnosti do plaču, musela sa zasmiať, lebo to trdlo zase mlelo somarinky.* Keď sme pri tom mám lačný žalúdok, tak keby som.. ehm.. kakala, tak nemáš dôvod pre slovo AKO.* Zakričala mu späť dúfajúc, že ten zips sa konečne pohne. Už len trebalo zapnúť. Šnurovacie topánky až pod kolená si už stihla obuť a rozpustené vlasy si dnes zatiaľ neplánovala viazať do copu. Malá taštička, ktorú si dnes chcela vziať so sebou už bola pripravená vedľa dverí na zemi.* Hlúpy zips!* zašepkala potichu zašklbajúc ním. Nechcela takto výjsť pred Taliaha! Prepadla by sa pod zem!* Taliah? Asi by si mal ísť... Mám.. hm.. Technické problémy.* Zakričala mu ignorujúc zmienku o krokodílovi. Ten ju čoskoro zožerie ak nepôjde. Na pripomenutie sa jej v brušku aj poriadne zaškvŕkalo a ona pocítila ako to nepríjemne bolí. Asi má pásomnicu, ale vždy bola veľmi hladným dieťaťom, našťastie metabolizmus a krokodíl všetko spapali a ona nepriberala. Nemôžem tu takto ostať, veď umriem od hladu.. Na tvár jej vyskočila nepríjemná červeň a s tvárou sklonenou k zemi, očami pevne prižmúrenými, pomaličky otvorila dvere na kúpeľni a akoby šla na popravu, slimačím tempom opatrne vyšla do izby.* Zasekol sa mi zips.. Myslíš.. hm.. že.. by.. si.. mi.. mohol pomôcť?* Hovorila pomaly, koktavo a medzi prstami pevne zvierala taštičku. Vlasy mala prehodené na jeden bok a na chrbte cítila chladný vzduch. No hanba, slečna. Nič lepšie sa ti teraz ani stať nemohlo. Fakt si to zaklincovala. Teraz sa už fakt môžeš ísť zakopať... Najradšej by sa prepadla pod zem.*



Arutha

*Vzal peniaze od nej k sebe a chytil sa jej za rameno, ako sa slečny chytali mužov a viedol ju preč.* Prepáč mi tú reakciu, ale Mey ma... Zaskočila.* Mal sto chutí povedať, že ho strašne nasrala, lebo naozaj za nič nemohol, ale rozhodol sa zvoliť si slušnejšie a keďže mal tú česť vidieť, že Maels odišiel, vedel že on to taktiež musel zahliadnuť, inak by neodišiel. Poznal ho priveľmi dobre a vedel ako moc si Mey pravdepodobne narobila viac zle než tušila. Maels neznášal žiarlivosť a scénky, ktoré k nej patrili. S8m síce žiarlil, ale vždy to bolo v prípadoch kedy to bolo odôvodnené. Netušil však čo sa udialo medzi ním a Mey, takže bolo lepšie to neriešiť radšej.* Mám lepší nápad. Čo keby sme išli najskôr na raňajky a ak sa tam tí dvaja neukážu, tak ich začneme hľadať, hm?* Rád by si ju ešte na pár chvíľ ukradol iba sám pre seba. Predsa len je mu s ňou dobre a aj keď povedal aby si brala niečo z toho čo jej Mey povedala, tak by jej rád ukázal, že on k tej spodine ku ktorej ho tak skvostne jedným kývnutím ruky šupla nepatrí. Nepáčilo sa mu to. V skutočnosti niečo na tom pravdy bolo, že má krehkú kostričku. Ale v trošku inakšom slova zmysle.* Alebo sa bojíš byť so mnou už osamote?* Zháčil sa, lebo čo ak by to bola pravda? Ako by reagoval, keď by sa dozvedel, že sa bojí s ním byť? Určite by ho to naozaj dosť ranilo.*

