ASALA- časť Mare Imbrium

*Krívajúci kôň z posledných síl prekročil hranicu ich územia. Ledva sa vliekol, kríval a jeho srsť bola pokrytá krvou, pieskom z púšte i viacerými zraneniami. Ešte nedávno to bol statný žrebec, teraz len vychudnuté zviera na pokraji smrti, ktoré sa trápilo každým jedným nádychom. No napriek tomu išiel ďalej, na svojom chrbte niesol rovnako krvavú osobu, v bezvedomí, s dlhou ranou na chrbte a jazvou na krku. Zlomené zápästie spolu s prstami na ruke bolo len jedno z mála tých „ľahších a nepodstatných“ zranení, ktoré osoba utrepla pri jednom z mnohých pádov z koňa, kým prišli až sem. Kôň kráčal za zeleňou, hľadal vodu, no napokon sa len zvalil neďaleko jaskýň na zem a spolu s ním osoba, akési žieňa ktoré spod tej špiny a krvi ani nebolo vidno do tváre, nedala sa rozoznať ani len farba vlasov. Kôň i ona zostali ležať, kôň pomaly vydychoval svoje posledné nadýchnutia a ona od toho nemala tiež ďaleko. Išľa hľadať pomoc, zachrnánila sa aj keď ju prenasledovali, no čím viac kráčala púšou, tým viac strácala nádej, že niekde v okolí nájde nejakú osadu, ktorú varuje a zároveň požiada o pomoc. A tak telo, jedna noha, zostala z časti pod koňom, ktorý napokon vydýchol posledný raz.*

Leo

*Ani jej hnevlivý tón mu z pier nezmazal úsmev, ktorý mal na perách. Len sa pokojne usadil a oprel chrbtom o stenu.* Predsa som ti hovoril, že ja spávam strašne málo. *Povedal udobrovacím hlasom a s psím pohľadom, tak aby ju aspoň trochu obmäkčil. Nemusela sa na neho hneď tak čertiť. Ono na jednej strane to bolo fajn, mal veľa času, viacej než iní ľudia a tak stihol viac aj v práci, no nebolo to moc dobré pre jeho organizmus, ktorý bol na smrť vyčerpaný a on naozaj sám nechápal ako tak dlho dokázal fungovať. No bolo to tak. Pery sa mu roztiahli do zubatého úsmevu.* Myslím, že rád by som odkvecol s plným žalúdkom, takže najskôr papať, potom biť. *Zaškeril sa a pritiahol si prikrývku vyššie k pásu, aby ju nejako neprivádzal do rozpakov a s lačným výrazom v tvári sa díval na misu jedla, ktorá tam čakala na nich. Vyzeralo to chutne, až sa mu začali zliezať slinky v ústach. Len keď ona sa na neho hnevala. Psím pohľadom sa stále díval na ňu a natiahol k nej ruku a ukazovákom ju poškrabkal.* Nehnevaj sa na mňaaaaaaa. *Zakňučal a znova do nej trochu pošťuchal. Nepáčilo sa jej, že sa neho tak čertila.* Vanille, miláčik, chrobáčik, rybička, lianka, zlatíčko, cukríček, muckadlo,... *Vymýšľal všetky pomenovania, ktoré mu napadli.*

„ Z “

*Od izby kráčal smerom von. Uvažoval, že sa pripojí k Bratom na výcviku, ale dnes ho ťahalo niečo von. Možno prechádzka, alebo jednoducho strečing. No napokon tak aj urobil. Vzal si koňa, bez sedla, bez ohlávky, len tak a kráčajúc vedľa neho si vykračoval po zelenej tráve. Jeho kôň bol na neho zvyknutý, takéto prechádzky, kedy si čas venovali jeden druhému, nemali často a preto ich obidvaja považovali za výnimočnosť a hlavne ich dokonalý súzvuk im obom dával pokoj a akýsi druh pochopenia. Hnedý žrebec, so škvrnami na zadku kráčal za ním, pysk pritláčal k Z-ho spustenej ruke vedľa tela a v dlani cítil jeho vlhký dych. Podchvíľou ho poškrabkal na pysku a potom zase pokračovali.
Práve jeho kôň ho upozornil nato, že sa niekde niečo deje, lebo akonáhle si kôň všimol mŕtveho koňa v diaľke pred nimi, nepokojne zafŕkal a začal podupkávať na mieste. Jeho pokoj pominul. Z okamžite spozornel a keď si všimol mŕtve zviera okamžite sa k nemu rozbehol. Až pri ňom si všimol dievča pod ním. Rýchlo si kľakol k dievčaťu a prstami jej nahmatal pulz. Dýchala, no slabo. Tvár sklonil celkom k jej uchu.* Už je to dobré, budeš v poriadku, len sa nevzdávaj. *Zašepkal a pozrel sa na jej nohu pod uväzneným zverom. Stálo ho to veľa síl, veľa námahy, aby sa mu podarilo nadvihnúť mŕtve konské telo a nohou odsunul napokon tú jej nôžku. Zviera pustil na zem a rýchlo si kľakol, aby ju ohmatal či nemala niečo zlomené, alebo zabodnuté v tele, či nemala nejaké zranenie, ktoré by musel okamžite ošetriť. Jej ruky mu spôsobovali momentálne asi najväčšie starosti. Na sebe mala veľa krvi, no nebola jej.*

Vanille

*Áno, dobre si spomínala nato, že jej hovoril o jeho málo spávaní. No to nevedela, že málo spávania znamenalo spať len hodinku, možno čosi viac ako hodinku. Takých päť šesť by bolo pre ňu málo, nieto jedna.* Myslela som si, že málo spánku znamená trošku viac než je skutočnosť. *Odvetila teda i nahlas svoje myšlienky a prekvapene sa na neho zadívala, keď začal s tým aby sa na neho nehnevala. Ale veď ona sa nejako nehnevala, aj keď, zaslúžil by si. A k tomu, veď v jaskyniach doma na neho prskala stále, toto bolo náhodou veľmi mierne.* Dúfam že sa ma takto nechystáš oslovovať. *Ušknula sa, aj keď, naozaj dúfala že nie. Cítila by sa potom ako v cukorničke, keby to hovoril vážne a nesmial sa pri tom. S tým istým úšknom zliezla z postele a pobrala sa k stolu po misu s jedlom, ktorú mu odniesla rovno do postele.* Dobrú chuť ty cukríček. *Zachechtala sa, využijúc jedno z tých jeho slov. Ona sa len natiahne po kus ovocia a sadne si. Predsa len, ráno sa poriadne napráskala a teraz ešte ani nie je nejako hladná.*