Leito

*Pobavene sa zasmial a mimovoľne si pritom odfrkol. On a žiarliť na Yoriho? Kvôli nej? Rozčuľovala ho, podpichovala ho a tvárila sa akoby jeho láskavosť k nej včera večer nič neznamenala no napriek tomu sa cítil ako posledný idiot. Tú poznámku o Yorim si mohol ušetriť, ale pálenie na jazyku bolo príliš silné, než aby odolal pokušeniu trochu si do nej rypnúť. Možno bola bezmocná fyzicky, ale slovne sa rozhodne vedela brániť a v niektorých chvíľach možno s väčšou účinnosťou.* Yori je idiot a jediné emócie, ktoré k nemu prechovávam by sa dali vyjadriť len slovami, ktoré sú príliš nevhodné pre tvoje nevinné uši. Jediné na čo v jeho prípade žiarlim je až pekelné šťastie, ktoré taký hlupáci zvyčajne mávajú.* precedil pomedzi pery neochotne akoby tie slová boli jeho posledným výdychom v živote. Aj naďalej kráčal cez chodbu, nepustil by Shaine ani keby ho o to vyslovene požiadala alebo sa mu vyhrážala. * Ale možno mi slečna Dokonalá vysvetlí prečo má až takú dojemnú potrebu všetko vysvetľovať ...teda ak jej v skutočnosti nejde o to, aby som si o nej nemyslel nič zlé. Mám to chápať tak, že ti záleží na tom, čo si o tebe myslím?* hlas mal síce mierne ironický a provokačný, ale keby mal byť k sebe úprimný tak odpoveď na tú otázku ho naozaj zaujímala. No v tom okamihu zastal pred dverami svojej izby a aby ich otvoril musel sa sústrediť, preto sa mu všetky myšlienky kamsi rozutekali. Pevnejšie objal Shaine a trochu si ju na rukách nadhodil, aby ju dostal do vhodnej pozície pre svoj úmysel. Potom sa kolenom zaprel o stenu vedľa dvier a Shaine si posadil na stehno akoby bola malým dievčatkom. Takto si mohol na chvíľu uvoľniť aspoň jednu ruku, ktorou v špeciálnom vrecku na obi nahmatal svoju kartičku a odomkol ňou dvere. Tie sa otvorili do izby, ktorú obýval sám, luxus pre študentov posledných ročníkov. Možno si neužil toľko srandy, čo iní so svojimi spolubývajúcimi, ale aspoň mal viac súkromia a to mu vyhovovalo. Klasické zariadenie – stôl, skriňu na veci, posteľ a dve stoličky – by možno pôsobilo strohejšie, keby si bývanie neupravil štýlom východných kultúr, a tak všetko nieslo nielen pečať jednoduchosti a účelnosti, ale aj umeleckého vkusu. Na stolíku vedľa mal v úhľadnom komínčeku naskladané práve rozčítané knihy – takmer všetky o bojových umeniach alebo ich filozofiách. Na okennom parapete zase vystavené misky so zakrpatenými stromami, ktorých väčšie a mohutnejšie verzie rástli iba v chráneným parkoch exotických drevín privezených zo Zeme.* Vitaj v kráľovstve diabla. Cíť sa tu ako doma.* prihovoril sa Shaine so zapáračným úsmevom, keď ju znovu chytil do náručia a preniesol k svojej posteli kde ju opatrne uložil. Vrátil sa k dverám a ke´d ich za sebou zavrel oprel sa o ne chrbtom.* Bojíš sa? * zažartoval polovážne a obočie pritom stiahol tak, že sa mu na tvári spolu s úsmevom vyformoval satirský úškľabok.*

Shaine

Moje nevinné uši? *Z úst sa jej vydral hlasný smiech.* Čo si ty o mne myslíš? Ty mu závidíš. Takže neprechovávaš len syndróm menej cennosti. *Pobavene zúžila pohľad. Vyplazí mu jazyk.* Slečna Dokonalá len nechce, aby si išiel spať v mylnej predstave. Treba veci uviesť na pravú mieru. Tvoj úsudok mám v skutočnosti v nelichotivom mieste. Domysli si. *S ďalším výbuchom smiechu sklopí pohľad k zemi. Takto sa už dávno nepobavila. Predsa tu len našla vhodný objekt na podpichovanie okrem Yoriho. Teraz sa ešte väčšmi začínali byť o prvú pozíciu na priečke jej ,,nepriateĺov". Obdivovala ho s akou ľahkosťou ju jeho pevné ruky niesli. Vlastne na Akadémii by sa nenašiel nikto, kto by ju neuniesol, pretože jej váha bola zanedbateľná, ak išlo o podobné veci. V tomto prípade to viac pomohlo, ako uškodilo. Privrela oči, keď otvoril dvere svojej izby. Ani si poriadne nevšimla, kedy ku nej prišli. Našťastie nepískla pri pohĺade na jej interiér. Od neho mala už nadradenosti príliš veľa. Musí sa mu vyrovnať. Poriadne sa porozhliadne. Niečo takéto by na neho netypovala, aj keď musela uznať, že presne takýto štýl sa k nemu hodí. Len na seba hodiť rúcho a uctievať ho od rána do večera. Zavrtela hlavou. Také otrasné predstavy sa nemohli zrodiť v jej hlave. Bolo však nepravdepodobné, žeby jej ich tam niekto podsunul. Nechala sa položiť na posteĺ a jeho otázka v nej vyvolala tretí výbuch smiechu.* Strašne sa bojím. Čo ak ma cestou sem niekto videl? *Ako si nevedela predstaviť vliezť Yorimu do postele, tak si nevedela predstaviť vliezť do Leitovej izby. Ale teraz tu bola. No napriek nevraživosti tu bolo príjemne a útulne. Lenže ak ich niekto videl, má postarané o pekné chvíľe. V tejto budove sa šírili klebety rýchlejšie, než niektoré formy najťažších chôrob. Protivysvetlenia potom neprichádzajú do úvahy. Keď sa už raz zžijú so svojou konkrétnou predstavou, nebude si nikto meniť predstavy len preto, že im to vysvetlí niekto skutočne zainteresovaný.*

Taliah Nura

*Začínal chápať, prečo sa muži pernamentne sťažujú na ženy a ich trávenie dlhých minút až hodín v kúpeľni. Toto síce nebola hodina, no jemu samému to pripadalo ako večnosť, kým si tak sedel v izbe, kde nemal čo robiť. Keby bola vybalená, možno by obzrel nejaké hlúposti po poličkách, no nebola a tak mal smolu, musel len sedieť a sedenie bez ničoho bolo dosť nudné. On bol síce zvyknutý na také posadávanie, no v neznámom prostredí bol celkom nesvoj. Preto skĺzol pohľadom smerom k časti kde mala veci jej spolubývajúca Kala, ktorá sa už asi ráno vybalila. No aj tak tam toho nemala nejako moc, žiadne fotky, dokonca ani rodiny. Mala tam nejaké knižky, no nezdalo sa mu vhodné ísť k jej veciam a kutrať sa tam a tak sedel a čakal. Čakanie skončilo, keď začul jej krik, že nech ide sám, že má technické problémy. Prekvapene vstal, poškrabal sa rukou vo vlasoch a snažil sa rozmýšľať, čo to v ženskej reči znamená mať technické problémy.* Ehm.. *Vyšlo mu z úst neisto* ...čo sú to vo vašej ženskej reči technické problémy? *Pripadal si ako taký mamut, ako hovorieval jeden jeho spolužiak. Niekedy by naozaj potreboval prekladač, no a nielen kvôli ženám, ale celkovo. Odpoveď však prišla v inej forme než očakával, keď sa dvere otvorili a ona vyšla celá zahanbená kvôli...zipsu?* Nemyslím *Vyšlo mu z úst, no len o sekudnu či dve sa pery roztiahli do úšknu* dovolím si tvrdiť že viem. *Veď na tom že nemohla zapnúť zips nebolo nič strašné a aspoň vedel, čo to znamená mať u ženy technický problém. Prešiel za jej chrbát a zrak mu automaticky padol na jej pokožku. Popravde čakal nejaké oblečenie alebo aspoň spodné prádlo, no ona mala chrbát úplne bez kúsku látky. Ktovie prečo ho to vedomie tak zneistilo, no nepovedal nič, určite by trepol nejakú somarinu, po ktorej by sa už nečervenala len ona, ale i on. Natiahol preto trochu ostýchavo ruku k jej odevu a chytil ten zips. Nečudoval sa, že si ho nevedela zapnúť, veď keby sa má zapínať na chrbte, asi by chodil radšej nahý.* Dávajú tie zipsy na blbé miesta čo? *Nadhodil pokojným hlasom a pomaly začal ťahať hore. Pár krát sa neúmyselne dotkol jej pokožky a ťahal zips až hore. Jemu to takto zo zadu išlo celkom jednoducho, i keď pár krát sa potrápil.* Hotovo a ani to nebolelo