Dievča nevnímalo svet okolo seba, no ako sa k nej priblížili kroky, pootvorila oko. Aj v takom stave sa roztriasla, poslední muži ktorých videla neboli príjemní a už vôbec jej nechceli pomôcť. Nevládala však nič len pootvoriť tie oči na špinavej tvári, kde boli rôzne usadeniny krvi, piesku, špiny, vlasov i sĺz. Vytiahol ju spod koňa a ona si spätne, pár sekúnd po tom ako prehovoril uvedomila, čo to vlastne hovoril. Nedôvera jej však nedovolila sa potešiť, ak vôbec niečo také dokázala v takom stave pocítiť. Bolel ju každý kúsok tela, že ani nevedela, čo všetko to bolo. Či zlomená ruka, privalená noha, rana na chrbte ktorá našťastie nebola nijako zvlášť hlboká, bol to len akýsi nepekný škrabanec. Pri tom množsteve krvi vyezrala, akoby bola pobodaná, no krv nebola poväčšine jej.* Bo-bolí...po-moc*Zachrapčala a znovu omdlela. Nevládala mať otvorené oči, nieto zo seba dostať to kvôli čomu celú tu cestu podstúpila.*

Leo

No, tak teraz už vieš, že u mňa je to doslovné. Ale aby som pravdu povedal, niekedy, tak raz do mesiaca sa stane, že si pospím aj tri hodinky, no to som potom taký dolámaný, že vrčím po všetkom čo má krvný obeh. *Ale to si už musela všimnúť, že on vedel byť tiež poriadne hnusný keď mal jeden z tých svojich dní. No darmo, nemohol sa vždy len usmievať a tváriť, že je všetko v poriadku. Nikto nie je dokonalý, on už vonkoncom nie. Teraz nemal prácu o ktorú by sa musel starať a síce mu to ako pravému vorkoholikovi chýbalo, no bol uvoľnenejší. To slnko mu robilo dobre, cítil sa pokojnejšie a bol na slniečku celkom rád. Možno by si naň vedel zvyknúť, aj keď popravde mu ten dážď už aj chýbal.* Náhodou lianka by sa ti celkom aj hodilo. Alebo možno také leknoočko by bolo pekné. Hm.. Hm.. Veru veru. *Škeril sa na ňu a dobre že mu nevytiekla slinka keď videl ako sa natiahla po to jedlo. Ten krokodíl v žalúdku ho už išiel celého zožrať!* Ďakujem, leknoočko. *Usmial sa a pustil sa do jedenia. Kútikom oka sa pozrel na ňu, že čo to tam jedla a aj uvažoval, že jej ponúkne aspoň niečo z toho čo mal on, ale vedel, že keby bola hladná nehanbila by si vziať. V tomto ju aspoň trochu poznal. Hodoval dlho a pomaly a snažil sa mať zatvorené ústa, aby neprskal všade- tade.* Potom by som rád išiel von. Budeš mi robiť spoločnosť, alebo pôjdeš za Sallym? *Spýtal sa pokojne, bez známky hnevu, či závisti.*

Vanille

*Nepekne na neho zagánila po tej odpovedi. Veď každý potreboval spať, nebolo zdravé spať tak málo. Nie preto že jej sa to nevidelo, ale jednoducho preto, že boli ľudia a ich organizmi potrebovali oddych.* Prečo spávaš tak málo? To sa ti nechce? Musíš byť unavený potom. *Spýtala sa napokon, lebo sa jej nevidelo niečo takéto. Asi mu vybavý špeciálnu posýpku na každé jedlo aby po večeri zaspal a zobudil sa až ráno. Nebol to veru zlý plán, akurát si musela najrpv vypočuť kde bola chyba, možno to malo aj jednoduchší spôsob ako bol tento.* Myslím že Vanilka sa už všeobecne uchytilo už i tu, ostanem radšej pri tom. *Vyplazila mu jazyk, nebola žiadne Leknoočko. Nevedela ako na niečo také prišiel.* Alebo vymysli niečo čo sa ti páči, ale žiadne Leknoočko ani Lianka. *Dodala s vykrivenými kútikmi pier, ktoré však pri Sallyho mene trošku pohasli. Ktovie či už bol ošetrený, či bol v poriadku a čo jeho oči. Šamanka po ňu zatiaľ neposlala a ona si nebola istý čím to bolo, či tým že ešte neskončili, alebo tým, že s ňou hovoriť nechcel alebo spal.* Rada by som išla pozrieť Sallyho, len ma tam šamanka asi nepustí. *Odvetila zamyslene. Bol v neznámom prostredí, nemohol sa dívať, chcela byť blízko neho, keby ho len držať za ruku kým spal.*

„ Z “

Mňa sa báť nemusíš, neublížim ti. *Zopakoval jej trpezlivo, keď si všimol jej reakciu a ona sa triasla. Netušil či to bolo zo strachu pred ním, alebo z toho v akom rozpoložení sa musela cítiť. Pohladil ju trpezlivo po čele a utrel jej špinu z tváre.* Vezmem ťa so sebou, dobre? Postarajú sa o teba. *Šepkal jej a nevšímal si čo sa jej dialo a že ona ho už ani nevnímala. Jednoducho ju vzal na ruky, opatrne a predsa náhlivo. Nemohol sa zdržiavať. Jediným výskokom sa ocitol na chrbte svojho koňa a nechal ho rozbehnúť sa k jaskyniam. Musel ju dostať k Arriane, lebo ináč sa jej mohlo niečo stať. Bolo na nej priveľa špiny a bordelu a mala na sebe aj rany, ktoré jednoducho sa mohli zašpiniť a ona mohla ochorieť. Toto sa deťom nerobí! Nech bol aký bol, deti boli budúcnosťou a aj keď žiadne nemal a vyhýbal sa im obrovským oblúkom, tu mu trhalo srdce na ten pohľad. Vyzerala bezmocná... Nevyzerala, ona bola bezmocná! Musel do seba poriadne zaťať sánky, lebo toto ho privádzalo nielen do zúfalstva, ale i nevyspytateľného hnevu, ktorý nikdy nedopadol dobre.
Ešte za behu zoskočil z konského chrbta a stále ju nesúc ako ten najväčší poklad rýchlo kráčal do jaskýň. Nevšímal si prekvapené pohľady, ktoré mu venovali druhí a čo ho ani neprekvapilo, bolo keď videl, že Arriane mu rýchlo bežala naproti. Nepýtala sa nič, len sa pozrela na dievča či žilo a rýchlo ho viedla k voľnej izbe pre malú.*