Kala

*Slovo zaskočila jej prišlo ako hodne slabý výraz nato, čo asi cítil, no ona nebola z tých, čo iným robia prednášku, či sa dokážu nejako hnevať alebo byť hnusný, keď má niekto nie moc svetobornú náladu.* To nič. Vieš, my dievčatá sme v tomto hrozné. Keď sa okolo chlapca ktorý sa nám páči moce nejaké dievča, ktoré považujeme krajšie než sme my samé, cítime sa neisté a správame sa hlúpo. Nie žeby som teda schvaľovala jej reakciu, len aby si sa na ňu nehneval, v našich hlavách sa dokážu diať veci, ktoré potom samé ľutujeme. *Nebola rada, keď sa ľudia okolo nej hnevali, či sa hnevali na ňu alebo medzi sebou. Možno preto že mala rada smiech a hnev smiech veľmi nepodporoval. Síce by pre ten pohľad niečo také sama neurobila, predsa len nerobil nič zlé, no zároveň sama vedela, aké myšlienkové pochody majú dievčatá. No viac k tomu radšej nehovorila, nebola to jej vec a strkať nos do vecí iných nechcela, pretože už neraz bola svedkom zhoršenia situácie a to by nikomu nepomohlo. Jeho ďalšie slová ju ale prekvapili, hlavne to, či sa s ním bojí byť osamote, po tom čo Mey povedala. To hádam nemyslel vážne, alebo áno?* Neblázni, ide len o to, že nechcem aby si Ema myslela, že som sa na ňu vykašlala alebo tak. Stačí že nespala tak trochu kvôli mne vo vlastnej posteli, nechcem aby si myslela o mne že som neviem aká hrozná kamarátka alebo tak. *Veď čo ak musel ten chlapec niekam ísť a ona zostala sama? Čo ak sa cíti dezorientovaná, veď v tomto kolese sa je problém vyznať s očami, nieto bez nich. Okrem toho, vďaka svojej rodine nemala možnosť si hľadať moc priateľov, keďže ju šupli medzi bláznov a tam sa normálne priateľstvo teda nenosilo. Tu mala možnosť konečne to zmeniť a nechcela to pokaziť.* Ale poďme teda do tej jedálne, hádam je Taliah stále s ňou *A potiahla ho smerom k jedálni, keď sa jej už tak pekne chytil.*

Maels

*Bol sa prezliecť v šatni. Mal v úmysle potom si sadnúť pred budovu školy, zapíliť si a pobudnúť tam až do času kým by sa tam nebol zjavil Remi. Ale očividne dnes mu nebolo nič súdené a aj keď sa tak krásne zobudil, jeho deň mal byť sprevádzaný jednou pohromou za druhou. Až sa zarazil, keď počul Ailesov hlas v šatniach.* Čo tu robíte? Prečo nedávate na ňu pozor?* Vyštekol to tak agresívne, až si musel zahryznúť do jazyka. Nechcel byť na Gabriela hnusný, ale predstava, že je Mey osamote mu trhala dušu. Ona teraz naozaj nesmela byť osamote!* Si neuvedomujete čo všetko sa vlastne tým môže stať? Vy ste jediný, kto jej môže pomôcť, tak prečo ste pri mne?* Na nahú hruď si obliekol tričko s dlhým rukávom a rýchlo, no zato nemotorne si zapínal opasok na páse. Čím viac sa snažil a chcel čo najskôr vypadnúť, tým viacej mu to trvalo, lebo jednoducho nemohol sústrediť svoju myseľ na nič iné ako na Mey. Začal sa agresívne prechádzať po šatni, šklbúc prackou od opasku a pritom nadával čo mu slovník stačil. Nedbal ani na prítomnosť saladina.* O čom chcete so mnou hovoriť, keď to tak súri? Mey je dôležitejšia. Ako vravím, iba vy ju môžte zachrániť!* Reptal o preteky čo mu jazyk stačil a nechápavo krútil hlavou nad neschopnosťou spolupráce opasku s ním. Však to ani nemohlo byť normálne, že mu to vôbec nešlo! Zasekol sa, pričom pozrel na Gabriela.* Či čo si chcel?* Už bol taký zmagorený, že si ani neuvedomil, že mu zatykal.*

(( Práve som hotová z toho ako James Franco tancoval v spidermanovi v trojke Zlatýýýý Ale kuchár z neho nebude ))