Leo

*Nevedel jej dať uspokojivú odpoveď prečo tomu bolo tak ako bolo. Len mykol plecami.* Neviem ti povedať, jednoducho nemôžem ani keby chcem. No ale úprimne ja nechcem. Takto mám viac času a stihnem toho omnoho viac než ktokoľvek iný. *Objasnil skromné dôvody pre ktoré túto spavosť/nespavosť sa nesnažil zmeniť. Jednoducho to malo aj svoje klady a pokiaľ tie boli, vždy bol dôvod prečo to nechať tak ako to bolo. Práve dojedol a nedojedené jedlo na mise odtlačil na posteli nabok od seba.* Tak ja si niečo vymyslím a potom ti poviem. *Usmial sa na ňu a žmurkol. On si už určite niečo dobré nájde ako ju prezývať, síce Leknoočko sa mu naozaj páčilo. Potom však jeho úsmev zamrzol na perách a on sa prudko postavil vedľa postele z druhej strany. V rámci možností zranenia, ktoré mal na nohe to bolo rýchlo. Otočený k nej chrbtom nechal skĺznuť na zem plachtu a náhlivo si obliekol nohavice.* Ideme, neseď tam ako knedľa. *Zavelil prísne, šibnúc po nej pohľadom či sa zberala tak ako jej kázal. Neplánoval s ňou vyjednávať. Keď bol napokon aj obutý a postavil sa, krivkajúc k nej prešiel. Chytil ju za ruku a ťahal ju von.* Arriane ťa tam pustí. *Stále hovoril prísnym hlasom a začal ju ťahať za sebou. Ten smutný výraz v jej tvári už nedokázal znášať. Privádzal ho do zúfalstva a robil z neho blázna. Aj teraz konal ako blázon. Krívajúc sa snažil kráčať rýchlo, pričom ešte vyzeral horšie, ako väčší blázon a kripel. Zastavil sa až keď na chodbe stretol náhliacu sa Arrianu. Najskôr si ani nevšimol Z, ktorý za ňou stál.* Arriane, pusti Vanille za tým chlapom! *Arriane sa nadýchla, pre zápornú odpoveď, no on len prikývol naznačujúc jej v nemom rozhovore, že on to zvládne a napokon len prikývla rezignujúc. Až vtedy si všimol Z a dievčatko na jeho rukách, len mu padla sánka.* Niet času na otázky. *povedala Arriane a prešla okolo nich. A Z za ňou.*

Dievča

*Bola mimo sveta bdenia celou cestou na koni, opäť precitla až na jeho rukách a pri akejsi žene. Jej bezvládne telo sa ani nepohlo, len viečka sa trochu pridvihli a myseľ zaregistrovala prechod akýmisi priestormi. Bála sa, strašne moc, pred očami mala ešte to, čo sa dialo u nich. Čo muži robili so ženami, od tých starých po dievčatá mladšie než bola ona. Muž ktorý ju držal na rukách bol obrovský, silný a predsa sa nebála jeho. Nesnažila sa to vysvetliť svojmu vnútru, jednoducho to tak bolo, nevedno či preto, že jej zachraňoval život, že ju tam tíšil, no jeho sa nebála. S obrovskou námahou pohla rukou a dotkla sa jednej jeho, zachrapčala do ticha, no nedalo sa jej rozumieť, nevládala. Nevládala už ani len plakať, aj keď sa jej strašne chcelo. Prišla o všetko, domov, rodinu, priateľov, koňa ktorý za ňu zomrel a ostal jej už len život ako taký, ktkorý visel na vlásku. Odkázaná na cudzích, nevedno či tých správnych sa jej stále vyvracali oči, no napriek tomu zostala pre tú chvíľu pri vedomí, aj keď všetko okolo nej bolo akési spomalené, nedokázala registrovať všetko, len akési útržky, veci na ktoré sa snažila sústrediť.*

Vanille

*Nedokázala ho pochopiť, možno preto, že ona spávala v noci ako šípová Ruženka, zatiaľ čo on bol, ani nenachádzala správny príklad na pomenovanie jeho spánkového režimu.* Ak budeš buntošiť keď spolu budeme bývať v jednej izbe, asi ťa prihluším. *Skonštatovala s úšknom, aj keď jedna jej časť si to vôbec nevedela predstaviť, že spolu budú bývať a všetko ostatné. Bola z neho nervózna aj keď, dnes už stihla prísť nato že tá fyzická blízkosť ju nedesila tak ako si myslela, ani žeby pri ňom mala problém spať. Len no.* Dobre, som teda zvedavá s čím na mňa prídeš. *Žmurkla, sledujúc ako sa zamračil a zliezol z postele. Už aj otvárala ústa že mu poriadne vyhubuje, keď spustil plachtu a zostal pred ňou nahý, aj keď bol otočený. To jej zobralo vietor z plachiet a umlčalo. Nevedela kam s pohľadom, niežeby sa hanbila nejako, no bola nesvoja.* Ale ona povedala...že ma zavolá ak bude chcieť Sally...možno so mnou vôbec nechce hovoriť...*Snažila sa mu to vysvetliť cestou, no nebránila mu v ťahaní, pretože aj keď toto hovorila, strašne túžila ísť za ním a zistiť ako mu bolo, porozprávať sa s ním. Nikoho tu nepoznal, musel sa cítiť tak osamelý. Presne vedela kam ho zoberie len čo bude môcť vstať. Držala sa teda Lea a keď stretli práve Arriane, prekvapene pozrela na Z, ktorý držal akési dievča. Vyzeralo hrozne a...už ich nebolo. Prešli so Z okolo nich a ona ich hodnú chvíľu pozorovala ako mizli.* Chúďa dievča. *Zaujímalo by ju, čo sa jej stalo, akoby ju niekto poriadne potrápil a ľutovala Z, že ju niesol, zase budú nepekné reči o ňom, ako keď jej hovoril že ľudia si budú myslieť že ju znásilnil, keď ju niesol na rukách. Napokon ale chytial kľučku od dverí do izby kde bol Sally a otvorila ich, pobehla k posteli na ktorú si opatrne sadla a natiahal ruku k tej jeho. Nevedela či spal a preto nič nepovedala, len ho držala aby zistila či bol pri vedomí.*

„ Z “

*Celý čas čo ju Arriane ošetrovala on bol tam. Nesedel pri nich, len sa zdržiaval v miestnosti. Videl ako ju Arriane ošetrovala a keď ju vyzliekla, ani sa na ne nepozrel. Nechcel narúšať ženské kruhy a už vonkoncom nechcel vidieť to drobné telíčko, ktorému bolo tak ublížené. Arriane pracovala rýchlo a poriadne. Starala sa o ňu a on ju mlčky sledoval. Chcel sa spýtať kto jej to mohol urobiť, čo sa stalo, ale aká bola istota, že dostane odpovede?
„Kto jej to urobil, Arriane?“ napokon to nevydržal a tichým hlasom sa spýtal. Ona takmer okamžite odpovedala.
„Čoskoro sa dozvieš, Z.“ Povedala pokojným hlasom. Zase to povedala štýlom akoby vedela viac než on. Neznášal keď to robila! Najradšej by bol pravdu z nej vytriasol aby mu povedala všetko čo ho zaujímalo. Bol z nej ešte viac nervózny. Postavil sa na odchod.
„Zostaň Z. O chvíľu sa preberie a myslím, že bude rada ak budeš práve ty pri nej.“ Z len šokovane na ňu vytreštil oči. Že by mohol niekto túžiť po jeho prítomnosti? Nemohol tomu uveriť, no napokon si sadol späť na miesto a čakal kedy bude môcť prejsť k nej na posteľ.*

Dievča

*Pri ošetrovaní opäť padla do bezvedomia, do stavu keď ju nič nebolelo a bolo jej lepšie. Ten pokoj však dlho netrval, ťažko povedať koľko po ošetrení sa znovu vrátila jej myseľ späť a mihalnice zachveli a napokon otvorili. Srdce jej silno bilo keď si začala uvedomovať, že prostredie bolo neznáme, že každý pohyb ju bolel a nemohal utekať keby potrebovala. Ostražito sa rozhliadla, keď zrak padol na toho veľkého muža. Srdce jej pri pohľade na neho vynechalo jeden úder, no zároveň sa začala rozpamätávať na okamihy po páde z Arana. Ostražitý pohľad sa zmenil na dôverčivý, aspoň pri pohľade na neho a suché popraskané pery sa zachveli.* Mu-mus-musíte utiecť. *Boli prvé dve slová, ktoré jej horko ťažko vyšli z pier. Opäť sa naplnila nepokojom a strachom, spomienky na nich boli čerstvé a vedela, že len čo skončili u nich, presunuli sa ďalej. Možno sa nehnali tak ako ona aby im ušla, no určite už boli na ceste alebo vyrážali. Cesta trvala niekoľko dní a to ju nezastihla našťastie nijaká púštna búrka. Neprežila by ju a ona mohla ďakovať Bohom za život. Aj keď, mal vôbec nejakú cenu? Doma umreli všetci, jej rodičia, sestra ktorá nestihla ujsť i všetci ostatní, možno len pár z nich sa stihlo schovať do skrýš blízko lesa.*

*Leo len počkal kedy Vanille odišla a sám sa pobral preč. Nie však do izby Z, ani do tej svojej, ale do celkom inej. Potreboval byť sám a vedel, že to miesto je nato ako pravé. Že tam ho nebudú hľadať.
Sally bol v izbe celkom sám, driemal a mátali ho zlé sny. V celej izbe bola tma kvôli jeho očiam, no tentoraz už ich nemal zakryté tak ako predtým. Spánok mal nesmierne ľahký a i preto precitol, keď si uvedomil čiusi prítomnosť pri sebe. Na ruke pocítil ľahký dotyk, ako sa mu ženské prsty ovinuli okolo jeho a on sa unavene na ňu pozrel.* Ahoj, cudzinka. *šepol potichu a obrátil hlavu k Vanille. Oči otvoril pomaly. V tom šere jasne rozoznával jej obrysy a zdala sa mu strhaná.* Myslím, že ťa tu opálilo slniečko. *Pousmial sa a na tej unavenej tvári sa mu zjavil strhaný úsmev, ktorý mu v tej chvíli vôbec nesedel.* Alebo je to tým šerom? *Z hrude mu vyšiel tichý smiech, no rýchlo s ním prestal. Aj to ho bolelo, viac než dosť, preto rýchlo prestal. Trochu ho začalo dusiť, rukou si prikryl ústa, tlmiac náhly kašeľ.* Ako sa máš?

„ Z “

*Potom začul jej hlások. Znova tak chrapľavý a unavený, aký by dieťaťu nebol prikladal. Vystrelil ako šíp smerom k nej a sadol si na posteľ. Cítil ako sa pod jeho váhou prehla a dievča si opatrne pritúlil k boku. Hladkal ju po spotenom čele a pozrel na Arriane, ktorá náhlivo prešla k vode. Nasypala do nej nejakú zmes byliniek a vrátila sa k Z. Pohár mu podala do rúk a mlčky odišla z miestnosti, mieriac priamo za Necrom. Z s malou osamel. Pohár jej priložil k perám.* Len pi. *Šepol a tlačil jej vodu, aby sa napila. Potrebovala dostatok tekutín, aby sa mohla rýchlo vzchopiť a zahojiť svoje rany. Nielen tie fyzické, ale aj tie na duši. Najskôr však potrebovala zahojiť ducha.* Nemusíš sa ničoho báť, maličká, tu ti nikto neublíži. Môžeš mi veriť. *Šepkal drsným hlasom. Netušil ako sa k deťom správať, ako jej navodiť pocit bezpečia a čo urobiť, preto robil len to, čo pokladal za správne. Od Arriane bolo nefér, že ho tam nechala samého s ňou, no tušil, že išla po Necra. Musel vedieť čo sa stalo. Dievča nebolo od nich. Nemalo ani jedno z ich tetovaní, ktoré mávali ženy. Keby áno, bola by mu to Arriane povedala.*