Ema

*Horšie sa už cítiť ani nemohla, keď tam tak chvíľu stála. Tse, že chvíľu. Jej to pripadalo ako celá večnosť! Akoby tam stála odhalená aj hodiny, kým zo seba povedal tých pár slov a pristúpil k nej, aby jej zapol to hlúpe kombiné.* Som ti vďačná.* Vykoktala zo seba, keď cítila ako jeho prsty bojovali so zipsom no omnoho šikovnejšie než ona keď sa snažila. Cítila ten letmý dotyk jeho prstov na pokožke a okamžite pocítila ako jej naskočila husia koža. Snažila sa to zakryť mierny zakašlaním a rukou si zahrabla do vlasov, pričom neposlušné pramene si zastrčila za ucho.* Obyčajne poslúcha a viem si s ním dať dokonale rady, no dnes ako naschvál mi to nešlo.* Akoby si z nej niekto robil srandu, schválne že či baerie odvahu ho požiadať o pomoc. A ona ju aj nabrala, ale mala pocit, že sa od hanby pod zem prepadne. Hlavne keď cítila ten dotyk. Taký nevinný, náhodný a predsa nebola na nič také zvyknutá a rozhádzalo ju to dostatočne, aby sa červenala ako šialená, ešte viacej a to si myslela, že už sa viacej červenať ni nedalo.* Hm... ehm.. Ďakujem.* Pripla si taštičku k pásu a s nervóznym úsmevom na perách sa na neho rýchlo pozrela.* Poďme teda, keď už som ti tak krásne objasnila čo to znamená mať technické problémy.* Keďže si tak veľmi nevšímala čo je a nie je v móde, nevšímala si fakt, že lesklé, obtiahnuté kombiné môže byť jedným slovom odev vyzývavý. (( Píšem ako tatar, viem, no nemôžem si spomenúť ako sa to oblečko vlastne volá, nie je to kombiné, ale sa mi zdá, že ani nie overal, no akože má na sebe toto: http://www.horrorexpress.com/images/und2_01.jpg )) Vyšla z izby na chodbu a nervózne poklopkávala nohou na zemi. Najradšej by čo najskôr zabudla nato k čomu ho vlastne dohnala.*

Arutha

*Mlčky ju počúval a sám netušil čo by jej mal povedať. No a čo, že to bolo v "nich"? To preto mali oni trpieť?* No, je mi to teraz už jedno. Ak to však videl Maels, čo si myslím, že aj videl, podľa jeho reakcie, tak Mey ešte bude mať čo robiť, aby si to s ním objasnila. On je na takéto správanie dosť... Hm, povedzme že má na toto svojské názory.* Nechcel to viacej rozoberať. Sám presne nevedel kvôli čomu sa správal v takýchto situáciách úplne inakšie než by ostatní očakávali. Nepýtal sa ho a ani sa o tom nerozprávali. Preto bol rád, keď ho Kala tak pekne zobrala so sebou a viedla ho do jedálne akoby to on bol nováčikom a nie ona.* Ale no tak. Ema nie je dieťa, vie sa o seba postarať a ak je s Taliahom, ešte aby ťa nevymenila. Síce je to tichý chlap, ale ak s ním vydržala tak dlho, možno v ňom objavila to, čo my ostatní nie.* Úprimne si ani nevedel moc predstaviť ako by bolo možné, že s ním vydržala tak dlho. Možno si našla inú spoločnosť, ktovie, ale však oni ich nájdu a keď nie ju, tak Taliaha určite a ten im povie.* A keď sme pritom, tak za to vyhostenie z izby môžem aj ja, takže nechci zožať všetok úspech sama!* Nechcel aby sa cítila, že to je jej vina.* Už si vlastne raňajkovala? Pozývam ťa, čo si dáš?* Áno, zámerne menil tému. toto bolo rozhodne menej náročné, menej vážne a určite ľahšie ako rozoberať druhých. Radostne si poskočil a drgol do nej bokom, no stále ju držal, aby náhodou nespadla a chodbou sa rozozvučal jeho ľahký smiech.*