Dievča

*Vždy bola živé dieťa, vlastne už slečna, ak sa tak dala nazvať, práve pre svoju živosť. Nezvykla sa báť ľudí, rada sa s nimi rozprávala či počúvala príbehy, mala rada i cudzincov, ktorý so sebou prinášali niečo nové, exotické a nepoznané. Ich príbehy boli vždy iné než tie ich a ona túžila spoznať okolitý svet. Teraz však bola prvý raz mimo domova, bola primladá aby si splnila túžbu, no nikdy ju nechcela splniť takto. Z takýchto dôvodov. Ako si k nej ten veľký muž sadol, nebála sa jeho dotyku na čele a natiahla vychudnuté ruky k vode. Ako však chcela vodu chytiť, len potichu zakňučala a jednu sputila dole, tú zlomenú, ktorú už mala obviazanú, len si to neuvedomila. Mlčala a pila ako jej to držal a jednou rukou si pomáhala i sama. Bola strašne smädná a preto pila až kým pohár nebol prázdny. Keď sa tak ale stalo, na jeho slová pokrútila hlavou. Bolo sa treba báť.* Oni prídu aj sem. *Zašepkala pitíšku a uprela na neho uboľený pohľad.* Arenejci prechádzajú Asalou. *Dodala ešte tichšie a zdravou útlou rukou potiahla prikrývku vyššie na seba, akoby ju mohla ochrániť. Arenejci sa na tomto území neukázali už množstvo rokov, ich prechod celou planétou bol dlhý, no zase prišiel čas.*




Vanille



*Najprv si myslela, že Leo ide dnu s ňou, no niekam odišiel. Bola i rada, pretože dobre vedela aké vzťahy medzi sebou tí dvaja mali a chcela aby sa Sally cítil dobre a nie pod dohľadom Lea.* Ahoj stratený. *Hovorila rovnakým šepotom, akoby sa bála, že ho rozbolia uši či hlava. Na jeho slová sa len pousmiala a prikývla.* Asi trošku, neboj sa, aj teba to tu čaká. Na nás jaskynnách typoch sa to ľahko odrazí. *Vyzeral strašne unavene a strhane, až ju z toho srdce bolelo. No bola taká strašne šťastná že sa s ním rozprávala, že tam bol a že bol v ako takom poriadku.* Chýbal si mi, myslela som si...*Sťažka preglgla pár slín, ktoré sa jej chceli hrnúť do úst. Ruka jej klesla na jeho líce, opatrne ho pohladila palcom po pokožke a smutne sa na neho zadívala.* Ako sa cítiš? *O ňu predsa nešlo. Išlo o neho a aj keď si nebola istá či sa s ňou bude chcieť rozprávať o tom čo sa stalo a ako sa cítil, musel vedieť že tam bola pre neho. Vedela že mu to nemusela hovoriť aby to vedel.*

Yunna

*Tak toto pokašľali. Len sa im podarilo skaziť to príjemné čo bolo medzi nimi. Mala nutkanie sa k nemu len pritúliť a ukryť si tvár pred celým svetom. Ibaže nemohla. Aj keď to nutkanie bolo naozaj silné. Áno, bolo to správne. Ibaže niektoré správne veci sa robili ťažšie ako tie nesprávne.* Neviem či svitá. Mohlo by. *Nakoniec sa postavila, zahalená v deke a odišla. Vo vedľajšej časti jaskyne, kde boli kone, nasypala im krmivo. Chvíľu sa na ne dívala, no do jaskýň sa už nevrátila. Vyšla pred jaskyňu, tam sa usadila na kameň a zadívala sa na obzor, ktorý aj cez stromy jasne videla. Deku si pritiahla k brade a kolená pritiahla k hrudi. Doma ešte pred únosom sledovala východ slnka takmer každé ráno. Vo veľmi ojedinelých prípadoch sa jej to nepodarilo, no nato obzvlášť mávala dôvod. Potom sa veľa vecí zmenilo a ona teraz sedela tam. Rozpoltená akoby ju niekto preťal na dve polovice. Túžila sa dotýkať Neeleyho a zároveň vedela, že to nebolo správne. Nemohla to urobiť. Aj keď chcela, jednoducho nedokázala by prekročiť hranicu medzi nimi, ktorú postupne medzi sebou zmenšovali. Bola pohrúžená do myšlienok, takže si ani neuvedomila kedy prvé slnečné lúče pohladili jej tvár.*

Bezmenný

*Sťažka si vzdychol. Jej slová o svitaním pochopil jednoducho, chcela aby svitalo, aby mohla ísť od neho preč. Vlastne sa vrátiť späť do jaskýň a vyhnúť sa tomuto všetkému. Sledoval ako odchádzala zakrútená do deky, hodnú chvíľu len tak ležal a mlčky hľadel na stenu nad hlavou. Celé sa to pokazilo. Túžil po nej a ona zjavne túžila po ňom tiež. Ibaže, drobná prekážka, bola vydatá, bol tu Blake. Hlavu si tresnúť o múry jaskyne bolo málo, len čo bola pravda. Naozaj však bola predstava Blaka taká prekážka? Alebo sa len bála že sa spáli a príde o priateľstvo ak sa to zvrhne? Lenže ono sa to už niekam posunulo a pri tej myšlienke sa on posadil. Vystrelil na nohy, deku si omotal okolo pása, kapucňu plášťa si potiahol viac na hlavu a vyrazil ju pohľadať. Zašiel najprv ku koňom, no tie spokojne jedli a on teda vyrazil von. Ak zašla niekam do lesa, vedel že ju tak ľahko nenájde, no ona sedela pri vochde do jaskyne a dívala sa na prvé slnečné lúče.* Yunna...Blake nie je prekážka. *Toto bol výlet jej a Bezmenného, nikto viac s nimi nebol. Istým spôsobom teda áno, jeho druhé skutočné ja, no to tiež prekážka nebola. Sadol si k nej, na tvári pocítil lúče Slnka a bez varovania jej chytil tvár do svojich rúk, otočil k sebe a pobozkal. Ak to dopadne zle, zmieri sa s tým, beztak toto ráno začalo zle a mohlo byť už len lepšie. Jeho bozk však nebol ako ten zo včerajšieho rána, bol žiadostivý, akoby prelieval to čo sa mu dialo tam dole do svojich pier a jazyka.*

„ Z “, Necro

*Sedel, pomáhal jej piť a keď už to mala za sebou, jednoducho položil pohár na zem vedľa postele. Práve vo chvíli kedy hovorila tie najhroznejšie veci sa medzi dvermi zjavil Necro. Už beztak dosť bledá tvár mu ešte viac spopolavela a postavil sa konča postele. Z ju stále držal tak ako doteraz.
„Arenejci.“ Povedal cez stisnuté zuby a s nepekným zamračením v tvári sa pozrel na Z. „Ako sa ti podarilo im utiecť, dievča?“ Z len so záujmom zase pozrel na dievčatko.
„To je Necro, nemusíš sa ho báť. Je to náš vodca.“ Šepol jej potichu, aby sa náhodou nezľakla jeho výrazu v tvári. Ani jemu sa tá „novinka“ nepáčila. Vedeli, že raz prídu, že to jedného dňa príde a oni budú musieť zas a znova proti nim bojovať. Len tak cítil ako mu brneli svaly. Bol pripravený bojovať. Bol bojovník dušou i telom a pri každej zmienke na boj, bol jednoducho pripravený vyskočiť na nohy a bojovať. A Arenejci! Vždy túžil po boji s nimi!*

Sally Cooper

Prosím ťa, Vanille, netvár sa akoby som umieral. Som v poriadku. *povedal potichu. Ten jej zmučený výraz v tvári sa mu nepáčil. Cítil sa ešte horšie keď sa tak na neho pozerala. Až tak zle ako asi vyzeral sa necítil. Možno mu bolo zle, no po psychickej stránke mu bolo ešte horšie než pôsobil. No to bol pripravený nedať najavo. Nechcel nikdy viac spomínať nato čo zažil.* Aj ty si mi chýbala. A viem.. Aj ja som si myslel, že som mŕtvy. *Šeptom povedal, keď odvrátil tvár od nej. Nechcel jej o tom rozprávať, ale bola pravda, že ako stratil vedomie a potom sa prebral, myslel si, že je mŕtvy a bohovia ho potrestali a on bol v očistci, alebo kde. Ani mu nenapadlo, že je ešte tam a živý. Až kým neuvidel Lea. Vtedy pochopil, že on očistec prežíval zaživa. Bolo to asi ešte horšie než smrť a pri predstave, že sa bude musieť vrátiť do života a tváriť sa, že sa nič nestalo a je v poriadku- to mu trhalo žilami. Nechcel sa vrátiť. V tej agónii zmyslov prosil Lea o smrť. Chcel už iba koniec. No on ho doviedol a doviedol k nemu aj Vanille. Azda išlo Leovi o niečo o čom nemal ani poňatia?* Som v poriadku, len som trochu unavený. Nič viac. *Pokúsil sa o úsmev a znova sa k nej obrátil. Nechcel aby ho ľutovala.* Prečo po mňa prišiel Leo, Vanille? *Aj on mal otázky, ale na ne chcel aj odpovede.*

Yunna

*Nechala slnečné lúče nech ju pohládzajú po tvári a oči mala privreté, no so spokojnejším výrazom v tvári sa dívala na tú nádheru. Toto jej bude chýbať. Vedela to a bolo jej smutno pri predstave, že jednoducho toto raz stratí. Netušila kedy vychádza slnko u Iridiánov, ale vedela, že nikdy sa nevyrovná tomu ich. Bolo jej z toho všetkého smutno. Aj z toho čo sa udialo pred chvíľou v jaskyni. Nemali si to tak pokaziť. No už sa to nedalo vrátiť. Stalo sa. Z myšlienok ju vytrhol jeho príchod, ktorý si všimla až keď si sadol vedľa nej a prehovoril Ani sa na neho nepozrela. Nerozumela jeho slová. Blake nie je prekážka.. Čo si o tom mala myslieť? Čo tým vlastne chcel povedať? Ako že nebol prekážka? Azda jej manželstvo nepovažoval za prekážku? No to sa jej zdalo ako hotový múr, ktorý bol medzi nimi postavený. A on jej povedal, že nie je prekážkou. Práve sa išla nadýchnuť, že mu nato niečo povie, ale on jej vzal tvár do rúk. Prekvapene sa na neho dívala čo chcel urobiť a keď pocítila jeho pery a vášnivé bozky, ktoré jej venoval, z pier jej vyšiel rezignujúci ston. Okamžite paprčkami vyšla v ústrety k nemu a objala ho okolo krku zatiaľ čo jednou rukou mu vkĺzla do kapucne, aby sa mu dotkla tváre. Ako málo postačí aby ten múr padol, napadlo jej. Netušila čo toto malo znamenať, čo sa malo diať, no vedela, že jej zábrany išli bokom. Cítila v neho takú dôveru, akú v nej nevzbudzoval ani Blake. Natočila sa celým telom smerom k nemu s náruživosťou opätujúc jeho bozky, ktoré teraz boli celkom iné.*

Dievča

*Samozrejme poznal Arenejcov. Ona o nich počula veľa legiend, veľa krutých príbehov, no bola mladá a ak niekedy prechádzali cez ich územie, musela byť ešte malé dieťatko, lebo si na nič také nepamätala. No bola si istá, že teraz si ich už zapamätá na vždy. Niektoré tváre dokonca konkrétne. Opäť sa jej vybaví tak biela žena s obrovským objemom vlasov v ktorých bolo zapletených niekoľko copíkov. Kučeravé husté vlasy jej len tak pri boji lietali a potom ten muž. Podvedome ju strasie, vynorí sa jej jeho úlisná tvár s dlhou jazvou cez oko, rukou na jej tele, keď dorazili do ich domčeka a ona práve spala. Pri tých spomienkach sa celá celučičká začala chvieť, zrak padol na doráňané ruky.* Nechcem sa o tom rozprávať. *Odvetila potichu. Nechcela ich nahnevať a teraz sa toho bála, nechcela byť ani drzá, dali jej vodu, zachránili ju, no ona sa o tom nechcela rozprávať.* Ušla som, lebo som chcela nájsť pomoc, no nijaká osada v našej blízkosti nie je. Časť našej dediny sa stihla ukryť v takých skrýšach ktoré máme, keď príde nešťastie alebo nepriatelia. No je to len pár ľudí...*Nezdvíhala zrak, ani sa neprestávala triasť na tele.* ...no nebudú mať čo jesť, kde sa skryť keď príde dážď, tento týždeň dosť pršalo...*Ich podnebie je rôznorodé, ani zima, ani teplo, niekedy praží slnko, inokedy prší. Teraz posledne dosť pršalo, a ich doby boli vypálené a skrýše, tie by zatiekli, boli len kúsok pod zemou.*