Gabriel Ailes, Mey Small


*Maelsov výbuch zlosti bol aj pre neho skúškou trpezlivosti. Stál v šatni s rukami založenými cez hruď a zdanlivo pokojne sledoval ako sa mladík mocuje s oblečením. Na tvári sa mu však odrážala zmes pocitov od prekvapenia a hnevu až po autoritatívnu rozhodnosť, ktorá z jeho tváre urobila masku vyrovnanosti. Akokoľvek sa Maels hneval a myslel si, že má na to právo, najskôr potreboval vedieť celú pravdu.* Upokoj sa chlapče.* zahrmel takým razantným hlasom, že ho vôbec nepotreboval zodvihnúť do kričania, aby upútal Maelsovu pozornosť. Pre istotu k nemu ešte pristúpil a ruky mu položil pevne na obe ramená, aby mu nemohol ujsť alebo uhnúť pohľadom. Možno bol ľudomil a študenti si k nemu dovoľovali viac ako k iným saladinom, ale aj jeho ochota a priateľstvo mali svoje medze zvlášť, keď išlo o takú dôležitú vec akou bol niečí život.* Nepomôžem ti ak budeš takto vyvádzať. Myslíš, že mi stačí poslať jeden odkaz nič nevysvetliť a očakávať, že nebudem chcieť vedieť viac? Záleží mi na Mey rovnako ako na vás všetkých a ak má nejaké problémy potom mi o nich budeš musieť povedať všetko, čo vieš.* Tvár mal prísnu rovnako ako hlas a keď Maelsa pustil siahol si rukou do vrecka na leteckej kombinéze a vytiahol z neho poskladaný papier.* Hovoril som s Mey, ona všetko popiera, ale neverím jej. Neviem, čo sa medzi vami dvoma stalo, ale teraz o ňu nemusíš mať strach. Odišla na pár dní k svojej rodine.* vložil lístok s narýchlo naškriabaným odkazom do Malesovej ruky a potom od neho o pár krokov ustúpil. Lístok nebol zalepený, ale nikdy by si nedovolil prečítať jeho obsah. Kývol rukou a pokrčil ramenami. Bojoval s pocitom napätia, ktorý sa mu usadil na šiji a rozlieval sa do svalov celého tela. Na lístku bol len krátky odkaz: Prepáč Maels, bola som hlúpa. Niečo také ako dnes sa už nikdy viac nestane, sľubujem. M *


Mey vtrhla do svojej izby ako víchor a rozmýšľala či sa jej vôbec oplatí zbaliť nejaké veci. Pravdepodobne tým len zabíjala čas a zo školy sa potrebovala dostať naozaj rýchlo. Vytiahla z vrecka malý model Rem, ktorý jej daroval Remi a s vnútornou nechuťou na ňom stlačila zelené tlačidlo pre rýchlu voľbu. Poslať strýkovi správu ju nestálo viac ako pár sekúnd a keďže sa nakoniec rozhodla nebrať si toho veľa – veď to aj tak nezužitkuje – bola prezlečená a zbalená veľmi rýchlo. Leteckú kombinézu nahradila nohavicami a blúzou čiernej farby, ktoré pôsobili elegantne aj keď trochu upäto, pretože na sebe nemali nijaké iné ozdoby a dokonca ani hlbší výstrih. Nechala Milly krátky odkaz, že sa necíti dobre, a preto na pár dní odchádza k rodine a potom s ruksakom v ruke zamierila ku školskej bráne. Vybrala si kľukaté bočné cestičky, ktoré poznal len málokto, pretože netúžila po nijakej pozornosti a zvlášť nie potom, čo urobila v hangári. Nechcelo sa jej ani rozmýšľať, dýchať, chcela len rýchlo vypadnúť. V konečnom dôsledku bolo dobre, keď sa na ňu ostatní nahnevali. Dokonca aj Maels. Bude to pre neho ľahšie. Potláčala slzy a s hrdo vystretou hlavou prešla cez kontrolné stanovišťa. Mala priepustku od saladina Ailesa, chudák, keby tušil pravdu, zrejme by ju pripútal k posteli a nedovolil jej odísť. Oklamala ho tým, že vlastne nič nepovedala. Aké ľahké bolo stať sa tou zlou. Myslela si, že keď sa od Remiho dostane, čo najďalej rodinný osud ju nestretne, ale jej korene boli očividne silnejšie. Koľko toho ešte o sebe nevedela?
Pustila ruksak na chodník vedľa cesty a rozhliadla sa na obe strany. Ustúpila pritom trochu do úzadia a čakala kedy sa z rohu vynorí strýkovo čierne Letum.*