Vanille

*Po jeho slovách si naozaj uvedomila, že sa nemohla tváriť tak ako sa tvárila, lebo ľútosť nebola na mieste. Žil a mal sa uzdraviť. No i tak ju trápilo to čo videla, ju nemohol oblafnúť slovami o tom, že bol v poriadku, po takom zážitku by nebol nikto. Nemohla mu však nič nanucovať, rozprávať o tom nechcel a ani to nešla skúšať, keď to len uzavrel tým, že aj on si myslel že bol mŕtvy.* Máš pravdu Žabiačik, neumieraš a čoskoro budeš na nohách. Chýba tu síce dážď, ale myslím že budeš mať čo obzrieť a možno ti to slniečko čo tu stále svieti naleje do žíl trochu energie a dobije baterky. *Necítila sa o nič lepšie, no aspoň sa usmievala, aby to vyzeralo povzbudivo. Bála sa že už nič nebude ako predtým, že tam niekde v jaskyniach zostal veselý Sally, ktorý naozaj „umrel“. Nechcela nič domýšľať, nechcela predbiehať, lebo len teraz prišiel, no vo vnútri sa toho bála, že predsa len o neho prišla alebo prichádzala. Netušila čo by cítila keby bola na jeho mieste, no vedela že o neho zabojuje. So spomienakmi či hocičím iným.* Nechám ťa spať ak potrebuješ. *Poznamenala k únave, nechcela ho dlho trápiť, on na rozdiel od Lea spával viac ako hodinku. Jeho otázka ju však umlčala, netušila čo mu povedať a či ho pravda nezraní. No nikdy mu neklamala a preto s jednoducho povedala to, čo jej povedal on.* Kvôli mne. Aby som nebola nešťastná a znovu sa smiala. A nato mi tu chýbala taká veľká ukvákaná ropucha.

Bezmenný

*Nečakal nič. Bál sa že odmietne a odtisne ho, túžil, aby to neurobila ale mu ten bozk opätovala. Možno i sama chápala, že mu v tej chvíli nešlo len o bozk, chcel oveľa viac než len ten bozk. A mal pocit, neodbytný pocit, že v tom nebol sám. Chcel zo seba ten plášť, kapucňu zhodiť, no teraz mala na sebe len deku, nemal jej čo stiahnuť a použiť na zaviazanie očí. Preto ju bozkáva, žiadostivo, aj keď sa v tom skrýva jemnosť, nie hrubosť či drnosť, skrývajú sa v tom i city, aj keď vášeň v tom prevláda. Zatúžil po nej, strašne moc a dával jej to najavo. Jazykom s ňou viedol tichý no veľavravný rozhovor, maznal sa s ňou, hral i dráždil, nevedel čo v danej chvíli chcel viac. Potreboval jej zaviazať tie oči, možnosť že mu spadne kapucňa ho rozptylovala, nedovolovala mu veľa vecí. Napokon rukami nahmatal kraj plášťa, prudko trhol a roztrhol ho. Bolo ho škoda, no nie až tak moc.* Dnes nevyzliekam teba. *Zašepkal a natiahol ruku s látkou k jej očiam, aby jej ich zaviazal no potom sa vrátil k jej perám, ruky ovinul okolo jej tela a priťahoval si ju bližšie k sebe.*

„ Z “, Necro

*Z a Necro si vymieňali pohľady, ktorým rozumeli len oni dvaja a nič nehovorili. Ani jednému sa to nepáčilo. Ten fakt, že ich čakalo peklo a to nielen v podaní horúcich dní, ktoré Iridiánskej návšteve isto vyzerali ako peklo na zemi. Prvé čo Necrovi v tej chvíli napadlo, že Yunna musí odísť skôr než sa k nim Arenejci dostanú. Najradšej by aj Gabriela odpratal, ale musel ostať niekto, kto by chránil ľud. Pamätal si ako dopadli posledne. Prežili, ale viacej bolo mŕtvych. Už nechcel zopakovať históriu. Tentoraz chcel, aby to napravili, aby im ukázali že sa ich neboja! Z akoby čítal jeho myšlienky, lebo prudko sa postavil a prešiel k nemu.
„Pôjdem sa tam pozrieť. Možno ešte niekto prežil a uvidím čo zistím.“ Prehovoril Z. Necro chvíľu mlčal. On zväčša nerozhodoval o konaní Gabrielových mužov, no toto bola situácia kedy mohol a bol pripravený aj tak urobiť. Nakoniec prikývol.
„Chceš so sebou aj mužov? Môžem ti ich zopár poskytnúť.“ Z však záporne zakýval hlavou.
„Nie, bude lepšie ak budú strážiť osadu. Ja sám budem menej nápadný a pôjde sa mi rýchlejšie. Nevieme ako rýchlo postupujú a či naozaj sme prvý na rade. Budete ich tu potrebovať viacej než ja.“ Necro moc dobre vedel, že mal pravdu.
„Dobre. Čo najskôr vyraz.“ Bol pripravený ísť okamžite, len sa musel s niekým rozlúčiť. Vrátil sa k dievčatku na posteli a znova jej starostlivo položil dlaň na čielko.* Musím odísť, no vrátim sa. Aby si mi verila, že svoje slovo naozaj dodržím, dám ti niečo, čo mi postrážiš kým tu nebudem, dobre? *Pousmial sa do detských očí a zložil si z krku veľký tesák na šnúrke, ktorý nikdy neskladal.* Stráž ho ako oko v hlave, dobre? Je to tesák z Iridiánskej šelmy, ktorá sa mi ako malému chlapcovi zahryzla do ruky a zlomil sa jej pritom zub. *Práve po tom tesáku mal na predlaktí veľkú jazvu, cez ktorú mal nanovo vytetované ich slnko.* Skôr než odídem, povedz mi aké je meno slečny, ktorú budem potom hľadať. *Uhladil jej vlasy na hlavičke a cítil akýsi nepokoj pre Necra, ktorý mu stál za chrbtom a čakal kedy odíde.*



Sally Cooper

*Bol rád, že zmenila prístup a prestala sa tváriť tak ťažko tragicky. Bolo to lepšie ako tie ľútostivé pohľady, ktoré po ňom hádzala. Akoby sa každou chvíľou mala rozplakať, lebo on bol tam, no vyzeral ako živá mŕtvola. To mu veru pri predstave posunu nesedelo. Potreboval sa len vzchopiť a ošetriť. Na duši. To bolo všetko. A akákoľvek ľútosť by mu nepomohla.* Majú to tu pekné? *Spýtal sa so záujmom. Keďže aj okná mal zakryté, aby neprepúšťali dnu ostré svetlo, tak netušil aké to tam je. Vedel si predstaviť len, že tam je isto poriadne horúco a svieti tam jednostaj slnko, no to bolo všetko. A žiaľ, vedel, že nejaký čas si tam asi ešte pobudne. Bol zvedavý celkom na ich prostredie, no on musel kysnúť tam , akoby sa mali za neho hanbiť. Fakt nadšenie..* Nemusíš chodiť. *Zastavil ju, keď počul ako rozprávala o Leovi. Toto ho zaujímalo a v tej chvíli sa mu ani nechcelo ísť spať.* Leo išiel do jaskýň po mňa, aby ti urobil radosť? *Skúmavo sa jej díval do očí. Netušil čo sa za tým skrývalo.*



Yunna

*Dostávali sa tam kam chceli, alebo to bolo jednoducho len tak? A kam sa vlastne dostávali? Bozkával ju a ona jeho a síce jej predtým povedal vážne slová, ktoré by ju teraz mali nielen že škrieť, ale mala by aj kvôli nim prestať. No nemala chuť. Cítila ako sa v nej prebúdzala túžba po niečom, čoho sa trochu obávala. Počula ako sa trhala látka, no nestihla ani oči otvoriť a už jej ich previazal látkou. Trochu ju trhlo pri tom, no vydýchla si. Dôverovala mu, aj keď jej zakryl oči a ona bola bezmocná. Dnes nevyzliekal on ju, koľká škoda, pomyslela si pobavene. Akonáhle mala zaviazané oči, nebol dôvod aby mal na hlave kapucňu. Podvolila sa jeho ťahajúcim rukám, ktorými si ju priťahoval k sebe a ona mu veľmi rada vyšla v ústrety. Obkročmo si na neho sadla a trochu sa čudovala ako jej stále držala deka okolo pŕs. S neskutočným pôžitkom mu zložila z tváre kapucňu a lačne sa mu prisala perami k tým jeho perám. Prstami mu zahrabla do krátkych vlasov a s ešte väčším pôžitkom ho hladila a škrabkala.* Nemusel si ten plášť šklbať. *šepla mu do pier. Odteraz mu práve roztrhnutý plášť bude pripomínať tento deň. Toto ráno.*

Sofi

*Unavene ich pozorovala, snažila sa počúvať všetko čo hovorili, pretože ich rozhodnutia mohli ovplyvniť i ju. Preto keď sa rozhodol veľký muž ísť k nim, na jednej strane ju to potešilo, pretože chcela zachrániť tých čo ešte mohli byť živý, na druhej strane ju to trochu vydesilo. Chcel tam ísť sám? Sám proti nim predsa nemal šancu ak by ich stretol, aj keď to bola len malá šanca. Vedela že východne od nich boli nejaké dedinky, ktoré by im však nikdy nepomohli a preto bežala práve týmto smerom. Vlastne Aran. Odvrátila pohľad smerom von kým sa rozprávali, cítila sa vinná že umrel. Hnala ho, strašne moc a on aby zachránil ju, zomrel. Napriek tomu bolesť ktorú cítila bola viazaná hlavne k jej mame a ockovi a sestre. Snažila sa na nich nemyslieť, nie kým nebola sama aby mohla plakať, hanbila sa pred tým cudzím mužom, vodcom ako ho nazval veľký muž. Keď sa práve on vrátil k jej posteli, vrátila sa pohľadom k nemu a zadívala sa mu do tváre.* Nesmieš ich stretnúť. *Povedala potichu, keď povedal že pôjde. Sám ako počula.* Sú moc silní a...zlí....*Zašepkala a zrak jej padol na veľký tesák, ktorý jej dával. Zvedavo sa naň zahľadela a počúvala ho. Bolo to od neho milé, moc milé. Ako však spomenul príhodu z detstva, zrak jej padol na jeho ruky a zdravá útla rúčka sa chytila tej jeho, prstami prešla po jazve.* Muselo ťa to bolieť. *Povedala skôr pre seba než pre neho a potom mu ruku pustila, pretože siahla na svoj krk.* Môžem ťa o niečo poprosiť? *Z krku stiahla neveľký medaiónik, bol ešte zanesený krvou a bol ošúchaný a dobytý, no jej na tom nezáležalo. Do ruky mu vložila medailónik a otvorila ho. Vo vnútri bol poskladaný papier, pomaly nešikovne ako to jednou rukou išlo ho rozložila a ukázala. Bola to kresba, bola tam ona so sestrou i rodičmi, všetci pred ich domčekom vysmiaty a šťastný. Bola to jediná vec ktorá jej po nich ostala, okrem spomienok, ktorých mala dosť.* Ak by si ich niekde našiel, keď tam budeš, zahrab ich prosím. *Po vyblednutom líčku jej stiekla slza až k brade a kvapla na prikrývku.* Som Sofi a ty sa voláš ako?

„ Z “

Ja viem, že sú mocní a zlí, ale to som aj ja. *Usmial sa neveselo a stisol jej ruku. Snažil sa ju aspoň trochu upokojiť, aj keď asi hovoriť, že vedel byť rovnako krutý ako oni, nebolo moc dobrým štýlom upokojovania.* Bolelo, ale to nič nie je. Minulosť. A keď som bol malý, bolelo by ma aj rozbitie kolena. *Znova sa na ňu chlácholivo usmial. Už to nebolí, takže to bolo jedno. Navyše keď bol malý, tak ho naozaj bolelo veľa vecí. Neraz sa rozfňukal, keď si rozbil bradu, či niečo iné. Nebolo na tom nič extra. Každé dieťa plače a on nebol výnimka. Dokonca niektorí hovorili, že keď bol malý plakal veľa.
Zarazene a predsa mlčky sa díval na obrázok, ktorý mu dala a medailónik. Vzal do rúk papier na ktorom boli nakreslené krásne tváre jej rodičov a sestry. Tvár mu stvrdla a natiahol k nej ruku. Palcom jej utrel stekajúcu slzu po líci.* Pochovám ich, nemusíš sa báť. *Znova sa mu pery roztiahli do úsmevu a tvárou sa sklonil celkom k jej tvári.* Teším sa, Sofi. Všetci ma volajú Z, no moje celé meno je Zsadist, ale to si prosím ťa nechaj pre seba. *V očiach sa mu šibalsky zaleskli ohníčky a stále usmievajúc sa, postavil na odchod.* Mám ešte šiestich bratov, sú to rovnakí obri ako ja, ale nemusíš sa báť. Som si celkom istý, že si s nimi užiješ veľa zábavy. Obzvlášť s Véčkom. Je to večné dieťa. *Žmurkol na ňu a odišiel. Necro však zostal. Opatrne prešiel k nej a usadil sa k nej na posteľ.* Je niečo čo by si chcela? Čím by som ti mohol pomôcť? *Vedel, že rodinu jej nič nenavráti, ale ak chcela šamanku, či prítomnosť nejakej ženy, alebo čokoľvek čo by jej aspoň trochu pomohlo, bol by jej to dal.*